Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoCsp/11/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu : EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom 851 02 Bratislava - Petržalka, Pajštúnska 5, IČO: 35724803, zastúpený advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom 851 02 Bratislava - Petržalka, Pajštúnska 5, IČO: 53 255 739, proti žalovanému : P. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX U., D. cesta XX/XXXX, o zaplatenie 624,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. - 105 zo dňa 08.02.2023, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. - 129 zo dňa 17.03.2023, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -105 zo dňa 08.02.2023, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -129 zo dňa 17.03.2023 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej „súd prvej inštancie“, alebo „okresný súd“) výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol o náhrade trov prvoinštančného konania, keď žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.

1.1. Súd prvej inštancie konštatoval skutkový a právny základ nároku, uplatneného žalobcom, ktorý sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 624,65 eur spolu s príslušenstvom, ako plnenia zo zmluvy č. XXXXXXXXXX uzatvorenej medzi jeho právnym predchodcom Tatra banka, a. s. Bratislava (ďalej „pôvodný veriteľ“) a žalovaným. Žalovaný v stanovených termínoch neuhrádzal splátky, čím porušil svoje povinnosti podľa zmluvy, preto pôvodný veriteľ dňa 18. 03. 2019 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 624,65 eur, ktorá pozostáva z neuhradenej istiny úveru vo výške 552,38 eur, z neuhradeného riadneho úroku vo výške 35,02 eur, z neuhradeného úroku z omeškania vo výške 4,25 eur a z neuhradených poplatkov vo výške 33 eur a zákonného úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 552,38 eur od 10. 11. 2021 do zaplatenia. Žalobca pohľadávku nadobudol od pôvodného veriteľa na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 09. 11. 2021, z ktorej si odvodzuje svoju vecnú aktívnu legitimáciu v spore.

1.2. Uplatnený nárok súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovení , , v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „", alebo „OZ“) a v nadväznosti na osobitnú právnu úpravu o bankách (ďalej „zákon o bankách“, ale len „ZoB“).

1.3. Súd prvej inštancie skúmal v prvom rade z úradnej povinnosti danosť a existenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vzhľadom k tomu, že nie je pôvodným veriteľom z úverového vzťahu, z ktorého si nárok voči žalovanému v spore odvodzuje. Súd v rámci odôvodnenia svojich úvah konštatoval, že je nesporné, že právny predchodca žalobcu Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO: 00 686 930, ako veriteľ a žalovaný, ako dlžník, uzatvorili dňa 16. 10. 2018 zmluvu o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „zmluva o úvere“). Predmetom konania bolo plnenie z titulu pohľadávky spotrebiteľského úveru veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa zákona, ktorá pohľadávka mala byť postúpená na žalobcu s účinnosťou ku dňu 09. 11. 2021. Preskúmaním predložených listinných dôkazov dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. V zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, spôsobilým predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Súd vyhodnotil, že žalobca nepreukázal ani existenciu, ani doručenie písomnej výzvy banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Obsah citovaného ustanovenia zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je klient v omeškaní so splnením čo i len časti svojho záväzku. Žalobca predložil súdu poslednú výzvu na zaplatenie zo dňa 31. 01. 2019 a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti spolu s výzvou na zaplatenie zo dňa 18. 03. 2019. Okresný súd však konštatoval, že doručenie predmetných listín žalovanému nemal žiadnym spôsobom preukázané. V prípade výzvy zo dňa 18. 03. 2019 žalobca predložil ako dôkaz podací hárok z uvedeného dňa. Podací hárok podľa názoru súdu preukazuje iba skutočnosť, že určitá zásielka bola odovzdaná na prepravu, nie je však dôkazom o tom, že prepravca ju skutočne doručil do dispozície adresáta. Inak povedané, odovzdanie listovej zásielky na prepravu nie je dôkazom o tom, že táto listová zásielka bola reálne doručená do schránky adresáta, resp. že mu bola k dispozícii na vyzdvihnutie na príslušnej pošte. Zároveň všeobecné údaje o zásielke uvedené v podacích hárkoch predložených žalobcom nevypovedajú nič o obsahu podanej zásielky, teda nepreukazujú tvrdenie, že išlo o doručenie zásielok obsahujúcich oznámenie o zosplatnení úveru, resp. výzvu na zaplatenie zosplatneného úveru. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zdôraznil, že výzvu, ktorou sa vyhlasuje okamžitá splatnosť pohľadávky, nemožno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd poznamenal, že otázku neplatnosti postúpenia pohľadávky pre nesplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky pod sp. zn. , uverejnenom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 60.

1.4. S poukazom na zistené skutočnosti potom okresný súd dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, keďže nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok. Postúpenie pohľadávky z pôvodného veriteľa. na žalobcu je neplatné v zmysle pre rozpor so zákonom a žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný, v dôsledku čoho súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol okresný súd podľa v spojení s podľa pomeru úspechu a vyslovil, že v konaní bol úspešný žalovaný, ktorému vznikol voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Nakoľko však žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, súd mu náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal. Súd prvej inštancie s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. konštatoval, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s základných princípov , zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva..

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

2.1. V úvode odvolania žalobca poukázal na zrejmú nesprávnosť v označení žalovaného v napadnutom rozhodnutí - a to v označení žalovaného. Priezvisko žalovaného je v napadnutom rozhodnutí označené ako: „T.“, pričom správne označenie žalovaného jeho priezviskom je „Giertl“. Vzhľadom k uvedenému žalobca žiada, aby súd opravil zrejmú chybu v písaní v napadnutom rozsudku vydaním opravného uznesenia - a to v označení priezviska žalovaného.

2.2. Ohľadom splnenia podmienok pri postúpení pohľadávky na iný subjekt podľa § 92 ods. 8 ZoB sa žalobca, ako odvolateľ, nestotožňuje s právnym posúdením okresného súdu, v zmysle ktorého neboli splnené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky, ktoré vyžaduje § 92 ods. 8 ZoB z dôvodu, že podľa súdu zákon predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je klient v omeškaní so splnením čo i len časti svojho záväzku. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo celkom jasne preukázané, že pred postúpením postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu § 92 ods. 8 ZoB ukladá. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo v konaní preukázané, že žalovaný bol postupcom opakovane vyzývaný na úhradu omeškaných splátok a to: 1/ výzvou označenou ako „Posledná výzva na zaplatenie“ zo dňa 31.01.2019 a 2/ výzvou označenou ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a výzva na zaplatenie“ zo dňa 18.03.2019, ku ktorej žalobca pripojil podací hárok. Nakoľko súd vyslovil názor, že podací hárok nepreukazuje, že prepravca zásielku skutočne doručil do dispozície adresáta, odvolateľ k odvolaniu doložil ako listinný dôkaz aj potvrdenie z pošty o doručovaní zásielky žalovanému. Priloženie uvedeného dôkazu nepovažuje odvolateľ za novoty v súdnom konaní, nakoľko doposiaľ bolo doručovanie predmetnej výzvy nesporné a okrem iného, podľa čísla na podacom hárku, ktorý bol žalobcom priložený k žalobe, mohol súd, v prípade, že doručovanie považoval za sporné v zmysle v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „“) overiť zasielanie vyššie uvedenej výzvy žalovanému. Na základe uvedeného považuje žalobca za nesporné, že v konaní bolo riadne preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky a to i napriek písomnej výzve banky, v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo v žiadnom prípade k porušeniu ust. ZoB. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie súdu nezohľadňuje judikatúru najvyšších súdnych autorít, pokiaľ ide o obsahové náležitosti výzvy podľa ZoB, ako aj, či výzvou podľa ZoB možno rozumieť podanie, ktorým veriteľ vyhlasuje splatnosť pohľadávky. Aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR (sp. zn. ) pripúšťa, aby za výzvu na plnenie podľa ZoB bolo možné považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, avšak iba za súčasnej podmienky, že jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie. Z uvedeného vyplýva, že oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti nemožno automaticky stotožňovať s písomnou výzvu banky podľa ZoB, pretože relevantným bude obsah predmetného oznámenia o predčasnej splatnosti. Uvedený právny záver plne korešponduje s autonómiou vôle v súkromnoprávnych vzťahoch, kedy nič nebráni subjektu práva spísať viacero právnych úkonov do jednej listiny. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno podľa názoru odvolateľa považovať výzvu zo dňa 18.03.2019 za výzvu v zmysle ust. ZoB, nakoľko predmetná výzva obsahovala vyzvanie dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy.

2.3. Žalobca tak tvrdí, že postupca vyzval žalovaného na splnenie jeho dlhu prostredníctvom výzvy zo dňa 31.01.2019 a výzvy zo dňa 18.03.2019. Tieto výzvy sú svojim obsahom nepochybne výzvami v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB. V predmetných výzvach postupca uviedol žalovanému aktuálnu dlžnú sumu a vyzval ho na jej zaplatenie. I napriek tomu, že žalovaný bol vyzvaný na uhradenie dlžnej sumy, svoj dlh neuhradil. Následne prišlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky na žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 09.11.2021 a teda je nepochybne zrejmé, že išlo o podstatne dlhšie omeškanie ako vyžaduje samotné ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB. Možno teda konštatovať, že boli kumulatívne naplnené podmienky podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB a žalobca má preto za preukázané, že na základe vyššie uvedených výziev bol nepochybne postupca plne oprávnený postúpiť predmetnú pohľadávku na žalobcu. Žalobcovi preto nie je zrejmé, z akého dôvodu uvedené výzvy postupcu nestačia a súd si vytvára vlastné podmienky a vyžaduje tak od postupcu ďalšiu osobitnú výzvu pred postúpením pohľadávky spolu s preukázaním jej doručenia, nakoľko ust. § 92 ods. 8 ZoB pojednáva len o písomnej výzve banky (bez akýchkoľvek osobitých náležitostí) voči svojmu klientovi, t. j. výzvu banky k úhrade omeškaných splátok úveru, resp. akejkoľvek časti peňažného záväzku klienta, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka. Postup súdu, ktorým si „upravil“ zákonné ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB v rozpore so zákonom, keď uviedol, že žalobca nepreukázal súdu existenciu výzvy postupcu v zmysle ust. § 92 ods.8 ZoB, i napriek tomu, že postupca žalovaného viackrát vyzýval na zaplatenie svojho dlhu a napriek tomu, že vyššie súdne autority považujú za výzvu v zmysle § 92 ods. 8 ZoB aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, je podľa názoru odvolateľa v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodarnej (nie moci súdnej). Následne žalobca v rámci odvolacej argumentácie poukázal na nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. februára 2018, nález Ústavného súdu SR z 22. júna 2017. sp. zn. -65, na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 2020, sp. zn. , dotýkajúce sa ústavne konformného výkladu zákonných ustanovení súdom aj v spotrebiteľských veciach, kedy ÚS SR vyslovil :„Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Žalobca zastáva názor, že v súdnom konaní predložil písomnú výzvu pred postúpením pohľadávky na žalobcu, ktorá v plnom rozsahu spĺňa podmienky ustanovené v § 92 ods. 8 ZoB vyžadujúce na platné postúpenie pohľadávky z postupcu na žalobcu a postupca tak pohľadávku na žalobcu postúpil v súlade s § 92 ods. 8 ZoB. Závery súdu ohľadne neplatnosti postúpenia a nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu sú tak nepreskúmateľné, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a najmä nedostatočného zistenia skutkového stavu, keďže závery súdu prvej inštancie sú v priamom rozpore s obsahom dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, čím súd znemožnil žalobcovi, aby vykonával jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

2.4. Odvolateľ ďalej namietal porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v súvislosti s nespornosťou skutkových tvrdení podľa ustanovenia , súvisiacich okrem iného aj s kontradiktórnosťou konania, rovnosťou zbraní, zákazom prekvapivých rozhodnutí, zákazom ľubovôle, ako aj právom na riadne vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu. V konaní je podľa názoru žalobcu nesporné, že jeho právny predchodca výzvu v zmysle ustanovenia ZoB riadne žalovanému zaslal a tá sa dostala do jeho dispozičnej sféry. Žalovaný uvedené nespochybnil, na pojednávanie sa nedostavil, k veci sa nijako písomne nevyjadril, ani nepredložil žiadne nové dôkazy

- teda sa v konaní žiadnym spôsobom nevyjadril a bol pasívnym. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany ( ), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany ( ). V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že obdobne je potrebné postupovať aj v spotrebiteľských sporoch, pri ktorých sa nepoužijú ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii v zmysle ustanovenia .

2.5. Žalobcom tvrdené skutkové tvrdenia neboli počas celého konania protistranou žiadnym spôsobom popreté. Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku uvádzal rôzne tvrdenia, ktorými spochybňoval tvrdenia žalobcu, takéto úvahy súdu považuje za ničím nepodložené, neopodstatnené a tendenčné špekulácie, ktorými súd znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V zmysle bolo podľa názoru žalobcu potrebné považovať tvrdenia žalobcu za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo v konaní potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením (ktoré nie je potrebné preukázať ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že právny predchodca žalobcu zaslal žalovanému výzvu zo dňa 18.03.2019, ktorá sa tak dostala do jeho dispozičnej sféry. Otázka doručenia podaní je podľa názoru žalobcu otázkou skutkovou, pričom v konaní tvrdil a tvrdí, že predmetná výzva zo dňa 30.01.2019, ako aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 18.03.2019, boli žalovanému riadne doručované. Žalobca pre úplnosť uvádza, že ničím nepopiera, že v zmysle ust. môže súd vykonať v spotrebiteľských sporoch aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, avšak v žiadnom prípade sa nestotožňuje s postupom súdu, ktorý de facto poprel skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré bolo potrebné považovať za nesporné. Ak mal súd pochybnosti o skutkových tvrdeniach žalobcu ohľadom doručovania výziev zo strany postupcu, potom podľa názoru žalobcu mohol v zmysle ust. vykonať aj bez návrhu žalovaného ďalšie dôkazy - napr. mohol dopytovať žalovaného, prípadne postupcu, na vyjadrenie k takto uvedeným skutkovým tvrdeniam, prípadne mohol preveriť prostredníctvom čísla podacieho hárku, či sa výzva zo dňa 18.03.2019 dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Žalobcovi nie je preto z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec zrejmé, z akého dôvodu súd na tento dôkaz o zasielaní predmetnej výzvy neprihliadol, prípadne prečo si jej zaslanie a doručovanie neoveril, v dôsledku čoho dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň zaťažil svoje rozhodnutie aj vadou nepreskúmateľnosti. V zmysle uvedeného súd podľa názoru žalobcu nepostupoval v zmysle ust. - nakoľko žiadne dôkazy nevykonal - ale naopak - z pozície pomyselného advokáta a zástupcu žalovaného ako spotrebiteľa (t. j. slabšej strany) aktívne rozporoval skutkové tvrdenia žalobcu a napriek ich nepopretiu zo strany žalovaného (a tým aj nespornosti v zmysle ust. ) zamietol žalobu pre neunesenie dôkazného bremena (nepreukázanie týchto skutočností). Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa žalobcu zrejmé, že v danom prípade okresný súd favorizoval žalovaného, keď mu poskytol ochranu spočívajúcu až v popieraní skutkových tvrdení žalobcu, čím podľa

názoru žalobcu prekročil svoje právomoci a porušil základnú zásadu nezávislosti a nestrannosti súdu, vyjadrenú v . Na základe týchto odvolacích dôvodov žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. ho zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, hoci odvolací súd z obsahu spisu konštatuje, že mu bol na to súdom prvej inštancie vytvorený procesný priestor v súlade s .

4. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej „krajský súd“, alebo „odvolací súd“), ako súd odvolací podľa ustanovenia , vec preskúmal v medziach daných ustanovením a a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia ako vecne správny potvrdil.

5. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci a v zmysle ustanovenia je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca, ako odvolateľ, neuviedol v odvolaní žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zohľadnené v štádiu prvoinštančného konania a ktoré by boli spôsobilé vyvodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia prvoinštančného súdu, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v a o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jeho viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie správne a náležite zisteného skutkového stavu a neboli naplnené procesné predpoklady zo strany odvolacieho súdu doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie (, , a , v spojení s ustanovením ).

6. Predmetom sporu je nárok žalobcu, ako postupníka, ktorý má hmotnoprávny základ v pôvodnom právnom vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu (ktorým bola Tatra banka, a.s. so sídlom v Bratislave), ako úverovým veriteľom a žalovaným, ako úverovým dlžníkom. Pôvodný veriteľ uzatvoril so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.10.2018, ktorou poskytol žalovanému úver v sume 600 eur za dojednaných zmluvných podmienok (č.l. 17-29 spisu).

7. 6.Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že pokiaľ žalobca v rámci odvolacej argumentácie namietal zrejmú chybu v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie, spočívajúcu v nesprávne uvedenom priezvisku žalovaného, pokiaľ je v záhlaví rozsudku uvedené „ T.i“, pričom správne má priezvisko žalovaného znieť „Giertl“, táto zrejmá nesprávnosť bola už súdom prvej inštancie odstránená postupom podľa vydaním opravného uznesenia č.k. -129 zo dňa 17.03.2023, ktoré bolo stranám sporu riadne doručené

8. Odvolací súd sa tak zameral na vecný prieskum odvolaním napadnutého rozsudku. Predmetom odvolacieho konania zostala námietka existencie a danosti aktívnej hmotnoprávnej i procesnej legitimácie súčasného žalobcu, ako postupníka, s akcentom na právnu úpravu zákona o bankách, keďže postupcom bola banka. Odvolací súd, zdôrazňujúc svoju viazanosť konkrétnymi odvolacími dôvodmi a rozsahom podaného odvolania ( a ) konštatuje, že procesná obrana odvolateľa

- a odvolacie dôvody - smerovali k argumentom a odvolacím tvrdeniam, že nebolo správne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že bolo podanie pôvodného veriteľa „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a výzva na zaplatenie“ zo dňa 18.03.2019 doručené žalovanému, keď súd prvej inštancie neakceptoval ako dostatočne hodnoverný predložený dôkaz - podací hárok a súd prvej inštancie mal za to, že žalobca nepreukázal doručenie predmetnej výzvy žalovanému do jeho dispozičnej sféry. Odvolateľ taktiež namieta nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že by postúpeniu pohľadávky z banky predchádzala výzva banky vyžadovaná ustanovením § 92 ods. 8 ZoB.

9. Podľa ustanovenia , nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

10. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 Zákon o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo

pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu 87ac) ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. 87ad). Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

11. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním tvrdené právo, respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej - existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej - existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania a súd je povinný skúmať ju z úradnej povinnosti v ktoromkoľvek štádiu konania (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej „NS SR“) sp. zn. , sp. zn. zo dňa 27.10.2021). Súd prvej inštancie sa tak správne v konaní zameral predovšetkým na skúmanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu najmä s ohľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi stranami sporu, v nadväznosti na potrebu poskytnutia osobitnej ochrany spotrebiteľovi v spore s dodávateľom a súd prvej inštancie správne zameral pozornosť na vysporiadanie sa s otázkou platnosti postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy, na základe ktorej by súd mohol konštatovať, že žalobca je skutočným nositeľom práva, ktorého sa v spore voči žalovanému, ako spotrebiteľovi, domáha. V spotrebiteľských vzťahoch pri konštatovaní platnosti či neplatnosti postúpenia pohľadávky z pôvodného veriteľa na ďalší subjekt, je nutné okrem všeobecných ustanovení až zohľadniť aj osobitnú právnu úpravu, ktorá na daný právny vzťah dopadá. Súd prvej inštancie správne nárok právne posúdil aj podľa o bankách, keďže postupcom a pôvodným nositeľom hmotnoprávneho nároku voči žalovanému bola banka.

12. Osobitná právna úprava pre platné postúpenie pohľadávky banky vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok v zmysle tohto zákonného ustanovenia (osobitná písomná výzva banky klientovi a relevantná doba omeškania dlžníka aj napriek písomnej výzve banky). Uvedené podmienky sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle hmotného práva a musia byť splnené už v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany bankového tajomstva (uvedenú skutočnosť odvolací súd konštatuje len pre úplnosť a vzhľadom na označenie 14. časti o bankách ako OCHRANA KLIENTOV A BANKOVÉ TAJOMSTVO, v ktorej je obsiahnuté aj zákonného ustanovenia ), ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky. Ustanovenie zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale priamo stanovuje hmotnoprávne podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam o postúpení pohľadávok ( a nasl.. ). Takémuto záveru nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („môže banka alebo pobočka zahraničnej banky pohľadávku postúpiť “), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie “Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje osobitné podmienky, za ktorých môže banka a to aj bez súhlasu klienta postúpiť pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka platne postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Odvolací súd v súvislosti s takýmto záverom poznamenáva, že takýto výklad predmetného zákonného ustanovenia o bankách zodpovedá judikatúre Najvyššieho súdu SR, ktorý práve za účelom zjednotenia výkladu tohto ustanovenia v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 24 apríla 2018 jednoznačne konštatoval, že „ustanovenie o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.“ Zhodne aj vo svojom ďalšom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 16. júla 2018 Najvyšší súd SR vyslovil

právnu vetu : „Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu) so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.)“. 13. Odvolací súd potom konštatuje, že v konaní nebola preukázaná hneď prvá z dvoch kumulatívne vyžadovaných zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky klienta banky na iný subjekt - a to predchádzajúca osobitná výzva banky klientovi s upozornením na omeškanie (v stave aktuálnom pred postúpením pohľadávky) s platením dlhu banke. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ súčasný žalobca v spore mal zámer preukázať splnenie zákonných podmienok platného postúpenia pohľadávky banky a doložil do spisu výzvy predchádzajúceho veriteľa zo dňa 31.01.2019 „Posledná výzva na zaplatenie“ a zo dňa 18.03.2019 „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a výzva na zaplatenie“, adresované dlžníkovi, takéto písomnosti neobstoja požiadavke vyžadovanej zákonom o bankách. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie, že „žalobca nepreukázal ani existenciu ani doručenie písomnej výzvy banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách“....“Obsah citovaného ustanovenia zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je klient v omeškaní so splnením čo i len časti svojho záväzku“, a taktiež konštatovanie „Súd v tejto súvislosti konštatuje, že výzvu, ktorou sa vyhlasuje okamžitá splatnosť pohľadávky nemožno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách“, je možné sa s týmto názorom súdu prvej inštancie v plnej miere stotožniť. Aj odvolací súd, zhodne s prijatým záverom súdu prvej inštancie, z právnej úpravy ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, ako aj vychádzajúc z teleologického výkladu tohto zákonného ustanovenia, sledujúc účel a zmysel tejto právnej úpravy, má za to, že pred samotným postúpením pohľadávky banky na iný subjekt zákonná úprava vyžaduje osobitnú a samostatnú písomnú výzvu banky, v ktorej banka v relevantnej časovej súvislosti pred samotným uskutočnením postúpenia pohľadávky klienta na iný subjekt vyzve tohto klienta na eventuálne zaplatenie a splnenie si zameškaného záväzku voči banke s upozornením, že v súlade s dikciou ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, pokiaľ aj napriek písomnej výzve banky zostane naďalej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti peňažného záväzku voči banke, môže banka využiť svoje oprávnenie a svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť aj inému subjektu aj bez súhlasu klienta. Práve s prihliadnutím na sledovaný účel a cieľ tejto právnej úpravy - a to je poskytnúť ochranu klientom banky v tom zmysle, že po upozornení na možnosť postúpenia pohľadávky aj bez jeho súhlasu na iný subjekt a na základe vyčíslenia konkrétnej výšky pohľadávky, má klient reálnu možnosť účinne zabrániť postúpenie pohľadávky a to tým, že svoj dlh voči banke dodatočne uhradí. Uvedený výklad zodpovedá okrem iného aj označeniu 14. časti o bankách, OCHRANA KLIENTOV A BANKOVÉ TAJOMSTVO. Práve takouto formou je ochrana klientov účinne, nielen fiktívne, zabezpečená. Práve z tohto dôvodu, aby ochrana klienta bola nielen fiktívna, ale skutočne reálne zabezpečená, potom neobstojí argument odvolateľa, ktorý považuje za výzvu v zmysle ustanovenia zákona o bankách písomnosť banky označenú ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a výzva na zaplatenie“ zo dňa 18. 3. 2019, ktorá obsahovala síce výzva na zaplatenie dlžnej sumy, avšak vyčíslenú ku dňu 16. 3. 2019. Z listinných dôkazov je pritom zrejmé, že k postúpeniu pohľadávky z banky na súčasného žalobcu došlo zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 09. 11. 2021. Sledujúc účel zákonnej úpravy zákona o bankách v jej časti osobitne označenej ako ochrana klientov, je potom zrejmé, že medzi výzvou, ktorú pre platné a účinné postúpenie pohľadávky nevyhnutne vyžaduje ustanovenie zákona o bankách a samotným postúpením pohľadávky banky na iného veriteľa, nevyhnutne musí byť časová súvzťažnosť, ktorá rozhodne v období uplynutia vyše 2 a pol roka medzi výzvou a postúpením pohľadávky, celkom zrejme naplnená nebola. Odvolací súd v súvislosti s konkrétnym odvolacím argumentom žalobcu konštatuje, že ani poukaz na rozhodnutie vyššej súdnej autority, konkrétne rozsudok NS SR sp. zn. , nevyvracia vyššie uvedený názor súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, pretože z jeho obsahu nevyplýva celkom jednoznačne priama odpoveď vyššej súdnej autority v tom zmysle, že oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, síce obsahujúceho aj výzvu na zaplatenie, je bez ďalšieho, a najmä bez skúmania aj časových súvislostí, možné považovať súčasne aj za kvalifikovanú výzvu v zmysle ustanovenia zákona o bankách. Skutočnosťou je, že pred samotným postúpenie pohľadávky v mesiaci november roku 2021, nepreukázal žalobca akúkoľvek inú výzvu banky, v ktorej by banka v aktuálnom stave oznamovala svojmu klientovi aktuálnu výšku zameškanej časti záväzku klienta voči banke s oznámením, že pokiaľ bude naďalej v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo i len časti svojho

peňažného záväzku voči banke, bude banka oprávnená pohľadávku aj bez súhlasu klienta postúpiť ďalšiemu subjektu. Ochrana klienta tak, ako ju má na mysli ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, tak jednoznačne v tomto prípade zachovaná zo strany banky nebola a žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že si banka pred postúpením pohľadávky na súčasného žalobcu splnila povinnosti vyplývajúce jej z osobitnej právnej úpravy zákona o bankách. Záver prijatý súdom prvej inštancie o tom, že z dôvodu, že postúpenie pohľadávky na žalobcu odporovalo zákonu a neboli splnené zákonné podmienky, v dôsledku čoho postúpenie pohľadávky z pôvodného veriteľa - banky na žalobcu je neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákona a žalobca tak nie je aktívne vecne legitimovaný v danom spore, sú tak vecne správne.

14. Podľa článku 8 sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

15.. Podľa , dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.

16. Podľa strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

17. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje povinnosť na zásadu kontradiktórnosti sporového súdneho konania s poukazom na dôkaznú povinnosť vyplývajúcu stranám sporu z v spojení s , v zmysle ktorého sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Články 8 a 9 sú vyjadrením princípu kontradiktórnosti sporového konania a prejednacieho princípu (zásady formálnej pravdy). Rovnako tieto princípy súvisia so zásadou tzv. rovnosti zbraní a s princípom dispozičným. Priorizuje sa procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana je povinná označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Je tak možné skonštatovať, že žalobca si nesplnil v konaní dôkaznú povinnosť a povinnosť preukázania svojich skutkových a právnych tvrdení o platnom postúpení pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu, ako postupníka. Bolo na žalobcovi, na jeho procesnej aktivite a procesnej zodpovednosti za výsledok sporu a svoj procesný úspech, aby svoje právo domáhať sa tvrdeného nároku a aktívnu legitimáciu aj hodnoverne v spore preukázal. Ohľadom svojich skutkových a právnych tvrdení tak žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno, čo má za následok procesný neúspech v spore. 18. Pokiaľ tak žalobca nepreukázal relevantnú výzvu banky v relevantnom čase pred postúpením pohľadávky, je potom bez právnej relevancie zaoberať sa preukázaním či nepreukázaním doručenia predchádzajúcich výziev banky zo dňa 31. 1. 2019 a 18. 3. 2019 žalovanému. Preto aj predložený dôkaz v odvolacom konaní, preukazujúci doručovanie výzvy zo dňa 18. 3. 2019 pod podacím číslom RO061204736SK, je z hľadiska merita odvolacieho konania bez právnej relevancie. Opätovne odvolací súd zdôrazňuje, že oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 18. 3. 2019 nie je možné považovať za výzvu banky svojmu klientovi v zmysle požiadavky ustanovenia zákona o bankách, pokiaľ k postúpeniu pohľadávky došlo písomnou zmluvou o postúpení pohľadávok dňom 9. 11. 2021. Pokiaľ zo zákonnej dikcie Zákona o bankách vyplýva znenie : „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky,...“, žiadna takáto písomná výzva banky klientovi v spore preukázaná nebola. Pokiaľ bola postúpená pohľadávka bankou bez splnenia podmienok uvedených v uvedenom zákonnom ustanovení, je potrebné takéto konanie a úkon považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa ustanovenia , pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. Neplatnosť postúpenia pohľadávky v danej veci vyplýva aj z ustanovenia , v zmysle ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu - v danom prípade odporovalo zákonným požiadavkám lex specialis - Zákona o bankách.

19. Pokiaľ v rámci odvolacej argumentácie žalobca uvádza, že súd prvej inštancie ani nebol oprávnený spochybňovať doručenie predmetnej písomnosti obsahujúcej oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 18. 3. 2019, pričom argumentoval, že išlo o nesporné skutkové tvrdenie v zmysle

ustanovenia , nakoľko žalovaný, ktorý bol počas celého sporu pasívny, túto skutočnosť žiadnym spôsobom nenamietal a teda nespochybnil, odvolací súd v tomto smere odkazuje na aktuálnu judikatúru vyššej súdnej autority. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. 10. 2021 zverejneného v zbierke stanovísk 6/2022: „V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa vety prvej zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa“. V rámci odôvodnenia predmetného rozsudku poukázal najvyšší súd taktiež na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie z 11.06.2019, sp. zn. ), ktorý konštatoval výslovne: „Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok aplikáciou ustanovenia a povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok voči spotrebiteľovi.“ S poukazom na citované závery prijaté vyššími súdnymi autoritami potom odvolací súd konštatuje, že postup súdu prvej inštancie, ktorý skúmal naplnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávok banky na iný subjekt a skúmal danosť aktívnej vecnej legitimácie postupníka a to aj v prípade pasivity žalovaného a za predpokladu, že z jeho strany nebola popretá akákoľvek tvrdená skutočnosť žalobcom, bol plne legitímny a zákonný. 20. Z konštatovaného dôvodu, že žalobcom predložené výzvy banky a to výzva na zaplatenie zo dňa 31. 01. 2019 a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti spolu s výzvou na zaplatenie zo dňa 18. 03. 2019, neobstoja z hľadiska naplnenia požiadavky vyžadovanej zákonom o bankách, sa odvolací súd, po oboznámení s predloženými listinnými dôkazmi žalobcu, stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyvodil nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku nesplnenia zákonom požadovaných podmienok platného a zákonného postúpenia pohľadávky z pôvodného veriteľa- banky.

21. Možno potom zhrnúť, že správny bol záver súdu prvej inštancie, ktorý založil svoje rozhodnutie na závere, že súčasný žalobca nie je v danom spore aktívne legitimovaným a nositeľom práv z predmetnej pohľadávky.. Odvolací súd potom s poukazom na ustanovenie , v zmysle ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu, považuje za správny záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie súčasného žalobcu, na ktorého platným a zákonným spôsobom nebolo prevedené právo, ktorého sa v spore voči žalovanému domáha a nemožno mu tak priznať ani len čiastočné plnenie voči žalovanému.

22. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok v meritórnom výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, podľa ustanovenia ako vecne správny potvrdil. V nadväznosti na vecnú správnosť meritórneho výroku I. rozsudku je potom vecne správny aj závislý výrok II. , ktorým súd prvej inštancie v súlade so zásadou vyplývajúcou z ustanovenia a v spojení s ustanovením rozhodol o trovách prvoinštančného konania.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením podľa pomeru úspechu strán v konaní ( ) a vyslovil, že žalovanému, ktorému by ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom konaní inak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči procesne neúspešnému žalobcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, nakoľko mu celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli (v spore bol nečinný).

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( )

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.