Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16CoPr-3-2013.pdf
PDF · 90.78 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoPr/3/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľov 1/ S. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom N., O. XX, 2/ Z. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom O., I. XX, zastúpených v konaní spoločnosťou JUDr. Ďurčeková, s. r. o., so sídlom Banská Bystrica, Námestie slobody 5, IČO: 36 863 254, za ktorú koná ako advokátka JUDr. Dagmar Ďurčeková, proti odporcovi Mesto Banská Bystrica, so sídlom Banská Bystrica, ČSA 26, IČO: 00 313 271, o zaplatenie náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, o odvolaní účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/119/2011 - 261 zo dňa 23. 01. 2013, takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľom v 1/ a 2/ rade sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi v 1/ rade sumu 633,82 € ako náhradu mzdy za mesiac november 2010 v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ako aj úrok z omeškania zo sumy 8.239,62 € vo výške 9 % ročne od 04. 12. 2010 až do zaplatenia, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, povinnosť zaplatiť navrhovateľovi v 2/ rade úrok z omeškania zo sumy 8.709,60 € vo výške 9 % ročne od 04. 12. 2010 až do zaplatenia v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľov zamietol a navrhovateľom v 1/ a 2/ rade náhradu trov konania nepriznal. Nárok navrhovateľov posudzoval podľa ustanovení § 79 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce, keď mal za to, že predmetom sporu zostal nárok navrhovateľov na priznanú náhradu mzdy presahujúcich 12 mesiacov, a prihliadol na tú skutočnosť, že navrhovateľ v 1/ rade v tomto období za mesiace jún až október 2010 mal príjem z pracovnej činnosti, ktorý bol rovnaký alebo vyšší ako jeho priemerný mesačný zárobok u odporcu (633,82 €). Navrhovateľ v 1/ rade bol od 01. 11. 2010 evidovaný na úrade práce, súd mu potom nepriznal náhradu za obdobie, kedy dosahoval príjem, ale len za mesiac november 2010, a to v požadovanej výške 633,08 €. Vo vzťahu k navrhovateľovi v 2/ rade okresný súd uviedol, že tento bol zamestnaný počas celého posudzovaného obdobia, t. j. jún až november 2010. Aj keď nedosahoval taký príjem, aký bol jeho priemerný mesačný zárobok u odporcu, súd prihliadol na to, že v skutočnosti nemal záujem sa už zamestnať u odporcu. Od počiatku zmaril komunikáciu o možnosti vykonávať prácu pre odporcu v 2/ rade (voči ktorému bol návrh na začatie konania v priebehu konania vzatý späť), ako to sám na pojednávaní uviedol, hoci ho na to tento vyzval. Priznanie náhrady mzdy za toto obdobie by bolo podľa názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi. Pri rozhodovaní o nároku navrhovateľov v 1/ a 2/ rade na úroky z omeškania okresný súd uviedol, že rozhodol v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/246/2010, podľa ktorého k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Úrok z omeškania preto navrhovateľom v 1/ a 2/ rade poskytol v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka a vykonávacím vládnym nariadením č. 87/1995 Z. z. od 04. 12. 2010, kedy boli splatné jednotlivé priznané náhrady mzdy navrhovateľom rozhodnutím okresného súdu a v prevyšujúcej časti úrok z omeškania z požadovanej sumy za obdobie od 26. 06. 2010 do 30. 11. 2010 súd návrh zamietol.
O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa zásady čiastočného úspechu v konaní podľa ustanovenia § 142 ods. 2 a ustanovenia § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p. tak, že navrhovateľom náhradu trov prvostupňového konania nepriznal vzhľadom k tej skutočnosti, že v konaní boli úspešní len čiastočne.
Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej 15-dňovej lehote odvolanie navrhovatelia v 1/ a 2/ rade. Uviedli, že odvolanie podávajú v časti nepriznanej náhrady mzdy za obdobie od 26. 06. 2010 do 30. 11. 2010 a nepriznanej náhrady trov konania. Odvolanie podal navrhovateľ v 1/ rade aj proti výroku o priznanom úroku z omeškania zo sumy 8.239,62 €, „keďže v sume istiny tu uvedenej je aj časť istiny, vo vzťahu ktorej podáva navrhovateľ odvolanie“. V odvolaní poukázali na to, že súd riadne neodôvodnil, prečo znížil náhradu mzdy požadovanú v plnej výške aj za obdobie presahujúce 12 mesiacov a aké skutočnosti pre takéto zníženie zobral do úvahy. V období roku 2010 záujem o zamestnanie, či už odporcu v 1/ rade alebo v 2/ rade trval, najmä keď odporca v 2/ rade dosahoval v zamestnaní nižší zárobok (správne zrejme navrhovateľ v 1/ alebo v 2/ rade). Niet dôvodu, prečo by odporca v rade 1/ nebol povinný minimálne doplatiť náhradu mzdy navrhovateľovi v rade 2/ aj za žalované obdobie do 30. 11. 2010. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, poukázali na to, že navrhovatelia zobrali časť návrhu späť podaním zo dňa 18. 01. 2012, predmetné úkony boli vykonané ešte pred prvým pojednávaním vo veci samej a celé konanie súdu počnúc s prvým pojednávaním bolo v prípade navrhovateľa v 1/ rade o sumu 10.774,94 € a v prípade navrhovateľa v rade 2/ o sumu 12.339,45 €. Navrhovateľ v rade 1/ bol úspešný do sumy 8.239,62 € a navrhovateľ v rade 2/ do sumy 8.709,60 €. Okresnému súdu nebránila žiadna skutočnosť, aby konanie vo veci, v ktorej navrhovatelia zobrali návrh späť ešte pred tým, ako súd začal konať vo veci samej, zastavil. Rozsudok okresného súdu žiadali zmeniť a uložiť odporcovi
- Mestu Banská Bystrica povinnosť zaplatiť navrhovateľovi v 1/ rade náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru celkom v sume 3.169,14 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 04. 12. 2010 do zaplatenia, navrhovateľovi v 2/ rade sumu 3.629,85 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 04. 12. 2010 do zaplatenia, navrhovateľovi v 1/ rade úrok z omeškania zo sumy 7.605,80 € vo výške 9 % ročne od 04. 12. 2010 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Žiadali tiež uložiť odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľom trovy právneho zastúpenia celkom vo výške 3.946,05 € na účet ich právneho zástupcu.
Odporca v zákonnej lehote podanom odvolaní napadol rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti zaplatiť navrhovateľovi v 1/ rade sumu 633,82 € s príslušenstvom, ako aj úroky z omeškania a vo výroku o povinnosti zaplatiť navrhovateľovi v 2/ rade úroky z omeškania. Odvolanie podal z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., teda, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne z dôvodu aplikácie nesprávnej právnej normy, a to § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Poukázal na to, že súd prvého stupňa uložil odporcovi zaplatiť náhradu mzdy navrhovateľovi v 1/ rade za mesiac november 2010 spolu s úrokom z omeškania obidvom navrhovateľom v čase, keď už odporca nebol ich zamestnávateľom. Poukázal na to, že podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce sa posudzujú nároky zamestnanca na náhradu mzdy, ktoré vznikli z relatívnej neplatnosti skončenia pracovného pomeru, t. j. súd určil neplatné skončenie pracovného pomeru z dôvodu relatívnej neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu. V prípade neplatnosti skončenia pracovného pomeru ide o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorej sa môže dovolávať len ten z účastníkov, ktorý je dôvodom neplatnosti postihnutý. Ide o výnimku zo zásady absolútnej neplatnosti právnych úkonov, z ktorej vychádza Zákonník práce. Keďže odporca v 1/ rade už nebol zamestnávateľom navrhovateľov, je z toho možné vyvodiť záver, že v danom prípade nevznikol u navrhovateľov predpoklad na posúdenie ich nároku podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Namietal tiež, že súd nerozhodol o náhrade trov konania odporcu vzniknutých za podanie odvolania zo dňa 25. 07. 2012.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov v 1/ a 2/ rade poukázal, okrem iného, na nepravdivé tvrdenie právnej zástupkyne navrhovateľov, ktorá v odvolaní uviedla, že pokiaľ ide o žalobu v časti náhrady mzdy za obdobie od 01. 12. 2012 do 30. 06. 2010, „navrhovatelia zobrali túto časť návrhu späť“ podaním zo dňa 18. 01. 2012. Predmetné úkony boli vykonané ešte pred prvým pojednávaním vo veci samej a celé konanie súdu počnúc s prvým pojednávaním bolo v prípade navrhovateľa v rade 1/ o sumu 10.774,94 € a v prípade navrhovateľa v rade 2/ o sumu 12.339,45 €. Tvrdil, že právna zástupkyňa navrhovateľov sa o späťvzatí žaloby v časti zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 01. 12. 2012 do 30. 06. 2010 zmienila až na pojednávaní dňa 20. 01. 2012. Súdu bolo „vyjadrenie a zaslanie dokladov“ právnej zástupkyne navrhovateľov zo dňa 25. 01. 2012, ktoré obsahuje aj úpravu petitu, doručené až dňa 31. 01. 2012, zo strany navrhovateľov tak bolo zavinené v dôsledku späťvzatia časti návrhu, že súd musel konanie v tejto časti zastaviť.
Navrhovatelia v písomnom vyjadrení k odvolaniu a vyjadreniu odporcu trvali na tom, že právny nárok je dôvodný a navrhli, aby súd vo veci rozhodol.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania viazaný jeho rozsahom a dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1, 2 O. s. p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.) a v elektronickej podobe na webovom sídle súdu, a to v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli súdu (§ 21 ods. 2 vyhlášky č. 148/2011 Z. z.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Po preskúmaní veci a po prejednaní odvolaní odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, a to i v zmysle predchádzajúceho rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16CoPr/10/2012-245 zo dňa 08. 11. 2012, ktorým odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výrokoch o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi 1/ z titulu náhrady mzdy sumu 7.605,80 € za obdobie od 25. 06. 2009 do 25. 06. 2010 a navrhovateľovi 2/ za to isté obdobie sumu 8.709,60 € v súdom určenej lehote a vo výroku o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok v sume 978,50 €, taktiež v súdom určenej lehote, potvrdil a rozsudok okresného súdu č. k. 9C/119/2011-212 zo dňa 24. 07. 2012 zrušil len v prevyšujúcej časti a vo výroku o nepriznaní náhrady trov navrhovateľom 1/, 2/ a len v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zastavil konanie o návrhu navrhovateľov 1/, 2/ v časti, v ktorej sa domáhali náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce za obdobie od 01. 12. 2010 do 30. 06. 2011, vo výroku o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi 1/ a 2/, a v ktorom požiadal súd Daňový úrad Banská Bystrica, aby vrátil navrhovateľovi 1/ a 2/ v rozsudku uvedený súdny poplatok, zostal nedotknutý. V citovanom rozsudku krajský súd už vyslovil, že spornou medzi účastníkmi konania bola tá skutočnosť, či má náhradu mzdy navrhovateľov 1/ a 2/ uhradiť odporca alebo pôvodne označený odporca v rade 2/, a že s touto skutočnosťou sa v napadnutom rozsudku okresný súd náležite vyporiadal, v tomto smere náležite zistil skutkový stav veci, z ktorého vyvodil aj správne právne závery. Okresný súd správne rozhodol, keď rozhodol o tom, že náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru za obdobie uvedené v § 79 ods. 2 Zákonníka práce má satisfakčný charakter a za toto obdobie (v súdenej veci 12 mesiacov) nemôže súd túto náhradu nepriznať alebo znížiť. Môže ju nepriznať alebo znížiť len za obdobie presahujúce 12 mesiacov, aj to len na žiadosť zamestnávateľa. Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že práva a povinnosti vyplývajúce z neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 Zákonníka práce sú odvodené od neplatného skončenia pracovného pomeru, ku ktorému došlo zo strany odporcu v 1/ rade (teraz označeného len ako „odporca“), ktorý potom má niesť aj zodpovednosť za porušenie svojej právnej povinnosti, a táto povinnosť nemôže prejsť na iný subjekt. Zo strany odporcu 1/ (teraz označeného ako „odporca“) došlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru s navrhovateľmi 1/, 2/, následne pôvodne označený odporca 2/ skončil s navrhovateľmi pracovný pomer v skúšobnej dobe, čo bolo obchádzaním zmyslu a účelu § 28 ods. 1 Zákonníka práce. Takýto stav navrhovatelia nezapríčinili a nemôže byť takáto situácia im na ťarchu v tom, že im nebudú priznané nároky v zmysle § 79 Zákonníka práce. Pokiaľ ide o zrušujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, odvolací súd poukazuje na to, že rozsudok okresného súdu bol v časti zrušený pre zmätočnosť, nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov rozhodnutia.
Pokiaľ ide o teraz odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, odvolací súd považuje tento rozsudok za vecne správny, vychádzajúci z dostatočného zistenia skutkového stavu veci, z ktorého okresný súd zároveň vyvodil aj správne právne závery.
Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k najzásadnejším argumentom uvádzaným v odvolaniach odvolací súd dodáva nasledovné:
Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 36/2010). Okresný súd správne doplnil dokazovanie v intenciách rozsudku krajského súdu, ktorým sčasti predošlý rozsudok okresného súdu zrušil. Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o čiastočnej dôvodnosti nároku navrhovateľov 1/ a 2/. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe nich prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, aj spravodlivé. Obsah odvolaní je zhodný s predchádzajúcim obsahom písomných i ústnych podaní či už navrhovateľov 1/, 2/, ale aj odporcu, a preto i samotné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam účastníkov je úplné, aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Účastníci v odvolaní neuvádzajú žiadne nové relevantné skutočnosti a neprekladajú ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené alebo vyhodnotené prvostupňovým súdom. Odvolací súd sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu, a to či už pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej vrátane príslušenstva, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.
V odvolacom konaní boli čiastočne úspešní tak navrhovatelia v 1/ a 2/ rade, ako aj odporca, právo na náhradu trov odvolacieho konania si ale uplatnili len navrhovatelia v 1/ a 2/ rade, preto odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že navrhovateľom v 1/ a 2/ rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Vzhľadom k tomu, že odporca si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, nebol dôvod na rozhodovanie o náhrade trov odvolacieho konania odporcovi.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.