Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5To/25/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Vladimíra Monoka a JUDr. Evy Pirkovskej na verejnom zasadnutí konanom dňa 09.10.2013 v Prešove takto

rozhodol:

Podľa , , na podklade odvolania krajského prokurátora z r u š u j e v rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 10.06.2013 výrok o treste.

Na základe

obžalovanému P. U. - nar. XX.XX.XXXX v P., bytom P., A. P. XXXX/X, t. č. vo výkone väzby od 11.12.2009 v ÚVV P.,

u k l a d á

podľa § 145 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 41 ods. 2, § 38 ods. 2, § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona ho pre výkon trestu z a r a ď u j e do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa odvolanie obžalovaného P. U. z a m i e t a.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 10.06.2013 bol obžalovaný P. U. v bode 1/ uznaný vinným zo spáchania pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona a v bode 2/ z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

1/ dňa 11.12.2009, v čase okolo 15.45 hod. na parkovisku na ul. U. O. v P., medzi predajňou COOP Jednota a zastávka MHD CENTRUM, pri betónovom múriku, medzi tam zaparkovanými motorovými vozidlami, pod vplyvom alkoholu, ktorý požil súčasne s liekmi predpísanými mu psychiatrom, kuchynským nožom s dĺžkou čepele 16,4 cm a dĺžkou rukoväte 11 cm, v úmysle usmrtiť svoju manželku R. U., túto fyzicky napadol tak, že ju tlačil k múriku a opakovane ju silou strednej až väčšej intenzity pravou rukou bodal nožom do oblasti hrudníka, podpazušia a chrbta, čím jej spôsobil jednu bodnoreznú

ranu pod ľavou kľúčnou osťou, dve bodnorezné rany nad ľavým prsníkom hĺbky 3 a 2 cm, dve rezné rany pod ľavým prsníkom pri mostíku, jednu bodnoreznú ranu v ľavej pazuchovej jame hĺbky 2 cm, dve bodnorezné rany pri vonkajšom okraji ľavej lopatky hĺbky 3 a 4 cm, reznú ranu na zadnej ploche ľavého ramena, kožnú odreninu v čelovej oblasti vľavo a tržnozmliaždenú ranu na slizničnej ploche nad druhým pravým horným rezákom, pričom počas tohto úkonu za nezistených okolností došlo k odlomeniu 9,9 cm čepele ním použitého kuchynského noža, a následne ju zvalil na zem, kde ju znova bodal týmto nožom do rôznych častí trupu a snažil sa nožom zasiahnuť krk poškodenej v úmysle ju tam porezať a v ďalšom konaní mu zabránil N. V., ktorý ho odtiahol od R. U. a nohou mu vykopol nôž z ruky, po čom P. U. z miesta činu odišiel,

2/ dňa 17.9.2009 v čase okolo 28.50 hod. na ul. R. P. X v P., v byte, ktorý užíval spolu s manželkou R. U., túto pod vplyvom alkoholu a po predchádzajúcej hádke fyzicky napadol tak, že ju pravou rukou spredu chytil pod krk, pričom ju začal škrtiť a vyhrážal sa jej zabitím, a keď sa po tomto útoku snažila z bytu ujsť, tak ju opätovne chytil v obývacej izbe pod krk, pričom spadla na zem a keď ju pustil, ušla z bytu k susedom spolu s maloletou dcérou a týmto konaním jej spôsobil zranenia a to pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy, pomliaždenie a krvné podliatiny krku obojstranne s dobou liečenia 5 až 6 dní,

za čo mu bol podľa § 145 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona pri existencii poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j/, l/ Tr. zákona a priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona a § 39 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Tr. zákona mu bol uložený aj ochranný dohľad v trvaní 3 rokov.

Podľa Tr. zákona mu bola uložená i protialkoholická liečba ambulantnou formou. Podľa obžalovanému bola uložená povinnosť z titulu nároku na náhradu škody zaplatiť poškodenej R. U. škodu vo výške 1.0212,20 eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Podľa súd poškodených Všeobecnú zdravotnú poisťovňu a.s., Krajská pobočka Prešov, a Sociálnu poisťovňu, pobočka Prešov, odkázal s ich nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku, ktorý bol vyhlásený za prítomnosti obžalovaného, jeho obhajcov, krajského prokurátora a splnomocnenca poškodenej, podal odvolanie ihneď po jeho vyhlásení obžalovaný proti výroku o vine a treste. Krajský prokurátor podal odvolanie dňa 21.06.2013 proti výroku o treste v neprospech obžalovaného.

Obžalovaný svoje odvolanie odôvodnil prostredníctvom obhajcu Mgr. C. a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok v bode 1/ a 2/ z dôvodov uvedených v , , najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení, pretože sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie - vznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať, alebo vykonať ďalšie dôkazy. Za procesné pochybenie súdu, ktoré má za následok zrušenie napadnutého rozsudku odvolacím súdom pre zachovanie právnej bezchybnosti súdneho rozhodnutia, považuje to, že jeho prvé vyhlásenie pred prvým pojednávaním vykonané podľa , že nepopiera spáchanie skutku kladeného mu za vinu v bode 1/ obžaloby, bolo vykonané pri jeho uvedení do omylu - po nesprávnom a nejasnom poučení, teda nepochopil význam a zmysel tohto poučenia, čo robí jeho vyhlásenie neplatným. Dôrazne popiera, že spáchal skutok v bode 1/ rozsudku a jeho predošlé navodené vyjadrenie je a bolo v rozpore s , v rozpore so skutočnou vôľou a názorom. Uvedené namieta aj z toho dôvodu, že opakovane v rozsudku sa uvádza existencia poľahčujúcej okolnosti podľa Tr. zákona (nepopretie spáchania skutku sa považuje za priznanie k spáchaniu trestného činu), čo nie je pravda a je to zavádzanie súdom a je nevyhnutné sa s namietanou skutočnosťou vysporiadať v rámci opravou rozsudku v napadnutej časti. Uvedená skutočnosť dopadá aj na postup podľa (účinnosť novely od 01.09.2011). Už iba pre túto jedinú procesnú vadu prichádza do úvahy zrušenie rozsudku odvolacím súdom pre zachovanie právnej bezchybnosti súdneho rozhodnutia. V ďalšom poukázal na nezákonnosť vydaných rozhodnutí OČTK pod ČVS: KRP-65/ OVK-PO-2009 z 12.12.2009 a pod ČVS: ORP-2543/SE-PO-2009 z 21.12.2009. Keďže

nepozná slovné spojenie „trestne stíham ako obvineného“, preto uznesenia o vznesení obvinenia sú v rozpore s a menia podstatu rozhodnutia; uvedený pojem nenahrádza pojem vznášam obvinenie, preto mu nebolo zákonným spôsobom vznesené obvinenie. Súd tak porušil zásadu trestného konania v , nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom ktorý ustanovuje tento zákon. Táto nezákonnosť zakladá ďalší dôvod na zrušenie rozsudku. Poukázal tiež na doposiaľ neuvádzanú skutočnosť, že nemohol včas podať sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia v decembri 2009, nakoľko v podmienkach väzby nebolo možné vykonať tento dôležitý zákonný procesný úkon v lehote 3 dní, čo považuje za obmedzenie a porušenie svojich práv. Súd nesprávne vyhodnotil závažnosť obidvoch činov vrátane príčin a podmienok ich spáchania, tiež v bode 1/ následok, a porušil vyhodnotenie vonkajšej reality v niektorých častiach rozsudku nelogickými závermi a opomenutím niektorých okolností. Konečné závery súdu sú v rozpore s , predovšetkým niektoré dôkazy neboli správne vyhodnotené vo vzájomných súvislostiach a v súhrne, pričom súd mal k dispozícii nové zistenia v jeho prospech oproti stavu pred vyhlásením prvého rozsudku. Súd nevenoval ani minimálnu pozornosť zisteniam a ich nevyhodnotil - KEÚ nedbanlivosťou zlikvidovali nôž, ohliadka miesta činu bola vykonaná nedôsledne, výpoveď obžalovaného ako podozrivého z 12.12.2009 je navádzaná vyšetrovateľom, ktorý využil jeho stres po skutku, duševné rozpoloženie, prostredie zadržania a manipulatívne ho donútil k výpovedi, čo uvádzal, druhá osoba, ktorá bola na mieste činu, nie je stotožnená, údaje v zápisnici o rekonštrukcii o jej začiatku a skončení nezodpovedajú skutočnosti, rozhovor medzi otcom poškodenej a svedkom C. V. na mieste konania rekonštrukcie pred jej vykonaním, v dôsledku čoho došlo k zrejmému ovplyvneniu svedka, či kvalifikácia skutku ako vražda v štádiu pokusu iba niekoľko hodín po skutku dňa 11.12.2009, čo vyplýva zo zápisnice o ohliadke z miesta činu. Súd nevyhodnotil rozporné výpovede svedka C. V. a jeho meniaca sa výpoveď popisujúca poslednú fázu útoku je akoby na želanie, je založená tiež na pocitoch, čo je neprijateľné, nezákonné a preto je výpoveď nevierohodná, pretože svedok v tejto časti nevypovedal jednoznačne a sám spochybňoval zmenenou výpoveďou svoju predošlú výpoveď. Tiež popis výrazu tváre svedkom C. V. je v troch jeho výpovediach iný, pričom tento svedok nevedel zodpovedať otázku, v akej vzdialenosti mal obžalovaný ruku, keď mu do nej kopol, keď odpovedal, že to bolo v rôznych vzdialenostiach, nepovie presne, lebo tam bol zápas a boli to rôzne vzdialenosti. Je to nevierohodné, pretože ak skutočne mu svedok do ruky kopol, tak v tom momente musel vidieť a to presne, v akej vzdialenosti vtedy mal ruku so zlomeným nožom, čo nebolo vôbec zodpovedané a tým sa vyvoláva dôvodná pochybnosť, či vôbec mu do ruky kopol a nôž z nej vykopol, a či nôž nevypadol z ruky iným spôsobom, a je pravdepodobné pri uvedených rozporoch a zatajení ďalšej osoby prítomnej na mieste činu, že skutkový dej bol iný ako ním popísaný. Tento svedok nereprodukoval prijateľne čo v skutočnosti videl a tak je preukázané, že popísal aj to, čo nevidel, niečo si vo fantázii doladil, teda časť jeho výpovede o poslednej fáze útoku je ako dôkaz s rozhodujúcim významom nepoužiteľná. V širších súvislostiach mala byť súdom vyhodnotená aj výpoveď poškodenej s prihliadnutím na osobu poškodenej, nakoľko odborné zistenia v znaleckom posudku si dôvodne vyžadovali viac pozornosti pri vyhodnotení jej svedeckých výpovedí, ktoré menila. Z opakovaných výpovedí poškodenej je zrejmá snaha obžalovanému čo najviac priťažiť. Podobne ako svedok C. V., aj poškodená si pamätá detaily v neprospech obžalovaného v neskorších výpovediach ako v prvej dňa 11.12.2009. Postupné doplňovanie a spresňovanie detailov vo výpovedi oproti prvej výpovedi svedčia o zámernosti, čo už logicky súvisí s negatívnymi osobnostnými črtami uvedenými v znaleckom posudku a jeho doplnku PhDr. K. P., ktorá vyšetrením zistila u poškodenej vysoké lži skóre a hostilitu. Preto výpovede poškodenej bolo potrebné vyhodnocovať veľmi starostlivo, s opatrnosťou a prihliadať na dôvodné spochybňovanie týchto výpovedí, čo prvostupňový súd prehliadol, resp. im nevenoval pozornosť. Vierohodnosť jej výpovedí sa podstatne znaleckými zisteniami znížila oproti prvému konaniu, s čím sa mal súd zaoberať. Súčasne poukázal na povrchnú, odborne nepostačujúcu výpoveď znalkyne PhDr. P. pred súdom, ktorá nespôsobilo odborne vysvetľovala pojem hostilita a negatívne osobnostné črty poškodenej sa snažila ospravedlňovať alebo zľahčovať. Táto znalkyňa zjavne poškodenej nadržiavala a jej znalecké posudky a najmä jej výpoveď nie sú objektívne ale poškodenú ochraňujúce, samozrejme v jeho neprospech. Súd bez dôkazu uzavrel, že minimálne jedna rana bola zasadená celým nožom, podľa DNA poškodenej, nepresvedčivo a iba v rovine dohadov vyvodzuje, že útoky neboli kontrolované, lebo určite nemal záujem iba o tzv. povrchové nabodnutie. Jedná sa o zjavne mylné interpretovanie dôkazov až zavádzanie. Znalec MVDr. X. uviedol, že krv na odlomenej čepeli bola dokázaná iba na oboch stranách čepele, nie na lomnej ploche noža. Tento znalec nevedel presne určiť spôsob vzniku krvnej stopy na odlomenej čepeli, preto otery krvi obojstranné na zlomenej čepeli noža nepreukazujú vôbec bezpečne, že bolo bodnuté celým nožom, čo aj jedenkrát a nebolo zistené, akým spôsobom sa dostali nánosy krvi na odlomenú čepeľ. Ak súd vyvodzuje, že minimálne jedna rana bola zasadená celým nožom, tak je to nepodložené, rozporné

tvrdenie a odporuje znaleckému posudku z odboru mechanoskopie, so zreteľom na závery ktorého je potrebné konštatovať, že neboli zistené také skutočnosti, ktoré by umožňovali bližšie sa vyjadriť, ktorým z predmetov č. 3 a 6 mohli byť spôsobené poranenia. Slová mohli sú hypotetické, v rovine úvah a nie je to preukázanie istoty zistenia, čo je významné a v prospech obžalovaného. Pochybnosti v prospech obžalovaného súd opačne v rozpore so zásadou in dubio pro reo ich pričítal v jeho neprospech. Vôbec nebola zistená a to bez pochybností príčinná súvislosť medzi konaním a predpokladaným následkom (smrteľný následok nenastal), iba zase súd zjavne vyvodzuje nejasne v rovine dohadov a nie istoty. Pri týchto pochybnostiach, najmä ak na hrote noža neboli zistené žiadne stopy poškodenia, zlomenie noža je nezodpovedané, možná je preto aj úvaha, že sám obžalovaný mohol zámerne nôž zlomiť rukou alebo iným spôsobom, ešte pred útokom a krv na zlomenú čepeľ mohla byť aj zámerne nanesená iným spôsobom ako pri kontakte noža s telom poškodenej, nakoľko nebolo preukázané, že odlomená čepeľ noža mala kontakt s telom poškodenej, to je len dohad súdu. Ak poškodená manipulovala s odlomenou rúčkou so zbytkom noža, prečo by nemohla manipulovať s odlomenou čepeľou, ktorá ležala na viditeľnom mieste pri ľavom prednom kolese, keď ostala na krátky čas sama na mieste činu. Nie aktívna obrana poškodenej a náhoda spôsobili, že následok, ktorým súd myslel smrť, nenastal, rozhodoval spôsob vedenia útoku, intenzita a smer útoku. Ak by chcel a vedel, tak poškodenú zasiahne aj prvým útokom smrteľne, čo sa ale nestalo vzhľadom na to, že nemal úmysel, ani motív ani cieľ ju usmrtiť, ako to výslovne vyjadril znalec MUDr. U.. Nie je možné sa stotožniť s názorom súdu, že bez zásahu svedka V. by bolo došlo k smrteľnému následku poškodenej. Neexistuje dôkaz o možnosti usmrtenia poškodenej a zase úvahy súdu vyvracajú odborné zistenia charakteru poranení vyslovené MUDr. E.. Je komplikované odlíšiť, aký následok by nastal u poškodenej, a je zrejmé, že keď nedošlo k usmrteniu v počiatočnej fáze útoku, ani v zápasení medzi vozidlami, tak k smrteľnému následku v polohe zápasu na zemi by došlo podstatne ťažšie. Predsa je oveľa ľahšie niekoho bodnúť alebo porezať v stoji ako v ležiacej polohe. Súd neviedol úvahy týmto smerom a veľmi zjednodušene dôkaznú situáciu vyhodnotil v neprospech obžalovaného. V otázke zavinenia prvostupňový súd v odôvodnení neobjasnil dôsledne subjektívnu stránku trestného činu, neobjasnil motív konania a pohnútku činu vo vzťahu k naznačenému

- čo predchádzalo skutku, nezaoberal sa skutočnosťou, že k nenapraviteľnému následku nedošlo a zjavne porušil , čím zjavne zlyhal v hodnotení dôkazov, čo sú závažné dôvody na zrušenie rozsudku. Povrchné odôvodnenie zavinenia pri tak závažnom obvinení je potrebné zrušiť, nakoľko prevážili v hodnotení dôkazov dohady nad odborným zistením a odôvodnením, teda uvádzané dôvody súdom nepostačujú na usvedčenie obžalovaného z pokusu vraždy. V zmätenom psychickom stave, v akom sa nachádzal v čase spáchania skutku, aký zistili znalci z odvetvia psychiatrie, je vylúčené, aby bol o následku uzrozumený, teda mal by o tom vedieť a s tým súhlasiť. Aj keď je takto popísaná sčasti znížená príčetnosť, charakter a prelínanie závažnej psychickej poruchy ho robí totálne nespôsobilým po stránke vôľovej čosi zámerne konať. Tento psychický stav bol tak komplikovaný, že vylučuje čo aj len sčasti zachovanie rozpoznávacích schopností pri podstatne narušenom vôľových mechanizmov. Nie je to stav nepríčetnosti, ale aj znalci psychiatri objasnili, že sa nejednalo o cieľavedomú činnosť a výslovne bolo definované, že nemal ani motív, a preto ani úmysel poškodenú usmrtiť, čo súd ignoroval. Znalci z odvetvia psychiatrie nezistili cieľavedomé plánované konanie zo strany obžalovaného, o čom svedčí aj nevhodnosť výberu miesta a času. V ďalšom poukázal na judikáty zaoberajúcimi sa zavinením vo vzťahu k trestnému činu vraždy a so zreteľom na ne vo vzťahu k jeho konaniu ihneď po skutku, že z miesta činu neutekal, neskrýval sa, ale kľudne, mierne zrýchleným krokom odišiel cez hlavnú cestu k nákupnému stredisku, keďže záver o subjektívnej stránke možno oprieť aj o skutočnosti, ktoré nastali až po spáchaní trestného činu. Cieľ, ktorý obžalovaný sledoval, že išiel počkať na poškodenú, bolo porozprávať sa s ňou, nič iné. Nešiel na miesto činu s cieľom poškodenej ublížiť alebo ju usmrtiť a predtým ju bežne a opakovane na tomto parkovisku čakal, kde prišla s dcérou. Jeho prítomnosť na uvedenom mieste nebola výnimočná ale bežná. Jedno z významných zistení pre správnu kvalifikáciu je, akým nástrojom sa útočilo. Zo znaleckého dokazovania jednoznačne vyplynulo zistenie, že žiadne z poranení poškodenej nepresahuje hĺbku 4 cm, čo zodpovedá časti noža s odlomenou čepeľou, teda ani jedna bodná rana nebola vedená celým nepoškodeným nožom a toto zistenie vyvracia výpoveď poškodenej, že prvé rany boli vedené celým nožom. Iné nejasnosti sa pripisujú v jeho neprospech. Spôsob vedenia útoku objasňuje výpoveď lekára MUDr. E., ktorý ako prvý videl poranenia poškodenej, pričom rozptyl poranení preukazuje, že vznikli počas zápasu, boli menšej intenzity a nejednalo sa o cielené a silné zasiahnutie životne dôležitého orgánu ani jedným bodnutím, resp. rezným pohybom. Súd neuviedol zásadnú znaleckú odbornú argumentáciu v prospech obžalovaného, ktorú uviedol na pojednávaní dňa 23.01.2013 znalec MUDr. M. - vzhľadom na fyzickú kondíciu a stav poškodenej je málo pravdepodobné, aby pri použití čepele s dĺžkou 4,5 cm vznikli poškodenej poranenia smrteľné pre všeobecnú povahu. Následne poukázal na správanie sa poškodenej po vystúpení z vozidla, keď táto neušla ihneď a rýchle

medzi ľudí, hoci na to mala čas a možnosť, ale vošla smerom k múriku medzi vozidlá do stiesneného priestoru, kde sa potom odohral zápas a napadnutie, čo vyvoláva úvahu a podozrenie, či sa nejednalo o zámerné vyvolanie konfliktu na verejnosti. Konanie poškodenej je nelogické, lebo v takom životnom ohrození ako popisuje, je prinajmenšom zvláštne, lebo prirodzenou reakciou každého je od hroziaceho bezprostredného nebezpečenstva čo najskôr a najkratšou cestou uniknúť, v danom prípade sa jednalo o opačné správanie. Taktiež nemožno vylúčiť, že obžalovaný bol odsotený, nakoľko aj v byte dňa 17.09.2009 došlo k vzájomného fyzickému napadnutiu, kde poškodená doňho sotila alebo ho rukou odsunula, teda fyzické ataky mohli aj na tomto mieste určite existovať. Taktiež správanie poškodenej bezprostredne po skutku, keď vzala zo zeme nôž, chytila ho cez sveter, aby sa nestratil, nakoľko to bude dôkaz, bolo minimálne neobvyklé, keď ostala na mieste trestného činu na krátky čas sama. Pri vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo, v súvislostiach a v ich súhrne možno bezpečne vyvodiť záver, že obžalovaný nemal úmysel poškodenú usmrtiť ani priamy ani nepriamy. Iba na prvý pohľad sa skutok javí tak, ako je doposiaľ právne kvalifikovaný, v skutočnosti sa obžalovaný dopustil ublíženia na zdraví v stave nezvládnuteľného afektu, ktorý ovládať nemohol a nevnímal v čase skutku seba, okolie, poškodenú, nič. Veľmi dôležité je správne vyhodnotiť konanie pri prvom kontakte s poškodenou, keď si k nej sadol do vozidla. Na spáchanie vraždy mal vo vozidle čas aj vhodné podmienky, nebola tam verejnosť, svedkovia, mohol nepozorovane odísť po skutku, ale to nespravil ani sa o to nepokúsil. Tiež je potrebné vyhodnotiť aj jeho konanie krátko po skutku, keď z miesta činu pomalým krokom odišiel. Skutok 2/ je nesprávne kvalifikovaný, keďže došlo k nesprávnemu a nedostatočnému vyhodnoteniu dôkazov jednotlivo a v súhrne. Súd neobvykle zúžil poznávaciu a hodnotiacu stránku dokazovania na časť skutkovej podstaty tohto prečinu, nevysporiadal sa, či bolo bezpečne preukázané vyhrážanie slovami zabijem ťa, čo popiera, a zo svedeckých výpovedí okrem poškodenej ho nikto neusvedčuje. Súd dôvodil, že samotné držanie poškodenej pod krkom spôsobilo u nej dôvodnú obavu o život a zdravie, čo zjavne nestačí na usvedčenie. Skutok, ktorý je poškodenou popisovaný, sa nikdy nestal a určite v súdnej praxi iba ojedinele sa vyskytujú prípady, že obžalovaný je usvedčený a odsúdený iba na základe jednej svedeckej výpovede, čo nestačí. Súd zjavne porušil poznávaciu a hodnotiacu stránku dokazovania, teda porušil , čo je dôvodom na zrušenie rozsudku aj v tomto výroku. Skutková podstata tohto prečinu a jeho objektívna stránka predpokladá konanie páchateľa, ktoré spočíva vo verbálnom prejave, ktorým je vyhrážka smrťou, ťažkou ujmou alebo inou ťažkou ujmou takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu, teda zásadná sa javí intenzita a dôraznosť vyhrážky. V tomto prípade mal podľa obžaloby vysloviť slová k poškodenej, že ju zabije, čo ale vôbec nebolo bezpečne preukázané, bolo preukázané iba fyzické atakovanie poškodenej, čo na správnu právnu kvalifikáciu uvedeného skutku nestačí. V ďalšom poukázal na jednotlivé časti výpovedí poškodenej, svoje, svedkov M. U., M. P., I. U., A. U., M. U., Ing. V. a MUDr. V., v ktorých sa nenachádza zmienka o vyhrážke zabitím. Obaja svedkovia, ktorí komunikovali s poškodenou v krátkom čase po konflikte sa nezmienili o vyhrážke zabitím. Konštatovanie súdu, že ho usvedčujú aj výpovede svedkov manželov V. je nepreukázané, je to iba dohad a vykonštruovaná nesprávna úvaha, nemajúca oporu v dôkazoch. Rozhodujúcim listinným dôkazom preukazujúcim, že skutok sa nestal tak ako uviedla poškodená, je záznam z policajnej hliadky napísaný dňa 17.09.2009, v ktorom sa uvádza fyzický útok na poškodenú ale v zázname sa nenachádza, že sa vyhrážal zabitím manželke. Ak by tieto slová bol vyslovil, tak policajti by ich určite do záznamu napísali. Svedecké výpovede potvrdzujú výpoveď poškodenej iba v časti fyzického napadnutia a preto by mali byť vyhodnotené ako ospravedlňujúce, čo bolo opomenuté. Jediná usvedčujúca výpoveď poškodenej vzhľadom na jej nepotvrdenie svedkami a na jej osobnostnú štruktúru a okolnosť, že hľadala zámienku na rozvodové konanie, nespĺňa kritéria relevantnosti, dôveryhodnosti, významu pre objasnenie skutkového stavu a overiteľnosti zdroja. V danom prípade sa javí zásadný tzv. problém istoty dokazovania tohto skutku s prihliadnutím na opomenutie vyhodnotenia výpovedí svedkov v prospech, teda dôkazná sila svedeckej výpovede poškodenej ako jediného usvedčujúceho dôkazu je za uvedených zistení značne slabá a nepostačuje na usvedčenie. Ak súd ho uznal za vinného z tohto skutku, tak v stave výraznej dôkaznej núdze v neprospech poškodenej, čo predsa nemožno akceptovať a ide o justičný omyl. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby súd prekvalifikoval skutok 1/ kladený mu za vinu kvalifikovaný ako vražda v štádiu pokusu na ublíženie na zdraví a vo vzťahu ku skutku 2/ navrhol ho oslobodiť spod obžaloby.

Obžalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu prokurátora uviedol, že tvrdenie prokurátora je stále iba v rovine dohadov a predpokladov, nie istoty zistenia, a opiera sa o rozpornú výpoveď svedka, čo nestačí na uvedený záver, že sa snažil dokončiť svoj skutok. Konanie trpí vadou aj podľa , nakoľko vykonanie rekonštrukcie spôsobom za účasti otca poškodenej M. U., vykazuje

podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci. Preto žiadal nariadiť v záujme preverenia a upresnenia skutočnosti na mieste činu vyšetrovací pokus v súlade s . Namietal nerovný prístup a postup súdu k výpovediam svedkov a znalcov v tom, že prokurátorovi bolo umožnené opakované kladenie otázok znalcovi MUDr. K. U., hoci tento podstatnú časť svojich odborných zistení už objasnil v konaní pred zrušením rozsudku. Na druhej strane nebolo umožnené obhajobe klásť všetky otázky poškodenej s odôvodnením, čo nie je protokolované v zápisnici, že tieto skutočnosti už boli predtým objasňované, len súd neuviedol kedy a v čom. Nevyvážené a nerovné procesné možnosti v konaní pred súdom zvýhodnili obžalobu a znevýhodnili obhajobu, čo je potrebné napraviť.

Krajský prokurátor v odvolaní poukázal na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že súd v rámci mimoriadneho zníženia trestu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby v zmysle § 39 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona prihliadol aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. -85 z 28.11.2012, ktorým bola korigovaná tzv. asperačná zásada. Týmto nálezom a jeho aplikáciou pri ukladaní trestu súd dospel k právnemu záveru, že je potrebné uložiť obžalovanému nižší trest ako v prvom rozsudku, čo považoval za primerané a spravodlivé. K vyššie uvedenému je potrebné konštatovať, že nález ÚS SR sa aplikuje len pri rozhodovaní o uložení trestu v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby v prípade použitia asperačnej zásady, pričom je možné na základe neho uložiť aj trest na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby bez jej zvýšenia v dôsledku uplatnenia asperačnej zásady. V prípade, ak však súd aplikoval ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, jedná sa o výnimočný postup súdu pri ukladaní trestu, ktorý musí byť odôvodnený konkrétnymi skutočnosťami, čo v danom prípade absentuje. Uvedený nález ÚS SR sa v tomto prípade neaplikuje a nemá vplyv na rozhodovanie o výške takto zníženého trestu. Spôsob vykonania skutku z 11.12.2009 obžalovaným, ktorý sa snažil dokončiť svoj útok voči poškodenej a túto usmrtiť, má právny význam aj pri rozhodovaní o uložení trestu, jeho výške a spôsobe výkonu, nakoľko zvyšuje závažnosť spáchaného trestného činu obžalovaným a to aj pokiaľ ide o použitie ustanovenia § 39 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, ktoré aplikoval pri ukladaní trestu súd prvého stupňa. Vzhľadom k závažnosti spáchaného pokusu trestného činu, ktorý nebol dokonaný len z dôvodu okolností, ktoré nastali nezávislé na vôli obžalovaného, keď mu v dokonaní zabránil svedok V., nie sú teda splnené zákonné podmienky na mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby v zmysle § 39 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona. Súd prvého stupňa mal preto buď konkretizovať dôvody mimoriadneho zníženia trestu v zmysle § 39 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, prípadne vyhodnotiť iné zákonné dôvody na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody, alebo potom uložiť trest v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby za použitia citovaného nálezu ÚS SR. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby súd II. stupňa z dôvodov uvedených v , zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a podľa sám vo veci rozhodol.

Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní osobami na to oprávnenými krajský súd v zmysle preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa , a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné a odvolanie prokurátora je opodstatnené z nižšie uvedených dôvodov.

Odvolací súd svoj prieskum v prvom rade zameral na procesný postup súdu, ktorý predchádzal napadnutému rozsudku, berúc do úvahy aj uplatňované námietky vzťahujúce sa na prípravné konanie, a zistil, že trestné stíhanie sa viedlo proti obžalovanému P. U. na základe zákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia.

Namietanú nezákonnosť vydaných rozhodnutí orgánmi činnými v trestnom konaní pod ČVS: KRP-65/ OVK-PO-2009 z 12.12.2009 a pod ČVS: ORP-2543/SE-PO-2009 z 21.12.2009, odôvodnenú obhajobou v odvolaní tým, že nepozná slovné spojenie „trestne stíham ako obvineného“ a preto sú v rozpore s a menia podstatu rozhodnutia, nepovažuje odvolací súd za opodstatnenú.

Vo vzťahu k tejto uplatňovanej námietke je potrebné v prvom rade uviesť, že uznesenia o vznesení obvinenia obsahujú podstatné náležitosti v zmysle a . Tými sú výrok uznesenia s uvedením zákonného ustanovenia , ktorý bol použitý pri

rozhodnutí, ako aj označenie osoby, voči ktorej sa vznáša obvinenie, opis skutku, zákonné pomenovanie trestného činu, o ktorý v tomto skutku ide, aj s uvedením príslušného ustanovenia Tr. zákona.

Použité ustanovenie § 206 ods. 1 Tr. priadku upravuje podmienky, za akých policajt vydá bez meškania uznesenie o vznesení obvinenia. Toto ustanovenie výslovne neurčuje použitie gramatického tvaru pre vznesenie obvinenia, ale z jeho výkladu možno usúdiť, že má byť použité také gramatické spojenie, ktoré jednoznačne označí pozíciu osoby od momentu vydania uznesenia v postavení obvineného. V danom prípade takáto situácia nastala, keď v namietaných uzneseniach použitý výraz „stíham ako obvineného“ bez pochýb vymedzil procesné postavenie P. U. v tomto trestnom konaní ako obvineného. O správnosti výkladu týchto slovných výrazov svedčí i použitá terminológia v , na ktorú poukázala i obhajoba v odvolaní, ale v iných súvislostiach. Pojem „byť stíhaný ako obvinený“ znamená byť obvinený z trestného činu.

Výroky oboch uznesení je preto potrebné považovať za jasné, určité a nevzbudzujúce pochybnosti o svojvôli vyšetrovateľa, tieto obsahujú predpísané zákonné náležitosti. Preto uznesenia o vznesení obvinenia sú v súlade s .

K námietkam týkajúcich sa prípravného konania odvolací súd poznamenáva, že pri rekonštrukcii vykonanej dňa 15.03.2010 boli prítomní obžalovaný a jeho obhajca, ktorí nenamietali pri podpise tohto vyšetrovacieho úkonu spôsob vykonania rekonštrukcie. Takisto žiadne námietky nemal ani obžalovaný po prečítaní tohto listinného dôkazu na hlavnom pojednávaní dňa 27.01.201, pričom procesná nespôsobilosť tohto dôkazu sa nevytýkala obhajobou ani v záverečných rečiach prednesených dňa 28.03.2011. Prvýkrát obžalovaný namietal spôsob vykonania tohto vyšetrovacieho úkonu v odvolaní dňa 18.05.2011, avšak z iných ako teraz uvádzaných dôvodov. Prípadné zistenie, že v zápisnici o vyšetrovacom úkone by bol nesprávne uvedený čas o jeho začiatku alebo ukončení, táto skutočnosť nemá vplyv na inak správny postup orgánov činných v trestnom konaní a nerobí ho procesne nespôsobilým. Fakt, že vecný dôkaz „nôž zaistený na mieste činu“ bol v priebehu vyšetrovania zničený pre jeho kontamináciu na KEÚ, nemá žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci samej, keďže tento bol skúmaný príslušnými zložkami KEÚ v rámci znaleckého dokazovania a stopy z neho zaistené sú obsahom týchto dôkazov.

Obhajoba v ďalšom považovala za procesné pochybenie súdu poučenie obžalovaného podľa os. 4 (správne má byť ), ktoré bolo nejasné a nesprávne, preto obžalovaný nepochopil význam a zmysel tohto poučenia, čo robí jeho vyhlásenie neplatným a toto pochybenie má za následok zrušenie napadnutého rozsudku.

S týmto vysloveným názorom obhajoby sa odvolací súd nestotožnil, keďže zo zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa 23.08.2010 plynie, že obžalovaný bol poučený podľa zákonného ustanovenia , , z ktorého jednoznačne vyplýva, že vyhlásenie obžalovaného, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, bude súd považovať za priznanie spáchania skutku pre potreby ďalšieho konania a rozhodnutia. Takéto poučenie nemožno považovať za nejasné a už vôbec ho hodnotiť ako uvádzanie do omylu. Ak súd poučil obžalovaného v znení , , poučenie nemohlo byť ani nesprávne. Okrem toho obhajca obžalovaného prítomný na tomto úkone súdu ešte pred poučením obžalovaného predniesol, že jeho klient urobí vo vzťahu ku skutku 1/ vyhlásenie podľa ods. 3, z čoho je nutné usúdiť, že obžalovaný bol poučený nielen súdom pred jeho výsluchom o možnosti vyhlásenia podľa ale tento inštitút mu bol vysvetlený aj jeho obhajcom pred hlavným pojednávaním. Za danej situácie, ak sa obžalovaný po poučení vyjadril, že chce urobiť vyhlásenie podľa a vyhlásenie aj urobil, nemožno akceptovať teraz v odvolacom konaní spochybňovanie ním jeho slobodného prejavu vôle po nesprávnom a nejasnom poučení.

Obhajoba ďalej namietala, že obžalovaný nemohol podať včas sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia z dôvodov výkonu väzby, čo obžalovaný považuje za obmedzenie a porušenie svojich práv.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia pre pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zákona bolo vydané dňa 12.12.2009 a toho istého dňa doručené tak obžalovanému, ako aj jeho obhajcovi Mgr. S. C., ktorého si zvolil obžalovaný sám a ktorý bol garantom zabezpečenia jeho práv, keďže v tej dobe bol obžalovaný zadržaný políciou. Okrem toho zo zápisnice o výsluchu obžalovaného z prípravného konania zo dňa

12.12.2009 plynie, že pri tomto procesnom úkone bol prítomný aj obhajca obžalovaného Mgr. S. C. a za prítomnosti ktorého po doručení uznesenia o vznesení obvinenia sa vyjadril, že toto uznesenie o jeho trestnom stíhaní berie na vedomie a proti nemu si sťažnosť nepodáva. Obdobná situácia nastala aj vo vzťahu k obvineniu z prečinu nebezpečného vyhrážania, keď pri výsluchu dňa 09.02.2010 za prítomnosti svojho obhajcu JUDr. D. po upovedomení vyšetrovateľom o ďalšom trestnom stíhaní pre prečin nebezpečného vyhrážania obž. P. U. prehlásil, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia si nepodal, tejto sa výslovne vzdal.

Obžalovaný s poukazom na uvedené mal zabezpečenú obhajobu od začiatku trestného stíhania prostredníctvom zvolených obhajcov, preto jeho práva na obhajobu, medzi ktoré nesporne patrí aj podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, boli plne zabezpečené. Bolo len na obžalovanom a jeho obhajcoch, ako tieto práva budú realizovať.

Vzhľadom k tomu, že namietané procesné pochybenia odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené, ktoré nemali žiadny vplyv na zákonnosť postupu predchádzajúcemu napadnutého rozsudku, odvolací súd následne preskúmaval správnosť výroku o vine.

Rozhodujúcim základom pre vyslovenie viny alebo neviny je dôkazná situácia, ktorú súdy zabezpečujú postupom podľa pravidiel ustanovených v procesnom predpise, pričom ich nedodržanie má za následok buď relatívnu alebo absolútnu neúčinnosť. V posudzovanom prípade preskúmaním procesného postupu pri vykonávaní dôkazov bolo zistené, že konajúci súd dodržal pravidlá pre vykonanie jednotlivých dôkazov, čo obžalovaný ani nenamietal, a preto o ne mohol opierať svoje rozhodnutie v zmysle .

Odvolací súd po preskúmaní obsahu zákonne zabezpečených dôkazov, odôvodnenia napadnutého rozsudku, berúc do úvahy aj odvolacie námietky vo vzťahu k ustáleniu skutkových zistení dospel k záveru, že skutkové okolnosti ustálené konajúcim súdom v oboch skutkoch sú správne a zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania.

ku skutku 1/

Konajúci súd podrobne rozviedol obsah jednotlivých dôkazov v odôvodnení napadnutého rozsudku a tieto dôkazy hodnotil osobitne aj vo vzájomnej súvislosti so záverom, že poškodená A. U. na parkovisku na ulici U. O. v P. bola opakovane fyzicky napádaná obžalovaným P. U. s nožom v ruke, ktorý sa nachádzal v stave po požití alkoholických nápojov a liekov, pričom v ďalšom konaní mu zabránil svedok C. V..

Okolnosť, že obžalovaný pred spáchaním skutku na užité lieky požil alkoholické nápoje, bola objasnená výpoveďou obžalovaného, protokolom o skúške na alkohol a moč, toxikologickým vyšetrením a znaleckým dokazovaním. Obžalovaný síce túto skutkovú okolnosť nenamietal, odvolací súd však považuje pre úplnosť prípadu poukázať i na závery znaleckého posudku z odvetvia toxikológie, ktorý stanovil pravdepodobnosť, že obžalovaný kritického dňa užil antidepresíva mirtazapin, a nevylúčil, že obžalovaný toho dňa požil o 12,00 hod. aj Oxazepam, a to na podklade výsledkov rozboru z predloženého odobratého biologického materiálu (krvi a moču), ktorých výsledky vo vzorke krvi preukázali koncentračnú hladinu antidepresíva mirtazapinu 0,26 ug/ml a výsledky toxickej analýzy moču pozitívne identifikovali aminochlornezofenon, ktorý je metabolickým produktom viacerých benzodiazepínov, vrátane Oxazepamu.

Skutočnosť, že obžalovaný požil pred spáchaním skutku alkoholické nápoje, vyplýva zo znaleckého dokazovania z odvetvia súdneho lekárstva, ktorého podkladom okrem výpovede obžalovaného bolo aj lekárske vyšetrenie ku skúške na alkohol v krvi z 11.12.2009. Z jeho záverov okrem iných skutočností totiž plynie, že v dobe spáchania činu sa obžalovaný nachádzal v stave stredného až ťažkého stavu opitosti v rozmedzí koncentrácie etylalkoholu v krvi 1,68 - 2,17 promile, ktorého účinok mohol byť zvyšovaný aj užitými liekmi proti úzkosti a depresii.

Je tiež preukázané, že obžalovaný v takomto stave sa stretol s poškodenou A. U., na ktorú čakal, čo potvrdil svedok L. U., a s ktorou chcel rozprávať, čo poškodená odmietala a snažila sa odísť od obžalovaného, ktorá skutočnosť plynie z výpovede samotnej poškodenej.

Podľa názoru odvolacieho súdu ide o špekulatívnu úvahu obhajoby, ak správanie poškodenej po vystúpení z vozidla hodnotí ako podozrenie o jej zámernom vyvolaní konfliktu na verejnosti. Obhajoba uvedené podozrenie opiera o možnosť poškodenej ihneď ujsť medzi ľudí a nie správať sa nelogicky, keď vošla medzi auto a múrik a neutiekla od hroziaceho nebezpečenstva. Táto úvaha obhajoby nemá oporu v žiadnom dôkaze a je vyvrátená výpoveďou poškodenej, ktorá uviedla, že po vystúpení z auta chcela auto zamknúť, obžalovaný z neho vystúpil a išiel k nej obídením zadnej strany auta, preto chcela ujsť a prešla popred auto na druhú stranu auta ale manžel prišiel k nej. Uvedené preukazuje, že iba správanie sa obžalovaného znemožnilo vzdialiť sa poškodenej ihneď od auta a iba v dôsledku jeho správania sa stretli, keď poškodenej znemožnil odchod. Na rozdiel od obhajoby odvolací súd posúdil správanie sa poškodenej ako logické, ak sa snažila uniknúť pred obžalovaným, ktorého sa bála, aj inou trasou a to pomedzi auto a múrik, keďže jej obžalovaný svojím príchodom zabránil ísť pomedzi autá medzi verejnosť.

Z výpovede obžalovaného a tiež poškodenej plynie, že obžalovaný chcel rozprávať s poškodenou, čo táto odmietala tak v aute, keď si ku nej obžalovaný prisadol, ako aj mimo auta, keď išiel za ňou a zabránil jej v odchode od auta. Skutočnosť, že obžalovaný chytil poškodenú za bundu a pritlačil ju k múriku, kedy jej zakrýval ústa a hovoril jej, aby bola ticho, svedčí minimálne pre záver, že i takýmto spôsobom si chcel obžalovaný rozhovor vynútiť u poškodenej, ktorá ale toto jeho konanie neakceptovala a začala kričať. Moment opätovného odmietnutia zo strany poškodenej komunikovať s obžalovaným (poškodená kričala ďalej) bol spúšťačom vystupňovaného afektu u obžalovaného zisteného znaleckým dokazovaním z odvetvia psychiatrie a z odboru psychológie, ktorý nastúpil rýchlo a v krátkej dobe. Konanie obžalovaného zamerané na komunikáciu s poškodenou tak vyústilo do agresie s jediným cieľom donútiť poškodenú ku komunikácii, i keď jednostrannej, aby jej mohol povedať čo chcel. Motív konania je logickým vyústením hodnotenia výpovede poškodenej, ktorá pred obžalovaným chcela ujsť, a výpovede obžalovaného, ktorý priznal, že si prisadol do auta ku poškodenej z dôvodu porozprávať sa s ňou, a záverov znaleckého dokazovania z odvetvia psychiatrie a z odboru psychológie, z ktorých plynie, že i odmietnutie komunikácie mohlo byť spúšťačom afektu. Je faktom, že konajúci súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal motívom konania obžalovaného, avšak vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania zabezpečeného konajúcim súdom, z ktorých plynú skutočnosti preukazujúce motív konania obžalovaného, odvolací súd hodnotenie dôkaznej situácie ohľadne namietaného motívu konania obžalovaného doplnil.

Fyzické napadnutie poškodenej A. U. obžalovaným so spôsobením viacero bodnorezných rán v ľavej časti hrudníka je bez pochýb preukázané výpoveďou poškodenej, svedkov C. V. a U.. G., lekárskymi správami o vyšetrení poškodenej a znaleckým dokazovaním z odvetvia súdneho lekárstva.

Spôsob a priebeh útoku popísala poškodená A. U., z výpovede ktorej konajúci súd vychádzal aj pri ustálení samotného fyzického útoku, keďže túto objektivizovali výsledky znaleckého dokazovania z odvetvia súdneho lekárstva a z odboru kriminalistiky. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami ohľadne priebehu a spôsobu vykonania útoku tak, ako ich ustálil konajúci súd, a vo vzťahu k uplatňovaným odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

Okolnosť, že obžalovaný zaútočil na svoju manželku A. U. s nepoškodeným nožom o dĺžke čepele 16,4 cm preukazuje nielen jeho výpoveď, keď tvrdil, že nôž mal odložený vo vrecku v bunde, a aj napriek jeho celkovej dĺžke do 30 cm mu neprekážal pri cestovaní, ale taktiež aj znalecké dokazovanie z odvetia biológie, zo záverov ktorých plynie, že na odlomenej čepeli na jej oboch stranách a na špičke sa nachádzali krvné stopy s profilom DNA patriacim poškodenej.

Námietka obhajoby, že tento záver konajúceho súdu odporuje záverom znaleckého dokazovania z odvetvia mechanoskopie, je neopodstatnená s ohľadom na výsledky tohto znaleckého dokazovania. Znalec z odvetvia mechanoskopie nevylúčil, aby poškodenia na ošatení poškodenej, okrem poškodenia príslušných odevov korešpondujúcich poraneniu na tele poškodenej označeného ako č. 1, ktoré zodpovedá pôsobeniu predmetu č. 3 (nožu s poškodenou odlomenou čepeľou), mohli vzniknúť tak s nožom s odlomenou čepeľou ako aj s nožom s celou čepeľou. Aj keď sa znalec z odvetvia biológie nevedel vyjadriť k mechanizmu vzniku tejto biologickej stopy, vo svojej výpovedi uviedol také skutočnosti, ktoré vedú bezpochyby k záveru, že obžalovaný zaútočil na poškodenú s nožom s celou čepeľou. Ide predovšetkým o tvrdenia znalca, že skúmané otery nachádzajúce sa na oboch stranách

čepele noža a pri špičke noža vznikajú kontaktom krvnej stopy s uvedeným predmetom, pričom tieto otery boli v normálnom množstve a išlo výslovne o kontakt o plochu s pôsobením kratšieho času, ktoré zodpovedajú aj prípadu vniknutia čepele do tela, nakoľko nôž sa povytiahnutím utrie. Otery na odlomenej čepeli boli také, ktoré vznikajú pri kontakte s telom človeka. Uvedené teda preukazuje, že otery na čepeli noža mohli vzniknúť iba pri kontakte čepele s krvou poškodenej, ktorá bola evidovaná len v miestach jej poranení a na odeve v miestach korešpondujúcich poraneniam bez masívneho krvácania. Okrem toho pri ohliadke z miesta činu boli zadokumentované kvapky krvi na zemi a jeden krvný mazanec na asfaltovom podklade medzi autami, ktoré krvné stopy nemohli byť pôvodcom oterov na noži so zreteľom na lokalizáciu krvných kvapiek a miesto nájdenia čepele noža, na charakter krvnej stopy medzi autami, na charakter krvnej stopy zaistenej na čepeli noža a aj na zistenie, že na čepeli noža okrem krvnej stopy neboli zaistené žiadne iné nečistoty. Taktiež znaleckým posúdením bol vylúčený vznik krvnej stopy oterom zo svetra, pretože pri takomto mechanizme vzniku oterov by sa na čepeli noža zistila aj prítomnosť vlákien alebo iných textilných častí pochádzajúcich zo svetra, čo na skúmanom predmete znalec nepozoroval.

Teoretická úvaha znalca o nevylúčení vzniku oterov na čepeli noža až po jej zaistení od veľkého priesaku nie je ničím podložená. Stopy na mieste činu, medzi nimi aj čepeľ noža, boli zaistené v deň spáchania skutku dňa 11.12.2009 v čase od 18,40 hod. do 20.00 hod., pričom šatstvo poškodená vydala dňa 12.12.2009 v čase medzi 11,00 hod. až 11,20 hod.. Z časovej postupnosti vypracovaných znaleckých posudkov plynie, že bodnorezný nástroj bol predložený najprv na daktyloskopické skúmanie, následne sa predmet skúmal z hľadiska kriminalistickej biológie a až tak bol predložený na mechanoskopické skúmanie. Zaistenie vecných stôp a šatstva poškodenej v odlišnom čase ako aj postupnosť skúmania bodnorezného nástroja na KEÚ v Košiciach preukazuje, že tieto boli osobitne uložené. Okrem toho v čase, keď poškodená odovzdala ošatenie orgánom činným v trestnom konaní, krvné priesaky už neboli čerstvé a preto ani nemohli spôsobiť otery na čepeli noža.

K úvahe obhajoby, ktorá spochybňuje vznik krvných oterov na čepeli práve jej kontaktom s telom poškodenej, spočívajúcej v zámernom nanesení krvi poškodenou iným spôsobom ako pri kontakte noža, nemá reálny základ vo výsledkoch dokazovania. Táto úvaha obhajoby je vyvrátená výpoveďou poškodenej, ktorou bolo preukázané, že poškodená držala po ukončení útoku v ruke iba nôž s odlomenou čepeľou. Skutočnosť, že poškodená odlomenú čepeľ nevidela a nevedela, kde sa nachádza, zodpovedá aj jej správaniu sa po skutku a nájdení noža s odlomenou čepeľou, keď si myslela, že odlomená časť čepele zostala po útoku v jej tele, a preto za účelom vylúčenia tejto možnosti boli vykonané aj zdravotnícke vyšetrenia.

Konajúci súd uzavrel, že počas útoku na poškodenú došlo k zlomeniu noža, avšak moment, kedy sa tak stalo, z výsledkov vykonaného dokazovania nemožno ustáliť. S týmto záverom sa odvolací súd stotožnil, keďže na podklade vykonaného dokazovania možno iba v rovine pravdepodobnosti uzavrieť, že sa tak stalo v prvej fáze útoku. Tento záver možno oprieť o výpoveď poškodenej, ktorá uviedla, že na začiatku útoku registrovala nôž s celou čepeľou, pričom svedok C. V. videl v záverečnej fáze už iba nôž s odlomenou čepeľou. Ani znalecké dokazovanie z odvetvia mechanoskopie a z odvetvia súdneho lekárstva neobjasnilo tento moment, pretože z ich záverov plynie, že poškodenia na ošatení A. U. mohli vzniknúť tak s čepeľou noža ako aj s odlomenou čepeľou noža, okrem poškodení šatstva, ktoré korešpondujú poraneniam pod ľavým prsníkom pri mostíku, kde poranenia poškodenej mohli vzniknúť s najväčšou pravdepodobnosťou s nožom so zlomenou čepeľou, čo ale nevylučuje spôsobenie ostatných poranení nožom s celou čepeľou. Miesto nálezu čepele korešponduje miestu útoku a pohybu obžalovaného a poškodenej počas prvej fázy útoku v tejto časti parkoviska. To, že poškodená ako objekt útoku neregistrovala moment zlomenia noža, treba pripísať veľkému stresu, ktorému bola vystavená, najmä ak musela rýchlo reagovať na rýchle vedený útok.

Úvaha obhajoby, ktorou spochybňuje zlomenie noža počas útoku a poukazuje na to, že nôž mohol zámerne zlomiť obžalovaný sám pred útokom, je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Z výpovede poškodenej takéto konanie obžalovaného nevyplýva od momentu jeho nastúpenia do auta až do začiatku útoku a výpoveď obžalovaného taktiež neobsahuje popisovanú činnosť do jeho nastúpenia do auta, na ktoré okolnosti pred týmto momentom si pamätal. Okrem toho táto úvaha obhajoby je v príkrom rozpore s jej ďalším tvrdením, že v dôsledku charakteru a prelínania závažnej psychickej poruchy obžalovaný bol totálne nespôsobilým po stránke vôľovej niečo konať.

Konajúci súd tiež ustálil, že ďalšiemu útoku obžalovaného s nožom v ruke na poškodenú zabránil svedok C. V., čo odôvodňuje s poukazom na výpoveď svedka C. V. a výpoveď poškodenej.

Aj tento záver považuje odvolací súd za správny a zodpovedajúci výsledkom vykonaného dokazovania. Z výpovede svedka C. V. jednoznačne vyplývajú skutočnosti preukazujúce opakovaný útok obžalovaného na poškodenú s nožom do doby, kým mu v ďalšom pokračovaní v útoku nezabránil. Svedok C. V. bol tou osobou, ktorá na impulz naliehavého volania o pomoc po vystúpení z vozidla a po zistení, že nejaký muž bije ženu, ktorá kričala o pomoc, podišiel k nim, kedy spadli medzi zaparkované auta, pričom zbadal, že muž má v ruke nôž s krátkou odlomenou čepeľou a snažil sa opakovane dostať žene, ktorá sa bránila, s nožom ku krku, preto ho odtiahol za bundu od ženy a pravou nohou mu vykopol z ruky nôž. Túto skutočnosť, že obžalovaného od poškodenej odtiahla iná osoba, potvrdila aj poškodená s tým rozdielom, že na začiatku uvádzala dve osoby, neskôr vo výpovediach uvádzala už iba jednu osobu. Rozpor vo výpovedi poškodenej ohľadne počtu osôb nepovažuje odvolací súd za podstatný, keďže poškodená v dôsledku emocionálneho vypätia nemusela registrovať detaily, podstatným je to, že poškodená počas celého konania vypovedala o ukončení útoku zo strany obžalovaného na jej fyzickú integritu až na zásah inej osoby.

Podstata odvolacej námietky vo vzťahu k ukončeniu útoku obžalovaného na poškodeného za aktívnej činnosti svedka C. V. je založená na hodnotení výpovedí tohto svedka ako nevierohodnej so zreteľom na existenciu rozporov v jeho výpovediach.

S touto odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožnil, pretože svedok C. V. vypovedal k priebehu udalostí, ktoré vnímal, rovnako a iba útok obžalovaného na krk poškodenej opísal v detailoch odlišne, avšak podstata tohto útoku ostala zachovaná. Za účelom správneho hodnotenia výpovede svedka C. V. odvolací súd opakuje časti jeho výpovedí a poukazuje na odlišnosti, pre ktoré podľa názoru obhajoby nemožno jeho výpovediam uveriť. Menovaný svedok v prípravnom konaní dňa 11.12.2009 vypovedal „ zbadal som, že muž, ktorý bol nad ženou, ktorá ležala na zemi, má v ruke nejaký nôž, ktorý mal krátku čepeľ asi 5 cm, nakoľko táto bola odlomená a snažil sa dostať týmto nožom ku krku, muž jednou rukou držal ženu za oblečenie, druhou sa snažil nožom dostať ku krku, ja som sa zohol, chytil som tohto muža za bundu, odtiahol som ho a kopol som ho nohou do tej ruky, v ktorej držal nôž, ten mu vypadol niekde pod motorové vozidlo“, pri výsluchu dňa 07.01.2010 svedok uviedol „evidentne som videl, že muž sa snažil nožom dostať žene na krk, akoby ju chcel porezať, zohol som sa nad tohto muža a pravou rukou som chytil jeho pravú ruku s nožom a ľavou rukou som ho chytil za rameno a odtiahol som ho od ženy asi tak na pol metra, pričom som ho ešte pravou nohou kopol do jeho pravej ruky, načo mu nôž vypadol pod zaparkované auto“. V súdnom konaní svedok dňa 23.08.2010 vypovedal „pani bola na zemi, muž na nej a v ruke držal zlomený nôž s čepeľou asi 5 cm a bodnými ranami sa jej snažil dostať na krk, ja som ho odtiahol, kopol do ruky a nôž mu vypadol pod škodovku“, a dňa 05.12.2011 uviedol „ stále mal pocit, že muž chcel ženu porezať a boli to rezné pohyby, ale mohli tam byť aj bodné“.

Z uvedeného je teda zrejmé, že svedok C. V. opakovane vypovedal, že útok muža na ženu v čase jeho príchodu k nim trval a to spôsobom, že muž držal v ruke nôž so zlomenou čepeľou a snažil sa jej, resp. chcel sa jej dostať ku krku, preto mu nôž vykopol z ruky. Rozdielny opis útoku vedeného obžalovaným s nožom v ruke na krk poškodenej z pohľadu, či išlo o rezné ťahy alebo o bodnutia, podľa názoru odvolacieho súdu nemá zásadný vplyv na hodnotenie výpovedí tohto svedka o ukončení útoku a už vôbec nie v takej miere, že sú dôvodné pochybnosti, či vôbec tento svedok vykopol z ruky obžalovaného nôž a či nôž obžalovanému nevypadol iným spôsobom. To, že svedok popisoval priebeh udalosti trochu odlišne je spôsobené nielen použitím iných gramatických výrazových prostriedkov ale aj dobou, ktorá uplynula od spáchaného skutku do doby jeho výsluchu, a tiež vypätou situáciou, v ktorej svedok riešil v prvom rade po vyhodnotení situácie ako pomôcť poškodenej, na ktorú útočil obžalovaný s nožom v ruke. Podstatným pre posúdenie, či výpoveď tohto svedka je hodnoverná, podľa názoru odvolacieho súdu je zistenie, že pri popise udalosti sa tento svedok výrazným spôsobom neodlíšil od svojich predchádzajúcich výpovedí, k priebehu udalostí vypovedal vždy rovnako a útok obžalovaného na krk poškodenej v každej jednej výpovedi potvrdil. Ostatne opakované útoky obžalovaného na krk poškodenej nemuseli byť rovnaké, keďže poškodená sa bránila a v dôsledku toho sa vzájomná pozícia obžalovaného a poškodenej menila.

Tieto úvahy potom odôvodňujú záver, že intervencia svedka C. V. bola v danom čase opodstatnená, pretože i napriek aktívnej obrane poškodenej a volaniu o pomoc obžalovaný v útoku na jej telesnú

integritu pokračoval. Uvedená okolnosť má podstatný význam pri posudzovaní konania obžalovaného z pohľadu možnosti spôsobenia následku predpokladaného zákonom, ktorým je v posudzovanom prípade smrť iného.

Konajúci súd uzavrel, že smrteľný následok nenastal iba vďaka aktívnej obrane poškodenej a náhode, ktorú obžalovaný nemohol ovplyvniť.

Odvolací súd na podklade výsledkov vykonaného dokazovania sa stotožnil so záverom konajúceho súdu, že v prvom rade to bola aktívna obrana poškodenej, ktorá zabránila obžalovanému spôsobiť jej smrteľné následky. Obžalovaný totiž začal útok nožom o dĺžke čepele 16,4 cm na hrudník poškodenej, kde sú umiestnené dôležité orgány pre život. Následne po zlomení čepele obžalovaný opakovane útočil s nožom o dĺžke čepele 4,5 cm na hrudník a krk poškodenej, kde mohol zasiahnuť srdce, či poraniť veľké cievy, priedušnicu, hrtan a žily v oblasti krku, v dôsledku ktorých poranení mohol nastať smrteľný následok, k čomu ale nedošlo jednak pre aktívnu obranu poškodenej a jednak z dôvodu, že v ďalšom útoku na poškodenú mu zabránila iná osoba, čo plynie z výpovedí svedkov A. U. a C. V.. Lokalizácia rán spôsobených obžalovaným preukazuje, že útok bol vedený na hornú časť hrudníka, kde sa nachádzajú srdce, pľúca a veľké cievy ako životne dôležité orgány, pričom z výpovede svedka C. V. plynie zistenie, že obžalovaný smeroval svoj útok i na krk poškodenej, kde sa nachádzajú takisto životne dôležité orgány. Tieto zistenia odôvodňujú záver o tom, že útokom s použitým bodnorezným nástrojom obžalovaný mohol spôsobiť smrteľné následky. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že posúdená stredná až väčšia sila a prudkosť pri útoku je založená výslovne na charaktere a rozsahu zistených poranení, teda z pôsobenia bodnorezného nástroja na telo poškodenej, pričom útok smerovaný na telesnú integritu poškodenej bol tlmený jej obranou, keď sa rukami účinne bránila a snažila sa útočníka odtlačiť, resp. snažila sa ruku útočníka dostať čo najďalej od seba, ktorá skutočnosť plynie z výpovede svedka C. V.. Preto záver konajúceho súdu, že obžalovaný pre aktívnu obranu poškodenej nespôsobil smrteľné poranenia, je správny. Aj zásah svedka C. V. do prebiehajúceho útoku zo strany obžalovaného na poškodenú mal kľúčový význam preto, aby poranenia so smrteľným následkom nevznikli. Podľa názoru odvolacieho súdu iba vďaka odtiahnutiu obžalovaného týmto svedkov od poškodenej obžalovaný v ďalšom útoku nepokračoval a ukončil ho. Z konania obžalovaného, keď stiahol poškodenú za vlasy na zem po tom, čo táto ustupovala pred jeho útokom, a na zemi ďalej útočil nožom proti nej, svedčí o tom, že útok nemienil ukončiť z vlastnej vôle.

Zo spôsobu vedenia útoku opakovane na hrudník a krk poškodenej, berúc do úvahy súčasne použitý bodnorezný nástroj na útok ako aj použitie minimálne strednej až väčšej sily a intenzity útoku možno bez pochybností vyvodiť záver o úmyselnom zavinení obžalovaného k smrteľnému následku, minimálne vo forme nepriameho úmyslu.

Ak obhajoba tvrdí, že neexistuje žiadny dôkaz o možnosti usmrtenia poškodenej, tak odvolací súd poukazuje práve na znalecký posudok z odvetvia súdneho lekárstva, zo záverov ktorého plynú skutočnosti preukazujúce opak. Znalec totiž uviedol štyri možnosti spôsobenia smrteľných poranení s bodnorezným nástrojom použitým pri útoku na poškodenú za podmienok prebiehajúceho útoku zisteného výpoveďami poškodenej a svedka C. V..

Argumentácia obhajoby, že vzhľadom na fyzickú kondíciu a stav poškodenej je málo pravdepodobné, aby pri použití čepele s dĺžkou 4,5 cm vznikli smrteľné poranenia pre všeobecnú povahu, čo prezentoval znalec z odvetvia súdneho lekárstva posudzujúci poranenia, nemá svoj základ vo vykonaných dôkazoch. V posudzovanom prípade totiž obžalovaný bol vo vystupňovanom afekte, kedy uňho prevládala fyzická agresia, poškodená nedokázala tento jeho útok zastaviť a podarilo sa tak až svedkovi C. V., čo preukazuje, že poškodená nebola schopná dôraznejšie čeliť tomuto útoku, najmä keď spadli na zem.

Zavinenie je vnútorný psychický vzťah páchateľa k následku jeho konania a je založené na vôľovej a rozpoznávacej zložke. V danom prípade obe tieto zložky boli podstatne znížené v dôsledku kombinovanej opitosti obžalovaného po užití liekov, ktoré mali vplyv na centrálny nervový systém, a následného požitia alkoholu, vystupňovaného afektu a depresie, ktoré sa navzájom zvýrazňovali.

Odvolací súd vo vzťahu ku kombinovanej opitosti konštatuje, že obžalovaný si ju privodil sám vlastným zavinením aj napriek tomu, že vedel, že pri užívaní predpísaných liekov nemôže požívať alkohol, na

čo bol upozornený ošetrujúcimi lekármi. Aj keď obžalovaný túto skutočnosť popiera, výpovede svedkov MUDr. H. U. a MUDr. O. X. preukazujú opak tvrdenia obžalovaného. Z výpovedí týchto svedkov okrem iného plynie i to, že obžalovaný bol upozornený na to, aby nekombinoval lieky s alkoholom, v dôsledku čoho môže nastať skrat, výrazný útlm alebo výrazná excitácia. Okrem toho si odvolací súd dovoľuje poukázať na všeobecne známe pravidlo o zákaze užívania alkoholu pri užívaní liekov, o ktorom obžalovaný so zreteľom na jeho intelektovú výbavu vedomosť mal.

Zistená skutková okolnosť, že obžalovaný v čase spáchania činu sa nachádzal v stave zmenšenej príčetnosti obžalovaného, zo strany obhajoby namietaná nebola. Samotné zistenie, že obžalovaný mal podstatne zníženú rozpoznávaciu a ovládaciu schopnosť v dôsledku kombinovanej opitosti, vystupňovaného afektu a depresie, ešte nevylučuje jeho úmyselné zavinenie k smrteľnému následku. Táto okolnosť, pokiaľ je preukázaná, môže odôvodniť zvláštny postup pri ukladaní trestu páchateľovi.

Výsledky vykonaného dokazovania preukázali, čo je už vyššie rozvedené, motív konania obžalovaného, ktorým bolo donútiť poškodenú k rozhovoru, pritom spôsob, ktorý obžalovaný zvolil pre dosiahnutie svojho cieľa, vyjadruje jeho uzrozumenie k smrteľnému následku. Práve zo spôsobu vedeného útoku, jeho intenzity, z charakteru použitého bodnorezného nástroja a miesta na tele, kde obžalovaný útočil, je nevyhnutné usudzovať na jeho ľahostajný postoj k tomu, či smrteľný následok nastane alebo nenastane. Keďže ľahostajnosť obžalovaného vyjadruje jeho kladné stanovisko k obom týmto možnostiam, ide o uzrozumenie s následkom. Inak povedané, obžalovaný svojím útokom na poškodenú síce sledoval iný cieľ, avšak tento jeho útok smeroval k smrteľnému následku ako výsledku jeho konania, pričom mu bolo jedno, či smrť poškodenej spôsobí.

V súvislosti s posudzovaním zavinenia je potrebné poukázať i na to, že vystupňovaný afekt (veľmi silný afekt), má vplyv iba na ovládacie schopnosti v tom smere, že páchateľ má zníženú schopnosť svoje konanie ovládať, avšak vedomie páchateľa ostáva zachované. Vedomie pokrýva rozpoznávaciu zložku a táto bola u obžalovaného znížená v dôsledku zavineného požitia alkoholu obžalovaným na lieky, ktoré užil, na ktorú mohol mať vplyv aj depresívny stav obžalovaného.

Námietku obžalovaného spočívajúcu v tvrdení, že pokiaľ sa nachádzal v čase spáchania skutku v stave zmenšenej príčetnosti, je vylúčené, aby bol o následku uzrozumený, s poukazom na vyvodený záver o zavinení odvolací súd nevyhodnotil ako dôvodnú.

K vyjadreniu znalca z odvetvia psychiatrie, na ktoré poukazovala obhajoba v odvolaní a obsahom ktorého bolo, že obžalovaný nemal úmysel ani motív ani cieľ poškodenú usmrtiť, odvolací súd uvádza, že konajúci súd postupoval správne, ak pri hodnotení dôkazov nevzal do úvahy toto vyjadrenie. Znalec sa vyjadroval k zavineniu, ktoré mu neprislúcha posudzovať, keďže ide o otázku právnu. Zavinenie ako obligatórny znak subjektívnej stránky môže posudzovať iba súd na základe konkrétnych skutočností plynúcich z vykonaného dokazovania. Ani vyjadrenie znalca z odvetvia psychiatrie, že vylučuje, aby obžalovaný cielene útočil na dôležité orgány, nemá podstatný vplyv na hodnotenie zavinenia. Z dôkazov totiž vyplýva, že obžalovaný útočil predovšetkým na hornú časť hrudníka poškodenej a krk, ktorá skutočnosť bez rozumných pochybností preukazuje ľahostajnosť k spôsobeniu smrteľného následku a uzrozumenie s ním.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že konajúci súd pri ustálení skutkového stavu vychádzal z výpovedí poškodenej A. U., ktoré považoval za hodnoverné, s čím sa stotožnil aj odvolací súd.

Pre posúdenie hodnovernosti výpovede poškodenej A. U., ktorá bola psychologicky vyšetrená, sú dôležité nielen závery tohto znaleckého posudku, na ktoré sa odvolateľ odvoláva, ale aj vykonané dôkazy, ktoré objektivizujú jej výpoveď a ktoré je nevyhnutné hodnotiť vo vzájomných súvislostiach.

Aj keď odvolateľ poukazuje na vysoké lži skóre zistené pri vyšetrení poškodenej a hostilitu, ktoré skutočnosti spolu s postupným doplňovaným a spresňovaním detailov vo výpovedi oproti prvej výpovedi poškodenej svedčia o zámernosti poškodenej mu čo najviac priťažiť, s touto úvahou odvolateľa sa odvolací súd nestotožnil s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania. Z nich predovšetkým plynie, že znalkyňa PhDr. P. psychologicky vyšetrila poškodenú A. U. mesiac a pol po skutku, pričom u poškodenej nezistila prítomné črty ani prejavy, ktoré by nasvedčovali pre účelovú snahu poškodiť manželovi - obžalovanému, a hostilita vyšetrením zistená nebola, inak by to bolo v jej posudku. Zo

záverov tohto vyšetrenia neplynú ani výsledky o vysokom lži skóre u poškodenej, čo tvrdí odvolateľ, ale znalkyňa konštatovala, že poškodená má tendenciu prezentovať sa sociálne žiaduco, menej kriticky. Pri druhom vyšetrení citový stav poškodenej vykazoval aj hnevlivosť vo vzťahu k obžalovanému, z ktorého má i v súčasnosti strach. Pokiaľ ide o samotný skutok, objektívne zistené poranenia u poškodenej bez pochýb preukazujú, že obžalovaný na ňu zaútočil bodnorezným nástrojom, k čomu poškodená vypovedala viackrát. Je nesporné, že poškodená pri svojej prvej výpovedi zo dňa 11.12.2009 popísala útok obžalovaného stručne a pri svojej druhej výpovedi dňa 13.01.2010 ho trochu viac konkretizovala, najmä pokiaľ ide o ich postavenie a spôsob napádania zo strany obžalovaného. V konaní pred súdom poškodená vypovedala sama spontánne k okolnostiam útoku v zhode s jej predchádzajúcimi výpoveďami a až na otázky procesných strán dopĺňala svoju výpoveď o ďalšie detaily útoku, ku ktorým sa predtým nevyjadrovala.

Opísanie priebehu útoku poškodenou takmer vždy rovnako, aj keď s použitím iných gramatických výrazových prostriedkov, je potrebné hodnotiť ako vierohodné. Poškodená sa výrazným spôsobom neodlíšila svojimi neskoršími výpoveďami od svojich predchádzajúcich výpovedí pri reprodukcii útoku obžalovaného na jej osobu a ňou reprodukovaný priebeh útoku bol v súlade so závermi znalca z odvetvia súdneho lekárstva, ktorý uzavrel, že poranenia u poškodenej mohli vzniknúť tak, ako to popísali poškodená a svedok V.. K detailom útoku sa poškodená vyjadrovala až na základe položených otázok, preto túto časť výpovede nemožno hodnotiť pri posudzovaní vierohodnosti jej výpovede v jej neprospech. Ostatne aj znalkyňa z odboru psychológie uviedla, že nepríjemné podnety sprevádzané citovým rozrušením, kam nesporne patrí aj život ohrozujúca situácia, jedinec môže vnímať menej nepresne a môže mať problém rozpamätávať sa na detaily. Zároveň však uviedla, že u poškodenej sa síce reprodukcia javí v detailoch skromnejšia, ale tento deficit nie je nahrádzaný konfabulovaním. Z uvedeného teda plynie, že poškodená A. U. vypovedala iba k tým skutočnostiam, ktoré sama prežila a ktoré si zapamätala, a tieto udalosti nedopĺňala vymyslenými detailmi, na čo možno usúdiť i z toho, že poškodená nevedela v podrobnostiach opísať svoju obranu voči útoku obžalovaného, nevedela konkretizovať postupnosť jednotlivých útokov na jej fyzickú integritu a tiež nevedela zodpovedať, v ktorej fáze útoku sa nôž zlomil. Toto zistenie je podstatným pre hodnotenie, že poškodená A. U. obžalovanému nechcela priťažiť.

Záver, že výpoveď poškodenej je vierohodnou, má tak reálny základ nielen v znaleckom dokazovaní ale aj v hodnotení ostatných dôkazov vo vzájomnej súvislosti.

K hodnoteniu výpovedí svedkov A. U. a C. V. je potrebné ešte vo všeobecnosti uviesť, že opis nepresných detailov udalosti s odstupom času je logická, keďže dochádza k spontánnemu zabúdaniu a k motivovanému zabúdaniu (človek sa zbavuje nepríjemných zážitkov), čo platí pre každého jedinca. Neskoršie výpovede môžu byť ovplyvnené aj množstvom iných skutočností, napr. reprodukciou udalosti prežitej inou osobou, medializáciou prípadu a pod. Preto výpoveď svedka sa vždy vyhodnocuje v kontexte ďalších zabezpečených dôkazov, teda či skutočnosti, ktoré popisuje, zodpovedajú realite.

Skutok konajúci súd posúdil ako pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zákona, keďže obžalovaný P. U. začal konanie, ktoré bezprostredne smerovalo k úmyselnému usmrteniu iného, čin spáchal na blízkej osobe, pričom k dokonaniu skutku nedošlo. Podľa názoru odvolacieho súdu právne posúdenie skutku je v súlade so zákonom, keďže obžalovaný svojím konaním, keď zaútočil na poškodenú bodnorezným nástrojom, ktorý je voči telu dôraznejší, na také časti tela, kde sa nachádzajú životne dôležité orgány, naplnil objektívnu stránku obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu, pretože k vzniku poranení životne dôležitých orgánov, následkom ktorých by bola smrť, nedošlo nezávisle od jeho vôle, keďže poškodená sa účinne po celý čas útoku bránila a ďalšiemu útoku smerujúcemu k vzniku smrteľných poranení zabránila iná osoba, ktorá obžalovaného od poškodenej odtiahla. Okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona bolo zistenie, že poškodená v čase spáchania skutku bola manželkou obžalovaného, ktorú podľa výkladového pravidla § 127 ods. 4 Tr. zákona je potrebné posudzovať ako blízku osobu.

Odvolací súd v závere posudzovania skutku 1/ si dovoľuje poznamenať, že časť dôkazov, najmä požívanie alkoholu obžalovaným na tzv. „guráž“, aby mohol s poškodenou o situácii, v ktorej sa nachádzali ako manželia a ktorá bola preňho ťaživá, komunikovať a riešiť ju, neobvyklé prenášanie noža o celkovej dĺžke 30 cm v bunde, či vyčkávanie poškodenej pri parkovisku, kde mala poškodená zaparkované auto, a následné nútenie poškodenej ku komunikácii a fyzickému kontaktu skôr poukazuje

na priamy úmysel obžalovaného spáchať žalovaný trestný čin. Na to, aby tento záver o zavinení bol jednoznačný a bez pochybností, by bolo potrebné minimálne objasniť výsluchom znalca z odvetvia psychiatrie konanie obžalovaného v čase jeho vystupňovaného afektu, keď cielene vybral nôž z bundy a týmto zaútočil na poškodenú. Keďže odvolanie bolo podané iba v prospech obžalovaného vo výroku o vine, v dôsledku čoho sa jeho postavenie už nemohlo v odvolacom konaní zhoršiť s poukazom na zásadu uvedenú v , odvolací súd preto ani nevykonával dokazovanie v jeho neprospech.

Skutok 2/

Odvolací súd sa stotožnil aj so skutkovým stavom uvedeným pod bodom 2/ rozsudku, pri ustálení ktorého konajúci súd vychádzal predovšetkým z výpovede poškodenej, ktorej korešpondovali znalecké závery z odvetvia súdneho lekárstva, a z výpovedí svedkov Ing. V. a MUDr. V., ktorí boli v kontakte s poškodenou ihneď po spáchaní skutku a vyjadrili sa k jej rozrušenému stavu. Obžalovaného nepriamo usvedčujú aj rodičia poškodenej A. U. a M. U..

Hodnotenie dôkazov považuje odvolací súd za správne a so zreteľom na odvolacie námietky obžalovaného poukazuje predovšetkým na to, že poškodená A. U. ihneď dňa 17.09.2010 o 21,30 hod. podala trestné oznámenie, v ktorom uvádzala „rukou ju udrel do oblasti tváre a následne ju ťahal za vlasy a začal ju škrtiť, pričom sa vyhrážal, že ju zabije“. Z uvedeného je teda zrejmé, že poškodená od začiatku, kedy vypovedala pred políciou, uvádzala i to, že obžalovaný sa jej vyhrážal zabitím, čo má zásadný význam pre posudzovanie jej výpovede ako hodnovernej. Na veci nemení nič fakt, že toto vyhrážanie absentuje v úradnom zázname spísanom policajnou hliadkou, keďže takýto úradný záznam nemôže slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní.

To, že poškodená pociťovala reálnu obavu z prednesených vyhrážok zabitím zo strany obžalovaného, plynie z okolností vykonania činu obžalovaným. Fyzické násilie použité zo strany obžalovaného, najmä hrdúsenie so spôsobením poranení pri verbálnom prednese o zabití, je potrebné považovať za spôsobilé vyvolať dôvodnú obavu z vyhrážky usmrtením.

Zistenie, že z obsahu výpovedí svedkov Ing. V. a MUDr. V. nevyplýva žiadna informácia o tom, aby sa obžalovaný mal vyhrážať poškodenej zabitím, nie je dôkazom svedčiacim proti poškodenej. Z výpovede menovaných svedkov totiž plynie, že poškodená k nim dobehla rozrušená, plakala a žiadala o pomoc, pričom im o udalosti, ktorá sa mala stať, nehovorila. Je potom logické, že menovaní svedkovia ani nemohli vypovedať k vyhrážaniu sa poškodenej. Z ich výpovedi je však zistiteľný stav rozrušenia u poškodenej, ktorý je v príčinnej súvislosti so správaním sa obžalovaného.

Pri hodnotení dôkaznej situácie ohľadne tohto skutku je potrebné brať na zreteľ, že ide o domáce násilie, ktoré sa odohráva iba v prítomnosti osôb žijúcich v spoločnej domácnosti, spravidla manželov alebo družky a druha, či rodičov a ich potomkov. V takýchto prípadoch je dôkazná situácia založená na tvrdení proti tvrdeniu, ktoré je potrebné objektivizovať ďalšími dôkazmi. V danom posudzovanom prípade takýmto dôkazom je znalecký posudok z odvetvia súdneho lekárstva, zo záverov ktorého plynie, že poranenia na krku u poškodenej (pomliaždenie a krvné podliatiny obojstranne) vznikli pevným úchopom krku jednou rukou, prípadne oboma rukami druhej osoby počas hrdúsenia, ktoré trvalo buď dlhší čas prerušovane alebo krátkodobo. Uvedený mechanizmus vzniku poranenia vyvracia tvrdenie obžalovaného, že poškodenú „iba chytil pod krkom“ a umožňuje vyvodiť záver o bagatelizovaní jeho správania, čo spochybňuje aj jeho tvrdenie, že sa poškodenej nevyhrážal. To, že k vyhrážaniu zabitím z jeho strany došlo, podporuje aj zistenie, že poškodená vyhľadala pomoc u susedov manželov V. bezprostredne po skutku a jej následné oznámenie o spáchaní skutku na polícii po lekárskom vyšetrení.

Okresný súd správne ustálené skutkové zistenia posúdil ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c/, pretože obžalovaný P. U. sa manželke vyhrážal smrťou po tom, čo ju fyzicky napadol a to hrdúsením, v dôsledku ktorého vznikli poranenia na krku poškodenej. Uvedené konanie naplnilo objektívnu stránku prečinu nebezpečného vyhrážania sa, ktorá spočíva okrem iného aj vo vyhrážaní sa inému smrťou takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu. Kvalifikovaná skutková podstata zahŕňa v sebe okrem iného i okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby a tou je spáchanie skutku na chránenej

osobe v zmysle § 139 písm. c/, Tr. zákona, ktorou je aj manželka podľa výkladového pravidla uvedeného v ustanovení § 127 ods. 4 Tr. zákona.

K výroku o treste:

Prokurátor ako odvolateľ v neprospech obžalovaného namietal použitie zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, keďže neboli splnené zákonné podmienky vzhľadom na spôsob vykonania skutku dňa 11.12.2009, ktorý zvyšuje závažnosť spáchania pokusu trestného činu, ktorý nebol dokonaný iba z dôvodu okolností, ktoré nastali nezávislé na vôli obžalovaného, keď mu v dokonaní zabránil svedok V..

S touto argumentáciou odvolateľa sa stotožnil aj odvolací súd, pretože pri aplikácii ustanovenia § 39 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona je potrebné posudzovať závažnosť pokusu trestného činu. Zákonným predpokladom pre uplatnenie tohto zmierňovacieho ustanovenia pri ukladaní trestu je, aby pokus trestného činu nedosahoval závažnosti iných obvyklých prípadov. V posudzovanom prípade tento záver nemožno vyvodiť, keďže obžalovanému v ďalšiemu útoku zabránil svedok C. V., čo podstatnou mierou zvyšuje závažnosť pokusu prerokúvaného trestného činu vraždy. Nemožno tiež opomenúť fakt, že poškodená sa počas celého útoku aktívne bránila, čo malo veľmi významný podiel na tom, že zákonom predpokladaný následok nenastal. Ani zistenie, že obžalovaný útočil na poškodenú s nožom s odlomenou čepeľou, keďže táto sa zlomila v úvodnej fáze útoku, neumožňuje vyvodiť záver o tom, že útok z jeho strany s takýmto bodnorezným nástrojom bol nespôsobilý vyvolať smrteľný následok. Závery znaleckého dokazovania totiž preukazujú viaceré možnosti spôsobenia poranení so smrteľným následkom v tých častiach tela, na ktoré obžalovaný útočil. Z uvedeného dôvodu, preto i odvolací súd zastáva názor, že pokus trestného činu vraždy bol spôsobilým a nebol dokonaný len z dôvodu okolností, ktoré nezáviseli od vôle obžalovaného.

Odvolací súd však vo vykonanom dokazovaní vzhliadol inú okolnosť, na ktorú je potrebné prihliadať pri výmere trestu, a tou je zmenšená príčetnosť obžalovaného. Je faktom, že do tohto stavu sa privodil obžalovaný sám nedodržaním liečebného režimu, keď požil alkohol na lieky aj napriek tomu, že bol poučený o negatívnom pôsobení alkoholu na lieky s vyvolaním odchýlok v jeho správaní. Na druhej strane je ale potrebné tiež zdôrazniť, že nebolo bez rozumných pochybností preukázané, aby obžalovaný úmyselne požíval alkohol z dôvodu spáchať trestný čin. Jeho psychické rozpoloženie pred začatím požívania alkoholických nápojov nebolo priaznivé, keďže sa nachádzal v stave strednej až ťažkej depresie spôsobenej nielen disharmonickým manželským spolužitím ale následne aj rozpadom jeho manželského zväzku. Odvolací súd prihliadal i na tieto okolnosti, ktoré predchádzali spáchaniu trestného činu, keďže tieto taktiež podmienili vznik vystupňovaného afektu, aj v dôsledku ktorého jeho ovládacia a rozpoznávacia schopnosť boli podstatne znížené.

K výroku o treste je potrebné uviesť i to, že konajúci súd nepoužil ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zákona, ktorým sa upravuje horná hranica zákonnej sadzby pri zbiehajúcich sa trestných činov, ak jeden z nich je zločinom. Konajúci súd použil ustanovenie § 41 ods. 1 Tr. zákona, v ktorom je upravená zásada ukladania trestu za jednočinný súbeh trestných činov a za viacčinný súbeh trestných činov, ktoré sú prečinmi.

Pri hodnotení existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností odvolací súd dospel k iným skutkovým záverom ako konajúci súd. So zreteľom na spáchanie priestupku v roku 2007 a trestného činu v roku 2000 doterajší spôsob jeho života nevyhodnotil ako riadny, keďže išlo o protiprávne konania násilného charakteru, tak fyzického ako aj verbálneho, čo malo za následok nepriznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona. Neobstojí ani priznanie poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. l/ Tr. zákona, keďže obžalovaný spáchanie skutku 2/ poprel a vo vzťahu ku skutku 1/ sa nevedel vyjadriť, keďže si na okolnosti svojho konania nepamätal. Na priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti však je potrebné aj úprimné oľutovanie trestného činu, pričom zo správania obžalovaného počas trestného stíhania takýto prejav nevyplýva. Obžalovaný pristupoval k svojej trestnej činnosti maximálne nekriticky a za pôvodcu jeho protiprávneho konania označil poškodenú, ktorá bola objektom jeho útokov. Ani priťažujúca okolnosť priznaná súdom podľa § 37 písm. h/ nezodpovedá zákonu, keďže trest bol obžalovanému ukladaný za dva trestné činy, prečin a zločin, v dôsledku čoho sa použilo sprísňovacie ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zákona. Ak by sa spáchanie týchto dvoch trestných činov

posúdilo aj ako priznanie priťažujúcej okolnosti, v tom prípade by došlo k dvojitému pričítaniu tej istej okolnosti pri ukladaní trestu v neprospech obžalovaného.

So zreteľom na uvedené, aj keď prokurátor nenamietal v odvolaní priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona, vzhľadom na podanie odvolania proti výroku o treste v neprospech obžalovaného, odvolací súd túto poľahčujúcu okolnosť obžalovanému nepriznal.

Pretože výrok o vine považoval odvolací súd vo všetkých jeho častiach za vecne správny, tento ponechal nedotknutý, a postupom podľa , , zrušil iba namietaný výrok o treste, keďže konajúci súd nesprávne použil zmierňovacie ustanovenie pri ukladaní trestu a ustanovenia o poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach a tiež preto, lebo uložený trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov považoval za mierny.

Za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 2 zákon ustanovuje sankciu odňatia slobody na dvadsať až dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Pokus trestného činu je v zmysle § 14 ods. 2 Tr. zákona trestný podľa trestnej sadzby ustanovenej na dokonaný trestný čin. Za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 2 Tr. zákona je možnosť uloženia sankcie odňatia slobody na šesť mesiacov až tri roky. Podľa uvedených trestných sadzieb je najprísnejším trestným činom z nich trestný čin vraždy, podľa ktorého trest ukladal aj konajúci súd.

Pri aplikácii ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zákona sa horná hranica zvýšiť už nemôže, keďže podľa § 46 Tr. zákona možno uložiť trest odňatia slobody ako trest maximálne na dobu 25 rokov.

Pri ukladaní trestu odvolací súd použil aj zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zákona, keďže obžalovaný spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti a ochrana spoločnosti sa dá dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania za súčasného uloženia ochranného liečenia.

Konajúci súd napadnutým rozsudkom uložil obžalovanému ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou, keďže obzvlášť závažný zločin spáchal i pod vplyvom alkoholu, ktorého občasné nadužívanie bolo znaleckým dokazovaním preukázané. Osobnostná výbava obžalovaného umožňuje vyvodiť predpoklad priaznivej prognózy jeho správania sa do budúcna, preto odvolací súd dospel k záveru, že ochrana spoločnosti sa dá dosiahnuť u obžalovaného aj trestom kratšieho trvania ako 20 rokov za súčasného uloženia ochranného protialkoholického liečenia. Tento záver opodstatňoval použitie zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zákona.

Trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov považoval odvolací súd za primeraný k všetkým okolnostiam prípadu aj k osobe obžalovaného. Zistené okolnosti, že poškodená sa účinne bránila voči útoku zo strany obžalovaného a obžalovanému v ďalšom útoku na poškodenú bolo zabránené inou osobou, mali pri rozhodovaní o výmere trestu odňatia slobody svoj významný podiel. Z týchto okolností, pre ktoré obžalovaný svoj útok so smrteľným následkom nedokonal, možno dôvodiť, že ak by nenastali, nastal by smrteľný následok, keďže obžalovaný intenzívne a opakovane na poškodenú útočil. Pre dosiahnutie zákonom predpokladaného následku obžalovaný urobil všetko a iba okolnosti nezávislé od jeho vôle mu zabránili dokonať trestný čin vraždy.

Zistený stav zmenšenej príčetnosti u obžalovaného v čase spáchania skutku síce v kombinovanej opitosti, ktorú si privodil vlastným zavinením, ale v stave vystupňovaného afektu pri dlhodobej frustrácii z nefunkčného manželstva, čomu predchádzal ťažší depresívny stav, podľa názoru odvolacieho súdu je tou skutočnosťou, na ktorú bolo nevyhnutné prihliadať pri ukladaní trestu najmä za situácie, ak znalci psychiatri usúdili, že u obžalovaného by mohol prebehnúť aj patický afekt bez užitia liekov a alkoholu, čo sa v posudzovanom prípade ale nestalo.

Pre výkon trestu odňatia slobody bol obžalovaný zaradený podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pretože v tejto diferenciačnej skupine bude prevýchova obžalovaného lepšie zaručená. Zaradenie obžalovaného do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona by bolo síce zákonným rozhodnutím, ale v rámci individualizácie trestu nie veľmi vhodným pri dosiahnutí najmä preventívnej a výchovnej funkcie trestu u obžalovaného so zreteľom na jeho osobnostnú štruktúru ako aj na samotné činy, za ktoré bol odsúdený a jeho následky.

Ďalšie výroky odvolaniami napadnuté neboli, preto odvolací súd len v stručnosti konštatuje, že ochranný dohľad bol obžalovanému obligatórne uložený z dôvodu, že spáchal obzvlášť závažný zločin a keďže sa obžalovanému ukladal trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, doba trvania dohľadu na 3 roky zodpovedá požiadavke sledovať správanie obžalovaného po prepustení z výkonu trestu najmä z pohľadu dodržiavania abstinencie.

Výrok o náhrade škody zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania a uplatnenému nároku na náhradu škody. Poškodenej bola spôsobená ujma na zdraví, ktorá bola ohodnotená znalcom na celkový počet bodov 60, čo pri cene bodu 14,46 eur po prepočte zodpovedá sume 1.012,20 eur. Keďže medzi konaním obžalovaného a následkom spôsobeným poškodenej je príčinná súvislosť, škoda čo do základu má svoj zákonný podklad.

V podstate z týchto dôvodov odvolací súd vyhovel odvolaniu prokurátora sprísnením trestu obžalovaného a súčasne odvolanie obžalovaného P. Majirského vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré postupom podľa zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.