Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7S-95-2012.pdf
PDF · 104.65 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/95/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kuruca, členiek senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Tamary Sklenárovej, v právnej veci žalobcu SHEN TIAN, s.r.o. , M.R.Štefánika 1256/22, Trebišov, zast. advokátom JUDr. Pavlom Gombosom, Moldavská cesta 21/A, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, Lazovná č.63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/430054-517990/2012/5081 zo dňa 20.03.2012, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobou zo dňa 13.06.2012 osobne podanou na krajskom súde v Košiciach dňa 14.06.2012 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/430054-517990/201/5081 zo dňa 20.03.2012, ktorým žalovaný podľa § 74 ods.4 a § 165 ods.3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil exekučnú výzvu Daňového úradu Trebišov č. 740/320/161-42293/11/Šol zo dňa 12.12.2011, ktorou daňový úrad vyzval žalobcu na zaplatenie daňového nedoplatku vo výške 53.814,20 eur.
Daňovou exekučnou výzvou zo dňa 12.12.2011 Daňový úrad Trebišov ako správca dane podľa § 76 ods.2 písm.f/ zákona č. 511/1992 Zb. vyzval žalobcu na zaplatenie daňového nedoplatku vo výške 53.814,20 eur v lehote 8 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy. Exekučným titulom bol vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov Daňového úradu Trebišov č. 740/230/35621/11/Koš, ktorý bol zostavený z údajov evidencie daní žalobcu ku dňu 06.12.2011 v už uvedenej výške. Správca dane súčasne upozornil žalobcu, že v prípade nezaplatenia daňového nedoplatku v lehote určenej správcom dane vykoná správca dane daňovú exekúciu vydaním daňového exekučného príkazu na prikázanie pohľadávky z účtu vedeného v banke podľa § 83a zákona č. 511/1992 Zb. Súčasne zakázal žalobcovi ako daňovému dlžníkovi nakladať s peňažnými prostriedkami na všetkých účtoch vedených v banke až do výšky daňového nedoplatku.
Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím daňovú exekučnú výzvu Daňového úradu Trebišov potvrdil. Uviedol, že podľa § 76 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. môže daňový dlžník podať odvolanie proti daňovej exekučnej výzve iba v prípade, ak nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, resp. sú iné dôvody, pre ktoré je daňová exekúcia neprípustná. Žalobca ako daňový dlžník v podanom odvolaní namietal, že dodatočné platobné výmery, ktoré boli podkladom pre zostavenie výkazu daňových nedoplatkov, boli výsledkom daňových kontrol vykonávaných nezákonným spôsobom. Preto sú aj závery z týchto nezákonných kontrol - dodatočné platobné výmery, resp. rozhodnutia o uložení pokút nezákonné a nemôžu byť exekučným titulom a ani podkladom pre exekučný titul. Žalovaný uviedol, že pre začatie daňového exekučného konania boli splnené podmienky procesného charakteru, ako aj hmotnoprávneho charakteru. Vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov ako exekučný titul má všetky formálne obsahové náležitosti stanovené zákonom. Všetky rozhodnutia, ktoré boli podkladom pre zostavenie výkazu daňových nedoplatkov sú takisto právoplatné a vykonateľné. Námietka nezákonnosti postupu k daňovej kontrole ako aj nezákonnosti rozhodnutí správcu dané je založená len na subjektívnom hodnotení daňového dlžníka.
Žalovaný ďalej uviedol, že námietky daňového dlžníka uvedené v odvolaní sa týkajú postupu správcu dane v daňovej kontrole a skutkových zistení, ktoré mali za následok vyrubenie rozdielu dane. Tieto námietky nemôžu byť predmetom preskúmania v odvolacom konaní proti daňovej exekučnej výzve. Daňová exekučná výzva nie je meritórnym rozhodnutím o daňovej povinnosti podľa hmotného práva. Ide o rozhodnutie procesnej povahy vydaný iba na základe procesnej právnej normy - zákona č. 511/1992 Zb. Náležitosti odvolania proti daňovej exekučnej výzve sú osobitne upravené v ustanovení § 76 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca podal odvolanie z dôvodu podľa § 76 ods.5 písm.b/ zákona č. 511/1992 Zb. Neprípustnosť daňovej exekúcie odôvodnil nezákonnosťou dodatočných platobných výmerov, resp. rozhodnutie o uložení pokút, ktoré boli podkladom pre vyhotovenie výkazu daňových nedoplatkov. Takto podané odvolanie bolo spôsobilé na prerokovanie v odvolacom konaní, a preto výzva správcu dane zo dňa 16.01.2012 na doplnenie odvolania bola nadbytočným procesným úkonom, čo však nemalo vplyv na zákonnosť začatého daňového exekučného konania.
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj daňovej exekučnej výzvy Daňového úradu Trebišov. Rozhodnutie žalovaného hodnotil ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a rozporné s ustanovením § 30 ods.1, 3 a § 48 ods.6
zákona č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu v napadnutom rozhodnutí žalovaného absentuje odôvodnenie, pretože toto odôvodnenie pozostáva len zo skopírovaných vykonaných dôkazov, ale ich vyhodnotenie a posúdenie pre samotné rozhodnutie vo veci správca dane neuvádza. Hodnotenie dôkazov žalovaným považoval za rozporné s ustanovením § 2 ods.3 zákona č. 511/1992 Zb. Ďalej namietal, že dodatočné platobné výmery, na základe ktorých bol vyhotovený výkaz nedoplatkov, sú nezákonné z dôvodu, že daňové kontroly, ktoré predchádzali vydaniu dodatočných platobných výmerov boli začaté v rozpore s ustanovením § 3 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb., pretože ich vykonávali miestne nepríslušné daňové úrady. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 118/08 z 10.12.2009 a tvrdil, že miestne príslušný správca dane nebol oprávnený realizovať výkon daňových kontrol zamestnancami daňovej správy, ktorí neboli pričlenení k miestne príslušnému správcovi dane. Ďalej namietal, že pri vydaní rozhodnutí, ktoré boli podkladom pre vyhotovenie výkazu daňových nedoplatkov, došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti daňového konania v súvislosti s tým, že vzhľadom na veľký počet daňových kontrol daňových subjektov prepojených osobou p. A. K. riaditeľ Daňového úradu Kráľovský Chlmec nebol objektívne schopný rozhodovať o začatí týchto daňových kontrol, ale len formálne podpisoval oznámenia alebo upovedomenia o ich začatí. Preto vzniká podozrenie, že začatie, formu, spôsob a priebeh vykonania daňových kontrol v týchto spoločnostiach plánovalo, riadilo a zabezpečovalo daňové riaditeľstvo SR. Žalobca ďalej žalovanému vytýkal, že Daňové riaditeľstvo SR nebolo oprávnené riadiť a unifikovať kontroly vykonávané Daňovým úradom Kráľovský Chlmec, ako tomu bolo v prípade daňových kontrol v obchodných spoločnostiach prepojených osobou p. A.W. K..
Žalobca uviedol, že v celom rozsah sa odvoláva na obsah svojho odvolania proti daňovej exekučnej výzve zo dňa 02.01.2012. Namietal, že výzva správcu dane na doplnenie odvolania bola nadbytočná, pretože odvolanie podané žalobcom bolo na prerokovanie v odvolacom konaní spôsobilé. Napokon namietal, že žalovaný mal daňové exekučné konanie zastaviť, resp. rozhodnúť o jeho odklade.
Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 20.11.2012 navrhol konanie zastaviť z dôvodu, že daňová exekučná výzva je procesným rozhodnutím týkajúcim sa vedenia konania, a preto podľa § 248 písm.a/ O.s.p. nepodlieha súdnemu prieskumu. K žalobným dôvodom uviedol, že ako odvolací orgán sa pri rozhodovaní o odvolaní proti daňovej exekučnej výzve vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami. V odvolaní žalobca obsiahlo argumentoval a napadal vecnú správnosť vyrubených rozdielov dane a pokút podľa skôr vydaných rozhodnutí. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia na uvedenú argumentáciu reagoval, keď uviedol, že námietky týkajúce sa vecnej správnosti vyrubených rozdielov dane a uložených pokút nemôžu byť predmetom preskúmania v odvolacom konaní proti daňovej exekučnej výzve. Všetky námietky mal žalobca uplatniť cez opravné prostriedky podané priamo proti dodatočným platobným výmerom a rozhodnutiam o uložených pokutách. To, že sa s odvolacími námietkami žalobcu žalovaný nevyporiadal spôsobom, akým to žalobca očakával, neznamená, že žalovaný postupoval nesprávne. Žalovaný neakceptoval námietku žalobcu o nezákonnosti exekučného titulu, ktorým v danom prípade bol vykonateľný výkaz nedoplatkov zostavený z údajov evidencie daní daňového dlžníka. Výkaz daňových nedoplatkov vyhotovený správcom dane mal všetky potrebné náležitosti a bol spôsobilý exekučným titulom.
Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca opakovane aj v žalobe uvádzal námietky týkajúce sa postupu správcu dane v daňových kontrolách vykonaných v obchodných spoločnostiach prepojených osobou Z.. A.Š. K.. Týmito námietkami chce spochybniť vecnú správnosť skôr vydaných rozhodnutí o vyrubenom rozdiele dane. Vecná správnosť skôr vydaných rozhodnutí nemôže byť predmetom preskúmavania v odvolacom konaní proti daňovej exekučnej výzve a podľa názoru súdu ani predmetom súdneho preskúmania zákonnosti rozhodnutia, ktorým žalovaný potvrdil daňovú exekučnú výzvu správcu dane.
K výzve na doplnenie odvolania žalobcu žalovaný uvádza, že z jeho strany išlo o nadbytočný procesný úkon, táto skutočnosť však nemá vplyv na zákonnosť daňového exekučného konania. Postup správcu dane žalovaný ako odvolací orgán nehodnotil ako šikanózny vo vzťahu k žalobcovi. Výzvou na doplnenie odvolania správca dane nezasiahol do subjektívnych práv žalobcu. Žiadosti žalobcu v odvolaní proti dodatočnej platobnej výzve o odloženie daňovej exekúcie, resp. o zastavenie daňového exekučného konania žalovaný nevyhovel, pretože u žalobcu nenastal ani jeden z dôvodov pre takýto postup. O tejto skutočnosti žalovaný informoval žalobcu listom zo dňa 30.01.2012 č. 9800501/135/2012/Šol.
Uznesením č.k. 7S/95/2012-52 zo dňa 23.01.2013 krajský súd konanie o preskúmanie zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného zastavil podľa § 250d ods.3 O.s.p., pretože žalobou napadnuté rozhodnutie považoval za procesné rozhodnutie týkajúce sa vedenia konania nepodliehajúce súdnemu prieskumu v zmysle § 248 písm.a/ O.s.p.
Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd SR ako odvolací súd uznesením č.k. 8Sžf/19/2013-66 zo dňa 23.10.2013 zrušil a vrátil vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR v súlade s ustanovením § 250ja ods.7 O.s.p. poukázal na právnu argumentáciu obsiahnutú v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/77/2012 zo dňa 13.11.2012 a z jeho odôvodnenia uviedol:
„Daňové exekučné konanie je vykonávacím konaním, v ktorom sa vymáha daňový nedoplatok resp. iné peňažné plnenie uložené rozhodnutím v daňovom konaní. Rozhodnutiami preskúmateľnými podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sú rozhodnutia vydané v daňovom konaní, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Jednotlivé úkony správcu dane v štádiu daňového exekučného konania v zásade nie je možné kvalifikovať ako rozhodnutia v zmysle § 244 ods. 3 O. s. p., pretože tieto úkony smerujú k vykonaniu právoplatného exekučného titulu, ktorý zakladá povinnosť daňového subjektu zaplatiť vyrubenú sumu. Z tejto zásady však existujú výnimky, s ktorými počíta zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní ako s preskúmateľnými okolnosťami i počas exekučného konania, to v odvolacom daňovom konaní. Na tieto výnimky sa vzťahuje koncentračná zásada.
Podľa § 76 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov do 15 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy môže daňový dlžník podať u správcu dane odvolanie, ak
a) nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo bránia jeho vymáhateľnosti,
b) sú iné dôvody, pre ktoré je daňová exekúcia neprípustná.
Odvolanie musí byť odôvodnené, pričom na neskôr uplatnené dôvody sa neprihliada. Odvolanie má odkladný účinok. Na rozhodovanie o odvolaní sa vzťahujú ustanovenia § 46 až 48.“
Najvyšší súd preto dospel k záveru, že „daňová exekučná výzva podlieha v obmedzenom rozsahu súdnemu prieskumu zákonnosti. Jej zákonnosť možno preskúmať iba v rozsahu dôvodov podľa § 76 ods. 5 písm. a/ a b/ zák. č. 511/1992 Zb., pričom podľa názoru najvyššieho súdu ide o také okolnosti, ktoré nastali po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu. Opačný výklad by viedol k duplicitnej možnosti súdneho prieskumu zákonnosti exekučného titulu i v štádiu exekučného konania, čo je v rozpore s princípom subsidiarity, ktorý pri prechode do ďalšej úrovne právnej ochrany (§ 247 ods. 2 O. s. p.), počíta s vyčerpaním právneho prostriedku nápravy v predchádzajúcom štádiu.“
K už judikovaným právnym názorom Najvyššieho súdu SR odvolací súd dodal nasledujúce: „Najvyšší súd považuje za potrebné poukázať na zmenu v hodnotení závažnosti, akou je daňová exekučná výzva zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby. Len donedávna bol zastávaný ten právny názor, že daňová exekučná výzva je len procesným rozhodnutím, ktoré nepodlieha preskúmavaniu zákonnosti v správnom súdnictve, z ktorého názoru vychádzal aj krajský súd pri svojom rozhodovaní. Vzhľadom na všeobecný príklon k stále sa zužujúcemu výkladu § 248 O. s. p. je nutné tento názor prehodnotiť a prihliadnuť na hybridnú povahu daňovej exekučnej výzvy.
Daňová exekučná výzva exekučná výzva opúšťa charakter procesného rozhodnutia vylúčeného zo súdneho prieskumu, a to vzhľadom na jej následky v hmotnoprávnej rovine. Daňová exekučná výzva fakticky mení rozsah práv povinného k určitým zložkám jeho majetku. Daňovou exekučnou výzvou sa totiž, bez ohľadu na reakciu daňového dlžníka, ukladá tiež zákaz nakladania s majetkom, na ktorý chce správca dane uplatniť výkon daňovej exekúcie, ak sa zákaz nakladať s jeho majetkom neuložil už podľa § 71 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb., a upozornenie, že daňový dlžník je povinný umožniť správcovi dane vykonať súpis hnuteľného majetku (§ 76 ods. 2 písm. i/ zák. č. 511/1992 Zb.).
Práve toto obmedzenie dispozičného práva povinného subjektu vo vzťahu k jeho majetku ako zásah do vlastníckeho práva, práva s priznanou osobitnou ochranou nielen na úrovni vnútroštátnej (čl. 20 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky), ale aj medzinárodnej (čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 Charty základných práv Európskej únie).
Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach sp. zn. II. ÚS 50/01, sp. zn. I. ÚS 52/02, sp. zn. III. ÚS 183/2003, sp. zn. I. ÚS 354/08 a. i.) dospel záveru, že v danej veci je vhodné prijať právne závery urobené vo veci sp. zn. 3Sžf/77/2012. Zároveň pre podporu svojich záverov poukazuje aj na rozhodnutia iných senátov tunajšieho súdu zaoberajúce sa rovnakou právnou otázkou ako v prejednávanej veci, sp. zn. 5Sžf/65/2012 zo dňa 28. februára 2013, sp. zn. 2Sžf/65/2012 zo dňa 22. mája 2013“.
Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Daňový úrad Trebišov dňa 06.12.2011 pod č. 740/230/35621/11/Koš zostavil ku dňu 06.12.2011 z údajov evidencie daní výkaz daňových nedoplatkov u žalobcu ako daňového dlžníka, a to podľa právoplatných a vykonateľných rozhodnutí Daňového úradu Trebišov (rozhodnutie č. 740/230/639/28094/11/Koš zo dňa 14.09.2011 - vlastná daňová povinnosť dane z pridanej hodnoty v sume 25.536,- eur, č. 740/230/639/29542/11/Koš zo dňa 28.09.2011 - vlastná daňová povinnosť dane z pridanej hodnoty v sume 9.310,- eur, rozhodnutie č. 740/230/639/30934/11/Koš zo dňa 11.10.2011 - pokuta vo výške 6.181,20 eur a rozhodnutie č. 740/230/639/30936/11/Koš zo dňa 11.10.2011 - pokuta vo výške 12.787,0 eur).
Podľa § 76 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. do 15 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy môže daňový dlžník podať u správcu dane odvolanie, ak
a/ nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo bránia jeho vykonateľnosti,
b/ sú iné dôvody, pre ktoré je daňová exekúcia neprípustná.
Odvolanie musí byť odôvodnené, pričom na neskôr uplatnené dôvody sa neprihliada. Odvolanie má odkladný účinok. Na rozhodovanie o odvolaní sa vzťahujú ustanovenia § 46 až 48 zákona.
Podľa § 48 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie o odvolaní musí obsahovať odôvodnenie, ak sa v ňom nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu. V odôvodnení sa musí odvolací orgán vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.
Podľa § 74 ods.4 daňového poriadku odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí.
Podľa § 165 ods.3 daňového poriadku ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na daňové exekučné konanie začaté podľa doterajších predpisov.
V zmysle právnych záverov uznesenia Najvyššieho súdu SR č.k. 8Sžf/19/2013-66 zo dňa 23.10.2013, v ktorom bola v plnom rozsahu akceptovaná právna argumentácia obsiahnutá v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/77/2012 z 13.11.2012, a ktorý je pre krajský súd záväzný (§ 226 O.s.p.) daňová exekučná výzva v obmedzenom rozsahu podlieha súdnemu prieskumu zákonnosti. Jej zákonnosť však možno preskúmať iba v rozsahu dôvodov podľa § 76 ods.5 písm.a/,b/ zákona č. 511/1992 Zb., pričom musí ísť o také okolnosti, ktoré nastali po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu. V rámci súdneho prieskumu daňovej exekučnej výzvy, resp. rozhodnutia o odvolaní proti nej, nie je možné preskúmavať zákonnosť exekučného titulu. Žalobca v podanej žalobe ani vo svojich ďalších podaniach v priebehu súdneho konania netvrdil, že po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu - výkazu daňových nedoplatkov nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku, bránili by jeho vykonateľnosti alebo existujú iné dôvody, ´pre ktoré je daňová exekúcia neprípustná.
Žalobca v podanej žalobe namietal iba nezákonnosť exekučného titulu - výkazu daňových nedoplatkov a dodatočných platobných výmerov o určení daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty a rozhodnutí o uložení pokút, a to z dôvodu, že dodatočné platobné výmery, resp. rozhodnutia o uložení pokút sú nezákonné z dôvodu, že boli vydané na základe daňových kontrol vykonávaných nezákonným spôsobom. Žalobca ako daňový dlžník v odvolaní proti daňovej exekučnej výzve bol oprávnený ako odvolacie dôvody uplatniť iba dôvody uvedené v § 76 ods.5 písm.a/,b/ zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že uplatňuje odvolací dôvod podľa § 76 ods.5 písm.b/ zákona č. 511/1992 Zb., t.j. neprípustnosť daňovej exekúcie. Podľa žalobcu dôvodom neprípustnosti daňovej exekúcie bola nezákonnosť dodatočných platobných výmerov, resp. rozhodnutí o uložené pokút, ktoré boli podkladom pre vyhotovenie výkazu daňových nedoplatkov. Namietaná nezákonnosť exekučného titulu tvoriaceho podklad pre začatie daňovej exekúcie, ktorý bol právoplatný a vykonateľný, nemôže predstavovať dôvod, pre ktorý by bola daňová exekúcia neprípustná.
Žalobca v podanej žalobe nekonkretizoval žiaden z odvolacích dôvodov uvedených v § 76 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. Pretože zákonnosť daňovej exekučnej výzvy je oprávnený súd preskúmať iba v rozsahu týchto dôvodov, nemal súd možnosť preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného z pohľadu, či tu nastali okolnosti alebo dôvody spôsobujúce zánik vymáhaného daňového nedoplatku, brániace jeho vymáhateľnosti, resp. dôvody, ktoré by daňovú exekúciu robili neprípustnou. V podanej žalobe žalobca sa iba odvolal na obsah svojho odvolania proti daňovej exekučnej výzve zo dňa 02.01.2012. Odhliadnuc od toho, že za žalobný dôvod nemožno považovať iba púhy odkaz na obsah odvolania podaného proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, súd konštatuje, že žalobcom tvrdená nezákonnosť exekučného titulu nepredstavuje dôvod, pre ktorý je daňová exekúcia neprípustná v zmysle § 76 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb.
Žalobca tvrdil, že rozhodnutia žalovaného neobsahujú dostatok dôvodov, sú nepreskúmateľné a nezodpovedajú požiadavkám uvedených v § 30 ods.1,3 a v § 48 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutia žalovaného obsahujú konštatovanie skutkového stavu, aký tu bol pred vydaním daňovej exekučnej výzvy. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia. Zdôvodnil, akými úlohami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.
Z uvedených dôvodov súd žalobu podľa § 250j ods.1 O.s.p. zamietol.
Neúspešnému žalobcovi súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.1 O.s.p.).
Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.