Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-161-2012.pdf
PDF · 160.23 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/161/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobcov: 1.) X. P., nar. XX. XX. XXXX a 2.) C. P., rod. J., nar. XX. XX .XXXX, obaja bytom C. č. XX, obaja v konaní zastúpení JUDr. Alexandrou Korbeľovou, advokátkou so sídlom Bratislava, Budovateľská 2, proti žalovanej: W.. W. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. č. XX, zastúpená Mgr. Petrom Nyúlom, advokátom so sídlom Levice, ul. kpt. Jaroša 4, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej a žalobcov v 1.) a 2.) rade proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 29. februára 2012 č. k. 10C/28/2005-319, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu p o t v r d z u j e . Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom v 1.) a 2.) rade náhradu trov odvolacieho konania, pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia v sume 251,03 eura, na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Alexandry Korbeľovej, vedený v P. banke, a.s., č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Okresný súd Komárno, ako súd prvého stupňa (§ 9 ods. 1 OSP) rozsudkom zo dňa 29. februára 2012 č. k. 10C/28/2005-319 určil, že žalobcovia v 1). a 2.) rade X. P. nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXX a C. P., rod. J., nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností vytvorených geometrickým plánom Ing. Yvety Strhanovej zo dňa 10. 10. 2007, overenom Správou katastra Komárno dňa 23. 11. 2007 pod č. 1092/07 ako parc. č. 187/5 - zastavaná plocha o výmere 23 m2 odčlenením od parc. č. 187/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 295 m2 a parc. č. 186/6 - záhrada o výmere 2 m2 odčlenením od parc. č. 186 - záhrada o výmere 320 m2, vedených Správou katastra Komárno na LV č. XXX pre k. ú. C.. Geometrický plán Ing. Yvety Strhanovej v znaleckom posudku č. 16/2007 zo dňa 10. 10.2007 tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom náhradu trov konania do rúk JUDr. Alexandry Korbeľovej v sume 16,60 eura titulom súdneho poplatku a 1.637,70 eura titulom trov právneho zastúpenia a náhradu trov štátu na účet Okresného súdu Komárno v sume 826,46 eura, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení rozsudku prvostupňový súd poukázal na to, že žalobcovia sa žalobou došlou súdu 15. 03. 2005, v spojitosti s písomným podaním zo dňa 07. 02. 2008, domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností parc. č. 186/5 - záhrada o výmere 51 m2, parc. č. 186/6 - záhrada o výmere 2 m2 a parc. č. 187/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 23 m2, nachádzajúcich sa v k. ú. C., ktoré boli odčlenené geometrickým plánom vyhotoveným súdnou znalkyňou Ing. Yvetou Strhanovou dňa 10. 10. 2007 od parcely č. 186 -záhrady o výmere 324 m2 (novovytvorené parcely č. 186/5 a 186/6) a od parcely č. 187/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 295 m2 (novovytvorená parcela č. 187/5), zapísaných na LV č. XXX vedenom Správou katastra Komárno pre k. ú. C.. Žalobu odôvodnili tým, že medzi nimi a žalovanou sú nezhody ohľadne hranice medzi ich susediacimi parcelami. Nehnuteľnosti
zapísané na LV č. XX pre kat. úz. C. ako parc. č. 180 - zastavané plochy o výmere 334 m2, parc. č. 184 o výmere 137 m2 a parc. č. 185 o výmere 169 m2 tvoria ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Žalobca v 1.) rade je vlastníkom aj nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXX, parc. č. 178 - zastavané plochy o výmere 428 m2 a na LV č. XXX, parc. č. 179 - záhrada o výmere 302 m2. Žalovaná je výlučnou vlastníčkou susedných nehnuteľností vedených na LV č. XXX ako parc. č. 186 - záhrady o výmere 324 m2, parc. č. 187/1 - zastavané plochy o výmere 184 m2 a parc. č. 187/3 o výmere 295 m2. V čase keď nadobudli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX, hranice medzi parcelami č. 184 a 185 a parcelou č. 186 boli vyznačené oplotením, ktoré bolo znovu postavené na pôvodných miestach už po povodniach v roku 1964 so súhlasom ich právnych predchodcov ako aj právnych predchodcov žalovanej. Tento stav všetci plne rešpektovali do roku 2002. Parcela č. 179 susedí s parcelou č. 186 zapísanou na LV č. XXX, ktorá je vo vlastníctve žalovanej. Parcela č. 186 susedí s nehnuteľnosťou žalovanej, a to parcelou č. 187/3 zapísanej na LV č. XXX. Aj medzi týmito nehnuteľnosťami existovalo a aj v súčasnosti sčasti existuje staré oplotenie, ktoré oddeľovalo tieto pozemky viac ako 50 rokov a ktoré bolo až do roku 2002 všetkými vlastníkmi rešpektované. Žalovaná v máji roku 2002 urobila oplotenie medzi parcelami č. 186 a parc. č. 184 a 185 svojvoľne odstránila a na parcelách č. 184 a 185, ktoré takmer 50 rokov užívali ich právni predchodcovia a po nich od roku 1991 oni v dobrej viere ako vlastníci, postavili betónové stĺpy údajne v súlade s novým zameraním a vytýčením hraníc susedných pozemkov. Jeden z týchto stĺpov je osadený nad ich pivnicou. Pri osádzaní žalovaná klenbu pivnice poškodila a od toho času do pivnice zateká. S týmto zameraním nesúhlasili, dali si v roku 2005 vypracovať geometrický plán Ing. Richardom Gallasom, ktorý len potvrdzuje, že nároky žalovanej, ktorá sa domáha vydania pozemkov, sú neoprávnené a bez akéhokoľvek právneho dôvodu zasahuje do ich vlastníckych práv. Podľa tohto geometrického plánu v dobrej viere užívali viac ako 10 rokov ako parcely vyznačené na tomto geometrickom pláne pod parc. č. 186/2 o výmere 42 m2, parc. č. 186/3 o výmere 2 m2 a parc. č. 187/4 o výmere 22 m2. Majú naliehavý právny záujem na tom, aby ich vlastnícke právo k týmto parcelám bolo určené vydržaním, pretože inak sú obmedzovaní v plnom výkone svojich vlastníckych práv a do ich vlastníckych práv môžu zasahovať tretie osoby. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, navrhla ju v celom rozsahu zamietnuť a uviedla, že tvrdenia žalobcov týkajúce sa pôvodnej hranice medzi spornými parcelami nezodpovedajú realite. Správnosť geometrického plánu Ing. Richarda Gallasa neuznávala a zároveň poukazovala na znalecký posudok a geometrický plán znalca Ing. Michala Muchu vypracovaného z poverenia Okresného súdu Komárno vo veci vedenej pod č. 10C 276/2002 na určenie priebehu hranice medzi susednými nehnuteľnosťami účastníkov konania. Tvrdila, že medzi parcelami č. 184, 185 a 186 bolo vybudované iba provizórne oplotenie jej otcom M. C. po konzultácii s vtedajším vlastníkom parcely č. 184 a 185. Oplotenie bolo provizórne z toho dôvodu, že ani pre vtedajších vlastníkov nebolo zrejmé kde prebieha hraničná čiara medzi ich pozemkami. Parcelu č. 186 kúpili rodičia žalovanej v roku 1968 bez toho, aby boli zamerané. Na hranici medzi parcelami č. 178, 187/3 a 187/1 existovalo oplotenie už pred rokom 1954. Oplotenie, ktoré sa nachádza medzi nimi v súčasnosti bolo vybudované svojvoľne právnym predchodcom žalobcu v 1.) rade začiatkom70-ich rokov. Okresný súd Komárno rozsudkom zo dňa 22. 08. 2008 určil, že žalobcovia v 1.) a 2.) rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti: parc. č. 186/5 - záhrady o výmere 51 m2 nachádzajúca sa v kat. úz. C. vytvorené geometrickým plánom Ing. Yvety Strhanovej zo dňa 10. 10. 2007 overenom Správou katastra Komárno dňa 23. 11. 2007 odčlenením od parc. č. 186 - záhrada o výmere 324 m2, zapísanej na LV č. XXX pre k. ú. C.. V ostatnej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žaloba je opodstatnená iba čiastočne. Novovytvorenú parc. č. 186/5 žalobcovia v 1.) a 2.) rade dobromyseľne a nerušene užívali v domnení vlastníckeho práva od uzavretia kúpnej zmluvy s P. J., čiže minimálne od 08. 07. 1991 a predtým ju užívali tiež dobromyseľne rodičia žalobcu v 1.) rade. Účastníci konania, ani ich právni predchodcovia až do zamerania susediacich parciel geodetom Ing. Ladislavom Fülöpom začiatkom mája 2002 nevedeli, kde prebieha hranica medzi ich pozemkami. Pletivový plot medzi parcelami 184, 185 a 186 bol postavený otcom žalovanej. Vtedajší vlastníci nezabránili ani neučinili žiadne kroky smerujúce k tomu, aby zabránili P. vysadiť vinič súbežne s týmto plotom, preto sa žalobcovia dôvodne domnievali, že od P. J. kupujú nehnuteľnosť tak, ako boli parcely v čase kúpy oplotené. Súd mal za to, že sú splnené všetky podmienky vydržania novovytvorenej parcely č. 186/5, preto žalobe v tejto časti vyhovel. Právne vec odôvodnil podľa § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1 a § 135a Občianskeho zákonníka. Ohľadne určenia vlastníckeho práva žalobcov k novovytvoreným parcelám č. 186/6 a 187/5 žalobu zamietol, majúc výsluchom svedkov za preukázané, že i keď vlastníci susedných parciel nemali svoje pozemky zamerané a nevedeli presne kde je hranica medzi ich pozemkami, už otec žalovanej v rokoch 1972-1973 vytýkal právnym predchodcom žalobcov, že posunutím dreveného plotu postaveného
medzi parcelami č. 178, 179 a 187/3, 186 mu zasahujú do vlastníckych práv, preto čo do užívania parciel č. 186/6 a 187/5 žalobcovia, ani ich predchodcovia neboli dobromyseľní a ani byť nemohli, nakoľko k podielu 2/8-ín k celku k parcele č. 178 žalovaná nadobudla vlastnícke právo až osvedčením o vlastníctve podľa § 63 Zákona č. 323/1992 Zb., pojatým do notárskej zápisnice dňa 10. 05. 2005. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia aj žalovaná. Krajský súd v Nitre rozsudkom č. 5Co/109/2010-286 zo dňa 25. 05 .2011 napadnutý rozsudok súdu v časti týkajúcej sa výroku o určení vlastníckeho práva v prospech žalobcov v 1.) a 2.) rade potvrdil. V časti týkajúcej sa výrokov o zamietnutí žaloby v ostatnej časti, o náhrade trov konania účastníkov a náhrade trov konania štátu rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu v otázke nedobromyseľnosti držby žalobcov v 1.) a 2.) rade k novovytvoreným parcelám č. 186/6 a 187/5 a vyslovil právny názor, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí ostatnej časti žaloby nemá oporu v skutkovom zistení. Vytýkal súdu, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcov, že medzi účastníkmi sporu od doby, kedy nadobudli vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam či už dedením resp. kúpou, t. j. od roku 1972, od roku 1977 a od roku 1991 do roku 2002 , nikdy neboli žiadne spory týkajúce sa výmery a tvaru dotknutých pozemkov a že o nedobromyseľnosti žalobkyne v 2.) rade vôbec nie je možné hovoriť, pretože tieto nehnuteľnosti užívala dobromyseľne od roku 1977, kedy so žalobcom v 1.) rade uzavrela manželstvo. Prvostupňový súd vôbec neuviedol, čo bolo v rámci dokazovania oboznámené zo spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 10C/276/2002 a ako vyhodnotil žalobcami predložené fotografie ohľadne sporných nehnuteľností a oplotenia medzi nimi, ako sa vysporiadal so svedeckými výpoveďami jednotlivých svedkov, čo robí napadnutý rozsudok nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Prvostupňový súd potom už vykonané dokazovanie doplnil opätovným oboznámením zápisníc o výsluchu účastníkov konania a svedkov Y. C., Y. P., I. C., Y. Y., S. P., M. P. a C. G. v konaní vedenom pred Okresným súdom Komárno pod sp. zn. 10C 276/2002 a vyhodnotil ho iba vo vzťahu k novovytvoreným parcelám č. 187/5 a 186/6, pretože k novovytvorenej parcele č. 186/5 otázka vlastníctva bola už právoplatne vyriešená. Uviedol, že na tejto určovacej žalobe uplatnenej podľa § 80 písm. c) OSP žalobcovia majú naliehavý právny záujem, pretože takéto súdne rozhodnutie môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Po citácií ustanovení § 129 ods. 1, 2, § 130, § 132 ods. 1, 2 a § 134 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka konštatoval, že vydržanie patrí k originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. K zákonným predpokladom vydržania patria: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach 10 rokov. Prekážkou nepretržiteľnosti nie je právne nástupníctvo, pretože právny nástupca si do vydržacej doby môže započítať i dobu, po ktorú vec oprávnene držal jeho právny predchodca. Po uplynutí vydržacej doby sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci bez splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok, c) spôsobilosť predmetu vydržania. Právo držby môže patriť aj osobe odlišnej od vlastníka, teda osobe, ktorá je dobromyseľná, že vlastníctvo nadobudla, hoci sa tak v skutočnosti nestalo, pretože jej chýba platný nadobúdací právny dôvod. Tá istá vec môže byť súčasne v držbe aj viacerých osôb. Podmienky oprávnenej držby vyplývajú z ustanovenia § 130 Občianskeho zákonníka. Oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci, alebo vykonávanie práva, čiže skutočnú držbu, vôľu nakladať s vecou alebo s právom ako so svojimi, teda správanie sa k veci ako k svojej vlastnej a nemôže pritom chýbať dobrá vôľa, že vec alebo vykonávanie práva patria držiteľovi. Táto požiadavka dobromyseľnosti musí byť poznateľná objektívne, nielen zo subjektívneho hľadiska. Dôležité je, či držiteľ mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fyzicky ovláda, patrí. Musia byť preukázané okolnosti nasvedčujúce poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci. Význam oprávnenej držby okrem toho, že poskytuje ochranu tzv. nedoloženým právnym vzťahom spočíva aj v zákonnej možnosti jej premeny na vlastnícke právo. Táto premena sa uskutočňuje zo zákona prostredníctvom vydržania, ktorého podmienky sú upravené v ustanovení § 134 Občianskeho zákonníka. Zo znenia tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov ak ide o nehnuteľnosti. Do tejto držby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca, pri pochybnostiach sa podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpokladá, že držba je oprávnená. Účinky vydržania podľa ustanovenia § 135a Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 01. 01. 1992) môžu nastať vzhľadom na ustanovenie § 507a ods. 3 Občianskeho zákonníka najskôr od 01. 04. 1984. Toto ustanovenie umožňuje, aby do vydržacej doby uvedenej v ustanovení § 135a ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo možné započítať aj dobu, po ktorú občan, alebo jeho právny predchodca za podmienok ustanovených v § 135a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka mal vec v nepretržitej oprávnenej držbe alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu pred
účinnosťou novely Občianskeho zákonníka (zák. č. 131/82 Zb.).Vlastníkom nehnuteľnosti sa počínajúc dňom 01. 01. 1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov. Do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že na liste vlastníctva č. XX pre kat. úz. C. ako vlastníci parc. č. 180
- zastavaná plocha o výmere 334 m2 s domom súp. č. 35 , parc. č. 184 - zastavaná plocha o výmere 137 m2 s domom súp. č. 45 a parc. č. 185 - zastavaná plocha o výmere 169 m2 sú vedení žalobcovia v celosti. Nadobudli ju do bezpodielového spoluvlastníctva manželov kúpnymi zmluvami registrovanými Štátnym notárstvom v Komárne č. RI 134/82 (uzatvorenou dňa 26. 03. 1982 s Y. Y. a I. J. ), RI. 718/91 (uzatvorenou dňa 08. 07. 1991 s P. J.) a rozhodnutím o určení vlastníckeho práva. Na liste vlastníctva č. XXX pre kat. úz. C. je vedená parcela č. 179 - záhrada o výmere 302 m2 ako vlastníctvo žalobcu v celosti na základe osvedčenia o dedičstve Leily Baštrnákovej, notárky Notárskeho úradu Komárno č. 5D 214/2005, Dnot. 204/2005 po neb. R. P. zomrelej dňa XX. XX. XXXX v podiele 1 ku celku a osvedčenia Márie Kvasnovskej, notárky Notárskeho úradu Komárno č. 4D 241/2005, Dnot. 212/2005 po neb. M. P. zomrelom XX. XX. XXXX tiež v podiele 1. Parcela č. 178 - zastavaná plocha o výmere 428 m2 s rodinným domom súp. č. 33, vedená na LV č. XXX, tvorí výlučné vlastníctvo žalobcu v 1./ rade. Jeho vlastníctvo bolo vyznačené na základe dedičských rozhodnutí bývalého Štátneho notárstva v Komárne č. D 637/72 po neb. R. P. a D 1276/77 po neb. M. P. a osvedčením o vyhlásení o nadobudnutí vlastníctva na základe vydržania podľa § 63 Zákona č. 323/92 Zb . spísaného do zápisnice na Notárskom úrade JUDr. Miloša Kaana v Bratislave pod č. N 212/2005, Nz 20437/2005, NCRls 20161/2005 dňa 10. 05. 2005. Na LV č. XXX sú vedené parcely č. 186 - záhrada o výmere 324 m2, č. 187/1 - zastavaná plocha o výmere 184 m2, s rodinným domom súp. č. 40 a č. 187/3 - zastavaná plocha o výmere 295 m2. Tvoria výlučné vlastníctvo žalovanej na základe kúpnej zmluvy registrovanej Štátnym notárstvom v Komárne pod č. RI 1610/90, uzatvorenej s W. S., E. P., P. P., Y. C. a notárskeho osvedčenia N 218/96, NZ 201/96 podľa § 63 Zákona č. 323/92 Zb. Ďalej súd považoval za preukázané, že medzi účastníkmi konania minimálne od roku 2002 sú nezhody kvôli hranici medzi ich susediacimi pozemkami. Dôkazom tejto skutočnosti sú rozhodnutia Okresného riaditeľstva PZ v Komárne č. ČVS: ORP-1868/OSV- KN-2004, Okresného úradu v Komárne č. PK-435,436,437/2002, PK - 521/2005 o priestupkoch proti občianskemu spolunažívaniu, ako aj právna vec vedená na Okresnom súde Komárno pod č. konania 10C 276/2002 navrhovateľov X. P. a manželky C. proti W.. W. C., o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva. Rozhodnuté vo veci samej nebolo pre späťvzatie návrhu po vykonaní znaleckého dokazovania geodetom. Na zistenie skutočného a užívacieho stavu súd nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru geodézie a kartografie, Ing. Yvetou Strhanovou, ktorá vo svojom posudku č. 16/2007 na základe listinných dôkazov a zamerania nehnuteľností vypracovala geometrický plán, v ktorom konštatovala, že žalobcovia zasahujú užívaním časti parciel žalovanej do jej vlastníckych práv celkovo o výmere 76 m2, a to v častiach označených v prílohe č. l ku geometrickému plánu, tvoriaceho neoddeliteľnú súčasť znaleckého posudku, označených ako novovytvorené parcely č. 186/5 o výmere 51 m2, č. 186/6 o výmere 2 m2 a č. 187/5 o výmere 23 m2. Prvostupňový súd poukázal na výpoveď svedka P. J., ktorý vypovedal, že medzi parcelami č. 184 a 186 bol otcom žalovanej postavený plot z pletivového drôtu pripevneného na agátové stĺpy súbežne s odkvapovou rúrou rodinného domu na parcele č. 186. On neskôr tiež súbežne s týmto plotom osadil železné stĺpy pre vinič. Nakoľko sám nevedel, že otcom žalovanej postavený plot nestojí na hranici parciel č. 184 a 186, ani nemohol žalobcov ako kupujúcich upozorniť na túto skutočnosť. Pred uzatvorením kúpnej zmluvy v júli 1991 dal svoje pozemky zamerať geodetom Ing. Radvanským, ktorý ho upozornil iba na to, že plot medzi ich susediacimi parcelami nie je na správnom mieste. I napriek výpovediam svedkov navrhnutých žalobcami trval na tom, že nikým nebol upozornený, že hrozno vysádza sčasti na pozemku žalobcov. Svedkyňa Helena Mocskosová, matka žalovanej uviedla, že vyrastala v rodinnom dome na parc. č. 187/1 a s rodičmi bývala do roku1961. Pamätá sa, že pôvodný drevený plot pred ich rodinným domom nestál na tom mieste, kde stojí v súčasnosti, ale asi o 2 metre ďalej smerom na ulicu. Pôvodný plot rozobral otec žalobcu v 1./ rade v čase, kedy ich rodinný dom bol neobývaný. Potom, čo sa jej otec vrátil bývať do domu, asi v roku 1972-73 upozornil otca žalobcu v 1.) rade, že drevený plot bol posunutý. Navrhol mu, aby svoje pozemky dali zamerať, ale otec žalobcu v 1.) rade s týmto nesúhlasil. Aj ona upozornila žalobcu v 1.) rade za prítomnosti jeho manželky, že drevený plot nie je na dobrom mieste. Mala úmysel pozemky zamerať, ale k tomuto nedošlo z finančných dôvodov. Medzi parcelami č. 184, 185 a 186 nebol žiadny plot, ale hranicu tvoril rodinný dom, ktorý sa zrútil počas povodne v roku 1965 a chlievy. Minimálne 3-4 roky odnášali sutiny, smeti a kúsky betónu, preto až po roku 1975 oplotil jej manžel parcelu č. 186 provizórnym plotom z drôtového pletiva. Oplotil ju preto, aby nemohli psy susedov chodiť do ich fóliovníka, ktorý museli nechávať otvorený. Obdobne vypovedal aj strýko žalovanej E. P., ktorý potvrdil, že otec žalovanej sa rozčuľoval kvôli tomu, že drevený
plot bol postavený na jeho pozemku, bol posunutý o 2 metre, a preto navrhol právnym predchodcom žalobcov zameranie ich pozemkov. V právnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno sp. zn. 10C 276/2002 boli vypočutí na mieste samom svedkovia Y. C., Y. P., Y. Y., S. P., M. P. a C. G.. Y. P. vypovedala, že v rodinnom dome tvoriacom vlastníctvo žalovanej bývala s manželom od roku 1963 do roku 1967. Starý drevený plot s betónovými stĺpmi medzi parcelami účastníkov konania bol postavený po roku 1967. Predtým medzi ich parcelami stálo drevené oplotenie z menších latiek. Medzi starým domom a plotom však bolo oveľa viac miesta než je teraz. Svedkyňa Y. k hranici medzi parcelami č. 185 a 186 na ohliadke ukazovala na betónový stĺp, ktorý vidno aj na fotografii založenej do prílohovej obálky spisu pod č. 5. Na výpoveď S. P. súd neprihliadol, nakoľko táto svedkyňa o užívacom stave po roku 1945 vedomosti nemala. Brat žalobcu, M. P. uviedol, že plot medzi parcelami č. 187/3 a 178, pozostatky ktorého sú stále zachované, bol postavený v roku 1954. Na tomto tvrdení trval i napriek tomu, že iní svedkovia vypovedali, že plot bol postavený po roku 1960. C. G., strýko žalobcu tiež dosvedčil, že predmetný drevený plot s betónovými stĺpmi bol postavený pred rokom 1960. Súd, prehodnotiac svoj právny názor vyslovený v rozsudku zo dňa 22. 08. 2008, s poukazom na svedecké výpovede týchto svedkov a na fotografiu č. 5 zobrazujúcu užívací stav nehnuteľností právnymi predchodcami účastníkov konania dospel k záveru, že žaloba je opodstatnená. Novovytvorené parcely č. 187/5 a 186/6 žalobca v 1.) rade dobromyseľne a nerušene užíval v domnení vlastníckeho práva od smrti R. P. (zomrela dňa XX. XX. XXXX) a od smrti M. P. (zomrel dňa XX. XX. XXXX), žalobkyňa v 2.) rade najmenej od roku 1991, a to tak ako sú vyznačené v geometrickom pláne Ing. Strhanovej bez toho, aby v období medzi rokmi 1991 a 2002 ich bol ktokoľvek upozorňoval, že užívajú pozemok, ktorý im vlastníckym právom nepatrí. Tieto novovytvorené parcely užívali ako svoje vlastné, žalobca v 1.) rade minimálne od 20. 10. 1977 a žalobkyňa v 2.) rade od roku 1991. Až do roku 2002 v užívaní nikým neboli rušení, teda nehnuteľnosť užívali dobromyseľne v domnení vlastníckeho práva viac ako 10 rokov. Účastníci konania, ani ich právni predchodcovia až do zamerania susediacich parciel geodetom Ing. Ladislavom Fülöpom začiatkom mája 2002 nevedeli kde prebieha hranica medzi ich pozemkami. Súd mal za to, že sú splnené všetky podmienky vydržania novovytvorených parciel č. 187/5 a 186/6, preto žalobe vyhovel. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Na základe tohto ustanovenia súd úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania v sume 1.654,30 eura, z toho na súdnom poplatku 16,60 eura a na trovách právneho zastúpenia 1.637,70 eura za tieto úkony právnych služieb účtovaných v súlade s Vyhláškou č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov: prevzatie veci dňa 21. 02. 2005 podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a § 14 ods. 1 písm. a/ 38,31 eura, vyhotovenie žaloby dňa 22. 02. 2005 podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a § 14 ods. 1 písm. c/ 38,31 eura, zastupovanie na pojednávaní dňa 06. 09. 2006, ktoré bolo odročené bez prejednania veci podľa § 14 ods. 5 1-ina odmeny t. j. 10,45 eura, zastupovanie na pojednávaní 08. 11. 2006 podľa § 14 ods. 1 písm. d/ 41,82 eura, vyjadrenie k znaleckému posudku zo dňa 10. 12. 2007 - 48,62 eura, písomné vyjadrenie k vzájomnému návrhu zo dňa 03. 05. 2008 - 48,62 eura, zastupovanie na pojednávaniach 28. 05, 18. 08. a obhliadke dňa 13. 06. 2008 po 48,62 eura, t. j. 145,86 eura, zastupovanie na pojednávaní dňa 22. 08. 2008, na ktorom bol iba vyhlásený rozsudok 24,31 eura, odvolanie proti rozsudku zo dňa 20. 10. 2008 - 48,62 eura, písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 20. 11. 2008 - 48,62 eura, zastupovanie na pojednávaní dňa 29. 02. 2012 - 58,69 eura, režijný paušál podľa § 16 ods. 3 ku každému úkonu právnej služby 2 x 4,97 eura, 2 x 5,44 eura, 1 x 5,90 eura, 7 x 6,30 eura, 1 x 7,63 eura, t. j. 78,45 eura, 20 %-né navýšenie pre zastupovanie dvoch žalobcov v zmysle § 14b ods. 3 zo sumy 630,68 eura, t. j. 126,14 eura, strata času podľa § 17 ods. 1 vo výške 1/60-iny z výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu za cestu z Bratislavy do Komárna a späť 8 polhodín, za dve cesty v roku 2006 (9,06 eura x 8 x 2), t. j. 144,96 eura, za štyri cesty v roku 2008 (10,56 eura x 8 x 4), t. j. 337,92 eura, za jednu cestu v roku 2012 (12,71 eura x 8), t. j. 101,68 eura, spolu 584,56 eura, hotové výdavky podľa § 15, cestovné osobným motorovým vozidlom zn. Nissan Micra pri spotrebe 6 lit./100 km a cene phm 1,168 eura dňa 06. 09. 2006, t. j. za 200 km x 0,06 lit. x 1,168 eura = 14,02 eura, pri cene phm 1,185 eura dňa 08. 11. 2006, t. j. 200 km x 0,06 lit. x 1,185 eura = 14,22 eura, za dve cesty dňa 28. 05. a 13. 06. 2008 pri cene phm 1,477 eura pri spotrebe 5,4 lit./100 km Nissan Qashqai 200 km x 0,054lit. x 1,477 eura = 15,95 x 2 = 31,90 eura, dňa 18. 08. 2008 pri cene phm 1,490 eura 200 km x 0,054 lit. x 1,490 eura = 16,10 eura, dňa 22. 08. 2008 pri cene phm 1,477 eura 200x 0,054 x 1,477 eura = 15,95 eura a dňa 29. 02. 2012 pri cene phm 1,512 eura 200 x 0,054 x 1,512 eura = 16,33 eura, spolu 108,52 eura, opotrebovanie motorového vozidla 200 km x 0,126 eura x 6 ciest = 151,20 eura + 200 km x 0,183 eura x 1 cesta v roku 2012 = 36,60 eura, t. j. 187,80 eura, t. j. spolu 1.637,70 eura.
Žalobcovia titulom trov právneho zastúpenia žiadali priznať 2.579,73 eura. Súd im nepriznal náhradu za vyjadrenie k podaniu žalovanej zo dňa 25. 07. 2005 (ktoré bolo podané bez výzvy súdu a mohlo byť prednesené na pojednávaní), za doplnenie podania zo dňa 13. 09. 2005 (v ktorom žalobcovia navrhli vykonanie dôkazov, ktorý dôkazný návrh mohli uviesť v žalobe), za zastupovanie na pojednávaniach 22. 02. 2006 a 19. 06. 2006 (ktoré boli odročené bez prejednania veci pre neprítomnosť účastníkov, vrátane právnej zástupkyne žalobcov), za vyjadrenie zo dňa 06. 09. 2006 (v ktorom žalobcovia zahlásili svedka), za upresnenie žalobného petitu zo dňa 05. 02. 2008 (žalobný návrh bol upresnený už 10. 12. 2007), za návrhy na dokazovanie dňa 10. 03. 2008 a 17. 03. 2008 (mohli byť navrhnuté na pojednávaní). Taktiež súd nepriznal náhradu za znalecké dokazovanie vynaložené v sume 39,83 eura zaplatené žalobcami W.. P. J. a 331,94 eura zaplatené W.. O. N., nakoľko tieto posudky boli vypracované na žiadosť žalobcov pred začatím konania. O náhrade trov konania štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 OSP v zmysle ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Pretože Ing. Strhanovej za znalecký posudok súd priznal znalečné 27.973,- Sk (928,53 eura) a za jej účasť na pojednávaní konanom 28. 05. 2008 sumu 1.925,- Sk (63,89 eura), t. j. spolu 29.898,- Sk (992,42 eura) a na trovy znaleckého dokazovania zložila preddavok v sume 5.000,- Sk (165,96 eura) iba žalovaná, preto suma 24.898,- Sk (826,46 eura) bola znalkyni vyplatená zo štátnych peňazí. Na uhradenie týchto trov štátu súd zaviazal žalovanú, ktorá vo veci úspech nemala. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, konštatujúc, že okresný súd prehodnotil skutkový stav v rozsudku Krajského súdu Nitra bez toho, aby doplnil dokazovanie a nezdôvodnil, na základe akých skutočností sa stala žalobkyňa v 2.) rade dobromyseľnou užívateľkou parcely, ktorú Okresný súd Komárno určil do jej dobromyseľného vydržania. Vychádzajúc z uvedeného považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za také, ktoré vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Žiadala zrušiť rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 10C/28/2005-319 zo dňa 29. 02. 2012 a vydať petit v tom zmysle, že parcela číslo 187/5 vo výmere 23 m2 a parcela číslo 186/6 vo výmere 2 m2, vytvorené geometrickým plánom Ing. Ivety Strhanovej zo dňa 10. 10. 2007, sú vlastníctvom Ing. W. C., nar. XX. XX. XXXX. Zároveň žiadala, aby k úhrade súdnych trov boli účastníci zaviazaní v pomere 50 % ku 50 %. Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady trov konania podali aj žalobcovia v 1.) a 2.) rade, prostredníctvom ich právnej zástupkyne. Uviedli, že zaplatili ako zálohu na znalečné súdom ustanovenej znalkyni Ing. Strhanovej 65,97 eura, o čom súdu doručili aj doklad. Napriek tomu súd náhradu tejto sumy navrhovateľom nepriznal. Navrhovatelia uhradili za vypracovanie dvoch ďalších znaleckých posudkov celkom 370,25 eura. Náklady s vypracovaním týchto posudkov vznikli v dôsledku konania odporkyne a predstavujú náklady, ktoré im vznikli v súvislosti s predmetným konaním. Zastávajú preto názor, že je potrebné považovať ich za súčasť trov konania a ich náhradu priznať navrhovateľom. Nesúhlasili tiež s nepriznaním náhrady trov právneho zastúpenia za nasledovné úkony: 27. 07. 2005 vyjadrenie k podaniu žalovanej - súd nepriznanie nezdôvodnil, 13. 09. 2005 doplnenie podania - súd nepriznanie nezdôvodnil, 06. 09. 2006 vyjadrenie k návrhu žalovanej, na vypracovanie vyjadrenia má právny zástupca nárok na primeraný čas, výšku opravuje na sumu 41,82 eura - návrh bol prednesený až na pojednávaní, 05. 02. 2008 upresnenie petitu podľa znaleckého posudku - nie je totožné s vyjadrením k znaleckému posudku z 10. 12. 2007, 10. 03. 2008 návrhy na dokazovanie - nesúhlasia s odôvodnením, 17. 03. 2008 návrhy na dokazovanie - nesúhlasia s odôvodnením. So súdom upravenou výškou cestovného súhlasia, ako aj s nepriznaním náhrady za dve pojednávania 22. 02. 2006 a 19. 06. 2006, ktoré boli vyúčtované omylom. Na základe uvedených skutočností a ich odôvodnenia žiadali, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobcom prizná náhradu trov konania v celkovej výške 2.770,80 eura, a to náhradu nákladov znaleckého dokazovania v celkovej výške 537,74 eura, náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.335,58 eura a náhradu cestovného vo výške 880,88 eura ako aj súdny poplatok 16,60 eura. Žiadali, aby trovy konania uhradila žalovaná na účet právnej zástupkyne vedený P. banke, a. s. č. ú. XXXXXXXXXX/ XXXX, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Písomným podaním z 23. 05. 2012 sa žalobcovia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadrili k podanému odvolaniu žalovanej. Uviedli, že dôvod podania uvedený v bode 1/ odvolania je nezrozumiteľný. Ak žalovaná namieta, že okresný súd nedoplnil dokazovanie, žalobcovia tvrdia, že dokazovanie bolo dostatočné, čo nespochybnil ani odvolací súd. Dôvod odvolania uvedených v bode 2/, podľa ktorého súd nezdôvodnil výrok dobromyseľnosti navrhovateľky v 2.) rade, nepovažujú navrhovatelia za opodstatnený. Podľa ich názoru z napadnutého rozsudku, ktorý vychádza aj zo záverov odvolacieho súdu, je dobromyseľnosť žalobkyne v 2.) rade nepochybná. Nesúhlasili s tvrdením
žalovanej, podľa ktorej napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Napadnutý rozsudok v časti výroku o merite veci považujú žalobcovia za vecne aj právne správny. Voči tej časti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, podali žalobcovia samostatné odvolanie. Navrhli, aby odvolací súd odvolanie žalovanej zamietol a rozsudok v časti napadnutej žalovanou potvrdil. Po predložení spisu Krajskému súdu v Nitre žalovaná zaslala tomuto odvolaciemu súdu písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že so zisteným skutkovým stavom nesúhlasí a nesúhlasí ani s tým, že žalobcovia so zreteľom na všetky okolnosti boli oprávnenými držiteľmi sporných novovytvorených parciel. Na parcele číslo 187/1 stojí jej rodinný dom pod súpisným číslom 40, ktorý začala prestavať v roku 1992 na základe právoplatného stavebného povolenia Obvodného úradu životného prostredia Komárno spisová značka ÚR ŠSS: 1279/92 s z 02. 12. 1992. Prestavbu a prístavbu rodinného domu ukončila v roku 2001, kedy bol dom právoplatne skolaudovaný rozhodnutím Okresného úradu Komárno spisová značka OŽP 2227/2001-100 Sza-2 zo dňa 12. 12. 2001. Už pri začatí prestavby rodinného domu pri zameraní základov na základe upozornenia projektanta Ing. S. S. zistila, že hranica domu a susediacej parcely číslo 178 nie sú súbežné podľa katastrálnej mapy. Na túto skutočnosť žalobcov ústne upozornila jej matka v roku 1993. Rodinný dom bol naprojektovaný podľa údajov z katastrálnej mapy. Na základe projektu bol postavený aj okap strechy rodinného domu. V rámci stavebného konania žalobcovia ako účastníci stavebného konania žiadne námietky nevzniesli. Po vynesení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa dala zamerať okná od svojho rodinného domu geodetickou kanceláriou Geo - pont s.r.o. Aj podľa situačného plánu vypracovaného dňa 30. 10. 2012 je zrejmé, že okap rodinného domu prečnieva cez sporný plot nad novovytvorené parcely číslo 186/6 a 187/5. Túto skutočnosť mal a mohol vidieť každý, vrátane zákonnej sudkyne na miestnej ohliadke dňa 08. 07. 2003 a 13. 06. 2008. Z uvedeného dôvodu nemôže súhlasiť so skutkovým zistením, že novovytvorené parcely číslo 186/6 a 187/5 užívali výlučne žalobcovia a že v užívaní novovytvorených parciel neboli rušení. Novovytvorené parcely sčasti užívala žalovaná aj tým, že okap jej rodinného domu prečnieval cez plot. K otázke vlastníctva v našom právnom poriadku, vydržania ako originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníctva, predpokladov vydržania o dobromyseľnosti poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 49/2010 z 29. 03. 2011 a 6Cdo 78/2011 z 03. 11. 2011. Zastáva názor, že na základe doteraz zisteného skutkového stavu nie je možné vyvodiť taký skutkový a právny záver, že žalobcovia užívali novovytvorené parcely nerušene v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti . Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti toho - ktorého prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, nemôže byť držiteľom oprávneným. Pri nadobudnutí parciel číslo 178 a 179 žalobcovia mohli zistiť skutočný stav v katastri nehnuteľností z katastrálnej mapy, že hranica jej rodinného domu a hranica medzi parcelami číslo 187/3 a 178 idú súbežne, pričom sporný plot medzi týmito parcelami súbežne nejde. Tieto skutočnosti mohli žalobcovia zistiť už v rámci stavebného konania. Hranice parciel číslo 178 v bode 671 - 60 podľa situačného plánu uzavierajú menší ako 90 stupňový uhol, konkrétne 87 stupňový, pričom je evidentné, že po zadaní sa medzi parcelami číslo 178 a 179 uzaviera väčší ako 90 stupňový uhol, konkrétne 98 stupňový. Pri normálnej opatrnosti a obozretnosti každý by mal pochybovať o tom, že okap novopostaveného rodinného domu prečnieva cez plot, niečo nie je v poriadku bez toho, aby musel byť na takúto skutočnosť osobitne upozornení, preto žalobcovia nemôžu byť dobromyseľnými oprávnenými držiteľmi so zreteľom na všetky okolnosti, že im novovytvorené parcely patria. Súd prvého stupňa uvedené zistenia prehliadol, preto napadnutý rozsudok vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Vydržaním sporných pozemkov by vzniklo nové bezprávie vo vzťahu k prečnievajúcemu okapu jej rodinného domu, ktorý postavila v súlade so stavebným zákonom. Ak okap domu je na susediacich pozemkoch, musela by predložiť súhlas žalobcov na účely vydania stavebného povolenia, ktorý samozrejme, nepredložila. V prípade vydržania vlastníckeho práva k novovytvoreným parcelám číslo 186/6 a 187/5 žalobcovia sa vyjadrili tak, že sa budú domáhať odstránenia okapu jej rodinného domu podľa § 135c ods. 1 OZ, ktorý legálne postavila na svojom pozemku, pretože je na ich pozemku a oni na to súhlas nedali. V tomto prípade by súd legalizoval nové bezprávie a pričinil by sa o vznik ďalšieho súdneho sporu o odstránenie časti stavby na cudzom pozemku. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že návrh sa zamieta a žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 2 OSP. Ak by odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, navrhla, aby proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 OSP, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu je treba považovať najmä také rozhodnutia, ktoré sa odchyľujú od ustálenej judikatúry alebo prináša judikatúru
novú, a to s možným dopadom na rozhodovanie súdov v obdobných prípadoch. Keďže obdobnej veci judikatúra slovenských súdov nie je známa, rozhodnutie dovolacieho súdu môže priniesť novú judikatúru. Dovolacie otázky vymedzila nasledovne: 1./ môže byť držiteľ v dobrej viere oprávneným držiteľom, že mu vec alebo právo patrí so zreteľom na všetky okolnosti, ak nehnuteľnosti užíva spolu s vlastníkom zapísaným v katastri nehnuteľností? 2./ je možné považovať za skutkový ospravedlniteľný omyl zo strany držiteľa nehnuteľností to, ak hranice svojich pozemkov podľa katastrálnej mapy uzavierajú 87 stupňový uhol a nové hranice po vydržaní by uzavierali 98 uhol? Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní účastníkov (§ 212 ods. 1 OSP), rozhodol o odvolaní na odvolacom pojednávaní v zmysle § 214 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 205 ods. 3 OSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyžaduje, aby sa odvolací súd plne stotožnil s jeho procesným postupom a závermi. Zásadným kritériom je vecná správnosť napadnutého rozhodnutia. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003). Z uvedeného vyplýva, že právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce. Koncepcia ustanovenia § 219 vychádza zo zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa argumentačne správne vysporiadal so skutkovým stavom i s právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 157 ods. 2 OSP, ale sa len obmedzí na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Využijúc tohto oprávnenia odvolací súd po preskúmaní odvolania a napadnutého rozsudku konštatuje, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke, svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku dodáva, že Krajský súd v Nitre už vo svojom predchádzajúcom rozsudku v tejto veci zo dňa 25. mája 2011 č. k. 5Co/55/2010-79 ohľadne oboch predmetných parciel uviedol, že sa nestotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu v otázke nedobromyseľnosti držby žalobcov v 1.) a 2.) rade k novovytvoreným parcelám č. 186/6 a 187/5, a vytýkal mu, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcov, že medzi účastníkmi sporu od doby, kedy nadobudli vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam či už dedením, resp. kúpou, t. j. od roku 1972, od roku 1977 a od roku 1991 do roku 2002 nikdy neboli žiadne spory týkajúce sa výmery a tvaru dotknutých pozemkov a že o nedobromyseľnosti žalobkyne v 2.) rade vôbec nie je možné hovoriť, pretože tieto nehnuteľnosti užívala dobromyseľne od roku 1977, kedy so žalobcom v 1.) rade uzavrela manželstvo. Z vyjadrenia žalovanej v rámci vykonaného dokazovania vyplýva, že jej rodičia kúpili parcelu č. 186 v roku 1968, kúpna zmluva nebola zaknihovaná a neboli ani zamerané parcely, pričom medzi parcelami č. 184, 185 a 186 bolo jej otcom vybudované iba provizórne oplotenie po konzultácii s vtedajším vlastníkom parciel č. 184 a 185. Oplotenie bolo provizórne z toho dôvodu, že ani pre vtedajších vlastníkov nebolo zrejmé, kde prebieha hraničná čiara medzi pozemkami. Obdobne aj medzi parcelami č. 178 a 179 zapísanými na LV č. XXX a parcelou č. 186 a č. 187/3 zapísanými na LV č. XXX existovalo a aj v súčasnosti sčasti existuje staré oplotenie, ktoré oddeľovalo tieto pozemky viac ako 50 rokov a ktoré bolo až do roku 2002 všetkými vlastníkmi rešpektované. Žalobcovia, ktorí spolu uzavreli manželstvo v roku 1977, im vlastnícky patriace nehnuteľnosti, a to žalobca v 1.) rade po svojich právnych predchodcoch a spolu s žalobkyňou v 2.) rade aj na základe kúpnych zmlúv, dobromyseľne užívali predmetné sporné nehnuteľnosti v zaužívaných hraniciach, súc presvedčení, že im takto užívané vlastnícky patria. Ide teraz o novovytvorené parcely číslo 186/6 a 187/5,
ktoré užívali výlučne žalobcovia a v užívaní novovytvorených parciel počas celej 10 ročnej vydržacej doby neboli rušení. Ich dobromyseľnosť bola narušená až v roku 2002, kedy žalovaná svojvoľne odstránila oplotenie medzi pozemkom označenými ako parc. č. 186 a pozemkami označenými ako parc. č. 184 a 185. Nie je teda správny názor žalovanej, že pri nadobudnutí parciel číslo 178 a 179 žalobcovia mohli zistiť skutočný stav v katastri nehnuteľností z katastrálnej mapy a boli by zistili, že hranica jej rodinného domu a hranica medzi parcelami číslo 187/3 a 178 idú súbežne, pričom sporný plot medzi týmito parcelami súbežne nejde. Počas celej vydržacej doby totiž z ich strany nebol žiaden dôvod pochybovať o tom, že im nimi užívané sporné nehnuteľnosti vlastnícky nepatria. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992), sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej držby po dobu troch, resp. desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii (nadobudnutie vlastníctva) nestanovuje. Preto možno dôjsť k záveru, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe po nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v hypotéze citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné započítať aj držbu, vykonávanú pred 1. januárom 1992. V tomto smere totiž nemožno prehliadnuť, že už držba na základe ustanovenia § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia; súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zákon č. 509/ 1991 Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby (pozri § 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Pritom však účinky súhrnnej právnej skutočnosti (t. j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr 1. januárom 1992. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo aj len jedna, nedochádza k vydržaniu. Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo vykonávanie práva patria. Dobrá viera je psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti tomu tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu dobu. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla skutočnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t. j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby). Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod; postačí, aby bol daný aj domnelý (putatívny) právny dôvod. Pôjde však vždy o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. Vedomie, že niekto vlastní iba spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti, nemusí vždy vylučovať dobromyseľnosť v tom, že mu reálna časť veci (pozemku), ktorú užíva, vlastnícky patrí, najmä ak došlo k udalosti, ktorá odôvodnene mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom fakticky ním užívanej časti veci (pozemku). Ohľadne započítania oprávnenej držby treba uviesť, že súdna prax je jednotná v tom, že pre vydržanie treba do doby oprávnenej držby započítať aj dobu pred 1. januárom 1992 (2Cdo 207/2005). Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu
vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. V praktickom živote sa vyskytujú prípady držby (a vydržania) veci jednotlivcom, ako aj spoločná držba jednej veci viacerými subjektmi; osobitným prípadom spoločnej držby je držba jednej veci manželmi. Spoločne manželmi za trvania manželstva nadobúdané veci sa v prevažnej väčšine nadobúdajú do ich bezpodielového spoluvlastníctva (výnimočne sa manželmi spoločne nadobúdané veci stávajú predmetom ich podielového spoluvlastníctva, napríklad vtedy, keď je im určitá vec spoločne darovaná alebo ak ju spoločne zdedia - pozri § 143 OZ). Bezpodielovosť spoluvlastníctva manželov, ktorá je jeho hlavným znakom, vyjadruje to, že miera ich účasti na právach a povinnostiach k majetku v ich spoluvlastníctve nie je vyjadrená podielom (ako je to v prípade podielového spoluvlastníctva). Každý z manželov tu má vlastnícke právo k celej veci v bezpodielovom spoluvlastníctve, obmedzený je len rovnakým právom druhého bezpodielového spoluvlastníka. Vo veciach týkajúcich sa bezpodielového spoluvlastníctva je medzi manželmi aktívna a pasívna solidarita, a to bez ohľadu na skutočnosť, či v konkrétnom prípade ide o bežnú vec (§ 145 ods. l OZ) alebo vec inej povahy. Nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že do bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno nadobudnúť vec aj vydržaním (pozri § 143 OZ). Tak, ako je v prípade nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním jednotlivcom významná otázka oprávnenosti (dobromyseľnosti) držby subjektu, ktorý ju drží, rovnako je táto otázka významná aj v prípade vydržania viacerými subjektmi. Predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa stáva aj vec, ktorú za trvania manželstva spoločne držia (spoločne fakticky ovládajú) manželia, obaja spoločne s ňou nakladajú ako so spoločnou a sú so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní o tom, že im vec patrí (pokiaľ, pravda, splnia aj ďalšie podmienky vydržania vlastníctva). K námietke žalovanej, že v prípade žalobkyne v 2.) rade súd nezdôvodnil, na základe akých skutočností sa stala dobromyseľnou užívateľkou parcely, odvolací súd poznamenáva, že vychádzajúc z hore uvedených právnych záverov v prípade vydržania veci iba jedným z manželov nadobudnú túto vec spoločne obaja manželia za predpokladu, že medzi nimi existuje bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, čo je aj prípad oboch žalobcov. Vydržanie nie je v ust. § 143 OZ uvedené medzi výnimkami z nadobudnutia veci do tohto spoluvlastníctva. O vydržanie vlastníckeho práva ide aj v prípade pozemku, ktorý je časťou parcely. Časť pozemku, ktorého určenia vlastníckeho práva vydržaním sa žalobcovia domáhali, bola nezameniteľným spôsobom vymedzená dreveným plotom, preto bolo možné túto časť pozemku vziať do držby. K vydržaniu môže v praxi dôjsť aj tým, že niekto kupuje pozemok, ku ktorému je priplotený susedný pozemok, bez toho, aby právny predchodca o tejto skutočnosti vedel. Záverom odvolací súd k jeho právnej argumentácii poukazuje aj na judikatúru súdov súvisiacu s obdobnou problematikou, ako je v tejto právnej veci. Ak sa nadobúdateľ nehnuteľností chopí držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom aj tejto časti. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľného omylu držiteľa je pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku (rozsudok NS ČR z 09. 03. 2000 sp. zn. 22 Cdo 1848/98). V takom prípade sa oprávnená držba opiera o tzv. domnelý (putatívny) titul. Týmto domnelým titulom je právna skutočnosť, ktorá môže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva k skutočne nadobudnutému pozemku. Inak povedané, vždy keď niekto nadobudne pozemok a pritom v dôsledku ospravedlniteľného omylu (vyvolaného napr. tým, že mu prevádzateľ odovzdá pozemok v hraniciach ako ho sám užíval) uchopí i držby časti susedného pozemku, bude oprávneným držiteľom a jeho držba môže vyústiť do vydržania (rozsudok NS ČR z 03. 07. 2006 sp. zn. 22 Cdo 2065/2005). Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že nejestvoval dôvod na riešenie právnej otázky, ktorú vo svojom vyjadrení k odvolaniu nastolila žalovaná. Dodáva, že pripustenie dovolania odvolacím súdom nie je viazané na návrh účastníka konania. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcov v 1.) a 2.) rade voči výroku o náhrade trov konania, odvolací súd aj v tejto časti potvrdil napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP, pretože súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP a správne nepriznal žalobcom náhradu trov konania za nimi, pred začatím konania, z vlastnej iniciatívy dodané znalecké posudky, z ktorých jeden vôbec nebol súdom použitý a pre toto konanie potrebný a druhý sa týkal len ohodnotenia nehnuteľnosti, pričom sa vychádzalo z neoceniteľného predmetu. Pokiaľ ide o namietané nepriznanie náhrady trov právneho zastúpenia, podľa názoru odvolacieho súdu nešlo o účelne vynaložené náklady (napr. krátke prípisy, oznámenia svedkov a pod.). V odvolacom konaní mali žalobcovia plný úspech, preto im v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd priznal žalobcom náhradu trov odvolacieho konania v celkovej sume 251,03 eura, pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby: 1./ odvolanie proti výroku rozsudku o trovách konania, teda odvolanie proti rozhodnutiu nie vo veci samej (§ 14 ods. 3 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej len „vyhláška“) vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny, t. j. v sume 29,34 eura (58,69 : 2), režijný paušál za tento úkon v sume 7,63 eura, 2./ účasť za konanie pred odvolacím súdom dňa 23. 10. 2013 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky) vo výške základnej sadzby 60,07 eura a režijný paušál za tento úkon v sume 7,81 eura, spolu v sume 104,85 eura + 20,97 eura (20 % zvýšenie za zastupovanie dvoch osôb) + 25,16 eura (20 % DPH), spolu 150,98 eura; náhradu za stratu času za 4 polhodiny po 13,01 eura v sume 52,04 eura, náhradu cestovného Bratislava - Nitra a späť - za pohonné hmoty v sume 15,07 eura (180 km x 0,06 lit. x 1,395 eura), za opotrebenie motorového vozidla v sume 32,94 eura (180 km x 0,183 eura). Odvolací súd nepriznal žalobcom náhradu trov právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu žalovanej, pretože ich nepovažoval za trovy účelne vynaložené na bránenie práva v zmysle § 142 ods. 1 OSP, nielen pre stručnosť tohto vyjadrenia, ale najmä pre minimálnu obsažnosť, koncentrujúcu sa na to, že odvolanie je nezrozumiteľné, neopodstatnené a napadnutý rozsudok vecne správny. Podľa názoru odvolacieho súdu ide v tomto prípade iba o neúmerné navyšovanie trov. Náhradu trov odvolacieho konania zaplatí v konaní neúspešná žalovaná v zmysle § 149 ods. 1 OSP na účet právnej zástupkyne žalobcov uvedený vo výroku tohto rozsudku, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 160 ods. 1 prvá veta pred bodkočiarkou OSP). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.