Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2CoE/170/2013

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: B. W., G.. X.X.XXXX, Š.E. XXX, O., pre vymoženie 177,12 € s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 60, Bratislava spis. zn. o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. -23 zo dňa 21.8.2013

rozhodol:

Z a m i e t a návrh oprávnenej na prerušenie konania.

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Uznesením Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvého stupňa“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto z dôvodu neprípustnosti zastavil a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

O vyhlásení exekúcie za neprípustnú rozhodol s poukazom na , v spojení s , ust. , , , , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „“), a o spotrebiteľských úveroch a až . Exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, sp. zn. 01599/09 zo dňa 26.05.2009. Podkladom pre vydanie tohto rozsudku bola zmluva o úvere č. 7520123 zo dňa 30.11.2007, na základe ktorej oprávnená poskytla povinnému úver vo výške 5.000,-Sk (165,97 €), ktorý sa povinný zaviazal splácať v 12 mesačných splátkach po 780,-Sk (spolu 9.360,00,-Sk t.j.310,70 €).

Daný právny vzťah posudzoval podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže vyššie uvedenú zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko sa jedná o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby a z výpisu z obchodného registra vyplýva, že predmetom činnosti oprávnenej je okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov a na strane druhej je povinná ako fyzická osoba, ktorá nemohla reálnym spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka bola upravená v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konania bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, alebo

pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Konštatoval, že praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bolo, že spotrebiteľovi bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Poukázal na to, že znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Súd v danom prípade nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie bodu 17 uzatvorenej zmluvy o úvere bolo v rozpore so znením § 53 ods. 5, čo malo za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musel prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo).

Proti tomuto rozhodnutiu v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Odvolanie odôvodnil tým, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citoval časť rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, poukazoval na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. , z ktorých vyplývajú dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti odvolacích dôvodov uplatnených v jeho odvolaní.

Odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnil tým, že exekučný súd mu, ako účastníkovi exekučného konania, neumožnil viesť kontradiktorné konanie, neupozornil ho na neprijateľnú podmienku a nedal mu tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako možnosť vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Zdôrazňoval, že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. V tejto súvislosti poukazoval a citoval časť odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. . Citoval časť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ sp.zn. C - 472/11. Bol toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu článku III ods. 1 Smernice 93/13/ES v súvislosti s posudzovaním rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky poukazujúc na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Spolkového súdneho dvora ZR 265/03, ZR 16/11 a rozhodnutie Ústavného súdu ČR , sp.zn. , časť odôvodnení týchto rozhodnutí citoval. Poukazoval na to, že súdy týchto členských krajín pristupujú k výkladu tohto článku zásadne odlišne. Bol toho názoru, že exekučný súd pri posudzovaní okolností prípadu týkajúceho sa rozhodcovskej doložky mal zohľadniť tie rozhodovacie kritériá nemeckých súdov a českých súdov, ktoré rozhodujúcou

mierou prispeli k tomu, že nemecké a české súdy považujú rozhodcovské doložky za v zásade prijateľné podmienky. Trval na tom, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Navrhol, aby konanie podľa bolo prerušené a Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie boli predložené prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EU také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Poukazoval na časť odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vo veci sp.zn. . Namietal, že pokiaľ exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazali zastavenie. Zastavenie exekúcie z takého dôvodu podľa neho je nezákonné.

V ďalšej časti odvolania opakovane citoval časť rozhodnutí Ústavného súdu SR, Súdneho dvora EÚ, Ústavného súdu Českej republiky, opakovane tieto rozhodnutia rozoberal.

Opätovne poukazoval na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. , časť tohto odôvodnenia citoval. Namietal, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávania, aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť, preto žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie podľa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

K námietke, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci uvádzal, že súd prvého stupňa takto postupoval, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Exekučný súd je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Všeobecný súd nemôže dotvárať svoje rozhodovanie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Zdôrazňoval, že revíznym procesom exekučného súdu stráca všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom

na spravodlivý súdny proces. Podľa neho extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s jeho ústavným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Poukazoval na neakceptovateľnosť právnej úpravy, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom. Všeobecné súdy majú právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Namietal, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi. Namietal, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na toto tvrdenie, pretože v čase keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Pokiaľ exekučný súd s rozhodcovským rozsudkom nenakladá rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, porušuje zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôrazňoval, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.

K odvolaciemu dôvodu podľa v spojení s uvádzal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania, aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavnekonformnou teleologickou interpretáciou a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní.

K odvolacej námietke podľa v spojení s uvádzal tak, ako už v predchádzajúcej časti odvolania, že exekučný súd konal mimo rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh. Poukazoval na Ústavu SR, ktorá v článku XII ods. 2 ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie. Uvádzal v čom vidí v danom prípade porušenie uvedeného článku, poukazoval na , právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, princíp rovnosti zbraní, v tejto súvislosti opätovne namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení.

K námietke nedostatočne zisteného stavu, pretože nebolo vykonané náležité dokazovanie, uvádzal, že súd konštatoval skutočnosti, akoby vykonal dokazovanie, avšak žiadne dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. K otázke nesprávneho právneho posúdenia uvádzal, že aj pokiaľ by akceptoval názor súdu prvého stupňa, že mu patrí istá revízna právomoc, táto však nie je bez obmedzení. Súd bol oprávnený skúmať iba to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Aj pokiaľ by súd bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, trval na tom, že táto je platná, keďže dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd, teda predmetná rozhodcovská doložka nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, pretože poskytuje síce svojím klientom peňažné prostriedky dočasne, ale na základe zmluvy o úvere v zmysle a nasl. . Takisto poukazoval na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. V otázke poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienok, poukazoval na ust. .

V súvislosti s návrhom na prerušenie konania poukazoval na nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom. V tejto súvislosti opakoval skutočnosti uvádzané v predchádzajúcej časti odvolania. Opätovne opakoval znenie prejudiciálnych otázok, ktoré by mali byť riešené. Rozoberal rozhodnutia v súvislosti s otázkou kedy je povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a opakovane uvádzal znenie prejudiciálnych otázok. K odvolaniu pripojil kópiu rozhodnutia Okresného súdu v Bratislave sp.zn. z 30.11.2012.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podal včas oprávnený skúmal, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie odvolacieho konania podľa .

Podľa súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd je povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.

Pokiaľ ale procesný postup súdu vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod na prerušenie konania. V danom prípade odvolaním napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa neaplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS, pri rozhodovaní súd prvého stupňa aplikoval aj interpretoval vnútroštátne právne predpisy (, , o rozhodcovskom konaní).

Odvolací súd poukazuje aj na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie nemožno prerušiť.

Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v tomto konaní nie je daný zákonný dôvod na prerušenie exekučného konania, preto ho zamietol.

Odvolací súd prejednal vec podľa , bez nariadenia pojednávania ( ) a napadnuté uznesenie podľa ako vecne správne potvrdil.

Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd poukazuje ( ) a na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k odvolacím námietkam udáva:

Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v

príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný; v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania, odvolací súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania a to aj z úradnej pomoci. V prípade, ak súd v priebehu exekučného konania, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom a exekúcia nezákonná v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Nedostatok spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom podmienky exekučného konania, ktorý v konaní nemožno odstrániť a pre ktorý musí byť konanie zastavené.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. ).

Rozhodcovská doložka, ktorá v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje tak ako to konštatoval aj súd prvého stupňa znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky a neplatného zmluvného dojednania; takouto doložkou nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech a ostatným účastníkom konania v tomto odvolacom konaní preukázateľné trovy konania nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.