Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_47Ek-598-2023.pdf
PDF · 87.15 KB
Case nature
Subarea
47Ek/598/2023
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava-Karlova Ves, IČO: 42 185 190, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., o vymoženie 2087,33 Eur s príslušenstvom, exekúcia vedená súdnym exekútorom: Mgr. Bernard Janík, so sídlom exekútorského úradu Daniela Dlabača 2/978, 010 01 Žilina, IČO: 42 064 171 pod číslom 322EX 519/23, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 47Ek/598/2023 zo dňa 26.03.2024, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 47Ek/598/2023 zo dňa 26.03.2024 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 22.02.2023, podaným v súlade so zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o doplnení niektorých zákonov, domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 3087,33 Eur spolu s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 04883/14 zo dňa 26.09.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.11.2014 a vykonateľnosť dňa 21.11.2014 (ďalej aj ako „exekučný titul“).
2. Poverením zo dňa 12.10.2023 súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora.
3. Uznesením sp. zn. 47Ek/598/2023 zo dňa 26.03.2024 vyšší súdny úradník návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol (výrok I.), ďalej rozhodol, že povinný voči oprávnenému nemá nárok na náhradu trov konania o návrhu povinného na zastavenie exekúcie (výrok II.) a oprávnený voči povinnému nemá nárok na náhradu trov konania o návrhu povinného na zastavenie exekúcie (výrok III.). V odôvodnení uznesenia vyšší súdny úradník uviedol, že exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 26.09.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.11.2014 a vykonateľnosť dňa 21.11.2014. Z exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť, aby žalobcovi (oprávnenému) zaplatil sumu 2102,33 Eur s príslušenstvom. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. 500700822 uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 07.03.2013. Právomoc spor rozhodnúť rozhodcovský súd odvodil od rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania v bode 13. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie namietal vznik exekučného titulu, s ktorého vydaním nesúhlasil a zároveň právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať spor v základom konaní. Povinný tiež namietal výšku pohľadávky oprávneného, priznanú exekučným titulom. Na základe týchto povinným namietaných skutočností, súd opätovne preskúmal exekučný titul a uviedol, že súd skúma exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí exekúciu
aj bez návrhu zastaviť. Na prvom mieste súd skúmal povahu právneho vzťahu, ktorý medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 07.03.2013. Oprávnený v predmetnom právnom vzťahu pri plnení a uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, čo mal súd preukázané s ohľadom na predmet činnosti oprávneného na výpise z Obchodného registra, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne. Oprávnený svojím konaním a postavením v predmetnom zmluvnom vzťahu bez akýchkoľvek pochybností naplnil legálnu definíciu dodávateľa tak, ako je uvedená v § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vo všeobecnosti každá zmluva obsahuje ako svoju podstatnú náležitosť vymedzenie predmetu zmluvy a označenie zmluvných strán. Zo zmluvy o úvere zo dňa 0703.2013 súd zistil, že zmluvná strana „dlžník“ je označená údajmi ako: Obchodné meno: A. B. - SAD N-K, IČO: 40737373, Miesto podnikania ulica, číslo: Hraškova 970/18, 015 01 Rajec, Zapísaný v živn. reg. OÚ: Žilina, Číslo živn. reg.: 511-28281. S poukazom na ustanovenia verejného práva, konkrétne ust. § 47 ods. 2 živnostenského zákona, ide o údaje, ktoré je možné zistiť z osvedčenia o živnostenskom oprávnení (resp. predtým živnostenského listu), resp. verejnej časti živnostenského registra. V zmysle § 8 Obchodného zákonníka vykonáva podnikateľ právne úkony pri podnikateľskej činnosti pod obchodným menom. Z predmetnej zmluvy o úvere bolo možné jednoznačne určiť, že povinný zmluvu uzavrel ako podnikateľ pod svojím obchodným menom a IČO-m, a teda dlžníkovi vznikla povinnosť zo záväzkovoprávneho vzťahu ako podnikateľovi. Vzhľadom na uvedené súd konštatoval, že nie je oprávnený (v inom ako spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) skúmať právomoc rozhodcovského súdu z dôvodu neplatnosti alebo neexistencie rozhodcovskej zmluvy. Súd poukázal, že zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní obsahuje iné inštitúty, ktorými mohol povinný uplatniť námietky čo do rozhodcovského konania, a to či už námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní) alebo domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku (§ 21 zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Súd tiež konštatoval, že povinný ako podnikateľ uzavrel Zmluvu o úvere dňa 07.03.2013, ktorej podpisom povinný súhlasil s jej obsahom, a zároveň súhlasil so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 13.) uvedenými na zadnej strane tejto zmluvy nemal k nim pri podpise zmluvy výhrady a zaviazal sa ich dodržiavať. Podpisom povinný zároveň potvrdil prevzatie zmluvy vrátene všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Súd teda konštatoval, že návrh povinného na zastavenie exekúcie považoval za nedôvodný, keďže nebol oprávnený skúmať právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul a zároveň nezistil dôvody, pre ktoré by sa mohol v tomto prípade od nich odchýliť. Zároveň však uviedol, že rozhodnutie súdu nemôže byť posúdené ako potvrdenie správnosti rozhodcovského rozsudku po meritórnej a obsahovej stránke, a nemôže byť ani podkladom pre záver, že medzi povinnými a oprávneným došlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej doložky, nakoľko sa súd týmito skutočnosťami v tomto konaní nezaoberal, keďže tieto otázky sú zo zákona vylúčené z jeho prieskumu. Vzhľadom na uvedené súd návrh povinného na zastavenie exekúcie ako nedôvodný v súlade s § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol. Súd povinnému nepriznal nárok na náhradu trov konania v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie, nakoľko povinný nebol procesne úspešný v súvislosti s rozhodovaním o podanom návrhu na zastavenie exekúcie. Nakoľko si oprávnený náhradu trov konania v súvislosti s podaním vyjadrenia k návrhu povinného na zastavenie exekúcie neuplatnil, súd rozhodol tak, že oprávnenému náhradu trov konania v súvislosti s podaním vyjadrenia k návrhu povinného na zastavenie exekúcie nepriznal.
4. Povinný podal proti uzneseniu v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej len uviedol, že súd stále poukazuje na to, že zmluvu o pôžičke uzatvoril ako firma, čo nie je pravda. Keď ste v núdzi a potrebujete na prežitie a pracujete na živnosť, tak automaticky nemáte zamestnávateľa a predkladáte Živnostenský list namiesto pracovnej zmluvy. Povinný trval na tom, že ide o trestný čin podľa § 235 Trestného zákona.
5. Oprávnený vo vyjadrení k sťažnosti povinného uviedol, že sa stotožňuje a rozhodnutím súdu,. Oprávnený rozhodnutie súdu považuje za správne po stránke právnej i skutkovej, nakoľko jeho vydaniu predchádzalo dostatočné zistenie skutkového stavu a náležitá aplikácia relevantných právnych predpisov. Oprávnený sa stotožňuje so závermi súdu v zmysle vydaného uznesenia. Závery súdu sú podložené precíznym zdôvodnením, v rámci ktorého súd reagoval na všetky relevantné otázky, ktoré sa v spore vyskytli. Námietka povinného je tak postavená len na jeho neochote akceptovať spravodlivý výsledok sporu. Povinný v zmysle exekučného titulu neuhradil oprávnenému pohľadávku na ktorú mu prináleží nárok. Pohľadávka oprávneného nie je do dnešného dňa uhradená.
6. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
7. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
8. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
9. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
10. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
11. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
12. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
13. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
14. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal sťažnosťou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že uznesenie treba považovať za vecne správne a sťažnosť povinného proti uzneseniu tak logicky za nedôvodnú. Súd má za to, že vyšší súdny úradník rozhodol správne, keď návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. V uvedenom uznesení sa vyšší súdny úradník riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami povinného. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa teda stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu § 202 ods. 2 Exekučného poriadku sudca nad rámec dodáva:
15. Povinný v podanom návrhu na zastavenie exekúcie (podanie označené ako „Námietky proti exekúcii vedenej na Exekútorskom úrade: Bernard Janík) namietal nesprávnu výšku pohľadávky (bez ďalšieho odôvodnenia), odkázal na § 235 Trestného zákona (trestný čin Úžery). Nesúhlasil s tým, že v konaní rozhodoval rozhodcovský súd a žiadal exekúciu zastaviť. Vyšší súdny úradník sa v napadnutom uznesení relevantnými námietkami povinného zaoberal a nevzhliadol zákonný dôvod pre zastavenie exekúcie. Vyšší súdny úradník pritom v napadnutom uznesení okrem iného správne konštatoval, že nie je oprávnený (v inom ako spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) skúmať právomoc rozhodcovského súdu z dôvodu neplatnosti alebo neexistencie rozhodcovskej zmluvy. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Pritom skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
16. V podanej sťažnosti povinný znova odkázal na § 235 Trestného zákona bez ďalšej argumentácie. Súd pritom uvádza, že ak je povinný presvedčený o tom, že došlo k spáchaniu trestného činu, môže využiť zákonné prostriedky na bránenie svojich práv, a to napr. podanie trestného oznámenia a pod.
17. V podanej sťažnosti povinný argumentoval aj novým tvrdením, a to, že keď je niekto v núdzi a potrebuje na prežitie a pracuje na živnosť, tak automaticky nemá zamestnávateľa a predkladá Živnostenský list namiesto pracovnej zmluvy, a teda že pôžičku neuzatvoril ako firma. K týmto tvrdeniam povinného súd uvádza, že povinný môže voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie podať v zákonnej lehote sťažnosť, v tomto prípade však môže uvádzať nové skutočnosti a dôkazy len, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné. V prípade podania sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka platí koncentrácia námietok, teda súd prihliadne len na skutočnosti, ku ktorým došlo po rozhodnutí vyššieho súdneho úradníka. Exekučný súd aj so zreteľom na § 61k Exekučného poriadku ako aj so zreteľom na § 245 CSP nemôže prihliadnuť na dôkazy, ktoré mohol účastník exekúcie použiť už pri podaní návrhu na zastavenie exekúcie. Súd pripomína zásadu, že práva patria bdelým, ktorá zásada zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sa na ochranu svojich práv a vyžaduje, aby aj strana v konaní sledovala svoje subjektívne práva a robila také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozeniu a poškodeniu. Súd po preskúmaní sťažnosti povinného dospel k záveru, že povinný v sťažnosti neuviedol žiadne nové skutočnosti a dôkazy (v podstate tvrdenie, že v konaní vystupoval ako spotrebiteľ), ktoré by nastali po uplynutí lehoty 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, a ani po rozhodnutí vyššieho súdneho úradníka o návrhu na zastavenie konania, práve naopak, z tvrdení povinného je zrejmé, že všetko sú to skutočnosti a dôkazy trvajúce už po dlhší čas, a preto súd pri uplatnení koncentračnej zásady na ne nemohol prihliadať.
18. Sudca pritom napriek uplatneniu koncentračnej zásady okrajovo dopĺňa, že nemal v spise preukázané a povinný ani žiadnymi konkrétnymi dôkazmi nepodložil svoje tvrdenia o tom, že v konaní je spotrebiteľom, teda že mu je potrebné poskytnúť ochranu ako spotrebiteľovi. Povinný len uviedol, že „pôžičku neuzatvoril ako firma“ bez preukázania tohto tvrdenia a podrobnejšej argumentácie. Súd po opätovnom preskúmaní zmluvy o úvere, túto nevyhodnotil ako spotrebiteľskú, keď tak ako bolo uvedené aj vyšším súdnym úradníkom povinný v nej bol označený ako fyzická osoba – podnikateľ – obchodným menom, IČOm, miestom podnikania. Zároveň z výpisu z Registra organizácii vedeného Štatistickým úradom SR vyplýva, že povinný bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere fyzickou osobou podnikajúcou na základe živnostenského zákona. Zároveň povinný v zmluve o pôžičke prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania (k prehláseniu povinný pripojil svoj podpis). Povinný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal opak. Súd pritom uvádza, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno zaťažuje toho, na koho prospech sú tvrdenia a dôkazy v konaní predkladané. Všeobecné námietky povinného, bez skutkovej a právnej argumentácie, nemožno považovať za relevantné v súvislosti s posudzovaním dôvodnosti (odhliadnuc od vyššie uvedeného uplatnenia koncentračnej zásady) takto podanej sťažnosti. Takéto všeobecné tvrdenia totiž nepostačujú na to, aby exekučný súd mohol na ich podklade exekúciu zastaviť. Všeobecné a vágne tvrdenia totiž neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nespĺňajú podmienku spôsobilosti byť predmetom dokazovania. Procesnou povinnosťou v rámci konania o návrhu na zastavenie exekúcie (príp. aj sťažnosti) je povinnosť na strane povinného uviesť a preukázať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, a teda pravdivo a úplne opísať, i podložiť dôkazmi, všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prejednávaného prípadu, pričom jej nesplnenie sa prejavuje v ďalšom procesnom postupe exekučného súdu a v jeho konečnom rozhodnutí.
19. Súd nemal v konaní ani preukázané, že by bol exekučný titul zrušený a preto za skutkového stavu, keď oprávnený disponuje právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, exekučný súd nemôže oprávnenému odoprieť právo domáhať sa súdnej ochrany pri výkone priznaného práva. Oprávnený si v exekučnom konaní iba uplatňuje právo priznané mu vykonateľným exekučným titulom, ktoré nebolo povinným splnené dobrovoľne, t.j. realizuje svoje právo.
20. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 47Ek/598/2023 zo dňa 26.03.2024 vydanému vyšším súdnym úradníkom podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
21. Keďže účastníci konania si náhradu trov konania o sťažnosti neuplatnili, súd o trovách konania o sťažnosti nerozhodoval.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).