Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_5Co-107-2022.pdf
PDF · 93.42 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/107/2022
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom v Košiciach, Námestie oceliarov 44, zast.: JUDr. Roman Hojer s.r.o. advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave, Šustekova 51, IČO: 50 708 953, proti žalovanému v 1. rade: Hockey Event, a.s., IČO: 36 820 075, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 27/B, zast.: JUDr. Mária Faithová, advokátka, so sídlom v Senci, Dlhá 30B, žalovanému v 2. rade: Mesto Košice, IČO: 00691135, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48A a žalovanému v 3. rade: K 13 - Košické kultúrne centrá, IČO: 42 323 975, so sídlom v Košiciach, Kukučínova 2, zast.: Vojčík & Partners, s.r.o., IČO: 42 323 975, so sídlom v C., D. XX, o náhradu škody na zdraví a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 8. októbra 2021 č.k. 42C/21/2020-334
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku IV.
Žalovanému v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Žalovanému v 3. rade priznáva proti žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom konanie voči žalovanému v 2. rade zastavil (I.), žalobu zamietol (II.), žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania nepriznal (III.) a žalovanej v 1. rade a žalovanej v 3. rade priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania, každému v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku (IV.).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným pôvodne zaplatenia sumy 12.000 Eur titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a po zmene žaloby určenia zodpovednosti žalovaných a zaplatenia sumy 15.000 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré nároky si voči žalovaným uplatnila v súvislosti so skutkovým tvrdením, podľa ktorého dňa 11.5.2019 počas hokejového zápasu ako bežná návštevníčka navštívila košickú FAN zónu, v ktorej sa v jej blízkosti pohyboval muž, ktorému na ramenách sedela osoba ženského pohlavia, ktorá v jednej chvíli stratila rovnováhu, v dôsledku čoho on aj s touto ďalšou osobou spadol priamo na žalobkyňu. Žalobkyňa pri tomto páde mala utrpieť vážne zranenia, v súvislosti s ktorými si uplatnila predmetné peňažné nároky.
3. V dôsledku podaného späťvzatia žaloby, súd konanie voči žalovanému v 2. rade zastavil.
4. Súd sa v prvom rade zaoberal námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a túto vo vzťahu k žalovanému v 3. rade posúdil tak, že žalovaného v 3. rade nepovažoval v spore za pasívne vecne legitimovaného, preto žalobu voči žalovanému v 3. rade z tohto dôvodu zamietol. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, ktorý bol organizátorom kultúrneho podujatia voči prvému výroku mal súd za
to, že žaloba nie je procesne prípustná, pretože v prípade určovacieho petitu nie je daný naliehavý právny záujem a žalobkyňa mala využiť žalobu o plnenie. Uvedené bolo dôvodom pre zamietnutie žaloby vo vzťahu k prvému požadovanému výroku. Nad rámec uvedeného súd nezistil porušenie zákonnej povinnosti v zmysle § 415 a § 420 OZ zo strany žalovaného v 1. rade, pretože prípadné umožnenie sedenia dieťaťa na ramenách rodičovi a umožnenie tvrdeného úteku, nie je porušením § 415 OZ zo strany žalovaného v 1. rade ako organizátora, či porušením § 3 prevádzkového poriadku. Pokiaľ išlo o škodu na zdraví, nie žalovaný v 1. rade zavinil škodu na zdraví žalobkyne, ktorá po zmene žaloby ani ďalej nie je predmetom sporu, ale osoby, ktoré na žalobkyňu padli. K úrazu žalobkyne nedošlo z dôvodu nedbanlivostného konania žalovaného a nedošlo ani k porušeniu § 415 a § 420 OZ. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, podľa názoru súdu žalobkyňa nepreukázala naplnenie ani prvého predpokladu pre jeho priznanie, a to protiprávnosť, keď súd nezistil protiprávny zásah, za ktorý by zodpovedal žalovaný v 1. rade. Keďže nedošlo k protiprávnemu porušeniu povinnosti, nemohlo dôjsť k vzniku ujmy a nie je daná ani príčinná súvislosť. Preto súd žalobu aj v časti o náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 1. rade zamietol.
5. Výrok o trovách konania oprel o § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a napokon § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP. Pokiaľ išlo o trovy konania medzi žalobkyňou a žalovanými v 1. a 3. rade, súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP na základe zásady úspechu v spore. Žalovaný v 1. a 3. rade boli vo vzťahu k určovaciemu výroku, ako aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu úspešní, a preto im súd priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania, každému v plnom rozsahu, keď nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v tomto spore. V súvislosti so zastavením konania voči žalovanému v 2. rade, ktorý so späťvzatím žaloby súhlasil, podľa § 256 ods. 1 CSP súd žalovanému v 2. rade, ktorý si nárok na náhradu trov konania neuplatnil a ktorému žiadne trovy konania ani nevznikli, túto náhradu nepriznal za súčasného konštatovania, že zavinenie zastavenia konania voči žalovanému v 2. rade procesne zavinila žalobkyňa.
6. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho výroku IV. podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP a navrhla z dôvodov hodných osobitého zreteľa, aby odvolací súd napadnutý výrok IV. rozsudku zrušil a rozhodol tak, že ani jedna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Poukázala na to, že v priebehu konania bolo preukázané, že je mladá slečna, pracujúca ako kaderníčka. Tiež bolo preukázané, že pri výkone svojej práce kozmetičky je výrazne obmedzovaná následkami utrpeného zranenia. Nemá dobrú pohyblivosť zranenej pravej ruky, nemôže na pravom boku spávať, nakoľko ju zranené miesto pri tlaku stále bolí. Má zjazvenú pažu, čo jej spôsobuje traumu a psychickú nepohodu, nakoľko z estetických dôvodov nemôže nosiť oblečenie bez rukávov. V priebehu súdneho konania bolo preukázané, že zranenie utrpela práve v predmetnej FAN zóne. Prvostupňový súd jej síce nepriznal náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, ale napriek tomu je nepochybné, že zranenie utrpela tak, ako ňou bolo opísané. Aktuálne nemôže vykonávať svoju prácu aj z dôvodu opakovaného lockdownu. Žalobkyňa sa svojich práv na súde domáhala oprávnene a nešlo v žiadnom prípade o neoprávnený nárok. Skutočnosť, že súd jej návrhu nevyhovel, by nemala znamenať jej zaviazanie na náhradu trov konania v plnej výške. Mala za to, že súd by ju tak de facto potrestal za uplatnenie svojich práv na súde a náhrada trov by pre ňu bola zrejme len ťažko reálne realizovateľná. Naopak, v prípade žalovaných v 1. a 3. rade ide o vysoko solventné subjekty, ktoré na náhradu trov od nej určite nie sú odkázané. Mala preto za to, že sú jednoznačne dané dôvody hodné osobitého zreteľa na to, aby žalobkyňa nebola zaviazaná na náhradu trov konania. V ďalšom odcitovala § 257 CSP a ozrejmila, akým spôsobom vykladá dané ustanovenie dnes už ustálená súdna prax (rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010, 3MCdo/46/2012).
7. Žalovaný v 1. rade sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.
8. Žalovaný v 3. rade k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa nestotožňuje s uplatnenými odvolacími dôvodmi a naopak, skutkové a právne závery uvedené v rozsudku, považuje za správne. Vyjadril súhlas s odôvodnením rozsudku v časti týkajúcej sa trov konania, a to, že súd rozhodol o nároku na náhradu trov podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko boli žalovaný v 1. rade a žalovaný v 3. rade v plnom rozsahu úspešní, súd im správne priznal nárok na náhradu trov konania, každému v plnom rozsahu. Súd správne konštatoval aj skutočnosť, v zmysle ktorej nevzhliadol dôvody osobitého zreteľa. Mal za to, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala existenciu dôvodov hodných osobitého zreteľa s poukazom na to, že aplikácia § 257 CSP musí mať vždy výnimočný charakter. Poukázal na to, že
žalovaný v 3. rade opakovane vznášal námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie, s ktorou sa napokon stotožnil aj súd, v dôsledku čoho žalobu voči žalovanému v 3. rade zamietol. Poukázal tiež na to, že je príspevkovou organizáciou miestnej samosprávy a nedisponoval žalobou, že súčasne bolo jeho povinnosťou brániť svoje práva účinným uplatnením prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku najmä preto, že žalobkyňa napriek upozorneniu súdu na neexistenciu pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 3. rade, pokračovala v súdnom konaní. Prípadné nepriznanie náhrady trov konania by preto vo vzťahu k nemu bolo nespravodlivé, neprimerane tvrdé a v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitého zreteľa, na ktoré je potrebné výnimočne prihliadať (uznesenie NS SR sp.zn. 2MCdo/17/2009). Poukázal tiež na to, že odvolateľka zmätočne v odvolaní uvádza, že je povolaním kaderníčka, avšak pri výkone práce kozmetičky...Zdôraznil, že v žiadnom prípade nie je subjektom zodpovedným za jej prípadné zdravotné ťažkosti a samotná existencia jej zdravotných ťažkostí neznamená existenciu okolností hodných osobitého zreteľa, pre ktoré by súd mohol žalovanému v 3. rade nárok na náhradu trov konania nepriznať. Nie je relevantné ani jej tvrdenie, v zmysle ktorého nemôže vykonávať svoje povolanie pre opatrenia určené na zamedzenie šírenia ochorenia Covid 19. Napokon zdôraznil, že § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná. Zo všetkých uvedených dôvodov považoval odvolanie za nedôvodné a navrhol odvolaciemu súdu rozsudok vo výroku IV. v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť.
9. Rozsudok vo výrokoch I., II., III. nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný a predmetom odvolacieho prieskumu tak bol výlučne výrok IV. o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými v 1. a 3. rade.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods.1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
11. Odvolací súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa trov konania uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, osvojuje si dôvody napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie a na tieto odkazuje (§ 387 ods.2 CSP). V predmetnej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybnili správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia, čo sa týka výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými v 1. a 3. rade.
12. Podstatou podaného odvolania je tvrdenie žalobkyne o tom, že vo vzťahu medzi ňou a žalovanými v 1. a 3. rade mal súd aplikovať § 257 CSP a ani jednej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznať. V kontexte uvedeného žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, ktoré neboli naplnené.
13. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
14. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
15. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom, alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach strán sporu. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočnosť okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočnosť okolností zákon bližšie nešpecifikuje. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu.
16. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenie NS SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2020, sp. zn. 3MCdo/46/2012) nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti náhrady trov konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
17. Odvolateľka napriek tomu, že ňou podaná žaloba bola vo vzťahu k žalovaným v 1. a 3. rade zamietnutá, teda nebola v konaní úspešná, poukazuje na okolnosti, ktoré neodôvodňujú v prejednávanej veci prelomenie zásady úspechu v konaní cez aplikáciu § 257 CSP. 18. Okolnosť, že žalobkyňa skutočne utrpela zranenia vo FAN zóne, neznamená, že sa domáhala svojich práv na súde oprávnene, ako sa mylne domnieva odvolateľka a súvisí s posúdením zodpovednosti, ktorá ale nebola na strane žalovaných zo strany súdu vyvodená. Z týchto dôvodov potom nemožno prihliadať ani na to, aké následky nastali na strane žalobkyne v dôsledku utrpeného zranenia. Navyše okolnosť, že nemôže vykonávať svoju prácu z dôvodu opakovaného lockdownu nemá dokonca súvis ani s utrpenými zraneniami. 19. Nedôvodnou je tiež jej poukaz na to, že v prípade žalovaných v 1. a 3. rade ide o vysoko solventné subjekty, ktoré na náhradu trov od žalobkyne určite nie sú odkázané. Odvolaciemu súdu jednak nie je zrejmé, z čoho odvolateľka odvodzuje svoje presvedčenie o vysokej solventnosti žalovaných v 1. a 3. rade. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. 20. Odvolateľka v podanom odvolaní neuviedla žiadnu relevantnú okolnosť, pre ktorú by boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu § 257 CSP, ktorá by výnimočne odôvodňovala nepriznať náhradu trov konania žalovaným v 1. a 3. rade, ktorí, na rozdiel od žalobkyne, mali v konaní plní úspech. Pokiaľ preto súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými v 1. a 3. rade aplikoval bez výnimky zásadu výsledku konania použitím § 255 ods. 1 CSP, jeho rozhodnutie netrpí nesprávnym právnym posúdením. 21. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd preto potvrdil rozsudok vo výroku IV. o trovách konania ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP). 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Odvolateľka nebola v odvolacom konaní úspešná, nemá preto právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 3. rade boli v odvolacom konaní úspešní; žalovanému v 1. rade žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a žalovanému v 3. rade priznal proti žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).