Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_32CoE-38-2022.pdf
PDF · 92.81 KB
Case nature
Area
Subarea
32CoE/38/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a členov senátu JUDr. Róberta Fontána a JUDr. Petra Dumana, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, adresa sídla Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnencom: Advocate s.r.o., IČO: 36 865 141, adresa sídla Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu A. C. D. XXX, o vymoženie 57,43 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 6Er/655/2003-40 zo dňa 14. augusta 2013, takto
rozhodol:
I. Návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania a podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru Európskej únie, ako aj podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky sa z a m i e t a .
II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
III. Povinnému a súdnemu exekútorovi sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. pod sp. zn. EX 2849/2003 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c), § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 22 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a vecne tým, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 06.11.2002 zmluvu o úvere č. 2300147, súčasťou ktorej bolo aj splnomocnenie, v ktorom povinný splnomocnil spoločnosť PDSS, s.r.o., IČO: 35 828 170 na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Pretože povinný záväzok voči oprávnenému nesplnil, E. F. G. ako substitučný zástupca Mgr. Tomáša Kušníra splnomocneného zástupcu spoločnosti PDSS, s.r.o., pred notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom do notárskej zápisnice č. N 22202/2003, NZ 67269/2003 urobil vyhlásenie o uznaní právneho záväzku povinného a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 EP. Súd prvej inštancie skúmal, či takáto notárska zápisnica môže byť platným exekučným titulom, pričom dospel k záveru o neplatnosti splnomocnenia udeleného povinným spoločnosti PDSS, s.r.o zastúpenej Mgr. Tomášom Kušnírom. Toto splnomocnenie považoval za neurčité pre príliš široko koncipovaný priestor pre splnomocnenca. Ďalej dospel k záveru o rozpore záujmov medzi splnomocnencom a povinným, keď splnomocnenec nemal konať v záujme povinného, ale skôr v záujme oprávneného. Splnomocnenie udelené spoločnosti PDSS, s.r.o. je tak neplatné pre rozpor s § 22 ods. 2 OZ bez ohľadu na vedomosť účastníkov. Vzhľadom na to splnomocnenec nebol oprávnený urobiť vyhlásenia o uznaní záväzku a o súhlase s exekúciou, v dôsledku čoho notárska zápisnica nevyhovuje náležitostiam § 41 ods. 2 písm. c) EP. Nie je teda spôsobilým exekučným titulom a exekúciu vykonávanú na jej základe treba podľa § 57 ods. 1 písm. g)
EP považovať za neprípustnú. Dopĺňacím uznesením č. k. 6Er/655/2003-94 zo 16.11.2021 si vyhradil rozhodnutie o trovách exekúcie na samostatné uznesenie.
3. Oprávnený včas podaným odvolaním navrhol zrušiť toto uznesenie a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úvodom namietol, že mu exekučný súd odoprel kontradiktórne konanie, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012. Exekučný súd mal podľa neho nariadiť pojednávanie podľa § 58 ods. 2 EP. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-472/11 takisto vyžaduje, aby boli účastníci zoznámení s názorom súdu o neprijateľnosti podmienky a bol im daný priestor na vyjadrenie, pričom spotrebiteľ sa môže rozhodnúť, že na neprijateľnosti podmienky nebude trvať. Exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 cit. smernice, pretože spotrebiteľ sa žiadnych práv nevzdáva, keďže splnomocnenie môže kedykoľvek odvolať. Ak by odvolací súd neakceptoval túto argumentáciu, oprávnený navrhol prerušiť konanie a podať Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku v podstate v tom zmysle, či to, že vnútroštátny súd môže použiť aj neprijateľnú podmienku, ak tomu spotrebiteľ neodporuje, vyžaduje, aby spotrebiteľ jej použitie výslovne žiadal alebo stačí, že po oznámení súdu o neprijateľnosti podmienky zostal nečinný. Ďalej namietol, že exekučný súd prekročil svoju právomoc, keď posudzoval notársku zápisnicu. Jej posúdenie bolo zákonnou úlohou notára pri jej spisovaní (§ 36 zákona č. 323/1992 Zb.), ktorý ju posúdil, a toto posúdenie nemôže nahrádzať exekučný súd. Ak notár neodmietne vykonať úkon notárskej činnosti, zanikne právomoc súdu skúmať súlad úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR týkajúcu sa princípu právnej istoty, ktorému odporuje, ak všeobecný súd môže neobmedzene skúmať notársku zápisnicu. V takom prípade neexistuje istota v úkony notára, s ktorým musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, čo vyplýva zo zásady rovnocennosti, a nemôže meniť alebo zrušovať jej účinky. Ak sa odvolací súd nestotožní s týmito argumentami, žiadal prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 EP s čl. 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy SR. Ďalej namietol, že exekučný súd prieskumom notárskej zápisnice vybočil z princípu legality a dopustil sa diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, pretože s oprávneným sa zaobchádzalo odlišne z dôvodu, že je podnikateľským subjektom. Tým došlo aj k porušeniu princípu rovnosti zbraní. Oprávnený tiež namietol porušenie čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd ho pred vydaním svojho uznesenia nevypočul, nedal mu možnosť predniesť svoje stanovisko, obranu, oboznámiť sa s argumentami a nemal možnosť navrhnúť dôkazy. Bola tiež porušená zásada dvojinštančnosti. Oprávnený tiež odmietol právny názor, že plnomocenstvo v zmluve je neprijateľnou zmluvou podmienkou podľa § 53 ods. 1 OZ. Takéto plnomocenstvo nezakladá pre povinného žiadne nové povinnosti ani záväzky, povinný ho mohol kedykoľvek odvolať, preto ho nemožno považovať za neprijateľnú podmienku. Okrem toho nie je zmluvným ustanovením v zmysle § 53 ods. 1 OZ. Plnomocenstvo je zrozumiteľné a určité, takže je platné. Jeho platnosti neprekáža, že bolo udelené v čase uzavretia zmluvy, právo uznať dlh nie je budúcim právom, ktorého by sa tým povinný vzdal. Plnomocenstvo bolo udelené na spísanie notárskej zápisnice, teda aj určenie času plnenia podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP. Oprávnený spochybnil záver súdu prvej inštancie o rozpore záujmov splnomocniteľa a splnomocnenca podľa § 22 ods. 2 OZ, ktorý je založený len na dohadoch. Nesúhlasil ani s názorom, že by notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP musela byť spísaná aj oprávneným. Ak súd prvej inštancie vydal poverenie na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 EP, musel dospieť k záveru, že exekučný titul je v súlade so zákonom, a revízia jeho záverov po určitom čase je v rozpore s princípom právnej istoty. Dôvody vyhlásenia exekúcie za neprípustnú nie sú dané.
4. Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.
5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“) účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „OSP“), pretože podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 01.07.2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP (porov. § 470 ods. 2 CSP).
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávneným subjektom proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 58 ods. 5 EP v znení účinnom do 31.03.2017), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
7. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie pre jej neprípustnosť podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP. Súd prvej inštancie pritom správne skúmal prípustnosť exekúcie počas celého konania aj potom, čo už udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry totiž platí, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997). Už preto sú nedôvodné námietky oprávneného, že súd nemohol rozhodnúť o zastavení exekúcie potom, čo udelil poverenie na jej vykonanie. Naopak, z citovaného judikátu je zrejmé, že tak urobiť mohol a musel. Udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 EP nepredstavuje prekážku rozhodnutej veci pre rozhodovanie o zastavení exekúcie podľa § 57 EP. Napokon, už zo samotnej logiky zákona vyplýva, že zastaviť možno len exekúciu, ktorá sa začala, teda v ktorej bolo udelené poverenie. Sám zákon teda predpokladá, že o zastavení exekúcie sa rozhoduje potom, čo už bolo poverenie udelené. Z judikatúry (porov. R 79/2015) možno vyvodiť len toľko, že je neprípustné, aby súd dvakrát posúdil rovnakú situáciu rozdielne. Ak teda súd na základe notárskej zápisnice v jednej exekúcii poverenie udelil, nemôže v neskoršej exekúcii žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť. To mu však nebráni, aby rozhodol o jej zastavení, ak sú na to dôvody.
8. Úvahy oprávneného o vylúčení právomoci súdu skúmať náležitosti notárskej zápisnice nie sú správne. Z § 57 ods. 1 písm. g) EP nevyplýva nijaké obmedzenie toho, v čom môže spočívať neprípustnosť exekúcie, ktorá odôvodňuje jej zastavenie. Vychádzajúc z judikátu R 58/1997 tak táto neprípustnosť môže spočívať aj v každom nedostatku materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ak tento dôvod nemožno subsumovať pod iné písmeno. Rámec prieskumu exekučných titulov pritom neobmedzuje samotný Exekučný poriadok, ale len osobitné zákony upravujúce účinky jednotlivých exekučných titulov. Inak povedané, súd nemôže skúmať vecnú správnosť exekučného titulu len vtedy, ak to vyplýva z osobitného zákona. Naopak, ak zákon takéto skúmanie nevylučuje, nič súdu nebráni robiť to v exekučnom konaní. Práve preto neobstojí porovnávanie zaobchádzania s rozsudkom súdu v exekučnom konaní a s notárskou zápisnicou. Rozsudok súdu má vlastnosť právoplatnosti, čo podľa § 159 OSP účinného do 30.06.2016 a § 228 a 230 CSP znamená, že je záväzný pre účastníkov (strany) a vec ním rozhodnutú nemožno znova prejednávať, preto ho nemôže preskúmavať ani exekučný súd. Takéto účinky však notárska zápisnica nemá a žiaden predpis jej ich ani nepriznáva, preto ich preskúmanie exekučným súdom nie je vylúčené. Neobstojí ani argumentácia, že právomoc súdu skúmať súlad úkonu zachyteného v notárskej zápisnici so zákonom a dobrými mravmi je vylúčená tým, že notár zápisnicu spísal. Aj keby samotné spísanie notárskej zápisnice malo byť rozhodnutím „príslušného orgánu“ o otázke zákonnosti notárskej zápisnice, súd by podľa § 135 ods. 2 OSP mal z takéhoto rozhodnutia len vychádzať a podľa § 194 ods. 2 CSP nemusí ani to. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) nemožno vyvodiť, že by notár mal byť orgánom, ktorý by mal mať právomoc rozhodovať o tom, či obsah právneho úkonu zodpovedá zákonu alebo dobrým mravom. Výstupom činnosti notára nie je žiadne rozhodnutie, ktoré by právoplatne riešilo určitú otázku a pre súd by malo prejudiciálne účinky. Jeho výstupom sú len úkony notárskej činnosti, medzi nimi aj notárska zápisnica o právnom úkone. Notár je len podľa § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku povinný odmietnuť vykonať požadovaný úkon, ak je zjavné, že úkon odporuje zákonu, obchádza zákon, prieči sa dobrým mravom. To však neznamená, že ak notár neodmietne vykonať úkon, je tým právoplatne ustálené, že úkon zákonu neodporuje ani nie je v rozpore s dobrými mravmi. Právomoc rozhodovať spory z občianskoprávnych vzťahov, a teda aj rozhodovať o súlade občianskoprávnych úkonov so zákonom a dobrými mravmi, patrí podľa § 3 CSP zásadne súdom.
9. Oprávnený namietal, že súd viacerými vadami v podstate nerešpektoval požiadavky kontradiktórnosti, ako ich vymedzil nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012. Oprávnený však opomína, že právne závery v ňom vyslovené boli neskôr doplnené uznesením pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 o zjednotení právnych názorov senátov. Z tohto uznesenia vyplýva, že princíp kontradiktórnosti je v zásade zachovaný aj vtedy, keď má strana možnosť vyjadriť sa k hodnoteniu dôkazov a právnej kvalifikácii (podkladom rozhodnutia) až v odvolacom konaní. V prejednávanej veci bolo pritom odvolanie voči prvoinštančnému uzneseniu prípustné bez obmedzenia, oprávnený možnosť podať ho aj využil a môže v ňom plne uplatniť svoje námietky proti skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. Napriek tomu však z odvolania nevyplýva nič, čo by spochybňovalo skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. K požiadavke kontradiktórnosti potom treba ešte doplniť, že povinný v tejto veci nepodal žiadne vyjadrenie ani sa konania nezúčastnil. V dôsledku toho nebolo možné oprávnenému
jeho vyjadrenie doručiť ani poskytnúť mu priestor k vyjadriť sa k jeho (neexistujúcej) argumentácii. Nariadenie pojednávania tu vzhľadom na dôvody zastavenia zostávalo v dispozícii súdu rozhodujúceho o zastavení exekúcie (porov. § 58 ods. 2 EP v aplikovanom znení), preto nemohol konajúci súd porušiť práva oprávneného len tým, že pojednávanie nevykonal. Preto sú nedôvodné aj námietky týkajúce sa porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR.
10. Podstata notárskej zápisnice spočíva len v tom, že je v nej zachytený prejav vôle povinného vyhovujúci požiadavkám § 41 ods. 2 písm. c) EP spolu s výslovným súhlasom s jej exekučnou vykonateľnosťou. Takejto notárskej zápisnici je potom prepožičaná vlastnosť exekučného titulu podľa Exekučného poriadku, teda jej vykonateľnosť. To však samo osebe vôbec neznamená, že by bola postavená na roveň rozsudku súdu. Ako už bolo uvedené, podstatou súdneho rozhodnutia je jeho právoplatnosť, ktorá sa prejavuje v zákaze opätovne rozhodovať o tej istej veci. Notárska zápisnica nie je vybavená vlastnosťou právoplatnosti, ani žiaden zákon neobmedzuje jej skúmanie po formálnej a materiálnej stránke. Základom exekúcie tu zostáva len prejav povinného zachytený v tejto zápisnici, teda v podstate len právny úkon. Preto je súd oprávnený preskúmavať notársku zápisnicu ako každý iný právny úkon, teda čo do všetkých jeho náležitostí. Rozdiel v rozsahu prieskumu existuje len pri udeľovaní poverenia (§ 44 ods. 2 EP) alebo neskôr (§ 57 ods. 1 EP), oprávnenia exekučného súdu a účinky notárskej zápisnice pre samotný exekučný súd sú však v oboch prípadoch rovnaké. To neznamená, že by exekučný súd bol oprávnený meniť obsah notárskej zápisnice, je však oprávnený a povinný odoprieť, aby povinnosť z nej vyplývajúca bola vykonávaná v exekúcii, ak tejto povinnosti právny poriadok nepriznáva korešpondujúci nárok oprávneného.
11. Odvolací súd sa v prejednávanej veci stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že plnomocenstvo udelené povinným ako súčasť zmluvy o úvere zo 06.11.2002 je neplatné pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že PDSS, s.r.o. splnomocnila na zastupovanie advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý ďalej splnomocnil advokátskeho koncipienta E. F. G.. Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom a oprávneným je zjavné. Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval a obhajoval aj záujmy oprávneného v exekučných konaniach týkajúcich sa vymoženia pohľadávok od úverových dlžníkov. Minimálne do 26.09.2003 mal tento advokát s oprávneným uzatvorenú dlhodobú zmluvu o spolupráci (porov. rozhodnutie disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory sp. zn. DS X-10/08:689/2007, uverejnené v Bulletine slovenskej advokácie č. 4/2011). Okrem toho je zrejmé, že PDSS, s.r.o., ani jej advokát, neboli za svoje služby poskytnuté povinnému na základe tohto splnomocnenia platení povinným, ale (zrejme) oprávneným, prípadne jeho prostredníctvom. V takom prípade ale táto samotná dohoda zakladá rozpor medzi záujmami zástupcu a zastúpeného (povinného), pretože zástupca je motivovaný konať v súlade so záujmami oprávneného, od ktorého je závislé reálne získanie jeho odmeny, nie so záujmami povinného. Možnosť povinného splnomocnenie kedykoľvek vypovedať nehojí prípadný rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného, preto ani nemá na neplatnosť splnomocnenia podľa § 22 ods. 2 OZ žiaden vplyv.
12. Neplatnosť splnomocnenia udeleného PDSS, s.r.o. v zmluve o úvere znamená, že pri spisovaní notárskej zápisnice N 22202/2003, NZ 67269/2003 konal za povinného bez splnomocnenia. Oprávnený, ktorému bol tento úkon určený, o tomto nedostatku splnomocnenia z už uvedených dôvodov vedel (sám predtlačil do zmluvy o úvere splnomocnenie s vopred vybraným zástupcom), takže podľa § 33 ods. 3 OZ nie je vôbec potrebné zaoberať sa následkami podľa § 33 ods. 2 OZ. Úkon takéhoto „splnomocnenca“ povinného neviaže. Prejavy obsiahnuté v notárskej zápisnici urobené E. F. G. tak nemožno pričítať povinnému, v dôsledku čoho notárska zápisnica neobsahuje výslovný prejav povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou. Táto notárska zápisnica tak nevyhovuje náležitostiam § 41 ods. 2 písm. c) EP a nie je teda materiálne vykonateľným exekučným titulom proti povinnému. To robí exekúciu neprípustnou, preto ju súd prvej inštancie správne zastavil.
13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd jeho vecne správne uznesenie podľa § 387 CSP potvrdil (výrok II).
14. Ešte predtým však zamietol návrhy na prerušenie konania, keďže nezistil dôvod na podanie ani prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, ani návrhu Ústavnému súdu SR (výrok I). Súdny dvor totiž podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhoduje v zásade len o platnosti a výklade práva Európskej únie. V prerokúvanej veci však súd prvej inštancie, ani odvolací súd nezaložili svoje rozhodnutia na práve Európskej únie. V dôsledku toho v prejednávanej veci niet skutkových a právnych
dôvodov na položenie žiadanej prejudiciálnej otázky. Pred Ústavným súdom SR je zasa všeobecný súd oprávnený napadnúť len také ustanovenie zákona, ktorého použitie (teda nutnosť subsumpcie zisteného skutkového stavu pod právnu normu vyjadrenú v danom ustanovení) možno v konaní pred všeobecným súdom rozumne očakávať (PL. ÚS 12/2012); predpokladom je teda tzv. prejudicialita napadnutej normy v konaní všeobecného súdu. Oprávnený navrhoval, aby súd žiadal vysloviť nesúlad § 44 ods. 2 EP s Ústavou SR. Ustanovenie § 44 ods. 2 EP však pri vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie ani odvolacieho súdu vôbec nebolo aplikované, pretože sa nerozhoduje o udelení poverenia, ale o zastavení exekúcie podľa § 57 EP.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc z toho, že oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech a povinnému ani súdnemu exekútorovi kvôli ich neúčasti na odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, a preto im odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok III).
16. Senát odvolacieho súdu prijal toto uznesenie jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu dovolanie nie je prípustné.