Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_5Co-166-2012.pdf
PDF · 123.32 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/166/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci navrhovateľa: O. I., bytom I. XXX, I. L., proti odporcovi: Rapid Life životná poisťovňa a.s., so sídlom Garbiarska 2, Košice, IČO: 31 690 904, zastúpený JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom so sídlom v Košiciach, Němcovej 22, a obchodnou spoločnosťou JUDr. Martin Timcsák, advokát, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocké schody 2/A, IČO: 44 430 043, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra, č. k. 10C/181/2011-178 zo dňa 3. apríla 2012, v spojení s opravným uznesením č. k. 10C/181/2011-193 zo dňa 10. mája 2012, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením zo dňa 10.05.2012 p o t v r d z u j e. Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) napadnutým rozsudkom zo dňa 03. 04. 2012 č. k. 10C/181/2011-178 v spojení s opravným uznesením zo dňa 10. 05. 2012 č. k. 10C/181/2011-193 zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. 2C/1175/2009 Arbitrážneho súdu Košice zo dňa 08. 03. 2010. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok na účet Okresného súdu Nitra vo výške 331,50 eura. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 3 ods. 1, § 51, § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 2 ods. 4 písm. k/, ods. 5, § 53a ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 2, 3, § 8, § 35, § 40 ods. 1 písm. c/, § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom zo dňa 03. 08. 2010 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice zo dňa 08. 03. 2010, č. k. 2C/1175/2009 z dôvodu námietky platnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorú považoval za neprijateľnú podmienku. Rozhodcu si osobitne nevyjednal, rozhodcovská doložka bola vopred naformulovaná, pravidlá rozhodcovského konania boli nedostatočne transparentné, rozhodca ignoroval predpisy na ochranu spotrebiteľa. Prvostupňový súd zistil, že navrhovateľ uzavrel s odporcom poistnú zmluvu. V rámci všeobecných poistných podmienok v bode 2 osobitných zmluvných dojednaní si mali účastníci dohodnúť rozhodcovskú doložku v zmysle XV časti VPP, o ktorej odporca nemal vedomosť. Odporca podal na rozhodcovský súd - Arbitrážny súd Košice návrh, na základe ktorého bol vydaný rozhodcovský rozsudok pod sp. zn. 2C/1175/2009 zo dňa 08. 03. 2010, podľa ktorého mal navrhovateľ zaplatiť odporcovi istinu 22,40 eura a trovy konania vo výške 230 eur. Navrhovateľ po doručení predmetného rozhodcovského rozsudku podal v zákonnej lehote návrh na okresný súd, v ktorom žiadal zrušenie rozhodcovského rozsudku, pričom namietal platnosť rozhodcovskej doložky a nesúhlasil s platením trov rozhodcovského konania. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania je spotrebiteľský a predmetná poistná zmluva zo dňa 30. 08. 2007 bola vyhodnotená ako spotrebiteľská zmluva. Na základe vykonaného dokazovania mal za to, že
rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola uzavretá platne. Uviedol, že nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej doložky má v spotrebiteľskej veci za následok nezáväznosť rozhodcovského rozsudku. Zdôraznil neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech navrhovateľa. Rozhodcovskú doložku si navrhovateľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými poistnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo ju ako celok podpísať. Mal za to, že postup odporcu pri výbere rozhodcovského súdu podľa čl. XV. Všeobecných poistných podmienok tiež vzbudzoval pochybnosti o objektívnosti rozhodcovského súdu. Rokovací poriadok rozhodcovského súdu, najmä lehota na podanie odporu, povinnej poplatkovej povinnosti za odpor a neprimeraným trovám rozhodcovského konania k istine ako i samotné vyjadrenia rozhodcovského súdu o nemožnosti všeobecného súdu nahliadnuť do spisu rozhodcovského súdu, založené v spise potvrdili neobjektívnosť rozhodcovského súdu a znevýhodňovanie navrhovateľa. Vzhľadom na námietku navrhovateľa súdmi zdôvodnenú neplatnosť rozhodcovskej zmluvy účastníkov, súd prvého stupňa zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. 2C/1175/2009 Arbitrážneho súdu Košice zo dňa 08. 03. 2010. Zároveň uložil odporcovi povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Nitra súdny poplatok vo výške 331,50 eura, podľa § 2 ods. 2 a položky 3 Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 160 OSP. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a navrhovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže mu žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca prostredníctvom právneho zástupcu JUDr. Gabriela Gulbiša. Uviedol, že závery súdu prvého stupňa nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Navrhovateľovi ako sprostredkovateľka poistenia pracujúca pre odporcu predložila k uzavretiu poistnú zmluvu pani N. I., manželka navrhovateľa. Ako sprostredkovateľka poistenia bola v súlade s platnou zákonnou úpravou stanovenou v § 10 ods. 1 zák. č. 340/2005 Z. z. povinná vykonávať sprostredkovanie poistenia s odbornou starostlivosťou, v záujme ochrany záujmov klienta a nesmela zamlčovať informácie súvisiace so sprostredkovaným poistením, preto súd prvého stupňa pochybil, keď menovanú nevypočul ako svedkyňu. Uvedený dôkaz mal súd vykonať i bez označenia, za účelom objektívneho zistenia skutkového stavu. Odporca vstupoval do poistného vzťahu s platne uzavretou rozhodcovskou doložkou „bona fide“, keďže v jeho mene sprostredkovala uzavretie poistnej zmluvy práve označená osoba. Rozhodcovská doložka v poistnej zmluve bola jednoznačne uzavretá platne, ako osobitná forma dojednania bola označená výraznou formou až v závere poistnej zmluvy s výslovným ozrejmením, že navrhovateľ tieto osobitné dojednania mohol a nemusel prijať. Ak by odmietol podpísať osobitné dojednania o rozhodcovskej doložke, teda čl. XV. VPP by pre neho nebol platný, čo by však nemalo vplyv na celkový poistný vzťah. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka splynula s ostatnými zmluvnými podmienkami. Z formálneho i vizuálneho pohľadu na rozhodcovskú zmluvu je zrejmé, že odporca sa ju snažil čo najvýraznejšie odčleniť od ostatných ustanovení VPP tak, aby to bolo pre jeho klientov čo najčitateľnejšie, a teda zrozumiteľné a aby to ani náznakom neznamenalo nevýhodnú podmienku pre klienta. Poukázal na to, že disponuje viacerými rozhodnutiami súdov, v ktorých v obsahovo totožných sporoch vyhodnotili za rovnakých dôkazných aj skutkových zistení totožnú rozhodcovskú doložku ako individuálne dojednanú, a teda platnú. Ďalej uviedol, že navrhovateľ podal neurčitú a formulárovú žalobu bez označených dôkazov, ktorú súd prvého stupňa akceptoval a zrejme akceptoval i návrh navrhovateľa na oslobodenie od súdneho poplatku a súdny poplatok za konanie vyrubil odporcovi, ktorého v konaní označil za neúspešného. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok, resp. okolnosť rozhodnutia o oslobodení konania od poplatku náležite skutkovo a právne neodôvodnil, a preto druhý výrok napadnutého rozsudku treba považovať za arbitrárny. Poukázal na to, že disponuje rozhodnutiami súdov v obvode Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Košiciach, ktoré rozhodli o jednoznačnej povinnosti navrhovateľov v obsahovo totožných sporoch voči odporcovi, zaplatiť súdny poplatok navrhovateľom a v prípade nezaplatenia boli konania zastavené. Navrhol konanie o žalobnom návrhu z dôvodu nedostatku predmetu sporu pre nedostatok kompetencie všeobecného súdu rozhodovať o veci, v ktorej už bolo vydané zákonné rozhodcovské rozhodnutie s účinkami rozsudku ako prekážky res iudicata. Rozhodcovská doložka bola takou zmluvnou podmienkou, ktorá zmluvným stranám v prípade vzniku sporu garantuje určitý procesný štandard popisujúci také možnosti konania, ktoré vedú k uplatneniu alebo bráneniu práva pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka nevytvárala značnú procesnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami. Podľa jeho názoru sa súd prvého stupňa dopustil procesného pochybenia, keď nekonštatoval aj výrok podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, t. j. že po zrušení rozhodcovského rozsudku bude pokračovať v konaní vo
veci v rozsahu uvedenom v žalobe. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporca svoje odvolanie následne doplnil podaniami došlými súdu prvého stupňa dňa 10. 04. 2013 a dňa 28. 02. 2013. Na tieto doplnenia odvolania odvolací neprihliadal, pretože v zmysle § 205 ods. 3 OSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Právny zástupca odporcu JUDr. Gulbiš prevzal rozsudok súdu prvého stupňa dňa 09. 05. 2012, lehota na podanie odvolania odporcovi začala plynúť dňa 10. 05. 2012 a uplynula dňa 24. 05. 2012. Z toho je zrejmé, že doplnenia odvolania odporca podal až po uplynutí odvolacej lehoty. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu písomne vyjadril a uviedol, že žiada napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie odporcu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením zo dňa 10. 05. 2012 je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. V priebehu odvolacieho konania odporca splnomocnil na zastupovanie v konaní obchodnú spoločnosť JUDr. Martin Timcsák, advokát, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocké schody 2/A, IČO: 44 430 043 splnomocnením zo dňa 08. 10. 2013. Na odvolacom pojednávaní JUDr. Martin Timcsák ako zástupca uvedenej obchodnej spoločnosti uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by odporca odvolal plnú moc udelenú na zastupovanie v konaní pre JUDr. Gabriela Gulbiša, advokáta so sídlom v Košiciach, Němcovej 22. V zmysle § 24 OSP, účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí, pričom v tej istej veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu, to však neplatí, ak ide o zastúpenie podľa § 25 OSP, ak je účastník zastúpený advokátom. Účastník konania je oprávnený zvoliť si na zastupovanie v súdnom konaní i viac zástupcov z radov advokátov. Vzhľadom k tomu, odvolací súd mal za to, že odporca je v konaní zastúpený dvomi právnymi zástupcami z radov advokátov. Na odvolacom pojednávaní sa za navrhovateľa zúčastnila jeho manželka N. I. na základe splnomocnenia zo dňa 08. 10. 2013, ktorým ju navrhovateľ splnomocnil na zastupovanie na odvolacom pojednávaní dňa 09. 10. 2013, na ktorom bola vypočutá ako zástupkyňa navrhovateľa. Odvolací súd preskúmal i konanie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Odporca sa k návrhu navrhovateľa písomne vyjadril dňa 23. 11. 2011, vo svojom vyjadrení uviedol listinné dôkazy, ktoré k vyjadreniu pripojil a ako posledný dôkaz uviedol, prípadný výsluch svedkov - pracovníkov a zástupcov odporcu, ktorých bližšie neoznačil. Na pojednávaní dňa 24. 11. 2011 súd prvého stupňa oboznámil výsledky prípravy pojednávania, t. j. oboznámil obsah všetkých listinných dôkazov predložených navrhovateľom i odporcom, ktorých obsah bol účastníkom konania známy už pred začatím súdneho konania. Účastníci konania až do rozhodnutia súdu prvého stupňa neoznačili žiadne iné dôkazy, ktoré by mal súd vykonať, či už oboznámenie listín alebo výsluch svedkov. V zmysle § 120 ods. 1 OSP sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa iné dôkazy okrem účastníkmi navrhnutými a predloženými, nevykonal, keďže nevzhliadol dôvod nevyhnutnosti pre rozhodnutie. Z hľadiska skutkových okolností neboli medzi účastníkmi rozpory, skutkové okolnosti boli zhodné, preto súd prvého stupňa nemal dôvod postupovať podľa § 118 ods. 2 OSP. Uvedené ustanovenie neukladá súdu uviesť účastníkom konania ním zamýšľané právne posúdenie veci z hľadiska použitia konkrétnych hmotnoprávnych predpisov. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa nedopustil žiadneho procesného pochybenia. Na odvolacom pojednávaní právny zástupca odporcu žiadal prerušiť konanie do rozhodnutia Ústavného súdu SR o sťažnosti odporcu podanej na ústavnom súde vo veci 6Cdo 1/2012. Uviedol, že podľa nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 499/2012 ústavný súd rozhodoval o sťažnosti Rapid life a.s. proti podaniu NS SR 2Cdo 5/2012, ktorým dovolací súd odmietol dovolanie podané proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo rozhodované o potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na výkon exekúcie a vec vrátil Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a obdobne aj vo veci, na ktorú v napadnutom rozsudku poukazuje Okresný súd Nitra - vec NS SR 6Cdo 1/2012, bola podaná sťažnosť na ústavný súd, ktorá bola prijatá tým istým senátom. Právny zástupca odporcu nešpecifikoval podľa akého zákonného ustanovenia žiadal konanie prerušiť.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku závisí od úvahy súdu a je upravené len ako procesná možnosť súdu, nie však jeho povinnosť. Účelom prerušenia konania je dočasne, a to buď obligatórne (§ 109 ods. 1 OSP), alebo fakultatívne, avšak nie bez dodržania vyššie uvedeného (§ 109 ods. 2 OSP), prerušiť, inak povinne riadne prebiehajúce konanie súdu z dôvodu, ktorý napĺňa potrebu viesť konanie hospodárne, alebo chrániť záujmy účastníkov pre iné zákonom predpokladané dôvody. V prípade ods. 2 § 109 OSP je súdu daná voľba, či konanie preruší alebo urobí iné vhodné opatrenia. Ide o riešenie predbežnej otázky, ktorú si súd pre svoje rozhodnutie môže posúdiť sám. Podľa § 135 ods. 1 a 2 OSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 109 ods. 1 písm. b/). Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní. Inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. Uvedené ustanovenie v súhrne s inými ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. (OSP) uplatňuje zásadu, podľa ktorej si súd v konaní rieši otázky týkajúce sa konania v zásade sám. Z uvedeného však existujú aj výnimky, pokiaľ ide o otázky, ktoré si sám riešiť v konaní súd nemôže (napr. podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ OSP), a potom zákon predvída takú možnosť prerušenia súdneho konania, ktoré nie je síce závislé od otázky, ktorú si nie je spôsobilý súd sám zodpovedať, ale prerušením konania sa sleduje iný cieľ občianskeho súdneho konania. Týmto cieľom je hospodárnosť a rentabilita súdneho konania. Odvolací súd nevzhliadol dôvod na prerušenie konania, pretože v predmetnej veci ide o právne otázky, ktoré môže posúdiť sám, v tomto konaní nie je potrebné riešiť žiadnu predbežnú otázku, ktorá by bola predmetom iného konania. S poukazom na ustanovenie § 135 ods. 1 a 2 OSP súd nie je viazaný rozhodnutím ústavného súdu, okrem rozhodnutí, ktoré sa týkajú posúdenia či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 109 ods. 1 písm. b/), alebo ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Konanie Ústavného súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 nie je konaním, ktoré by sa týkalo uvedených otázok. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Koncepcia ust. § 219 OSP vychádza zo zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa (úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 157 ods. 2 OSP, ale sa len obmedzí na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Využitie tohto oprávnenia získava takmer charakter povinnosti v prípade, ak účastník v odvolaní, ktorého dôvodmi je odvolací súd viazaný (§ 212 ods. 1), uvedie úvahy, či už vo väzbe na skutkový stav alebo právne posúdenie, ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal. Veľakrát ide o vyjadrenia, ktoré sú už reakciou na závery prvostupňového súdu, preto logicky predstavujú novú argumentačnú bázu. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako nedeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúcu. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 219 ods. 2 OSP). Možnosť preskúmať rozhodcovský rozsudok umožňuje zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý vzhľadom na charakter vybavenia sporovej veci medzi účastníkmi súdny prieskum pripúšťa. Nejde však o preskúmanie veci z pohľadu správnosti aplikácie noriem, ktoré na daný prípad dopadajú, ale
ide väčšmi o dôvody, ktoré sa týkajú podstaty prípustnosti zákonného priebehu rozhodcovského konania (dôvody podľa § 40 ods. 1 ZRK). Z uvedeného vyplýva podporný argument pre zásadnú nezmeniteľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože podstatou súdneho prieskumu rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom nie je jeho prieskum so zásadami prieskumu odvolacieho konania, ale tento prieskum je založený na vyššie uvedenej kvalite. Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní, c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy, d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal, e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené, f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17), h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona, 14) alebo i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený, j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Podľa § 40 ods. 2 ZRK, ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť. Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a/ a c/, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Podľa § 43 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu, ako je uvedený v odseku 1, rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti. Rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prerokovania a rozhodnutia veci vylúčení. Ak sa účastníci konania nedohodnú inak, budú noví rozhodcovia ustanovení podľa § 8. Okrem toho odvolací súd dodáva, že z rozsudku Súdneho dvora EÚ (prvá komora) zo dňa 26. októbra 2006, vec C-168/05 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL vyplýva, že Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby vnútroštátny súd, na ktorý je podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ sa dovolával tejto neplatnosti nie v rámci rozhodcovského konania, ale výlučne v rámci žaloby o zrušenie. Rozhodcovské konanie je osobitný druh civilného konania, ktoré sa môže uskutočniť v prípade súkromnoprávnych sporov, pre ktoré zákon pripúšťa uzavretie rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Rozhodcovská zmluva má procesnú povahu. Zákon vyžaduje k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy písomnú formu, jej nedodržanie má za následok neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Vecným účinkom rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky) je oprávnenie rozhodcu rozhodnúť vymedzené spory. Z hľadiska osobných účinkov sa rozhodcovská zmluva vzťahuje na obidve zmluvné strany, prípadne na ich univerzálnych a singulárnych nástupcov, pokiaľ to strany v zmluve výslovne nevylúčili. Účastník rozhodcovského konania sa môže podanou žalobou na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodov § 40 ods. l zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd považuje za preukázané, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe poistnej zmluvy č. 4444590005 zo dňa 30. 08. 2007 medzi navrhovateľom (poistníkom) a odporcom (poisťovateľom). Odporca sa svojím návrhom zo dňa 16. 09. 2009 doručeným Arbitrážnemu súdu Košice, so sídlom Alžbetina 41, Košice, domáhal proti odporcovi zaplatenia dlžného poistenia v sume 22,40 eura. Rozhodcovský súd jeho návrhu vyhovel, keď dňa 08. 03. 2010 vydal rozhodcovský rozsudok pod sp. zn. 2C/1175/2009, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť uhradiť odporkyni peňažnú sumu vo výške 22,40 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 30. 04. 2008 až do zaplatenia,
spolu s trovami rozhodcovského konania vo výške 230 eur. Následne sa navrhovateľ, ktorému bola táto povinnosť uložená, domáhal svojím návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 03. 08. 2010 zrušenia rozhodcovského rozsudku, kde namietal neplatnosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných poistných podmienkach poistnej zmluvy č. 4444590005. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom č. k. 10C/181/2011-178 zo dňa 03. 04. 2012 v spojení s opravným uznesením č. k. 10C/181/2011-193 zo dňa 10. 05. 2012, podanej žalobe žalobcu vyhovel a zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice zo dňa 08. 03. 2010, č. k. 2C/1175/2009 z dôvodu námietky platnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorú vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danej právnej veci je nesporné, že ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu skúmať nekalú povahu sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu. Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Okrem iného odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom, pretože zaväzuje navrhovateľa na plnenia, ktoré sú právne nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí ako na svoje vlastné. Stotožňuje sa so záverom súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti uvádza, že dojednania ohľadom rozhodcovskej doložky vyplývajúce z Osobitných zmluvných dojednaní č. 01/2007 k poistnej zmluve č. 4444590005 v čl. 2, kde je uvedené, že ,,Poistník (poistený) a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojím podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. Časti týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku.“ Predmetné ustanovenie vyznieva jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže žalobca toto dojednanie pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol. O platnú doložku by išlo iba v prípade individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky, kedy by mal spotrebiteľ možnosť pochopiť celý význam a všetky dôsledky tohto dojednania. Podľa názoru odvolacieho súdu vyššie uvedená rozhodcovská doložka prakticky vylučuje všeobecný súd z prejednania veci, pretože z nej jednoznačne vyplýva, že všetky spory zo zmluvy môžu byť prejednané iba v rozhodcovskom konaní. Odvolací súd dospel k záveru, že táto rozhodcovská doložka odníma spotrebiteľovi (v postavení navrhovateľa - resp. žalobcu o zrušenie rozhodcovského rozsudku) právo v celom rozsahu domáhať sa svojho práva zo zmluvy na všeobecnom súde. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodcovskú doložku posúdil ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ktorá spôsobuje jej neplatnosť.
Jedným z cieľov legislatívy európskej únie a členských štátov je zvýšenie ochrany záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany - nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je ale založená a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je práve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach. Odvolací súd konštatuje, že je potrebné rozhodcovskú doložku so svojimi dôsledkami ozrejmiť spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ uvedomil vážne dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie sa musí javiť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky. Z uvedených podstatných dôvodov súd prvého stupňa postupoval správne, keď zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. 2C/1175/2009 Arbitrážneho súdu Košice zo dňa 08. 03. 2010 v dôsledku podanej žaloby navrhovateľa. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodujúce skutočnosti, najmä existenciu neplatnej rozhodcovskej doložky, rozhodcovský rozsudok ani nemal byť vydaný, keďže rozhodcovský súd nemal založenú ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku ustálil, že k zrušeniu rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní a odvolací súd sa plne s týmto dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku stotožnil. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením zo dňa 10. 05. 2012 ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. K námietke odporcu v odvolaní ohľadne poplatkovej povinnosti za návrh na začatie konania, keď poukázal na to, že súdy v obvode Krajského súdu Banská Bystrica a Krajského súdu Košice v obsahovo totožných veciach už rozhodli o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok a v prípade nezaplatenia boli konania zastavené, a k návrhu na prerušenie konania odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Podľa uvedených ustanovení, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o neplatnosti manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi. Od poplatku je oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu, ktorým je v poznámke pod 4aa/ uvedené, že ním je napríklad § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010). Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv, b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže okresný a krajský súd aplikovali
a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne právne predpisy (Občiansky zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.). S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky odporcu nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ OSP zamietol. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich náhradu žalobcovi (navrhovateľovi) v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.