Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-31-2013.pdf
PDF · 89.72 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/31/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr.Róberta Urbana a členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa - Ing. Z. R., nar. XX.X.XXXX, bytom L., Q. X, proti odporcovi CARION SLOVAKIA, a.s., so sídlom Banská Bystrica, Partizánska 3, IČO: 31 629 291, právne zastúpenému advokátom JUDr. Ondrejom Zacharom, so sídlom K. R., V. N. XX, pracovisko P. P., X. XX/A, o zaplatenie 16.495,39 eur (496.946 Sk) s príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľa proti navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/166/2006-532 zo dňa 18.9.2012 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
M e n í rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania tak, že navrhovateľ je p o v i n n ý titulom náhrady trov prvostupňového konania zaplatiť odporcovi na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ondreja Zachara sumu 1.000 eur.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa v celom rozsahu.
V časti o zaplatenie 9.737,11 eur (293.340,-Sk) titulom zostatkovej hodnoty motorového vozidla vychádzal z toho, že navrhovateľ ako veriteľ sa dostal do omeškania (§ 522 Obč. zák.), keď si odmietol prevziať motorové vozidlo od odporcu, pričom tento bol ochotný mu ho doručiť (aj) do miesta jeho trvalého bydliska. Navrhovateľ neurčil ani žiaden termín, v ktorom by odporca dotknuté motorové vozidlo mal doručiť. Na základe uvedeného okresný súd uzavrel, že k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 1, 2 Obč. zák. na strane odporcu nedošlo.
V súvislosti s uplatneným nárokom v časti o zaplatenie 3.983,28 eur (120.000,-Sk) za prenájom (iného) motorového vozidla nebolo preukázané, že navrhovateľ mal od pána R. prenajaté vozidlo, za ktoré platil nájomné vo výške 5.000,- Sk mesačne. Menovaný - ako svedok - výslovne poprel existenciu takejto nájomnej zmluvy. Zároveň navrhovateľom predložené príjmové doklady nemohli byť vystavené v roku 2005, nakoľko v danom období nebola ešte používaná mena euro, ktorá je na dotknutých tlačivách ŠEVT-u predtlačená.
Napokon okresný súd zamietol návrh aj v časti o zaplatenie škody titulom bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia a titulom nákladov na vypracovanie znaleckého posudku. V danej časti totiž navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých predpokladov pre úspešné uplatnenie zodpovednosti za
škodu voči odporcovi, najmä príčinnú súvislosť medzi porušením (konkrétnych) povinností odporcu a samotným vznikom škody. Okresný súdu konštatoval, že časové rozpätie medzi údajným poškodením zdravia navrhovateľa a vypracovaním lekárskeho posudku predstavuje viac ako 4 a pol roka, na základe čoho nie je možné relevantne určiť príčinnú súvislosť medzi odňatím vozidla navrhovateľovi a poškodením jeho zdravia. Osobitne s poukazom na tú skutočnosť, že na vysoký krvný tlak sa navrhovateľ liečil už aj pred rokom 2003.
O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému (§ 142 ods. 1 O.s.p.) odporcovi priznal ich náhradu v sume 7.000,96 eur, ktorú čiastku konkrétne - vymedzením jednotlivých úkonov právnej služby poskytnutých odporcovi jeho právnym zástupcom, vrátane súvisiacich hotových výdavkov a označením/citáciou príslušných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - zdôvodnil.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia. Poukazoval na to, že sa nemohol zúčastniť pojednávania dňa 18.9.2012, pričom priamo do podateľne okresného súdu učinil ospravedlňujúce podanie. Ak nadväzne bolo rozhodnuté bez jeho účasti, považoval to za diskrimináciu, keďže je zdravotne ťažko postihnutý a v súdenej veci poškodený. Opakovane uviedol, že o „auto bol sproste olúpený bandou najatých vydieračov“. Rovnako zotrval na tom, že okresný súd „notoricky odmieta“ priznať mu právneho zástupcu, hoci zrozumiteľne o to dlhodobo žiada a od počiatku konania je oslobodený od súdnych poplatkov. Dodal, že naďalej spĺňa podmienky tohto oslobodenia a všetky potrebné doklady sú založené v súdnom spise.
Odporca žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Mal za to, že navrhovateľovi neprináleží právo na bezplatnú právnu pomoc, keďže (okrem) iného je spoluvlastníkom štvorizbového bytu a chaty. Taktiež mu bolo riadne doručené predvolanie, na základe ktorého sa dotknutého pojednávania mohol zúčastniť, prípadne si zabezpečiť právneho zástupcu. Odporca doplnil, že navrhovateľ bol - hoci zatiaľ neprávoplatne - odsúdený v trestnom konaní za to, že v súdenej veci predkladal sfalšovaný dôkaz.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1, 2 písm. b/O.s.p. a po vykonaní pojednávania napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v časti o trovách prvostupňového konania zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ako je konštatované vo výroku tohto rozhodnutia.
V zmysle § 212 ods. 2 v spojení s § 205 ods. 3 O.s.p. je odvolací súd viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré účastník vymedzí v zákonom stanovenej lehote na podanie tohto oprávneného prostriedku. Nadväzne krajský súd napadnutý rozsudok preskúmaval (prioritne) z dôvodov označených navrhovateľom.
S účinnosťou od 1.1.2012 (v zmysle novelizácie Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 332/2011 Z.z.) o ustanovení advokáta účastníkovi, ktorý o to požiada a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, rozhoduje Centrum právnej pomoci. Povinnosťou súdu je „len“ účastníka o tejto možnosti poučiť, prípadne odkázať ho na Centrum právnej pomoci.
Z uvedeného vyplýva, že aktuálne a ani v čase vydania napadnutého rozhodnutia (okresný) súd nemohol ustanoviť navrhovateľovi advokáta na zastupovanie v posudzovanej veci. Nakoľko súd, ako každý štátny orgán, v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR môže konať iba na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, akým ustanoví zákon, nebol okresný súd oprávnený po 31.12.2011 rozhodovať o ustanovení (bezodplatného) zástupcu navrhovateľovi, a teda jeho neustanovením logicky ani nemohol porušiť povinnosti uložené mu procesným predpisom (O.s.p.), prípadne iným zákonom.
Je pritom potrebné zdôrazniť, že okresný súd osobitným podaním z 27.8.2012 (č.l. 504), ktorým bezodkladne reagoval na žiadosť navrhovateľa o „pridelenie advokáta na celé konanie“, tohto odkázal s predmetnou žiadosťou o ustanovenie advokáta na Centrum právnej pomoci. Súčasťou dotknutého podania/prípisu zo strany súdu bola i úplná citácia momentálneho znenia § 30 O.s.p., vrátane upozornenia, že sa jedná o novú právnu úpravu od 1.1.2012. Zo žiadosti navrhovateľa z 17.9.2012 o odročenie pojednávania (č.l. 512) je zrejmé, že navrhovateľ mal vedomosť o neustanovení mu advokáta
okresným súdom, t.j. aj o obsahu reakcie okresného súdu na jeho ostatnú žiadosť o ustanovenie advokáta súdom.
Za popísanej procesnej situácie možno uzavrieť, že dotknutá odvolacia námietka navrhovateľa (neustanovenie mu advokáta) nie je opodstatnená. V rešpektovaní zákonnej úpravy okresným súdom rozhodne nie je možné vzhliadnuť ani tvrdenú diskrimináciu odvolateľa; bez ohľadu na to, že v danej súvislosti ani náležite konkrétne nevymedzil, v čom by údajná diskriminácia mala spočívať. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že v predchádzajúcom štádiu konania, kedy (ešte) oprávnenie na ustanovenie advokáta účastníkovi prislúchalo aj súdu, okresný súd o takýchto žiadostiach navrhovateľa opakovane rozhodol, pričom dotknuté rozhodnutia boli predmetom tak odvolacieho, ako i dovolacieho konania.
Obdobne odvolací súd konštatuje, že v procese (meritórneho) prejednávania v súdenej veci nebola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Zodpovedá síce stavu veci, že okresný súd o žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania nerozhodoval, ale možnosť predniesť (okrem doterajších i ďalšie) vyjadrenia k veci samej, či k jednotlivým procesným otázkam alebo dôkazom bola pre navrhovateľa zachovaná tým, že odvolací súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktoré odvolateľa riadne a včas predvolal. Navrhovateľ túto možnosť nevyužil.
V danej spojitosti je zároveň žiaduce uviesť, že navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania okresného súdu dňa 18.9.2012 vykonal osobným podaním do podateľne tamojšieho súdu (až) v uvedený deň o 10.00 hod. Nakoľko pojednávanie začínalo o 10.30 hod., je prirodzené, že do bezprostrednej dispozície konajúcej sudkyne, po zrealizovaní všetkých nevyhnutných administratívnych úkonov jednotlivých oddelení okresného súdu, sa dostalo až po vykonaní dotknutého pojednávania. Krajský súd napriek uvedenému postupu, ktorý (minimálne) vykazuje znaky určitého obštrukčného správania účastníka, považoval dotknuté podanie za včasné a práve nariadením odvolacieho pojednávania umožnil navrhovateľovi bezprostredne realizovať (všetky) mu zákonom priznané procesné práva a oprávnenia.
Odvolací súd zdôrazňuje, že konanie na súde prvého stupňa a na odvolacom súde tvorí jeden celok. Z daného faktu vychádza tak Európsky súd pre ľudské práva, ako aj Ústavný súd SR pri zaujímaní stanoviska, či postupom súdu v konkrétnej veci došlo k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom/ bolo mu odopreté právo na súdnu ochranu. Inými slovami, odvolací súd je oprávnený korigovať určité nedôslednosti v postupe a v rozhodnutí súdu I. stupňa bez toho, aby prvostupňové rozhodnutie muselo byť zrušené. Uvedené zodpovedá i právnej konštrukcii občianskeho súdneho odvolacieho konania, ktoré nie je budované na kasačnom princípe (na rozdiel napríklad od konania v správnom súdnictve).
Takýto prístup, práve v súvislosti so situáciou, kedy ospravedlnenie neúčasti účastníka, spoločne so žiadosťou o odročenie pojednávania, sa nedostali do bezprostrednej dispozície súdu I. stupňa v čase vykonávania dotknutého pojednávania, vyplýva aj z judikačnej praxe (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 137/2012 z 28.1.2013, či „staršie“ rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, vychádzajúce z totožnej právnej úpravy, publikované v Súbore rozhodnutí NS ČR vydaných C.H.Beck pod č. 1180/2001).
Na základe rozoberaného možno konštatovať, že odvolacie námietky navrhovateľa neboli opodstatnené a keďže neboli zistené ani vady, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny potvrdil.
Rozhodnutie o náhrade trov konania je výrokom závislým od meritórneho výroku, preto (hoci nebol výslovne napadnutý odvolaním navrhovateľa) podlieha v zmysle § 212 ods. 2 písm. b/ O.s.p. odvolaciemu prieskumu. Krajský súd zistil, že v dotknutej otázke posudzovaná vec poskytuje solídny základ pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. (bližšie uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo/3/2009 z 25.6.2009). Za okolnosti hodné osobitného zreteľa je pritom možné v zmysle označeného zákonného ustanovenia považovať aj tie okolnosti, ktoré z hľadiska meritórneho rozhodnutia neboli rozhodujúcimi, ale nepochybne výrazne ovplyvnili správanie (v širšom význame slova) účastníkov konania.
Súdenému prípadu predchádzalo konanie vo veci Okresného súdu Martin sp. zn. 11C/184/2001 medzi totožnými účastníkmi, v ktorom konaní navrhovateľ (v pozícii odporcu) bol v celom rozsahu úspešný. Zároveň z postoja prvostupňového súdu i odvolacieho súdu v danej veci vyplynula nedôvodnosť odňatia navrhovateľovi motorového vozidla zo strany odporcu. Pokiaľ nadväzne navrhovateľ uplatnil (v aktuálnom konaní vo veci samej posudzované) nároky na základe svojho subjektívneho vnímania, resp. vnímania jeho vtedajším právnym zástupcom, týchto postojov, nemožno uvedené hodnotiť ako zrejmú bezúspešnosť. Taktiež bezprostredné faktické odňatie motorového vozidla navrhovateľovi odporcom vykazuje výrazné znaky „demonštrácie sily“ silnejšieho (ekonomicky, personálne, odborne...) účastníka zmluvného vzťahu.
Pri úvahe o aplikácii ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. krajský súd zohľadnil aj pomery sporových strán. Hoci pomery navrhovateľa nie sú tak sociálne ťaživé, ako sa ich v priebehu celého konania snaží prezentovať samotný navrhovateľ, rozhodne ich nemožno kvalifikovať ako štandardné, pričom je nepochybné aj určité zdravotné obmedzenie navrhovateľa. Na druhej strane, odporca je obchodnou spoločnosťou dlhodobo (a úspešne; minimálne podľa vlastnej prezentácie napr. na internete) podnikajúcou v oblasti predaja automobilov a nehnuteľností na splátky. Z daného titulu ani nepriznanie časti náhrady trov konania v relatívne väčšom rozsahu nebude mať na jeho majetkovú sféru osobitne nepriaznivý dopad.
Na základe uvedených východísk a úvah krajský súd považoval za zodpovedajúce spravodlivému usporiadaniu veci v súdenom prípade uloženie navrhovateľovi povinnosti nahradiť prvostupňové trovy konania odporcovi v sume 1.000 eur, v ktorom smere zmenil dotknutý výrok rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na právne zastúpenie odporcu je navrhovateľ povinný v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. predmetnú čiastku zaplatiť na účet JUDr. Ondreja Zachara.
V záujme komplexnosti krajský súd dodáva, že výška náhrady prvostupňových trov konania priznaná odporcovi okresným súdom nebola správna. Okresný súd vôbec nezohľadnil zmenu v predmete konania, a tým aj nižšiu tarifnú hodnotu vo vzťahu k dotknutým úkonom právnej služby, neúčelnosť niektorých uplatňovaných (a aj akceptovaných) úkonov právnej služby (napr. písomné vyjadrenia k veci podané krátko pred pojednávaním, na ktorých sa právny zástupca zúčastnil a mal možnosť tieto stanoviská osobne predniesť - písomné vyjadrenie z 9.12.2008 vo vzťahu k pojednávaniu dňa 10.12.2008, či podania len opakujúce postoje/závery z práve odročeného pojednávania - podanie z 19.3.2009, ktorým odporca trvá na výsluchu svedka, pre výsluch ktorého bolo pojednávanie dňa 12.3. odročené) alebo odročenie pojednávania bez prejednania veci (pojednávanie 13.5.2009). To znamená, že dôvodne uplatňovaná suma náhrady trov konania odporcom by bola (aj bez aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p.) výrazne nižšia ako pôvodne ustálená súdom prvého stupňa - 7.000,96 eur.
O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko tento procesný nárok nebol uplatnený (§ 151 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). V danej spojitosti je žiaduce doplniť, že z vyjadrenia odporcu k odvolaniu protistrany v spojení s obsahom ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní odvolacieho súdu je zrejmé, že nárok na náhradu trov konania si odporca uplatňoval len vo vzťahu k trovám konania pred súdom prvého stupňa.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.