Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16Co-751-2013.pdf
PDF · 125.9 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/751/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti odporkyni E. N., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. R., T. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Nám. Legionárov 5, IČO: 42 176 778, odporkyňa a vedľajší účastník na strane odporkyne právne zastúpení JUDr. Andrejom Cifrom, Advokátska kancelária v Lučenci, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie 957,18 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 8C/332/2012-109 zo dňa 13. 03. 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľ je povinný nahradiť odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 59,26 € na účet ich právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta, vedený v M. F. a. s., F., pobočka N., č. účtu : XXXXXXXXXX/ XXXX, VS: 88912, do troch dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorý sa domáhal od odporkyne zaplatenia sumy 957,19 € s príslušenstvom titulom plnenia zo zmluvy o poskytnutí Flexipôžičky uzavretej medzi odporkyňou a právnym predchodcom navrhovateľa dňa 17. 02. 2005.
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že právny vzťah medzi navrhovateľom a odporkyňou sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Prioritne sa zaoberal uplatnenou námietkou premlčania predmetnej pohľadávky a v tejto súvislosti s ohľadom na ustanovenie § 3 ods. 1, § 39 ods. 1, § 54 ods. 1, § 100 ods. 1 a § 558 Občianskeho zákonníka podrobil vec súdnej kontrole z hľadiska nekalých obchodných praktík. Vykonaným dokazovaním zistil, že uplatnená pohľadávka navrhovateľa bola splatná najneskôr dňa 30. 07. 2007, pričom táto skutočnosť medzi účastníkmi nebola sporná. Keďže navrhovateľ podal návrh dňa 12. 06. 2012, po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, potom právny zástupca odporkyne a vedľajšieho účastníka na strane odporkyne vzniesol dôvodne námietku premlčania, preto súd návrh zamietol.
Pre úplnosť poukázal na to, že dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 08. 08. 2011 vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Uznanie dlhu odporkyňou v dohode zo dňa 08. 08. 2011 považoval súd za právne neúčinné, pretože v konaní nebolo preukázané, že odporkyňa vedela o premlčaní dlhu tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie navrhovateľ. Odvolanie podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, pretože v danom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu zo strany odporcov, čím nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1, druhá veta, Občianskeho zákonníka. Aby nastali účinky predmetného ustanovenia zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Zároveň však poukázal na ust. čl. 3. bod 3.4. dohody, v ktorom odporcovia potvrdili svoju vedomosť o prípadnom premlčaní dlhu, to znamená, v danom prípade nastali účinky ust. § 558 Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak by ku dňu podpisu dohody bola pohľadávka navrhovateľa považovaná za premlčanú. Má za to, že daným prístupom súdu dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu vyplývajú. Konanie odporcov nemožno podľa neho považovať za morálne a čestné, a preto nemožno súhlasiť s tým, resp. je absurdné, aby takémuto konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Navrhovateľ sa preto nestotožnil s právnym záverom okresného súdu o dôvodne vznesenej námietke premlčania, nakoľko ak by aj odporcovia v čase uznania dlhu nevedeli o jeho premlčaní, právny účinok je spojený s uznaním práva, ktoré predpokladá § 110 ods. 1, druhá veta OZ, t. j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby v takomto prípade nastupuje. Keďže dohodou dochádza k zmene v obsahu záväzku zmluvných strán, ktorá spočíva v tom, že odporcovi je umožnené splácať záväzok v splátkach, potom už navrhovateľ ako postupník nemá postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej úpravy. Na dohodu sa preto nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Na záver konštatoval, že nesúhlasí ani s rozhodnutím okresného súdu o náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi, pretože tento musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Poukázal i na dôvodovú správu k zákonu č. 384/2008 Z. z. a viaceré rozhodnutia Krajských súdov v Košiciach, Banskej Bystrici a Bratislave. Naviac, trovy právneho zastúpenia vynaložené právnym zástupcom vedľajšieho účastníka považoval za neúčelné. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 220 O. s. p. zmenil tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznáva, resp., aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vedľajší účastník na strane odporkyne Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS považoval rozhodnutie prvostupňového súdu za správne po stránke právnej i skutkovej, nakoľko jeho vydaniu predchádzalo dostatočné zistenie skutkového stavu a náležitá aplikácia relevantných právnych predpisov na predmetnú spotrebiteľskú vec. Zdôraznil, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 08. 08. 2011 je formulár, ktorý vopred pripravil navrhovateľ ako veriteľ pre odporkyňu ako dlžníčku a dlžníčka nemala žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah. Uvedená dohoda je vo vzťahu k hlavnej spotrebiteľskej zmluve akcesorickým právnym úkonom, ktorý bezpochyby v rámci predmetu svojho podnikania uzatvára navrhovateľ v právnom postavení dodávateľa s dlžníkom v postavení spotrebiteľa. Navrhovateľ je preto pri uzatváraní tejto dohody bez akýchkoľvek pochybností v postavení dodávateľa, a preto aj uvedenú dohodu je nutné podrobiť kontrole v zmysle § 153 ods. 3 O. s. p. pri náležitej aplikácii spotrebiteľských predpisov. Uvedená dohoda predstavuje neprijateľné zmluvné podmienky, najmä predĺženie premlčacej doby formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku. Ich právny význam a dôsledky sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami. Ako neprijateľné sú obe zmluvné podmienky obsiahnuté vo formulári tejto dohody a sú preto absolútne neplatné. Uzavretie dohody je aj v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „ZOS"), pretože pri uzatváraní dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a žalobcom boli využité omyl a lesť v snahe dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Navrhovateľ uzavretím dohody chcel len pre potreby súdneho konania navodiť dojem perfektnosti pôvodných zmlúv a získať titul aj na vymáhanie súm, na ktoré nemá právny nárok a ktorých zaplatenie právnemu predchodcovi navrhovateľa, resp. navrhovateľovi, zakladá spotrebiteľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zdôraznil, že pracovníci navrhovateľa sú pri získavaní podpisov na formulárových dohodách mimoriadne úspešní a pravdepodobne aj mimoriadne motivovaní svojim zamestnávateľom. Navrhovateľ sa v rámci predmetu podnikania dlhodobo zaoberá inkasovaním pohľadávok a takáto činnosť, čo je určite súdu známe, zahŕňa aj celé spektrum mimosúdnych úkonov, ktorých cieľom je, aby sa dosiahla úhrada pohľadávky bez súdneho konania, resp., aby sa získala čo najlepšia východisková pozícia pre súdne konanie. V tejto súvislosti preto poukázal i na ust. § 2 ZOS, a to písm. r) a w). Konštatoval, že spotrebiteľské združenie nemá v žiadnom prípade záujem svojou praxou podporovať výchovu nezodpovedného spotrebiteľa, avšak nie je možné zamieňať si na jednej strane nezodpovednosť a na druhej strane nevedomosť a zneužívanie znalostí, informácií silnejším na úkor slabšieho. Do pozornosti odvolacieho súdu dal i zápisnice z iných konaní rovnakého navrhovateľa vedené na Okresnom súde Lučenec a Okresnom súde Topoľčany. Trval opätovne na svojom názore, že uzavretie uvedenej dohody je nekalou obchodnou praktikou, nakoľko síce spotrebiteľ chcel splátky, avšak musel podpísať celý formulár, pričom ani len netušil význam toho, čo podpisuje. Tvrdil, že preukázateľná kumulácia nekalých obchodných praktík navrhovateľa (§ 7, § 8 ods. 1, 4 ZOS), ktoré odporujú dobrým mravom (§ 4 ods. 8 ZOS, § 3 ods. 1 OZ) súčasne s neurčitosťou dohody je dôvodom na posúdenie uznania ako neplatného právneho úkonu (§ 39 OZ, § 37 ods. 1 OZ). Poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 9/2012, kde dovolací súd ustálil, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil, a to vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania, nakoľko uvedené trovy právneho zastúpenia sú účelné.
Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p. ), prejednal odvolanie v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správny potvrdil.
Keďže okresný súd návrh navrhovateľa zamietol ako bezdôvodný z dôvodu jeho premlčania, odvolací súd zameral preskúmanie veci v prvom rade na okolnosť, či predmetné vznesenie námietky premlčania je dôvodné. Ak je teda vznesenie námietky premlčania odôvodnené, nezostáva nič iné tak okresnému, ako i odvolaciemu súdu návrh navrhovateľa - veriteľa, ktorou sa tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť. Uplatnením námietky premlčania na súde prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné. Podľa platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané právo veriteľovi nemôže priznať. Funkciou premlčania je práve uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli.
V danej veci sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, ktorý považoval odporkyňu ( odporca 2/ A. N. zomrel ešte pred podaním návrhu, navrhovateľ z tohto dôvodu vzal návrh voči nemu späť a konanie voči nemu bolo zastavené. ) za spotrebiteľku v zmysle zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a v tomto rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozsudkom okresným súdom. Charakter zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou má spotrebiteľský charakter. Platná právna úprava už v čase uzavretia zmluvy umožňovala vyvodiť právny záver, že ide o zmluvu spotrebiteľského charakteru (viď ust. § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého zmluva uzavretá podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, je zmluvou spotrebiteľskou). Je preto právne irelevantný právny prameň, podľa ktorého sa príslušná zmluva spravuje. V konaní nebolo sporné, že právny predchodca navrhovateľa poskytol odporkyni úver, a naopak, odporkyňa bola povinná poskytnutý úver splácať v splátkach riadne a včas, podľa uzavretej zmluvy. Zmluva o poskytnutí Flexipôžičky je zmluvou uzavretou podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka je absolútnym obchodom. Premlčanie ako právny inštitút, sa napriek spotrebiteľskému charakteru zmluvy majúcej formu absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom podľa § 397 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba štyri roky. Tento záver neodporuje ani rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 MCdo 20/2009, ktorý zaujal záver, že pri zmluve o pripojení uzavretej so spotrebiteľom je premlčacia lehota 3 roky, nakoľko tento záver sa týkal zmluvnej podmienky o voľbe práva- Obchodného zákonníka, ktorá bola vyhodnotená ako neprijateľná, nešlo teda o obligatórne použitie Obchodného zákonníka ako je tomu aj v tomto prípade. Odvolací súd sa dôsledne zaoberal otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka na daný vzťah. Takýto záver však nemá žiadnu normatívnu oporu a prieči sa pravidlu lex specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych predpisov :
l
Ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka tretiu časť Obchodného zákonníka a tento záver je rozhodujúci aj pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku, ručenia a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a podobne. Občiansky zákonník ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka je potrebné aplikovať na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Obchodnom zákonníku. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle Občianskeho zákonníka, okrem iného, zaradiť aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Potreba aplikovať na právnu úpravu úverovej zmluvy Obchodný zákonník, ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vyplýva aj z článku Spotrebiteľská zmluva od Prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc. uverejneného v bulletine Slovenskej advokácie č. 12/2008. Podľa jeho právneho záveru iba v jednom prípade - práva na ochranu pred neprimeranými neprijateľnými podmienkami - je úprava jednotná a spoločná bez ohľadu na to, o akú zmluvu ide. Pokiaľ však ide o právne prostriedky, napr. uplatnenie práv vyplývajúcich z omeškania, uplatnenie práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu, uplatnenie práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady, odstúpenie od zmluvy, či vyslovenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy, bude práve dôležité posúdiť, či ide o zmluvu občianskoprávnu alebo obchodnoprávnu, pretože v mnohých prípadoch bude potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto kódexoch, napr. práve úpravu o premlčaní, výške úrokov z omeškania, ručenie a pod. Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy odvolací súd uvádza, že spotrebiteľskou zmluvou je teda aj absolútna obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. Z uvedeného je možno následne vyvodiť, že ustanovenia o premlčaní v Obchodnom zákonníku nie sú v žiadnom prípade ustanoveniami dispozitívnymi, ale kogentnými a súčasne je nevyhnutné uviesť, že dĺžka premlčacej doby v občianskoprávnych - spotrebiteľských vzťahoch, ktoré nemajú formu absolútneho obchodu nemôže byť predmetom zmluvnej podmienky (ktorá by bez ďalšieho, teda aj bez potreby skúmania prijateľnosti bola neplatná), pretože je predmetom kogentnej právnej normy. Uvedené sa týka i samotného inštitútu ručenia. Premlčanie, ako aj samotné ručenie sa v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom. I napriek tomu, že v rozhodnutí Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/217/2012 bolo konštatované, že na uvedený právny vzťah sa vzťahuje premlčacia lehota trojročná v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, k uvedenému odvolací súd poznamenáva, že k zmene právneho posúdenia došlo v dôsledku vývoja a len postupného zjednocovania rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, vrátane samotného odvolacieho súdu. I keď rôzne právne závery odvolacieho súdu môžu byť vnímané ako porušenie princípu právneho štátu, je nutné zdôrazniť, že jeho rozhodnutia nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, a pokiaľ došlo k protichodnému právnemu záveru, išlo v danom prípade výslovne o dôsledok postupne sa zjednocujúcej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo/120/2010 zo dňa 29.03.2012.
Okresný súd preto nesprávne aplikoval občianskoprávnu úpravu týkajúcu sa vznesenej námietky premlčania.
Napriek tomu z obsahu pripojených listinných dôkazov vyplýva a v uvedenom zistení skutkového stavu sa odvolací súd stotožňuje s prvostupňovým súdom, že uplatnená pohľadávka bola splatná najneskôr dňa 30. 07. 2007 s tým, že už prvostupňový súd konštatoval, že uvedená skutočnosť medzi účastníkmi sporná nebola. Aj pri plynutí štvorročnej premlčacej lehoty v zmysle Obchodného zákonníka, táto uplynula dňa 30. 07. 2011, preto v konečnom dôsledku rozhodnutie okresného súdu, ktorý vyhodnotil, že vznesenie námietky premlčania je zo strany vedľajšieho účastníka na strane odporkyne je dôvodné, je vecne správne. Navrhovateľ podal návrh na súd dňa 12. 06. 2012, teda aj po uplynutí všeobecnej štvorročnej premlčacej doby. Vedľajší účastník na strane odporkyne prípustne vzniesol námietku premlčania, potom súd opierajúc sa v ďalších súvisiacich otázkach o argumentáciu uvedenú vyššie, nemohol návrhu vyhovieť.
Ak navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, že k uplynutiu premlčacej lehoty nedošlo, nakoľko bola uzavretá dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 08. 08. 2011 (ďalej v texte len „dohoda") a obsahom tejto dohody je uznanie dlhu zo strany odporkyne, čím nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1, druhá veta, Občianskeho zákonníka, začala plynúť nová desaťročná premlčacia doba, k uvedenému odvolací súd uvádza nasledovné :
Pokiaľ ide o platnosť vyššie uvedenej dohody, okresný súd dôvodne považoval predmetnú dohodu za neplatnú.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.
Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a morálnych noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený aspekt zmluvnej slobody, tak ako zmluvná sloboda sama, má svoje limity, ustanovené právnymi normami, ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán. Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi, a to i v prípade, že samotný obsah tohto právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.
Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase uzavretia zmluvy, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie konanie , ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Totožné ustanovenie je súčasťou platného právneho poriadku v ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý zákon upresňuje aj charakteristiku nekalej obchodnej praktiky, za ktorú sa v zmysle § 7 ods. 2 tohto zákona považuje praktika , ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti alebo podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
Podľa § 8 ods.1 vyššie uvedeného zákona obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.
Podľa § 8 ods. 4 vyššie uvedeného zákona za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu postup navrhovateľa v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi. Dohodu o splátkovom kalendári a uznaní záväzku dal navrhovateľ podpísať odporkyni ako ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil aj pre nich zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne neinterpretoval. V uvedených súvislostiach ide o laesio enormis, pretože dlžník podpísaním dohody nič nezískal ale naopak, naoko „vlastným" úkonom si z vôle navrhovateľa svoje postavenie podstatne zhoršil.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR I. ÚS 1845/11, podľa ktorého : „Podle ustanovení § 55 ods. 1 Občanského zákoníku se smluvní ujednání spotřebitelských smluv nemohou odchýlit od zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se nesmí vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo jinak zhoršit jeho postavení. To znamená, že postavení spotřebitele nesmí být zhoršeno, a to ani s jeho souhlasem, naopak, odchylky v neprospěch dodavatele možné jsou. S ohledem k citovaným zákonným ustanovením je nutno prohlášení o prodloužení promlčecí lhůty ve prospěch žalobce, jako podnikatelského subjektu považovat za absolutně neplatné, neboť tím mé postavení bylo značně zhoršeno". Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu, ktorý zvolil navrhovateľ poskytnúť ochranu. V prejednávanej veci totiž nejde zo strany navrhovateľa o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom, ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich strachu pred prípadným súdnym, resp. exekučným konaním. Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná navrhovateľom vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa, či už úmyselne alebo nevedome nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku" v čl. 2. tejto dohody, ale v čl. 3 (ktorý má mimochodom názov forma splatenia záväzku ), v bode 3.4 deklaruje, že dlžníčka má vedomosť o premlčaní „dlhu". Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť zo záväzkového vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu. Na tejto zmätočnosti nič nemení ani to, že v prejednávanej veci nejde o uznanie dlhu podľa Občianskeho zákonníka, ale o uznanie záväzku podľa Obchodného zákonníka.
K samotnému uznaniu záväzku odvolací súd uvádza nasledovné:
Obchodný zákonník v ust. § 323 ods. 1 obsahuje komplexnú úpravu uznania záväzku, ktorá je použiteľná pre všetky záväzkové vzťahy spadajúce pod režim Obchodného zákonníka. Nebolo potrebné zisťovať vedomosť odporcov o premlčaní dlhu, pretože Obchodný zákonník túto podmienku pre platnosť uznania nevyžaduje. Uvedená skutočnosť však nič nemení na tom, že konanie navrhovateľa pri predkladaní dohody na podpis spotrebiteľom je výkon práva odporujúci dobrým mravom (nekalou praktikou), ktorému nemožno poskytnúť súdnu ochranu (jej obsah je vytvorený predtlačeným formulárom, ktorý obsahoval voľný priestor iba na vpísanie osobných údajov dlžníka, zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Povinnosťou súdu je ex offo skúmať, či dohoda obsahuje alebo neobsahuje dojednanie, ktoré predstavuje neprimerané zvýhodnenie dodávateľa v porovnaní so spotrebiteľom.
V prejednávanej veci síce prvostupňový súd posudzoval uznanie záväzku v zmysle ustanoví Občianskeho zákonníka ale jeho právny záver, že vyššie uvedená dohoda je vzhľadom na dôvody uvádzané v jeho rozhodnutí neplatná, je správny.
Odvolací súd sa zároveň nestotožňuje s tvrdením navrhovateľa v odvolaní, že po postúpení pohľadávky nie je v pozícii dodávateľa, a preto nejde o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom je odporkyňa , pretože dohoda sa riadi režimom hlavného záväzku a podpisom dohody nevzniká nový záväzok. Konanie navrhovateľa pri predkladaní dohôd na podpis spotrebiteľom, je výkon práva odporujúci dobrým mravom (nekalou praktikou), ktorému nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Keďže zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom má spotrebiteľský charakter, spotrebiteľský charakter má aj dohoda, ktorá túto zmluvu mení v jej niektorej časti ( splatnosti ). Ak podnikateľ ako dodávateľ do dohody „tváriacej" sa ako dohoda o zmene splatnosti záväzku inkorporuje jednostranný zmluvný záväzok dlžníka týkajúci sa uznania dlhu, je nutné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka spôsobuje vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neplatná aj podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej navrhovateľ odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku považuje aj odvolací súd podľa § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú. K uvedenému na záver odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 MCdo/9/2012.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval návrh navrhovateľa zhodne s právnym záverom okresného súdu ako nedôvodný a vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania napadnutý rozsudok vo veci samej, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správny potvrdil.
Pokiaľ ide o súvisiaci výrok o náhrade trov konania odporkyne a vedľajšieho účastníka na strane odporkyne, aj v tomto rozsahu považoval odvolací súd právny záver okresného súdu o dôvodnosti aplikácie ust. § 142 ods. 1 O. s. p. za správny s tým, že náhrada trov konania bola vyčíslená v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej v texte „vyhláška").
Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka. Základným predpokladom, za splnenia ktorého vznikne nárok na náhradu trov konania, je však i účelnosť trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle vyššie uvedeného článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Okresný súd teda dôvodne považoval trovy vynaložené vedľajším účastníkom na strane odporkyne za účelné.
Je nepochybné, že vedľajší účastník a odporkyňa boli v konaní úspešní. Konanie vo veci vyvolal práve navrhovateľ, pričom vstup vedľajšieho účastníka do konania a oprávnenie na tento vstup mu vyplýva priamo z Občianskeho súdneho poriadku, a to ust. § 93 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Osobitným predpisom mal zákonodarca na mysli najmä zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Úprava má za cieľ umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod.. Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konania ako vedľajší účastníci. V praxi ide hlavne o Združenie na ochranu spotrebiteľov. K zamietnutiu návrhu došlo práve v dôsledku kvalifikovane poskytnutej obrany odporkyni prostredníctvom vedľajšieho účastníka, ktorý v konaní vzniesol námietku premlčania. Ako už bolo uvedené, právo na právnu pomoc sa priznáva každému - fyzickej ako aj právnickej osobe, štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana. Odvolací súd už konštatoval, že trovy právneho zastúpenia boli vynaložené účelne, nakoľko boli v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania, ak po dôvodne vznesenej námietke premlčania pôsobil jeho vstup v tom zmysle, že návrh navrhovateľa bol zamietnutý, a to v celom rozsahu. K uvedenému argumentu odvolací súd na záver dodáva, že k neúčelnému vzniku trov konania dochádza samotným podaním návrhu v prípade, ak bol následne v celom rozsahu zamietnutý.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania odporkyne a vedľajšieho účastníka na strane odporkyne, nakoľko aj v tomto rozsahu je rozhodnutie prvostupňového súdu vecne správne.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust.§ 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Vedľajší účastník na strane odporkyne bol v odvolacom konaní úspešný, trovy právneho zastúpenia účelne vynaložené si uplatnil riadne a včas, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, a to za jeden úkon právnej služby v zmysle § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky, za vyjadrenie zo dňa 12. 11. 2013 vo výške 51,45 € + režijný paušál ( § 16 ods. 3 vyhlášky) vo výške 7,81 €. Trovy právneho zastúpenia tak v odvolacom konaní predstavujú sumu 59,26 €, ktoré trovy právneho zastúpenia je navrhovateľ povinný nahradiť odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne na účet ich právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta, do troch dní v zmysle ust. § 149 ods. 1 O. s. p..
Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.