Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1S-29-2013.pdf
PDF · 104.59 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/29/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu JUDr. X. B., správcu, Kancelária správcu so sídlom X. XX, B.L., správca konkurznej podstaty úpadcu, Správa pohľadávok, a.s., v konkurze, so sídlom Weberova 2, Prešov, IČO: 36 489 859, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 1100305/1/23472/5/2013 zo dňa 15.mája 2013 na základe žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobou zo dňa 15.07.2013 sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že Daňový úrad Prešov rozhodnutím vydaným pod č. 9700303/5/1005481/2013 zo dňa 15.03.2013 podľa ustanovenia § 155 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku uložil pokutu za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. a/ tretieho bodu Daňového poriadku za nepodanie daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011 v lehote určenej správcom dane vo výzve v sume 60,-- EUR. Žalovaný po podaní odvolania žalobcom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní, poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov citované rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
Žalobca v žalobe popísal postup pred podaním žaloby s tým, že poukázal na odvolacie námietky, ktoré spočívali v tom, že uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 21.08.2012 sp. zn.: 1K/29/2012, ktoré sa stalo právoplatným 28.08.2012, súd začal konkurzné konanie voči dlžníkovi Správa pohľadávok, a.s., so sídlom Weberova 2, Prešov a ďalším uznesením toho istého súdu zo dňa 29.10.2012 č.k.: 1K/29/2012-46, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 06.11.2012, súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka Správa pohľadávok, a.s. a do funkcie správcu ustanovil JUDr. X. B., so sídlom kancelária X. č.XX, B. C.. Zdôraznil, že podľa jeho názoru predmetná pokuta vo výške 60,-- EUR predstavuje sankciu postihujúcu majetok úpadcu podľa § 100 ods. 1, 2 zákona č. 7/2005 Z.z. a z tohto dôvodu je táto z uspokojenia v konkurze vylúčená. V žalobe poukázal na odôvodenie rozhodnutia žalovaného s tým, že podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie nie je zákonné a nie je správne z dôvodov, ktoré špecifikoval
poukazom na citované uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn.: 1K/29/2012 zo dňa 21.08.2012 a uznesenie č.k.: 1K/29/2012-46 zo dňa 29.10.2012.
Argumentoval tým, že podľa ustanovenia § 100 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. z uspokojenia v konkurze je vylúčené príslušenstvo prihlásených pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po vyhlásení konkurzu. Podľa ods. 2 písm. c/ tohto ustanovenia - z uspokojenia v konkurze sú vylúčené aj mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a žalobcom citované ustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácii a komentár k citovaným ustanoveniam zdôraznil, že daňovým úradom uložená pokuta je zmluvná sankcia postihujúca majetok úpadcu, t.j. sankcia, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu a je vylúčená z uspokojenia v konkurze tak, ako uvádza ustanovenie § 100 ods. 2 písm. c/ Zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Ďalej konštatoval, že ak by proti prvostupňovému rozhodnutiu nepodal odvolanie, toto by nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť a uvedené rozhodnutie po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti by tvorilo pohľadávku proti príslušnej podstate. Podľa názoru žalobcu rozhodnutie správcu dane, pričom tento mal vedomosť o tom, že na daňový subjekt vyhlásený konkurz, je v hlbokom rozpore so Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je lex specialis voči zákonu č. 563/2009 Z.z., zákonu č. 595/2009 Z.z. a zákonu č. 333/2011 Z.z.. Vzhľadom na namietané skutočnosti žalobca akcentoval, že uvedená pokuta predstavuje zmluvnú sankciu postihujúcu majetok úpadcu, teda ide o sankciu, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu a z tohto dôvodu je v zmysle citovaných ustanovení zákona vylúčená z uspokojenia v konkurze.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Argumentoval tým, že dôvody uvádzané v žalobe považuje v celom rozsahu za neopodstatnené a sú totožné s odvolacími námietkami, s ktorými sa podrobne vyrovnal v odôvodnení rozhodnutia a trvá na odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že správca dane aj žalovaný pri uložení pokuty vychádzali zo skutočnosti, že daňový subjekt evidentne porušil svoju povinnosť podať daňové priznanie a túto povinnosť si nesplnil ani na základe výzvy správcu dane, a preto správca dane v súlade s ustanovením § 155 ods. 1 písm. b/ zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov uložil daňovému subjektu, zastúpenému správcom v konkurznom konaní, pokutu rovnajúcu sa spodnej hranici rozpätia. V danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť, zákonodarca totiž nestanovil žiadne liberačné dôvody, ktoré by umožňovali žalobcovi ubrániť sa uloženiu pokuty. A takým liberačným dôvodom nie je ani vyhlásenie konkurzu na žalobcu. Žalovaný zdôraznil, že správca dane v spornom prípade pokutu ešte len ukladal, a to je povinný bez ohľadu na to, v akej situácii (pre tento prípad, či je na žalobcu vyhlásený konkurz alebo nie) sa daňový subjekt nachádza. Ukladanie pokuty je pre správcu dane obligatórny procesný krok, ktorý navyše nie je upravený v osobitných ustanoveniach zákona č. 7/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov. Práve naopak § 47 ods. 2 Zákona o konkurze ustanovuje, že vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, a teda na uloženie pokuty sa nevzťahuje zákaz daňového konania v priebehu konkurzného konania.
Žalovaný dôvodil aj tým, že z uspokojenia sú vylúčené mimozmluvné a zmluvné sankcie, ktoré by sa mali uspokojovať z konkurznej podstaty, ak na ne vznikol nárok, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu (§ 100 ods. 2 písm. c/ Zákona o konkurze). Sem patria aj pokuty uložené správcom dane. Sankciu je možné uložiť v tých konaniach, ktoré sa vyhlásením konkurzu neprerušujú (§ 47 ods. 2 Zákona o konkurze), a preto jej uloženie rozhodnutím vydaným po vyhlásení konkurzu nie je právne neúčinné, na rozdiel od takých, ktoré boli uložené rozhodnutiami v správnych konaniach, ktoré sa vyhlásením konkurzu prerušujú. Skutočnosť, že správca dane uložil pokutu, ešte neznamená, že ju ide vymáhať. Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenie § 100 ods. 2 písm. c/ Zákona o konkurze túto pohľadávku nie je možné uspokojiť z konkurznej podstaty v priebehu konkurzu. Avšak po skončení konkurzného konania si správca dane môže voči daňovému dlžníkovi pohľadávku vylúčenú z uspokojenia v konkurze uplatňovať, prípadne ju začať vymáhať v daňovom exekučnom konaní. Zrušením konkurzu nevznikajú pohľadávky veriteľovi, ktoré neboli počas konkurzného konania uspokojené. Skutočnosť, že je správcovi v konkurznom konaní ako osobe, ktorá koná za daňový subjekt v konkurznom konaní (§ 159 zákona
č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov), doručené rozhodnutie o uložení pokuty, nemožno stotožňovať s prihlásením pohľadávky v konkurze, prípadne uplatnením pohľadávky proti podstate správcom dane v priebehu konkurzného konania. Taktiež žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 4Sžf/24/2010 zo dňa 15.02.2011 rozhodol v prospech žalovaného v obdobnej veci.
Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Prešov rozhodnutím vydaným pod č. 9700303/5/1005481/2013 zo dňa 15.03.2013 na základe zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňového poriadku) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov rozhodol tak, že podľa § 155 ods. 1 písm. b/ zákona č. 565/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov uložil daňovému subjektu Správa pohľadávok, a.s., IČO: 36489859, DIČ: 2021779012, Weberova 2, Prešov, v zastúpení správcom v konkurznom konaní JUDr. B. X.... pokutu vo výške 60,-- EUR za správny delikt podľa § 154 ods.1 písm. a/ tretieho bodu zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov a to nepodanie daňového priznania na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011 v lehote do 16.11.2012 určenej správcom dane vo výzve č. 9700303/2005/269591/2012 zo dňa 25.09.2012 podľa § 15 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov s tým, že pokuta je splatná do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet DÚ Prešov.
Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že poukázal na § 41 ods. 1 zákona č. 595/2009 Z.z. o dani z príjmov, podľa ktorého daňovník je povinný podať daňové priznanie za predchádzajúce zdaňovacie obdobie v lehote podľa § 49. Podľa § 49 ods. 2 citovaného zákona daňové priznanie sa podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak. Daňový subjekt Správa pohľadávok, a.s., v zastúpení správcom v konkurznom konaní JUDr. X. B. bol povinný podať daňové priznanie k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2011 do 02.04.2012. Pretože daňovník v uvedenej lehote daňové priznanie nepodal, preto mu bola zaslaná výzva na podanie daňového priznania č. 9700303/5/2695991/2012 zo dňa 25.09.2012, ktorá bola doručená podľa § 31 Daňového poriadku dňa 01.10.2012 a lehota určená vo výzve uplynula dňa 16.10.2012. Daňový subjekt daňové priznanie nepodal ani v lehote určenej správcom dane vo výzve.
Správny orgán prvého stupňa citoval ustanovenie § 155 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane uloží pokutu od 60,-- EUR do 32.000,-- EUR za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. c/, ak daňový subjekt nepodá daňové priznanie v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 15 ods. 2 Daňového poriadku. Správca dane uložil pokutu v minimálnej výške, ktorú stanovuje zákon a to 60,-- EUR a výška pokuty má v danom prípade mať výchovný charakter a nie likvidačný. Poukázal na to, že vychádzajúc z ustanovenia § 155 ods. 3 Daňového poriadku správca dane pri určovaní výšky pokuty prihliada na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho konania.
O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím zo dňa 15.05.2013 pod č. 1100305/1/234725/2013 podľa zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní... tak, že podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku citované rozhodnutie Daňového úradu Prešov potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na prvostupňové rozhodnutie, obsah odvolania a výrok rozhodnutia právne odôvodnil tým, že podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 15 ods. 2 Daňového poriadku, ak nebolo podané daňové priznanie v lehote podľa osobitných predpisov, správca dane vyzve daňový subjekt na jeho podanie. Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania. Poukázal na to, že podľa § 154 ods. 1 písm. b/ tretieho bodu Daňového poriadku
správneho deliktu sa dopustí ten, kto nepodá daňové priznanie v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 15 ods. 2 a podľa § 155 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku správca dane uloží pokutu od 60,-- EUR do 32.000,-- EUR za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. a/ tretieho bodu, ak je správcom dane obec, uloží pokutu najviac do výšky vyrubenej dane, nie menej ako 10,-- EUR, najviac však do 6.000,-- EUR. Zákon č. 563/2009 Z.z. (Daňový poriadok) v § 159 druhá veta upravuje, že v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu sa na správcu dane v konkurznom konaní vzťahujú ustanovenia tohto zákona a osobitných predpisov, ktoré upravujú práva a povinnosti daňového subjektu. Zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpis § 41 ods. 1 prvá veta upravuje, že daňové priznanie za predchádzajúce zdaňovacie obdobie je povinný podať daňovník v lehote podľa § 49 a podľa §49 ods. 2 prvá veta Zákona o dani z príjmov daňové priznanie alebo hlásenie sa podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca kalendárneho mesiaca za predchádzajúci kalendárny mesiac. Citoval aj ustanovenie zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurzne a reštrukturalizácii a to § 47 ods. 2 prvá veta, podľa ktorého vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie o výživnom pre maloleté deti, ani trestné konania, pričom v trestnom konaní nemožno rozhodnúť o náhrade škody; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 48.
Žalovaný na základe vyššie citovaných ustanovení vyvodil právny záver, že z obsahu spisového materiálu bolo jednoznačne preukázané, že daňový subjekt si nesplnil povinnosť podať daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011 vyplývajúce z § 49 ods. 2 Zákona o dani z príjmov a túto povinnosť si nesplnil ani na základe výzvy správcu dane. Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov totiž jednoznačne vyplýva, že daňové priznanie je povinný podať daňový subjekt do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia. V danom prípade zdaňovacie obdobie uplynulo dňom 31.12.2011, a preto daňové priznanie mal daňový subjekt podať do 02.04.2012, čo sa však nestalo. Správca dane preto zaslal daňovému subjektu výzvu na podanie daňového priznania č. 9700303/5/2695991/2012 zo dňa 25.09.2012, v ktorej určil lehotu na jeho podanie do 15 dní odo dňa doručenia tejto výzvy. Zásielka určená do vlastných rúk sa vrátila správcovi dane s poznámkou adresát je neznámy. V súlade s ustanovením § 31 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov sa považuje za doručenú v deň jej vrátenia správcovi dane, a to aj vtedy, ak sa adresát, ktorému mala byť písomnosť doručená, o tom nedozvie (fikcia doručenia). Zásielka sa vrátila správcovi dane dňa 01.10.2012, tento deň sa považuje aj za doručenú adresátovi. Pretože subjekt ani v tejto lehote daňové priznanie nepodal, a preto bolo povinnosťou správcu dane v súlade s § 155 ods. 1 písm. b/ zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov uložiť daňovému subjektu pokutu za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. a/ tretieho bodu v sume najmenej 60,-- EUR.
K námietkam žalobcu, že z uspokojenia v konkurze sú vylúčené mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu, a preto pokuta predstavuje sankciu postihujúcu majetok úpadcu a je vylúčená z uspokojenia v konkurze, žalovaný konštatuje, že vyhlásením konkurzu sa daňové konanie (ktorým je podľa § 2 písm. c/ zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov) neprerušuje, čo vyplýva z ustanovenia § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, a preto nepovažuje námietky žalobcu za opodstatnené. Skutočnosť, že správca dane uloží daňovému subjektu pokutu v súlade so zákonom, ešte neznamená, že si ju uplatňuje ako daňovú pohľadávku v konkurze. žalovaný ďalej žalobcovi pripomenul, že v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu sa na správcu v konkurznom konaní vzťahujú všetky ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako aj osobitných predpisov, ktoré upravujú práva a povinnosti daňového subjektu (§ 159 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov), a preto nie je možné tvrdiť, že v čase, keď je na daňový subjekt vyhlásený konkurz, správca dane konal v rozpore so zákonom č. 7/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, keď daňovému subjektu uložil pokutu za správny delikt. Žalovaný zdôraznil, že podľa vyššie citovaného ustanovenie § 155 ods. 1 písm. b/ zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov obligatórnou povinnosťou správcu dane je uložiť pokutu za podanie daňového priznania ani po výzve správcu dane, a túto povinnosť si správca dane rozhodnutím aj splnil. Konal tak v súlade so zákonom č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako aj v súlade s ustanovením § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, a preto námietky žalobcu odvolací orgán považuje za neopodstatnené. Preto žalovaný rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.
Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia - pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. - rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Jedinou žalobnou námietkou nezákonnosti rozhodnutia žalovaného je, že vydané rozhodnutie daňovým úradom a následne žalovaným je v rozpore s ustanovením § 100 ods. 1, ods. 2 písm. c/ zákona č 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Medzi účastníkmi konania skutkový stav je nesporný, pretože žalobca vo vzťahu k jeho zisteniu nevzniesol ani v odvolaní ani v žalobe žiadne námietky.
Zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom v čase vydania prvostupňového rozhodnutia v ustanovení § 47 ods. 1 upravoval, že ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia týchto konaní neplynú. Na účastníkov konaní, ktorí vystupujú na strane úpadcu, prerušenie konania pôsobí, len ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo o vedľajšie účastníctvo.
Podľa § 47 ods. 2 citovaného zákona - vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie o výživnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom konaní nemožno rozhodnúť o náhrade škody; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 48. V týchto konaniach však lehota pre správcu na podanie opravného prostriedku neuplynie skôr ako 30 dní od konania prvej schôdze veriteľov.
Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v ustanovení § 100 ods.1 až 3 upravuje vylúčenie niektorých pohľadávok z uspokojenia. Podľa ods. 1 tohto ustanovenia - z uspokojenia v konkurze je vylúčené príslušenstvo prihlásených pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po vyhlásení konkurzu. Podľa ods. 2 - z uspokojenia v konkurze sú vylúčené aj
a) trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním, ak tento zákon neustanovuje inak,
b) nároky veriteľov z bezodplatných právnych úkonov,
c) mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu,
d) tresty postihujúce majetok úpadcu uložené v trestnom konaní.
Z citovaného ustanovenia § 100 ods. 2 písm. c/ je nesporné, že vydanie rozhodnutie správcu dane a následne žalovaného sa týka mimozmluvnej sankcie, teda uloženej pokuty za správny delikt, a že táto sankcia uložená vo výške 60,-- EUR je vylúčená z uspokojenia, pretože bola uložená po vyhlásení
konkurzu. Podľa názoru súdu je nesporné, že nemožno stotožňovať pojem uspokojenie mimozmluvnej sankcie a jej uloženie na základe rozhodnutia správneho orgánu.
Daňový poriadok v štvrtej časti upravuje daňové konanie a podľa § 50 ods. 1 - daňové konanie začína
a) na návrh účastníka daňového konania,
b) z podnetu orgánu príslušného konať vo veci podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.
Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - ak daňové konanie začína z podnetu orgánu príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom, keď tento zákon vykoná voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa tohto zákona oprávnený konať prvý úkon.
Podľa názoru súdu aj ukladanie sankcií upravené v piatej časti Daňového poriadku v §154 až § 157 je daňovým konaním, pričom podľa § 158 ods. 5 Daňového poriadku - po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu s odkazom na zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ak teda podľa citovaného ustanovenia § 47 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa daňové konanie neprerušuje, potom bolo povinnosťou správcu dane za nesplnenie povinnosti podať daňové priznanie žalobcovi uložiť sankciu. Uloženie sankcie však súčasne neznamená aj uspokojenie z konkurznej podstaty úpadcu. Námietka by bola dôvodná iba v tom prípade, ak by žalovaný sa v rámci konkurzného konania domáhal jej uspokojenia.
Krajský súd poľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal rozhodnutie a postup správneho orgánu v rozsahu a z dôvodu uvedeného v žalobe a dospel k záveru, že rozhodnutia a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.