Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)76f/389603.a2b2a7.pdf
PDF · 165.96 KB
No categories available
7Cdo/63/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 63/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne E., bytom H.,
v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. D., advokátkou, so sídlom v P., proti žalovaným 1/ S.,
B., v mene a na účet ktorej koná A., B. a 2/ M., bytom D., o náhradu škody na zdraví, ktorá
vec sa viedla na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 17 C 25/2001, o dovolaní žalovanej 1/
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 21. marca 2012 sp. zn. 11 Co 346/2011, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 21. marca 2012 sp. zn. 11 Co 346/2011
vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaná 1/ a žalovaný
2/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 56 628 € s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu
tohto plnenia povinnosť druhého, v časti týkajúcej sa žalovanej 1/, z r u š u j e a vec
mu vracia v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa žalobou z 15. januára 2001, zmenenou so súhlasom súdu 22. septembra
2006, domáhala, aby žalovaným 1/a 2/ bola uložená povinnosť nahradiť jej škodu na zdraví
spôsobenú pri dopravenej nehode 24. júla 1998, ktorú zapríčinil žalovaný 2/. Domáhala
sa odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v celkovej výške 2 823 900 Sk
(93 736,31 €) a tiež náhrady „ďalšej škody“ vo výške 34 840 Sk (1 156,47 €), spolu
s náhradou trov konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého.
Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 2. novembra 2011
č.k. 17 C 25/2001-361 uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni do troch dní
náhradu za bolesť a mimoriadne zvýšenie bolestného v sume 49 937,76 €. Žalobu proti
žalovanému 2/ vo zvyšku a proti žalovanej 1/ v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie
o náhrade trov konania si vyhradil osobitným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej. Dospel k záveru, že u žalobkyne sú dané predpoklady priznania len náhrady
za bolesť a jej zvýšenie, nie však aj zvýšenia náhrady za sťaženie jej spoločenského
uplatnenia a náhradu inej škody. Rozsah odškodnenia za bolesť a jeho zvýšenia ustálil
v celkovej sume 49 937,76 € pozostávajúcej z „nedoplatku“ náhrady za bolesť v sume
521,56 €, ktorú dosiaľ žalovaná 1/ žalobkyni neuhradila, a mimoriadneho zvýšenia náhrady
za bolesť, ktorú vyčíslil sumou 49 416,20 €. Pri ustálení rozsahu mimoriadneho zvýšenia
odškodnenia za bolesť mal za to, že treba vychádzať z ohodnotenia bolestí žalobkyne lekárom
v počte 1 002,50 bodov, ktorý počet vzhľadom na „podstatnú bolestivosť poranení, početnosť
lekárskych zákrokov a charakter a rozsah liečby“ je potrebné zvýšiť na 50-násobok. Takto
určenú náhradu potom krátil o 10% z dôvodu spoluzavinenia žalobkyne. Žalobu v časti
domáhajúcej sa mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia
zamietol majúc za to, že úraz nezanechal u žalobkyne trvalé fyzické a psychické následky.
Nepovažoval za opodstatnenú ani žalobu v časti domáhajúcej sa náhrady „ďalšej škody“
vo výške 1 156,48 € v podobe ušlej mzdy. Žalobu proti žalovanej 1/ zamietol z dôvodu
nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie. Mal za to, že v danom prípade je pasívne
legitimovaný iba škodca, žalovaný 2/. Uviedol, že zodpovednostný vzťah v danej veci
je len medzi žalobkyňou a žalovaným 2/; vzťah žalobkyne a žalovanej 1/ nie je vzťahom
vyplývajúcim zo zodpovednosti za škodu. Súd prvého stupňa naostatok nepovažoval
za opodstatnené námietku premlčania práva žalobkyne na náhradu škody uplatnenú
žalovaným 2/.
Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozhodujúci o odvolaniach žalobkyne
(domáhajúcej sa uloženia povinnosti plniť aj žalovanej 1/) a žalovaného 2/, rozsudkom
z 21. marca 2012 sp. zn. 11 Co 346/2011 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
v jeho napadnutých častiach tak, že uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku 56 628 € s tým, že plnením jedného z nich zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého a žalobu vo zvyšku zamietol. Stotožnil
sa so závermi súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa odškodnenia žalobkyne za bolesť,
a to aj čo do rozsahu mimoriadneho zvýšenia bolestného a aj jeho následného zníženia o 10%
z dôvodu spoluzavinenia žalobkyne, a v podrobnostiach preto odkázal na jeho závery. Podľa
odvolacieho súdu ale súd prvého stupňa pochybil pri výpočte výšky odškodnenia, pretože
žalobkyni mala byť správne priznaná náhrada za bolesť v sume 43 728,84 €. Na rozdiel
od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že u žalobkyne sú dôvody hodné osobitného zreteľa
odôvodňujúce priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie jej spoločenského
uplatnenia. Dôvody zvýšeného odškodnenia videl v tom, že žalobkyňa utrpela úraz
ako 16 ročná, pričom v dôsledku úrazu má na obidvoch dolných končatinách výrazné
keloidné jazvy, ktoré pôsobia odpudzujúco. V dôsledku úrazu má žalobkyňa jednu nohu
kratšiu, z ktorého dôvodu je hendikepovaná pri spoločenskom a športovom vyžití.
Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že nie je postačujúce základné odškodnenie sťaženia
spoločenského uplatnenia žalovanou 1/ už poskytnuté, ale že je na mieste zvýšenie tohto
odškodnenia, a to na 40-násobok základného bodového ohodnotenia lekárom. Po odpočítaní
už žalovanou 1/ poskytnutého odškodnenia a zohľadnení spoluúčasti žalobkyne na vzniku
škody v rozsahu 10% tak odvolací súd dospel k rozsahu odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia žalobkyne v sume 12 899,16 €. Odvolací súd sa stotožnil
aj so závermi súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti námietky premlčania a o nedostatku
predpokladov priznania náhrady ušlého zisku. V týchto častiach plne poukázal na závery súdu
prvého stupňa. Podľa odvolacieho súdu ale súd prvého stupňa pochybil, ak dospel k záveru
o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 1/. K tomu uviedol: „Ustanovenie § 9
ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb. o zákonnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla účinného v čase nehody pre prípad, že poisťovňa písomne odmietla
poškodenému nahradiť škodu alebo jej časť, dávalo poškodenému oprávnenie uplatniť svoje
nároky na súde, a to ako voči poistenému, tak aj voči poisťovni. Nešlo o samostatné právo
poškodeného proti poisťovni na vyplatenie toho, čo bola poisťovňa povinná nahradiť
za svojho poistenca, ale o možnosť uplatniť na súde nielen nárok voči škodcovi na náhradu
škody, ak o výške ešte nebolo právoplatne rozhodnuté, ale zároveň aj nárok voči
jeho poisťovni, ktorá hoci bola povinná za poistenca vyplatiť poškodenému náhradu škody
v rozsahu, v akom za ňu poistený škodca zodpovedal – plniť odmietla; ide teda o dva
samostatné nároky poškodeného proti dvom subjektom, pričom proti každému z nich z iného
právneho dôvodu. Ak sú žalovaní v jednom konaní obidva uvedené subjekty, majú postavenie
samostatných spoločníkov a jedným súdnym rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný
na plnenie celého dlhu veriteľovi (poškodenému). Vo výroku rozhodnutia musí byť však
vymedzený ich vzájomný vzťah tak, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého.“
Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené, podala
žalovaná 1/ dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd zmenil napadnutú časť rozhodnutia
odvolacieho súdu, alebo aby ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaná
1/ predovšetkým namieta záver odvolacieho súdu, odlišný od záveru súdu prvého stupňa,
že vo veci je daná aj jej pasívna vecná legitimácia. Tvrdí, že poškodenému nevzniká právo
na plnenie priamo proti poisťovni, ibaže ide o prípad podľa § 3 ods. 4, § 8 a § 9
ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb. V danej veci ale o takúto eventualitu nešlo. Podľa žalovanej
1/ odvolací súd zle vyložil ustanovenie § 9 ods. 2 uvedenej vyhlášky. Poukázal
na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 38/2005
a 1 Cdo 185/2009. Podľa žalovanej 1/ odvolací súd nesprávne posúdil prípad žalobkyne, ako
hodný osobitného zreteľa odôvodňujúci zvýšenie odškodnenia na 50-, resp. 40-násobok
základného odškodnenia. V časti týkajúcej sa zvýšenia náhrady za bolesť nie je rozhodnutie
odvolacieho súdu naostatok ani riadne odôvodnené. Dôvody zmeny rozhodnutia súdu prvého
stupňa o odškodnení za sťaženie spoločenského uplatnenia navyše nemajú ani oporu
v zistenom skutkovom stave a spočívajú na neoverených tvrdeniach žalobkyne.
Žalobkyňa navrhla dovolanie žalovanej 1/ v časti smerujúcej proti výroku rozsudku
odvolacieho súdu týkajúceho sa mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť odmietnuť,
pretože ňou napadnutý výrok je v skutočnosti potvrdzujúci, a v časti smerujúcej proti výroku
odvolacieho súdu týkajúceho sa náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zamietnuť,
pretože je správny.
Žalovaný 2/ sa stotožnil s argumentáciou žalovanej 1/ v jej dovolaní. Vo svojom
vyjadrení uviedol, že podľa jeho názoru odvolací súd priznal žalobkyni neprimerane vysoké
odškodnenie a jej spoluzavinenie ustálil v neprimerane malom rozsahu.
Žalobkyňa v replike na vyjadrenie žalovaného 2/ poukázala na nepriaznivé dôsledky
ním zavinenej dopravenej nehody pre jej životné úkony, pre uspokojovanie jej životných
a spoločenských potrieb. Jeho vyjadrenie považuje za necitlivé, až cinické zľahčovanie
jej stavu spôsobeného úrazom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), za ktorú koná
jej zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), osobitne skúmal,
či je opodstatnené tvrdenie žalobkyne, že dovolanie žalovanej 1/ v časti smerujúcej proti
výroku rozsudku odvolacieho súdu o mimoriadnom zvýšení náhrady za bolesť
nie je prípustné, pretože ňou napadnutý výrok je v skutočnosti potvrdzujúci. Dospel k záveru,
že námietka neprípustnosti dovolania žalovanej 1/ proti predmetnej časti rozhodnutia
odvolacie súdu nie je dôvodná.
Súdna prax už opakovane konštatovala, že prípustnosť dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu je založená na zásade diformity (rozdielnosti). O rozdielnosť rozhodnutí ide
vtedy, keď súdy posúdili okolnosti významné pre meritórne rozhodnutie veci odlišne.
To znamená, že ide o rozdielne konštituovanie alebo deklarovanie práv a povinností
v právnych vzťahoch účastníkov.
Napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu bola žalovanej 1/, na rozdiel od súdu
prvého stupňa, uložená povinnosť plniť spolu so žalovaným 2/ s tým, že plnením jedného
z nich zaniká v rozsahu tohto plnenie povinnosť druhého. Rozsudok odvolacieho súdu teda
rozdielne konštituoval právne postavenie a povinnosť žalovanej 1/ voči žalobkyni.
Rozhodnutie odvolacieho súdu s takýmto obsahom je vo vzťahu k žalovanej 1/ nepochybne
rozhodnutím zmeňujúcim, proti ktorému, v časti týkajúcej sa tejto účastníčky, je dovolanie
prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
Dovolací súd potom bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho riadenie
nepovažoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), pristúpil ku skúmaniu rozsudku odvolacieho
súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej
1/ je dôvodné.
Žalovaná 1/ v dovolaní predovšetkým namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu
je vecne nesprávne, lebo spočíva na nesprávnom výklade ustanovenia § 9 ods. 2 vyhlášky
č. 423/1991 Zb., teda uplatňuje dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je teda omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Preskúmaním veci dospel dovolací súd k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v časti
týkajúcej sa žalovanej 1/ je postihnuté vadou pri interpretácii inak správne použitého
právneho predpisu.
V prejednávanej veci bola škoda spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku pri
dopravnej nehode, ku ktorej došlo 24. júla 1998. So zreteľom na ustanovenie § 28
ods. 2 zákona č. 381/2002 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len "zákon č. 381/2002 Z.z.“), v zmysle ktorého sa právne vzťahy vzniknuté zo zákonného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
do 31. decembra 2001 spravujú podľa doterajších právnych predpisov, treba v prejednávanej
veci na právny vzťah, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, aplikovať vyhlášku
č. 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len "vyhláška").
Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla vykonáva Slovenská poisťovňa, a.s. (v zmysle § 28
ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z. práva a povinnosti Slovenskej poisťovne, a.s., vzniknuté
zo zákonného poistenia prešli 1. januára 2002 na žalovanú 1/ a tieto práva a povinnosti
uplatňuje a vykonáva v mene a na účet žalovanej 1/ Slovenská poisťovňa, a.s.; poznámka
dovolacieho súdu).
Z poistenia zodpovednosti za škody má poistený [v danom prípade prevádzkovateľ
motorového vozidla (viď § 3 ods. 1 vyhlášky)] právo, aby v prípade poistnej udalosti
[t.j. vzniku jeho povinnosti nahradiť škodu (viď § 3 ods. 3 vyhlášky)] poisťovňa ako poistiteľ
[t.j. nositeľ povinnosti poskytnúť poistné plnenie (viď § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a § 789 Občianskeho zákonníka)] nahradila za neho škodu, za ktorú poistený zodpovedá
(§ 822 Občianskeho zákonníka). Náhradu škody platí poistiteľ poškodenému [t.j. tomu, komu
vznikla škoda (viď § 3 ods. 1 vyhlášky)]; poškodený však právo na plnenie proti poistiteľovi
nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak (§ 823 Občianskeho zákonníka). Podľa § 7
ods. 1, vety prvej vyhlášky náhradu platí poisťovňa poškodenému; poškodený však nemá
právo na plnenie proti poisťovni, s výnimkou prípadov uvedených v § 3 ods. 4 vyhlášky
(t.j. v prípade smrti poisteného alebo zániku právnickej osoby), ďalej v § 8 vyhlášky
(t.j. vtedy, ak sa nezistila osoba zodpovedná za škodu na území Slovenskej republiky)
a napokon v ustanovení § 9 ods. 2 vyhlášky (t.j. vtedy, ak poisťovňa písomne odmietla
poškodenému nahradiť škodu alebo jej časť).
Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že záväzok poisťovne nahradiť poškodenému
škodu za poisteného je záväzkom voči poistenému, nie voči poškodenému. Vzťah
poškodeného a poisťovne nie je vzťahom zodpovednosti za škodu, pretože zodpovednostný
vzťah vzniká len medzi poškodeným a tým, kto mu spôsobil škodu (poisťovňa ním nie je).
Poisťovňa nie je zodpovedná za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, je však
povinná plniť za (zodpovedného) poisteného, ktorý u nej uplatnil právo vyplývajúce
mu z poistného vzťahu (aby poisťovňa v prípade poistnej udalosti plnila poškodenému).
Len v prípade, že osobitné predpisy ustanovujú "inak", vznikne poškodenému právo,
aby mu poisťovňa plnila; ani vtedy sa ale poškodený nestáva účastníkom právneho vzťahu
z poistenia a nemá ani priamy nárok na náhradu škody voči poisťovni - medzi poškodeným
a poisťovňou tu vzniká osobitný právny vzťah, v rámci ktorého má poškodený voči poisťovni
špecifický právny nárok na osobitné plnenie. Oba vzťahy treba odlišovať, a to aj z hľadiska
subjektu, ktorý je z hľadiska hmotno-právneho v danom právnom vzťahu nositeľom
povinnosti (t.j. je pasívne legitimovaný).
V prípade nároku poškodeného na náhradu škody je pasívne legitimovaný škodca.
Iba ak sú splnené podmienky určené ustanoveniami § 3 ods. 4, § 8 a § 9 ods. 2 vyhlášky,
uplatňuje poškodený nárok na osobitné plnenie voči poisťovni. Pre posúdenie dôvodnosti
žaloby v časti smerujúcej proti žalovanej 1/, keďže istotne nešlo o prípady v zmysle § 3
ods. 4, § 8 vyhlášky, bolo rozhodujúce len posúdenie, či nejde o prípad vzniku práva
poškodenej priamo voči poisťovni upravený v § 9 ods. 2. vyhlášky, o ktoré ustanovenie
odvolací súd opiera svoje rozhodnutie vo vzťahu k žalovanej 1/.
Jazykový a logický výklad ustanovenia § 9 ods. 2 vyhlášky („Dňom, keď poisťovňa
písomne odmietla poškodenému nahradiť škodu alebo jej časť, môže poškodený uplatniť
svoje nároky na príslušnom súde aj proti poisťovni.“) vedie k jednoznačnému záveru,
že vznik práva poškodeného na náhradu škody priamo (aj) voči poisťovni je podmienené
písomným odmietnutím splnenia povinnosti vzniknutej spôsobom a za podmienok uvedených
v ustanovení § 9 ods. 1 vyhlášky („Poisťovňa je povinná plniť do 15 dní po skončení
vyšetrenia nevyhnutného na zistenie jej povinnosti plniť alebo po obdržaní právoplatného
rozhodnutia o výške náhrady škody. Vyšetrenie je skončené, len čo so súhlasom poisťovne
alebo s jej dodatočným schválením bola dohodnutá s poškodeným výška náhrady škody.“).
Ustanovenie § 9 ods. 2 vyhlášky teda treba vykladať v súvislosti s ustanovením jeho odseku
1. Odmietnutie plnenia poisťovňou má v § 9 ods. 2 vyhlášky ustanovený právny následok
vzniku práva poškodeného na plnenie proti poistiteľovi iba za predpokladu, že už vznikla
povinnosť poistiteľa plniť po skončení vyšetrenia nevyhnutného na zistenie jeho povinnosti
plniť(vyšetrovanie je pritom skončené, len čo so súhlasom poistiteľa alebo s jeho dodatočným
schválením bola dohodnutá s poškodeným výška náhrady škody), alebo že už obdržala
právoplatné rozhodnutie o výške náhrady škody. Pokiaľ je zodpovednosť poisteného za škodu
sporná a nedošlo k dohode poisťovne a poškodeného, nie sú dané podmienky vzniku
priameho nároku poškodeného na plnenie proti poisťovni, ktorý by mohol byť uplatnený
žalobou proti poisťovni (v takom prípade treba, aby poškodený uplatnil nárok na náhradu
škody voči škodcovi).
V konaní nebolo tvrdené, že by tu bolo právoplatné rozhodnutie o výške náhrady
škody (ktoré naostatok, keďže bol v tomto konaní o rovnané plnenie žalovaný aj škodca,
nemohlo byť predtým ani vydané). Rovnako nebolo tvrdené a ani inak nevyšlo najavo,
že by došlo k dohode s poškodenou o výške náhrady škody [ktorá vzhľadom
na to, že sa žalovalo o mimoriadne zvýšenie odškodnenia, o ktorom zvýšení môže rozhodnúť
iba súd (§ 7 ods. 3 vyhl. 32/1965 Zb.), naostatok ani nemohla byť uzavretá].
Navyše, z rozhodnutia súdu ani z celého súdneho konania nevyplýva, ktorým
písomným podaním žalovanej 1/ malo dôjsť k takémuto odmietnutiu plnenia, čím neboli
naplnené ani podstatné formálne znaky odmietnutia, ktoré vyžaduje § 9 ods. 2 vyhlášky.
Tento názor je v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu konštantný
(napr. rozhodnutia 1 Cdo 76/2004, 3 Cdo 38/2005, 1 Cdo 185/2009). Neprieči sa ani záverom
rozsudku sp. zn. 2 Cdo 202/2004, uverejnenému v časopise Zo súdnej praxe, pod por.č.
43/2005. Ostatne uvedený rozsudok totiž riešil otázku práva poškodeného uplatniť svoje
nároky priamo voči poisťovni v prípade, kedy o nároku poškodeného na náhradu škody proti
škodcovi bolo súdom už právoplatne rozhodnuté (§ 9 ods. 1 vyhlášky) a poistiteľ škodcu
na základe právoplatného rozhodnutia o výške náhrady škody – bez ohľadu na to, či bol alebo
nebol účastníkom (vedľajším účastníkom) tohto konania – poškodenému neplnil a písomne
mu odmietol nahradiť škodu prípadne jej časť, o ktorý prípade v preskúmavanej veci
evidentne nešlo. Uvádzacia veta v časopise, koncipovaná jej autorom (s úvodnou vetou:
„Ustanovenie § 9 ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb. pre prípad, že poisťovňa písomne odmietla
poškodenému nahradiť škodu alebo jej časť, dávalo poškodenému oprávnenie uplatniť svoje
nároky na súde, a to ako voči poistenému, tak aj voči poisťovni.[...] “), prevzatá odvolacím
súdom na ním riešenú vec bez zohľadnenia jej konkrétnych okolností, teda riešila inú situáciu
(odmietnutie plnenia poisťovňou napriek tomu, že tu už bolo právoplatné rozhodnutie
o náhrade škody). O taký prípade vzniku práva na poistné plnenie voči poisťovni ale nešlo.
Pokiaľ teda odvolací súd založil svoje rozhodnutie vo vzťahu k žalovanej
1/ len na tom, že táto odmietla poškodenej nahradiť škodu (aké písomné odmietnutie plnenia
naostatok ani nebolo preukázané), pričom neprihliadol na to, že odmietnutie plnenia
poisťovňou má v § 9 ods. 2 vyhlášky ustanovený právny následok vzniku práva poškodeného
na plnenie proti poistiteľovi iba za predpokladu, že už vznikla povinnosť poistiteľa plniť
po skončení vyšetrenia nevyhnutného na zistenie jeho povinnosti plniť, alebo že už poistiteľ
obdržal právoplatné rozhodnutie o výške náhrady škody, spočíva jeho rozhodnutie vo vzťahu
k žalovanej 1/ na nesprávnom právnom posúdení veci.
Vychádzajúc z toho, že dovolací súd v dovolacom prieskume zistil, že nebola správne
vyriešená taká čiastková otázka, ktorá mala kľúčový význam v tom zmysle, že od nej záviselo
správne vyriešenie viacerých ďalších otázok a s prihliadnutím na to, že dovolanie podala
len žalovaná 1/ (ktorá so žalovaným 2/ nebola v nerozlučnom procesnom spoločenstve a teda
procesnú účinky ňou podaného dovolania sa na žalovaného 2/ nevzťahujú - § 91 ods. 1 O.s.p.,
a vzhľadom na to, že nejde o prípad podľa § 242 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), dovolací súd
sa v danom prípade obmedzil na to, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnej
interpretácii § 823 Občianskeho zákonníka a § 7 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2 vyhlášky vo vzťahu
žalovanej 1/. Neskúmal preto napríklad, či odvolací súd nepochybil aj pri posúdení
predpokladov mimoriadneho zvýšenia odškodnenia žalobkyne za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia, tiež namietaných v dovolaní. Vo vzťahu k žalovanej 1/, ktorej
v danej právnej veci nesvedčí pasívna vecná legitimácia, by bolo riešenie týchto otázok
nadbytočné.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. októbra 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová