Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoE-257-2013.pdf
PDF · 115.8 KB
Case nature
Subarea
9CoE/257/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátom JUDr. Martinom Máčajom, Bratislava, Pribinova 25, a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: S. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Bratislava, Záhradnícka 62, o vymoženie 555 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č.k. 26Er/656/2009-22 zo dňa 09. mája 2013 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a.
Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania a postúpenie návrhu Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“). Zmluvu o úvere uzavretú účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (§ 52 a nasl. OZ). Oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, považuje sa teda za dodávateľa a zmluvu uzatvoril s povinným ako s nepodnikateľom. Zo samotnej zmluvy a jej súčasti - všeobecných podmienok poskytnutia úveru - je zrejmé, že boli už vopred pripravené dodávateľom - veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov - dlžníkov, a preto povinný dlžník ani nemohol ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Spotrebiteľ nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mal možnosť zmluvu len ako celok prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa tým, že mu znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia sporu. Rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom, výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Súd svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky opiera o smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a o judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/1998, C-168/2005, C-243/2008). Náhradu trov exekúcie súd prvého stupňa súdnemu exekútorovi nepriznal, pretože si trovy exekúcie aj napriek výzvam súdu neuplatnil.
Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol zrušiť napadnuté uznesenie a vrátiť vec na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom a účastníkom exekučného konania neumožnil viesť kontradiktórne konanie. Pri aplikácii smernice 93/13/EHS nezohľadnil svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej. Prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods. 2 ZoRK sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 ZoRK a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len podľa zákona o rozhodcovskom konaní v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd je ním viazaný. Oprávnený žiadal, ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aby prerušil konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd konal mimo zverenej právomoci, porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi, no nemá oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je dojednaná v súlade so zákonom, jej obsahom neboli ustanovenia, ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, čím porušil právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Odvolateľ nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, nie tovar alebo služba. Poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úroku z omeškania, keď ani zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Zdôraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a či predmetná exekúcia sa bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej sa už raz rozhodlo.
V odvolaní oprávnený žiadal, aby súd konanie prerušil podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil tieto prejudiciálne otázky:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 ods.2 O.s.p., § 45 ods. 3 ZoRK), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z.).
Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého uznesenia a predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje.
Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.
Ústavný súd v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011 uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka právomoci rozhodcu bola skúmaná i v exekučnom konaní.
K námietkam oprávneného o nesprávnej aplikácií smernice Rady 93/13/EHS odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:
Predovšetkým je nepochybné, že zmluva o úvere, uzatvorená medzi oprávneným a povinnou dňa 22.09.2008, je spotrebiteľskou zmluvou. Zmluva spĺňa všetky kritéria stanovené ustanovením § 52 OZ, je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil (§ 53 ods. 1, 2 a 3 OZ). Oprávnený pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, keď vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Povinná pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, vystupovala v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 OZ. Keďže predmetnou zmluvou o úvere sa oprávnený ako dodávateľ zaviazal poskytnúť povinnej ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky zvýšené o príslušný poplatok vrátiť, ide o spotrebiteľský vzťah. Na tento právny vzťah je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné v čase uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.
Rozhodcovská doložka v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno povedať, že právo voľby spotrebiteľa je len iluzórne a takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je takéto rozhodcovské konanie objektívne.
Vzhľadom na tieto dôvody rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa § 53 ods. 1 OZ, ktorý obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ obsahuje len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová je vždy všeobecná definícia uvedená v ods. 1.
V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc rozhodovať daný spor, preto rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.
Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom, resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Stanovil, že vnútroštátny súd má ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica Rady 93/13/ EHS sa má vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný.
Rovnaký záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti F. H., kde uzavrel, že smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak má súd k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.
V súvislosti s námietkou oprávneného, že exekučný súd neupozornil účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku, čím neumožnil oprávnenému viesť kontradiktórne konanie, odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. III. ÚS 379/2013-13 zo dňa 28. augusta 2013. Ústavný súd v tomto uznesení k námietkam oprávneného (totožným ako v tomto exekučnom konaní), ktorý bol v konaní sťažovateľom, uviedol, že „...sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky.“ Ústavný súd vyslovil záver, že „...je postačujúce, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.“
Poukazujúc na uvedené dôvody odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Oprávnený v odôvodnení odvolania žiadal, aby súd prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti vyslovil, že by pre exekučný súd malo byť otázne, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bez akejkoľvek časovej limitácie.
Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 78/2011-17, ktorý konštatoval, že...“ všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo žiadnym spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v rámci správneho súdnictva.“ Ústavný súd tiež konštatoval, že „Všeobecný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo na to zistí dôvody, a v súlade s tým postupoval aj krajský súd, ako aj okresný súd, keď na základe záveru o nulitnosti označeného exekučného titulu exekúciu vyhlásili za neprípustnú a zastavili ju“.
Vzhľadom k tomu, že problematika preskúmavania exekučného titulu bola už Ústavným súdom riešená, odvolací súd nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie a postupovať podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p..
Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Na základe čl. 267 vychádzajúc z citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
V zmysle záverov vo veci ESD-C-302/2004 Súdny dvor EÚ nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú vstupu do EÚ. SR vstúpila do EÚ dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo po tomto dátume, z tohto hľadiska by bola daná právomoc Súdneho dvora EÚ na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy nevyslovili právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc. Naopak bolo skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Dospeli k záveru, že rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor odvolateľa v tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené.
Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď na otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia možno dôjsť k záveru, že smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé, kým základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú upravené priamo v čl. 3 tejto smernice.
V danej veci je však potrebné zdôrazniť, že súd neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky neodvodil z ustanovení smernice, ale z vnútroštátnej úpravy - § 53 ods. 1 OZ, ktorého znenie je transpozíciou čl. 3 smernice 93/13/EHS do právneho poriadku SR (novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z.). Ustanovenie § 53 ods. 1 obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej podmienky, pričom v ustanovení § 53 ods. 3 (resp. 4) OZ uvádza len demonštratívny výpočet podmienok, ktoré možno považovať za neprijateľné, a preto aj akákoľvek iná podmienka môže byť považovaná za neprijateľnú za predpokladu, že spĺňa kritéria stanovené v ods. 1. V prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo všeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vyššie. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nepredurčuje.
Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Súdny dvor EÚ vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v čl. 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Z citovaných rozhodnutí Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Následkom podľa práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.
Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Tento postup nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 Charty o práve na spravodlivý proces. Posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Toto posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ.
Súdny dvor EÚ vo veci C-472/11 (Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai,Viktória Csipai)rozhodol, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená.
Odvolací súd nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť, vyhovieť návrhu oprávneného a požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.