Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/18/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu S. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX/XX, XXX XX L., zastúpený Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanému Orange Slovensko a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpený advokátskou kanceláriou Branislava Máčaja, s.r.o. so sídlom Bajkalská 5, 831 04 Bratislava, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 06.06.2022 č.k. - 182, takto jednohlasne

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti mení rozsudok tak, že žalobu žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamieta.

II. P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2 500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

2. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že dňa 09.02.2017 Y. L. našiel v L. za budovou, na ulici Q. č. XX, v ktorej sídli značková predajňa Orange Slovensko, a.s., v neuzamknutom priestore, určenom na skladovanie papierového odpadu, archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko, a.s., vrátane originálu písomnosti označenej ako žiadosť o vydanie novej sim karty a potvrdenie o jej prevzatí zo dňa 21.02.2012, na ktorej sa nachádzali osobné údaje žalobcu, ale aj originály písomností s osobnými údajmi ďalších zákazníkov (klientov) žalovaného. Predmetnú archívnu krabicu s nájdenými písomnosťami nálezca ako dôkazný materiál odovzdal advokátovi R.. E. Y. a zároveň ho splnomocnil právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do svojho súkromného života v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange Slovensko, a.s. R.. E. Y. listom zo dňa

28.02.2017 vyzval v mene žalobcu spoločnosť Orange Slovensko, a.s., v súvislosti s tvrdeným protiprávnym zásahom do práv žalobcov na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu, a náhradu nákladov právneho zastúpenia. Žalovaná spoločnosť listom zo dňa 16.03.2017 sa žalobcovi za vzniknutú situáciu ospravedlnila a ubezpečila, že urobí všetko pre to, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s odôvodnením, že zásah do osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z priestupkového spisu OO PZ L., S.: I.-L.-I súd zistil, že Obvodné oddelenie Policajného zboru v L. odstúpilo svoj spisový materiál Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“), ktorý uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej spoločnosti za porušenie povinností súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5.000 eur. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 13.03.2018. Ide o skutkový a právny základ bezpečnostného incidentu, ktorým bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu, a za ktorý v administratívnom konaní (voči štátu) zodpovedá osoba poverená žalovanou spoločnosťou spracovávaním osobných údajov jej klientov. Žalobca za pasívne legitimovanú osobu označil spoločnosť Orange Slovensko, a.s., pretože písomné materiály, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobcu, a ktoré boli spracované v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov, boli vyhotovené v súvislosti s plnením zmluvy o pripojení medzi žalobcom a žalovaným. Občianskoprávna zodpovednosť žalovanej strany za zásah do súkromia žalobcu má objektívny charakter, ktorý vyplýva z ust. , ako generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom práve. Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti nebolo podstatné, že žalovaná spoločnosť konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ale je právne významné, že porušenie ochrany osobných údajov bol úradom preukázaný bezpečnostný incident, čím je daná objektívna zodpovednosť žalovanej spoločnosti za výsledok (bez potreby preukazovať zavinenie), v konkrétnom právnom vzťahu. V tejto súvislosti súd poukázal na podmienky ochrany a spracúvania osobných, prevádzkových a lokalizačných údajov spoločnosti Orange Slovensko, a.s., z ktorých taktiež vyplýva zodpovednosť žalovanej spoločnosti voči svojim zákazníkom, a teda aj žalobcovi. Na základe uvedeného mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej strany, a teda rozhodol, že žalovaný zodpovedá žalobcovi v súkromnom občianskoprávnom vzťahu za zásah do práva na ochranu osobných údajov zakotveného v článku 19 SR a poskytol žalobcovi súdnu ochranu. V administratívnom konaní bolo právoplatne rozhodnuté, že sprostredkovateľ (spoločnosť ELSIG, s.r.o.), porušil ust. , zákona o ochrane osobných údajov, čím sa dopustil administratívneho deliktu podľa , citovaného zákona, a preto zistený bezpečnostný incident tvorí skutkový základ protiprávneho konania, ktoré v rámci objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti voči žalobcovi za zásah do jeho súkromia dopadá na žalovanú spoločnosť.

3. Žalobca ako právny prostriedok ochrany za zásah do svojho súkromia požadoval od žalovaného náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch 5.000 eur. Súd konštatujúc splnenie podmienok pre priznanie peňažnej náhrady sa pri rozhodovaní o výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva ( ) došlo. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že osobné údaje žalobcu boli do neuzamknutého skladu na papierový odpad umiestnené omylom, resp. nedopatrením, pretože podľa názoru súdu sa tak stalo hrubou nedbanlivosťou žalovanej spoločnosti. Dokumenty s osobnými údajmi žalobcu boli naviac už od roku 2014 po odchode obchodnej zástupkyne K. A. nedbalo uložené (založené tovarom), v značkovej predajni žalovanej spoločnosti v L. a táto ani nepreukázala odovzdanie týchto dokumentov novému obchodnému zástupcovi, pretože už v roku 2014 nebol dôvod uchovávať tieto dokumenty z rokov 2011 a 2012 na značkovej predajni, ale mali byť bezpečne uložené v centrálnom archíve žalovanej spoločnosti. Písomné materiály s osobnými údajmi žalobcu boli naviac uložené v originálnej archívnej krabici a v tejto boli umiestnené do neuzamknutého skladu na papierový odpad, čo len zvýrazňuje stupeň nedbalosti žalovaného. Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je nevyhnutné prihliadnuť na samotný účel a funkcie tohto inštitútu pri ochrane osobnosti. Primárnou je funkcia satisfakčná, ale je tu aj funkcia preventívno-sankčná, ktorú by relutárna náhrada mala plniť z hľadiska špeciálnej a generálnej prevencie. Medzi nimi by mal existovať vzťah komplementarity i vzťah konkurencie. Súd v rámci voľnej úvahy prihliadol na vzájomné vzťahy jednotlivých argumentov, aj na význam chráneného záujmu a špecifiká hromadného zásahu do práv veľkého množstva dotknutých osôb, a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú a preventívno-sankčnú funkciu relutárnej náhrady, určil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.

4. Súd zároveň zohľadnil z dôvodu primeranosti, že pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v rozhodnom období, kedy došlo k zásahu do práv žalobcu, podľa citovaného právneho predpisu predstavovala táto náhrada 4.350 eur. Súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 eur, ktorá približne zodpovedá polovici uvedenej sumy odškodnenia obetiam násilných činov, prihliadajúc pritom k preventívnej, sankčnej a satisfakčnej funkcii peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

5. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. a tak, že priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko rozhodnutie o výške náhrady záviselo od úvahy súdu.

6. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, a to proti výroku I., ktorým súd sčasti vyhovel žalobnému návrhu žalobcu vo výške 2.500 eur, ako aj proti súvisiacemu výroku III. o trovách konania. Odvolanie odôvodnila ust. , , a . Uviedla, že s argumentáciou súdu prvej inštancie, resp. s jeho právnymi závermi nesúhlasí. Súd nesprávne vyhodnotil námietku miestnej nepríslušnosti a nesúhlasí ani s argumentáciou súdu o spotrebiteľskom spore, nakoľko v danej veci neexistuje ako právny základ nároku spotrebiteľská zmluva. Poukázala na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva, ako právo na život, zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné práva, nie vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku. Žalobca sa domáha ochrany svojich práv podľa a tieto práva nesúvisia s uzatvorenými zmluvami o pripojení, ako zmluvami spotrebiteľskými. Ide o práva všeobecné (nie záväzkové - relatívne), ktoré a priori patria každej fyzickej osobe, lebo sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom s rovnakým právnym postavením. V prípade práva na ochranu osobnosti ide o špecifický nárok, ktorým disponuje každá fyzická osoba zo zákona, existencia tohto práva teda nijako nevyplýva a nesúvisí so spotrebiteľskou zmluvou, uzatvorenou medzi žalovanou a žalobcom. Skutočnosť, že strany sporu uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu je v tomto prípade podružná, právny základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ a súvislosť ako spotrebiteľská zmluva. Poukázala aj na rozhodovaciu prax slovenských súdov pri rozhodovaní o žalobách na ochranu osobnosti pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením motorových vozidiel, pričom aj v týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, no následky žaloby na nemajetkové ujmy sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Táto skutočnosť je relevantná pre posúdenie odvolacieho dôvodu podľa , nakoľko rozhodoval miestne nepríslušný súd, čím došlo k porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 . Týmto sú dané odvolacie dôvody podľa , .

7. Žalovaná ďalej namieta nedostatok pasívnej legitimácie a poukazuje na to, že podľa § 1 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov, tento zákon upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov a zároveň podľa písm. b) tohto zákona, upravuje práva a povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb. Podľa § 8 ods. 8 zákona o ochrane osobných údajov, sprostredkovateľ je povinný dodržiavať povinnosti ustanovené prevádzkovateľovi (zodpovednosť za bezpečnosť osobných údajov) a sprostredkovateľ vo vzťahu k dotknutým osobám priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov, pričom v tejto súvislosti je povinný sprostredkovateľ chrániť spracované osobné údaje dotknutých osôb pred ich poškodením, zničením, stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo zverejnením, ako aj pred akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je, že zásah bol neoprávnený, pričom podľa zákona o ochrane osobných údajov za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti priamo citovaným zákonom. Žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne zo svojich povinností, vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov, ako to skonštatoval aj úrad vo svojom rozhodnutí. V súvislosti s posúdením otázky jej zodpovednosti za bezpečnostný incident a zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu uviedla, že podľa konštantnej judikatúry slovenských súdov, subjektom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo nositeľom povinnosti odstrániť následky takýchto zásahov je zásadne vždy fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv. Z okolností prípadu

a z vyššie uvedeného rozhodnutia úradu je zrejmé, že subjektom, ktorý zasiahol do osobnostných práv žalobcu nebola žalovaná, ale spoločnosť X. s.r.o. Aj keď obchodný zástupca ako sprostredkovateľ žalovanej spracúva osobné údaje v jej mene ako prevádzkovateľa, sprostredkovateľ je sám v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb v rozsahu ním vykonávaných spracovateľských operácií vo vzťahu k týmto osobám, nositeľom povinnosti, definovaných v zákone o ochrane osobných údajov a za plnenie týchto povinností, vrátane povinností zabezpečiť ochranu osobných údajov voči dotknutým osobám aj zodpovedá. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu za arbitrárne. Týmto spôsobom došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces. Naviac žalobca v konaní nedokázal identifikovať, nie to ešte preukázať údajnú nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla, v čom táto spočíva, resp. akú má povahu a intenzitu alebo ako sa prejavila, či prípadne stále prejavuje v jeho nemajetkovej sfére, v čom spočíva jej závažnosť a pod. Žalobca teda neuniesol ohľadom existencie vzniknutej nemajetkovej ujmy a jej závažnosti svoje dôkazné bremeno. Podľa názoru žalovanej súd v rozpore so základnými zákonnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu podľa (per analogiam), nerozlišuje medzi protiprávnym zásahom do osobnostných práv žalobcu a samotnou nemajetkovou ujmou, ktorá je následkom takéhoto zásahu. Ak súd neskúmal, či žalobcovi skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku, takýmto nesprávnym postupom uľahčil žalobcovi dôkaznú pozíciu na úkor žalovanej. Žalovaná priznanú peňažnú náhradu vo výške 2.500 eur považuje za neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a nespravodlivú. Žalovaná tiež poukazuje na skutočnosť, že súd nijakým spôsobom nezdôvodnil, prečo žalobcovi priznáva práve cca 50 % (a nie napr. 10 %, či 5 %) zo sumy, ktorou by bola odškodnená obeť násilného sexuálneho trestného činu a akými úvahami sa pritom riadil, Aj keď sa určenie výšky peňažného zadosťučinenia stáva predmetom voľnej úvahy súdu, súd musí v každom prípade vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. V opačnom prípade je jeho rozhodnutie arbitrárne, teda rozporné s článkom 46 ods. 1 SR.

8. Žalovaná zároveň namietla aj rozhodnutie súdu o trovách konania, že napriek čiastočnému úspechu žalobcu bol týmto priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami . Žalobca musí niesť zodpovednosť za výsledok sporu v prípade, že uplatňuje neprimeranú sumu a táto skutočnosť, by sa mala prejaviť v rozhodnutí o trovách konania, resp. že súd by mal využiť inštitút a trovy konania žalobcovi nepriznať alebo tieto aspoň primerane znížiť. Poukázala, že vzhľadom na počet žalobcov (43), bude na účet právneho zástupcu žalobcov poukázaná len v prípade žalobcu F. L. a ďalších 42 žalobcov suma 50.877,60 eur. Je viac ako zrejmé, že takáto suma je neadekvátna, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou spravodlivosti, ktorú by súd mal v prvom rade sledovať. Situáciu, ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku je možno označiť za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu . Z týchto dôvodov navrhla rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že miestna príslušnosť súdu prvej inštancie je daná , pričom rovnaký záver by platil v prípade, že by bola miestna príslušnosť určená v zmysle vzhľadom na to, že tento spor by nebol vznikol v prípade, že by nebola medzi stranami sporu uzavretá spotrebiteľská zmluva, a to zmluva o pripojení. K vznesenej námietke pasívnej legitimácie uviedol, že argumentáciu žalovanej považuje za selektívnu, tendenčnú, často aj zavádzajúcu a nepravdivú. Príkladom je konštatovanie žalovanej v odvolaní, že v zákone o ochrane osobných údajov platnom v čase vzniku bezpečnostného incidentu sa uplatňovala koncepcia tzv. delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov medzi prevádzkovateľa a sprostredkovateľa, kedy za bezpečnosť osobných údajov v rozsahu ním vykonávaných spracovateľských operácií zodpovedá sprostredkovateľ. Poukazuje na argumentáciu úradu, ktorú však interpretuje tendenčne. Právo ochrany osobných údajov prechádza za štyri desaťročia svojej európskej existencie dynamickým vývojom. Subjekty zúčastnené na procese legálneho spracovania osobných údajov stále zodpovedajú v dvoch základných rovinách, a to v rovine administratívnej (za dodržiavanie pravidiel autoritatívnej regulácie nakladania s osobnými údajmi voči štátu reprezentovanému dozorným orgánom - úradom) a v rovine občianskoprávnej (za zásah do práv fyzických osôb, ktorých osobné údaje sú predmetom spracúvania). Prostriedky ochrany osobných údajov súkromného práva (občianskoprávna zodpovednosť), sa dopĺňajú o prostriedky ochrany verejného práva (administratívna a trestná zodpovednosť), tvoria funkčne jeden celok a predstavujú tzv. komplementaritu právnej úpravy. Na súkromnoprávnu ochranu dotknutých osôb pri

uplatnení práva na ochranu osobnosti podľa - , odkazuje v ust. s textom: „Týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti“. Je nelogické, aby interný vzťah žalovanej a jej sprostredkovateľov mal riešiť žalobca, ktorý má zmluvný vzťah iba so žalovanou. Ak si táto vybrala svojho obchodného zástupcu (sprostredkovateľa), musí niesť zodpovednosť voči svojim zákazníkom za jeho konanie. Žalovaná teda objektívne zodpovedá za zásah do súkromia žalobcu. Bolo by v rozpore s logikou nastavenia zodpovednostných vzťahov, ak by žalovaná nemala niesť voči svojim zákazníkom zodpovednosť za zásah do ich súkromia len preto, že priamym pôvodcom zásahu je žalovanou poverený sprostredkovateľ (obchodný zástupca), vykonávajúci výhradne obchodné zastúpenie v mene a na účet žalovanej. Platí to aj za situácie, ak by žalovaná neporušila žiadne ustanovenia zákona o ochrane osobných údajov. V dôsledku objektívnych dopadov zodpovednosti pri ochrane osobnosti podľa Civilného kódexu, musí žalovaná niesť voči žalobcovi zodpovednosť aj za konanie osoby, ktorú si vybrala pre spracúvanie dát svojich klientov. Žalobca konštatuje, že žalovanou uvádzané skutočnosti sú právne irelevantné, nakoľko ide o významné porušenie štandardných postupov archivácie u žalovanej, ktorých zanedbanie viedlo v slede príčinných súvislostí k bezpečnostnému incidentu a zásahu do osobnostných práv žalobcu. Žalovaná v odvolaní tendenčne zľahčuje význam bezpečnostného incidentu a „upravuje“ skutkové okolnosti. Žalovaná v odvolaní teoretizuje o (ne)závažnosti spôsobenej ujmy a potrebe skúmať individuálne dopady na každú z dotknutých osôb osobitne. Žalovaná v odvolaní dáva do pozornosti prípad českého internetového obchodu www.mall.cz, ktorému unikli do digitálneho priestoru osobné údaje viac než 735.000 zákazníkov. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Mestského súdu v Prahe z 29.08.2019 č. k. - 155, ktorým odvolací súd sa stotožnil so súdom prvého stupňa, že primeranou výškou zadosťučinenia je čiastka 10.000 Kč. V každom prípade sú však pre posúdenie závažnosti zásahu významné práve skutočnosti, že došlo k zneužitiu takmer 500 originálnych dokumentov s osobnými údajmi dotknutých osôb, a to ich neoprávneným sprístupnením neobmedzenému počtu nepovolaných osôb, pričom išlo o najcitlivejšie osobné identifikátory (rodné číslo), vrátane spôsobu, akým k zneužitiu došlo a časom trvania bezpečnostného incidentu. Aj postoj žalovanej k bezpečnostnému incidentu vo vzťahu k dotknutým osobám, aj vo vzťahu k ospravedlňovaniu konania sprostredkovateľa a významné postavenie žalovanej na slovenskom telekomunikačnom trhu, sú skutočnosťami, na ktoré súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy správne prihliadal. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu trov konania je rozhodujúce to, či vo veci, pokiaľ rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, bola strana sporu v merite úspešná. V tomto prípade preto nemožno akceptovať použitie ust. , nakoľko na strane žalovanej neexistujú žiadne sociálne aspekty, ktoré by ju mohli pri priznaní náhrady trov konania ohroziť. Žalovaná bola oslovená s ponukou na mimosúdnu dohodu, ktorú neprijala a napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu naďalej neakceptuje nárok na mimosúdne vyporiadanie.

10. Žalovaná v odvolacej replike uviedla, že trvá na svojom stanovisku o neexistencii pasívnej legitimácie a vznesenej námietke miestnej príslušnosti. Poukázala na osobitnú zákonnú úpravu zákona o ochrane osobných údajov, platného v čase vzniku bezpečnostného incidentu, podľa ktorého za prípadné porušenie povinností sprostredkovateľa zaistiť bezpečnosť spracúvaných osobných údajov dotknutých osôb, zodpovedá v rozsahu vykonávaných spracovateľských činností priamo sprostredkovateľ. Úrad na základe podnetu, posúdil v správnom konaní plnenie povinností žalovanej vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov vo vzťahu k osobným údajom osôb dotknutých bezpečnostným incidentom a konštatoval, že žalovaná v súvislosti s predmetným bezpečnostným incidentom neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov, a preto nedostatky v súvislosti s archiváciou zákazníckej dokumentácie, na ktorú poukazuje žalobca, a ktoré uvádza aj súd prvej inštancie (dokumenty sa nachádzali v predajni v L. od roku 2014 a neboli vyexpedované do centrálneho archívu žalovanej v stanovenom termíne), sú s ohľadom na neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu právne irelevantné. Uvedené požiadavky, resp. podmienky na archiváciu zákazníckej dokumentácie, ktoré mal sprostredkovateľ žalovaného splniť a nesplnil, vyplývajú totiž výlučne zo zmluvy a z interných právnych predpisov žalovanej. Naviac až do januára 2017, kedy boli dokumenty dotknutých osôb, vrátane žalobcu omylom umiestnené zamestnancom obchodného zástupcu do skladu na papierový odpad za predajňou, sa dokumenty nachádzali v značkovej predajni, bez akejkoľvek možnosti prístupu k týmto dokumentom a k osobným údajom žalobcu. Pokiaľ ide o otázku výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je zrejmé, že táto je vecou voľnej úvahy súdov, avšak táto voľná úvaha musí byť konfrontovaná s požiadavkou predvídateľnosti a v súlade s princípom legitímneho očakávania účastníkov a musí sa opierať o zákonne pravidlo, že peňažná náhrada má byť primeraná. Princíp proporcionality potom vyžaduje, aby súdy v sporoch pri stanovení výšky náhrady porovnali čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, a to nielen v obdobných, ale i v ďalších, v ktorých išlo o zásah

do iných osobnostných práv. V porovnaní s výškou peňažnej náhrady priznanej v obdobnom prípade českými súdmi, predstavujúcej 10.000 Kč (cca 410 eur), je súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy neprimeraná a nespravodlivá. Pokiaľ ide o dôvod pre aplikáciu , tento spočíva v tom, že vzhľadom na počet ďalších identických konaní ohľadom žalôb, opakuje sa veľký počet obsahovo aj formálne tých istých úkonov. Preto poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.03.2014, podľa ktorého trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátom mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej, ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutné (účelne) vynaložené na riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu prešlo aj kontrolou ústavnosti, kedy Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 06.11.2014 sťažnosť sťažovateľa Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

11. Ďalšie vyjadrenia strán sporu podané neboli.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( , ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v a , vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné.

13. V odvolacom konaní bol preskúmavaný len výrok napadnutého rozsudku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania, a preto výrok rozsudku, ktorým súd žalobu čo do zvyšku zamietol, ktorý výrok napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol, a ako taký nadobudol právoplatnosť.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

16. Pokiaľ sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, odvolací súd sa nestotožnil s touto námietkou a dospel k záveru, že vo veci konal miestne príslušný súd. V danom prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení a . Zároveň sa žalobca domáha primeraného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade Súdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia , kedy popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

17. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola v konaní sporná, preto odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho miestnej príslušnosti za správne.

Miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník je daná ako osobitná miestna príslušnosť podľa , a preto odvolacia námietka žalovanej nie je dôvodná.

18. Pokiaľ sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v bodoch 88 až 100 odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná, aj keď konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu, zasiahla do osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečila jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , nakoľko sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácií činností žalovanej, a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanej. V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie je relevantné použitie ustanovení zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako to využil žalobca. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná, ktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

19. Je potrebné zdôrazniť, že zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 95/46/ES zo dňa 24.10.1995 o ochrane fyzických osôb v súvislosti so spracúvaním osobných údajov a o voľnom pohybe týchto údajov (ďalej len „Smernica“), vôbec nevyplýva, ako to tvrdí žalovaná koncepcia tzv. delenej zodpovednosti. Subjekty zúčastnené na procese legálneho spracúvania osobných údajov, zodpovedajú v dvoch základných rovinách, a to v rovine administratívnej (za dodržiavanie pravidiel autoritatívnej regulácie nakladania s osobnými údajmi voči štátu, reprezentovanému dozorovým orgánom - úradom) a v rovine občianskoprávnej (za zásah do práv fyzických osôb, ktorých osobné údaje sú predmetom spracúvania). Ťažisko občianskoprávnej zodpovednosti za náhradu škody alebo akejkoľvek ujmy primárne dopadá stále na prevádzkovateľa. Žalovaná si zamieňa administratívnu zodpovednosť založenú na subjektívnom princípe so zodpovednosťou občianskoprávnou, ktorá má objektívny charakter. Súd prvej inštancie sa podrobne vysporiadal vo svojom rozhodnutí s administratívnym rozhodnutím, týkajúcim sa bezpečnostného incidentu a zdôraznil rozdiel medzi občianskoprávnou a administratívnoprávnou zodpovednosťou pri porušení pravidiel ochrany osobných údajov, pričom správne bezpečnostný incident označil ako skutkový základ protiprávneho konania v rovine súkromnoprávnej. Administratívne rozhodnutie úradu nie je v zmysle pre súd záväzné a nemá vplyv na vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazuje na nedostatky v súvislosti s archiváciou zákazníckej dokumentácie, uvedené skutočnosti nie sú právne irelevantné skutkové okolnosti, ale ide o porušenie štandardných postupov archivácie u žalovanej, ktorých zanedbanie viedlo v slede príčinných súvislostí k bezpečnostnému incidentu a zásahu do osobnostných práv žalobcu. Keďže Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky, je potrebné konštatovať, že aj v predmetnej právnej veci došlo u žalobcu sprístupnením osobných údajov v kombinácií meno, priezvisko, adresa, bydlisko, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo sim karty, k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia žalobcu. Právo na súkromie v zmysle garancie práva na informačné sebaurčenie je objektívnou kategóriou a pri jeho porušení sa rovnako dotýka každého, koho osobné údaje boli zneužité, pričom subjektívne pocity dotknutých osôb nie sú dôležité.

20. Odvolací dôvod podľa sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke, a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § až 211 . Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá , lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

21. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

22. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp.zn. )

23. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci ( ) odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. ). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy.

24. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do ich práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a vzhľadom na závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na nemajetkovú ujmu.

25. Je namieste zdôrazniť, že oblasť súkromia a ochrany osobných údajov je dynamickou kategóriou rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov aj do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej sa vytvorili podmienky pre zneužitie týchto údajov. Vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, právo na ochranu osobnosti možno nepochybne považovať za jednu z kategórií práva na súkromie s poukazom na článok 8 Dohovoru. Podľa rozsudku tohto súdu vo veci Rotaru proti Rumunsku (rozsudok zo 4.5.2000, č. 28341/95), systematické zbieranie a uchovávanie osobných údajov je zásahom do súkromného života, ich prípadné použitie je samostatným zásahom.

26. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcov bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej značným spôsobom poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov.

27. Právo na ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na článok 8 Dohovoru ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna.

28. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti.

29. Pre zistenie skutkového stavu vzhľadom na rozsah osobných údajov, ktoré vo vzťahu k žalobcovi boli predmetom potencionálneho zneužitia, nie je relevantné to, ako žalobca subjektívne vnímal túto hrozbu pre určenie rozsahu primeraného finančného odškodnenia (porovnaj uznesenie NS SR sp.zn. ). Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti postačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením v . Nevyžaduje sa vyvolanie následkov.

30. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto: dĺžka protiprávneho konania, reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania, úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.

31. Proporcionalita znamená vyváženosť, pomernosť. Etymologicky tento výraz vychádza z latinského spojenia pro portio, ktorý znamená vzťah medzi viacerými prvkami. V práve býva proporcionalita spojovaná s racionalitou a spravodlivosťou, a to v minulosti často najmä v súvislosti s ukladaním trestu.

32. Ako právny princíp znamená princíp proporcionality formálnu šablónu pozostávajúcu z niekoľkých postupne kladených otázok, ktorá sa používa pri hodnotení, či právny akt nezasahuje do základných práv a slobôd vo väčšej miere, než je potrebné. Dochádza tak k riešeniu kolízií medzi jednotlivými princípmi, resp. medzi ľudskými právami navzájom, resp. medzi ľudskými právami a verejnými dobrami. Ustanovenia o základných právach a slobodách sa nechápu ako klasické právne normy, ale ako právne princípy. Ak by sme ich chápali ako klasické právne normy s kondicionálnou štruktúrou a abstraktnou formuláciou hypotézy a dispozície, museli by sme rozhodnúť o aplikačnej prednosti jedného práva pred druhým, čo je značne problematické. Ak však ponímame tieto práva ako právne princípy, ich stret sa môže riešiť cestou optimalizácie, keď jedno právo dočasne „ustúpi“ inému, pričom však nie je negované. Výhodou môže byť maximalizovaný rozsah aplikácie oboch práv. Prioritnou zložkou princípu proporcionality je potom pomeriavanie v kolízii navzájom stojacich práv a hodnôt, ktoré sú však primafacie rovnocenné. Metodologicky potom možno pravidlo pomeriavania charakterizovať tak, že čím väčšia je miera nenaplnenia či ujma na jednom princípe, tým vyššia musí byť miera naplnenia princípu druhého. Potom možno povedať, že požiadavka vhodnosti sleduje, aby obmedzujúci prostriedok bol spôsobilý naplniť účel, ktorý je zamýšľaný a má sa dosiahnuť. Teda aký zámer mal orgán štátu obmedzením dosiahnuť, aké opatrenia na to použil a či je dosiahnutie sledovaného cieľa takýmto postupom možné. Musí existovať racionálne previazanie medzi obmedzením a sledovaným cieľom.

Požiadavka nevyhnutnosti sleduje, aby nebol obmedzujúci prostriedok príliš obšírny a nezasahoval do práva viac, ako je skutočne potrebné a nevyhnutné. Požiadavka proporcionality v užšom zmysle sleduje, zabezpečenie optimalizácie medzi účelom a obmedzovaným právom, teda pomer získaného prospechu a spôsobenej ujmy (Justičná akadémia Pezinok, 12.11.2018).

33. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí sp.zn. z 31.01.2022 uvádza, že otázka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom zo širších hľadísk je to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť.

34. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete“ podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Y. v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, i to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva). Ústavný súd Českej republiky zase konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, porov. sp.zn. .

35. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamoúmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete“ podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Y. v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, i to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva). Ústavný súd Českej republiky zase konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, porov. sp. zn. .

36. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci v kontexte s faktormi citovanými v predchádzajúcom bode, pričom dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie vo výške 2.500 eur nezodpovedá zisteným okolnostiam a v žiadnom prípade nezodpovedá princípu proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady, ktoré síce nie sú v právnych predpisoch výslovne obsiahnuté, avšak v európskej právnej kultúre sa bezozbytku uplatňujú, pričom porušením pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu do ústavne zaručených práv, konkrétne práva na súdnu ochranu v zmysle čl.36 ods.1 Listiny (Ústavný súd Českej republiky v náleze z 29.9.2005).

37. Dĺžka protiprávneho konania (ktoré sa skončilo vo februári 2017) nebola ustálená, činnosť žalovanej nevykazuje znaky vysokej intenzity protiprávneho konania alebo toho, že by v jej prípade išlo o konanie,

cieľom ktorého bolo úmyselné narušenie chránených osobnostných práv. Išlo však o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení , kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie opodstatnenosti náhrady ujmy v peniazoch, aj v kontexte s významným postavením žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na preventívnu ochranu segmentu, ktorý je osobitne chránený - osobné údaje.

38. Odvolací súd je si vedomý, že v obdobných veciach senáty odvolacieho súdu pri rozhodovaní o výške finančnej náhrady vychádzali z čiastky 50 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350 eur), ( ), ktorý opakovane ponižovali na polovicu s prihliadnutím na skutočnosti, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, ale len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, neboli zistené dôvody ako škandalizácia žalobcov, nedošlo k opakovaniu či zvyšovaniu intenzity konania, či k úmyselnému konaniu žalovanej a podobne. Je možné sa stotožniť s „poľahčujúcimi okolnosťami“ na strane žalovanej stojacimi v pozadí jej poníženia v porovnaní so závermi súdu prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu suma 110 eur, vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu, pôsobí dostatočne satisfakčne, preventívne, aby nútila žalovanú správať sa voči citlivým údajom svojich klientov zodpovedne. Preto odvolací súd má za to, že bol dôvod zasiahnuť do úvahy prvoinštančného súdu a výšku priznanej náhrady korigovať na sumu 110 eur tak, aby bol zachovaný aj princíp rozumnosti v práve. Odvolací súd preto považuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110 eur za adekvátnu a primeranú. O takejto výške náhrady nemajetkovej ujmy rozhodol obdobne aj senát Krajského súdu v Prešove sp. zn. , , , , .

39. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal sčasti nesprávny právny záver. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. potvrdil o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni titulom nemajetkovej ujmy 110 eur a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietol ( ).

40. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj ). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu. 41. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. v spojení s ust. tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni voči žalovanej v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobkyne v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobkyňa bola, čo sa týka základu nároku, plne úspešná, a to ohľadne prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ ( ), keďže ten, ako bolo uvedené, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Preto žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov konania.

42. Vo vzťahu k požadovanej aplikácii výnimočného ustanovenia odvolací súd poukazuje na to, že výška úkonu právnej služby vychádza z prisúdenej sumy, teda výpočtovým základom pre priznanie trov právneho zastúpenia je suma 110 eur. S poukazom na uvedenú skutočnosť preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovanej o aplikácii v danom prípade,

vzhľadom na výšku trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na výšku odmeny za jeden úkon právnej služby výška trov konania v žiadnom prípade nemôže pre žalovanú predstavovať sumu, ktorá by objektívne bola spôsobilá ohroziť jej finančnú stabilitu, či jej podnikanie. V každom prípade každá strana sporu v prípade meritórneho rozhodnutia súdu musí si byť vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu bude znášať trovy konania. V prejednávanej veci nebolo dôvodné upustiť od tejto zásady.

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).