Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoE/97/2013

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava 811 09, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom Bratislava 811 09 Bratislava, Pribinova 25 a spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava 811 09, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,proti povinnému: I. B., nar. X.X.XXXX, bytom K.. L. O. X, XXX XX O., štátny občan SR, o vymoženie 233,03 eur s príslušenstvom, o odvolaní Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom Stropkov 091 01, Nám. SNP 7, a oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. -24 zo dňa 26.11.2012, takto

rozhodol:

O d m i e t a odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, proti výroku uznesenia o nepripustení vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného.

Z a m i e t a návrhy oprávneného, ako aj Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, na prerušenie konania a ich žiadostiam na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ n e v y h o v u j e .

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie.

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778 (predtým Važecká 16, 080 05 Prešov) do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripustil. Zároveň exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.

Rozhodnutie o neprípustnosti vstupu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS ako vedľajšieho účastníka do konania odôvodnil tým, že vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Vedľajšie účastníctvo ako inštitút len základného konania už zo svojej podstaty je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené. Z týchto dôvodov ustanovenie o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Napriek tomu, že vedľajšie účastníctvo je v exekučnom konaní z dôvodov uvedených vyššie vylúčené, súd postupujúc v zmysle zásady, že o každom relevantnom procesnom podaní v konaní je potrebné rozhodnúť vo

forme uznesenia, rozhodol, že vstup tohto Združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripúšťa. Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil tým, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., sp.

zn. SR 12946/08 zo dňa 16.12.2008, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 7.020,- Sk, spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 6.780,-Sk od 16.7.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 3.475,-Sk. Z predloženej zmluvy o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 14.5.2008 súd zistil, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 165,97 eur, ktorý sa dlžník zaviazal vrátiť zvýšený o poplatok vo výške 62,40 eur, t.j. v celkovej sume 225,05 eur a to v troch mesačných splátkach po 75,02 eur, počnúc dňom 11.6.2008. Účastníci sa v zmysle rozhodcovskej doložky, uvedenej v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.. ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky. To neplatí v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd. Uviedol, že rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa jeho názoru je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle neplatná. Svoj názor oprel o to, že spotrebiteľ (povinný) sa v čase uzavretia zmluvy v porovnaní s dodávateľom nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom, ovplyvniť ich obsah. V predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú zmluvné dojednania. Povaha zmluvy o úvere je adhézna, čo znamená, že spotrebiteľ ju mohol buď prijať ako celok alebo ju odmietnuť. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom, sú ustanovenia smernice (93/13/EHS), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky oprel aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannom GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa , spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13 EHS kvalifikovaná ako nekalá. Dodal, že v rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej zmluvy nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd vopred určený dodávateľom na zmluvnom formulári. Na základe vyššie uvedeného dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a tým pádom je aj neplatnou podmienkou podľa , nakoľko je v rozpore s ust. a nasl. , ako aj v rozpore s ust. smernice

93/13/EHS. Keďže rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, z toho dôvodu ani rozsudok tohto súdu nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Postupujúc podľa § 57 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastavil.

Proti prvému výroku napadnutého uznesenia podalo odvolanie Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778 (ďalej len „Združenie“).

V dôvodoch odvolania poukázalo na ustanovenie , podľa ktorého o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. Z uznesenia nevyplýva, že by niektorý z účastníkov namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Súd teda rozhodoval arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia, pri absencii návrhu na takéto rozhodnutie. Nesúhlasí s názorom súdu, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní. S účinnosťou od 15.10.2008 bola do zavedená tzv. druhá skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať v konaní ako vedľajší účastníci a túto skupinu účastníkov legitimizuje na vstup do konania

samotný o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Pôsobenie vedľajšieho účastníka v súdnom konaní je výsledkom objektivizovanej zákonnej a spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie sociálne princípy. Ide o napĺňanie cieľov EÚ pri zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov. Nová situácia je aj v tom, že v posledných rokoch dochádza v exekučných konaniach, v ktorých sú oprávnenými najmä nebankové subjekty, azda k najmasovejšiemu plošnému porušovaniu spotrebiteľských práv, paradoxne za aktívnej asistencie súdov SR. Exekučné sudy dlhoročne vykonávajú exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov ako paaktov, prípadne na podklade notárskych zápisníc ako nespôsobilého exekučného titulu, ktorý nespĺňa podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti. V exekučnom konaní je potrebné tieto veci namietať, preto „ožívajú“ inštitúty zo základného konania (dobré mravy, právom nedovolené plnenie, plnenie nemožné). S poukazom na uvedené má za to, že vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania je zákonný, odôvodnený a spoločensky žiaduci, pretože priemerný spotrebiteľ je neinformovaný a nedokáže poukázať na neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Ak by mal súd aj napriek tomu pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v exekučnom konaní na ochranu spotrebiteľa, v ktorom sa vymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, navrhuje toto konanie podľa prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, formuláciu ktorej na výzvu súdu predloží. Navrhuje, aby sudca napadnutému odvolaniu vyhovel, v opačnom prípade navrhuje predložiť vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu s tým, aby tento napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie aj oprávnený. Nestotožnil sa s predmetným uznesením a vytýkal súdu prvého stupňa, že tento rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Ako dôvod uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomína, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom

s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, preto exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, to znamená, že exekučný súd je rovnako viazaný rozsudkom rozhodcovského súdu, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu, že v prejednávanom prípade rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi, nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by napriek tomu odvolací súd usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdí, že táto je platná. Od 1.1.2008 je za neprijateľnú podmienku je považované ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby všetky spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V prejednávanom prípade je však účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia . Poukazuje na to, že exekúcia už bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Preto považuje rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné.

V súvislosti s návrhom na prerušenie konania podľa a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu (Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Ú. V. ES L 95, s. 29; Mim. Vyd. 15/002, s. 288 v spojení s právnou úpravou Únie uplatniteľnou na zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojovanie pohľadávok veriteľov. Poukázal na iné vybrané jazykové znenia Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993, dotknutého ustanovenia - písm. q) ods. 1 prílohy Smernice 93/13/EHS upravujúceho neprijateľné (nekalé) podmienky a tvrdí, že slovenská verzia

Smernice Rady 93/13/EHS je v tejto časti nesprávna v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“. Vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov žiada, aby odvolací súd konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez opakovania či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (, , a ). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (, ). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že ani odvolanie oprávneného, ani odvolanie Združenia nie je opodstatnené.

Pri preskúmavaní odvolania podaného Združením proti výroku o nepripustení vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného, odvolací súd prednostne posudzoval, či Združeniu svedčí subjektívna legitimácia na podanie odvolania a dospel k záveru, že v prejednávanej veci Združenie nie je na podanie odvolania oprávnenou osobou.

Subjektívnu legitimáciu na podanie odvolania zákon priznáva v prvom rade účastníkovi konania. Za zákonom určených podmienok je na podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v sporovom konaní legitimovaný aj vedľajší účastník.

Kto sú účastníci exekučného konania, vymedzuje ustanovenie o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov

(v ďalšom texte už len „Exekučného poriadku“).

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym rozhodnutím.

Vedľajšie účastníctvo ( ) je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Zákonodarca výslovne vylučuje možnosť vedľajšieho účastníctva, pokiaľ ide o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je ( ). V nesporovom, resp. mimosporovom konaní, kde sú účastníkmi aj tí, o právach

alebo povinnostiach ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť vedľajšieho účastníctva.

Z týchto dôvodov ustanovenie o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné ( ).

V preskúmavanej veci žiaden z účastníkov nenamietal vstup Združenia do exekučného konania. Z ďalej uvedených dôvodov exekučný súd na takýto prejav vôle nemusel prihliadať. Pokiaľ tak súdy urobili v iných exekučných veciach, domáhalo sa Združenie vydania rozhodnutia súdu, aby prípustnosť vstupu mohla byť preskúmaná odvolacím súdom. Za tohoto stavu je preskúmavané rozhodnutie nadbytočné, avšak preventívne dáva odpoveď na inak spornú predbežnú otázku.

Pokiaľ teda prvostupňový súd v exekučnom konaní nepripustil vedľajšie účastníctvo Združenia, plne rešpektoval platnú procesnú úpravu. Takýto záver súdu prvého stupňa korešponduje aj s názormi v právnej teórii i v právnej praxi. Už zo samotnej povahy inštitútu vedľajšieho účastníctva vyplýva, že je možné len v sporovom konaní. Použitie ustanovenia o vedľajšom účastníctve je v konaní o výkon rozhodnutia (exekúciu) pojmovo vylúčené (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 25.11.2008, , Komentár I. diel 2.vydanie, Praha: C.H.Beck, 2012, s. 327). Najnovšie zaujal k tejto problematike stanovisko Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 10.10.2012 sp. zn. . Podľa tohto rozhodnutia „účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie .... V exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým.....“.

Uznesenie súdu prvého stupňa v prvom výroku je obsahovo oznámením súdu Združeniu, že vedľajšie účastníctvo nie je v konaní prípustným. Tento výrok rozhodnutia nemožno posudzovať ako rozhodnutie o prípustnosti účastníctva na návrh, tak ako je to upravené v . Len v sporovom konaní totiž platí, že o neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania rozhoduje súd na návrh účastníka, prípadne už v konaní vystupujúceho vedľajšieho účastníka. V predmetnej veci však exekučný súd oznamoval subjektu, ktorý mal záujem o vstup do konania to, že v exekučnom konaní vedľajšie účastníctvo nie je prípustné.

Ak subjekt, ktorý mal záujem o vstup do konania ako vedľajší účastník, sa vedľajším účastníkom nestal, nie je ani subjektívne legitimovaný na podanie odvolania.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné odvolanie Združenia v zmysle ust. § 218 ods. 1

písm. b/ odmietnuť. Musel však rozhodnúť o nároku tohto subjektu na prerušenie konania.

Podobne sa musel pred rozhodnutím o podanom odvolaní odvolací súd vyporiadať aj s dôvodnosťou návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa

Podľa tohto zákonného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania rozhodnutie súdu o podaní žiadosti adresovanej Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Také rozhodnutie v preskúmavanej veci vydané nebolo.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im ustanovuje povinnosť podať návrh začatie prejudiciálneho konania, keď súd či už z vlastného podnetu alebo na návrh účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že konanie, ktoré na nich prebieha, obsahuje otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974 Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10.7.1997 - 261/95, Zb. s. I - 4025, bod 20).

Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545 zo dňa 11.6.1987, v ktorom štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť v závislosti od okolností na prospech, aby bol v čase podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkový stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité pre výklad práva Spoločenstva, ktorý má poskytnúť. Tieto úvahy však nijako neobmedzujú voľnú úvahu vnútroštátneho sudcu rozhodnúť, v ktorom štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže tento sudca je jediným, kto priamo pozná skutkový stav veci a tvrdenia účastníkov konania, ktorý musí prevziať zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je tak v najlepšej pozícii na to, aby posúdil, v ktorom štádiu konania potrebuje prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora“.

Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada

ekvivalencie), a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr. rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).

Článok 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu

dvoru. Toto právo nemožno obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na

Súdny dvor posudzuje vnútroštátny sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru. Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať neplatnosť ustanovenia práva Únie. Článok 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto nielen najvyšších súdov, ale rovnako každého vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutie nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.

Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto situácie sú opísané v rozsudku Cilfit/Ministero della Sánitá zo dňa 6.10.1982 283/81, Zb. s. 3415, body 10 a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch, kedy odpoveď na ňu nemôže mať, bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu. Druhou situáciou je taká, ak je vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade alebo, ak

sporná právna otázka už bola vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu na povahu konania, z ktorého vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, kedy otázky nie sú úplne zhodné. Treťou situáciou je taká, ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozhodné pochybnosti; skôr, než vnútroštátny súdny orgán

dospeje k záveru o existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.

Oprávnený sa svojim návrhom domáha v prvom rade výkladu, či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Na túto a ďalšie dve otázky nastolené oprávneným bola odpoveď (aj keď nepriamo) daná v rozsudku C-40/08 ASTURCOM. Súdny dvor v ňom uviedol, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel preskúmať ex offo rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej Smernice

93/13/EHS hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (odstavec 53 citovaného rozsudku). Súdny dvor zároveň vyslovil, že Smernica 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú (odstavec 59 citovaného rozsudku).

K tomu odvolací súd poznamenáva, že na prejudiciálnu otázku Krajského súdu v Prešove v exekučnej veci POHOTOVOSŤ/Korčkovská odpovedal Súdny dvor uznesením (C-76/10), pretože považoval otázku vyvodenia dôsledkov exekučným súdom z existencie neprijateľných zmluvných podmienok za vec judikovanú (rozsudok ASTURCOM C-40/08) a meritórne sa neodklonil od línie, ktorá exekučnému súdu umožňuje súdny prieskum neprijateľných podmienok. Naopak v čl. 50 zdôraznil povinnosť exekučného súdu pristupovať k naplneniu čl. 6 smernice v režime ochrany podľa vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku, t. j. vždy a za každých okolnosti trvať na cieli v čl. 6 smernice, ktoré ustanovenie označil za kogentnú normu.

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. zo dňa 21.6.2012 k tejto problematike zaujal názor, podľa ktorého vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v

určitej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnym noriem Európskej únie.

Ustanovenie písm. q/ ods. 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 bolo prenesené do ustanovenia . Výklad tejto právnej normy je v právomoci súdov Slovenskej republiky.

Možno teda konštatovať, že návrh oprávneného na prerušenie konania podľa nie je opodstatnený, pretože sporné právne otázky už boli vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora ((Rozsudok Súdneho dvora C-40/08 Asturcom, tiež C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial; C-243/08 Pannon). Z týchto dôvodov odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky v ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa

V podstate z totožných dôvodov nevyhovel ani žiadosti na prerušenie konania podanej Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS.

K týmto dôvodom možno navyše dodať, že exekučné konanie zásadne nie je možné prerušiť (s výnimkou stanovenou osobitným zákonom, ktorým bol napr. z. č. o konkurze a vyrovnaní platného do 31.12.2005).

Za opodstatnené odvolací súd nepovažuje ani odvolanie oprávneného proti výroku o zastavení exekúcie.

Z odôvodnenia prvostupňového uznesenia je zrejmé, že najzávažnejším dôvodom, pre ktorý súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie, je skutočnosť, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul (rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom v Bratislave), nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. V dôsledku toho rozhodca rozhodcovského súdu nemal legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie. Tieto skutočnosti odôvodňujú už začatú

exekúciu vyhlásiť za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať a exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastaviť, a to aj v prípade, že predtým v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku poveril súdneho exekútora vykonaním tej istej

exekúcie. V prejednávanom prípade však súd prvého stupňa pri rozhodnutí o zastavení exekúcie použil nesprávne zákonné ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. V konečnom dôsledku je však jeho rozhodnutie, ktorým exekúciu zastavil, vecne správne.

Vzhľadom na to, že odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, vyzval účastníkov exekučného konania v zmysle , aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia Exekučného poriadku. Účastníci konania sa k tomuto v stanovenej lehote nevyjadrili.

Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka, uvedená v bode 17. Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) zmluvy o úvere zo dňa 14.5.2008 nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle neplatná.

V zmluve o úvere zo dňa 14.5.2008, podpísanej oboma zmluvnými stranami, zmluvné strany vyhlásili, že sa oboznámili s obsahom zmluvy, ako aj so VPPÚ, ktoré sú na zadnej strane zmluvy, nemajú k ním žiadne výhrady a zaväzujú sa ich dodržiavať. V rozhodcovskej doložke, ktorá je obsiahnutá v článku 17. VPPÚ, sa dohodli, že všetky spory sa budú riešiť pred a) Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave, ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.

Vychádzajúc z ustanovenia , v znení účinnom už aj v čase uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy medzi účastníkmi konania, nesmú spotrebiteľské zmluvy obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takouto neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve je aj dojednanie, vyžadujúce v rámci individuálne

nedojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní pred rozhodcom, ktorého sídlo je neprijateľne vzdialené od bydliska spotrebiteľa.

Rozhodcovská zmluva, či rozhodcovská doložka, ktoré neboli individuálne dohodnuté, nesmú zhoršovať postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami v súdnom konaní. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (, ).

V preskúmavanej veci si zmluvné strany dohodli alternatívnu právomoc rozhodcovského súdu. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky spĺňa podmienku neprimeraného (nekalého) zmluvného ustanovenia, pretože zakladá právomoc na rozhodnutie rozhodcovského súdu so sídlom v Bratislave, ktoré je vzdialené od miesta bydliska povinného

(O.) viac ako 400 km, a tým spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Ustanovenie z. č. o rozhodcovskom konaní nepredpokladá ústne pojednávanie pred rozhodcovským súdom, pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak, alebo pokiaľ rozhodcovský súd nerozhodne, že konanie bude ústne. Ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré stanovujú zásadu neverejnosti, jednoinštančnosti, prevažne písomné formy konania, zhoršujú postavenie spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním, a teda zväčšuje rozsah nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálne možnosť voľby, či prijme alebo neprijme rozhodcovskú zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybností preukázať ( ), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú.

Ani zo zmluvy o úvere zo dňa 14.5.2008, ani z ďalších listín, ktoré mal rozhodcovský súd a exekučný súd k dispozícii nevyplýva, že povinný pred podpisom zmluvy bol oprávneným takto poučený. V dôsledku toho nastupuje zákonom stanovená domnienka, že tam dohodnutá rozhodcovská doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa.

Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky je daná tým, že sídlo rozhodcovského súdu nie je totožné so sídlom všeobecného súdu spotrebiteľa, a už vôbec nemá sídlo na inom mieste výhodnejšom pre spotrebiteľa. V preskúmavanej veci by bol všeobecným súdom povinného Okresný súd Bardejov. Sídlo rozhodcovského súdu je v Bratislave, kde má sídlo aj oprávnený.

Pokiaľ rozdiel v procesných právach a povinnostiach vyplývajúcich z dojednania rozhodcovskej doložky v porovnaní s právami a povinnosťami podľa , týkajúcich sa sídla rozhodcu, spôsobuje výraznú nerovnosť v neprospech spotrebiteľa, jedná sa o neprijateľnú, a preto neplatnú rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 vyslovujúce stanovisko, podľa ktorého vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle Smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska Smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle Smernice všetky podmienky nekalosti (neprijateľnosti) už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný súd spotrebiteľa.

Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani odvolaciu námietku oprávneného týkajúcu sa tvrdeného prekročenia právomocí exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR prejednávajúcu danú problematiku. Tak napríklad v uznesení sp. zn. zo dňa 21.03.2012 Najvyšší súd SR zaujal názor, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy resp. jej neplatnosťou nebránia ust. alebo . Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu, alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu, alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúcim materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takouto skutočnosťou spôsobujúcou neplatnosť rozhodcovskej zmluvy je aj neprijateľnosť zmluvného ustanovenia o rozhodcovskej doložke z dôvodu, že táto nebola individuálne dohodnutá, a že spôsobila nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech povinného.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Odvolací súd nerozhodoval o trovách odvolacieho konania z dôvodu, že o trovách konania bude rozhodovať prvostupňový súd po právoplatnosti tohoto uznesenia. V súlade

s rozhodne súčasne aj o trovách odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2 : 1 ( z. č. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto uznesenie nie je odvolanie prípustné.