Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/107/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: 1. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. XX, 2. E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v F., G. X, H. I., 3. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. D. XXX, 4. K. C., nar. XX.X.XXXX, bytom v F., D. XX, 5. I. C., nar. XX.X.XXXX, bytom F., L. F. XXX, H. I., všetci právne zastúpení JUDr. Zuzanou Kolárikovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Stará Prešovská 10, proti žalovaným: 1. A. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. H. XXX, právne zastúpená advokátskou kanceláriou Graban, Torma & Partners, so sídlom v Košiciach, Kováčska 53, IČO: 36 730 564, 2, O. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v F., K. X, H. I., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 12. novembra 2021 sp. zn. takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 12. novembra 2021 č.k. -457.

Žalovaná v 1. rade má proti žalobcom v 1. - 5. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanou v 2. rade stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 12. novembra 2021 č.k. -457 žalobu zamietol (výrok I.) a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanej v 1. rade priznal proti žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnej výške (výrok II.) a žalovanej v 2. rade nepriznal nárok na náhradu trov konania (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa pôvodná žalobkyňa domáhala voči žalovanej v 1. rade vrátenia daru, a to bytu č. XX na 5. poschodí bytového domu súp. č. XXX na F. P. M. C. vo vchode č. XX, postaveného na parcele registra „C“ č. 1545 o výmere 194 m2, nachádzajúci sa v katastrálnom území Q. (ďalej len „Byt“). Žalobkyňa odôvodnila svoju žalobu tým, že darovacou zmluvou zo dňa 10.12.2003 darovala Byt žalovanej, kde bolo v bode 4. článku VIII uvedené prehlásenie žalovanej v znení: „Zároveň obdarovaná prehlasuje, že doopatruje až do smrti darcu: K. F. a tiež svojho otca E. B., nar. XX.XX.XXXX, rovnako ako pomáhala doopatrovať ťažko chorého manžela darkyne: J. F.“. Ďalej žalobkyňa uviedla, že je osobou vo vážnom zdravotnom stave , ktorá je odkázaná na opateru inej osoby a vyžaduje si 24 hodinovú nepretržitú starostlivosť. Vzhľadom na svoje diagnózy a svoj vek 84 rokov nie je schopná sama sa o seba postarať, Je plne plienkovaná, pohybuje sa len za pomoci inej osoby, nedokáže si pripraviť jedlo, nakúpiť a vykonať základné hygienické potreby. Preto sa o ňu starajú opatrovateľky, suseda p. L. a syn A. s priateľkou. Náklady na opatrovateľky si plne hradí zo svojho dôchodku. Žalovaná sa pôvodne o žalobkyňu riadne starala v súlade s tým , ako sa zaviazala v darovacej zmluve zo dňa 10.12.2003.

Následne však v mesiaci apríl 2017 nastal zlom, kedy žalovaná bezdôvodne prerušila so žalobkyňou akýkoľvek kontakt. Prestala sa o ňu zaujímať a prestala jej dvíhať telefón. Napriek tomu, že žalobkyňa žalovanej niekoľkokrát volala, keď potrebovala pomoc, žalovaná jej nedvihla a nezavolala späť. Podľa žalobkyne žalovaná od apríla 2017 žalovaná s vedomím, že žalobkyňa je počas víkendov úplne sama vo veku 84 rokov a s vážnymi zdravotnými diagnózami, sa o ňu absolútne nezaujíma, či nepotrebuje pomoc. Od tejto doby žalovaná ani raz žalobkyňu nenavštívila a ani raz jej nezavolala za účelom, či potrebuje pomoc. Tento stav dlhodobého neposkytovania pomoci a nezáujmu v situácii jej odkázanosti na pomoc žalobkyňa hodnotí ako jednoznačné hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej. Napriek výzvam právnej zástupkyne žalobkyne žalovaná do podania žaloby nezabezpečila akúkoľvek formu starostlivosti žalobkyni. Naďalej zo strany žalovanej pretrváva nezáujem z jej strany, o žalobkyňu sa nezaujíma, nenavštevuje ju, ani nenavrhla formu pomoci žalobkyni. Vo svojom stanovisku k výzve zo dňa 06.06.2017 žalovaná potvrdila, že žalobkyňu nenavštevuje, pričom jej tvrdenia ohľadom zdravotníckych potrieb, bločkov taxi služby, návštev u lekára, varenia, prania, nákupov, upratovania sa podľa žalobkyne nezakladajú na pravde. Žalobkyňa tvrdenia žalovanej o zlom signále a jej zdravotných problémoch označila za výhovorky. Nakoľko nezáujem trval, právna zástupkyňa žalobkyne dňa 02.10.2017 poslala žalovanej výzvu na vrátenie daru. Vzhľadom na uvedené, žalobkyňa požiadala súd, aby vydal rozsudok, ktorým uloží žalovanej povinnosť vrátiť Byt.

3. V priebehu konania (dňa 12.06.2018) zomrela žalobkyňa a okruh dedičov vyplynul z uznesenia súdneho komisára č.k. zo dňa 08.10.2018 vo veci prejednania dedičstva po žalobkyni. Súd uznesením zo dňa 13.12.2018 rozhodol o pokračovaní konania s dedičmi po žalobkyni, a to s A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. - O., D. XXX/XX ako žalobcom v 1. rade, O. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., K. XXXX/X, H. I. ako žalobkyňou v 2. rade, E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., G. XXX/X, H. I. ako žalobcom v 3. rade, J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. D. XXX ako žalobcom v 4. rade, K. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., D. XXX/XX ako žalobkyňou v 5. rade a I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., L. F. XXX, H. I. ako žalobcom v 6. rade.

4. O. B. (vtedy žalobkyňa v 1. rade, teraz žalovaná v 2. rade) oznámila súdu podaním zo dňa 07.05.2019, že nesúhlasí s účasťou v konaní na strane žalobcov a nebude sa konania zúčastňovať. Súd uznesením zo dňa 13.08.2019 konanie voči žalobkyni v 2. rade (terajšia žalovaná v 2. rade) vzhľadom na jej nesúhlas so žalobou zastavil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.10.2019.

5. Ostatní žalobcovia oznámili, že trvajú na podanej žalobe v celom rozsahu. Navrhli zmenu petitu žaloby vzhľadom na úmrtie žalobkyne a zároveň pristúpenie žalovanej v 2. rade na stranu žalovaných vzhľadom na jej nesúhlas so žalobou.

6. Súd uznesením zo dňa 23.12.2019 rozhodol tak, že pripustil zmenu žaloby tak, že žalobný petit znie: „Súd určuje, že nehnuteľnosti a to byt č. XX, vchod č. XX, na 5. poschodí bytového domu, súp. H. XXX, F. H. XX, C., L. F. H. XXXX, o výmere 194 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, na parcele č. 1546, o výmere 201 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu, F. H. XX, vo veľkosti 302/10000 a spoluvlastnícky podiel na pozemku č. p. XXXX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 194 m2, spoluvlastnícky podiel na pozemku č. p. XXXX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 201 m2, vo veľkosti podielu 302/10000, zapísané na LV č. XXXXX, okres Košice II, obec Košice - Západ, k.ú. Q. patria do dedičstva po nebohej K. F., zomrelej XX.X.XXXX, naposledy bytom F. H. XX, XXXXX C.. Žalované v 1. a 2. rade sú povinné nahradiť žalobcom v 1. rade, v 2. rade, v 3. rade, 4. rade a 5. rade trovy konania vo výške 100 % z hodnoty sporu“ a zároveň pripustil, aby do konania na strane žalovaných vstúpila žalovaná v 2. rade.

7. Súd vec právne posúdil podľa (ďalej len ) aplikujú ust. a (ďalej len ).

8. Za nesporné skutkové tvrdenie súd považoval tvrdenie uvedené v žalobe, podľa ktorého sa žalovaná v 1. rade až do apríla 2017 riadne starala o pôvodnú žalobkyňu. V konaní nebolo sporné ani darovanie Bytu žalovanej v 1. rade v roku 2013 a ani to, kde bývala pôvodná žalobkyňa od roku 2003 až do roku 2018, t.j. do jej smrti. V danom období bývala pôvodná žalobkyňa v Byte okrem obdobia rokov 2010 až 2014 a tiež krátkeho obdobia na začiatku roka 2015 po smrti svojho syna E., kedy žila v rodinnom dome žalovanej v 1. rade v N.. Tiež bolo podľa súdu nesporné, ako aj preukázané, že v Byte žalovaná v 1.

rade zabezpečovala nepretržitú starostlivosť o pôvodnú žalobkyňu po jej prepustení z nemocnice, keď ju prepustili čiastočne nedoliečenú, a to až do 17.04.2017, pričom išlo o dobu približne 2 týždne. Zároveň z vyjadrenia žalobkyne zo dňa 18.01.2018, konkrétne z tvrdenia, že: „žalovaná v 1. rade a členovia jej rodiny sa o žalobkyňu začali zaujímať až po doručení výzvy na vrátenie daru“, súd považoval za nesporné medzi stranami, že žalovaná v 1. rade a jej rodina prejavovala záujem o žalobkyňu v období po doručení výzvy na vrátenie daru, t.j. v období po 04.10.2017.

9. V konaní ostalo sporné, či sa žalovaná v 1. rade v období od 17.04.2017 do 04.10.2017 dopustila takého konania voči pôvodnej žalobkyni alebo členom jej rodiny, ktoré by oprávňovalo pôvodnú žalobkyňu postupovať podľa .

10. Žalobkyňa uplatnila právo na vrátenie daru výzvou spísanou jej právnou zástupkyňou dňa 02.10.2017 a doručenou žalovanej v 1. rade dňa 04.10.2017. Vo výzve bolo požadovanie vrátenia daru

- Bytu skutkovo odôvodnené dlhodobým neposkytovaním pomoci a nezáujmom o darkyňu - pôvodnú žalobkyňu napriek jej odkázanosti na pomoc inej osoby. Dôvodom požadovania vrátenia daru malo byť hrubé porušenie dobrých mravov spočívajúce v uvedenom správaní sa žalovanej v 1. rade priamo voči pôvodnej žalobkyni (t.j. nie voči členom jej rodiny). Uvedené skutkové tvrdenia žaloby však v konaní zo strany žalobcov neboli preukázané.

11. Súd dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané také konanie žalovanej v 1. rade v období od apríla 2017 do doručenia výzvy na vrátenie daru, ktoré by bolo možné klasifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov voči pôvodnej žalobkyni. Preto výzva na vrátenie daru zo dňa 02.10.2017 doručená žalovanej v 1. rade dňa 04.10.2017 nemala za následok zánik darovacieho vzťahu medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovanou v 1. rade. Byt teda ostal vo výlučnom vlastníctve žalovanej v 1. rade a nepatrí do dedičstva po nebohej pôvodnej žalobkyni. Súd preto žalobu zamietol.

12. Vykonané dokazovanie podľa súdu prvej inštancie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení uvedených v žalobe o bezdôvodnom prerušení kontaktu, nezáujme žalovanej v 1. rade o pôvodnú žalobkyňu a o jej nedvihnutí telefónu v čase, keď potrebovala pomoc a bola sama, nepotvrdilo. Práve naopak, súd výsluchom samotnej pôvodnej žalobkyne mal preukázaný opak, keď pôvodná žalobkyňa vo svojom výsluchu sama potvrdila, že od apríla 2017 nežiadala žalovanú v 1. rade o pomoc, teda bolo preukázané, že v tomto období nevolala žalovanú v 1. rade s požiadavkou o pomoc (Ako dôvod uviedla odmerané správanie žalovanej v 1. rade počas toho, ako sa o ňu starala po prepustení z nemocnice). Pôvodná žalobkyňa tiež potvrdila komunikáciu so žalovanou v 1. rade, keď uviedla, že jej žalovaná v 1. rade volala v rozhodnom období (od apríla 2017 do odvolaniu daru) z Rakúska. Komunikácia medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovanou v 1. rade napokon potvrdzuje aj sms správa, ktorú žalovaná v 1. rade napísala pôvodnej žalobkyni dňa 31.08.2017 a ktorú právna zástupkyňa žalobcov citovala na pojednávaní dňa 26.02.2020. Komunikáciu a záujem žalovanej v 1. rade o pôvodnú žalobkyňu preukazujú aj návštevy jej dcér u pôvodnej žalobkyni v danom rozhodnom období. Súd nemal pochybnosti o tom, že dané návštevy sa udiali na pokyn žalovanej v 1. rade. Pôvodná žalobkyňa aj potvrdila minimálne 2 návštevy dcér žalovanej v 1. rade (v čase niekedy po uskutočnení prvej výzvy a dcéry žalovanej v 1. rade A. na meniny) a dokonca aj odmietnutie ponúknutej pomoci z ich strany (pôvodná žalobkyňa na otázku, či niekedy odmietla ponúkanú pomoc, uviedla, že raz). Existencia komunikácie medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade vyplýva aj zo skutočnosti, že pôvodná žalobkyňa potvrdila vedomosť o tom, že z dôvodu indispozície žalovanej v 1. rade telefonovať v prípade potreby pomoci má volať A. a tá to odkáže žalovanej v 1. rade. Avšak pôvodnej žalobkyni sa to zdalo komplikované, preto takto nepostupovala. Komunikácia, návštevy ako aj poskytovanie určitej formy starostlivosti minimálne do 31.07.2017 vyplývajú napokon aj zo skutočnosti, ktorá bola preukázaná potvrdením spol. MEDISTA, čím bolo preukázanie vyberanie zdravotníckych pomôcok žalovanou v 1. rade pre pôvodnú žalobkyňu pravidelne mesačne v období od 08.06.2015 do 31.07.2017. Už len zo samotnej tejto skutočnosti vyplýva, že v období od 17.04.2017 do 04.10.2017 sa kontakt medzi žalovanou v 1. rade príp. niektorým členom jej rodiny musel uskutočniť minimálne 3 krát, a to v súvislosti s odovzdaním pomôcok pôvodnej žalobkyni v máji 2017, júni 2017 a júli 2017.

13. Výsledky dokazovania vyvracajú aj tvrdenie o nekontaktovaní sa v čase po doručení výzvy, totiž v deň doručenia výzvy na vrátenie daru poslala žalovaná v 1. rade list pôvodnej žalobkyni prostredníctvom dcér, tento list však pôvodná žalobkyňa odmietla, čo odôvodnila pokynom svojej právnej zástupkyne nekomunikovať so žalovanou v 1. rade.

14. Vzhľadom na to, že vykonané dokazovanie nepotvrdili pravdivosť skutkových tvrdení v žalobe o prerušení kontaktu medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovanou v 1. rade, o jej nezáujme o pôvodnú žalobkyňu a o nekontaktovaní pôvodnej žalobkyne v čase po doručení výzvy na vrátenie daru do podania žaloby ako aj vzhľadom na viaceré rozpory v odpovediach pôvodnej žalobkyne pri uskutočnenom výsluchu príp. jej iných tvrdeniach (ktoré konkretizoval v rozsudku) súd nepovažoval opis udalostí pôvodnou žalobkyňou za vierohodný a pravdivý a naopak za pravdivý považovala opis udalostí, ktorý uviedla žalovaná v 1. rade. Súd teda nepovažoval za pravdivé ani tvrdenie pôvodnej žalobkyne o dohode so žalovanou v 1. rade, že sa pri odchode z Ďurkova dohodli, že počas týždňa bude v Košiciach a každý víkend bude tráviť v Ďurkove. To znamená, že súd mal preukázané výsluchom žalovanej v 1. rade, že žalovaná v 1. rade v apríli 2017 bezdôvodne neprerušila starostlivosť o pôvodnú žalobkyňu a že neprerušila s ňou kontakt. Ale k prerušeniu starostlivosti došlo po ich vzájomnej dohode, keďže po 2 týždňovej nepretržitej 24 hodinovej starostlivosti a opateru o pôvodnú žalobkyňu žalovaná v 1. rade potrebovala čas na oddych a preliečenie chrbta s tým, že pôvodná žalobkyňa súhlasila, že po uvedenú dobu sa o ňu bude okrem opatrovateľskej služby starať jej syn A.. K prerušeniu kontaktu nedošlo, žalovaná v 1. rade sa ubezpečovala, že sa o ňu A. stará počas tejto doby. Okrem iného z dokazovania vyplynulo, že aj v máji 2017 vybrala zdravotnícke pomôcky pre pôvodnú žalobkyňu, a teda musela zabezpečiť aj ich odovzdanie. Pôvodná žalobkyňa rovnako vedela o plánovanej ceste žalovanej v 1. rade v máji 2017, nechala pozdraviť svoje pravnučky a súhlasila s tým, aby syn A. zabezpečoval starostlivosť o ňu v tej dobe. Pričom ani v tej dobe k prerušeniu kontaktu nedošlo a telefonicky sa žalovaná v 1. rade ubezpečovala, či je o pôvodnú žalobkyňu postarané.

15. K prerušeniu kontaktu došlo až potom, čo sa vrátila žalovaná v 1. rade z Prahy a bola jej na druhý deň po tomto návrate, t.j. dňa 11.06.2017, doručená výzva na plnenie od právnej zástupkyne pôvodnej žalobkyne. Teda súd uzatvoril, že v období od 17.04.2017 do 10.06.2017 sa žalovaná v 1. rade nedopustila konania voči pôvodnej žalobkyni, ktorá by bolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Z objektívnych príčin totiž nemohla poskytovať starostlivosť ako dovtedy (doliečovanie chrbta, neprítomnosť v Košiciach), avšak záujem a kontakt pretrvával aj v tomto období. Za veľmi podstatné súd prvej inštancie považoval to, že medzi žalovanou v 1. rade a pôvodnou žalobkyňou dohodnuté, že sa v danom čase o ňu postará žalobca v 1. rade a opatrovateľská služba.

16. Následne súd posudzoval, či konania v hrubom rozpore s dobrými mravmi sa žalovaná v 1. rade dopustila v čase od 11.06.2017 do 04.10.2017. Súd však aj tu dospel k záveru, že konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi zo strany žalovanej v 1. rade voči pôvodnej žalobkyni nebolo preukázané. Prihliadol tiež na princíp vzájomnosti, keď vyhodnotil prerušenie kontaktu a neposkytovanie v podstate žiadnej starostlivosti od júla 2017 (vyberanie pomôcok bolo preukázané až do júla 2017), ako spôsobené a vyvolané správaním pôvodnej žalobkyne. Totiž súd považoval spísanie a doručenie prvej výzvy žalovanej v 1. rade ako aj jej obsah za daných preukázaných okolností (t.j. riadne doopatrovanie ťažko chorého manžela pôvodnej žalobkyne /vyplýva to priamo z prehlásenia v darovacej zmluvy/, poskytovanie riadnej starostlivosti a opatery v období od darovania Bytu do apríla 2017 /z toho počas rokov 2010 až 2014 a časti roka 2015 osobnej 24 hodinovej nepretržitej starostlivosti/, existencia dohody o tom, že bude mať „voľno“ počas obdobia od 17.04.2017 do jej návratu zo zahraničia, pravidelné kontaktovanie a dopytovanie sa pôvodnej žalobkyne, či je všetko v poriadku, poskytovanie 24 hodinovej nepretržitej starostlivosti počas cca dvoch týždňov do 17.04.2017, vedomosť o jej zdravotných problémoch a výzva na sprevádzanie k lekárovi na výber liekov a za účelom kontrol, hoci v skutočnosti pôvodná žalobkyňa ani o to nemala záujem a zariadila sa tak, že jej uvedené zabezpečovali opatrovateľky /uvedené bolo preukázané v konaní výsluchom samotnej pôvodnej žalobkyne/), za minimálne prekvapivé, ktoré oprávnene mohlo vyvolať v žalovanej v 1. rade pocit veľkej krivdy a nespravodlivosti ako aj jej prirodzenú reakciu, ktorá spočívala v určitom prerušení kontaktu.

17. Za dôležité súd považoval to, že prerušenie kontaktu nebolo úplné, bolo preukázané, že žalovaná v 1. rade sa naďalej zaujímala o pôvodnú žalobkyňu, poslala za ňou dcéry, či niečo nepotrebuje. Žalovaná v 1. rade tiež vyberala zdravotnícke pomôcky až do júla 2017, od kedy si to už pôvodná žalobkyňa zabezpečila sama, komunikovala s právnou zástupkyňou žalobkyne, bola jej pripravená pomôcť v prípade potreby (pôvodná žalobkyňa potvrdila vedomosť o tom, že má kontaktovať dcéru žalovanej v 1. rade, keď bude potrebovať pomoc, ktorá to odkáže mame). Zároveň nebola zo strany žalobcov preukázaná situácia, že by v rozhodnom období v čase, keď bola pôvodná žalobkyňa sama a potrebovala pomoc, žalovaná jej ju neposkytla. Jednak samotná žalobkyňa potvrdila, že nežiadala v danom období

žalovanú v 1. rade o pomoc a jednak uvedené nemohlo byť preukázané ani výsluchom opatrovateliek ani p. L. ani inými svedkami, keďže malo ísť o telefonáty o pomoc uskutočnené pôvodnou žalobkyňou v čase, keď bola sama. Iné dôkazy žalobcovia na preukázanie tejto skutočnosti nenavrhli. Tiež bolo preukázané odmietnutie ponúknutej pomoci zo strany dcér žalovanej v 1. rade. V uvedenom období teda bola starostlivosť poskytovaná opatrovateľskou službou a žalobcom v 1. rade, ktorý ukladal spať pôvodnú žalobkyňu každý deň. Strata záujmu pôvodnej žalobkyne o poskytovanie pomoci a starostlivosti zo strany žalovanej preukazuje aj skutočnosť, že od 01.08.2017 si zabezpečila vyberanie pomôcok iným spôsobom. Túto stratu záujmu preukazuje jej samotné vyjadrenie, že sa jej zabezpečenie takejto starostlivosti z Ďurkova zdalo komplikované ako aj vyjadrenie, že komplikované sa jej zdalo volať svojej pravnučke. Teda súd názor žalobcov, že vyberanie pomôcok do 31.07.2017, preukazuje nezáujem o pôvodnú žalobkyňu a odmietnutie poskytovania tejto starostlivosti, v období po 31.07.2017 považoval za nesprávny, keďže je v rozpore s tým, čo vyšlo najavo z výsluchu pôvodnej žalobkyne. Súd mal teda za to, že k prerušeniu poskytovania starostlivosti a opatery o pôvodnú žalobkyňu zo strany žalovanej v 1. rade, nedošlo v dôsledku konania žalovanej v 1. rade, ale v dôsledku konania pôvodnej žalobkyne, ktorej viac vyhovovalo, že opatera a starostlivosť, ktorú jej nezabezpečovala opatrovateľská služba, jej bola poskytovaná zo strany žalobcu v 1. rade, ktorého o pomoc a poskytovanie tejto opatery sama žiadala a bola s týmto stavom spokojná a šťastná. Napriek uvedenému, žalovaná v 1. rade sa neprestala zaujímať o pôvodnú žalobkyňu, prostredníctvom svojich dcér, ktoré za ňou poslala, jej ponúkala pomoc, ktorú pôvodná žalobkyňa odmietla s tým, že je o ňu postarané zo strany žalobcu v 1. rade. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná v 1. rade sa v spornom období od 17.04.2017 do 04.10.2017 nedopustila voči pôvodnej žalobkyni žiadneho konania, ktoré by bolo možné klasifikovať ako konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

18. Tiež nezabezpečenie osoby zo strany žalovanej v 1. rade, ktorá by sa o pôvodnú žalobkyňu starala v čase, kedy opatrovateľskú službu nemala k dispozícii, súd takisto nevyhodnotil ako hrubé porušenie dobrých mravov, a to ani ohľadom na prehlásenie žalovanej v 1. rade uvedené v darovacej zmluve o doopatrovaní pôvodnej žalobkyne do jej smrti. V tomto súd prihliadol na skutočnosť, že bývanie v Byte si zvolila sama pôvodná žalobkyňa. Do Bytu odišla v podstate dvakrát, koncom roka 2014 a v roku 2015, keď bývala u žalovanej v 1. rade istý čas po smrti svojho syna E.. Bolo preukázané, že z N. odišla sama, bez požiadania zo strany žalovanej v 1. rade, zároveň výsluchom p. L., F. R. ako aj E. M. ako aj neistým áno pôvodnej žalobkyne pri odpovedi na otázku, či sa chce vrátiť do N., bolo preukázané, že pôvodná žalobkyňa v 1. rade sa túžila vrátiť do Bytu, bola v Byte šťastná, mala rada mestský život a teda chcela žiť v Byte. V tomto súd zároveň prihliadol aj na veľmi podstatnú skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa odmietla ísť do domova dôchodcov napriek tomu, že jej miesto v domove dôchodcov žalovaná v 1. rade vybavila a kde by mala zabezpečenú nepochybne 24 hodinovú nepretržitú starostlivosť (pôvodná žalobkyňa to sama potvrdila vo svojom výsluchu).

19. K výsluchom opatrovateliek súd uviedol, že nie je možné rozlíšiť, čo z ich výpovedí sa vzťahuje na rozhodné obdobie a čo nie. Zároveň súd poznamenal, že z výsluchov vyplynulo, že opatrovateľskú službu vykonávalo 13 opatrovateliek, ktoré sa u klientov striedali v týždenných službách. Teda v skutočnosti opatrovateľky, ktoré boli v konaní vypočuté, z rozhodného obdobia boli u žalovanej len veľmi málo (1 týždeň za mesiac resp. 1 týždeň za 2 mesiace). Svedkyne preto nemohli z vlastného pozorovania vedieť, čo sa udialo u pôvodnej žalobkyne v čase, keď u nej neboli, čo bola väčšina času. Preto váha ich výpovedí je podľa súdu prvej inštancie veľmi malá. Naviac, vo výpovediach súd vzhliadol viacero rozporov (napr. p. S. tvrdí, že opatrovateľky dali podnet pôvodnej žalobkyni na vrátenie daru a p. R., že opatrovateľky jej nedali podnet, p. S. tvrdila, že nákupy po celý čas od návratu z N. zabezpečoval syn A., v konaní však bolo preukázané, že to tak mohlo byť až v roku 2016). Poukázal na to, že z ich výsluchov napokon tiež vyplýva, že vypovedajú hlavne o tom, čo im povedala pôvodná žalobkyňa. To platí aj pre výsluchy p. N. a p. L.. Naviac p. N. a p. L. uviedli viacero nepravdivých tvrdení (napr. p. N. uviedla, že nebývali v Byte v rokoch 2011 až 2013, začali chodiť k pôvodnej žalobkyni v roku 2015, p. L. uviedla, že pôvodná žalobkyňa bola v N. iba rok). Na súpis udalostí A. F. súd neprihliadol, keďže v podstate obsahuje iba jej názor a vysvetlenie správania sa pôvodnej žalobkyne. Z výsluchov za ťažiskové pre svoje rozhodovanie súd považoval výsluch pôvodnej žalobkyne a žalovanej v 1. rade. Udalosť, na ktorú poukazujú žalobcovia, o údajnom nevpustení pôvodnej žalobkyne do domu v N., súd vzhľadom na to, že sa udiala pred aprílom 2017 a že súvisela s peniazmi, ktoré neboli dôvodom odvolania daru, nepovažoval za podstatnú na rozhodnutie v tejto veci.

20. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa v spojení s . Žalované mali vo veci plný úspech. Súd preto žalovanej v 1. rade jej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100%. Napriek úspechu žalovanej v 2. rade súd jej nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže jej v konaní žiadne trovy nevznikli a ani jej zo spisu nevyplývajú. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

21. Proti uvedenému rozsudku podali žalobcovia v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa , a a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie (určí, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej K. F., zomrelej 12.6.2018, naposledy bytom F. H. XX, C.) alternatívne aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22.1. Odvolatelia vytýkali súdu nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania. Podľa žalobcov súd nesprávne dospel k záveru, že starostlivosť o babku zabezpečovala žalovaná v 1. rade prostredníctvom dcéry E., keďže E. M. - pravnučka pôvodnej žalobkyne neprespávala v byte pravidelne, ale spravidla len 2 - 3 krát do týždňa. Z výsluchov svedkýň - opatrovateliek J. S. a D. R. vyplynulo, že pravnučka žiadnu starostlivosť a opateru počas svojho prespávania v byte neposkytovala a javila o starú matku rovnaký nezáujem ako jej matka, t.j. žalovaná v 1. rade. J. S. okrem iného uviedla, že sa tam občas mladšia dcéra žalovanej, t.j. pravnučka zdržiavala, avšak chodievala domov neskoro, neskoro vstávala, čo svedkyňa za starostlivosť nepovažuje. D. R. tiež uviedla, že pravnučku nevidela zabezpečovať žiadnu starostlivosť o starú matku. 22.2. Podľa žalobcov výpoveďami svedkýň S., R. a T. L. boli jednoznačne potvrdené argumenty uvedené v žalobe, že žalovaná v 1. rade nejavila záujem o pôvodnú žalobkyňu, nedvíhala jej telefón, keď potrebovala pomoc, neodpovedala na SMS, resp. veľmi sporadicky s poriadnym časovým oneskorením. Svedkyňa R. okrem iného uviedla, že vnučka A. prestala prejavovať záujem o svoju starú mamu, pôvodná žalobkyňa sa snažila kontaktovať žalovanú v 1. rade, avšak tá nereagovala a na SMS správu odpovedala až po troch dňoch alebo týždni (nebolo to hneď bezprostredne) s argumentmi, že nemala signál, je nemocná a podobne. Pôvodná žalobkyňa výslovne žiadala žalovanú v 1. rade prostredníctvom právnej zástupkyne až dvakrát, nakoľko keď ju kontaktovala bez právnej zástupkyne, tá nereagovala a žalovaná v 1. rade napriek týmto dvom výzvam sa o pôvodnú žalobkyňu nepostarala a neposkytla jej potrebnú pomoc. Jej hrubý nezáujem naďalej pretrval, o žalobkyňu sa nezaujímala, nekontaktovala ju, nenavštevovala ju, ani nenavrhla formu pomoci žalobkyni. 22.3. Žalobcovia nepovažujú za dostatočnú starostlivosť počas obdobia od apríla 2017 do októbra 2017 prostredníctvom komunikácie cez telefón dvakrát, osobne vôbec a následnú SMS správu považujú za nemorálnu a nie vhodnú na označenie záujmu žalovanej o pôvodnú žalobkyňu. Žalobcovia považujú za zarážajúce, že žalovaná v 1. rade až 1krát kontaktovala pôvodnú žalobkyňu v období od mája do októbra 2017, a to vo chvíli, keď sa nachádzala mimo Slovensku a osobne jej nemohla poskytnúť žiadnu pomoc. Rovnako za zarážajúce považovali tvrdenia žalovanej o jej vážnych zdravotných problémoch, keď mohla absolvovať výlet do Prahy. Nezaujímala sa pritom o skutočnosť, kto sa postará o pôvodnú žalobkyňu a či sa vôbec kto o ňu postarať. Žalovaná v 1. rade pritom nepredložila žiaden dôkaz o tom, že trpela nejakou diagnózou, pre ktorú sa nemohla o pôvodnú žalobkyňu postarať a až po doručení výzvy na vrátenie daru začala hľadať spôsoby a oslovila opatrovateľskú službu, čo však bolo až po zániku darovacieho vzťahu. 22.4. Žalobcovia zdôraznili, že doručením výzvy na vrátenie daru žalovanej darovací vzťah zanikol. Žalovaná si toho bola veľmi dobre vedomá a ihneď poslala svoje dcéry za pôvodnou žalobkyňou s listom, v ktorom opisovala, ako jej chce pomáhať, ktoré konanie však žalobcovia považujú za účelové. Zdôraznili však, že akékoľvek konanie žalovanej po doručení výzvy na vrátenie daru je irelevantné. Rovnako z dôvodu, že darovací vzťah zanikol dňa 4.10.2017 (po doručení výzvy na vrátenie daru), pôvodná žalobkyňa nemala akúkoľvek povinnosť po doručení výzvy na vrátenie daru komunikovať so žalovanou v 1. rade. 22.5. K záverom súdu, že pôvodná žalobkyňa nepožadovala od žalovanej v 1. rade pomoc vo forme vyberania zdravotníckych pomôcok, že po žiadala o pomoc svojho syna A., že odmietla ísť do domova seniorov, poukázali na, že nakoľko žalovaná v 1. rade nejavila o pôvodnú žalobkyňu žiaden záujem, ani ju nekontaktovala, táto požiadala o pomoc iné osoby, keďže bola nútená hľadať iné riešenia (nakoľko potrebovala pomoc). S umiestnením do domu seniorov nesúhlasila, čo je pochopiteľné a žalovaná v 1. rade mala túto skutočnosť akceptovať. Pomoc, ktorú potrebovala pôvodná žalobkyňa našla u svojho syna.

22.6. Svedecké výpovede svedkýň E. M. a A. M. - dcér žalovanej v 1. rade považujú žalobcovia za irelevantné, nakoľko sú podľa nich tendenčné, s cieľom zlepšiť procesné postavenie žalovanej v 1. rade, keďže aj ony majú priamo majetkový prospech na výsledku tohto sporu, ich výpovede preto podľa žalobcovi nemôžu byť vyhodnotené ako vierohodné. 22.7. Žalobcovia ďalej namietali, že ak mal súd za to, že nie je možné rozlíšiť pri výpovediach opatrovateliek, čo sa vzťahovalo na rozhodné obdobie a čo nie, bolo úlohou súdu svedkyniam položiť otázky a túto neistotu odstrániť. Podľa žalobcov práve tieto svedkyne mali najlepšiu vedomosť a mohli vnímať vlastnými zmyslami správanie, resp. ignoráciu žalovanej v 1. rade k pôvodnej žalobkyni.

23.1. Žalovaná v 1. rade sa k podanému odvolaniu vyjadrila písomne tak, že odvolacie dôvody uplatnené žalobcami nie sú dané, plne sa stotožnila s napádaným rozsudkom majúc za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil vykonané dôkazy a náležite skutkovo a právne odôvodnil svoje rozhodnutie, jeho závery sú logické a presvedčivé. Ona sa nedopustila žiadneho konania, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako akékoľvek porušenie dobrých mravov, teda v tejto veci absentuje akékoľvek, nie to ešte hrubé porušenie dobrých mravov. Predpoklady stanovené zákonom a súdnou praxou pre naplnenie podmienok na vrátenie daru v danom prípade nie sú splnené. Preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania. 23.2. Zdôraznila, že časovo relevantným obdobím pre toto konanie je časový úsek najviac od 18.4.2017 do 2.10.2017, pričom žalobcovia v priebehu celého konania aj v odvolaní tvrdia skutočnosti, ktoré mali nastať mimo uvedenej doby a zároveň poukazujú na svedkov, ktorí nedokázali uviesť obdobie, ku ktorému sa vzťahuje ich výpoveď. V tejto súvislosti žalovaná v 1. rade poukázala na svoje podanie zo dňa 31.3.2021 (strana 11 a 12), kde sa podrobne vyjadrila k svedeckým výpovediam svedkyne J. S. a D. R., keď zdôraznila, že obe svedkyne sa nevedeli vyjadriť k časovému obdobiu. 23.3. K prebývaniu pravnučky E. M. a ňou poskytovanej starostlivosti a opatery o pôvodnú žalobkyňu poukázala na to, že z ich výpovedí nemožno vyvodiť, žeby pravnučka Lucia neposkytovala žiadnu opateru a starostlivosť, najmä zdôrazniac, že opatrovateľky sa nestarali o poručiteľku celodenne a pravidelne sa striedali. Teda nemohli byť svedkami poskytovania pomoci poručiteľke zo strany jej pravnučky. Je pritom logické, že pravnučka poskytovala starostlivosť poručiteľke až v čase, keď opatrovateľky ukončili svoju dennú službu. Svedkyne nemohli z vlastného pozorovania presne vedieť, čo sa dialo u pôvodnej žalobkyne, pretože sa pri starostlivosti o ňu pravidelne striedali a neboli s ňou 24 hodín denne. Žalovaná v 1. rade vzhliadla v ich výpovediach viacero rozporov, na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie a zdôraznila, že ak si žalobcovia chceli z ich výpovedí vyvodzovať priaznivejšie procesné postavenie, mali pri ich výsluchu možnosť klásť im otázky, ktoré by rozptýlili pochybností ohľadom časových súvislostí. Zároveň poukázala na to, že na otázky žalovanej v 1. rade ohľadom časového obdobia svedkyne odpovedať nedokázali. 23.4. Žalovaná v 1. rade všetky výzvy poručiteľky, resp. jej právnej zástupkyne, vrátane výzvy na vrátenie daru považuje z účelové, vyhotovené s jediným cieľom, vytvoriť nevyhnutný právny rámec pre možnosť domáhať sa vrátenia daru, pričom žiaden dôvod na vrátenie daru neexistoval a v konaní nebol preukázaný, žalovaná v 1. rade sa nedopustila žiadneho porušenia právnych predpisov, či dobrých mravov, nieto hrubého porušenia. Je nesporné, že len mesiac pred doručením výzvy strávila s poručiteľkou niekoľko týždňov a v predchádzajúcom období po dobu 14 rokov sa plne o ňu starala. Žalovaná v 1. rade mala snahu zabezpečiť poručiteľke čo najlepšiu starostlivosť, snažila sa nájsť inú alternatívu, ako sa o ňu postarať, najprv to bolo v dome v Ďurkove, ktorý sa nachádzal na rovine, mal záhradu, mala izbu na prízemí, kde bola blízko samostatná toaleta a kúpeľňa prispôsobená potrebám pôvodnej žalobkyne. Po tom, ako žalovaná v 1. rade utrpela úraz a zároveň poručiteľka túžila žiť v Košiciach a vrátiť sa do svojho bytu, ktorú túžbu vyslovila samotná poručiteľka, čo potvrdili aj svedkyne L. či R., sa pôvodná žalobkyňa presťahovala do bytu a žalovaná v 1. rade túto jej vôľu akceptovala. 23.5. K vytýkanej ceste do Prahy poukázala na to, že sa nejednalo o výlet, ale návštevu rodinných príbuzných, ktorá bola dlhodobo plánovaná (a každoročná) a uskutočnila sa po predchádzajúcej dohode s poručiteľkou, pričom trvala iba pár dní. Zároveň zdôraznila, že v období, keď bola preč, bola poručiteľke poskytovaná starostlivosť zo strany žalobcu v 1. rade a opatrovateliek v rozsahu, v akom ich o tom žiadala. 23.6. Žalovaná v 1. rade ďalej zdôraznila, že poručiteľka odmietla od nej pomoc, odmietla starostlivosť z jej strany, resp. nežiadala aj v rozhodnom období pomoc od nej. Uvedené vyplýva aj z výpovede poručiteľky, ktorá okrem iného uviedla, že po Veľkej noci v roku 2017 prestala žiadať žalovanú v 1. rade o pomoc, zdalo sa jej komplikované, aby jej nosili veci z N., resp. zabezpečovali starostlivosť z N., keď v blízkosti mala výdajňu zdravotníckych pomôcok. Zároveň pôvodná žalobkyňa sa z vlastného rozhodnutia rozhodla po návrate do Košíc uprednostniť svojho syna (žalobcu v 1. rade) pred svojou

vnučkou (žalovanou v 1. rade) usilujúc sa o zlepšenie vzťahov so svojím posledným žijúcim dieťaťom (žalobcom v 1. rade). 23.7. K námietke nedôveryhodnosti svedeckých výpovedí svedkýň E. M. a A. M. žalovaná v 1. rade namietala, že poukázanie len na príbuzenský vzťah menovaných svedkýň ku nej nepostačuje. Je nevyhnutné uviesť konkrétne argumenty, ktoré by spochybňovali ich vierohodnosť, avšak žalobcovia žiadne takéto argumenty neuviedli. Má za to, že príbuzenský vzťah svedkýň ku nej ich automaticky nediskvalifikuje, resp. nediskvalifikuje ich vierohodnosť (ak by sa výpovede posudzovali na základe príbuzenského vzťahu, boli by nevierohodné a zištné aj výpovede žalobcov). 23.8. Žalovaná v 1. rade upriamila pozornosť na to, že v konaní bolo aj samotnou pôvodnou žalobkyňou potvrdené, že ona (žalovaná v 1. rade) sa k pôvodnej žalobkyni nikdy (a teda ani v rozhodnom období) nesprávala škaredo či neúctivo, a contrario žalovaná sa vždy k nej správala úctivo a v súlade s dobrými mravmi. Na tejto skutočnosti nič nemenia ani účelové výzvy právnej zástupkyne pôvodnej žalobkyne, vyhotovené odlišne od požiadavky pôvodnej žalobkyne a rozsahu záväzku žalovanej (čo potvrdila aj pôvodná žalobkyňa).

24. Žalovaná v 2. rade bola v odvolacom konaní nečinná.

25. Žalobcovia v odvolacej replike vyjadrili nesúhlasné stanovisko k názoru žalovanej v 1. rade, že svedkyne J. S. a D. R. sa nevedia vyjadriť k časovému obdobiu, keď poukázali na to, že z ich výpovede je zrejmé, že svedkyňa J. S. pôvodnú žalobkyňu opatrovala v čase, keď tam prebývala pravnučka, t.j. od začiatku roka 2015 až do jej smrti, a svedkyňa D. R. sa o ňu starala od januára 2016 až do jej smrti. Opakovane poukázali na to, že žalobkyňa nepreukázala ako sa o poručiteľku starala po výzvach právnej zástupkyne, resp. aký spôsob opatery navrhla, jej hrubý nezáujem naďalej pretrval, nekontaktovala pôvodnú žalobkyňu ani ju nenavštevovala. Zotrvali aj na svojich tvrdeniach o problémoch pri kontaktovaní (nedvíhanie telefónu, neodpovedanie na SMS, resp. s oneskorením), v dôsledku čoho pôvodná žalobkyňa hľadala inú alternatívu na zabezpečenie pomoci. Je pochopiteľné, že pôvodná žalobkyňa pociťovala krivdu a nespravodlivosť a bola presvedčená, že takéto správanie zo strany žalovanej si nezaslúžila.

26. Žalovaná v 1. rade v odvolacej duplike poukázala na všetky svoje písomne a ústne prednesy. Zotrvala na svojom stanovisku, že pre toto konanie sú relevantné len tie skutočnosti, ktoré nastali v rozhodnom období, t.j. od 18.4.2017 do 2.10.2017, avšak z výpovedí svedkýň J. S. a D. R. nie je možné určiť, ktoré skutočnosti mali nastať práve v rozhodnom období a ktoré nie. Rovnako zopakovala svoje tvrdenie, že svedkyne nemohli z vlastného pozorovania presne vedieť, čo sa dialo u poručiteľky v čase, keď tam neboli, preto váha ich výpovedí je veľmi malá (tak ako to konštatoval súd prvej inštancie). Vykonaným dokazovaním bolo dostatočne preukázané, že práve pôvodná žalobkyňa odmietala komunikovať so žalovanou v 1. rade a jej dcérami dodržiavajúc sa pokynov svojej právnej zástupkyne. Žalovaná v 1. rade, ktorá mala sama zdravotné problémy, sa po presťahovaní pôvodnej žalobkyne do Košíc na základe jej vlastného rozhodnutia objektívne nemohla plnohodnotne starať o poručiteľku, preto jej chcela zabezpečiť čo najlepšiu starostlivosť. Starostlivosť o pôvodnú poručiteľku bola zabezpečená aj v čase jej vopred plánovanej návštevy blízkych príbuzných, a to prostredníctvom opatrovateliek a jej syna, žalobcu v 1. rade. Samotná žalobkyňa odmietala nakupovanie a vyberanie zdravotníckych pomôcok zo strany žalovanej v 1. rade a rozhodla sa uprednostniť žalobcu v 1. rade, resp. opatrovateľky. Žalovaná v 1. rade sa o pôvodnú žalobkyňu starala 14 rokov s najlepším vedomím a svedomím a skutočnosť, že s opaterou a starostlivosťou o pôvodnú žalobkyňu pomáhal aj žalobca v 1. rade, nemožno vyhodnocovať negatívne vo vzťahu k žalovanej v 1. rade (v ktorej súvislosti poukázala aj na postupnosť poskytovania potrebnej pomoci v rámci príbuzných v rodine s poukazom na bližších a vzdialenejších potomkov). V prvostupňovom konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, v ktorom nebolo preukázané také správanie sa žalovanej v 1. rade k pôvodnej žalobkyni, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako hrubo porušujúce dobré mravy, čo je zákonný predpoklad možnosti domáhať sa vrátenia daru. Žalovaná v 1. rade sa o svoju babku riadne starala, kým babka o starostlivosť nepožiadala syna A., ktorý jej starostlivosť na jej žiadosť poskytoval v čase, keď tak nemohla robiť žalovaná v 1. rade. Z celého obdobia trvania záväzku žalovanej v 1. rade, ktorý predstavoval cca 14 rokov, predstavuje žalobcami namietané obdobie len niečo okolo 120 dní, pričom nemožnosť poskytovať starostlivosť nebola zavinená žalovanou v 1. rade, ale bola následkom rozhodnutia pôvodnej žalobkyne.

27. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( , ďalej len ) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je

odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov ( f/, ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

28. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd, v zmysle ustanovenia potvrdil.

29. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. júna 2023 o 09.10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 12.06.2023 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia , , a a contrario.

30. Žalobcovia namietali odvolacie dôvody podľa ustanovenia , a , t. j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

31. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

32. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z , a alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, či aplikoval na daný prípad. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

33. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia , . Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil.

34. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcov.

35. Žalobcovia v odvolaní argumentujú skutočnosťami, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto ich odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

36. Dôvody rozsudku sú správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce, odvolací súd sa s nimi stotožňuje na tieto odkazuje ( ). Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcov nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

37. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti uplatneného nároku.

38. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd uvádza nasledovné:

39. Predmetom tohto konania (po pripustení zmeny žaloby) je určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej K. F. (pôvodnej žalobkyni). Pôvodná žalobkyňa sa domáhala vrátenia daru z dôvodu, že žalovaná v 1. rade sa dopustila voči nej obzvlášť hrubého porušenia dobrých mravov.

40. Na strane žalobcov je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (porovnaj k tomu napr. rozsudky NS SR sp. zn. z 29. januára 2008, sp. zn. z 30. júna 2008, sp. zn. z 26. júla 2007, sp. zn. z 11. decembra 2008, sp. zn. 16. decembra 2008) vyplýva záver o prípustnosti určovacieho návrhu, že konkrétna vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorým návrhom sa môže v sporovom konaní takéhoto určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim dedičom), prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom). Žaloba na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, predstavuje žalobu, ktorá sleduje ochranu vlastníckeho práva.

41. Správne postupoval súd prvej inštancie, ak dokazovanie zameral na zistenie, či boli naplnené právne skutočnosti podmieňujúce vrátenie daru.

42. Podľa ust. (ďalej len ), darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

43. Podľa ustálenej súdnej praxe (viď napr. R 88/1998, R 31/1999, R 61/1997) k zániku darovacieho vzťahu podľa citovaného ustanovenia dochádza na základe dvoch, po sebe nasledujúcich právnych skutočností: a) hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a b) jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému.

44. Dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Občiansky a ani iný právny predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Napriek tomu je nimi možné rozumieť súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. K naplneniu skutkovej podstaty pre vrátenie daru smeruje len také závadné konanie obdarovaného voči darcovi, alebo členom jeho rodiny, ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými mravmi. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu taktiež nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného, ale také chovanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie sústavné, a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a pod. Nie každé chovanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného chovania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi naplňuje znaky ustanovenia . Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je kvalifikované porušenie morálnych pravidiel konkrétnym chovaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti je hodnotený podľa objektívnych kritérií a nielen podľa subjektívneho názoru darcu.

45. Negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi, alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správania sa jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob komunikácie. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov, ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, t.j. také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.

46. Odvolací súd poukazuje aj na to, že pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho, či ide o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie sa musí prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu. Z uvedeného vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť.

47. Nebolo sporným, že darovacou zmluvou zo dňa 10.12.2003 pôvodná žalobkyňa darovala Byt žalovanej, s tým, že v bode 4. článku VIII bolo uvedené prehlásenie žalovanej v znení: „Zároveň obdarovaná prehlasuje, že doopatruje až do smrti darcu: K. F. a tiež svojho otca E. B., nar. XX.XX.XXXX, rovnako ako pomáhala doopatrovať ťažko chorého manžela darkyne: J. F.“.

48. Pôvodná žalobkyňa výzvou zo dňa 2.10.2017 vyzvala obdarovanú na vrátenie daru z dôvodu hrubého porušovania dobrých mravov, ktoré vo výzve špecifikovala ako dlhodobé neposkytovanie pomoci a nezáujem o darkyňu - pôvodnú žalobkyňu napriek jej odkázanosti na pomoc inej osoby.

49. Zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané ani trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu o pôvodnú žalobkyňu, zavinené žalovanou v 1. rade, ani dlhodobé neposkytovanie pomoci a ani žiadne iné hrubé porušovania dobrých mravov. S poukazom na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania možno konštatovať, že žalovaná v 1. rade sa dlhé obdobie starala o pôvodnú žalobkyňu (aj ostatné osoby uvedené v darovacej zmluve) a poskytovala jej potrebnú pomoc.

50. Neprejavovanie záujmu (v určitom krátkom období) žalovanou v 1. rade o pôvodnú žalobkyňu nebolo iba jednostranné, sama pôvodná žalobkyňa nemala záujem stretávať sa a komunikovať so žalovanou v 1. rade a odmietala jej pomoc. Za tejto situácie krátkodobé neprejavovanie záujmu o pôvodnú žalobkyňu zo strany žalovanou v 1. rade nemožno pripísať výlučne jej zavineniu a je potrebné zohľadniť, že nemala reálnu možnosť prejavovať o pôvodnú žalobkyňu záujem tak, ako na to správne prihliadol súd prvej inštancie, keďže táto o komunikáciu so žalovanou v 1. rade a o udržiavanie bežných rodinných a príbuzenských vzťahov s ním a jeho rodinou nemala záujem.

51. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru aj o neexistencii dôvodu na vrátenie daru v zmysle .

52. Relevantným pre posúdenie existencie dôvodov na vrátenie daru bolo obdobie od darovania do uskutočnenia úkonu pôvodnej žalobkyne, ktorým požadovala vrátenie daru, t.j. od decembra 2003 do 2.10.2017.

53. Skutočnosť, či sa žalovaná o starú matku zaujímala a poskytovala jej potrebnú starostlivosť, súd vyhodnotil na základe skutkových zistení a vykonaného dokazovania, kde vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti. Odvolací súd považuje záver súdu o nenaplnení dôvodov na vrátenie daru a odôvodnenie rozhodnutia za dostatočné, aj keď záver súdu nevyhovuje predstavám žalobcov.

54. K námietke žalobkyne, že záver súdu prvej inštancie je v rozpore s vykonaným dokazovaním, odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14.9.2011, podľa ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa (viď R 42/1993). Práve v súvislosti s týmto konštatovaním odvolací súd poukazuje i na to, že tak (za účinnosti ktorého sa konanie vo veci začalo) ako aj ukladá stranám sporu povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. O tom, ktoré z označených dôkazov vykoná, rozhodne súd, ktorý nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy

vecou súdu a nie strán sporu (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.5.2009 sp. zn. , ).

55. Hodnotením dôkazov sa teda rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie a či o nich môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú pre zistenie skutkového stavu upotrebiteľné). Dôkazmi, ktoré sú pre rozhodnutie bezvýznamné sa ďalej nezaoberá. Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti súd skúma, či dôkazy boli získané (zadovážené) a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tomto smere vykazujú vady (či ide o dôkazy zákonné alebo nezákonné). K dôkazom, ktoré boli získané (zadovážené) alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd neprihliadne. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti potom súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, je možné považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Pre hodnotenie dôkazov z hľadiska ich pravdivosti (vierohodnosti) zákon nepredpisuje formálny postup a ani neurčuje váhu jednotlivých dôkazov tým, že by niektorým dôkazom priznával vyššiu pravdivostnú hodnotu alebo naopak, určitým dôkazným prostriedkom dôkaznú silu úplne alebo sčasti odopieral. Ustanovenie ponecháva postup pri hodnotení dôkazov úvahe súdu. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti jednotlivým dôkazom sa deje ich zhodnotením jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti. Myšlienkové závery o pravdivosti či nepravdivosti dôkazov, ku ktorým súd dospel, preto nepredstavujú akt ľubovôle súdu, a nie sú ani vecou púheho osobného dojmu či všeobecnej úvahy. Vnútorné presvedčenie o ne/pravdivosti (ne/vieryhodnosti) účastníckej, svedeckej výpovede je výsledkom logického myšlienkového postupu, vychádzajúceho z posúdenia objektívnych skutočností vonkajšieho sveta (skutkových okolností), zistených v konkrétne prejednávanej veci, ako napríklad z rozporov vo výpovedi strany sporu, svedka, ako aj z rozporov medzi výpoveďou svedka (jej obsahom) a inými vykonanými dôkazmi, zo spôsobu jeho výpovede, z jeho osobného (nie však z všeobecne postulovaného) vzťahu k veci alebo k osobám zúčastneným na konaní a pod.

56. Odvolací súd má za to, že úvaha súdu prvej inštancie, ktorou hodnotil výpovede strán a svedkov nebola svojvoľná, či neprimeraná, ale mala racionálny podklad vychádzajúci z predmetu sporu.

57. Je potrebné zdôrazniť, že ak porušenie dobrých mravov má spočívať v neposkytnutí potrebnej pomoci, je potrebné posúdiť jednak odkázanosť darcu na poskytnutie pomoci, t.j. rozsah pomoci, ktorú si vyžaduje zdravotný stav a vek darcu, ako aj rozsah pomoci, ktorú obdarovaný darcovi poskytoval so zohľadnením objektívnej možnosti obdarovaného túto konkrétnu pomoc poskytovať, spolu s dôvodmi neposkytnutia takejto pomoci. Súd tu poukazuje nato, že tento dôvod nebude daný ak darca zásadne odmieta potrebnú pomoc zo strany obdarovaného a ani vtedy, ak obdarovanému v poskytnutí pomoci darcovi bránili objektívne dôležité prekážky. Existenciu dôvodu v súvislosti s neposkytnutím potrebnej pomoci je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu pričom v rámci hodnotenia dôkazov súd je povinný zohľadniť aj výsledky vykonaného dokazovania svedčiace prípadne proti darcovi.

58. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že do apríla 2017 žalovaná v 1. rade zabezpečovala starostlivosť o pôvodnú žalobkyňu, či už osobne, prostredníctvom dcér, alebo pomocou opatrovateliek. Výsluchom samotnej pôvodnej žalobkyne bolo preukázané, že v období od apríla 2017 táto nežiadala žalovanú v 1. rade o pomoc, potvrdila však komunikáciu so žalovanou v 1. rade, keď uviedla, že jej žalovaná v 1. rade volala v rozhodnom období (od apríla 2017 do odvolaniu daru) z Rakúska. Pôvodná žalobkyňa potvrdila aj minimálne 2 návštevy dcér žalovanej v 1. rade a dokonca aj odmietnutie ponúknutej pomoci z ich strany. Zároveň z potvrdenia spol. MEDISTA bolo preukázanie vyberanie zdravotníckych pomôcok žalovanou v 1. rade pre pôvodnú žalobkyňu pravidelne mesačne v období od 08.06.2015 do 31.07.2017.

59. Vykonané dokazovanie teda nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení uvedených v žalobe o prerušení kontaktu medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovanou v 1. rade, o jej nezáujme o pôvodnú žalobkyňu a o nekontaktovaní pôvodnej žalobkyne v čase po doručení výzvy na vrátenie daru do podania žaloby.

60. Odvolací súd zdôrazňuje, že cestu žalovanej v 1. rade za rodinou do Prahy nemožno považovať za porušenie jej povinností, resp. za nezáujem, keď z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že

cesta bola plánovaná a pôvodná žalobkyňa počas neprítomnosti žalovanej v 1. rade nebola ponechaná bez pomoci, nakoľko túto jej poskytoval na základe dohody žalobca v 1. rade a opatrovateľky.

61. K prerušeniu kontaktu došlo až po návrate žalovanej v 1. rade z F., kedy jej hneď na druhý deň po návrate, t.j. dňa 11.06.2017, bola doručená výzva na plnenie od právnej zástupkyne pôvodnej žalobkyne. Aj keď žalovaná v 1. rade následne nenavštevovala pôvodnú žalobkyňu odvolací súd má za to, že, takéto správanie (vzhľadom na pomoc poskytovanú predchádzajúcom období a vzhľadom na konanie pôvodnej žalobkyne) nedosahuje takú intenzitu, aby ho bolo možné označiť ako hrubé porušenie dobrých mravov zakladajúce právo na vrátenie daru.

62. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania nebolo preukázané sústavné nevhodné správanie sa obdarovanej, keď vysvitlo, že dlhodobo žalovaná v 1. rade poskytovala pôvodnej žalobkyni pomoc a starostlivosť a iba vo veľmi krátkom čase pred výzvou na vrátenie daru (v období od 11.6.2017 do 2.10.2017) došlo k prerušeniu tejto činnosti, a to aj z dôvodov na strane pôvodnej žalobkyne.

63. Ako je to vyššie uvedené právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného ani pri menej významnom narušení vzťahov zo strany obdarovaného, pričom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu, ale je potrebné aby sa takéto správanie obdarovaného objektívne prejavilo. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného, ale len také, ktoré sa vyznačuje porušením značnej intenzity alebo sústavnosťou porušovania, fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutí potrebnej pomoci. V preskúmavanom prípade s poukazom na dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie odvolací súd mal zato, že v konaní nebolo preukázané kvalifikované správanie sa žalovanej v 1. rade, ktoré by bolo možné považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, a to ani vo forme porušenia značnej intenzity, ani vo forme sústavného (dlhodobého) menej závažného porušovania ani vo forme neposkytnutia potrebnej pomoci.

64. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle potvrdil vrátane správneho výroku o náhrade trov konania.

65. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a , . Žalobcovia neboli v odvolacom konaní úspešní, preto im nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol úspešným žalovaným, pričom však žalovanej v 2. rade preukázateľne v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia a žalovanej v 1. rade priznal náhradu trov konania voči žalobcom v plnom rozsahu a vo vzťahu medzi žalovanou v 2. rade a žalobcami stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

66. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).