Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4CoE-174-2013.pdf
PDF · 100.24 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/174/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou verita s.r.o. so sídlom v Bratislave na Karpatská 18 proti povinnému U. T., nar. X.X.XXXX, bývajúcemu v R. W. M. Č.. XXX, o vymoženie 61,71 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 14.08.2013 č.k. 4Er 849/2013-12 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD. so sídlom v Rimavskej Sobote, Kálmana Mikszatha 268 o udelenie poverenia na výkon exekúcie sp. zn. EX 1093/2013.
V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 24.7.2013 domáhal voči povinnému vymoženia pohľadávky s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s. sp. zn. PV-A 1011/0189 zo dňa 25.01.2013, vydaný rozhodcami JUDr. Jánom Huňadym, JUDr. Marcelom Hudákom a Mgr. Štefanom Jakabom, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 61,71 eura spolu s úrokom vo výške 15,68 % ročne zo sumy 61,71 eura od 2.12.2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 61,71 eura od 2.12.2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu splatnosti úveru vo výške 24,11 eura, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti úveru do dňa 1.12.2010 vo výške 28,95 eura, sumu dlžných poplatkov vo výške 142,73 eura, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 33,19 eura, náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 58,15 eura, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Preskúmal žiadosť súdneho exekútora, návrh na vykonanie exekúcie ako aj exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní), ust. § 52 ods. 1, 3, § 52 ods. 4, § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len Občiansky zákonník) a po oboznámení sa s obsahom spisu, najmä obsahom označeného rozhodcovského rozsudku a úverovej zmluvy zo dňa 8.12.2006 s jej neoddeliteľnými prílohami, uzavrel, že uvedená zmluva má spotrebiteľský charakter v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože bola uzavretá medzi veriteľom (oprávneným), ktorý poskytuje úvery ako podnikateľskú činnosť a spotrebiteľom (povinnou), ktorá nekoná v rámci obchodnej ani podnikateľskej činnosti a ustálil, že exekučný titul je vydaný na základe úverovej zmluvy,
v ktorej je obsiahnutá neprijateľná zmluvná podmienka (článok 9 bode 9.2 Obchodných podmienok pre úver), podľa ktorej akékoľvek spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy a v súvislosti s ňou sa medzi stranami budú riešiť dohodou. Ak k takej dohode nedôjde, klient (povinná) prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou, vrátane sporov o platnosť a zánik zmluvy v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s.. Zmluvné strany sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia s tým, že uvedené rozhodnutie bude pre nich záväzné a konečné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.
Dospejúc k záveru, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach v neprospech povinnej (spotrebiteľa), nakoľko v prípade sporu ju núti podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím jej bráni uplatniť svoje práva pred všeobecným súdom, pričom povinná si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednala a vzhľadom na splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami ani nemala možnosť ovplyvniť jej znenie, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie oprávnený. Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia vyhovieť, resp. uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Zastával názor, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a exekučný súd je ním rovnako viazaný ako rozsudkom všeobecného súdu. Uviedol, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku je možné len pokiaľ ide o dôvod uvedený v ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka je platným právnym úkonom, bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky v zmysle ust. 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, pričom povinná ponuku banky neodmietla, čo je prejavom jej osobnej a zmluvnej slobody. Rozhodcovská doložka preto nemôže predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku, pokiaľ sa v každom jednotlivom prípade nepreukáže, že je neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozpor s dobrými mravmi je pritom viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, pričom nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011, na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov a na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. III. ÚS 192/06 zo dňa 3.11.2006, sp. zn. I. ÚS 335/06 zo dňa 30.10.2007, sp. zn. II. ÚS 244/09 zo dňa 29.9.2009, I. ÚS 242/07 zo dňa 3.7.2008) a uznesenie sp. zn. III. ÚS 23/08. Poukázal zároveň na nesprávny výklad smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uvedené sa vzťahuje na zmluvy o úvere uzavreté do 1.1.2008, pričom aplikácia Občianskeho zákonníka je vylúčená.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa ust. § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.
Odvolací súd vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal, bez nariadenia pojednávania, preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je nedôvodné.
Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil
Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ).
Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ust. § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.
Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo dňa 24.07.2013 na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s., sp. zn. PV-A/1011/0189 zo dňa 25.01.2013 s právoplatnosťou dňa 03.04.2013 a vykonateľnosťou dňa 07.04.2013, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 61,71 eura spolu s úrokom vo výške 15,68 % ročne zo sumy 61,71 eura od 02.12.2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 61,71 eura od 02.12.2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu splatnosti úveru vo výške 24,11 eura, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti úveru do dňa 01.12.2010 vo výške 28,95 eura , sumu dlžných poplatkov vo výške 142,73 eura, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 33,19 eura, náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 58,15 eura súd návrh vo veci samej zamietol.
Z predloženej zmluvy o úvere č. 7575668406 zo dňa 8.12.2006 vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver vo výške 331,94 eura (10 000 Sk), ktorý sa povinný zaviazal vrátiť oprávnenému v 11 mesačných splátkach po 32,86 eura (990 Sk) vždy k 21. dňu v mesiaci. RPMN bola určená na 25,21 %. V článku 9 bode 9.2 obchodných podmienok pre úver, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa banka a klient dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy budú riešené dohodou. Ak k takej dohode nedôjde, klient (povinný) prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých alebo súvisiacich so zmluvou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s.. Zmluvné strany sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia s tým, že uvedené rozhodnutie bude pre nich záväzné a konečné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.
V danom prípade právny vzťah vznikol na základe zmluvy o úvere, z obsahu ktorej vyplýva, že povinný uzavrel zmluvu o úvere ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Navyše oprávneným nebol v priebehu odvolacieho konania tvrdený ani preukázaný opak. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere (dňa 8.12.2006) povinný uviedol údaj o zamestnávateľovi: spoločnosť BRATH EKO-GAZ s.r.o..
Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého dojednaná rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy). Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka len demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä“) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Odvolací súd uvádza, že ide len o príkladmý výpočet neprijateľných podmienok, preto súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešili v rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným rozhodcovským orgánom.
Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného znenia ust. § 53 ods. 4 pod písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008 novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z.z.. Nemožno poprieť, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Jedná sa o neprimeranú zmluvnú podmienku a súd je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude takouto doložkou viazaný.
Súd prvého stupňa správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia zmluvy) neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24.02.2011, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že „ak je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“
Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský súd je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Oprávnený síce v odvolaní s poukazom na ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o bankách) a s poukazom na povinnosť predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy ospravedlňuje svoj postup, avšak takáto odvolacia námietka neobstojí, a to najmä s poukázaním na neskoršiu právnu úpravu. Novelizáciou zákona zvolil zákonodarca presnejšiu úpravu, podľa ktorej je banka povinná preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy, aby klient mal možnosť voľby. Oprávnený nedal povinnému na výber a neumožnil mu voľbu medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Povinný mal len možnosť buď odmietnuť službu alebo ju prijať so všeobecnými obchodnými podmienkami. Za takýchto okolnosti nešlo o návrh pre povinného tak, ako to predpokladal
zákon. Návrh na prijatie alebo odmietnutie zmluvy ako celku nemožno na účely aplikácie ust. § 93 ods. 1 zákona o bankách považovať za návrh na prijatie alebo odmietnutie rozhodcovskej zmluvy.
Navyše dodávateľ (právny predchodca oprávneného) s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie (ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku).
Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní pritom umožňuje exekučnému súdu posudzovať nielen formálnu, ale aj materiálnu stránku exekučného titulu, ak je ním rozhodcovský rozsudok. V prípade, ak zistí nedostatky v rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie ex offo zastaviť (ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní). Súd pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s ust. § 159 O.s.p.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012 „skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.“
V tomto smere preto nebola odvolacia námietka oprávneného opodstatnená.
I odvolacia námietka týkajúca sa nesprávneho interpretovania povahy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5. apríla 1993 je neopodstatnená.
Výkon práv oprávneného v tomto konaní založený na neprijateľnej zmluvnej podmienke, ktorou povinná ako spotrebiteľ nie je viazaná, je nezlučiteľný i s normami úniového práva na ochranu spotrebiteľa - Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, v ktorej sa opakovane zdôrazňuje požiadavka, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie a v súlade s touto požiadavkou povinnosť vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, aj bez návrhu v súlade s cieľom smernice zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a v rámci exekučného konania posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o
právnom a skutkovom stave a ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva, ako aj povinnosť tohto súdu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aj bez návrhu (ex officio) zastaviť výkon tohto rozhodcovského rozhodnutia v prípadoch, keď požadované či vymáhané plnenie je v rozpore s úniovým právom. Súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach tiež konštatoval, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa - ako je tomu v posudzovanom prípade, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice kvalifikovaná ako nekalá (pozri rozsudok vo veci C-243/08 zo 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyórfi, bod 40 a iné).
Súd prvého stupňa v žiadnom prípade v posudzovanej veci nevychádzal z priameho účinku smernice a neuviedol, že sa jedná o primárny prameň práva Európskej únie. V Slovenskej republike sa implementácia smernice 93/13/EHS uskutočnila prijatím ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskom práve (ust. § 52 až 54) v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie (dňa 01.05.2004). Súd prvého stupňa správne poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské právo.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.