Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9Co-78-2013.pdf
PDF · 146.42 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/78/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcov: 1. U. X., narodená XX.XX.XXXX, bytom B. č. XXXX/ XX, B., 2. U. G., narodená XX.XX.XXXX, bytom K. P. XXXX/XXA, B., 3. U. U., narodený XX.XX.XXXX, bytom E. č. XX, všetci zastúpení: Združenie advokátov, JUDr. Jaroslav Fridrich, advokát, Advokátska kancelária, Bratislava 1, P.O.BOX 171, proti žalovaným: 1. W. T., rodená T., trvale bytom U., X. XXX/ XX, v 2. M. B., rodená T., trvale bytom V M. XXXX/X, K., P. X, I. E., obe zastúpené JUDr. Ruženou Bubenčíkovou, advokátkou, AK: Kollárova 8, Trnava, ako právne nástupkyne po neb. R. T., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom F. XXX/XX, U., ktorá zomrela XX.XX.XXXX v Z., o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 3C/167/2009
- 233 zo dňa 12. januára 2012 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním určil, že U. U., rodená E., narodená XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX, naposledy bytom X. XXX, U. a U. U., rod. U., narodený XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, naposledy bytom ul. P. L. XXX/X, X., boli ako manželia ku dňu smrti U. U. bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností evidovaných ako p. č. XXXX/XX o výmere 700 m2 druh pozemku záhrada v obci U., k. ú. U.; p. č. XXXX/XXX o výmere 480 m2 - druh pozemku zastavané plochy a nádvoria v obci U., k. ú. U.. Pôvodne žalovanej R. T., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX a právnymi nástupcami po nej sú žalované v 1. a 2. rade, uložil povinnosť zaplatiť žalobcom trovy konania v sume 99,- eur a trovy právneho zastúpenia v sume 1.711,73 eura na účet ich právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil najmä ustanovením § 134 ods. 1, 3, § 872 ods. 6, § 489 Občianskeho zákonníka v znení k 01.01.1992, § 18 ods. 2, 3 zákona č. 293/1992 Zb., § 1 ods. 1, § 19 ods. 1, 3 nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR a § 80 písm. c) OSP. Vecne súd prvého stupňa argumentoval dôvodnosťou nároku žalobcov. Naliehavý právny záujem žalobcov na určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam považoval za preukázaný. Vychádzal zo skutočnosti, že U. U. a jeho manželka U. na základe prídelového plánu začali od 01.10.1954 užívať parc. č. XXXX/XX, na nej začali stavať dom, ktorý dokončili. Časom z parcely č. XXXX/XX vyčlenili parc. č. XXXX/XX a obe užívali až do svojej smrti. Po ich smrti nehnuteľnosti užívala žalobkyňa U. X., jedna z dedičov po nich. Až počas zavádzania plynu na X. ulici v U. v rokoch 1994-1995 zistili, že žalovaná preukazuje svoje vlastníctvo k parc. č. XXXX/XX, pričom i parcela č. XXXX/XX má byť časť vytvorená z predmetnej parcely. Uzavrel, že rodičia žalobcov od roku 1953-54 nepretržite užívali nehnuteľnosti špecifikované v rozsudku, pričom vlastníkom parcely XXXX/XX je žalovaná. Zaoberal sa skutočnosťou, akým spôsobom štát v rokoch 1945 až 1947 nadobudol predmetné nehnuteľnosti. Pokiaľ štát nadobudol pôdu konfiškovanú na základe nariadenia č. 104/1945 Sb., mohol ju prideliť do vlastníctva fyzických osôb len výmerom vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1948 Sb. SNR. V tomto prípade spor sa týka parcely č. XXXX, ktorá bola skonfiškovaná Dr. X. W., čo vyplýva i z obsahu pozemno-knižnej vl. č. 139. Okresný národný výbor v
Hlohovci zrealizoval výmer skonfiškovanej parcely č. XXXX a to dňa 21.07.1945 a v časti B vlastníctvo v PK vložky č. 139 bola k 25.07.1945 zapísaná národná správa pozemku. Parcela č. XXXX/XX bola po jej rozparcelovaní pridelená v jednotlivých parcelách fyzickým osobám. Prídelovým plánom (č.l. 21, 22) bola parc. č. XXXX/XX, špecifikovaná ako stavebný pozemok, pridelená U. U. a jeho manželke U.. Manželia U. začali po spracovaní prídelového plánu v roku 1946 pozemok obhospodarovať, kultivovať a pripravovať na výstavbu rodinného domu. Uzavrel, že do držby vstúpili už v roku 1946. Dňa 21.05.1956 im bolo vydané dodatočné stavebné povolenie. Súd ho vyhodnotil tak, že so stavbou preto museli začať ešte pred 21.05.1956, pritom v samotnom dodatočnom povolení bol uvedený dátum začatia stavby 01.10.1954. S konečnom platnosťou boli dobromyseľnými držiteľmi už pred 21.05.1956, lebo pokiaľ by neboli alebo by mali pochybnosti, že im pozemok patrí, nestavali by na ňom dom - neinvestovali by finančné prostriedky. Súd pri vyhodnocovaní týchto skutočností prihliadal na to, že prídelová listina z 23.08.1962 vydaná pre rodičov žalovanej (č.d.504/1963) bola zapísaná do majetkovej podstaty PK vložky č. 1645 až v roku 1963. Žalobcovia (ich právni predchodcovia)v čase pridelenia im pozemku, začatia stavby vstúpili na základe prídelu do oprávnenej držby pridelenej nehnuteľnosti. V ich oprávnenom užívaní pozemku ich utvrdzovali aj listiny, ako je potvrdenie Odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v Hlohovci z 09.11.1958, samotný prídelový plán schválený Okresnou roľníckou komisiou a prekontrolovaný a schválený Správou poľnohospodárskeho a lesného hospodárstva rady Krajského národného výboru v Nitre, rozhodnutie zo dňa 18.12.1959 o povolení užívať budovu. Žalovaná nepreukázala, že by im v tomto období bránila užívať nehnuteľnosť, stavať na nej dom. Manželia U. nehnuteľnosti užívali až do svojej smrti. Čestné vyhlásenie U. U. zo dňa 20.07.1994 (čl. 166), že je užívateľkou parc. č. XXXX/ XX súd vyhodnotil vzhľadom na vtedajšie okolnosti. Súd mal preukázané, že v období rokov 1994 -1995 prebiehalo zavádzanie plynu na X. ulici, žalovaná predložila doklad preukazujúci jej vlastníctvo k tomu pozemku a pokiaľ chcela mať U. U. plyn zavedený, bolo potrebné čestné vyhlásenie vyhotoviť a odovzdať na orgán povoľujúci zavádzanie plynu. Rodičia žalobcov parc. č. XXXX/XX a neskôr aj z nej vyčlenenú parc. č. XXXX/XXX užívali, hospodárili na nej a nikto im v tom nebránil, boli presvedčení, že nehnuteľnosti sú ich vlastníctvom. Súd prihliadal i na to, že rodičia žalobcov si na sporných parcelách postavili rodinný dom, vybudovali záhradu a od roku 1953 im nikto nebránil v užívaní pozemkov, resp. nebránil v stavbe rodinného domu na tomto pozemku. Takto parcely nerušene užívali bez náznaku neistoty, že by neboli vlastníkmi - minimálne 14 rokov (počítajúc od r. 1953 do 1957). Rodičia žalobcov mohli stratiť dobromyseľnosť najskôr vtedy, keď nadobudol právoplatnosť (r. 1967) rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 11C 110/1964 zo dňa 21.11.1966 (čl. 172 spisu), v ktorom sa ako predbežná otázka riešilo i vlastníctvo žalovanej k parc. č. XXXX/XX. Žalovaným v tom konaní bol pán X. bývajúci tiež na X. ulici v U.. Teda minimálne po dobu od roku 1953 do roku 1967, t.j. viac ako 10 rokov boli dobromyseľní v tom, že im pozemok patrí.
Z vykonaného dokazovania súd ustálil, že druhým medzným bodom, kedy mohli u rodičov žalobcov vzniknúť pochybnosti o ich vlastníctve je, keď sa v rokoch 1994 -1995 zavádzal plyn na X. ulici v U. a žalovaná preukazovala svoje vlastnícke právo k parc. č. XXXX/XX listom vlastníctva a prídelovým plánom. Súd prihliadal i na to, že rodičia žalobcov si na sporných parcelách postavili rodinný dom, vybudovali záhradu a od roku 1953 im nikto nebránil v užívaní pozemkov, resp. nebránil v stavbe rodinného domu na tomto pozemku. Takto parcely nerušene užívali bez náznaku neistoty, že by neboli vlastníkmi - minimálne 14 rokov (počítajúc od r. 1953 do 1957- zrejme 1967). Z obsahu spisu, vykonaného dokazovania mal preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne. Súd vychádzal z toho, že pokiaľ princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa pôsobí proti princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, je nutné nájsť praktickú konkordanciu medzi oboma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum obom a ak to nie je možné, potom tak, aby výsledok bol zlučiteľný s všeobecnou predstavou spravodlivosti. Rodičia žalobcov, ktorých dobrú vieru mal súd preukázanú, totiž nenesú žiadny diel zodpovednosti za to, že im bola pridelená parc. č. XXXX/XX, ktorá mala byť súčasťou parc. č. XXXX/XX a mala byť evidovaná ako parcela, ktorú do JRD vložil otec žalovanej. Títo s ohľadom na svoju dobrú vieru v priebehu viacerých rokov pôdu im pridelenú ako stavebný pozemok zhodnotili (nález ÚS ČR II. ÚS 165/11 z 11.5.2011). V konečnom dôsledku brat žalovanej mal listom Západoslovenského krajského národného výboru Bratislava z mája 1965 objektívne preukázané, že pri prideľovaní stavebných pozemkov sa dopustilo bývalé ONV v Hlohovci chyby, keď vydalo stavebníkom rozhodnutia o prípustnosti stavby na pozemkoch v užívaní JRD bez toho, že by vyžadoval vlastníctvo k pozemku. Týmto listom sa súd tiež presvedčil o dobromyseľnosti rodičov žalobcov, že im pozemok patrí a preto do neho investovali vo forme stavby rodinného domu. Na základe týchto skutočností súd žalobe vyhovel. Nakoľko rodičia žalobcov zomreli, predmetom je určenie
ich vlastníckeho práva k vyššie uvádzaným nehnuteľnostiam a súd môže určiť len existenciu takého práva alebo povinnosti (resp. právneho vzťahu), ktoré existujú ku dňu vyhlásenia rozsudku, súd určil ich vlastnícke právo ku dňu ich smrti (rozhodnutia NS SR sp. zn.: 2 Cdo 32/98, 2 Cdo 131/06, 1 Cdo 26/07, 3 Cdo 44/08).
O náhrade trov konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 OSP a v konaní úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania voči neúspešnej žalovanej.
Po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa dňa 08.02.2012 zomrela pôvodná žalovaná R. T.. Do jej práv a povinností vstúpili v záhlaví označené dcéry - žalovaná v 1. W. T. a 2. rade M. B. (oznámenie notárky JUDr. Ivice Hodálovej, PhD. zo dňa 01.06.2012 č.l. 286 spisu).
Žalované v 1. a 2. rade s rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasili, preto proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. Súd prvého stupňa žalobe žalobcov vyhovel a určil nebohého U. U. a U. U. ku dňu smrti U. U., t.j. XX.XX.XXXX bezpodielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností. Poukázali na ustanovenia § 7 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, na to, že nebohí rodičia žalobcov smrťou stratili spôsobilosť mať práva a povinnosti, v čase vyhlásenia rozsudku nežili a teda v súdnom konaní im nemohlo byť priznané vlastnícke právo. Vlastnícke právo im bolo priznané ku dňu 27.05.2003, teda spätne, i keď v zmysle § 154 ods. 1 OSP je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Považovali za správny záver súdu prvého stupňa, že žalovaná nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti parc. č. XXXX/XX. V odvolacom konaní vedenom pred Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 24Co/342/2007 bola vyriešená predbežná otázka, či R. T. nadobudla vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, z čoho treba vychádzať(uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 322/04-26) a právny názor Krajského súdu v Trnave vyjadrený v uvedenom rozsudku je záväzný a nezmeniteľný i v tomto konaní. Spochybňovali záver súdu prvého stupňa, že manželia U. do držby vstúpili už v roku 1946 (strana 18 rozsudku). Toto zistenie je nesprávne, v rozpore s vykonaným dokazovaním z ktorého vyplýva, že pozemok parc. č. XXXX/XX, z ktorého bola vytvorená parc. č. XXXX/XX a XXXX/XX, obhospodaroval otec žalovanej a následne na tejto pôde hospodárilo družstvo. Manželia U. mohli vstúpiť do držby až vtedy, keď začali bez stavebného povolenia stavať rodinný dom, čo bolo v roku 1956, resp. 1955. Následne im bolo vydané dodatočné stavebné povolenie a to napriek tomu, že nepreukázali vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Súd prvého stupňa uviedol, že manželia U. boli minimálne po dobu od roku 1953 do roku 1967, t.j. viac ako 10 rokov dobromyseľní v tom, že im pozemok patrí. Z akého dôvodu súd počíta dobromyseľnosť od roku 1953, sa z rozsudku zistiť nedá. Na strane 18 je pritom údaj, že právni predchodcovia žalobcov do držby vstúpili už v roku 1946. Vyjadrili názor, že takéto posúdenie vydržania je nesprávne. Poukázali na ustanovenie § 868 Občianskeho zákonníka, ustanovenie § 135a v znení novely č. 131/1982 Zb. a § 199 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že sa jednalo o pozemky, ku ktorým v zmysle § 199 ods. 1 sa nemohlo zriadiť právo osobného užívania (pozemky boli v socialistickom spoločenskom vlastníctve), právni predchodcovia žalobcov nemohli vlastnícke právo vydržať ani podľa Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.1991, preto by prichádzalo do úvahy iba vydržanie podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 129 a § 130. V roku 1966 však prebiehalo súdne konanie proti V. X. o zaplatenie odplaty za užívanie pozemku na X. ulici v U., kde bolo zistené, že R. T. je vlastníčkou parc. č. XXXX/XX v obci a k.ú. U.. I v roku 1989 v rámci ROEP Geodézia Bratislava pozvala manželov U. na deň 30.09.1989 na MNV Madunice, kde boli vyzvaní, aby predložili doklad o vlastníctve predmetných pozemkov. V rokoch 1994 a 1995 sa zavádzal na X. ulici v U. plyn a aj tým bolo preukázané, že manželia U. neboli oprávnenými držiteľmi, pretože neboli dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosti patria.
Poukázali na to, že predmetné nehnuteľnosti sa nemohli stať predmetom osobného užívania pozemkov, pretože išlo o pozemky v socialistickom spoločenskom vlastníctve, preto právni predchodcovia žalobcov nemohli tieto nehnuteľnosti vydržať ani podľa Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.1991. Užívanie nehnuteľnosti pokračovalo aj po 31.12.1991, ale neprichádza do úvahy ani vydržanie podľa Občianskeho zákonníka v zmysle § 134 ods. 1, § 129 a 130 Občianskeho zákonníka. V roku 1966 prebiehalo súdne konanie žalobkyne R. T. proti V. X. o zaplatenie odplaty za užívanie pozemkov na X. ulici v U.. V tomto konaní bolo konštatované, že R. T. je vlastníčkou pozemku parc. č. XXXX/XX v obci a k.ú. U.. V roku 1989 v rámci ROEP (register obnovenej evidencie pozemkov) Geodézia Bratislava pozvala
manželov U. na deň 30.09.1989 na MNV Madunice a boli vyzvaní, aby predložili doklad o vlastníctve predmetných pozemkoch. Následne v rokoch 1994 až 1995 sa na X.j ulici v U. zavádzal plyn. Preto sa má za preukázané, že manželia U. neboli oprávnenými držiteľmi, pretože neboli dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosti patria. Obyvatelia domov na X. ulici, ktorí postavili domy na parc. č. XXXX/XX (z ktorej boli vyčlenené jednotlivé pozemky pre domy a záhrady) vedeli, že tento pozemok patrí pani T.. Tieto skutočnosti však odmietli a odmietajú akceptovať. Poukázali na to, že právni predchodcovia žalobcov mohli mať pochybnosti o existencii svojho práva. Už za Márie Terézie sa viedla pozemková kniha (Grundbuch), do ktorej boli zapisované pozemky a ich vlastníci. Táto skutočnosť bola všeobecne známa. Manželia U. sa nestarali o to, či vlastnícke právo majú zapísané v príslušnej evidencii, dokonca ani potom, ako 18.12.1959 ONV v Hlohovci vydal rozhodnutie o povolení užívať budovu - ich rodinný dom, ku ktorému mali pridelené súp. č. XXX, vlastníctvo k tomuto domu si do pozemkovej knihy nedali zapísať. Keby tak urobili, zistili by, že v pozemkovej knihe nemajú zapísané vlastníctvo k pozemku, na ktorom je stavba postavená. Stavba rodinného domu bola zapísaná do evidencie nehnuteľnosti až v 90. rokoch. Považovali za preukázané, že právni predchodcovia žalobcov začali s výstavbou rodinného domu v roku 1955 a tento užívali od jeho kolaudácie, t.j. od 18.12.1959, pričom k 01.01.1992 právni predchodcovia žalobcov nesplnili podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva, pretože pri držaní pozemkov neboli dobromyseľní. Pokiaľ mali za to, že sú vlastníkmi pozemkov, nestarali sa o to, či majú v skutku vlastníctvo aj zapísané v príslušnej evidencii. Stavbu domu začali bez stavebného povolenia, po kolaudácii domu si vlastníctvo k nemu nedali zapísať do príslušnej evidencie. Pritom ide o úkony, ktoré možno na každom vlastníkovi nehnuteľnosti požadovať. Keby tieto kroky urobili, zistili by, že nie sú vlastníkmi dotknutých pozemkov. Podľa názoru žalovaných však o tomto vedeli, pretože už v roku 1966 sa dozvedeli o rozsudku v právnej veci proti V. X.. Najneskôr však o tom, že nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti vedeli už v septembri 1989, kedy Geodézii Bratislava nepredložili doklad o vlastníctve pozemkov, ktoré užívali. Poukázali tiež na nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti trov konania, keďže súd prvého stupňa priznal trovy konania i za úkony, ktoré sa v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov neodmeňujú (odpoveď na výzvu súdu na zaplatenie súdneho poplatku, zmenia petitu, zmena okruhu účastníkov, stanovisko k dokazovaniu a iné).
Žalobcovia v 1. až 4. rade sa k podanému odvolaniu žalovaných v 1. a 2. rade písomne vyjadrili, rozsudok súdu prvého stupňa navrhli ako vecne správny potvrdiť.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 221 ods. 1 písm. h) OSP). Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.).
Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 3C/167/2009 je určenie vlastníckeho práva nebohých manželov U. a U. U. k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. a v obci U., pozemky evidované ako parc. č. XXXX/XX o výmere 700 m2 (druh pozemku záhrada) a XXXX/XX o výmere 480 m2 (druh pozemku zastavané plochy a nádvoria). Súd prvého stupňa žalobe žalobcov, t.j. právnych nástupcov manželov U. vyhovel.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý žalobe žalobcov vyhovel a priznal im náhradu trov prvostupňového konania.
Podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak podľa súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Odvolací súd v prejednávanom prípade dospel k záveru, že súd prvého stupňa, i keď vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, neustálil si skutkový stav tak, aby mohol uskutočniť zodpovedajúcu právnu
kvalifikáciu a vydať konečné rozhodnutie vo veci a aj právne posúdenie veci súdom prvého stupňa sa javí byť nesprávne, resp. i predčasné.
Dokazovaním v súdnom konaní sa podľa bežných definícií právnej vedy rozumie postup súdu smerujúci k utvoreniu skutkových poznatkov o rozhodujúcich okolnostiach (porov. Winterová, A., a kol. Civilní právo procesní. 6. aktualizované a doplnené vydanie. Praha: Linde, 2011, s. 244), pričom má ísť o jediný postup, akým súd tieto poznatky získava. Podstatou dokazovania je vykonávanie dôkazov, teda procesné získavanie príslušných skutkových poznatkov z jednotlivých dôkazných prostriedkov, ktoré sú nositeľmi určitých informácií o okolnostiach vonkajšieho sveta. Vo všeobecnosti platí v slovenskom procesnom práve princíp voľného dôkazu, teda na dokazovanie ktorejkoľvek rozhodujúcej skutočnosti možno použiť ktorýkoľvek vhodný dôkazný prostriedok.
Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť potrebné skutočnosti - okruh týchto rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané a jednak nositeľa dôkazného bremena. V spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje, a bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a ponúknuť o svojom tvrdení dôkazy. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo skutočnosti toto právo vylučujúce sú na žalovanom.
V predmetnom konaní žalobcovia preukazujú, že ich právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam pridelením stavebných pozemkov od MNV Madunice a ak by nešlo o platný nadobúdací titul, tak dobromyseľnou a nerušenou držbou trvajúcou viac ako desať rokov - t.j. vydržaním. V spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno je v preukázaní nadobúdacieho titulu a v trvaní zákonom predpokladanej doby dobromyseľnej držby.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na strane žalovaných spočívalo v popretí vlastníckeho práva žalobcov, rsp. ich právnych predchodcov, pretože ich právna predchodkyňa R. T. je vedená ako vlastníčka uvedených nehnuteľností od roku 1963.
Preto zameranie sa na spochybnenie či popretie vlastníckeho práva neb. žalovanej R. T. s prihliadnutím na predmet sporu sa javí byť ako nepodstatné a pre určenie vlastníckeho práva žalobcov v tomto spore za nadbytočné, ktoré im nemôže priniesť úspech. Kladné rozhodnutie o určení vlastníctva k nehnuteľnosti možno dosiahnuť len na základe preukázania doložených právne významných skutočností na strane žalobcov, nie popretím vlastníctva protistrany, pretože tu nejde o dvojité vlastníctvo. Iba ak žalobcovia preukážu, že im svedčí nadobúdací titul(nie že nadobúdací titul nesvedčí žalovanej), bude možné ich žalobe vyhovieť.
Podstatou sporu je zistenie toho, či a na základe akej právnej skutočnosti právni predchodcovia žalobcov mali nadobudnúť vlastnícke právo, či a odkedy boli dobromyseľnými držiteľmi sporných nehnuteľností, po akú dobu a preto či mohlo u nich dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním a podľa akého právneho predpisu. Skutkový stav pritom musí súd prvého stupňa spoľahlivo ustáliť tak, aby mohol uskutočniť zodpovedajúcu právnu kvalifikáciu podľa toho zákona, ktorý sa k veci vzťahuje v čase začatia a skončenia oprávnenej držby nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov. Pritom z rozsudku súdu prvého stupňa vyplývajú rôzne údaje o tom, odkedy začali právni predchodcovia žalobcov nehnuteľnosti užívať. Súd uviedol, že manželia U. začali po spracovaní prídelového plánu v roku 1946 pozemok obhospodarovať, kultivovať a pripravovať na výstavbu rodinného domu. Súd mal za to, že do držby vstúpili už v roku 1946. V ďalšej časti však konštatoval čas začatia užívania a obhospodarovania
nehnuteľností od 01.10.1954, inokedy od roku 1953 do roku 1967. Takto zistený skutkový stav, i keď nie je podložený dôkazmi, podriadil právnej úprave § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992.
Nebohá žalobkyňa U. U., rodená E. (zomrela XX.XX.XXXX) v žalobe zo dňa 08.06.2009, III. ods. 1 uvádzala, že nehnuteľnosť užívali spolu s manželom od „jesene roku 1953 doposiaľ“. Napriek tomu, že konanie vo veci sa začalo dňa 08.06.2009, súd prvého stupňa nebohú U. U. ako účastníka konania vypočuť opomenul, pritom takéto jej tvrdenie by zodpovedalo i dôkazom založeným v spise o stavbe predmetnej nehnuteľnosti, s ktorou mali právni predchodcovia žalobcov začať potom, ako mohli s predmetnými nehnuteľnosťami fakticky nakladať. Z prídelového plánu (č.l. 21, 22) vyplýva, že došlo k skonfiškovaniu majetku bývalého vlastníka Dr. X. W. v k.ú. U. a tento prídelový plán bol vypracovaný v spolupráci s Miestnym národným výborom Madunice, Okresným národným výborom Hlohovec, odbor poľnohospodárstva a lestného hospodárstva, prekontrolovaný Krajským národným výborom v Nitre, pričom prídelový plán podliehal i schváleniu Jednotného roľníckeho družstva v Maduniciach. Pre právnych predchodcov žalobcov bol pod bodom 19 vytvorený stavebný pozemok pod č. XXXX/ XX. Na základe prideleného stavebného pozemku právni predchodcovia žalobcov začali s výstavbou rodinného domu. Pritom z dodatočného rozhodnutia o stavbe (porovnaj č.l. 26 spisu) vyplýva, že projekt na výstavbu rodinného domu vyhotovil dňa 12.08.1954 znalec Viliam Hamera z Piešťan a stavba bola začatá 01.10.1954. Povolenie užívať predmetnú stavbu bolo vydané rozhodnutím ONV v Hlohovci č. VYST. 6620/1959 zo dňa 18.12.1959. Odbor poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v Hlohovci dňa 09.09.1958 potvrdil, že manželia U. mali pridelený stavebný pozemok zo skonfiškovaného majetku Dr. X. W. a to parc. č. XXXX/XX o výmere 0,1734 ha (č.l. 25 spisu).
Z týchto dôkazov založených v spise i z tvrdenia samotnej nebohej žalobkyne U. U. v žalobe nevyplýva záver, ktorý prijal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a z ktorého vychádzal. Nič nesvedčí tomu, že by právni predchodcovia žalobcov vstúpili do držby už v roku 1946, súd prvého stupňa o tom, odkiaľ čerpal tento záver nič neuviedol. Pritom z vyjadrenia nebohej žalovanej R. T. súd zistil, že nehnuteľnosti boli najskôr pridelené jej rodičom, manželom G., no títo nezaplatili celú prídelovú cenu a preto ju zaplatila až ona v roku 1962, kedy sa tieto nehnuteľnosti stali predmetom dedičstva a po vykonaní ktorého sa stala ona výlučnou vlastníčkou nehnuteľností. Tomu dosvedčuje fakt, že v čase prideľovania nehnuteľností fyzickým osobám na výstavbu rodinných domov tieto neboli v držbe manželov G., ale boli v užívaní JRD. Iba tak mohlo dôjsť k rozparcelovaniu týchto nehnuteľností, keďže manželia G. medzičasom zomreli (matka XX.XX.XXXX a otec XX.XX.XXXX), nehnuteľnosti nemali ani vlastnícky usporiadané, ani v držbe, hospodárilo na nich JRD, ktoré súhlasilo s tým, aby časť nehnuteľností bola určená na výstavbu rodinných domov. Preto v čase, keď došlo k rozparcelovaniu týchto nehnuteľností a ich prideleniu fyzickým osobám na výstavbu rodinných domov, manželia G. neboli evidovaní v pozemkovej knihe ako vlastníci týchto nehnuteľností. Až po právoplatnom skončení dedičského konania po nich (1963) bola ako vlastníčka týchto nehnuteľností zapísaná R. T., avšak v tomto čase už mali manželia U. pozemok oplotený a postavený na ňom rodinný dom. V konaní nebolo preukázané, že by R. T. predtým alebo potom, ako bola zapísaná do pozemkovej knihy ako vlastníčka týchto nehnuteľností, prípadne niekedy neskôr, upozornila manželov U. na to, že užívajú jej pozemky.
Preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa celkom jednoznačne zistiť (ustáliť a upresniť), kedy manželia U. vstúpili do držby a užívania sporných nehnuteľností. Aj na tieto okolnosti preto súd prvého stupňa mal podrobne vypočuť účastníkov konania, prípadne i svedkov, teda vykonať na ustálenie skutkového stavu potrebné dokazovanie.
Čo sa týka právneho posúdenia veci, ani tu súd prvého stupňa nepostupoval správne. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 87/2010). Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (§ 115, § 116 ods. 1 v spojení s § 145) účinného od 1.1.1951 do 1.4.1964 vlastnícke právo k hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom ustanovenú, teda tri roky pri hnuteľnej a 10 rokov pri nehnuteľnej veci. Vydržanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí nachádzajúcich sa v
socialistickom vlastníctve. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu dobu. Ak sa teda aj pôvodne oprávnený držiteľ zmenil na neoprávneného, nemohol vec vydržať. V pochybnostiach sa i tu predpokladalo, že držba je oprávnená.
Pokiaľ došlo k naplneniu znakov vydržania v rozhodnom období, oprávnený držiteľ vlastníctvo k veci nadobudol splnením zákonom požadovaných podmienok a jeho právni nástupcovia už môžu pokračovať len vo výkone jeho vlastníckeho práva, nie v oprávnenej držbe (ktorú by si mohli uplatňovať výlučne voči nemu).
Vydržanie je jedným zo spôsobov pôvodného (originálneho) nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. Nevyžaduje sa k tomu žiadne rozhodnutie štátneho orgánu; rozhodnutie súdu vydané na základe určovacieho návrhu (§ 80 písm. c) OSP) má povahu deklaratórneho rozhodnutia, teda rozhodnutia, ktorým sa iba deklaruje existujúci právny stav. Keďže právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva priamo zo zákona, treba pri uplatňovaní inštitútu vydržania rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti právnych úprav, ktoré účinky vydržania upravovali odlišne. Ak teda boli splnené všetky podmienky k nadobudnutiu vlastníckeho práva podľa platného Občianskeho zákonníka v danom období, nie je namieste posudzovať ich splnenie podľa neskoršie platných právnych predpisov, aj keby to bolo pre domnelého nadobúdateľa priaznivejšie. Treba vychádzať z toho, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.03.1999 sp. zn. 2Cdo/135/1998).
V danom prípade je potrebné vychádzať z rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30.03.1999 sp. zn. 2Cdo/135/1998, v zmysle ktorého „Ak boli splnené všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním podľa Občianskeho zákonníka z roku 1950, nemožno už splnenie predpokladov pre vydržanie posudzovať podľa neskoršie platných právnych predpisov“.
Pokiaľ by sa preukázalo, že s užívaním predmetných nehnuteľností právni predchodcovia žalobcov začali za účinnosti právnej úpravy zákona č. 141/1950 Zb. a uplynula aj doba 10 rokov, je potrebné z toho vychádzať a zistiť, či právni predchodcovia žalobcov mohli alebo nemohli nadobudnúť vlastníctvo v súlade s ustanovením § 115 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.4.1964. Len ak nebudú splnené podmienky vydržania podľa tejto právnej úpravy(uplynutie desaťročnej vydržacej doby a dobromyseľnosť), bude potrebné posúdiť vydržanie podľa nasledujúcej právnej úpravy.
Za účelom objasnenia všetkých okolností ohľadom prideľovania pozemkov budúcim stavebníkom bolo žiaduce zamerať sa na zistenie, či a akým spôsobom k právnemu a faktickému rozdeleniu a prideleniu uvedených pozemkov došlo. Bolo by vhodné objasniť zachovanými listinami či výsluchom svedkov, ktorí sa prideľovania týchto pozemkov zúčastnili, či im miestny národný výbor vydal rozhodnutie o tom, že sa im ten-ktorý pozemok prideľuje a či prípadne niektorí z týchto osôb nemá listinný či iný dôkaz o takomto pridelení pozemkov a objasniť tiež, ako fakticky k rozdeleniu v prírode došlo, či pozemky boli rozdelené, vyznačené podľa príslušných parcelných čísiel, či mien tých, ktorým sa prideľujú a podobne. Bude tiež vhodné požiadať Obecný úrad Madunice o oznámenie, či sa v archívnych dokladoch obce, prípadne štátneho archívu k týmto skutočnostiam nenachádzajú žiadne doklady (dôkazy), ktoré by uvedené skutočnosti potvrdzovali či vyvracali.
Pritom v čase pridelenia predmetných nehnuteľností rodičom žalobcov vlastníctvo k týmto bolo vo vložke pozemkovej knihy vedené na pôvodného vlastníka s tým, že na základe vládneho nariadenia č. 50/1945 Zb. bola na predmetné pozemky zriadená národná správa. V danom prípade nedošlo k nadobudnutiu nehnuteľností právnym úkonom medzi fyzickými osobami, ale predmetné nehnuteľnosti boli fyzickým osobám priamo prideľované štátnym orgánom na základe prídelového plánu. Potvrdenie vydané dňa 09.09.1958 (č.l. 25 spisu) svedčí o tom, že manželom U. bol predmetný stavebný pozemok z konfiškátu Dr. X. W. pridelený Miestnym národným výborom so súhlasom JRD a Okresného národného výboru v Hlohovci. Ako vyplynulo zo samotnej žaloby, resp. z výpovedí terajších žalobcov, i niektorých zo svedkov vypočutých v rámci tohto konania, za pridelenie predmetných nehnuteľností sa platila prídelová cena. Nadobúdatelia týchto pozemkov mohli na základe vonkajších objektívnych okolností nadobudnúť dôvodné presvedčenie o tom, že im nehnuteľnosti boli pridelené rozhodnutím príslušných orgánov, rozhodovacej právomoci ktorých zrejme dôverovali, že im tieto nehnuteľnosti patria, že neboli tu žiadne dôvodné pochybnosti, ktoré by im v nadobudnutí a v dobrej viere pri ich užívaní ako vlastných mali
brániť. Nemožno ale opomenúť ani námietku žalovaných o existencii povinnosti každého nadobúdateľa zabezpečiť si zaevidovanie vlastníctva v príslušnej evidencii, rsp. ozrejmiť, prečo si právni predchodcovia žalobcov vlastníctvo neusporiadali a prečo si neusporiadali ani vlastnícke práva k domu, keď ho dokončili a mohli si vlastnícke právo k nemu zapísať v evidencii nehnuteľností.
Z požiadavky zákona ale i z námietky žalovaných vyplýva, že prelínajúca sa zákonná úprava dbala na to, aby sa vydržanie nedotýkalo majetku patriaceho do nescudziteľného socialistického spoločenského vlastníctva(§ 115 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a ods. 2,3 zákona č. 131/1982 Zb.).
Z vložky pozemkovej knihy vyplýva, že sporná parcela bola pôvodne vo vlastníctve fyzickej osoby - grófa W. a na základe vládneho nariadenia č. 50/1945 Zb. bola na predmetné pozemky zriadená národná správa. Už v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 20C/133/1995 bolo preukázané, že v zmysle nariadenia č. 104/1945 Zb. boli tieto nehnuteľnosti pridelené L. a R. G.. Išlo okrem iného i o parcelu č. XXXX/XX - roľa o výmere 3,36.92 ha v k.ú. U.. V prídelovej listine pre L. a R. G. bolo konštatované, že prídelca nadobúda vlastnícke právo dňom odovzdania pridelených nehnuteľností do držby, preto ju nadobudli opäť len fyzické osoby. I keď prídelová cena nebola manželmi L. a R. G. zaplatená už pri pridelení nehnuteľnosti, ale zaplatila ju až dňa 24.08.1962 nebohá R. T., v zmysle nariadenia č. 104/1945 Zb. sa manželia L. a R. G. stali nadobúdateľmi vlastníckeho práva už dňom odovzdania týchto nehnuteľností do držby, pretože cenu nebolo potrebné zaplatiť v plnej výške už v okamihu pridelenia nehnuteľností, právna úprava počítala s touto povinnosťou do 15 rokov. Ako uviedla nebohá R. T., po jej rodičoch predmetné nehnuteľnosti začalo užívať JRD, následne však mali byť nehnuteľnosti čiastočne rozparcelované pre výstavbu rodinných domov občanom.
V prejednávanej veci treba objektívne konštatovať, že v rokoch držby predmetných nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov manželmi U., predmetné nehnuteľnosti neboli v socialistickom spoločenskom vlastníctve, ale boli vo vlastníctve fyzických osôb - manželov G. a to bez ohľadu na to, že tieto skutočnosti neboli v katastri nehnuteľností zaevidované, zaevidované boli až v roku 1963.
Ustanovenia zákona, ktoré vylučovali vydržanie vlastníctva v socialistickom spoločenskom vlastníctve (nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve) boli zamerané na ochranu tohto vlastníctva preto, aby sa rozsah socialistického vlastníctva nezmenšoval, aby fyzické osoby nemohli formou vydržania nadobudnúť socialistické vlastníctvo, aby ho nadobúdali len z doložených právnych vzťahov a to za náhradu. Pritom objektívne by v danom prípade nedošlo k zmenšeniu socialistického vlastníctva a k ujme štátu, pretože predmetné nehnuteľnosti boli právne (nie len fakticky) vo vlastníctve fyzických osôb. Z hľadiska subjektívnej vedomosti právnych predchodcov žalobcov o tom, či mohli alebo nemohli predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť na základe prideľovacej právomoci miestneho národného výboru bolo na druhej strane dôležité, že nehnuteľnosť bola v čase jej prideľovania (pred výstavbou rodinného domu, niekedy v rokoch 1953-1954) v pozemkovej knihe naďalej vedená na pôvodného vlastníka grófa X. W. s tým, že mu bola skonfiškovaná, vlastnícke právo manželov G. k predmetnej nehnuteľnosti zaevidované nebolo. Vlastnícke vzťahy k parc. č. XXXX/XX k.ú. U. usporiadala až nebohá R. T., ktorá po smrti svojich rodičov ako jediná dedička okrem iných zdedila i parc. č. XXXX/XX v celosti a to podľa dedičského rozhodnutia č. D 1551/62. Vlastnícke právo nebohej R. T. bolo zapísané do evidencie nehnuteľností až v roku 1963 na základe dedenia. Nebohá R. T. v konaní nepreukázala, že by právnym predchodcom žalobcov túto skutočnosť oznámila, že by ich žiadala o zaplatenie ceny za predmetné nehnuteľnosti, prípadne o vydanie jej vlastníctva, že by vo vzťahu k nim bola aktívna a podobne.
Až potom, ako bude vylúčené (najmä pre neuplynutie zákonom stanovenej doby), že by právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam už podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. (§ 115, § 116 ods. 1 v spojení s § 145) účinného od 1.1.1951 do 1.4.1964, bude možné uvažovať o tom, či nenadobudli predmetné nehnuteľnosti na základe neskoršej platnej právnej úpravy (ak by sa to neukázalo za vylúčené).
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. účinný od 1.4.1964 držbu a vydržanie až do novelizácie zák. č. 131/1982 do 1.4.1983 neupravoval. Záujem spoločnosti si vyžiadal, aby aj u tzv. nedoložených právnych vzťahov došlo na právnom základe k súladu právneho stavu so stavom skutočným. Preto novela Občianskeho zákonníka (OZ) v ust. § 132a a 135a od 1. apríla 1983 novoupravila vydržanie.
Takýto nárok založila až novela uskutočnená zákonom č. 131/1982 Zb., ktorý nadobudol síce účinnosť až dňom 1. apríla 1983, ale v prechodných ustanoveniach stanovil, že do doby uvedenej v ustanovení § 135a a týkajúcej sa lehoty potrebnej k vydržaniu vlastníctva k veci sa započíta aj doba, počas ktorej občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1.4.1983. Táto doba však neskončila skôr, než uplynutím jedného roku od tohto dňa (§ 507a ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. v znení zákona č. 131/1982 Zb.). Týmto prechodným ustanovením zákon č. 131/1982 Zb. celkom výnimočne a ojedinele založil pravú spätnú účinnosť pri posudzovaní nárokov vzniknutých z držby tak, ako držbu upravoval v § 132a.
To v prejednávanej veci znamenalo, že právni predchodcovia žalobcov by mohli vlastnícke právo k inej veci než k pozemku pre seba vydržať za predpokladu, že vykonávali držbu oprávnenú (§ 132a zákona č. 131/1982 Zb.), nepretržitú, že ju vykonávali, keďže išlo o nehnuteľnosť, po dobu desať rokov a že ich držba trvala ešte ku dňu účinnosti zákona č. 131/1982 Zb., t.j. k 1.4.1983. V takomto prípade by právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastnícke právo k veci vydržaním k 1.4.1984(§ 135a, § 507a ods. 3 zákona č. 131/1982 Zb.). Vyššie uvedený právny režim však nedopadal na pozemky. Zákon č. 131/1982 Zb. totiž nezaložil pre občanov právo nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom vydržaním. Predpokladal, že pozemky patria k veciam osobného vlastníctva len v zákonom vymedzenom rozsahu a len tie boli spôsobilé byť predmetom vydržania, ktoré by inak mohli byť predmetom práva osobného užívania (§ 135a ods. 2 zákona č. 131/1982 Zb.). Z vyššie citovaného ustanovení zákona vyplýva, že podľa OZ v znení do 1.1.1992 pripúšťal vydržanie vlastníckeho práva len k pozemkom nepatriacim do socialistického vlastníctva a zároveň takým, ktoré boli podľa územného plánu, alebo územného rozhodnutia určené na výstavbu rodinného domu (cit. ust. § 135a ods. 2 OZ a § 199 ods. 1 OZ). Len tieto pozemky boli spôsobilé k vydržaniu vlastníckeho práva. Vlastnícke právo k nim ale nevzniklo občanovi, ktorý držbu vykonával, ale štátu. Občanovi, ktorý ho pre štát vydržal, vzniklo len právo, aby s ním štát uzavrel dohodu o osobnom užívaní (§ 135a ods. 2 zákona č. 131/1982 Zb.). Až podľa § 872 ods. 1 OZ účinného od 1.1.1992 právo osobného užívania pozemku vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvalo ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zmenilo na vlastníctvo fyzickej osoby.
Aktuálnym sa tak stalo vydržanie vecí podľa novely až od 1. apríla 1984, pretože aj keď sa započítavajú vydržacie doby, ktoré uplynuli ešte pred účinnosťou novely, neskončia sa tieto doby skôr než uplynutím jedného roku od účinnosti novely Občianskeho zákonníka (§ 507a ods. 3 druhá veta). Spätné pôsobenie novely Občianskeho zákonníka z roku 1982 sa vzťahuje iba na občianskoprávne vzťahy vzniknuté v dobe od 1. apríla 1983. Preto možno aj započítanie vydržacej doby podľa novely vzťahovať iba na dobu od účinnosti Občianskeho zákonníka, t.j. od 1. apríla 1964 do účinnosti novely Občianskeho zákonníka, t.j. od 1. apríla 1983. V danom prípade bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že právni predchodcovia žalobcov minimálne od roku 1953 alebo 1954, najneskôr však v rámci stavebného konania, s predmetnou nehnuteľnosťou nakladali ako s vlastnou, čím nadobudli status držiteľa v zmysle § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991. Následne bolo potrebné vyriešiť otázku, či boli i dobromyseľní a či išlo o spôsobilý predmet vydržania.
Súd v takomto konaní skúma, či sú splnené zákonom stanovené podmienky vydržania podľa ustanovenia § 135a OZ, ktorými sú a) existencia držby veci v zmysle ustanovenia § 132a ods. 1 OZ (z toho hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí), b) uplynutie stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe (desaťročná doba u nehnuteľných vecí), c) spôsobilosť predmetu vydržania (u nehnuteľných vecí len pokiaľ ide o pozemky, ku ktorým by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, porov. § 135a ods. 2 a § 199 ods. 1 OZ). Ak toto právo trvá ku dňu 1.1.1992, mení sa zo zákona na vlastníctvo fyzickej osoby.
Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba.
Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
V dobrej viere je držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať a či nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec, alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí. Súd prvého stupňa sa s týmito skutočnosťami dôsledne nezaoberal a nezameral na ne ani skutkové zistenia, ani právne posúdenie veci.
Nemožno však súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že v rámci vedenia sporu medzi nebohou R. T. a rodinou X. vznikli na strane právnych predchodcov žalobcov dôvodné pochybnosti o tom, či sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností, pretože takýto záver nie je ničím podložený. R. T. v konaní nijakým spôsobom nepreukázala to(nenavrhla žiaden dôkaz), že jej spor s inou fyzickou osobou sa aktívnym spôsobom dotkol i žalobcov (rsp. ich právnych predchodcov), že na základe neho sa dozvedeli o pochybnostiach v súvislosti s predmetným vlastníctvom a preto od tejto doby by držba nehnuteľností už nemala byť dobromyseľná (porovnaj rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 11C/110/64 právoplatný 15.01.1967 č.l. 172 až 175 spisu). Ak žalované takéto skutočnosti tvrdia, musia ich podložiť dôkazmi, jedine vtedy, ak sa táto okolnosť preukáže, bude súd prvého stupňa môcť na nej založiť svoje skutkové závery.
Súd prvého stupňa sa nevyporiadal ani s výzvou Geodézie, n.p. Bratislava zo dňa 27.09.1989 (č.l. 216 spisu), ktorá mala byť doručená právnej predchodkyni žalobcov. Tu je potrebné zistiť, či jej táto výzva bola skutočne doručená, či a akým spôsobom na ňu reagovala a s akým výsledkom, aké právne dôsledky doručenie výzvy i pokus o usporiadanie vlastníckych vzťahov k tejto nehnuteľnosti v konečnom dôsledku malo alebo mohlo mať.
Pri rozhodovaní o predmetnom spore je potrebné zvážiť i samotný petit žaloby, ktorý sa v konaní uplatňuje a ktorého správnu formuláciu žalované vo svojom odvolaní namietajú.
Žaloba na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nepredstavuje tzv. inú žalobu, ktorá v ustanovení § 80 OSP nie je uvedená, ale ide o žalobu podľa § 80 písm. c) OSP, ktorá sleduje ochranu vlastníckeho práva. Výrok rozsudku, ktorým sa navrhovateľ domáha určenia, že určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi, plne rešpektuje úpravu zakotvenú v § 80 písm. c) OSP (porovnaj dikciu tohto ustanovenia: „či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je“), t.j. vyhovuje zákonnej podmienke, že určovacia žaloba musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t.j. stavu v čase vyhlásenia rozsudku (podľa § 154 ods. 1 OSP je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia). Iné je, že ustanovenie § 154 ods. 1 OSP, sa netýka hmotnoprávnych predpisov, ktoré vznik, zmenu alebo zánik práv či povinností viažu na určitý okamih. Najvyšší súd SR sa nestotožňuje s názorom, podľa ktorého by bol prípustný len taký určovací návrh, na základe ktorého by súd rozhodol o vlastníctve poručiteľa ku dňu jeho smrti. Takýto výrok s určovaním do minulosti sa javí na rozdiel od výroku, že určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi, ako nepriliehavý, resp. nie zodpovedajúci úprave zakotvenej v § 80 písm. c) OSP (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 26/2007).
V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 154/2010).
S prihliadnutím k uvedeným skutočnostiam sa to, či predmetnú vec vlastnil poručiteľ v okamihu svojej smrti, bude v konaní posudzovať ako otázka predbežná.
Vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa bude v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP) doplniť dokazovanie na spoľahlivé ustálenie skutkového stavu a to z výsluchu účastníkov, svedkov, listinných a iných dôkazov, predovšetkým na preukázanie stavu dobromyseľného užívania sporných nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov, správne posúdiť začiatok plynutia vydržacej doby, posúdiť dobromyseľnú držbu a iné s tým súvisiace okolnosti možného nadobudnutia vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalobcov a vo veci opätovne rozhodne.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o trovách tohto odvolacieho konania(§ 224 ods. 3 OSP).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.