Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoE/96/2013

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava 1, Ul. 29.augusta č.8-10, pobočka Košice, Festivalové nám. 1, IČO: 30 807 484, proti povinnému RVX, s.r.o., Bretka 36, IČO: 31 711 324, o vykonanie exekúcie pre 3 937,10 €, o odvolaní súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala, Exekútorský úrad Košice, Košice, Moyzesova 34 (ďalej len exekútor) proti uzneseniu -65 z 12.4.2013 Okresného súdu Rožňava

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnenej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania a exekútor nemá právo na ich náhradu.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením nepriznal náhradu trov exekúcie exekútorovi a náhradu trov odvolacích konaní a dovolacieho konania účastníkom.

V odôvodnení uviedol, že posúdil návrh exekútora na náhradu trov exekúcie, nakoľko si ich uplatnil vo výške 151,08 €, pri rozhodovaní o náhrade trov konania starostlivo zvážil jeho argumenty a, riadiac sa odôvodnením uznesenia Krajského súdu v Košiciach -58 z 31.7.2012 a relevantnými zákonnými ust., dospel k záveru, že exekútorovi trovy exekúcie neprináležia. Vychádzajúc z § 196,§ 197 ods.1,§ 200 ods.1,§ 203 a § 235 ods.2 Exekučného poriadku (v znení zák.č.32/02 Z. z.; ďalej len EP), ktorých znenie citoval, uviedol ďalej, že z logického a gramatického výkladu § 200 ods.1 EP vyplýva, že pri výpočte trov exekúcie a ich priznaniu oprávnenej a exekútorovi sa má zohľadniť ich potrebnosť pri účelnom vymáhaní nároku a, že na základe uvedeného posudzoval nielen vykonanie jednotlivých úkonov v exekučnom konaní, ale aj potrebnosť ich vykonania na účelné vymáhanie nároku oprávnenej a účelnosť ich vynaloženia. Citujúc časť odôvodnenia uznesenia z 27.9.2012 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zdôraznil, že zo súdnej praxe ďalej vyplýva, že hoci exekútor má zákonný nárok na úhradu trov exekúcie, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (napr. uznesenie Krajského súdu v Košiciach -58 z 31.1.2012) a, že EP v súčasnosti (ale aj v znení platnom do 31.1.2002) je založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný, iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 EP je možné na úhradu trov zaviazať oprávneného. Uzavrel, že vzhľadom „k tomu“, že povinný zanikol výmazom z obchodného registra (ďalej len OR) 27.3.2009, nie je možné neexistujúcemu subjektu uložiť žiadnu povinnosť, na druhej strane procesné zavinenie oprávnenej na zastavení konania nezistil, pretože oprávnená nemohla v deň podania návrhu na vykonanie exekúcie (23.1.2001) predpokladať, že povinný bude o viac ako 8 rokov vymazaný z OR bez právneho nástupcu, preto nemohla ani pri náležitej opatrnosti predvídať stratu spôsobilosti povinného byť účastníkom exekučného konania v čase začatia exekučného konania, oprávnená teda nemohla ani pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať výmaz povinného z OR, a preto nenesie procesnú zodpovednosť na zastavení exekúcie, t.j. nie je preto dôvod na to, aby ju zaviazal na náhradu trov exekúcie, a preto exekútorovi v konečnom dôsledku náhradu trov tejto exekúcie nepriznal. Napokon, citujúc znenie a , uviedol, že účastníkom náhradu trov v odvolacích ani v dovolacom konaní nepriznal, keďže im trovy nevznikli, neuplatnili si ich.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním exekútor, opísal v ňom priebeh doterajšieho konania a to až do vydania uznesenia -58 z 31.7.2012 a vytýkal odvolaciemu súdu, že on (exekútor) sa k doručenému odvolaniu k pôvodnému rozhodnutiu prvostupňového súdu nevyjadril, pretože odvolací súd neuviedol v akej lehote sa má k podaniu oprávnenej vyjadriť (odvolanie oprávnenej, ako i jej vyjadrenie k dovolaniu bolo mu doručené vo štvrtok 26.7.2012, pričom vo veci rozhodol odvolací súd už v pondelok 31.7.2012) a, že ak by aj podal vyjadrenie reálne by to nestihol, ak by poslal vyjadrenie po 31.7.2012, pretože ak by bol podal vyjadrenie až v utorok bolo by už neskoro. Mal za to, že odvolací súd neurčil lehotu na vyjadrenie sa k odvolaniu, napriek tomu, že vedel, že predchádzajúcu procesnú vadu spôsobenú prvostupňovým i druhostupňovým súdom, vyplývajúcu z doručovania odvolania oprávnenej odstránil prakticky len mechanicky, aby on v skutočnosti nestihol podať vyjadrenie k odvolaniu, čoho dôkazom je rýchlosť rozhodovania (v pondelok) urýchlene po doručení odvolania mu oprávnenej (vo štvrtok). Mal za to, že aj v tomto prípade bola mu odňatá možnosť konať pred súdom, pretože z dôvodu neuvedenia lehoty na vyjadrenie nevedel v akej lehote bude odvolací súd akceptovať jeho vyjadrenie k odvolaniu oprávnenej (od štvrtka do pondelka). Považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že odvolací súd vedel o procesnej chybe pri doručovaní mu odvolania oprávnenej, teda o dovolacom dôvode prečo bolo zrušené jeho rozhodnutie v rámci dovolania, a napriek tomu mu nedal väčší priestor, resp. neobmedzil ho lehotou na to, aby sa k odvolaniu oprávnenej vyjadril v prijateľnej lehote, resp. mal mu určiť lehotu v akej sa má k odvolaniu oprávnenej vyjadriť a, že odvolací súd si iba mechanicky splnil porušenú povinnosť bez prihliadnutia na princíp spravodlivosti. Mal za to, že v tomto prípade boli porušené princípy na ktorých je založené občianske súdne konanie ustanovené v , a Poukázal na to, že odvolací súd zaviazal záväzným právnym názorom prvostupňový súd argumentáciou oprávnenej, teda poukazoval najmä na inštitút „zavinenia“, pričom vychádzal zo znenia EP, podľa vtedy platného znenia, a zároveň poukazoval na znenie EP. Tvrdil, že uvedený právny názor odvolacieho súdu je nesprávny a vychádza iba z právnej argumentácie oprávneného, že odvolací súd neskúmal skutočný dôvod zastavenia exekúcie nahliadnutím do spisu Okresného súdu (ďalej len (OS) Košice I , kde by bol zistil skutočný dôvod zastavenia exekúcie, ktorým bolo zrušenie obchodnej spoločnosti (povinného) bez likvidácie, podľa v spojení s Obch. zák., pre nemajetnosť, pretože povinný nemal majetok, ktorý by postačoval aspoň na úhradu trov likvidátora a, že prvotným dôvodom zastavenia exekúcie bola teda nemajetnosť povinného. Vzhľadom na tieto skutočnosti uviedol právnu argumentáciu, prečo malo byť toto exekučné konanie zastavené z prvotného dôvodu nemajetnosti povinného, podľa v spojení s prvá veta EP, že ide o skutočnosti o ktorých už odvolací súd vedel (v deň opätovného rozhodovania vedel už o 2 rozhodnutiach NS SR) i prvostupňový súd (v deň rozhodovania vedel už o 3 rozhodnutiach NS SR) t.j. o existencii rozhodnutí NS SR vydaných v druhovo rovnakých veciach na základe mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR, ide o rozhodnutia NS SR z 28.1.2013, z 26.1.2012 a rozhodnutie z 9.2.2012, ktoré odmietli právnu argumentáciu prvostupňových i odvolacích súdov, opierajúcu sa o znenie EP, ak exekučné konanie začalo pred 1.2.2002 (táto exekúcia začala 20.3.2001), resp. právnu argumentáciu opierajúcu sa o znenie EP, ak prvotným dôvodom, tak ako v tejto druhovo rovnakej veci, bola nemajetnosť povinného (povinný zrušený bez likvidácie pre nedostatok majetku, ktorý nepostačuje ani len na úhradu trov likvidátorovi), že uvedené rozhodnutia NS SR v druhovo rovnakej veci vychádzajú z toho, že právna úprava EP pred 1.2.2002 neobsahovala takúto procesnú situáciu (dôvod zastavenia pre nemajetnosť povinného, pretože majetok povinného nepostačuje ani len na úhradu trov exekúcie) a žiadne ust. EP v platnom znení do 1.2.2002 nezodpovedalo danému skutkovému a právnemu stavu, že na základe uvedeného mal prvostupňový súd podriadiť daný skutkový stav určitému (konkrétnemu) ust. zák. (EP), za použitia analógie práva, že prvostupňový súd na danú vec neaplikoval rovnocennú právnu skutočnosť, ktorá je upravená v EP, a nie v EP, že dôvodom použitia analógie práva je skutočnosť, že takéto výslovné ust. EP obsahovala až právna úprava EP účinná od 1.2.2002 a keďže sa o trovách rozhodovalo v exekučných konaniach začatých pred 1.2.2002 až po 1.2.2002, mal prvostupňový súd rozhodnúť tak, že danému skutkovému stavu v prípade zastavenia exekúcie z prvotného dôvodu nemajetnosti povinného zodpovedá v nadväznosti na analógiu práva právna úprava ustanovená v EP a procesný postup ustanovený v prvá veta v spojení s EP, v platnom znení od 1.2.2002, že prvostupňový súd rešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu, ktorý však vychádzal iba z právnej argumentácie oprávnenej, ktorý nezohľadnil skutočnosť, že rozhodujúce je skutočné a správne stanovenie dôvodu zastavenia exekúcie, ktorým v tomto prípade nemohlo byť zavinenie oprávnenej, ale nemajetnosť povinného, čo má za následok použitie analógie práva, že odvolací súd nepoznal jeho argumentáciu, ktorý sa proti pôvodnému rozhodnutiu nevyjadril

z objektívnych dôvodov (viď uvedené vyššie) a keďže sa vyjadruje k argumentácii oprávnenej až dnes v tomto odvolaní, namietal v rámci tohto odvolacieho konania nesprávne právne posúdenie dôvodu zastavenia exekúcie, ktoré uvádza vo svojom právnom názore odvolací súd, pretože odvolací súd si pred rozhodnutím o odvolaní nevyžiadal príslušný spis od OS Košice I , z ktorého by bol zistil, že dôvodom zrušenia povinného v OR bola nemajetnosť, čo znamená, že aj dôvodom zastavenia exekúcie bola nemajetnosť povinného, v danom prípade keďže odvolací súd tieto právne relevantné skutočnosti nezisťoval, vyslovil vo svojom rozhodnutí nesprávny právny názor (len mechanicky), pretože ak sa exekúcia zastavuje z prvotného dôvodu nemajetnosti, mala byť zastavená podľa § 57 ods.1 písm. h) v spojení s § 203 ods.2 prvá veta EP, na základe analógie práva (viď uvedené vyššie). Na základe uvedeného navrhol zrušiť prvostupňové rozhodnutie a vrátiť vec na ďalšie konanie, pretože nie je rozhodujúce ako prvostupňový súd exekúciu zastavil, ale je rozhodujúci skutočný dôvod zastavenia exekúcie, ktorým je nemajetnosť povinného, čo sa musí, v nadväznosti na princíp spravodlivosti, prejaviť vo výroku o trovách exekúcie, že dôvodom zrušenia prvostupňového rozhodnutia je skutočnosť, že v druhovo rovnakej veci existujú 3 rozhodnutia NS SR vydané na základe mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR, z ktorých vyplýva, že ak je exekučné konanie začaté aj pred 1.2.2002, a prvotným dôvodom, ako v tomto prípade, je nemajetnosť povinného, tak sa exekučné konanie zastaví na základe analógie práva podľa § 57 ods.1 písm. h) v spojení s § 203 ods.2 prvá veta EP a keďže všeobecné súdy sú viazané právnym názorom uvedeným v náleze ÚS SR IV.ÚS/49/2006 zo 14.9.2006, navrhol, aby bol prvostupňový súd zaviazaný novým, správnym právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vychádza z druhovo rovnakých rozhodnutí NS SR (viď uvedené vyššie), ktoré vychádzajú zo skutkového a právneho stavu, náležitého zo zistenia skutočného prvotného dôvodu zastavenia exekúcie, ktorou je nemajetnosť povinného, čo neupravovala platná práva úprava pred 1.2.2002, a preto má súd rozhodnúť na základe analógie práva, podľa právnej úpravy platnej a účinnej po 1.2.2002. Zároveň navrhol, aby bolo prvostupňovému súdu uložené nahliadnuť do spisu OS Košice , z ktorého vyplýva prvotný dôvod zastavenia exekúcie, čím sa potvrdí jeho právna argumentácia.

Oprávnená v stanovisku k odvolaniu uviedla, že súhlasí s rozhodnutím súdu, ktorý pri rozhodovaní o náhrade trov konania starostlivo zvážil argumenty exekútora a následne, riadiac sa odôvodnením uznesenia Krajského súdu v Košiciach -58 z 31.7.2012 a relevantnými zákonnými ust., dospel k záveru, že exekútorovi trovy exekúcie neprináležia, že vzhľadom k tomu, že povinný zanikol výmazom z OR 27.3.2009, nie je možné zaviazať na úhradu trov povinného, na druhej strane ona procesne nezavinila zastavenie exekúcie a v čase podania návrhu na exekúciu nemohla predpokladať, že povinný bude o viac ako 8 rokov vymazaný z OR bez právneho nástupcu a preto nenesie procesnú zodpovednosť na zastavení exekúcie, t.j. nie je preto dôvod na to, aby bola zaviazaná na náhradu trov exekúcie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania ( - v ostatných prípadoch, t. j. neuvedených v , možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z , a uznesenie vo výroku o náhrade trov exekúcie exekútorovi potvrdil podľa , , lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie uznesenia má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s nim stotožňuje, pretože je správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Podľa § 57 ods.1 písm. g) zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení účinnom do 25.7.2011, teda v čase začatia exekučného konania (20.3.2011), exekúciu súd zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Odhliadnuc od okolnosti, že možnosť zastavenia konania z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, bola do EP doplnená až Čl. I bod 30. zák.č.32/02 Z. z, ktorým sa mení a dopĺňa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (účinným od 1.2.2002), aj keby takýto dôvod zastavenia exekúcie bol v EP upravený i v čase, keď sa začalo exekučné konanie v prejednávanej veci, nebolo by ho možné aplikovať, lebo predpokladom zastavenia exekúcie z uvedeného dôvodu je skutočnosť, že povinný (fyzická alebo právnická osoba) v čase rozhodovania súdu existuje, ale je nemajetný.

Podľa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Poznámka č.31 k tomuto ust. odkazuje na EP.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa prvá veta ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Z vyplýva, že súd je povinný na prvom mieste skúmať existenciu podmienok konania a až potom, keď zisti ich danosť, zaoberá sa ďalšími skutočnosťami, ktoré majú pre konanie a rozhodnutie právny význam.

V tejto súvislosti treba uviesť, že nemá ust., v ktorom by vypočítaval všetky podmienky konania, avšak teória procesného práva a v zhode s ňou aj súdna prax tradične radí medzi podmienky konania, o. i. podmienky na strane účastníkov konania, t.j. spôsobilosť byť účastníkom konania ( ) a procesnú spôsobilosť ( ).

Aj v exekučnom konaní súd v prvom rade skúma podmienky konania a ak zisti, že nie je splnená taká podmienka konania, ktorej nedostatok nemožno odstrániť, exekučné konanie (exekúciu) zastaví a na prípadnú ďalšiu skutočnosť, ktorá by taktiež odôvodňovala zastavenie exekučného konania (exekúcie) už neprihliada.

Okrem toho, skutočnosť, že povinný bol nemajetný mala právny význam iba do jeho vymazania z OR pre nemajetnosť, ale následne už bolo rozhodujúce iba to, že nemal ani právnu subjektivitu, ani procesnú spôsobilosť.

V rámci ústavne konformného výkladu § 203 EP, z ktorého súd správne vychádzal, možno zaviazať oprávneného na úhradu trov exekúcie len ak sú splnené podmienky v ňom uvedené.

V súdnej praxi je ustálený názor, že ak v priebehu exekučného konania povinný, ktorý je právnickou osobou zanikne výmazom z OR bez právneho nástupcu, oprávnený pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie zánik povinného nemohol predpokladať, ani predvídať, preto v takom prípade nemožno mu uložiť povinnosť nahradiť trovy zastavenej exekúcie.

Súd správne vzal do úvahy skutočnosť, že oprávnená pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie nemohla ani pri náležitej starostlivosti predvídať, že pohľadávka sa stane nevymožiteľná v dôsledku zániku povinného a preto správne rozhodol, ak oprávnenej neuložil povinnosť nahradiť exekútorovi trovy exekúcie.

Uznesenie o zastavení exekúcie sa stalo právoplatným ešte v r.2011, preto už v súčasnosti nemožno preskúmavať správnosť dôvodu, pre ktorý bola exekúcia zastavená.

K tvrdeniu exekútora, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, lebo nemal stanovenú lehotu na vyjadrenie k odvolaniu oprávnenej, treba podotknúť, že v uznesení -23 z 30.5.2011 bol doslovne reprodukovaný obsah odvolania oprávnenej, uvedené uznesenie mu bolo doručené 29.7.2011, takže sa z neho dozvedel nielen o tom, že oprávnená podala odvolanie, ale aj jeho obsah a z uznesenia -48 z 26.1.2012 NS SR, ktoré mu bolo doručené 23.2.2012, sa mu stalo známe, že odvolací súd bude ďalej vo veci konať, preto mal dosť času na to, aby sa k odvolaniu oprávnenej vyjadril a z toho dôvodu nepovažoval odvolací súd za potrebné, ani účelné stanovovať mu ešte nejakú ďalšiu lehotu na podanie vyjadrenia.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelne uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Exekútor nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a oprávnená žiadne trovy neuplatnila.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.