Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-460-2013.pdf
PDF · 123.26 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/460/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobkyne: C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. F. XXX, zastúpená: JUDr. Daniela Suchánková, advokátka, Waltariho 7, Piešťany, proti žalovaným: 1. Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta 28, Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpená splnomocnenkyňou: Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700 a 2. A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, zastúpený: JUDr. Alena Kaplanová, advokátka, Nám. 1. Mája 14, Piešťany, o mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, o odvolaní žalobkyne a žalovaného 2. proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 2. novembra 2011, č.k. 17C/25/2001-361, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zamietnutia žaloby voči žalovanému 1. p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému 2 uložil zaplatiť žalobkyni náhradu za bolesť a mimoriadne zvýšenie bolestného v sume 49.937,76 eur do 3 dní, vo zvyšnej časti žalobu voči žalovanému 2. zamietol a žalobu voči žalovanému 1. zamietol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že bodové ohodnotenie odškodnenia za bolesť podľa znaleckého posudku predstavuje 1723,75 bodu, z toho znalcom stanoveného počtu bodov však súd vychádzať nemohol, pretože pri zvýšení možno vychádzať len zo základného počtu bodov. Znalec pri ohodnotení odškodnenia za bolesť použil zvýšenie základnej sadzby na dvojnásobok pri položkách 1., 2., 3., 5. a 6. a zvýšenie základnej sadzby o polovicu pri položke 12. Odpočtom týchto bodov stanovil súd základné bodové ohodnotenie odškodnenia za bolesť v sume 1002,50 bodov, ktoré zvýšil 50-násobne a následne od tejto sumy odpočítal 10 % sumy predstavujúcej spoluvinu žalobkyne na svojom telesnom poškodení, nakoľko v čase dopravnej nehody jazdila bez prilby. Pri rozhodovaní o násobku zvýšenia odškodnenia, prihliadol súd na podstatnú bolestivosť poranení, početnosť lekárskych zákrokov a charakter i rozsah liečby. Žalovaný 1. vyplatil žalobkyni náhradu bolestného v sume 1.194,98 eur (36.000,- Sk), na základe ohodnotenia bolestného MUDr. Z., ale po vykonanom znaleckom dokazovaní súd dospel k záveru, že správne je hodnotenie MUDr. Móresa, nakoľko tento vo svojom posudku hodnotil všetky poúrazové diagnózy na rozdiel od MUDr. Z., zvýšenie vykonal pri každej položke jednotlivo a zároveň zvýšenie základného bodového ohodnotenia bolestného dostatočne odôvodnil. Na základe uvedeného súd uložil žalovanému 2. doplatiť žalobkyni náhradu za bolesť 521,56 eur (15.712,50 Sk), nakoľko žalovaný 1 vyplatil žalobkyni iba 1.194,98 eur (36.000,- Sk) a správne mal vyplatiť 1.716,54 eur (1.723,75 x 30 = 51.712,50 Sk a následne 51.712,50 Sk - 36.000,- Sk). Súd zhodnotil, že v prejednávanej veci nie sú dôvody vhodné osobitného zreteľa na to, aby bolo žalobkyni priznané mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, nakoľko vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že úraz - poškodenie mozgu nezanechal u žalobkyne ani fyzické, ani psychické trvalé následky. Artróza pravého kolenného zhybu I. - II. stupňa, ktorá u žalobkyne vznikla, nevyžaduje čiastočnú a ani trvalú pracovnú neschopnosť, a teda žalobkyňa môže pracovať. Súčasne je žalobkyňa plne sebestačná podľa vyjadrenia by poúrazové následky z dopravnej nehody mať žiaden vplyv na tehotenstvo a ani na pôrod. Zo znaleckého posudku MUDr. Mária Straku bolo nesporne zistené, že z hľadiska psychiatrického žalobkyňa netrpí žiadnou duševnou poruchou. Na základe uvedeného bol súd toho názoru, že sťaženie spoločenského uplatnenia bolo posudkom zo dňa 08.09.2000 dostatočne ohodnotené, keď znalec nevyužil pri hodnotení všetkých položiek plnú bodovú hodnotu a ani nenavrhol prípadné zvýšenie podľa zásad vyhlášky č. 32/1965 Zb. S hodnotením skutkového stavu súd dospel k záveru, že žaloba žalobkyne v časti, ktorá sa voči žalovaným domáhala zaplatenia sumy 1.156,48 eur (34.840,- Sk) z titulu nároku na náhradu ušlého zisku, nie je dôvodný. Žalobkyňa pri vyjadrení ušlého zisku vychádzala z predpokladanej zárobkovej činnosti. Ušlý zisk však nemôže predstavovať len zmarenie zamýšľaného zárobkového zámeru, ak nie je podložený už existujúcimi, či reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že ak by nedošlo k škodovej udalosti, k zamýšľanému zisku by skutočne došlo. Súčasne súd zamietol žalobu voči žalovanému 1. z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania ohľadom uplatnených nárokov mal súd za to, že táto námietka nie je dôvodná, nakoľko z doložených listín vyplýva, že zdravotný stav žalobkyne bol ustálený až v roku 2000. Počiatok plynutia premlčacej lehoty u žalobkyni na uplatnenie jej nároku súd stanovil na deň 16.08.1999, kedy bol žalobkyni vydaný lekársky posudok o bodovom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia MUDr. D., nakoľko vydaním lekárskeho posudku žalobkyňa získala vedomosť o škode a jej výške, ktorá je v dôsledku úrazu vznikla. O vydania lekárskeho posudku začala žalobkyni plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie jej práva na náhradu škody, ktorá uplynula dňa 16.08.2001, pričom žaloba bola podaná dňa 15.01.2001. O trovách konania súd rozhodol tak, že o týchto rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p.
Proti zamietajúcej časti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá ho navrhla zmeniť a uložiť obom žalovaným zaplatiť jej náhradu za bolesť a mimoriadne zvýšenie bolestného v sume 49.937,76 eur a mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 18.256,50 eur, ako aj ďalšiu škodu vo výške 1.156,48 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť plniť druhého žalovaného. Odvolanie odôvodnila tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prvostupňový súd zamietol jej žalobu v časti mimoriadneho zvýšenia trvalých následkov na 50-násobom bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia podľa znaleckého posudku MUDr. Mariána Pamulu č. 097/00 zo dňa 08.09.2000. Toto rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil tým, že nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa na to, aby jej priznal mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom poukázal na to, že úraz - poškodenie mozgu nezanechal u nej ani fyzické, ani psychické trvalé následky, a že artróza pravého kolenného zhybu I. - II. stupňa, ktorá u nej vznikla, nevyžaduje čiastočnú, ani trvalú pracovnú neschopnosť, a teda môže pracovať. Podľa jej názoru nie je úvaha súdu, ktorou sa riadil pri zamietnutí jej žaloby na mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia akceptovateľná, nakoľko súd nedostatočne a nesprávne vyhodnotil závery MUDr. Zdena Móresa, uvedené na strane 21 a 22 znaleckého posudku zo dňa 03.11.2007. Za rozhodujúce považovala konštatovanie znalca, že môže byť zaradená do pracovného procesu do každého zamestnania, na ktoré spĺňa kvalifikačné predpoklady, a ktoré rešpektuje jej obmedzenie v zdravotnom stave, čo znamená, že pri zaraďovaní sa do pracovného procesu je vopred značne hendikepovaná, pretože všetky jej fyzické obmedzenia, ktoré znalec uvádza, vo veľkom rozsahu zužujú možnosti jej zamestnania. Podľa znalca môže vykonávať pri rešpektovaní uvedených obmedzení aj všetky domáce práce, no tieto obmedzenia, s ktorými sa denno-denne vyporiadava, jej znemožňujú aj vykonávanie bežných domácich prác, ktoré je schopná vykonávať len v obmedzenom rozsahu, pretože varenie vyžaduje dlhodobejšie státie, nákupy a údržba domácnosti vyžaduje nosenie a dvíhanie aj ťažkých predmetov, kľačanie aj drepy a chodenie po schodoch. Vzhľadom na jej vek je podľa jej názoru dôvodom hodným osobitného zreteľa aj to, že má na oboch stehnách keloidné jazvy, kvôli ktorých sa vyhýba plávaniu a slneniu na verejnosti a pre ktoré napr. nemôže nosiť ani v lete šortky. Ďalšie závažné obmedzenie v spoločenskom, kultúrnom a rodinnom živote predstavujú aj ortopedické pomôcky, ktoré musí používať v dôsledku skrátenia pravej dolnej končatiny. Ďalej uviedla, že nemôže športovať ani rekreačne, čo znalec konštatuje aj v znaleckom posudku. Podľa jej názoru nie je správne ani zamietnutie jej žaloby na náhradu ušlého zisku. Prvostupňový súd zamietol žalobu voči žalovanému 1 z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, pričom zdôraznil, že zodpovednostný vzťah je len medzi ňou a žalovaným 2. Poukázala na to, že žalobu proti žalovanému 1 podala s poukazom na ust. § 9 ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb., ktorá bola platná aj v čase podania žaloby a bola zrušená s účinnosťou od 01.10.2001.
Proti vyhovujúcej časti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 2., ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a žalobu i v tejto časti zamietnuť. Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konkrétne § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p., nakoľko nebol podaný návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 1 písm. b) O.s.p.), ako aj tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že žalobkyňa sa od začiatku konania domáhala zaplatenia sumy 2.823.900,- Sk z titulu mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., čo podľa žalobného návrhu znamenalo zvýšenie na 50-násobok základného bodového ohodnotenia 1914 bodov predstavujúcich sumu 57.420,- Sk, pričom žiadala sumu po zvýšení znížiť o vyplatené plnenie, ktoré žalobkyni uhradila poisťovňa (47.100,- Sk). Žalobkyňa si v konaní nárok na doplatok bolestného podľa znaleckého posudku MUDr. Móresa, vyhotoveného v priebehu súdneho konania, nikdy neuplatnila. Podľa § 80 písm. b) O.s.p., návrhom na začatie konanie možno uplatniť, aby sa rozhodlo o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. V tomto prípade teda nejde o konanie, ktoré možno začať aj bez návrhu (§ 81 O.s.p.). Žalobkyňa sa domáha zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. na 50-násobok základného bodového ohodnotenia, pričom žiadala sumu po zvýšení znížiť o vyplatené plnenie, ktoré uhradila žalobkyni poisťovňa (47.100,- Sk). Súd však od priznaného 50-násobku neodpočítal vyplatené plnenie titulom bolestného zo strany poisťovne vo výške 36.000,- Sk (prípadne 47.100,- Sk ako žiadala žalobkyňa). Poukázal na ust. § 153 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú len vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu, alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsobom vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. V tomto prípade však uvedené ustanovenie, vzhľadom k nesplneniu podmienok tam uvedených, nie je možné aplikovať. Z obsahu spisu vyplýva a je nesporné, že žalovaný 1 poskytol žalobkyni odškodnenie za bolesť v sume 36.000,- Sk, a preto správne mal súd z tohto titulu vyplatenú sumu pri rozhodovaní zohľadniť a túto od celkovej náhrady za bolesť odpočítať, pričom neodpočítanie by znamenalo poskytnutie plnenia nad rámec príslušnej právnej úpravy. Súd teda podľa jeho názoru spôsobil zmätočnosť konania tým, že rozhodol aj o nároku, ktorý nebol v súdnom konaní uplatnený. Súd sa ďalej dopustil aj matematickej chyby pri stanovení 10 % spoluviny, keď na strane 16 uvádza, že odpočítava spoluvinu 10 % (15.037,50 Sk) zo sumy 1.503.750,- Sk, no uvedená čiastka predstavuje len 1 % z tejto sumy. Rozhodnutie súdu o 50-násobnom zvýšení bolestného považoval za neopodstatnené, neodôvodnené a neprimerané, keď podľa jeho názoru neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa pre zvýšenie odškodnenia za bolesť v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný 2, ktorý považoval rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia za opodstatnené, keď podľa jeho názoru neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa taktiež správne právne posúdil aj žalobu navrhovateľky na náhradu ušlého zisku, keď tento nárok zamietol.
K odvolaniu žalobkyne a žalovaného 2. sa písomne vyjadril žalovaný 1., ktorý k odvolaniu žalovaného 2. uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s obsahom písomného odvolania a právnymi názormi v ňom prezentovanými. K odvolaniu žalobkyne uviedol, že rozhodnutie prvostupňového súdu vo vzťahu k nemu, keď súd žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie, považoval za vecne správne a navrhol ho potvrdiť. Podľa jeho názoru je argumentácia žalobkyne v časti mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia na 50-násobok nepresvedčivá a nepodložená. Zdôraznil, že s každým trvalým následkom, ktoré je hodnotené ako sťaženie spoločenského uplatnenia, je spojené určité obmedzenie v rôznych oblastiach života, pričom keby tomu tak nebolo, nebol by dôvod ani na základné hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré samo o sebe predstavuje odškodnenie práve za nepriaznivé zdravotné následky, s ktorými sú spojené obmedzenia, resp. vylúčenia poškodeného z rôznych činností. Rozhodne však bez ďalšieho nemožno tieto nepriaznivé následky a s nimi spojené obmedzenia automaticky vydávať za dôvody hodné osobitného zreteľa.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudkom č.k. 11Co/346/2011-428 zo dňa 21. marca 2012 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, že žalovanému 1. a žalovanému 2. uložil zaplatiť žalobkyni 56.628 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého a vo zvyšku žalobu zamietol.
Odvolací súd považoval rozsudok súdu prvého stupňa v časti zvýšenia odškodnenia za bolesť za vecne správny, prvostupňový súd odôvodnil svoje skutkové zistenia a právne závery, ako aj dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o danosti dôvodov osobitného zreteľa pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť. Odvolací súd považoval rozsudok súdu prvého stupňa v uvedenej časti za správny, pričom v podrobnostiach odkáza na dôvody obsiahnuté v napadnutom rozsudku. Rovnako súd považoval za správne i určenie pomeru spoluzavinenia žalobkyne, u ktorej v časti následkov úrazu došlo i v dôsledku toho, že táto nemala ochrannú prilbu. Odvolací súd k spoluzavineniu žalobkyne dodal, že nebolo od žalobkyne zodpovedné, pokiaľ si táto sadla na motorku so žalovaným 2., ktorý bol pod vplyvom alkoholu. Rovnako považoval za správne určenie výšky pomeru spolu zavinenia. Prvostupňový súd však pochybil pri výpočte výšky odškodnenia, keď správne vychádzal zo základného bodového ohodnotenia v sume 1002,50 bodov, ktorú sumu bolo potrebné násobiť hodnotou jedného bodu vo výške 30,- Sk a následne 50-násobkom zvýšenia, čo predstavuje sumu 1.503.750,- Sk, so zohľadnením spoluzavinenia v pomere 10 %, čo predstavuje sumu 1.353.375,- Sk, od ktorej sumy bolo potrebné odrátať už výšku poskytnutého plnenia 36.000,- Sk, čo predstavuje 1.317.375,- Sk, po prepočte konverzným kurzom 43.728,84 eur. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa o neexistencii dôvodov hodných osobitného zreteľa odôvodňujúcich mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené dôvody osobitného zreteľa boli dané a spočívali v tom, že žalobkyňa utrpela úraz ako 16 ročná, pričom v dôsledku úrazu má prítomné keloidné jazvy na oboch dolných končatinách, ktoré sú výrazné a pôsobia esteticky odpudzujúco. V dôsledku týchto jaziev je žalobkyňa hendikepovaná pri spoločenskom a športovom vyžití, nakoľko uvedeným jazvám musí prispôsobovať svoje oblečenie, hanbí sa navštevovať plaváreň, vykonávať aktivity, pri ktorých sú jej jazvy viditeľné. Prítomnosť týchto jaziev sa prejavila i v jej partnerskom a intímnom živote, nakoľko opakovane sa jej partnerské vzťahy skončili práve v dôsledku prítomnosti týchto jaziev. Žalobkyňa je doposiaľ slobodná a v súčasnosti bez partnera. V dôsledku úrazu došlo tiež k skráteniu jednej končatiny o 2 cm, na základe čoho žalobkyňa nemôže nosiť obuv na vysokých podpätkoch a musí využívať ortopedické pomôcky. Je tiež výrazne obmedzená v hľadaní si zamestnania vzhľadom na zdravotné obmedzenia, ktoré konštatoval vo svojom posudku i znalec MUDr. Zdeno Móres, v dôsledku čoho často menila zamestnanie. Pri stanovení rozsahu mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia odvolací súd najmä zohľadnil vek žalobkyne v čase úrazu, ako i v čase rozhodovania súdu, ako i rozsah následkov špecifikovaných vyššie. Podľa názoru odvolacieho súdu na odškodnenie týchto následkov celkom jednoznačne nepostačuje základné odškodnenie, ale bolo potrebné pristúpiť k jeho mimoriadnemu zvýšeniu, nie však v rozsahu požadovanom žalobkyňou, ale v rozsahu 40-násobku základného bodového hodnotenia, ktoré odvolací súd považoval za primerané vyššie uvedeným kritériám. S poukazom na uvedené odvolací súd priznal žalovanej mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 12.899,16 eur, pričom pri výpočte vychádzal zo základného bodového ohodnotenia 370 bodov, v hodnote bodu 30,- Sk, ktorú sumu zvýšil 40-násobne, čo predstavuje sumu 440.000,- Sk, so zohľadnením spoluúčasti vo výške 10 %, čo predstavuje sumu 399.600,- Sk, od ktorej sumy bolo potrebné odrátať už poskytnuté plnenie vo výške 11.000,- Sk, čo predstavuje sumu 388.600,- Sk, čo po prepočte konverzným kurzom predstavuje sumu 12.899,16 eur. Odvolací súd považoval rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zamietnutia žaloby v časti uplatneného ušlého zisku za vecne správny. Odvolací súd považoval za nesprávny právny záver súdu prvého stupňa o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 1. Ustanovenie § 9 ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb. o zákonnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla účinného v čase nehody pre prípad, že poisťovňa písomne odmietla poškodenému nahradiť škodu alebo jej časť, dávalo poškodenému oprávnenie uplatniť svoje nároky na súde, a to ako voči poistenému, tak aj voči poisťovni. Nešlo o samostatné právo poškodeného proti poisťovni na vyplatenie toho, čo bola poisťovňa povinná nahradiť za svojho poistenca, ale o možnosť uplatniť na súde nielen nárok voči škodcovi na náhradu škody, ak o výške ešte nebolo právoplatne rozhodnuté, ale zároveň aj nárok voči jeho poisťovni, ktorá hoci bola povinná za poistenca vyplatiť poškodenému náhradu škody v rozsahu, v akom za ňu poistený škodca zodpovedal - plniť odmietla; ide teda o dva samostatné nároky poškodeného proti dvom subjektom, pričom proti každému z nich z iného právneho dôvodu. Ak sú žalovaní v jednom konaní obidva uvedené subjekty, majú postavenie samostatných spoločníkov a jedným súdnym rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný na plnenie celého dlhu veriteľovi (poškodenému). Vo výroku rozhodnutia musí byť však vymedzený ich vzájomný vzťah tak, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého. Za správny považoval odvolací súd názor súdu prvého stupňa, že nárok žalobkyne nie je premlčaný
Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené, podala žalovaná 1. dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd zmenil napadnutú časť rozhodnutia odvolacieho súdu, alebo aby ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaná 1 predovšetkým namieta záver odvolacieho súdu, odlišný od záveru súdu prvého stupňa, že vo veci je daná aj jej pasívna vecná legitimácia. Tvrdí, že poškodenému nevzniká právo na plnenie priamo proti poisťovni, ibaže ide o prípad podľa § 3 ods. 4, § 8 a § 9 ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb.. V danej veci ale o takúto eventualitu nešlo. Podľa žalovanej 1 odvolací súd zle vyložil ustanovenie § 9 ods. 2 uvedenej vyhlášky. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/38/2005 a 1Cdo/185/2009. Podľa žalovanej 1 odvolací súd nesprávne posúdil prípad žalobkyne ako hodný osobitného zreteľa odôvodňujúci zvýšenie odškodnenia na 50-, reps. 40-násobok základného odškodnenia. V časti týkajúcej sa zvýšenia náhrady za bolesť nie je rozhodnutie odvolacieho súdu naostatok ani riadne odôvodnené. Dôvody zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa o odškodnení za sťaženie spoločenského uplatnenia navyše nemajú ani oporu v zistenom skutkovom stave a spočívajú na neoverených tvrdeniach žalobkyne.
Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením č.k. 7Cdo/63/2013-518 zo dňa 21. októbra 2013 rozsudok Krajského súdu v Trnave z 21. marca 2012, sp. zn. 11Co/346/2011 vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaný 1 a žalovaný 2 sú povinní zaplatiť žalobkyni 56.628 eur s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého, v časti týkajúcej sa žalovaného 1. zrušil a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia dovolacieho rozhodnutia vyplynulo, že pokiaľ odvolací súd založil svoje rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému 1 len na tom, že tento odmietol poškodenej nahradiť škodu (aké písomné odmietnutie plnenia na ostatok ani nebolo preukázané), pričom neprihliadol na to, že odmietnutie plnenia poisťovňou má § 9 ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb. ustanovený právny následok vzniku práva poškodeného na plnenie proti poistiteľovi iba za predpokladu, že už vznikla povinnosť poistiteľa plniť po skončení vyšetrenia nevyhnutného na zistenie jeho povinnosti plniť, alebo že už poistiteľ obdržal právoplatné rozhodnutie o výške náhrady škody, a teda rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva vo vzťahu k žalovanému 1 na nesprávnom právnom posúdení veci. Riešenie ďalších otázok vo vzťahu k žalovanému 1, ktorému v danej právnej veci nesvedčí pasívna vecná legitimácia, bola podľa názoru dovolacieho súdu nadbytočné.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní, ako aj zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1. je dôvodné.
Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 17C/25/2001 je mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne spôsobených v dôsledku poškodenia jej zdravia, ku ktorému došlo pri dopravnej nehode dňa 24.07.1998, ktorú spôsobil pri jazde osobným motorovým motocyklom zn. JAWA 350 žalovaný 2., ktorý neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovky a svojim schopnostiam, dostal šmyk a zišiel mimo vozovky do priekopy, kde narazil do betónového mostíka, v dôsledku čoho prišlo k zraneniu žalobkyne. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému 2. uložil zaplatiť žalobkyni náhradu za bolesť a mimoriadne zvýšenie bolestného v sume 49.937,76 eur, vo zvyšnej časti žalobu voči žalovanému 2. zamietol, žalobu voči žalovanému 1. v celom rozsahu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
V dôsledku v zákonnej lehote podaného odvolania zo strany žalobkyne a žalovaného 2. odvolací súd rozsudkom č.k. 11Co/346/2011-428 zo dňa 21. marca 2012 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, že žalovanému 1. a žalovanému 2. uložil zaplatiť žalobkyni 56.628 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého a vo zvyšku žalobu zamietol.
V dôsledku v zákonnej lehote podaného dovolania zo strany žalovaného 1. Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením č.k. 7Cdo/63/2013-518 zo dňa 21. októbra 2013 rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaný 1 a žalovaný 2 sú povinní zaplatiť žalobkyni 56.628 eur s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého, v časti týkajúcej sa žalovaného 1. zrušil a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.
V súčasnosti zostalo teda predmetom odvolacieho konania preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa v časti zamietnutia žaloby voči žalovanému 1.
V prejednávanej veci bola škoda spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo 24. júla 1998. So zreteľom na ust. § 28 ods. 2 zákona č. 381/2002 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2002 Z.z.“), v zmysle ktorého sa právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla do 31. decembra 2001 spravujú podľa doterajších právnych predpisov, treba v prejednávanej veci na právny vzťah, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, aplikovať vyhlášku č. 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vykonáva Slovenská poisťovňa, a. s. (v zmysle § 28 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z. práva a povinnosti Slovenskej poisťovne, a. s., vzniknuté zo zákonného poistenia prešli 1. januára 2002 na žalovanú 1 a tieto práva a povinnosti uplatňuje a vykonáva v mene a na účet žalovanej 1 Slovenská poisťovňa, a. s.; poznámka dovolacieho súdu).
Z poistenia zodpovednosti za škody má poistený /v danom prípade prevádzkovateľ motorového vozidla (viď § 3 ods. 1 vyhlášky)/ právo, aby v prípade poistnej udalosti /t.j. vzniku jeho povinnosti nahradiť škodu (viď § 3 ods. 3 vyhlášky)/ poisťovňa ako poistiteľ /t.j. nositeľ povinnosti poskytnúť poistné plnenie (viď § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 789 Občianskeho zákonníka)/ nahradila za neho škodu, za ktorú poistený zodpovedá (§ 822 Občianskeho zákonníka). Náhradu škody platí poistiteľ poškodenému / t.j. tomu, komu vznikla škoda (viď § 3 ods. 1 vyhlášky)/; poškodený však právo na plnenie proti poistiteľovi nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak (§ 823 Občianskeho zákonníka). Podľa § 7 ods. 1, vety prvej vyhlášky náhradu platí poisťovňa poškodenému; poškodený však nemá právo na plnenie proti poisťovni, s výnimkou prípadov uvedených v § 3 ods. 4 vyhlášky (t.j. v prípade smrti poisteného alebo zániku právnickej osoby), ďalej v § 8 vyhlášky (t.j. vtedy, ak sa nezistila osoba zodpovedná za škodu na území Slovenskej republiky) a napokon v ust. § 9 ods. 2 vyhlášky (t.j. vtedy, ak poisťovňa písomne odmietla poškodenému nahradiť škodu alebo jej časť).
Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že záväzok poisťovne nahradiť poškodenému škodu za poisteného je záväzkom voči poistenému, nie voči poškodenému. Vzťah poškodeného a poisťovne nie je vzťahom zodpovednosti za škodu, pretože zodpovednostný vzťah vzniká len medzi poškodeným a tým, kto mu spôsobil škodu (poisťovňa ním nie je). Poisťovňa nie je zodpovedná za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, je však povinná plniť za (zodpovedného) poisteného, ktorý u nej uplatnil právo vyplývajúce mu z poistného vzťahu (aby poisťovňa v prípade poistnej udalosti plnila poškodenému). Len v prípade, že osobitné predpisy ustanovujú „inak“, vznikne poškodenému právo, aby mu poisťovňa plnila; ani vtedy sa ale poškodený nestáva účastníkom právneho vzťahu z poistenia a nemá ani priamy nárok na náhradu škody voči poisťovni - medzi poškodeným a poisťovňou tu vzniká osobitný právny vzťah, v rámci ktorého má poškodený voči poisťovni špecifický právny nárok na osobitné plnenie. Oba vzťahy treba odlišovať, a to aj z hľadiska subjektu, ktorý je z hľadiska hmotno-právneho v danom právnom vzťahu nositeľom povinnosti (t.j. je pasívne legitimovaný).
V prípade nároku poškodeného na náhradu škody je pasívne legitimovaný škodca. Iba ak sú splnené podmienky určené ustanoveniami § 3 ods. 4, § 8 a § 9 ods. 2 vyhlášky, uplatňuje poškodený nárok na osobitné plnenie voči poisťovni. Pre posúdenie dôvodnosti žaloby v časti smerujúcej proti žalovanej 1., keďže istotne nešlo o prípady v zmysle § 3 ods. 4, § 8 vyhlášky, bolo rozhodujúce len posúdenie, či nejde o prípad vzniku práva poškodenej priamo voči poisťovni upravený v § 9 ods. 2 vyhlášky, o ktoré ustanovenie odvolací súd opiera svoje rozhodnutie vo vzťahu k žalovanej 1.
Jazykový a logický výklad ustanovenia § 9 ods. 2 vyhlášky („Dňom, keď poisťovňa písomne odmietla poškodenému nahradiť škodu alebo jej časť, môže poškodený uplatniť svoje nároky na príslušnom súde aj proti poisťovni.“) vedie k jednoznačnému záveru, že vznik práva poškodeného na náhradu škody priamo (aj) voči poisťovni je podmienené písomným odmietnutím splnenia povinnosti vzniknutej spôsobom a za podmienok uvedených v ustanovení § 9 ods. 1 vyhlášky („Poisťovňa je povinná plniť do 15 dní po skončení vyšetrenia nevyhnutného na zistenie jej povinnosti plniť alebo po obdržaní právoplatného rozhodnutia o výške náhrady škody. Vyšetrenie je skončené, len čo so súhlasom poisťovne alebo s jej dodatočným schválením bola dohodnutá s poškodeným výška náhrada škody.“). Ustanovenie § 9 ods. 2 vyhlášky teda treba vykladať v súvislosti s ustanovením jeho odseku 1. Odmietnutie plnenia poisťovňou má v § 9 ods. 2 vyhlášky ustanovený právny následok vzniku práva poškodeného na plnenie proti poistiteľovi iba za predpokladu, že už vznikla povinnosť poistiteľa plniť po skončení vyšetrenia nevyhnutného na zistenie jeho povinnosti plniť (vyšetrovanie je pritom skončené, len čo so súhlasom poistiteľa alebo s jeho dodatočným schválením bola dohodnutá s poškodeným výška náhrady škody), alebo že už obdržala právoplatné rozhodnutie o výške náhrady škody. Pokiaľ je zodpovednosť poisteného za škodu sporná a nedošlo k dohode poisťovne a poškodeného, nie sú dané podmienky vzniku priameho nároku poškodeného na plnenie proti poisťovni, ktorý by mohol byť uplatnený žalobou proti poisťovni (v takom prípade treba, aby poškodený uplatnil nárok na náhradu škody voči škodcovi).
V konaní nebolo tvrdené, že by tu bolo právoplatné rozhodnutie o výške náhrady škody (ktoré naostatok, keďže bol v tomto konaní o rovnané plnenie žalovaný aj škodca, nemohlo byť predtým ani vydané). Rovnako nebolo tvrdené a ani inak nevyšlo najavo, že by došlo k dohode s poškodenou o výške náhrady škody /ktorá vzhľadom na to, že sa žalovalo o mimoriadne zvýšenie odškodnenia, o ktorom zvýšení môže rozhodnúť iba súd (§ 7 ods. 3 vyhl. 32/1965 Zb.), naostatok ani nemohla byť uzavretá/.
Navyše ani z celého súdneho konania nevyplýva, ktorým písomným podaním žalovanej 1. malo dôjsť k takémuto odmietnutiu plnenia, čím neboli naplnené ani podstatné formálne znaky odmietnutia, ktoré vyžaduje § 9 ods. 2 vyhlášky.
Tento názor je v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu konštantný (napr. rozhodnutia 1 Cdo 76/2004, 3 Cdo 38/2005, 1 Cdo 185/2009). Neprieči sa ani záverom rozsudku sp. zn. 2 Cdo 202/2004, uverejnenému v časopise Zo súdnej praxe, pod por. č. 43/2005. Ostatne uvedený rozsudok totiž riešil otázku práva poškodeného uplatniť svoje nároky priamo voči poisťovni v prípade, kedy o nároku poškodeného na náhradu škody proti škodcovi bolo súdom už právoplatne rozhodnuté (§ 9 ods. 1 vyhlášky) a poistiteľ škodcu na základe právoplatného rozhodnutia o výške náhrady škody - bez ohľadu na to, či bol alebo nebol účastníkom (vedľajším účastníkom) tohto konania - poškodenému neplnil a písomne mu odmietol nahradiť škodu prípade jej časť, o ktorý prípad v preskúmavanej veci evidentne nešlo. Uvádzacia veta v časopise, koncipovaná jej autorom (s úvodnou vetou: „Ustanovenie § 9 ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb. pre prípad, že poisťovňa písomne odmietla poškodenému nahradiť škodu alebo jej časť, dávalo poškodenému oprávnenie uplatniť svoje nároky na súde, a to ako voči poistenému, tak aj voči poisťovni./.../“), prevzatá odvolacím súdom na ním riešenú vec bez zohľadnenia jej konkrétnych okolností, teda riešila inú situáciu (odmietnutie plnenia poisťovňou napriek tomu, že tu už bolo právoplatné rozhodnutie o náhrade škody). O taký prípad vzniku práva na poistné plnenie voči poisťovni ale nešlo.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 1., v dôsledku čoho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zamietnutia žaloby voči žalovanému 1. potvrdil.
Odvolací súd nerozhodol o trovách odvolacieho konania, pretože súd prvého stupňa o trovách konania nerozhodoval z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p..
Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.