Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13CoKR-10-2013.pdf
PDF · 160.17 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoKR/10/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobkyne: Ing. Gabriely Ďurmanovej, so sídlom kancelárie: L. XXXX/XB, XXX XX Z., správkyne úpadcu: IZ plus s.r.o., so sídlom Matúškova 1982, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 834 041, proti žalovanému v 1/ rade: H-K Staving SK, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 1653/20, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 44 701 951, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Evou Krchňavou, advokátkou, so sídlom G. S. XX, XXX XX X. X., žalovanému v 2/ rade: S Slovensko spol. s r.o., so sídlom Tomášikova 17, 821 02 Bratislava, IČO: 35 812 419, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Pavlom Erbenom, advokátom, so sídlom B.. U. XX, XXX XX X., v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobkyne a žalovaného v 1/ rade proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cbi/16/2011-128 zo dňa 14.12.2012, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cbi/16/2011-128 zo dňa 14.12.2012 vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol a vo výroku, ktorým sa žalovanému v 2/ rade náhrada trov konania nepriznáva, p o t v r d z u j e .
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cbi/16/2011-128 zo dňa 14.12.2012 vo výroku, ktorým sa žalovanému v 1/ rade náhrada trov konania nepriznáva, v tejto časti z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovanému v 2/ rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalovaným v 1/, v 2/ rade náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd po vykonanom dokazovaní a aplikácii ust. § 57 ods. 1, 2, 4, § 60 ods. 1, 2, 3, § 62 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.12.2011 (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z.z.“) uviedol, že predmetom žaloby bolo určenie právnej neúčinnosti úkonu, ktorý žalobkyňa na pojednávaní pred okresným súdom upresnila ako úkon kúpno-predajnej zmluvy, ktorá bola uzavretá podľa predloženej faktúry medzi úpadcom a žalovaným v 2/ rade. Išlo sa o právny úkon, ktorým došlo k prevodu vlastníckeho práva motorového vozidla z majetku úpadcu na žalovaného v 2/ rade. Správkyňa - žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že predmetným prevodom došlo k zmenšeniu majetku úpadcu, a tým k ukráteniu uspokojenia prihlásených veriteľov. Správkyňa - žalobkyňa žiadala neúčinnosť úkonu určiť v zmysle ust. § 60 zákona č. 7/2005 Z.z.. Okresný súd zistil, že k dotknutému právnemu úkonu kúpno-predajnej zmluvy došlo v mesiaci október 2009 a konkurzné konanie začalo dňa 13.01.2011, t.j. že zákonom stanovená lehota 5 rokov pred začatím konkurzného konania bola splnená. Okresný súd sa ďalej zaoberal otázkou, či boli naplnené zákonom požadované predpoklady pre určenie právnej neúčinnosti uvedeného právneho úkonu kúpno-predajnej zmluvy. Poukázal na to, že prvým predpokladom pre určenie právnej neúčinnosti je predpoklad zakotvený v § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z., ktorý stanovuje, že odporovať možno len tomu právnemu úkonu úpadcu, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov úpadcu. Zo strany žalobkyne tak v konaní musí byť preukázané, že v čase, kedy k napadnutému právnemu úkonu došlo, existovala pohľadávka niektorého z veriteľov, ktorá takýmto odporovateľným právnom úkonom mohla byť ukrátená. Okrem toho takúto pohľadávku musí veriteľ v konkurznom konaní riadne prihlásiť. V danom prípade žalobkyňa do súdneho spisu predložila doklady preukazujúce skutočnosť, že veritelia do konkurzného konania voči úpadcovi prihlásili pohľadávky, ktoré boli splatné už v čase uzatvorenia napadnutého právneho úkonu kúpno-predajnej zmluvy. Išlo o pohľadávky veriteľa O. O., o ktorých bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín vo výške 85.483,97 Eur a ktoré boli splatné ešte v roku 2008. V predmetom období boli splatné tiež pohľadávky veriteľov Všeobecná zdravotná poisťovňa, TEBAU s.r.o., STAVMAT IN, s.r.o., a STN Plus s.r.o.. Bolo preto možné konštatovať, že žalobkyňa preukázala skutočnosť, že v čase, kedy došlo k predmetnému právnemu úkonu, existovali neuspokojené, splatné pohľadávky ďalších veriteľov, ktorí svoje pohľadávky riadne do konkurzného konania prihlásili.
Ďalej okresný súd vyhodnocoval, či dotknutý právny úkon úpadcu je úkonom, ktorým mohlo dôjsť k ukráteniu uspokojenia pohľadávok prihlásených veriteľmi. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok úpadcu jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu zostal na uspokojenie prihlásených pohľadávok. K zmenšeniu majetku úpadcu dochádza bezpochyby predovšetkým pri bezodplatných právnych úkonoch úpadcu, pri ktorých úpadca poskytuje nejaký majetok alebo iné plnenie inej osobe bez protiplnenia. Ukracujúcimi právnymi úkonmi sú tiež úkony, ktoré sú síce odplatné, avšak pri ktorých protiplnenie druhej strany právneho úkonu nie je ekvivalentné plneniu, ktoré na základe tohto úkonu poskytol úpadca. V takýchto prípadoch môže byť pohľadávka veriteľa ukrátená v rozsahu rozdielu medzi dohodnutou odplatou a odplatou, ktorá by bola ekvivalentná poskytnutej protihodnote. Ak teda úpadca kúpnou zmluvou prevedie časť svojho majetku za primeranú cenu, tak v dôsledku takéhoto právneho úkonu nedochádza k zmenšeniu majetku, ale dochádza len k zmene jeho štruktúry. V takomto prípade úpadca namiesto hmotného majetku, či už hnuteľného alebo nehnuteľného, získava majetok finančný. Pre odporovateľnosť právneho úkonu je nevyhnutné preukázať, že dotknutým právnym úkonom sa skrátilo uspokojenie pohľadávok veriteľa, a teda, že v dôsledku tohto právneho úkonu nemôže byť pohľadávka veriteľa uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Z vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že tento predpoklad v tomto prípade nebol splnený. Samotná žalobkyňa uvádza hodnotu predmetného motorového vozidla v čase uzatvorenia napadnutého právneho úkonu vo výške 16.184 Eur. Z predloženej faktúry bolo zrejmé, že kúpna cena, za ktorú úpadca toto motorové vozidlo žalovanému v 2/ rade po predčasnom ukončení leasingovej zmluvy odpredal, bola vyššia ako cena tvrdená žalobkyňou, a to konkrétne vo výške 16.825,60 Eur. Okresný súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s vyjadrením žalovaného v 1/ rade, v zmysle ktorého týmto napadnutým právnym úkonom nedošlo k ukráteniu uspokojenia veriteľov úpadcu, a to z toho dôvodu, že v dôsledku tohto právneho úkonu sa majetok úpadcu nielenže nezmenšil, ale sa o rozdiel medzi kúpnou cenou podľa vystavenej faktúry a cenou tvrdenou žalobkyňou mierne zvýšil. Žalobkyňa bola v tomto konaní nositeľkou dôkazného bremena, a bola povinná okresnému súdu predložiť alebo navrhnúť vykonanie takých dôkazov, ktorými preukáže, že napadnutý právny úkon spĺňa predpoklady ukracujúceho právneho úkonu, a teda, že v dôsledku tohto úkonu došlo k zmenšeniu majetku úpadcu. Žalobkyňa nielenže túto skutočnosť nepreukázala, ale ju ani netvrdila, pretože sama uvádza hodnotu predmetného motorového vozidla nižšiu, ako je kúpna cena, za ktorú bolo toto vozidlo napadnutým úkonom odpredané. Na základe týchto zhodnotení dospel okresný súd k záveru, že návrh podaný žalobkyňou nebol dôvodný, pretože žalobkyňa nepreukázala, že by napadnutý právny úkon kúpno- predajnej zmluvy bol ukracujúcim právnym úkonom, ktorým došlo k zmenšeniu majetku úpadcu.
Ďalej okresný súd zistil, že v danom prípade neboli splnené ani ďalšie predpoklady pre určenie odporovateľnosti právneho úkonu. Žalobkyňa žiadala určiť odporovateľnosť z dôvodu, že sa jedná o ukracujúci právny úkon podľa § 60 zákona č. 7/2005 Z.z.. Tento právny úkon bol dojednaný medzi úpadcom a žalovaným v 2/ rade. Základným predpokladom podľa ust. § 60 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. je pritom okrem ukrátenia veriteľov tiež to, že predmetný úkon bol urobený s úmyslom úpadcu veriteľov ukrátiť, pričom tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy. Žalovaný v 2/ rade poprel svoju vedomosť o úmysle úpadcu takýmto úkonom ukrátiť veriteľov. Okrem toho zo strany žalobkyne neboli navrhnuté ani produkované dôkazy, ktoré by preukázali úmysel úpadcu týmto úkonom veriteľov ukrátiť. Vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade pritom samotná žalobkyňa pripúšťala, že žalovaný v 2/ rade mohol byť dobromyseľný. Tým samotná žalobkyňa pripúšťa, že nie sú splnené predpoklady pre určenie odporovateľnosti tohto právneho úkonu. Skutočnosť, či v tomto prípade bol daný úmysel ukrátiť veriteľov vo vzťahu medzi žalovaným v 1/ rade a úpadcom je bez právneho významu, pretože právny úkon, ktorý bol predmetom tohto konania, nebol uskutočnený medzi úpadcom a žalovaným v 1/ rade, ale medzi úpadcom a žalovaným v 2/ rade. Pokiaľ neboli splnené predpoklady pre určenie odporovateľnosti právneho úkonu, ku ktorému došlo vo vzťahu medzi úpadcom a žalovaným v 2/ rade, tak nemohli byť splnené ani predpoklady pre určenie odporovateľnosti úkonu, ku ktorému došlo vo vzťahu medzi úpadcom a žalovaným v 1/ rade v zmysle ust. § 62 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z.. Základným predpokladom pre určenie práva odporovať právnemu úkonu voči žalovanému v 1/ rade je totiž záver, že medzi úpadcom a žalovaným v 2/ rade sa jedná o odporovateľný právny úkon. Ak sa nejedná o odporovateľný právny úkon, tak nemožno dospieť k záveru, že by na základe odporovateľného právneho úkonu bolo pre žalovaného v 1/ rade zriadené ďalšie právo, a teda, že by bolo možné odporovať právnemu úkonu aj vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade.
Tvrdenia žalobkyne o tom, že v prípade, ak by nedošlo k predčasnému skončeniu úverovej zmluvy, tak by následne predmet tejto úverovej zmluvy bol súčasťou majetku v konkurznom konaní, sú hypotetické a pre rozhodnutie okresného súdu nemali žiaden právny význam. Rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti podaného návrhu boli výlučne okolnosti a splnenie predpokladov vyžadovaných zákonom vo vzťahu k napadnutému právnemu úkonu kúpno-predajnej zmluvy z roku 2009. Tak isto bez právneho významu bolo tvrdenie žalobkyne o tom, že na základe faktúry žalovaný v 2/ rade neposkytol úpadcovi žiadne finančné plnenie. Z vykonaných dôkazov bolo preukázané, že úpadcovi po tom, ako požiadal o predčasné ukončenie úverovej zmluvy, vznikol splatný záväzok voči žalovanému v 2/ rade na zaplatenie zostatku podľa úverovej zmluvy. Tým bola daná existencia pohľadávky žalovaného v 2/ rade voči úpadcovi a zároveň na základe napadnutého úkonu kúpno-predajnej zmluvy vznikla pohľadávka úpadcu voči žalovanému v 2/ rade. Tieto pohľadávky boli pritom v rovnakej výške. Dohodou o započítaní tak tieto pohľadávky zanikli bez toho, aby dotknuté subjekty museli realizovať finančný prevod vo výške svojich pohľadávok, resp. plnenie hotovostnou platbou. Započítanie v zmysle ust. § 580 Občianskeho zákonníka predstavuje zánik vzájomne sa kryjúcich pohľadávok patriacich vzájomne veriteľovi a úpadcovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu. Započítanie teda predstavuje formu bezhotovostného vyrovnania, ktoré sa nevykonáva skutočným splnením, ale odpočítaním vzájomných pohľadávok veriteľa a dlžníka. Započítanie teda zabraňuje dvojakému splneniu vzájomných pohľadávok a navzájom zjednodušuje majetkové vzťahy medzi účastníkmi. Započítanie tak predstavuje najmä úsporu nákladov, ktoré by inak obidvaja účastníci museli vynaložiť pri uskutočnení vzájomného plnenia, či už bankovým prevodom alebo výmenou finančnej hotovosti. Uskutočneným započítaním teda jednak došlo k zániku pohľadávky, ktorá úpadcovi vznikla voči žalovanému v 2/ rade titulom zaplatenia kúpnej ceny, a zároveň došlo k zániku dlhu, ktorý úpadcovi voči žalovanému v 2/ rade vznikol titulom finančného vysporiadania predčasne ukončenej úverovej zmluvy.
Na základe týchto skutočností okresný súd dospel k záveru, že návrh žalobkyne nebol dôvodný. Žalobkyňa nepreukázala, že by napadnutým právnym úkonom došlo k zmenšeniu majetku úpadcu, a teda sa nejednalo o ukracujúci právny úkon. Okrem toho v konaní nebolo preukázané ani to, že by úpadca mal úmysel ukrátiť svojich veriteľov a nebol preukázaný ani ďalší predpoklad, a síce, že žalovaný v 2/ rade, s ktorým úpadca napadnutý právny úkon uskutočnil, mal vedomosť o tom, že by úpadca konal v úmysle svojich veriteľov ukrátiť. Z týchto záverov preto okresný súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol.
O trovách súdneho konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. za súčasnej aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p.. Žalovaní boli v konaní úspešní, a vzniklo im právo na náhradu trov konania. Okresný súd však aplikoval ust. § 150 O.s.p., keďže za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval znenie ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z., podľa ktorého sú v konkurze z uspokojenia okrem iného vylúčené aj trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním. Konkurzné právo preto vylučuje trovy úspešných žalovaných z uspokojenia v konkurznom konaní. Pri rozhodovaní o trovách konania bolo potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam veci, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti nahradiť trovy konania. Rozhodnutie, ktorým by súd neúspešnému správcovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania úspešnému žalovanému, by bolo v rozpore s uvedeným ustanovením zákona č. 7/2005 Z.z.. Správca, ktorý je podľa ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii oprávnený uspokojovať veriteľov len v súlade s ustanoveniami tohto zákona, by súdom uloženú povinnosť nahradiť trovy konania súvisiace s konkurzným konaním nemohol splniť. Po skončení konkurzného konania by síce rozhodnutie o trovách konania, ktoré by boli úspešným žalovaným priznané, bolo formálne vykonateľné, úpadcom je však v tomto prípade právnická osoba, ktorá po skončení konkurzného konania nielenže nebude mať žiaden majetok, ale bude z obchodného registra vymazaná. Preto ani po skončení konkurzného konania by takto priznané trovy nemohli byť vo vzťahu k úspešným žalovaným uspokojené. Na základe týchto skutočností preto okresný súd o trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v 1/, v 2/ rade ich náhradu nepriznal.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný v 1/ rade, a to proti výroku o trovách prvostupňového konania vzťahujúcich sa k žalovanému v 1/ rade. Žalovaný v 1/ rade nesúhlasil s názorom, že znenie ust. § 100 ods. 2) písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. je ustanovením, pri ktorom je možná aplikácia ust. § 150 O.s.p., a tým nepriznať žalovaným v 1/ a v 2/ rade náhradu trov konania. Ustanovenie § 100 ods. 2) písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. totiž pojednáva len o tom, že trovy účastníkov konania súvisiace s konkurzným konaním sú počas trvania konkurzného konania vylúčené z uspokojenia z konkurznej podstaty. Toto ustanovenie teda neurčuje, že účastníkovi úspešnému v súdnom konaní súvisiacom s konkurzným konaním neprináleží náhrada trov konania. Rieši len nemožnosť jej uspokojenia z konkurznej podstaty. Občiansky súdny poriadok vo svojom ust. § 142 a nasledujúcich jasne stanovuje pravidlá pre priznávanie, či nepriznávanie náhrady trov konania úspešným účastníkom občiansko-právnych sporov. Ustanovenie § 150 O.s.p. bolo do zákona implementované na zmiernenie dopadov prehratého súdneho sporu na neúspešných účastníkov konania v celkom ojedinelých a výnimočných prípadoch. Nie je možné ho plošne aplikovať na všetky konania súvisiace s konkurzným konaním. Z uvedeného vyplýva, že hypotetický predpoklad o nemožnosti uspokojenia priznanej náhrady trov konania po skončení konkurzného konania nemôže byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania žalovaným v 1/ a v 2/ rade. Právo na náhradu trov konania a predpoklad nemožnosti ich vymoženia od protistrany sú totiž dve nezávislé skutočnosti, ktoré nemôžu byť pri rozhodovaní o náhrade trov konania posudzované vo vzájomnej súvislosti. Uvedenému názoru žalovaného v 1/ rade nasvedčuje i ustálená súdna prax týkajúca sa rozhodovania o náhrade trov v konaniach súvisiacich s konkurzným konaním, pričom odvolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave - uznesenie zo dňa 21.7.2011, č.k. 2CoKR/35/2011-82, v ktorom sa na str. 5 jednoznačne konštatuje, že ...„ustanovenie § 100 ods. 2) zákona č. 7/2005 Z.z., podľa ktorého sú z uspokojenia v konkurze okrem iného vylúčené aj trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním, nie je vo vzťahu k ustanoveniam O.s.p. lex specialis, a preto pri rozhodovaní o trovách konania v incidenčných sporoch nemožno naň prihliadať“. O náhrade trov konania súd nerozhoduje podľa ustanovení zákona č. 7/2005 Z.z., ale podľa ustanovení O.s.p.. Takto priznané nároky nemožno považovať za neoprávnené, pretože z hľadiska hmotného práva nezanikajú a nie je vylúčené, že po skončení konkurzného konania zostane majetok dlžníka, z ktorého bude možné ich uspokojiť. Žalovaný v 1/ rade žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku týkajúcom sa trov prvostupňového konania vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade zmeniť tak, že „Žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 1/ rade uplatnené trovy prvostupňového konania vo výške 391,60 Eur“. Súčasne si žalovaný v 1/ rade uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie aj žalobkyňa. Poukázala na to, že motorové vozidlo Škoda Octavia, Ev. č.: DK 708 AS, dlžník - úpadca obstaral dňa 13.03.2008 kúpou od spoločnosti IMPA Dolný Kubín, s.r.o., IČO: 35 684 046, so sídlom Kuzmányho 12, Bratislava, prevádzka: Jánošíkova 2278, Dolný Kubín. Za účelom financovania kúpnej ceny hnuteľného majetku uzatvoril úpadca dňa 17.03.2008 so spoločnosťou S Slovensko, spol. s r.o., IČO: 35 812 419, so sídlom: Tomášikova 17, 821 02 Bratislava, t.j. so žalovaným v 2/ rade Úverovú zmluvu číslo 5110800177, na základe ktorej mu bol poskytnutý obchodný úver v celkovej výške 960.000,- SK. Riadne splácanie záväzku z úverovej zmluvy bolo zabezpečené Zmluvou o zabezpečovacom prevode práva uzavretou medzi žalovaným v 2/ rade a úpadcom rovnako dňa 17.03.2008. Úpadca - dlžník si svoje povinnosti vyplývajúce mu z úverovej zmluvy plnil riadne a včas. Dňa 28.04.2009 požiadal úpadca žalovaného v 2/ rade o predčasné ukončenie úverovej zmluvy. Predčasné splatenie úveru umožňovali všeobecné podmienky, ktoré boli súčasťou úverovej zmluvy. Zostatok úveru bol vyčíslený na sumu 16.825,60 Eur. Dňa 08.10.2009 fakturoval úpadca faktúrou číslo 20091035 žalovanému v 2/ rade dodanie motorového vozidla Škoda Octavia, Ev. č.: DK 708 AS v sume celkom 16.825,60 Eur. Dňa 09.10.2009 uzatvoril úpadca so žalovaným v 2/
rade Zmluvu o započítaní vzájomných pohľadávok, na základe ktorej došlo k započítaniu sumy zostatku nesplatenej časti úveru s kúpnou cenou za dodané motorové vozidlo Škoda Octavia, a to v sume 16.825,60 Eur. V ten istý deň bola medzi žalovaným v 2/ rade ako vlastníkom predmetného motorového vozidla a žalovaným v 1/ rade, ktorý je spriaznený s úpadcom, uzatvorená Zmluva o finančnom prenájme číslo 5040900303. V tejto zmluve sa zmluvné strany dohodli, že dodávateľom motorového vozidla bude priamo úpadca, ktorý predmet leasingu odovzdá žalovanému v 1/ rade. Z tohto je potrebné vyvodiť jednoznačný záver, že žalovaný v 2/ rade predmetné vozidlo fakticky nikdy neprevzal od dlžníka, jeho vlastníkom sa stal iba formálne, aby tak umožnil prevod vozidla z úpadcu na žalovaného v 1/ rade, ktorý je spriaznenou osobou s úpadcom. Úmysel úpadcu previesť motorové vozidlo na spriaznenú osobu bol zrejmý a rozpoznateľný, pretože žalovaný v 2/ rade konal ako v prípade predčasného splatenia úveru, tak aj pri následnom odkúpení motorového vozidla a uzatvorení leasingovej zmluvy s tými istými fyzickými osobami - Ing. L. V. a Ing. O. V.. Žalovaný v 2/ rade súhlasil s odovzdaním motorového vozidla priamo od úpadcu k žalovanému v 1/ rade, teda fakticky medzi tými istými fyzickými osobami. Predčasné splatenie úveru bolo potrebné podľa zákona č. 7/2005 Z.z. hodnotiť ako uprednostnenie veriteľa, pretože úpadca v čase svojho úpadku splatil predčasne svoj inak nesplatný záväzok skôr, ako splatil svoje už existujúce splatné záväzky. Vzhľadom ale na dobu, už tomuto úkonu úpadcu nebolo možné v zmysle zákona č. 7/2005 Z.z. odporovať. Na pojednávaní žalovaný v 2/ rade dôvodil, že nemal inú možnosť ako súhlasiť s predčasným splatením úveru, pretože dlžník mal právo úver predčasne splatiť na základe všeobecných podmienok, ktoré boli súčasťou úverovej zmluvy, čím deklaroval svoju dobromyseľnosť. Bolo nesporné, že žalovaný v 2/ rade nemal žiadnu povinnosť následne toto vozidlo odkupovať a zriaďovať ďalšie právo k predmetnému motorovému vozidlu v prospech spriaznenej osoby s úpadcom. Ak by žalovaný v 2/ rade súhlasil s predčasným splatením úverovej zmluvy bez následného odkupovania motorového vozidla, nedošlo by tak k ukráteniu uspokojenia veriteľov. Vozidlo by bolo zapísané do súpisu majetku tvoriacu všeobecnú podstatu a následne by bolo zákonom stanoveným spôsobom speňažené. Z rozvrhu výťažku by tak bolo možné uspokojiť pohľadávky veriteľov čo i len čiastočne. Podľa názoru žalobkyne neobstojí tvrdenie žalovaného v 2/ rade, že ak by nedošlo k predčasnému splateniu úveru, uspokojoval by svoju pohľadávku ako zabezpečený veriteľ z oddelenej podstaty, ktorú by tvorilo predmetné motorové vozidlo. Úpadca si povinnosti z úverovej zmluvy plnil po celý čas riadne a včas. Ak by tak nekonal, nadobudla by účinnosť zmluva o zabezpečovacom prevode práva a žalovaný v 2/ rade by sa automaticky stal vlastníkom daného motorového vozidla, bez toho, aby ho musel odkupovať. Z uvedeného je opäť zrejmé, že žalovaný v 1/ rade nebol nijako nútený a ani povinný odkupovať predmetné motorové vozidlo od úpadcu. Aj preto je zrejmé, že ak tak urobil, mal vedomosť o tom, že sa tak koná s úmyslom previesť vlastnícke právo na spriaznenú osobu s úpadcom. Prejav vôle a úmysel konajúcej osoby Ing. L. V., konateľa úpadcu, ako aj žalovaného v 1/ rade, musel byť vzhľadom na uvedené skutočnosti známy v tom zmysle, že účelom predčasného splatenia úveru, predaja motorového vozidla žalovanému v 2/ rade, zriadenia ďalšieho práva k predmetnému motorovému vozidlu, keď toto vozidlo leasingová spoločnosť ako nadobúdateľ hneď na základe zmluvy o finančnom prenájme s následným odkúpením prevedie do užívania spoločnosti, s tými istými spoločníkmi, konateľmi a predmetom podnikania, je účelový a špekulatívny. Konštatovanie, že nedošlo k ukráteniu veriteľov v čase vykonania právneho úkonu, pretože sa neznížila hodnota majetku, ale sa iba zmenila jeho štruktúra, nezodpovedá pravde. Nebol dôvod, keď úpadca mal splnené pohľadávky predčasne splatiť úver, ktorý v tom čase nebol splatný, pokiaľ by nebol úmysel uvedených spoločníkov a konateľa previesť vozidlo do užívania s následnou kúpou do ich ďalšej spoločnosti, ktorú založili s tým istým predmetom podnikania, naviac, keď úpadca bol už v úpadku formou platobnej neschopnosti. Žalobkyňa mala za to, že boli splnené podmienky pre odporovanie tomuto právnemu úkonu, a to preukázanie ukrátenia veriteľov v čase, kedy bola táto spoločnosť v úpadku a vykonávali sa úkony predčasného splatenia úveru a následného predaja motorového vozidla s tým, že užívateľom motorového vozidla sa stala právnická osoba, ktorej konateľom a spoločníkmi sú tie isté fyzické osoby. Rovnako bolo preukázané, že žalovaný v 2/ rade mohol a mal predpokladať úmysel dlžníka - úpadcu, ktorým bolo ukrátenie veriteľov dlžníka, ktorí následne svoje pohľadávky prihlásili riadne a včas v konkurznom konaní. Žalobkyňa žiadala rozsudok zmeniť podľa ust. § 220 O.s.p. tak, že žalobe bude vyhovené. O trovách konania žiadala rozhodnúť tak, že žiadnemu z účastníkov náhrada trov nebude priznaná.
K doručenému odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný v 1/ rade. Poukázal na to, že na základe predložených dôkazov a skutkových okolností dospel okresný súd k záveru, že kúpnou zmluvou uzatvorenou medzi úpadcom a žalovaným v 2/ rade nedošlo k zmenšeniu majetku úpadcu, preto sa tento právny úkon nemôže považovať za právny úkon ukracujúci, t.j. daným právnym úkonom nedošlo k skráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľa. Ďalším dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v otázke preukázania úmyslu úpadcu ukrátiť napádaným právnym úkonom svojich veriteľov. Vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade, s ktorým bol napádaný právny úkon uskutočnený, a ktorý nie je osobou spriaznenou s úpadcom, sama žalobkyňa dokonca v priebehu súdneho pojednávania pripustila jeho dobromyseľnosť. Žalobkyňa v odvolaní zopakovala všetky argumenty, ktoré boli predmetom konania pred okresným súdom. Okresný súd sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami namietanými žalobkyňou už v napadnutom rozsudku s tým, že nebolo preukázané, že by kúpna zmluva uzatvorená medzi úpadcom a žalovaným v 2/ rade bola odporovateľným právnym úkonom. Žalovaný v 1/ rade navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny, a to vo výrokovej časti vo veci samej s priznaním trov odvolacieho konania.
K doručenému odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril aj žalovaný v 2/ rade. Žalovaný v 2/ rade zdôraznil skutočnosť, že v žiadnom prípade nie je spriaznenou osobou úpadcu. Sám úpadca požiadal o predčasné splatenie úveru a predaj predmetu financovania žalovanému v 2/ rade, na ktorý následne bola uzavretá leasingová zmluva so žalovaným v 1/ rade. Vstupná cena predmetu financovania do leasingu predstavovala 16.825,60 Eur, teda sumu, ktorá sa rovnala nesplatenej časti úveru úpadcu. Okresný súd správne skonštatoval, že nebol splnený predpoklad odporovateľnosti právneho úkonu, keďže dotknutým právnym úkonom sa neskrátilo uspokojenie pohľadávok veriteľa. Kúpna cena, za ktorú úpadca predal predmet financovania po predčasnom ukončení úverovej zmluvy, bola vyššia, ako cena uvádzaná žalobkyňou. Napadnutým právnym úkonom nedošlo k ukráteniu uspokojenia veriteľov úpadcu, pretože sa v dôsledku tohto úkonu majetok úpadcu ani len nepatrne nezmenšil. Je preto zavádzajúce tvrdenie žalobkyne, že prevodom predmetu financovania na žalovaného v 2/ rade došlo k zmenšeniu majetku úpadcu o jeho zostatkovú účtovnú hodnotu, ktorú v tom čase mal. Žalobkyňa sama uviedla ako hodnotu predmetu financovania v čase uzatvorenia napadnutého právneho úkonu vo výške 16.184 Eur, čo bolo menej, než za akú cenu bol predmetom kúpy žalovaným v 2/ rade odkúpený. Nebol preukázaný úmysel žalovaného v 1/ rade ukrátiť veriteľov a ani to, že ak by aj existoval, bol žalovanému v 2/ rade známy. Sama žalobkyňa pripustila (tak v podanej žalobe, ako aj na pojednávaní), že žalovaný v 2/ rade konal dobromyseľne. Žalovaný v 2/ rade konal a vykonal financovanie len v rámci bežnej obchodnej činnosti a bez akejkoľvek vedomosti o údajnom úmysle úpadcu ukrátiť veriteľa. Bolo zrejmé, že medzi úpadcom a žalovaným v 2/ rade nejde o odporovateľný právny úkon. Žalobkyňou neboli predložené žiadne relevantné dôkazy, ktoré by svedčili o spôsobilosti odporovať dotknutému právnemu úkonu. Žalobkyňa neuviedla žiadne nové podstatné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu rozsudku. V konečnom dôsledku je zopakovaná argumentácia, ktorá bola uvádzaná už pred súdom prvého stupňa. Žalovaný v 2/ rade žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť s priznaním trov odvolacieho konania, ktoré budú vyčíslené.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol, potvrdený ako v tomto výroku vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.. Súčasne bol potvrdený aj výrok o trovách prvostupňového konania, viažuci sa k žalovanému v 2/ rade, ktorý odvolaním nebol napadnutý. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania, viažuci sa k žalovanému v 1/ rade bol zrušený podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a podľa ust. § 221 ods. 1 O.s.p. v tejto časti bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobkyne a žalovaného v 1/ rade bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13CoKR/10/2013-181 zo dňa 10.09.2013 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku žalobkyni, žalovanému v 1/ rade a v 2/ rade prostredníctvom ich právnych zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 08.10.2013, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p..
Krajský súd v súvislosti s podaným odvolaním žalobkyne uvádza, že rozsudok okresného súdu preskúmaval v medziach odvolacích dôvodov žalobkyne, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 29.01.2013, pričom prihliadol len na tie, ktoré nemali charakter novo tvrdených skutočností. Z titulu podaného odvolania aj zo strany žalovaného v 1/ rade proti výroku o trovách prvostupňového konania, viažucich sa k žalovanému v 1/ rade, bol rozsudok okresného súdu posudzovaný aj v medziach odvolacích dôvodov žalovaného v 1/ rade, obsiahnutých v podaní zo dňa 18.1.2013. Krajský súd zdôrazňuje, že pri hodnotení odvolacích dôvodov žalobkyne dôsledne aplikoval procesnú situáciu vykonaného poučenia okresným súdom nielen podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., ale hlavne v zmysle ust. § 118a ods. 1 O.s.p., podľa ktorého v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom alebo reštrukturalizáciou účastníci sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania, čo však neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu (§ 101 ods. 2 O.s.p.), ktorá situácia v danej sporovej právnej veci nenastala, pretože prvé pojednávanie dňa 14.12.2012 prebehlo. Z obsahu spisového materiálu vyplývalo, že účastníci súdneho konania v predvolaní na prvý termín súdneho pojednávania dňa 14.12.2012 (č.l. 48 spisu) boli poučení nielen podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., ale aj v zmysle ust. § 118a ods. 1, 2, 3 O.s.p.. Aj za akceptovania zákonného ustanovenia § 118a ods. 1, 2, 3 O.s.p. mohli mať odvolacie dôvody svoju relevantnosť len v rovine tých skutočností a dôkazov, ktoré žalobkyňa uviedla a označila najneskôr do skončenia prvého pojednávania, keď krajský súd mal preukázané, že práve prvé pojednávanie konané dňa 14.12.2012 bolo pojednávaním, na ktorom sa vec prejednávala za účasti žalobkyne, žalovaných v 1/, v 2/ rade, a to prostredníctvom ich právnych zástupcov, na ktorom boli splnené podmienky k vykonaniu tohto prvého pojednávania, kedy súčasne bola vec už aj meritórne rozhodnutá.
Z obsahu podanej žaloby bolo zrejmé, že žalobkyňa, a to správkyňa úpadcu IZ plus s.r.o., so sídlom Matúškova 1982, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 834 041, podala odporovaciu žalobu v zmysle ust. § 57 a § 60 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z.z.“). V skutkovej rovine bolo preukázané, že dlžník - úpadca kúpil motorové vozidlo Škoda Octavia od predajcu IMPA Dolný Kubín, s.r.o., pričom na zaplatenie kúpnej ceny tohto vozidla uzavrel dlžník - úpadca Úverovú zmluvu č. 5110800177 dňa 17.03.2008 so žalovaným v 2/ rade a následne po uzavretí Zmluvy o započítaní vzájomných pohľadávok medzi dlžníkom - úpadcom a žalovaným v 2/ rade zo dňa 09.10.2009 bola uzavretá Zmluva o finančnom prenájme (leasingu), č. zmluvy 5040900303 zo dňa 09.10.2009 medzi žalovaným v 2/ rade ako prenajímateľom a žalovaným v 1/ rade ako nájomcom, keďže dlžník - úpadca kúpno-predajnou zmluvou odpredal predmetné vozidlo žalovanému v 2/ rade. Žalobkyňa - správkyňa odporovala právnemu úkonu úpadcu - dlžníka, a to kúpnej zmluvy, ktorou došlo k prevodu vlastníckeho práva k majetku - motorového vozidla Škoda Octavia, Ev. č.: DK 708 AS, ktorý právny úkon bol uskutočnený medzi úpadcom - dlžníkom a žalovaným v 2/ rade. Z titulu podanej odporovacej žaloby sa žalobkyňa domáhala neúčinnosti tohto právneho úkonu, keďže mala za to, že došlo k ukráteniu uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov práve týmto úkonom, pretože nastalo zmenšenie majetku úpadcu - dlžníka. Predmetom odvolacieho konania tak bolo vysporiadať sa s otázkou odporovateľnosti právneho úkonu, resp. určenia právnej neúčinnosti kúpno-predajnej zmluvy o motorovom vozidle Škoda Octavia, Ev. č.: DK 708 AS, uzatvorenej medzi úpadcom - dlžníkom a žalovaným v 2/ rade.
V prvom rade je potrebné uviesť, že predpokladmi odporovateľnosti v konkurznom konaní je:
1/ vyhlásený konkurz,
2/ úkon, ktorému sa odporuje, je právny úkon dlžníka,
3/ týka sa majetku dlžníka podliehajúceho konkurzu,
4/ je platný, účinný,
5/ ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý si prihlásil pohľadávku,
6/ odporovacia žaloba je podaná v prekluzívnej lehote od vyhlásenia konkurzu.
Podľa ust. § 57 ods. 1 až 4 zákona č. 7/2005 Z.z. právne úkony týkajúce sa majetku dlžníka sú v konkurze voči veriteľom dlžníka neúčinné, ak im správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky podľa tohto zákona odporuje. Veriteľ môže odporovať právnemu úkonu týkajúcemu sa majetku dlžníka, len ak správca v primeranej lehote jeho podnetu na odporovanie nevyhovel. Právo odporovať právnemu úkonu zanikne, ak sa neuplatní u povinnej osoby alebo na súde do šiestich mesiacov od vyhlásenia konkurzu; právo odporovať právnemu úkonu sa považuje za uplatnené u povinnej osoby, len ak povinná osoba toto právo písomne uznala. Odporovať podľa tohto zákona možno aj právnym úkonom, z ktorých nároky sú už vykonateľné alebo uspokojené. Odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.
Krajský súd uvádza, že podľa zákona č. 7/2005 Z.z. možno odporovať len tým právnym úkonom, ktoré ukracujú uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Nemusí teda dôjsť k ukráteniu všetkých veriteľov prihlásených pohľadávok, ale stačí, keď v dôsledku právneho úkonu nastane ukrátenie len niektorého z veriteľov prihlásených pohľadávok. To, aby právny úkon ukracoval uspokojenie niektorej z prihlásených pohľadávok, je základnou a všeobecnou podmienkou každej skutkovej podstaty odporovateľného právneho úkonu, bez ktorej právo odporovať právnemu úkonu nevznikne. Ide o všeobecnú podmienku, vždy pristupuje k jednotlivým skutkovým podstatám odporovateľných právnych úkonov. Táto podmienka musí byť v každom jednotlivom prípade (pri každej skutkovej podstate) splnená. Konkrétny právny úkon úpadcu - dlžníka spôsobí ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľa v zásade vtedy, keď sa právnym úkonom dlžníka - úpadcu zmenší jeho majetok.
Podľa ust. § 60 ods. 1, 2, 3 zákona č. 7/2005 Z.z. odporovať možno tiež každému právnemu úkonu, ktorým dlžník ukrátil svojich veriteľov (ďalej len „ukracujúci právny úkon“), ak bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy. Ak ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak. Odporovať možno len tým ukracujúcim právnym úkonom, ktoré boli urobené počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania.
Odporovať ukracujúcemu právnemu úkonu tak možno úspešne len za splnenia podmienok uvedených v § 60 zákona č. 7/2005 Z.z. vrátane, resp. súčasne za splnenia podmienky ukrátenia uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka - úpadcu podľa ust. § 57 zákona č. 7/2005 Z.z..
Na základe vyššie uvedeného je pri ukracujúcom právnom úkone rozhodujúca skutočnosť, či v dôsledku uzatvorenia právneho úkonu došlo k zmenšeniu majetku dlžníka - úpadcu. Vždy treba v prvom rade skúmať, či došlo k zmenšeniu majetku. Predpokladom odporovateľnosti je objektívny ekonomický dôsledok vykonaných právnych úkonov. To, či týmito právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľa, je vždy vecou zisťovania a dokazovania v každom konaní.
Je potrebné uviesť, že úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka - úpadcu jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu ostatne na uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov. Samotný predaj za ekvivalentnú cenu nie je zmenšením majetku, dochádza len k zmene štruktúry majetku, pretože dlžník - úpadca namiesto hmotného majetku získa majetok finančný. Odporovateľnosť predpokladá, že právnym úkonom dlžníka - úpadcu sa skráti uspokojenie prihlásenej pohľadávky veriteľa, teda, že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka - úpadcu nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Aj keď právnym úkonom dôjde len k zmenšeniu majetku dlžníka - úpadcu, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie prihlásenej pohľadávky veriteľa, pretože týmto úkonom dlžníka - úpadcu nedošlo k ukráteniu uspokojenia prihlásenej pohľadávky veriteľa.
Ak teda v danom prípade bol ako právny úkon napadnutá kúpna zmluva uzavretá medzi úpadcom a žalovaným v 2/ rade o motorovom vozidle, tak tento právny úkon za neúčinný považovať nemožno.
Vyplýva to z toho, že kúpna cena bola stanovená ako zostatková cena, a to vyššia ako hodnota motorového vozidla stanovená správkyňou úpadcu. Správkyňa úpadcu určila hodnotu 16.184 Eur a kúpna cena bola stanovená na 16.825,60 Eur. Možno tak usúdiť, že kúpna cena bola zodpovedajúca hodnote majetku, resp. predmetu kúpy, a tak sa hmotný majetok adekvátne nahradil majetkom finančným.
Na druhej strane však bolo zistené, že kúpna cena reálne vyplatená nebola. Došlo k započítaniu pohľadávok zmluvou o započítaní vzájomných pohľadávok medzi úpadcom a žalovaným v 2/ rade, ktorý dôkaz sa nachádza na č.l. 23 spisu. Je potrebné poukázať, že ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie (§ 580 Občianskeho zákonníka). Z dokazovania vykonaného pred okresným súdom vyplynulo, že úpadcovi - dlžníkovi vznikla pohľadávka voči žalovanému v 2/ rade na zaplatenie kúpnej ceny predaného motorového vozidla a súčasne na druhej strane bol tu záväzok úpadcu - dlžníka voči žalovanému v 2/ rade z titulu zostatku podľa úverovej zmluvy. Ak došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok medzi dlžníkom - úpadcom a žalovaným v 2/ rade, tak nemožno tomuto úkonu prisudzovať podmienku ukracujúceho právneho úkonu, pretože v dôsledku započítania síce klesne u dlžníka - úpadcu majetok v rovine pohľadávky, ale súčasne s tým klesne aj dlh dlžníka - úpadcu vo vzťahu k veriteľovi, a to v danom prípade vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade, s ktorým mal dlžník - úpadca vzájomné pohľadávky a záväzky tak, ako sú uvedené vyššie. V dôsledku započítania síce klesnú u dlžníka - úpadcu aktíva (nezaplatená kúpna cena), ale zároveň aj pasíva (záväzok dlžníka - úpadcu) v tej istej hodnote, čo vyústi do záveru, že majetok sa tak v podstate ani nezmení, pretože pomer medzi aktívami a pasívami zostane rovnaký. Žalobkyňa však nepreukázala, že v dôsledku toho, že kúpna cena motorového vozidla nebola reálne zaplatená, ale došlo k vzájomnému započítaniu medzi dlžníkom - úpadcom a žalovaným v 2/ rade, sa majetok dlžníka zmenšil a nebude stačiť na uspokojenie veriteľov. Nebol preukázaný základný predpoklad odporovateľnosti, a to ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky veriteľa právnym úkonom kúpno-predajnej zmluvy uzatvorenej medzi dlžníkom - úpadcom a žalovaným v 2/ rade, keď z titulu vyššie uvedeného úkonu započítania aktíva a pasíva úpadcu - dlžníka zostali v tej istej hodnote.
Okresný súd správne ustálil, že žalobkyňa, ktorá mala dôkaznú povinnosť, resp. povinnosť preukázať, že dotknutým právnym úkonom kúpno-predajnej zmluvy došlo k ukráteniu uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov, túto povinnosť nesplnila. V konaní nebolo preukázané, že majetok dlžníka - úpadcu sa zmenšil. Preukázanie zmenšenia majetku bolo základným, resp. všeobecným predpokladom odporovania právnemu úkonu, čo sa vyžaduje pri každej skutkovej podstate. Krajský súd súhlasí so záverom okresného súdu, že v danom prípade nebolo preukázané zmenšenie majetku (§ 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.), a preto nebolo možné rozhodnúť o neúčinnosti dotknutého právneho úkonu.
Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu konštatuje, že žalobkyňa nepreukázala ani hmotno- právnu podmienku, že žalovaný v 2/ rade mal vedomosť o úmysle dlžníka - úpadcu ukrátiť veriteľov. Žalobkyňa tvrdenie ničím nepodložila. Neboli predložené dôkazy o tom, že žalovaný v 2/ rade o úmysle vedel alebo musel mu byť známy. Krajský súd súčasne súhlasí aj s vysloveným názorom okresného súdu, že úmysel ukrátiť veriteľov je bez právneho významu, vo vzťahu medzi žalovaným v 1/ rade a úpadcom, pretože právny úkon, ktorému žalobkyňa odporovala, nebol uskutočnený medzi dlžníkom
- úpadcom a žalovaným v 1/ rade, ale medzi dlžníkom - úpadcom a žalovaným v 2/ rade. Ak nie je neúčinný právny úkon medzi dlžníkom - úpadcom a žalovaným v 2/ rade, tak nemožno sa domáhať právnej neúčinnosti úkonu, ku ktorému došlo medzi úpadcom - dlžníkom a žalovaným v 1/ rade v zmysle ust. § 62 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z..
K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu žalobkyne je potrebné uviesť, že žalobou nebolo právnemu úkonu kúpno-predajnej zmluvy odporované ako úkonu, ktorým sa uprednostnil veriteľ - žalovaný v 2/ rade z uzavretej úverovej zmluvy s dlžníkom - úpadcom, preto ani z tejto skutkovej podstaty, ktorá netvorila predmet súdneho konania, nemohol byť posudzovaný napadnutý rozsudok okresného súdu.
Na základe vyššie uvedených zhodnotení a záverov bol rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdený ako v tomto výroku vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. Krajský súd dopĺňa, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu, viažuceho sa k výrokovej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá, preto z titulu tohto stotožnenia za aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa v podrobnostiach poukazuje na závery rozsudku okresného súdu, vzťahujúce sa k výrokovej časti o zamietnutí žaloby. Z uvedeného nebolo potrebné, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované opätovne vecne správne závery vyplývajúce z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu. Je postačujúce, pokiaľ krajský súd uvedie len odkaz k odôvodneniu rozsudku okresného súdu, viažuceho sa k výrokovej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá. Tento záver krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Ďalej krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, ...„ak v odvolacom konaní krajský súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa, v zásade sa môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“.
Krajský súd uvádza, že žalovaný v 2/ rade voči rozsudku okresného súdu v časti trov prvostupňového konania nepodal odvolanie, pričom ide v rovine rozhodovania o trovách súdneho konania o návrhové konanie v zmysle ust. § 151 ods. 1 O.s.p., preto v tejto časti výroku rozsudku okresného súdu nenapadnutého odvolaním žalovaného v 2/ rade nebolo možné zo strany krajského súdu pristúpiť k posúdeniu výrokovej časti prvostupňového rozsudku, ktorým sa žalovanému v 2/ rade náhrada trov konania nepriznala, a tým došlo k potvrdeniu aj tejto výrokovej časti rozsudku okresného súdu, ktorá netvorila predmet odvolacieho konania. Vyplýva to aj zo zákonného ust. § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Vecnú správnosť výroku o trovách prvostupňového konania, viažuceho sa k žalovanému v 2/ rade potvrdzuje aj skutočnosť, že pre priznanie trov žalovanému v 2/ rade neboli kumulatívne splnené obidve podmienky vyplývajúce z ust. § 151 ods. 1 O.s.p., keď prvou podmienkou je podanie návrhu, čo bolo uskutočnené na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 14.12.2012 pri vyjadrení právneho zástupcu žalovaného v 2/ rade, že si uplatňuje právo na náhradu trov konania, ktoré vyčísli dodatočne a druhou podmienkou je ich vyčíslenie v zákonom stanovenej lehote vyplývajúcej z ust. § 151 ods. 1 O.s.p., čo však zo strany žalovaného v 2/ rade splnené nebolo. Pre nesplnenie tejto druhej kumulatívnej podmienky tomu zodpovedá aj výrok rozsudku okresného súdu ohľadom trov prvostupňového konania vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade, ktorému sa ich náhrada nepriznala.
Z titulu podaného odvolania žalovaným v 1/ rade proti rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým sa žalovanému v 1/ rade náhrada trov súdneho konania nepriznala, bol rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V rámci nového konania rozhodne súd prvého stupňa nielen o trovách konania pred okresným súdom, ale aj o trovách spojených s týmto odvolacím konaním. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, vo väzbe k výroku o trovách prvostupňového konania, vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, uviedol, že hoci bol úspešným účastníkom v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a mal právo na náhradu trov konania, tieto mu neboli priznané z titulu aplikácie ust. § 150 O.s.p., keďže za dôvod hodný osobitného zreteľa okresný súd považoval znenie ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z.. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného v 1/ rade krajský súd uvádza, že sa nestotožnil s právnym názorom okresného súdu, keďže zákonné ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. nekvalifikuje ako dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 O.s.p., pre ktorý nie je možné žalovanému v 1/ rade ako úspešnému účastníkovi súdneho konania priznať náhradu trov.
Krajský súd mal za to, že zo strany prvostupňového súdu došlo k nesprávnej interpretácii ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Nepochybne aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy len v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený a táto výnimočnosť môže spočítať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.
Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Citované zákonné ust. § 142 ods. 1 O.s.p. vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania. To znamená, že účastník, ktorý mal v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania. Ak žalovaný v 1/ rade vo veci samej mal úspech v konaní, tento úspech sa mal premietnuť pri rozhodovaní o náhrade trov konania, preto okresný súd mal primárne vychádzať z úpravy v § 142 ods. 1 O.s.p.. Konanie o trovách bolo závislé od výsledku konania vo veci samej, bez ohľadu na úpravu v ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, keďže krajský súd v zhode s názorom odvolateľa uvádza, že primárne bolo potrebné o nároku na náhradu trov súdneho konania rozhodnúť, aby reálne mohlo dôjsť k naplneniu ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len zákon č. 7/2005 Z.z.). Zákonite najskôr takéto trovy musia vzniknúť, musí byť o nich rozhodnuté, keďže len ako existujúce trovy súdneho konania môžu byť z uspokojenia v konkurze vylúčené v zmysle ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z.. V rámci tohto súdneho konania sa rozhoduje o trovách v zmysle Občianskeho súdneho poriadku a nie podľa ust. zákona č. 7/2005 Z.z.. Hoci ust. § 150 ods. 1 O.s.p. nedefinuje dôvody hodné osobitného zreteľa a tieto sú ponechávané na posúdenie súdom, tak vzhľadom k ich výnimočnosti a osobitosti krajský súd uvádza, že znenie ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. nemožno kvalifikovať za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Úlohou súdu pri rozhodovaní o trovách súdneho konania v konkrétnom konaní nie je rozhodovať o tom, či pohľadávka vzniknutá ako trovy konania bude v konkurznom konaní uplatniteľná, pretože súd rozhoduje len o oprávnenosti účastníka konania na náhradu trov súdneho konania. Zákonné ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. preto nemôže ovplyvniť zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania v rovine trov súdneho konania.
Krajský súd uvádza v súvislosti so svojím právnym názorom, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré mu vznikli vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Rozhodovaním o náhrade trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť.
Podľa ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. z uspokojenia v konkurze sú vylúčené aj trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa predchádzajúcej zákonnej úpravy v zmysle ust. § 33 ods. 1 písm. b) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní bola úprava totožná, keď z uspokojenia rovnako boli vylúčené trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s konkurzom, ak tento zákon neustanovuje inak, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 1M Obdo V/1/2005 vyslovil práve k tejto pôvodnej zákonnej úprave, že ...„v konkurznom konaní zásadne nemožno uspokojiť trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konaniach súvisiacich s konkurzom. To však neznamená, že náhradu trov v takýchto konaniach nemožno priznať, pretože o ich náhrade súd nerozhoduje podľa ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní, ale podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku“.
Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Obo 34/2012 zo dňa 31. mája 2012, ktorým bol zaujatý názor, že z ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva, že v konaní o určenie pravosti popretej pohľadávky (alebo v inom konaní súvisiacom s konkurzom) nemožno neúspešného účastníka zaviazať na náhradu trov. Z tohto zákonného ustanovenia (ďalej uvádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky) vyplýva len to, že tieto trovy nemožno rovnako, ako trovy konkurzného konania, uspokojiť v konkurze. Skutočnosť, že rozhodnutie súdu priznávajúce, existujúce právo nie je možné v čase rozhodovania súdu vykonať, či už dobrovoľne alebo núteným výkonom, ale jeho neskoršia vykonateľnosť nie je vylúčená, nemôže byť dôvodom nepriznania práva. V kontexte uvedeného pri vzatí do úvahy obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ústavného práva na právnu pomoc a základného práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania krajský súd bol odlišného právneho názoru, a to, že zákonné ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. nemožno subsumovať pod dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Na základe uvedeného pre nesprávne právne posúdenie veci bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o trovách prvostupňového konania viažucich sa k žalovanému v 1/ rade zrušený a vec v tejto časti vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V rámci nového konania bude okresný súd vychádzať z vysloveného právneho názoru krajského súdu a rozhodne o uplatnených trovách súdneho konania žalovaného v 1/ rade ako úspešného účastníka konania, vrátane trov odvolacieho konania.
Podľa ust. § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.
O trovách odvolacieho konania vzniknutých na strane žalovaného v 2/ rade bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 O.s.p.. Žalovaný v 2/ rade si v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 26.02.2013 v spojení s podaním zo dňa 14.05.2013 uplatnil trovy odvolacieho konania, ktoré však nevyčíslil v zákonom požadovanej lehote najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, preto krajský súd nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí a žalovanému v 2/ rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.