Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Co-64-2013.pdf
PDF · 92.48 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/64/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Šebeňa v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Antovszká, s.r.o., Vlárska 32, 831 01 Bratislava, IČO: 36 866 881, konajúcou JUDr. Alžbetou Fuchsovou, advokátkou a konateľkou spoločnosti, proti žalovanému: H. E., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. XX, občanovi SR, o zaplatenie 151,30 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 9C/201/2012 - 30 z 8. januára 2013, zhodou hlasov členov senátu takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 125,61 eur a úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 104,61 eur od 10.6.2010 do zaplatenia a trovy konania v sume 16,50 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 58,15 eur a to všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Čo do zvyšku žalobu zamietol.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia 151,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 104,61 eur od 10.6.2010 do zaplatenia a náhrady trov konania, dôvodiac, že dňa 9.6.2006 uzavrel so žalovaným zmluvu č. 8835188001, na základe ktorej poskytol žalovanému službu povolené prečerpanie na osobnom účte a žalovaný prostredníctvom svojho účtu vykonával bezhotovostné a hotovostné platobné operácie na ťarchu osobného účtu. Na vyššie uvedený účel poskytol žalovanému na účet peňažné prostriedky, ktoré mohol čerpať do výšky poskytnutého debetného limitu. Žalovaný počas trvania zmluvy prečerpal sumu vo výške debetného limitu o 104,61 eur. Pretože žalovaný nedoplnil zostatok na svojom účte minimálne o čiastku nepovoleného debetného zostatku zvýšený o ďalšie položky stanovené v zmluve a v Sadzobníku poplatkov, dňa 9.6.2010 žalobca odstúpil od zmluvy z dôvodu podstatného porušenia zmluvných podmienok. V odstúpení od zmluvy vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 151,30 eur, ktorá pozostáva z istiny 104,61 eur a sankčného úroku z omeškania vo výške 46,69 eur. Žalovaný sa k tejto žalobe nevyjadril.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa vyhodnotil za dôvodné priznanie nároku na plnenie prekročeného a nedoplneného debetného zostatku na osobnom účte žalovaného
vo výške 104,61 eur i na 9 % ročných úrokoch z omeškania z tejto sumy o 10.6.2010 do zaplatenia. V podstate v tejto časti skutkových i právnych záverov si osvojil zdôvodnenie podanej žaloby. Citoval pritom ust. § 708 ods.1, § 716 ods.1 Obch. zák. i vybrané ustanovenia uzavretej zmluvy z 9.6.2006 a VOP žalobcu. Odkázal aj na ust. § 517 OZ v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. i na to, že so splnením povinnosti zaplatiť sumu 104,61 eur sa žalovaný dostal dňom nasledujúcim po oznámení odstúpenia od zmluvy.
Vo vzťahu k uplatňovanému „sankčnému úroku z omeškania vo výške 46,69 eur“ uviedol, že predmetný zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy, pretože je na ňu potrebné aplikovať § 23a ods. 1, ods. 2 zák. č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Slovenská republika ako člen Európskej únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „smernica“). Pretože spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Aj keď predmetná zmluva je zmluvou, ktorá vykazuje známky absolútneho obchodu a je potrebné ju posúdiť podľa Obchodného zákonníka, je zároveň zmluvou spotrebiteľskou, a potom normy obchodného práva sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov podľa Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov, ktoré ustanovenia majú prednosť pred aplikáciou Obchodného zákonníka. Žalovaný prečerpal povolený debetný limit o 104,61 eur a v súvislosti s tým mu žalovaný oznámil, že nepovolený debetný zostatok bude úročený sankčným úrokom z omeškania vo výške 20% ročne. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje korektív pre použitie ustanovení Obchodného zákonníka, a to aj napriek charakteru „úverovej“ zmluvy ako absolútneho obchodu. Uvedené znamená, že Obchodný zákonník možno v prípade spotrebiteľskej zmluvy aplikovať iba tam, kde nenarazí na obmedzenia vyplývajúce z Občianskeho zákonníka. Pokiaľ si teda zmluvné strany dojednali úrok z omeškania, ktorý je síce v súlade s úpravou § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale presahuje úrok z omeškania prípustný podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, má súd za to, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ zákonodarca s účinnosťou od 15.1.2009 novelizoval ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka tak, že v prípade záväzkov vzniknutých zo spotrebiteľských zmlúv možno úroky z omeškania dohodnúť najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva, reagoval tak na úpravu ochrany spotrebiteľa vyplývajúcu z prepisov Európskej únie, aproximovanú do slovenského právneho poriadku už skôr, v rámci ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku a zákonom o spotrebiteľskom úvere, aby odstránil prípadné pochybnosti. Vychádzajúc z právnej úpravy ochrany spotrebiteľa platnej v čase účinnosti zmluvy, na základe § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré sa vzťahuje aj na zmluvy majúce charakter absolútnych obchodov, aj do 15.1.2009 je potrebné na spotrebiteľskú zmluvu aplikovať ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže táto úprava je pre žalovaných ako spotrebiteľov výhodnejšia. Preto súd 1. stupňa uzavrel , že nárok žalobcu v časti sankčných úrokov z omeškania nie je v celom rozsahu dôvodný. Žalovaného zaviazal len na zaplatenie úroku z omeškania v sume, ktorá suma predstavuje pomernú časť vyčísleného úroku. Žalobcom vyčíslený úrok predstavoval sumu 46,69 eur pri výške úroku z omeškania 20% ročne, opodstatnený je však len pri výške úroku z omeškania 9% ročne podľa § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. Žalobca má preto nárok len na 45% uplatňovaného sankčného úroku z omeškania ( 9% x 100 / 20% = 45% ), teda 45% zo sumy 46,69 eur, čo predstavuje sumu 21 eur a čo do zvyšku nárok žalobcu na vyčíslený „úrok z omeškania“ zamietol.
O trovách konania súd rozhodol s odkazom na ust. § 142 ods. 3 O.s.p.. Uviedol, že žalobca mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti - o zaplatenie 25,69 eur, v ktorej súd žalobu zamietol. Preto žalobcovi patrí plná náhrada trov konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 16,50 eur
a z trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby po 16,60 eur ( prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd - žalobný návrh ) podľa § 14 ods. ods. 1 písm. a), b), 2 x režijný paušál po 7,63 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. a DPH v sume 9,69 eur ( 20% zo sumy 48,46 eur) podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl., spolu trovy právneho zastúpenia v sume 58,15 eur.
Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Poukazuje na to, že namieta záver rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby v časti zmluvnej pokuty vo výške 25,69 eur. Poukazuje na to, že súčasťou uzavretej zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky, s ktorými sa „navrhovateľ“ oboznámil a zaviazal sa ich dodržiavať. Oprávnením banky vyplývajúcim z čl. I. bod 7 VOP bolo účtovať si poplatky podľa aktuálneho Sadzobníka poplatkov banky v platnom znení. Sankčným poplatkom sa rozumie zmluvná pokuta spojená s porušením, resp. neplnením ustanovení zmluvy vrátane týchto VOP zo strany klienta. V zmysle čl. III. bod 23 VOP, ak vznikne na účte debetný zostatok, resp. je prekročené povolené prečerpanie, má banka právo uplatniť úročenie debetu/nepovoleného prečerpania a následne takýto úrok účtovať na ťarchu účtu, prípadne účtovať sankčný poplatok, ktorý je spolu s debetnými úrokmi uvedený v Sadzobníku. Podľa časti E bodu 1.E.4 Sadzobníka sankčná úroková sadzba predstavuje 20 % ročne. Žalobca si v konaní uplatňoval sankčný úrok z omeškania (zmluvnú pokutu) z vyčíslenej istiny 104,61 eur, t.j. nevyrovnanej výšky debetného zostatku iba za čas od 10.6.2010 do dňa podania návrhu na vydanie platobného rozkazu. Za takéhoto stavu je žalobca toho názoru, že jeho nárok na zaplatenie sankčného úroku (zmluvnej pokuty) je dôvodný. Žalobca namieta aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je dostatočne odôvodnené. Navrhuje preto, aby odvolací súd v napadnutom výroku rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Uplatňuje si aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške celkom 29,29 eur.
Na prejednanie podaného odvolania odvolací súd nariadil pojednávanie (§ 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p.). V rámci prípravy pojednávania na základe výzvy zo dňa 7.11.2013 (§ 213 ods. 2 O. s. p.) dal žalobcovi priestor, aby sa vyjadril k možnému použitiu ust. § 53 ods. 4 písm. k/ a § 545a Obč. zák..
Žalobca ani žalovaný sa nariadeného pojednávania nezúčastnili. Žalobca požiadal súd, aby prejednal vec v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. aj v jeho neprítomnosti. Ponechal na zváženie súdu, či sankciu spojenú s nesplnením záväzku žalovaného považuje za neprimerane vysokú a považuje za potrebné ju znížiť a aplikovať tak ust. § 545a Obč. zák. (uvedený vo výzve odvolacieho súdu zo 7.11.2013).
Odvolací súd prejednal vec na pojednávaní dňa 28.11.2013 v neprítomnosti účastníkov (§ 101 ods. 2, § 211 ods. 2 O. s. p.). Preskúmal napadnutý rozsudok i konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p.. Vychádzal z toho, že výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, nebol napadnutý odvolaním. V tomto výroku teda rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo právoplatnosť a nebolo tak oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu v tomto výroku rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať (§ 159 ods. 1, 2 a § 206 ods. 2 O. s. p.). Napadnutým tak bol iba výrok, ktorý sa týkal zamietnutia žaloby čo do zaplatenia istiny vo výške 25,69 eur (predstavujúcej aj podľa žalobcu zaplatenie sankčného úroku - zmluvnej pokuty) a tiež súvisiaci výrok o náhrade trov konania. Po prieskume v zmysle uvedených zásad, odvolací súd dospel k záveru, že aj keď sa nemožno celkom stotožniť so závermi súdu prvého stupňa, uvedenými v dôvodoch rozhodnutia, uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Ani odvolateľ v podanom odvolaní nespochybňuje a nerozporuje spotrebiteľský charakter zmluvy uzavretej so žalovaným, od ktorej odvádza uplatnený nárok. Vzhľadom na čas uzavretia zmluvy je dôvodnou aplikácia i ust. § 23a ods.1 zák. č. 634/1992 Zb. (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), podľa ktorého sú spotrebiteľskými zmluvami aj všetky zmluvy, v ktorých vystupuje ako jedna zo zmluvných strán spotrebiteľ, a to aj vrátene tých zmlúv, ktoré sú uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Predmetná zmluva bola nepochybne vopred pripravená na formulári, vrátane znenia Všeobecných obchodných podmienok bez možnosti žalovaného meniť obsah a text uvedenej zmluvy. Zmyslom nielen národnej, ale aj nadnárodnej úpravy spotrebiteľského práva je dosiahnuť vyrovnanie faktického nerovného postavenia spotrebiteľa s profesionálnym dodávateľom s ohľadom na okolnosti, pri ktorých dochádza k uzavretiu zmluvy, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho
či poskytovateľa služieb a jeho lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb, ako aj vzhľadom na možnosť zo strany podnikateľa určovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
Všeobecné obchodné podmienky, na ktoré žalobca pri zdôvodňovaní svojho žalobného návrhu odkazuje a ktoré predložil súdu prvého stupňa, by mali byť účinné až od 1.7.2012. Nejde teda o VOP, ktoré by mali platiť v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Napriek tomu nie je sporným a zo zdôvodnenia žalobcu vo vzťahu k nároku, ktorý je predmetom odvolacieho konania vyplýva, že žalobca odkazuje na to, že banka si uplatňuje nárok na sankčný úrok (zmluvnú pokutu), ktorá je upravená práve vo VOP, ale aj tieto odkazujú na Sadzobník poplatkov, ktorý je banka oprávnená aj jednostranne meniť, a to aj bez dodatkov k zmluve. Napokon aj časť zmluvy podpísanej žalovaným v bode VII. bod 2 upravuje oprávnenie banky meniť Obchodné podmienky s tým, že ich účinnosť oznamuje banka zverejnením na v tomto článku uvedených miestach.
Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy „o dohodnutí sankcií spojenej s neplnením záväzku spotrebiteľa“, ktorých výšku môže dodávateľ plnenia sám jednostanne meniť, sú podľa názoru odvolacieho súdu v zmysle ust. § 53 ods. 1, 2 písm. k/ Obč. zák. ustanoveniami o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľskej zmluve.
Podmienky nároku na zmluvnú pokutu musia byť naviac upravené presne a určite v dohode strán (vrátane výšky), ktorá musí mať písomnú formu (§ 37 ods.1, § 544 ods. 2 Obč. zák.) a výška nemôže byť upravená tak, že ju môže jednostranne meniť niektorá zo zmluvných strán. Absencia písomnej formy i absencia presného a určitého popísania podmienok na zmluvnú pokutu vrátane jej výšky odôvodňuje neplatnosť takéhoto „dojednania“ (§ 37 ods. 1, § 40 ods. 1 Obč. zák.). Aj pri alternatíve, že by nárok uplatňovaný v tomto konaní, ako nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vychádzal z platného ustanovenia zmluvy (či z prijateľnej zmluvnej podmienky), ust. § 545a Obč. zák. veta prvá umožňuje súdu neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti.
Žalobcom uplatňovaná zmluvná pokuta má súvisieť so zabezpečením povinností žalovaného plniť žalobcovi prečerpaný debetný limit. V súvislosti s týmto nárokom na plnenie prečerpaného debetného limitu žalobca proti žalovanému uplatnil a boli mu už právoplatne rozhodnutím súdu prvého stupňa aj priznané úroky z omeškania. Duplicitné priznávanie ešte ďalšieho nároku označeného a posúdeného ako zmluvná pokuta, by bolo neprimerane vysokou sankciou, a preto ak súd prvého stupňa tento nárok priznal len čiastočne a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, zodpovedá uvedené zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti aj aplikácii ust. § 545a Obč. zák..
Z týchto dôvodov odvolací súd, ktorý zdôrazňuje viazanosť dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa, či jeho zrušenie v jeho napadnutej časti. Preto pri aplikácii § 219 ods. 1 O. s. p., aj keď z iných dôvodov ako to urobil súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa nenapadol žalovaný. Pri absencii odvolania žalovaného, odvolací súd nemal oprávnenie ani povinnosť bližšie preskúmavať výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa o prisúdení náhrady trov prvostupňového konania. Ako súvisiaci výrok v zmysle ust. § 206 ods. 2 O. s. p. preto odvolací súd potvrdil aj výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa o priznaní náhrady trov konania žalobcovi.
V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný. Žalovaný úspešný v odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepodal. Pri aplikácii ust. § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. odvolací súd preto účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.