Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/88/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX. XXXXXXX XXXX, trvale bytom D. XXX, E., zastúpeného advokátmi: JUDr. Alexandra Vicová, Ondavská 7, Bratislava, IČO: 50 118 617 a Mgr. Igor Šumichrast, Ondavská 7, Bratislava, IČO: 42 417 953 proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy 25.000,00 eur, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. -576 zo 7. apríla 2022, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 2.500,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; výrokom II. žalobu žalobcu o zaplatenie nemajetkovej ujmy 22.500,- eur zamietol; výrokom III. priznal žalobcovi náhradu trov konania a trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie vecne tým, že žalobca uplatňuje svoj nárok na nemajetkovú ujmu za nesprávny úradný postup v roku 2008, kedy bola na rozkaze vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti, z výsledkov vykonaného dokazovania považuje za preukázané, že doba trvania nesprávneho úradného postupu je tu niekoľko rokov, pretože napriek opakovanému konštatovaniu, že exekučný titul nebol riadne žalobcovi doručený, že tento nenadobudol právoplatnosť ani vykonateľnosť, tak do dnešného dňa nebola zrušená doložka jeho právoplatnosti a vykonateľnosti a nebol ani doručený žalobcovi. Nesprávny úradný postup teda stále trvá a ku dňu vydania rozhodnutia bol v nezmenenom stave a vzhľadom na zákonné ustanovenia zákona o správnom konaní a zákona o priestupkoch a plynutie lehôt prichádza do úvahy asi jedine zastavenie priestupkového konania, ktoré nebolo právoplatne skončené v zákonom stanovenej lehote a malo by sa tak stať z úradnej povinnosti subjektu, ktorý rozhodnutie vydal. Z uvedeného je zrejmé, že takúto situáciu vzhľadom na neprimeranú dĺžku trvania zásahu nesprávnym úradným postupom by asi každá osoba vnímala s určitým pocitom krivdy a nespravodlivosti. Vzhľadom na charakter priestupkového konania, ktoré sa vedie len za menej závažné čin, s prihliadnutím na niekoľko rokov pretrvávajúci nesprávny úradný postup je toho názoru, že je namieste odškodnenie za dĺžku trvania nesprávneho úradného postupu. Aj v takom prípade však musí byť zohľadnené, o aký druh trestného konania ide, aký trest bol v rozhodnutí uvedený. Keďže neboli zistené podobné konania, v ktorých by sa konalo o odškodnení za nesprávny úradný postup v rámci údajného porušenia pravidiel cestnej premávky, dospel súd k záveru, že primeranou sa javí suma 2.500,- eur. Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 24. októbra 2012, z ktorého vyplýva, že

dotknutej osobe bola priznaná nemajetková ujma 26.555,14 eur. Žalobca v tomto konaní požaduje sumu 25.000,- eur, čiže približne rovnakú sumu, ale za odlišný skutkový stav. Spomínaným rozsudkom bola priznaná nemajetková ujma za závažný zásah do práv dotknutej osoby (strata zamestnania, problémy po psychickej stránke, finančné problémy) vedením trestného konania za závažné trestné činy údajného zneužitia právomoci verejného činiteľa v súbehu s trestným činom údajného vydierania, ktoré trvalo 4 roky. Na druhej strane je tu žalobcov nárok, síce tiež z trestného konania, ale svojou intenzitou, charakterom, údajným skutkom, pre ktoré bolo konanie vedené a výškou hroziaceho trestu diametrálne odlišné konanie. V danej veci ide o priestupkové konanie, ktoré z hľadiska hierarchie postihuje menej závažné skutky. Za údajný skutok hrozil výrazne iný trest, uloženie pokuty 66,39 Eur v porovnaní s trestnom odňatia slobody v trvaní niekoľkých rokov, menšia je protispoločenská závažnosť údajného priestupku než trestný čin vydierania, pričom všeobecne je miernejší názor v spoločnosti k priestupkom proti pravidlám cestnej premávky než k trestným činom zneužitia právomoci verejného činiteľa a vydierania. Porovnaním týchto dvoch konaní, s prihliadnutím na uvedené a z pohľadu dĺžky konania a charakteru nesprávneho úradného postupu je namieste pomer približne 10 % z toho, čo si uplatňuje žalobca. V tomto rozsahu bolo žalobe vyhovené, pretože bola dôvodná (výrok I.). Dodal, že žalobca musí preukázať, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu došlo k utrpeniu závažnej ujmy po zdravotnej stránke, v osobnom živote aj v majetkovej sfére. V kontexte charakteru nesprávneho úradného postupu musí žalobca preukázať, že ide o taký zásah, z ktorého možno spoľahlivo vyvodiť, že vzniknutú závažnú nemajetkovú ujmu vzhľadom na intenzitu a trvanie nepriaznivého následku by pociťovala ako závažnú spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej osoby. Žalobca uvedené nepreukázal. Možno súhlasiť s tým, že stres nie vždy priaznivo vplýva na človeka ako aj s tým, že niekoľko rokov trvajúci spor spôsobuje stres. Na druhej strane je však opäť potrebné uviesť, že pri posúdení závažnej nemajetkovej ujmy musí žalobca tvrdiť závažné konkrétne prejavy dopadu z nesprávneho úradného postupu, v konkrétnej závažnej podobe, v konkrétnom čase, konkrétnym spôsobom, v konkrétnom rozsahu (bremeno tvrdenia) a na tieto tvrdenia musí navrhnúť dôkazy, takto označené tvrdenia musí preukázať (bremeno dôkazu). Ak neunesie bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu, nemožno konštatovať, že by bol nositeľom práva na náhradu za závažnú nemajetkovú ujmu a že žalovaná je nositeľom povinnosti uhradiť mu nemajetkovú ujmu. Tvrdenia nemôžu byť len vo všeobecnej rovine. Žalobca v konaní jednoznačne nad všetku pochybnosť nepreukázal, aké konkrétne závažné prejavy, aký konkrétny závažný dopad, akým konkrétnym závažným spôsobom nesprávny úradný postup závažne zasiahol do jeho práv vo sfére zdravotnej. Nestačí len tvrdenie, že naňho pôsobí stres, že má fóbiu, má obavy niečo vlastniť, že nevyhľadáva priateľov, že obmedzil kontakty, že robí chyby v práci, že sa bojí, že ho môžu zatvoriť, že má stres, že nevlastní dom, do ktorého investoval, že sa bojí ho vlastniť, lebo by mu ho mohli vziať. Nestačí tvrdiť, že stres a fóbiu má z nesprávneho úradného postupu. V konaní žalobca predložil písomné prehlásenia štyroch osôb (matky, manželky, blízkej priateľky a blízkeho priateľa), vypočutá bola ako svedkyňa jeho manželka, ale z uvedeného nemožno jednoznačne nad akúkoľvek pochybnosť vyvodiť záver, aké konkrétne zásahy, v ktorom konkrétnom čase a ako reálne zasiahli do jeho sfér života. Naviac ide o vyjadrenia osôb blízkych žalobcovi, ktoré inými dôkazmi žalobca nepodložil. V tomto smere je možné stotožniť sa s tým, že človek môže situáciu takto vnímať, prežívať a spracúvať, ale v intenzite ako to uvádza žalobca, by to muselo byť viditeľné aj iným osobám, ktoré by neboli v tak blízkom vzťahu k žalobcovi, ktoré by mohli podporiť tvrdenia jemu blízkych osôb a vylúčiť tak akékoľvek pochybnosti o tvrdenom závažnom zásahu po zdravotnej stránke. Žalobca tvrdil, že nesprávny úradný postup zasiahol aj do jeho práva vlastniť niečo, pretože sa obáva niečo mať, aby o to neprišiel, lebo by to mohli skonfiškovať, lebo by ho mohli bezdôvodne obviniť z čohokoľvek. Tvrdil, že z toho dôvodu nedošlo ani k prepisu nehnuteľnosti na jeho meno i keď ju financoval. V tomto smere žalobca uvedené predloženými listinnými dôkazmi a ani výpoveďou jeho teraz už manželky nepreukázal. Ako uviedol sám žalobca, už pozemok bol kupovaný z jeho finančných prostriedkov, ale na jeho priateľku (teraz manželku), platil síce faktúry znejúce aj na meno jeho vtedy priateľky, ale okrem jednej platby zo dňa 26. augusta 2008, všetky boli uhradené pred dátumom, kedy bol kontrolovaný príslušníkmi polície. Stavebné povolenie aj kolaudačné povolenie bolo na meno jeho manželky (vtedy ešte priateľky). Dôvodom bolo to, že mala možnosť čerpať výhodnejšie pôžičku na dokončenie rodinného domu ako uviedol sám žalobca. Je faktom, že dom je vedený na mene žalobcovej manželky, ale nie je preukázané, že sa to stalo v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom polície. V tomto smere možno mať dôvodné pochybnosti vzhľadom na blízky vzťah žalobcu a jeho manželky - svedkyne, keď okrem jej výpovede iný dôkaz na toto tvrdenie nebol označený a pochybnosti posilňuje skutočnosť, že stavebné povolenie aj kolaudačné rozhodnutie bolo len na jej meno a nie aj na meno žalobcu a pôžičku na nehnuteľnosť tiež čerpala len ona, lebo ako sa žalobca vyjadril, mala možnosť čerpať ju výhodnejšie. Žalobca tvrdil, že nesprávnym úradným postupom bolo

zasiahnuté aj do jeho práv v oblasti financií, pretože sa zhoršili jeho pomery, neponúkli mu novú pôžičku po splatení starej pôžičky ako predtým, a že by nedostal pôžičku ani úver za priaznivejších podmienok, že si nemohol kúpiť na leasing nové auto, že mal tým vyššie výdavky na staré auto, na jeho opravu, že bude znevýhodnený pri jeho neskoršom predaji, lebo ho bude musieť predať za nižšiu cenu. Žalobca však v konaní neuniesol bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazu. Žalobca netvrdil kedy, akým konkrétnym spôsobom, v ktorom konkrétnom peňažnom ústave a ako reálne sa zhoršili jeho pomery v oblasti financií. Žalobca síce predložil prehľad podmienok jednotlivých peňažných ústavov, ktoré sú predpokladom na poskytnutie úveru, či pôžičky aj to, že bol zapísaný v registri ako dlžník, uvedené však samo o sebe, bez ďalšieho tvrdenia o určitej konkrétnej situácii, v určitom konkrétnom peňažnom ústave, určitého konkrétneho dňa a určiteľným konkrétnym spôsobom neznamená, že sa jeho pomery vo finančnej oblasti zhoršili, že nesprávny úradný postup žalovaného reálne zasiahol do tejto sféry žalobcu. Okrem toho ani prípadné samotné tvrdenia v naznačenom smere by sami o sebe nezakladali nárok na nemajetkovú ujmu, bez dôkazov. Žalobca v konaní predložil jedine dôkaz o tom, že jedna splátka nebola uhradená, i keď v peňažnom ústave mal finančné prostriedky, lebo suma bola blokovaná exekútorom. V ďalšom však už žiadne iné tvrdenia o reálnom zásahu do finančnej sféry žalobca netvrdil a ani neoznačil ani nepredložil žiadne dôkazy, ktoré ho mali preukazovať. V konaní žalobca netvrdil, aký konkrétny dopad, aký konkrétny rozsah zásahu mu vznikol pri tejto splátke, ktorú neuhradila banka pre zablokovanú sumu, teda s akými dôsledkami zo strany banky bol pre túto splátku konfrontovaný. Žalobca v konaní nepredložil žiadne také dôkazy, ktoré by preukazovali reálny zásah do finančnej sféry žalobcu. To, že mu banky neponúkli nové úvery, pri splatení úveru, nie je reálny zásah do jeho finančnej sféry. Zásahom by bolo, ak by mal záujem pôžičku alebo úver čerpať a banka by s ním uzavrela zmluvu na bankový produkt za nevýhodnejších podmienok, než s iným klientom s totožnými predpokladmi, až na výnimku, že by nebola v registri dlžníkov. Ako sám uviedol, ani pôžičku, či úver nežiadal. Nepreukázal ani to, že si nemohol kúpiť nové auto na leasing. Netvrdil kedy, kde, aké auto si chcel kúpiť, kedy a ktorý peňažný ústav mu odmietol leasing poskytnúť a prečo. Netvrdil, aké vyššie výdavky mal v príčinnej súvislosti s tým, že si nekúpil nové auto, v akej výške mu vznikli, z akého titulu. Neoznačil na takého tvrdenia žiadne dôkazy. Nepreukázal, že staré auto bude môcť predať až neskôr, lebo nové si nemohol kúpiť, a že to bude mať dopad na cenu, pretože netvrdil kedy a aké auto si chcel na leasing kúpiť a že mu leasing poskytnutý nebol. Žalobca v konaní neuniesol bremeno tvrdenia o závažných konkrétnych a reálnych zásahoch do rôznych oblastí jeho života, neuniesol ani bremeno dôkazu. Nepreukázal zásahy tak závažnej intenzity, že by si vyžadovali priznanie nemajetkovej ujmy nad priznanú sumu 2.500,- eur z dôsledku dĺžky trvania nesprávneho úradného postupu. Preto súd prvej inštancie žalobu v časti 22.500,- eur ako nedôvodnú zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že v konaní čo do náhrady škody úspešnému žalobcovi, ako i čiastočne úspešnému čo do nemajetkovej ujmy priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalovaná bola síce úspešná vo vyššom rozsahu ako žalobca, napriek tomu súd priznal náhradu žalobcovi ako úspešnej strane konania, pretože výška nemajetkovej ujmy sa určuje úvahou súdu.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie voči výrokom I. a III. podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Odvolanie podala z dôvodu z.č. a síce že prvoinštančné konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; písm. f), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h), že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V bode I. svojho odvolania zhrnula skutkový stav veci a v bode II. poukázala na znenie bodu 31 a 22 odôvodenia zrušujúceho rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. z 30. júna 2021. Namietala, že po vrátení veci súdu prvej inštancie vytýčil pojednávanie na deň 7. februára 2022, pričom žalobca sa na vytýčené pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil a ani nežiadal o odročenie. Právny zástupca žalobcu uviedol len všeobecné formulácie, konštatovania a poukazy na rozhodnutia súdov, avšak žiadnym spôsobom na konkrétnych iných skutkových okolnostiach nepreukazoval, že zásah do práv a právom chránených záujmov žalobcu vyvolal taký stav, na základe ktorého by žalobcovi bolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti. Zo zápisnice z pojednávania zo 7. februára 2022 vyplýva, že súd prvej inštancie vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a zároveň uznesením pojednávanie za účelom vyhlásenia rozhodnutia odročil na deň 7. marca 2022. Žalovaná požiadala súd o ospravedlnenie na pojednávanie na deň 7. marca 2022 z dôvodu zaneprázdnenosti a vzhľadom na skutočnosť, že dokazovanie bolo skončené a predmetné pojednávanie bolo vytýčené za účelom vyhlásenia rozsudku. Napriek tomu žalovanej bolo doručené predvolanie na pojednávanie na deň 7. apríla 2022 a oznámenie zo dňa 7. marca 2022 podľa , v ktorom súd prvej inštancie určil, že medzi stranami sporu sú sporné skutkové tvrdenia v tom,

že k zásahu došlo, akým konkrétnym spôsobom, v akej intenzite, v ktorom konkrétnom čase, ako sa zásah a v ktorej sfére života žalobcu prejavil a to aj z pohľadu rozhodnutí, na ktoré sa žalobca odvolával na pojednávaní 7. februára 2022, keď v tomto smere absentujú tvrdenia o konkrétnych skutkových okolnostiach ujmy, akú reakciu zásah vyvolal v živote súkromnom, rodinnom, v profesionálnej sfére či inom prostredí žalobcu a bremeno tvrdenia, absentujú potom dôkazy – bremeno dôkazu. Strany sporu dostali teda opätovne na pojednávaní dňa 7. apríla 2022 priestor na vyjadrenie, keď žalobca vo svojom prednese nepreukázal konkrétne skutkové okolnosti o zásahu do svojich práv a právom chránených záujmov. Napriek právnemu názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2.500,- eur. Žalovaná musí opätovne konštatovať, že jej nie je zrejmé, ako dospel k záveru, že žalobcovi je potrebné priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v 1/10 nároku, ktorého sa žalobca svojou žalobou domáhal. Namietala, že žalobca nielenže nepreukázal výšku nemajetkovej ujmy, ale ani jej existenciu, nie je jasné, prečo pri takejto dôkaznej situácii súd prvej inštancie priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch a to vo výške 2.500,- eur. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. zmenil a žalobu zamietol a vo výroku III. zmenil tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie voči výroku II. aj žalobca. Ako odvolací dôvod uviedol . Dôvodil, že žiadal priznať nemajetkovú ujmu vo výške 25.000,- eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho a) vo vydaní rozkazu o uložení sankcie za priestupok č. p. ORP - 940/DS-P-2008 zo dňa 26. augusta 2008 Obvodným oddelením PZ Dunajská Streda (ďalej len „Rozkaz“), ktorý žalobcovi nebol nikdy doručený, čím sa rozkaz nestal platným, právoplatným ani vykonateľným, b) v nezákonnom vyznačení doložky právoplatnosti a vykonateľnosti Rozkazu bez toho, aby boli na to splnené zákonné podmienky, c) v neoverení postupu prvostupňového orgánu zo strany Krajského riaditeľstva PZ v Trnave, ktoré podalo návrh na vykonanie exekúcie bez toho, aby Rozkaz, ktorý mal byť exekučným titulom, nadobudol platnosť, právoplatnosť a vykonateľnosť, d) v odňatí možnosti podať riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok alebo správnu žalobu na súd, keďže Rozkaz mu nikdy nebol doručený, e) v opomenutí správnych orgánov konať a rozhodnúť v jeho veci trvajúcej vyše 10 rokov, počas ktorých bol zo strany štátu považovaný za vinného (viď. vyjadrenie žalovanej z 3. júla 2015, str. 3, tretí odsek resp. z listu KR PZ v TT č. k. KRP-40-339/VO-PR-DS-2009 z 15. mája 2014), f) v skutočnosti, že pre nečinnosť správnych orgánov sa Žalobca nebude môcť už nikdy „zbaviť nálepky“ osoby zodpovednej za spáchanie priestupku, (ďalej pod písm. a) až f) len ako „Nesprávny úradný postup“), v dôsledku ktorého: a) bolo voči žalobcovi nezákonne vedené exekučné konanie, pričom toto exekučné konanie malo taktiež za následok zápis žalobcu ako neplatiča do Spoločného registra bankových operácií v zmysle o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (viď. zápis delikvencie v zmysle dôkazu – výpisu zo Spoločného registra bankových operácií vydaného F. C. G. C., F.), b) sa o vedení exekučného konania dozvedeli osoby z jeho blízkeho okolia (napr. suseda H. I. pracujúca v banke, v ktorej mal žalobca zriadený účet), čo vykresľovalo Žalobcu ako osobu, ktorá si neplní svoje záväzky, c) sa nezákonné obvinenie žalobcu podpísalo na jeho nepriaznivom psychickom stave, keď sa začal obávať opätovného nezákonného obvinenia, bál sa vlastniť majetok, žil pod neustálym stresom, d) postupne došlo k ochladeniu vzťahov s jemu blízkymi osobami (rodinou, priateľmi) a taktiež k zhoršeniu kvality manželského vzťahu a rozhodnutiu žalobcu nemať potomkov. Namietal, že vyššie uvedené skutočnosti podložil dôkazmi, na základe ktorých súd z vykonaného dokazovania dospel k záveru o správnosti aplikácie z.č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, t.j. priznaniu nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak zo strany súdu bolo sporná výška jej náhrady. Stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie obsiahnutom v rozsudku ohľadom dĺžky trvania zásahu žalovanej a absencie akejkoľvek snahy žalovanej zhojiť tento stále pretrvávajúci nezákonný zásah. Nestotožňuje sa však so záverom ohľadne vyhodnotenia dôkazov, ktoré žalobca predložil na podporu svojich tvrdení. Od začiatku tvrdil, že zásah v podobe nesprávneho úradného postupu sa negatívne prejavil na jeho psychickej stránke, pretože došlo k zhoršeniu jeho vzťahov s blízkymi osobami, ďalej že postup žalovanej mu spôsobil vážny stres a strach, bol znížený jeho finančný kredit pred všetkými finančnými inštitúciami, pretože boli blokované jeho účty, došlo k poškodeniu jeho dobrého mena, utrpel psychickú traumu, má strach čokoľvek vlastniť. Zmenil sa spôsob jeho života, predtým chodil do spoločnosti, mal kamarátov, chcel rodinu. Svoje tvrdenia, ktoré podložil dôkazmi a to výsluchom manželky a štyrmi vlastnoručne podpísanými vyjadreniami blízkych osôb. Dal do pozornosti odvolacieho súdu, že zásah, ktorý sa prejaví v tej najosobnejšej sfére nie je skutočnosťou, s ktorou by sa takáto fyzická osoba mala racionálne záujem zdieľať mimo okruhu najbližších ľudí. Súd prvej inštancie nepovažoval za hodnovernú ani výpoveď jeho manželky. V tejto

súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vyjadrené v uznesení z 27. augusta 2019 sp. zn. v ktorom uviedol, že ako nezákonné ale aj protiústavné treba vyhodnotiť aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý konštatoval bez doplnenia dokazovania, že žalobca netvrdil a neodôvodnil, že samotné konštatovanie nezákonného rozhodnutia je nedostatočné a že svoje psychické prblémy odvodzoval od svojich subjektívnych pocitov, pričom v odôvodnení už nijako nezohľadnil výsluchy ďalších osôb, manželky, kolegov či lekárske správy na posúdenie všetkých kritérií určujúcich rozsah spôsobenej nemajetkovej ujmy. Mal za to, že sú to práve najbližšie osoby, ktorých vyjadrenia musí súd pri svojom rozhodovaní o rozsahu nemajetkovej ujmy brať v úvahu. Poukázal na predložené písomné vyjadrenia J. K., L. D., L. C. a vyjadrenie manželky. Navrhol odvolaciemu súdu, aby pri posudzovaní svedeckej výpovede manželky žalobcu nevychádzal len zo zápisnice ale aj zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 4. novembra 2019. K spochybňovaniu objektívnosti svedkov a účastníkov konania iba na základe kolegiálneho alebo rodinného vzťahu poukázal na Nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2015 sp. zn. -29. K neuneseniu bremena tvrdenia a dôkazného bremena uviedol, že nie je od neho možné požadovať, aby predvolal jemu cudzie osoby, ktoré by výsluchom mali potvrdiť, že by sa v jeho postavení cítili rovnako ako sám žalobca. Záverom poukázal na skutočnosť, že v bežnom živote možno konanie, keď sa osoba zriekne svojho vlastníckeho práva považovať za celkom neadekvátne a nelogické, najmä ak žalobca pred nezákonným obvinením sám hradil jednotlivé faktúry k nehnuteľnosti z vlastných finančných prostriedkov. Dodal, že súd prvej inštancie pri hodnotení vyššie uvedených dôvodov predovšetkým z hľadiska ich hodnovernosti založil prezumpciu ich nepravdivosti bez toho, aby vierohodnosť výpovede spochybňovali aj iné objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy navrhnuté predovšetkým žalovanou. Založil tak týmto odvolací dôvod podľa . Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 25.000,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a zároveň aby bola zaviazaná nahradiť mu trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.

4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Uviedol, že v bode 1. odvolania žalovaná uvádza opakovane nepravdu keď tvrdí, že žalobca odvodzuje svoj nárok z titulu nezákonného rozhodnutia. Poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. z 30. júna 2021 v ktorom odvolací súd jednoznačne skonštatoval, že žalobca uviedol, že svoje nároky odvodzuje od nesprávneho úradného postupu polície v priestupkovom konaní a následne v konaní exekučnom. Poukázal i na svoje podania zo dňa 2. marca 2016 a 13. mája 2016, v ktorých vysvetlil, že svoj nárok odvodzuje z titulu nesprávneho úradného postupu. K bodu 2 odvolania uviedol, že tak ako vo svojom odvolaní má za to, že preukázal všetky skutočnosti rozhodujúce pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v rozsahu požadovanom v žalobe. Opakovane navrhol aby odvolací súd rozhodol tak, ako žiadal vo svojom odvolaní.

5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná tak, že žalobca vo svojej žalobe označil nárok na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia. Zo žalobcovej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vyplýva, že sa domáhal náhrady skutočnej škody 66,- eur ako poplatku za odvolanie proti exekúcii, skutočnej škody 63,18 eur ako pokuty za omeškanie splátky úveru v dôsledku blokovania účtov a skutočnej škody 130,- eur ako výdavku na obhajobu a zároveň sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy 30.000,- eur. Žalovaná už vo vyjadrení k žalobe z 3. júla 2015 poukázala na skutočnosť, že žalobca sa v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody domáhal náhrady škody z titulu, že nebol predvolaný do dopravný inšpektorát na správne konanie a nemal možnosť hájiť sa proti obvineniu a tým bolo porušené jeho právo na obhajobu, malo dôjsť k zneužitiu právomoci verejného činiteľa, bol uznaný vinným a zároveň bolo vydané poverenie na exekúcie. Vo svojej žiadosti označil za nezákonné rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ Trnava o vydanie poverenia, v časti namietaného nesprávneho postupu exekútora bola žiadosť odstúpená Ministerstvu spravodlivosti SR a v časti, v ktorej žalobca žiadal vysloviť podozrenie z trestnej činnosti bola jeho žiadosť odstúpená na priame vybavenie inšpekčnej službe. Prvoinštančný súd počas konania ustálil nesprávny úradný postup. Žalovaná sa stotožňuje s výrokom II. súdu prvej inštancie, voči ktorému smeruje odvolanie žalobcu, keď aj z jej odvolania vyplýva, že nielenže nepovažovala za dôvodne preukázaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 22.500,- eur, ale ani v časti priznaného nároku vo výške 2.500,- eur. V podrobnostiach odkázala na svoje odvolanie.

6. K vyjadreniu žalovanej sa opakovane vyjadril žalobca tak, že od začiatku súdneho konania tvrdil, že zásah žalovanej v podobe nesprávneho úradného postupu sa negatívne prejavil na jeho psychickej stránke, pretože došlo k zhoršeniu jeho vzťahov s blízkymi osobami. V celom súdnom konaní tvrdil, že postup žalovanej mu spôsobil vážny stres a obavy, že by mohol byť kedykoľvek opäť uznaný za zločinca,

čo bolo aj dôvodom, prečo nechce vlastniť žiadne nehnuteľnosti. Dodal, že nesprávnym postupom bol znížený jeho finančný kredit pred všetkými finančnými inštitúciami, pretože boli blokované jeho účty, trvalo to rok a banky mohli nadobudnúť dojem, že má vážne finančné problémy, stal sa neplatičom, dostal sa do registra dlžníkov, došlo k poškodeniu jeho dobrého mena v jeho blízkom okolí, utrpel psychickú traumu, má strach čokoľvek vlastniť, obavy, že môže byť bezdôvodne obvinený kedykoľvek, z čohokoľvek. Má za to, že v nadväznosti na vykonané dôkazy jednoznačne uniesol dôkazné bremeno, pričom z dôkazov vyplynuli skutočnosti potvrdzujúce jeho tvrdenie o čase vzniku zásahu, jeho intenzite a oblastiach, v ktorých sa prejavil a v spôsobených následkoch v jeho osobnej sfére. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, ako žiada vo svojom odvolaní.

7. K vyjadreniu žalobcu sa opätovne vyjadril žalovaný tak, že sa v plnej miere pridržiava svojej argumentácie uvedenej v odvolaní voči výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie a taktiež sa pridržiava svojich vyjadrení k odvolaniu žalobcu.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že obaja odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (, a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daný rozsahom ( ) a dôvodmi odvolaní ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( CP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu ani odvolaniu žalovanej nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie ( a ).

9. Podľa a odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

10. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, keď vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právny záver súdu prvej inštancie vo veci samej, keď vec správne právne posúdil. Odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku vo veci samej i v časti trov konania a nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalobcovi ani žalovanej. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

11. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa oboma stranami v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že strany sporu sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel a pre ktoré žalobu čiastočne zamietol.

12. Prvou odvolacou námietkou žalovanej bola námietka, že konanie trpí vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie. Konkrétne, že súd prvej inštancie pojednávanie dňa 7. marca 2022, na ktorom už mal byť len verejne vyhlásený rozsudok odročil na 7. apríla 2022, na ktorom opätovne otvoril dokazovanie.

13. Odvolací súd pri skúmaní postupu súdu prvej inštancie nezistil naplnenie odvolacieho dôvodu podľa , keďže nezistil žiadne vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezistil vady dosahujúce intenzitu, ktorá by odôvodňovala záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé a že by konanie malo vadu ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia. Z obsahu zápisnice zo dňa 7. februára 2022 vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a uznesením odročil pojednávanie na deň 7. marca 2022 za účelom vyhlásenia rozsudku. Z obsahu zápisnice zo dňa 7. marca 2022 mal odvolací súd za jednoznačne preukázané, že nedošlo k verejnému vyhláseniu rozsudku, ale pojednávanie bolo odročené, strany sporu boli riadne predvolané na nový termín pojednávania na deň 7. apríla 2022 a súčasne bolo stranám sporu doručené oznámenie podľa , v ktorom súd prvej inštancie určil, že medzi stranami sporu sú sporné skutkové tvrdenia v tom, že k zásahu došlo, akým konkrétnym spôsobom, v akej intenzite, v ktorom konkrétnom čase, ako sa zásah a v ktorej sfére života žalobcu prejavil a to aj z pohľadu rozhodnutí, na ktoré sa žalobca odvolával na pojednávaní 7. februára 2022, keď v tomto smere absentujú tvrdenia o konkrétnych skutkových okolnostiach ujmy, akú reakciu zásah vyvolal v živote súkromnom, rodinnom, v profesionálnej sfére či inom prostredí žalobcu a bremeno tvrdenia, absentujú potom dôkazy – bremeno dôkazu. Na pojednávaní 7. apríla 2022 súd prvej inštancie vykonával dokazovanie, opakovane vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania a verejne vyhlásil rozsudok.

14. Uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania nie je podľa súd viazaný a preto súd prvej inštancie mohol opakovane vykonávať dokazovanie, opakovane vyhlásiť dokazovanie za skončené a mohol i vec opakovane i odlišne predbežne právne posúdiť. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takým vadám, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nedošlo ani k odňatiu takých práv stranám sporu, následkom ktorých by došlo k nižšie špecifikovanému porušeniu práv na spravodlivý súdny proces.

15. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných práv a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999, , , , ).

16. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustálenej súdnej praxe treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Nepochybne súdny proces musí byť preto jednou zo záruk zákonnosti, v rámci ktorej musí byť zabezpečená právna istota pri aplikácii práva súdom, a to v rozsahu zabezpečujúcom naplnenie spravodlivej ochrany subjektívnych práv strán sporu v zmysle , resp. článku 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd. Odvolací súd ale v postupe súdu prvej inštancie neidentifikoval žiadne pochybenia, ktoré by znamenali porušenie princípu právnej istoty.

17. Podstatou odvolacej argumentácie žalovanej ďalej bolo, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho vec nesprávne právne

posúdil, keď žalobe vyhovel v časti priznania nemajetkovej ujmy 2.500,- eur. Odvolací súd sa s touto argumentáciou nestotožňuje.

18. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

19. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Z obsahu odôvodnenia je zrejmé, že výsledok hodnotenia dôkazov bol vytvorený na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzal z pravidiel formálnej logiky. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis.

20. Podľa názoru odvolacieho súdu určil súd prvej inštancie správne rozsah ujmy spôsobenej žalobcovi nezákonným postupom a priznal mu primeranú náhradu nemajetkovej ujmy ako odškodnenie za dĺžku trvania nesprávneho úradného postupu v rámci porušenia pravidiel cestnej premávky v sume 2.500,- eur. Pritom dostatočne jasne a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku objasnil úvahy, ktoré ho viedli k priznaniu tejto náhrady. V podstate možno konštatovať, že súd prvej inštancie sa vyjadril ku všetkým žalovanou v odvolaní namietaným skutočnostiam.

21. Peňažná kompenzácia v zmysle cit. a , je v zásadne subsidiárna a nastupuje vtedy, keď nemožno vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak, pričom dostačujúcim prostriedkom nápravy sa nejaví púhe konštatovanie porušenia práva.

22. K priznanej nemajetkovej ujme 2.500,- eur odvolací súd poukazuje analogicky, podporne na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ESĽP), ktorá judikatúra vychádza zo „silnej, ale vyvratiteľnej domnienky“, že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy v tomto ohľade v zásade nevyžaduje (napr. rozhodnutie ESĽP Apicella proti Taliansku, ods. 93, pozri i Kmec proti ČR, 2006, s. 12 a nasl.), pretože ujma vznikla samotným porušením práva. Popretie tvrdenia o nemajetkovej ujme vo všeobecnom zmysle, ktorá vznikla v dôsledku neprimeranej dĺžke konania je na žalovanom škodcovi, ktorý má na svoju obranu a vo svojom záujme uviesť skutočnosti vylučujúce pravdivosť tvrdenia takto škodlivého predpokladu. Uvedené ale platí len pre stav neistoty žalobcu ako strany sporu, ktorý trvá neprimerane dlho. Ak ujma spočíva v inom následku, nie je dôvod, aby sa plne neuplatnili procesné povinnosti a bremena vrátane toho dôkazného.

23. K odvolacím námietkam žalobcu o zamietnutí žaloby v časti 22.500,- eur odvolací súd k správnej a dostatočnej argumentácii súdu prvej inštancie pojatej do odôvodnenia napadnutého rozsudku len dodáva, že určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných okolností veci. Priznanie náhrady nemateriálnej ujmy zákon podmieňuje i tým, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach skutočne nastala a je so zásahom spojená, nie iba ako možný (do úvahy prichádzajúci) následok, ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej osoby. Odvolací súd pritom považuje za potrebné zdôrazniť, že samotný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci môže spôsobiť poškodenému nemateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania si jej peňažnej náhrady, existenciu tejto nemateriálnej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie vzniknutej ujmy. Hoci v dôsledku preukázaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného predpokladať, je predmetom ďalšieho dokazovania posúdenie, či ide o ujmu nepatrnú, alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii relevantných skutočností, o intenzite a hĺbke zásahu a významnom ovplyvnení jeho životnej situácie, v konaní hodnoverne preukázal.

24. Zhrnúc vyššie uvedené teoretické východiská, ako i zatiaľ konštantnú súdnu judikatúru vrátene tej európskej, je zrejmé, že povinnosťou žalobcu domáhajúceho sa aj náhrady nemateriálnej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená pri výkone verejnej moci nezákonným postupom bolo nielen tvrdiť, ale prostriedkami procesného útoku preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v súdnom konaní malo ako správne uzavrel súd prvej inštancie potom za následok neúspech žalobcu a zamietnutie žaloby v časti nemajetkovej ujmy 22.500,- eur.

25. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinností tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie týchto tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci v podobe náhrady nemajetkovej ujmy má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaná zasiahla do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno, teda musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že postup žalovanej nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní.

26. Žalobca v podanej žalobe, rovnako v priebehu prvoinštančného konania, a napokon aj v odvolaní ako i v písomných vyjadreniach v odvolacom konaní tvrdil, že predmetný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci mu spôsobil nemajetkovú ujmu, ako však správne a dostatočne argumentoval súd prvej inštancie, svoje tvrdenia nepreukázal.

27. S poukazom na uvedené je potom nevyhnutné uzavrieť, že záver súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď v konaní nepreukázal taký zásah do svojho súkromného či spoločenského života a závažnosť takto uvedenej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovanej, následkom ktorého by žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj v sume 22.500,- eur je správny. Žalobca skutočne neuniesol svoje základné dôkazné bremeno, keď v konaní žiadnymi dôkazmi nepreukázal existenciu nemateriálnej ujmy za zásah do súkromného života, rodinného prostredia výlučne žalobcom popísaným spôsobom, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným postupom orgánu verejnej moci.

28. Priznaná suma 2.500,- eur preto už nemohla byť navýšená v prospech žalobcu, keďže žalobca svojou procesnou aktivitou, v predmetnom spore nepreukázal negatívny dopad nesprávneho úradného postupu na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije, prípadne pracuje, na závažnosť následkov, ktoré mu tým vznikli v súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení, čo síce žalobca žalobou čiastočne tvrdil, ale následne to už nedokázal.

29. Ďalšie odvolacie argumenty žalovanej i žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

30. Odvolací súd sa stotožnil i s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti trov konania. Žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla dôvody nesprávnosti priznania náhrady trov žalobcovi. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane sporu náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť. Pomerovať úspech a neúspech vo veci však nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je ich treba posudzovať v širších súvislostiach. V rozhodnutí sp. zn. Ústavný súd Českej republiky zdôraznil, že rozhodovanie o trovách konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov sporu, bez komplexného

zhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho sporu.

31. nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu z.č. 99/1963 (ďalej len „OSP“), ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k (ak výška plnenia závisela od úvahy súdu, prípadne znaleckého posudku). Zásadu úspechu vo veci je treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu (alebo znaleckého posudku). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože nemožno ho ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.).

32. Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval len preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania, pričom pri rozhodovaní o náhrade trov v takýchto prípadoch treba rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce (porov. nález ÚS ČR sp.zn. ). Za základ sa pritom považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.). Riešenie spočíva v tom, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej) a priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Typickým príkladom je žaloba o ochranu osobnosti s nárokom na peňažné zadosťučinenie (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.). Žalobcu bolo preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, pretože mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia, vyplývajúca z tohto procesného úspechu, závisela od úvahy súdu.

33. Odvolací súd sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania, keď v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v celom rozsahu.

34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa a , v spojení s tak, že pre neúspech každej zo strán v odvolacom konaní, keďže odvolaniu žalobcu ani žalovanej nebolo vyhovené, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán sporu. Predmetom odvolacieho konania bola totiž už len výška nároku.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne ( posledná veta o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).