Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoE/159/2013

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci exekúcie začatej na návrh oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného 1/ splnomocneným advokátom JUDr. Martinom Máčajom, so sídlom Advokátskej kancelárie Pribinova 25, 811 09 Bratislava a 2/ Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej: S. K. (okresný súd nesprávne uviedol priezvisko povinnej ako „K."), nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XXX/XX, XXX XX Y., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. , o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 572,59 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. -28 zo dňa 27. 06. 2013, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Návrh na prerušenie konania zamieta.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil (výrok I.) a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal (výrok II.). Rozhodol tak s poukazom na ust. v spojení s o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že exekučným titulom v danej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 03651/08 zo dňa 06. 05. 2008. Exekučný titul bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o úvere č. 6740194 uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou dňa 12. 11. 2007. Predmetnú zmluvu o úvere posúdil okresný súd ako spotrebiteľskú zmluvu podľa (ďalej len „“) a jej preskúmaním dospel k záveru, že obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorou je rozhodcovská doložka. Konštatoval, že rozhodcovská doložka je obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, s ktorými sa mohla povinná oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohla ovplyvniť ich obsah. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru boli vyhotovené oprávneným vopred pre všetkých spotrebiteľov uzatvárajúcich rovnaký typ zmluvy v danom období. Povinná pri podpise zmluvy nemala možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s oprávneným, mohla len celú zmluvu prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka teda nebola dojednaná individuálne. Rozhodcovská doložka síce umožňuje každej zo zmluvných strán voľbu, či podá žalobu na všeobecný súd alebo na rozhodcovský súd, ale v prípade, ak žalobu podá dodávateľ (oprávnený) na rozhodcovský súd, musí sa spotrebiteľ (povinná) takémuto konaniu podrobiť. Okresný súd mal preto za to, že dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - povinnej. Oprávnený podal žalobu na rozhodcovský súd a tým povinná stratila možnosť vybrať si, ktorý súd bude vec rozhodovať a bola nútená podrobiť sa konaniu pred rozhodcovským súdom. Okresný súd ďalej uviedol, že len zo samotnej skutočnosti, že sa neprijateľná zmluvná podmienka uvedená v ust. v platnom znení sa v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere v nenachádzala, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie je podmienkou neprijateľnou. V tomto smere poukázal okresný súd na zmysel a cieľ úpravy spotrebiteľského práva v , ktorým je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike ako v členskom štáte Európskej únie minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, tiež v súvislosti s ktorou okresný súd vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú. V súvislosti s prípustnosťou skúmania rozhodcovskej doložky v predmetnom konaní poukázal okresný súd aj na závery Súdneho dvora EÚ vyplývajúce z jeho rozsudku vo veci ASTURCOM. V závere odôvodnenia odvolaním napadnutého uznesenia okresný súd konštatoval, že exekučný titul bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatného ustanovenia Zmluvy o úvere (neprijateľnej rozhodcovskej doložky), a teda bol vydaný v rozpore so zákonom. Ide tak o nulitný právny akt, ktorý nie je možné vykonať. Vzhľadom k tomu okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. Exekučného poriadku. O trovách exekúcie rozhodol s poukazom na ust. , , , a Exekučného poriadku a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal z dôvodu, že si ju neuplatnil.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Napadnuté uznesenie navrhol zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alternatívne navrhol, aby súd konanie podľa v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

V podanom odvolaní oprávnený vytýkal okresnému súdu, že sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd „nie je legitímne schopný vykonávať úkony“ smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom oprávneného na súdnu ochranu. Oprávnený poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. a , z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa jeho názoru ustanovenie o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel

- zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Potom je podľa oprávneného neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi. Naviac povinnej (žalovanej v rozhodcovskom konaní) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený videl pochybenie okresného súdu aj v tom, že interpretoval a následne aplikoval ustanovenie tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. , . Tvrdil, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Uplatnil si aj odvolací dôvod podľa ust. v spojení s ust. , v zmysle ktorého súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. a a aplikované právne normy - ust. EP a , interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom postavení, bez toho aby mal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnej dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo oprávneného na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Oprávnený okresnému súdu tiež vytkol, že nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť ( exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2013).

Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal náležité dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.

Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ( ). Poukázal na ustanovenie a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. , uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený v odvolaní uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na súd všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. . Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami , tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Vo vzťahu k svojmu návrhu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ poukázal oprávnený na viaceré nejasnosti právneho základu - Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na písm. q) ods. 1 Prílohy smernice, ohľadom ktorého ustanovenia tvrdil, že slovenská verzia jeho prekladu je zjavne nesprávna. Vzhľadom na to, že na splnenie požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu, oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.

Vzhľadom na uvedené odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alternatívne navrhol konanie prerušiť.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonný sudca uviedol, že odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. druhej vety vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa , bez nariadenia pojednávania podľa a uznesenie okresného súdu podľa , ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. odvolací súd uvádza:

Vzťah Exekučného poriadku a je vzťahom špeciálneho právneho predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať podľa ustanovení ( ). Exekučný poriadok vylučuje použitie ustanovení , ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr. Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa Exekučného poriadku.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrh na prerušenie konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ v zmysle ust. zamietol.

Odvolací súd, oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere zo dňa 12. 11. 2007, ktorá tvorila právny rámec pre vydanie exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku a so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, v ktorých si účastníci zmluvy „dohodli“ rozhodcovskú doložku, konštatuje, že exekučný súd vec správne právne posúdil, keď pri svojom rozhodovaní vychádzal zo záveru, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom treba posudzovať ako vzťah spotrebiteľský a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení , svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Podľa zákona „spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti“ ( v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Právny vzťah účastníkov Zmluvy o úvere zo dňa 12. 11. 2007 spadá pod ustanovenia a nasl. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Ani skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzatvorená pred 01. 01. 2008 a v zmysle ust. sa považuje za absolútny obchod, nie je žiadnom prekážkou na aplikáciu ustanovenia až 54 o spotrebiteľských zmluvách. To, či určitá zmluva (určitý zmluvný typ) má povahu spotrebiteľskej zmluvy, sa posudzuje podľa iných kritérií, než podľa akých rozlišuje záväzkové vzťahy na obchodné záväzkové vzťahy (absolútny obchod, relatívny obchod resp. fakultatívny obchod). Spotrebiteľská zmluva ako taká nie je samostatným zmluvným typom, ale jedná sa o druh (povahu) zmluvy, pre ktorú najmä , ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a náležitosti, ktoré musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť obsiahnuté (tzv. neprijateľné podmienky). Právna úprava spotrebiteľských zmlúv tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Vychádzajúc zo subsidiarity potom aplikácia ustanovení až 54 na zmluvy o úvere ako zmluvný typ - absolútny obchod, nie je vylúčená.

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne v uznesení č. k. zo dňa 13. 10. 2011, č. k. zo dňa 9. 2. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2.

Otázku, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu riešil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia č. k. -19 zo dňa 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí č. k. zo dňa 27. 1. 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

Odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.

Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.

Podľa ust. § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k), nariadi pojednávanie; ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j), môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Z citovaného zákonného ustanovenia nevyplýva súdu povinnosť nariadiť vo veci pojednávanie v prípade, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Vychádzajúc z jeho doslovného znenia, je vecou súdu, či pojednávanie nariadi alebo nie. V danej exekučnej veci ani podľa názoru odvolacieho súdu nebolo pojednávanie potrebné nariadiť, nakoľko pre objasnenie veci postačovalo súdu oboznámiť sa s obsahom spisu.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z .

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ( ods. l ). Rozhodcovská doložka sa nijako neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok. Ak bol úver poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinná ju mohla prijať len ako celok vrátane všeobecných podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju ako celok odmietnuť. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa a to napriek jej formálnemu zneniu umožňujúcemu prejednanie sporu pred všeobecným súdom, ak spotrebiteľ podá ako žalobca prvý žalobu na všeobecnom súde, pretože subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo všeobecným súdom bude takmer vždy dodávateľ (miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností spotrebiteľa zabezpečuje takmer úplnú dominanciu dodávateľa a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa). Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná ( v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa je preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, iba ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok bol ako celok vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd sa s ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými skutočnosťami rozhodnutie nedôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné. Pokiaľ oprávnený v podanom odvolaní poukazoval aj na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Bratislave v obdobných veciach, k tomu odvolací súd v závere dodáva, že právnym názorom uvedeného súdu nie je viazaný, nakoľko tento súd nie je odvolaciemu súdu súdom nadriadeným.

Odvolací súd po preskúmaní dôvodov odvolania a postupu exekučného súdu uznesenie okresného súdu v napadnutej časti podľa ustanovenia a ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.