Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoE/212/2013

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: Imperial Tobacco Slovakia a.s., Galvaniho 7/A, Bratislava, IČO: 31 322 093 (predtým SLOVAK INTERNATIONAL TABAK, a.s., S.I.T., Mlynské Nivy 54, Bratislava, IČO: 31 322 093), proti povinnému: ALFATRADE s.r.o., kpt. Jaroša 27/13, Komárno, IČO: 31 431 561, (vymazaný z Obchodného registra Okresného súdu Nitra dňa 01. 02. 2008), o vymoženie sumy 51.450,57 eur (1.550.000,- Sk), trov konania 2.482,08 eur (74.775,- Sk) a trov exekúcie, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. a u súdneho exekútora JUDr. Marka Rusa, Železničná 257/19, Revúca (nástupca súdneho exekútora JUDr. Václava Kudelu, Furdekova 10, Bratislava, ktorý bol od 01. 10. 2006 náhradníkom súdneho exekútora Ing. Bc. Vladimíra Haukvitza, Lužická 7, Bratislava) pod sp. zn. Ex 442/2001, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. -36 zo dňa 23. apríla 2013 v časti o trovách exekúcie, takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti o trovách exekúcie p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie vyhlásil za neprípustné, zastavil ho a súdnemu exekútorovi nepriznal trovy exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení , , , 203, o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ustanovení , , . Uviedol, že z výpisu z Obchodného registra zistil, že povinný (obchodná spoločnosť ALFATRADE s.r.o.) bol uznesením Okresného súdu Nitra č. k. -50 zo dňa 17. 09. 2007 zrušený bez likvidácie a dňom 01. 02. 2008 bol z Obchodného registra vymazaný. V dôsledku zániku povinného, t. j. straty spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania, súd exekúciu zastavil.

O trovách exekúcie súdneho exekútora súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, z ktorého vyplývalo, že v prípade zastavenia exekúcie mohol súd uložiť oprávnenému uhradiť trovy exekúcie, avšak výlučne iba vtedy, ak zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, prípadne, ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v čase podania návrhu predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Konštatoval, že s poukazom na skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný vo forme zápisnice pred súdnym exekútorom Ing. Vladimírom Haukvitzom dňa 20. 09. 2001, sa pri rozhodovaní o trovách exekúcie riadil právnym názorom Ústavného súdu vysloveným v náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa 22. 10. 2008 a o trovách exekúcie nerozhodoval podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 02. 2002. Je zrejmé, že oprávnený v danej veci ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať objektívnu okolnosť, a to že dôjde k zániku povinného výmazom z Obchodného registra a následne k zastaveniu exekúcie, preto na náhradu trov exekúcie nemohol byť zaviazaný. Rovnako nemohla byť uložená povinnosť náhrady trov konania neexistujúcemu subjektu. Vychádzajúc z uvedeného súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny, či zjavne neodôvodnený. Na uvedenom závere nič nemení ani fakt, že oprávnený s podnetom súdneho exekútora

na zastavenie exekúcie súhlasil, keďže takýto súhlas nemožno stotožňovať so zavinením, pričom i v prípade nesúhlasu oprávneného by bolo vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti povinnosťou súdu exekúciu zastaviť.

Z ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Možno ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa, pričom základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie i riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie.

Konštatoval, že hoci súdny exekútor má zákonný nárok na náhradu trov exekúcie, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (mutatis mutandis Van der Mussele v. Belgicko z 23. 11. 1983).

Proti tomuto uzneseniu podal súdny exekútor odvolanie podľa poučenia v stanovenej lehote v časti o trovách exekúcie. Namietal, že súd prvého stupňa nepriznanie trov exekúcie zdôvodnil tým, že povinný zanikol a že neexistuje zavinenie oprávneného súvisiace so zastavením exekúcie, avšak pritom vôbec nebral do úvahy skutočnosť, že vlastne oprávnený, po oznámení stavu exekučného konania, svojím súhlasom so zastavením exekúcie poveril súdneho exekútora, aby súdu zaslal návrh na zastavenie exekúcie. Taktiež nebral na vedomie uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 09. 02. 2012, ktorým boli zrušené rozhodnutia Okresného súdu a Krajského súdu, ktoré nepriznali trovy exekúcie súdnemu exekútorovi pri zastavení exekúcie z dôvodu, že došlo k zániku povinného bez právneho nástupcu, rovnako ako v tomto prípade. Vyššie uvedeným uznesením Najvyššieho súdu SR bolo nariadené nové konanie o trovách súdneho exekútora s tým, že prvostupňový súd má súdnemu exekútorovi priznať trovy exekúcie. Za nesprávny považuje záver súdu prvého stupňa o tom, že činnosť súdneho exekútora považuje za podnikanie a súdneho exekútora za podnikateľa, nakoľko Najvyšší súd SR i Ústavný súd SR už niekoľkokrát rozhodli o tom, že činnosť súdneho exekútora nie je možné považovať za podnikanie a súdneho exekútora za podnikateľa. Mal za to, že nie je možné sa odvolávať na rozhodnutie vo veci Van der Mussele v. Belgicko, pretože toto sa týkalo úplne odlišnej veci, za úplne iných podmienok. Činnosť súdneho exekútora nie je možné zrovnávať s činnosťou advokátov, nakoľko činnosť advokátov je možné považovať za podnikanie, pretože tento je menovaný stavovskou organizáciou a nie sú na neho delegované právomoci štátu. Konštatoval, že súdny exekútor je do funkcie vymenovaný štátom, vykonáva určité, štátom na neho delegované právomoci a je verejným činiteľom, čím advokát nie je. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti o trovách exekúcie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby o trovách exekúcie rozhodol sám v súlade s predloženým vyčíslením nákladov exekúcie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací prejednal vec v medziach podaného odvolania, t. j. v časti o trovách exekúcie, podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zo dňa 23. 04. 2013 v časti druhého výroku, týkajúceho sa nepriznania trov exekúcie súdnemu exekútorovi, ako vecne správne podľa potvrdil, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie začalo dňa 20. 09. 2001, kedy bola pred súdnym exekútorom Ing. Vladimírom Haukvitzom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, a to rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2-47 Cb 85/94-75 zo dňa 13. 02. 2001, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 02. 04. 2001. Súd prvého stupňa vydal dňa 11. 04 .2002 súdnemu exekútorovi Ing. Vladimírovi Haukvitzovi poverenie na vykonanie exekúcie na základe vyššie označeného exekučného titulu. Písomným podaním zo dňa 01. 03. 2010 súdny exekútor JUDr. Václav Kuna predložil vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o

zastavení exekúcie a vyčíslil si trovy exekúcie v sume 343,80 eur. S návrhom súdneho exekútora na zastavenie exekúcie vyjadril súhlas i oprávnený, a to v podaní zo dňa 21. 04. 2009. Dňa 23. 04. 2013 súd prvého stupňa, obsadený vyšším súdnym úradníkom, vydal napadnuté uznesenie, ktorým exekučné konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho a súdnemu exekútorovi nepriznal trovy exekúcie z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.

Podľa , , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie správne a v zmysle zákona odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na ust. sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby tieto dôvody opakoval.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia i s poukazom na uznesenia Ústavného súdu SR č. k. -12 zo dňa 01. 08. 2008, č. k. -11 zo dňa 22. 04. 2010, č. k. -20 zo dňa 10. 11. 2010, ako i uznesenie Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. zo dňa 27. 09. 2012 uvádza, že pokiaľ sa exekučné konanie začalo do 1. februára 2002, dokončí sa podľa doterajších predpisov, teda predpisov platných do 31. januára 2002 (§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku). V predmetnej veci sa exekučné konanie začalo dňa 20. 09. 2001, z čoho vyplýva, že i pri rozhodovaní o trovách exekúcie je potrebné postupovať podľa § 203 Exekučného poriadku v znení platnom do 31. januára 2002 a nemožno s poukazom na ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku aplikovať ust. § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, nakoľko táto právna úprava bola vsunutá do Exekučného poriadku až od 01. 02. 2002.

Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku, v znení platnom do 31. januára 2002, prestavuje výnimku zo zásady zakotvenej v § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorej náklady podľa § 196 Exekučného poriadku uhrádza povinný. Aplikácia tohto ustanovenia (§ 203 Exekučného poriadku v znení platnom do 31. januára 2002) je možná len v prípade splnenia zákonných predpokladov, a to ak bola exekúcia zastavená, ak existuje zavinenie oprávneného a ak je daná príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. Pre záver o zavinení oprávneného je potrebné zistiť, či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie, pričom náležitou opatrnosťou sa rozumie opatrnosť spočívajúca v tom, že oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, prípadne v priebehu exekúcie venoval patričnú pozornosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne plnil. Zároveň z výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že v prípade zastavenia exekučného konania má súd možnosť, nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, a teda aj možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznať, pričom možnosť takéhoto záveru sa musí opierať o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a v prípade zavinenia i jeho intenzity. Uvedené zákonné ustanovenie nie je možné vykladať tak extenzívne, že oprávnený bude povinný hradiť trovy každej zastavenej exekúcie (hoci aj preto, že súdny exekútor nemôže niesť trovy exekúcie sám).

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd poznamenáva, že v predmetnej exekúcii nemožno konštatovať zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, nakoľko oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora v krátkom časovom horizonte od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu, čo bolo dňa 02. 04. 2001, pričom oprávnený ani pri náležitej opatrnosti nemohol v čase začatia exekučného konania (dňa 20. 09. 2001) predvídať dôvod zastavenia exekúcie, resp. zánik oprávneného (uznesením Okresného súdu Nitra, č. k. -50 zo dňa 17. 09. 2007, právoplatným dňa 09. 10. 2007, bola spoločnosť ALFATRADE s.r.o. zrušená bez likvidácie a z Obchodného registra Okresného súdu Nitra bola dňa 01. 02. 2008 ex offo vymazaná). Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď súdnemu exekútorovi nepriznal trovy exekúcie, nakoľko povinného

nemožno na náhradu trov exekúcie zaviazať z dôvodu jeho zániku a na uloženie takejto povinnosti oprávnenému absentoval zákonný predpoklad.

V súvislosti s nepriznaním náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi odvolací súd i s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. -16 zo dňa 16. 12. 2008 konštatuje, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za uvedenú prácu, ja na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.