Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_13CoE-125-2013.pdf
PDF · 87.26 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoE/125/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného Profidebt Slovakia, s.r.o., so sídlom Mliekarenská 10, 820 05 Bratislava, IČO: 35 925 922, proti povinnému C. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XXXX/XX, XXX XX P., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Sokolom, Exekútorský úrad so sídlom Jantárová 30, 040 01 Košice, pod spisovou značkou EX 492/08, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 633,69 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca číslo konania 6Er/475/2008-30 zo dňa 23. 04. 2013, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“).
V odôvodnení uznesenia okresný súd uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. UD-221/07-EK zo dňa 15. 06. 2007, ktorý bol vydaný na základe Dohody o uznaní dlhu č. 1090212054 (ďalej aj ,,dohoda“), ktorú okresný súd vyhodnotil ako právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ podľa ust. § 52 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ alebo Občiansky zákonník“). Z tohto dôvodu použil okresný súd na tento právny vzťah ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedená v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Okresný súd posúdil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v čl. 9.2 Zmluvných ustanovení, ktoré tvoria súčasť Dohody o uznaní dlhu, ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Konštatoval, že rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne, povinný nemohol ovplyvniť obsah zmluvy, mohol ju prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Okresný súd mal za to, že čl. 9.2 Zmluvných ustanovení spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že podaním žaloby na rozhodcovský súd oprávneným stratil povinný možnosť vybrať si, ktorý súd bude vec rozhodovať a bol nútený podrobiť sa konaniu pred rozhodcovským súdom.
O trovách exekúcie rozhodol okresný súd s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. Konštatoval, že k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením oprávneného a priznal súdnemu exekútorovi podľa príslušných ustanovení vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov ako oprávnene uplatnené trovy exekúcie v sume 49,56 Eur.
Proti predmetnému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Citoval ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu - rozhodcovskému rozsudku je daný tak, že formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých
formálnych náležitostí exekučného titulu, čo je vyjadrené doložkou o vykonateľnosti a preskúmaním materiálnej stránky zisťuje súd, či rozhodnutie obsahuje okrem presnej individualizácie oprávneného a povinného hlavne určitý výrok, doplnenie exekučného titulu a dôkaz preukazujúci zmeny v osobách oprávneného a povinného. V súvislosti so záverom okresného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones, ktoré sa týka otázky výkonu rozhodcovského rozsudku, keď podľa stanoviska Súdneho dvora (bod 47 rozhodnutia C-40/08) zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a aby tak exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Uviedol, že dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie či zmeškanie lehoty nahradí exekučný súd svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, a ani ustanovenia Exekučného poriadku ho neoprávňujú iniciovať také konanie. Pre konanie o výkon rozhodnutia totiž právny poriadok nemá žiadne ustanovenie o práve súdu posudzovať otázky, ktoré mohli byť posúdené v predchádzajúcich štádiách konania. V tom spočíva podstata rozhodnutia vo veci Asturcom Telecomunicaciones a zároveň protiústavnosť odvolaním napadnutého uznesenia. Poukázal na to, že nesúhlasí s tvrdením súdu, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami a mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Podľa článku 9.2 Všeobecných obchodných podmienok dohody (správne mal odvolateľ uviesť Zmluvné ustanovenia dohody) totiž platí, že „akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi účastníkmi tejto dohody vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto dohody, s porušením či neplatnosťou dohody budú riešené cestou rozhodcovského konania jedným z rozhodcov uvedených v zozname.“ V tejto súvislosti uviedol, že návrh zmluvy predkladá jedna strana a druhá ho buď akceptuje alebo nie. Povinný sa rozhodol zmluvu uzavrieť, čím prijal návrh rozhodcovskej zmluvy. Oprávnený poukázal na to, že exekučný súd svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom - právnym predchodcom oprávneného a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Na jednej strane existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty (ust. § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní), na druhej strane nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny spolu s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res judicata). Tá tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Na základe uvedeného oprávnený namietal, že mu bolo postupom okresného súdu odňaté právo konať pred súdom a navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.
Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonný sudca uviedol, že odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým aj právnym zdôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia. Rovnako ako okresný súd oboznámiac sa s obsahom predmetnej dohody ako aj zmluvných ustanovení (č.l. 15 spisu), ktorých súčasťou je rozhodcovská doložka zastáva názor, že okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský právny vzťah. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu navyše odvolací súd dodáva:
Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011 a sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012). Či sa jedná o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným v ustanoveniach Exekučného poriadku. Vyslovený právny názor navyše zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúmať či exekučný titul je v súlade so zákonom, je logické, že exekučný súd musí pri tomto skúmaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že oprávnený správne dôvodí, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu. Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paktu a nezakladajúceho prekážku rozhodnutej veci tak, ako sa mylne domnieval oprávnený.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý skúmal či bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu" tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z článku 9.2 Zmluvných ustanovení, správne okresný súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do zmluvných dojednaní vopred pripravenej typovej zmluvy, keď celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 9 zmluvných dojednaní. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom a musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Osobitne je tiež potrebné zdôrazniť skutočnosť, že v rámci zmluvných ustanovení boli určený štyria rozhodcovia, ktorý môžu vec prejednať a rozhodnúť a podpisom dohody o uznaní dlhu vyjadril klient (spotrebiteľ) veriteľovi svoj súhlas na výber jedného z uvedených rozhodcov. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, ale aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.
Možno zhrnúť, že okresný súd správne uviedol, že predmetné zmluvné dojednanie obsahujúce rozhodcovskú doložku reálne vytvára nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľná rozhodcovská doložka je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31.12.2007) neplatná, čo znamená, že rozhodcovský rozsudok v danom prípade bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky a nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.
Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.