Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-159-2013.pdf
PDF · 124.85 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/159/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcu L. C., nar. X.X.XXXX, bývajúceho S. Č.. XXX/XX, Y. F., zast. E.. H. F., advokátom, AK E.. F., E.. F. C. R.., O. XX, F., proti žalovanému K. C. R. R., C..R.., so sídlom v L., J. XX, B.. E.. E. P., C. P. &. J., K. X.. X, L., o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce sp.zn. 12C/167/2010-107 z 11.9.2012
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania 98,89 € na účet E.. P. &. J., do 3 dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej len súd) žalobu zamietol a vyslovil, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy konania na účet právneho zástupcu žalovaného vo výške 904,83 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Žalobou doručenou súdu dňa 2.2.2010 žiadal žalobca, aby súd zaviazal žalovaného k povinnosti na vlastné náklady v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť v denníku Nový čas na prvej strane nasledujúce „Ospravedlnenie“: „Vydavateľstvo K. R., C..R.. sa týmto ospravedlňuje L. C. za to, že v denníku Nový Čas dňa 16. a 17.mája 2008 sme uverejnili články pod názvami „Odposluchy L. C. dokazujú: Mafia mala svojich ľudí v polícii!“ a „Mafiánske dialógy“, v ktorých sme zverejnené dialógy prezentovali ako prepis odposluchu telefonického rozhovoru medzi L. C. C. X. J.. Vydavateľstvo K. R., C..R.. ľutuje, že takéto články uverejnilo bez toho, aby si overilo pravdivosť ich obsahu, čím došlo k závažnému zásahu do osobnosti L. C.“. Zároveň požadoval, aby ospravedlnenie bolo uverejnené v takej veľkosti písma, v akej bol uverejnený text článku „mafiánske dialógy“ a slovo „Ospravedlnenie“ ako nadpis textu ospravedlnenia v takej veľkosti písma, v akej bol uverejnený nadpis článku „Mafiánske dialógy“. Titulom náhrady nemajetkovej ujmy požadoval úhrady 20.000 € a trovy konania. Uviedol, že 16.5.2008 uverejnil žalovaný v denníku Nový Čas článok pod názvom „Odposluchy L. C.“ dokazujú: „Mafia mala svojich ľudí v polícii“ a dňa 17.5.2008 článok pod názvom „Mafiánske dialógy“ s podtitulkom „Pokračovanie telefonického rozhovoru C. R. J., ktorý článok bol v rozšírenej verzii uverejnený toho istého dňa aj na internetovej stránke žalovaného. V článku boli zverejnené prepisy telefonických rozhovorov, kde žalovaný opakovane uvádza, že má ísť o odposluchy telefonických rozhovorov, kde žalovaný opakovane uvádza, že má ísť o odposluchy telefonických rozhovorov uskutočnených medzi žalobcom a X. J.. Uvedené informácie a skutkové tvrdenia, podľa ktorých má ísť o telefonický rozhovor medzi nimi, sú nepravdivé. Ide predovšetkým o tieto nepravdivé tvrdenia:
- „Odposluchy L. C. dokazujú:.....“
- „Potvrdzujú to odposluchy telefónu L. C. so svojím komplicom X. J. zo septembra 2005.“
- „., ktorého banskobystrický krajský súd odsúdil na 24 rokov v rozhovore tvrdí, že policajti berú peniaze“.
- „Pokračovanie telefonického rozhovoru C. R. J..“ a ďalšie.
Súd citoval §§ 11, 13 OZ, ďalej čl. 19 Ústavy SR, a dôvodil, že ako nepravdivé žalobca označil i niektoré iné informácie uverejnené v čl. z 16. a 17.5.2008 v inkriminovaných článkoch zo 16. a 17.5.2008. Jedná sa o tieto informácie:
- „Odposluchy L. C. dokazujú....“,
- „Potvrdzujú to odposluchy telefónu L. C. so svojím komplicom X. J. zo septembra 2005“,
- „C., ktorého banskobystrický krajský súd odsúdil na 24 rokov, v rozhovore tvrdí, že policajti berú peniaze.“
- „Pokračovanie telefonického rozhovoru C. R. J.S..“.
- „Šokujúci rozhovor! Novému Času sa podarilo získať prepis odpočúvania telefonátu medzi L. C. C. X. J. zo septembra 2005“.
Kým prvé 3 výroky boli použité v článku zo 16.5.2008, posledné 3 výroky použil žalovaný v článku zo 17.5.2008. Slovné spojenia „Odposluchy L. C. dokazujú... , „Potvrdzujú to odposluchy telefónu L. C. so svojím komplicom X. J. so septembra 2005“, „Šokujúci rozhovor! Novému Času sa podarilo získať prepis odpočúvania telefonátu medzi L. C. C. X. J. zo septembra 2005“ nepredstavujú žiaden zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu. Tieto informácie nie sú objektívne spôsobilé znížiť vážnosť, občiansku česť a dôstojnosť žalobcu vzhľadom na preukázanú pravdivosť obsahu telefonického rozhovoru žalobcu a J. zo 14.9.2005. Tieto informácie z tohto istého dôvodu nemožno označiť ani za nepravdivé. Čo sa týka výrazov, „Potvrdzujú to odposluchy telefónu L. C. so svojím komplicom X. J. zo septembra 2005“ a „C., ktorého banskobystrický krajský súd odsúdil na 24 rokov, v rozhovore tvrdí, že policajti berú peniaze.“ Samotný obsah zverejnených odposluchov preukazuje, že X..J. má so žalobcom blízky vzťah, a s ním sa spolu rozprávajú i o protiprávnom konaní policajtov, medzi iným i D.. Z článku zo 16.5.2008 je možné zistiť, že žalobca je vykresľovaný ako „Vplyvný člen košického podsvetia, ktorého zadržala polícia v auguste 2006. Vlani ho súd poslal na 24-rokov do basy za vraždu podnikateľa H. F. a „Medzičasom ho obvinili aj z dvojnásobnej vraždy v Moste pri Bratislave“. Z týchto informácii, ktoré žalobca neoznačil za nepravdivé, si čitateľ môže urobiť úsudok, že pri páchaní trestnej činnosti žalobca „člen podsvetia“ „komplicov“ mať musel.
Pritom žalobca nekonkretizoval, v čom má informácia o mene jeho komplica X.. J. negatívny dosah na ním chránené záujmy vo sfére osobnosti žalobcu. Zverejnením tohto mena v tlačenom denníku môže predstavovať skôr zásah do ochrany osobnosti X.. J.. Obdobnou úvahou možno dospieť pri posudzovaní neoprávnenosti zásahu žalovaného ohľadne informácii, že žalobcu banskobystrický súd odsúdil na 24-rokov a v rozhovore tvrdí, že policajti berú peniaze. Aj z iných informácii v tom istom článku je nepochybné, že žalovaný je vo výkone trestu „do basy“ 24-rokov za vraždu podnikateľa H. F. a bol i obvinený z dvojnásobnej vraždy v Moste pri Bratislave, je členom podsvetia, každý čitateľ si musí urobiť dojem, že žalobca je obzvlášť nebezpečným páchateľom trestnej činnosti. V tejto súvislosti sa pojem „podsvetie“ bežne používaný v hovorovej reči, používa pre označenie skupiny organizovaného zločinu. Z uvedeného je zrejme, že tieto dva výrazy žalobcom označené za nepravdivé, s ohľadom na zvyšný obsah článku, ktorého pravdivosť spochybnená nebola, nie sú spôsobilé vyvolať zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať, že žalobca nepravdivosť ním označených nepravdivých informácií nepreukázal. Pritom v jeho možnostiach bolo označené tvrdenie ako
nepravdivé i preukázať /odpisom z registra trestov, výsluchom X.. J.. Otázka preukazovania nepravdivých informácií, zverejnením masovokomunikačnými prostriedkami v sporoch na ochranu osobnosti sa vykonáva na tých istých procesných zásadách ako i v iných občianskoprávnych sporoch / rovnosť zbraní, resp. rovnosť účastníkov občianskeho súdneho konania/. Žalobca - ten kto tvrdí, že informácie sú nepravdivé, musí predložiť alebo označiť o tejto skutočnosti dôkaz. Dôkazné bremeno totiž vždy zaťažuje toho účastníka /žalobcu/ ktorý má dokázať pravdivosť určitého tvrdenia. Dôkazné bremeno ho zaťažuje k určitým tvrdeniam potrebných k odôvodneniu návrhu / napr. rozhodnutie NS SR 1 MOpdoV/9/2007, nález ÚS 9/96/.
Súd citoval § 11 OZ a čl. 1, 2, 10 Dohovoru, čl. 26 ods.2 Ústavy a konštatoval, že z citovaných ustanovení a uplatneného nároku nepriamo vyplýva, že o tomto prípade je potrebné nájsť „vyvážený stav medzi ústavou garantovaný právom na ochranu cti, dôstojnosti fyzickej osoby a slobody prejavu a práva na informácie na strane žalovaného, ale i osôb - verejnosti, ktorým žalovaný takéto informácie zaručuje“. Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil, že v danom prípade sa jedná o konflikt v rámci systému základných práv a slobôd, ako takých ho treba riešiť prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy. Sloboda prejavu je totiž jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a zabezpečuje sebarealizáciu jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prejavujú priaznivo, t.z. ktoré sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k takým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje to totiž pluralizmus a znášanlivosť demokratickej spoločnosti /napr. Handyside/ Spojené kráľovstvo, rozsudok z 7.12.1976/. Sloboda prejavu však nie je bezhraničná. Musí ustúpiť právam na ochranu osobnosti v rámci garantovaného rozsahu v čl.19 Ústavy a § 11 a nasl. OZ. V prípade vzájomnej konkurencie základných práv a slobôd vnútri ich systému, je vždy povinnosťou všeobecného súdu, posúdiť, či z ústavne akceptovateľného hľadiska došlo k obmedzeniu slobody prejavu, alebo zásah do ochrany práv a slobody jednotlivca. Súd dôvodil, že ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že obmedzenie akéhokoľvek zákonného práva, alebo slobody je ústavne akceptovateľné vtedy, ak obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlnenie jeho existencie a naliehavej spoločenskej potreby je primerane /spravodlivo/ vyvážené vo vzťahu medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Musí ísť teda o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality /ÚS 4/02,36/02/193/03/. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je zrejme, že primárne postavenie v rámci ochrany slobody prejavu patrí vždy novinárom a to obzvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú totiž povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých vecí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať/napr. Prager a Oberschlick/ Rakúsko; Tromso / Nórsko/. V tomto smere novinárom je dovolené používať do určitej mieri preháňanie a provokácie.
Ak žalobca preukazuje neoprávnenosť zásahu tým, že žalovaný ako vydavateľ denníka Nový Čas, prostredníctvom svojej novinárky Y. E., získal prepis telefonických hovorov z neoficiálnych zdrojov, táto skutočnosť nezodpovedá vykonanému dokazovaniu. Z výsluchu svedkov X. C. E. je zrejme to, že prepis telefonických rozhovorov získala novinárka Y. E. zo strany bývalého policajta J., resp. od osôb blízkych tomuto bývalému policajtovi. Z výpovede svedkyne E. však vyplýva i to, že úplný prepis telefonických rozhovorov žalobcu s X. J. bol čítaný na verejnom súdnom pojednávaní prvostupňového súdu, v ktorom bol J. obžalovaný z trestnej činnosti. K opätovnému prečítaniu prepisov došlo i na špeciálnom súde v Banskej Bystrici. Novinárka E. mala tak možnosť si porovnať obsah získaných prepisov telefonických rozhovorov zo strany p. J. s tými, ktoré boli vykonané legálnou cestou a potom ich zverejniť. Z porovnania znenia telefonických rozhovorov je pritom zrejme, že v denníku Nový Čas bol zverejnený pravdivý telefonický rozhovor medzi žalobcom a X.. J., pričom sa jednalo o neutajovanú prílohu trestného spisu. Preto možno urobiť záver, že zverejnené prepisy telefonických rozhovorov boli nielen pravdivé, ale i po predchádzajúcej verifikácii autentické, teda pochádzali z oficiálnych, teda policajných zdrojov / na verejnom pojednávaní ich prečítal orgán činný v trestnom konaní - súd/ a v tejto súvislosti je potrebné dodať, že Európsky súd pre ľudské práva už viackrát skonštatoval /napr. Colombani a ostatní/Francúzsko z 25.6.2000/, že záruky čl. 10 Európskeho dohovoru sú novinárom poskytované za podmienky, že konajú v dobrej viere tak, aby prinášali presné a dôveryhodné informácie pri dodržiavaní novinárskej etiky. Podľa súdu, tlač prispieva do verejnej diskusie v otázkach vyvolávajúcich oprávnené obavy, musí mať možnosť opierať sa o oficiálne správy bez toho, aby musela vykonať nezávislý prieskum. Podobne i v inej veci /
Selisto / Fínsko z 16.11.2004/, novinári musia písať slobodne o udalostiach vychádzajúci z informácií získaných z oficiálnych zdrojov.
Z uvedeného teda vyplýva, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, a teda jeho ľudská dôstojnosť, právo na občiansku česť a vážnosť v spoločnosti neutrpela ujmu. Nedôvodne požaduje tzv. satisfakčnou žalobou ospravedlnenie v požadujúcom znení. Keďže nedošlo ani k zásahu do sfér ochrany osobnosti na strane žalobcu, žalobca nemôže požadovať nemajetkovú ujmu. Tá patrí fyzickej osobe len vtedy, ak bola v značnej miere znížená jej dôstojnosť alebo vážnosť spoločnosti. Na strane žalobcu však k takémuto zníženiu nedošlo. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy. Za závažnú ujmu je potrebné považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzity zásahu, jeho trvania alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Vážnosť fyzickej osoby spoločnosti je nízka a v prípade žalobcu je vylúčené zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere už i z toho dôvodu, že je členom podsvetia /rozumej organizovanej skupiny/ bol odsúdený na 24-rokov za vraždu podnikateľa H. F. a bol i obvinený z dvojnásobnej vraždy v moste pri Bratislave/. Tieto skutočnosti totiž vyplývajú z článku zverejneného v denníku Nový čas dňa 16.17.5.2008.
Keďže pravdivosť výpovede svedkyne E. spochybnená nebola, v zmysle § 118a O.s.p nebolo potrebné vykonať dôkaz oboznámením sa s trestným spisom vo veci obžalovaného J..
O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný mal v konaní plný úspech (jeho trovy pozostávajú z 5-tich úkonov právnej služby advokáta /prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie vo veci z 9.8.2010) a ďalšie úkony, spolu s cestovným priznal žalovanej 904,83 €.
V podanom odvolaní žiadal žalobca zmeniť rozsudok tak, že jeho návrhu, aby sa žalovanému ospravedlnil za uverejnené nepravdivé tvrdenia o jeho osobe bolo vyhovené, ďalej žiadal zaviazať žalovaného zaplatiť sumu 20.000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, okrem toho aj náhrada trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania.
V odvolaní namietal, že žalovaný počas celého konania nepredložil jediný dôkaz, ktorým by potvrdil pravdivosť svojich výrokov (t.j. výrokov v dňoch 16. a 17.5.2005 uverejnený v denníku Nový Čas v článku plnom tvrdení nepravdivých, ktoré hrubým spôsobom zavádzali verejnosť a podávajú klamlivý obraz o konaní žalobcu). Žalovaný svojim konaním porušil prezumpciu neviny, pretože nielen nepreukázal, že predmetné predpisy pochádzajúce od orgánu činných v trestnom konaní pochádzajú, ale ani nie sú pravdivé a sám vyslovil vinu žalobcovi z trestných činov, zo spáchania ktorých môže vysloviť vinu jedine súd a žiaden iný orgán. Odvolávanie sa na oficiálne zdroje blízkej polícii boli nepodložené, žalovaný sa môže zbaviť svojej zodpovednosti, ak v zmysle § 5 ods.1, ods.2 zák.č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači preukáže, že obsah informácie mu poskytol orgán verejnej moci a tiež v prípade uverejneného oznámenia vo verejnom záujme. Svedkyňa E. X.a pojednávaní 21.5.2012 uviedla, že prepisy získal zo strany p. J.. Konkrétne to však nebol p. J., ale človek z jeho blízkeho okolia. Aj uvádzanie pravdivých skutkových tvrdení takou formou v takej súvislostiach alebo okolnostiach môže byť objektívne spôsobilé vyvolať dojem pravdu skresľujúce povahy a pôsobiť difamajúco. Podľa odvolateľa, ak ide o uvádzanie skutočností súkromného života - hoci aj pravdivých, ide o neoprávnený zásah do osobného súkromia. Hranice každého základného práva jednotlivca sú dané právami iných osôb, do ktorých nie je možné zasahovať. Demokracia neznamená svojvôľu a anarchiu. Každé právo má svoje medze, prekročenie ktorých nemôže byť tolerované. V konaní žalovaný nepreukázal oficiálny zdroj získaných predpisov a tvrdenie svedkyne E., že prepisy zazneli na súdnom pojednávaní v plnom znení, považuje za nepravdivé a nepreukázané.
V doplnení k odvolaniu žalobca dodal, že doteraz nebola vykonaná hlasová skúška podľa § 160 Tr.por. a vec BB-3T 3/2008 je už právoplatne ukončená, čiže zákonom predpísaným spôsobom, nebolo verifikované s absolútnou istotou, že práve on má byť účastníkom telefonického rozhovoru (prepis policajta nevedel stotožniť ani prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry).
Vo vyjadrení žalovaná strana navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať za vyjadrenie k odvolaniu 91,29 € + režijný paušál ako odvolacie trovy.
V odvolaní uviedla, že z povahy a obsahy úradného záznamu (výpoveď svedkyne E. o záznamoch, ktoré boli prečítané na verejnom pojednávaní v inej trestnej veci, ktoré získala od obžalovaného J.), že ide o sprievodný dokument prepisom záznamov telekomunikačnej prevádzky vyhotovený za účelom ich oficiálneho poskytnutia. Podľa čl. 10 Dohovoru v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach BLADET TROMSO A STENSAAS v. Nórsku z roku 1999 ako aj iné novinári, pokiaľ prispievajú k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho verejného záujmu (v tlači), musia mať bežne právo spoliehať sa na obsah práv (orgánov štátnej správy) bez toho, aby boli povinní vykonávať nezávislý prieskum, lebo inak by mohla byť podkopaná životne dôležitá úloha novinárov, t.j. strážneho psa, ktorú v tlači zohrávajú. Za obsah takto poskytnutých informácii novinári nezodpovedajú, čo platia aj vtedy, ak tieto oficiálne správy obsahujú nepravdivé informácie. Žalovaný bol oprávnený spoľahnúť sa na dôveryhodnosť poskytnutých informácii. Nebol pritom povinný vykonávať nezávislý prieskum, čo nebolo porušením čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. Okrem toho, ak ide o informácie prednesené verejnosti v rámci verejného pojednávania na súde (rozsudok ES pre ľudské práva vo veci News Verlag GmbH & CoKG proti RAKÚSKU z roku 2000), kedy verejnosť má právo na informácie týkajúce sa týchto otázok a to v prípade, ak sa jedná o informácie vo verejne prerokovaných trestných veciach (nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 28/96. Ústava SR neobsahuje zákaz rozširovania informácie o činnosti orgánov Slovenskej republiky, ani o činnosti orgánov súdnej moci; každý občan má ústavné právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie získané na verejnom zasadnutí všetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky. Ak súd vychádzal z uvedených princípov, tak potom nepochybil, jeho rozsudok je správny a námietky žalobcu nemôžu obstáť. Právna doktrína medzi osoby verejného záujmu zaraďuje aj subjekty protispoločenského konania, t.j. osoby podozrivé, či obvinené zo spáchania trestnej činnosti (KNAP, K. a kol.: Ochrana osobnosti podle občanského práva. LINDE Praha, 2004 str. 369). Hranice ochrany osobnosti takýchto osôb sú nutne užšie ako je to v prípadoch tzv. súkromných osôb. Nemôže sa pritom žalobca brániť prezumpciou neviny. Aj systematické zaradenie čl. 50 ods.2 Ústavy SR v rámci II. HLAVY Ústavy SR prezumpciu neviny zaraďuje v 7. Oddiely II. Hlavy Ústavy SR (právo na súdnu a inú právnu ochranu) a nie v časti, ktorá chráni právo na ochranu osobnosti, t.j. v čl. 19 a súv. Ústavy SR. Z uvedeného vyplýva, že právo na prezumpciu neviny nie je súčasťou práva na ochranu osobnosti, ale ide o súčasť práva na súdnu ochranu. Tohto práva sa navrhovateľ môže domáhať voči štátu, resp. jeho orgánom a nie voči fyzickým alebo právnickým osobám, teda voči žalovanému. Ak boli v článku uverejnené také výroky ako „mafiánske dialógy“, „patrili k podsvetiu“ a pod. tieto výroky mali skutkový základ, lebo je nesporné, že žalobca bol právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu vraždy H.. F. (išlo o nájomnú vraždu). Sudca Špecializovaného súdu mal konštatovať vady predmetných prepisov telekomunikačnej prevádzky, avšak aj rozsudok ES pre ľudské právo vo veci Rádio Twist proti Slovenskej republike z roku 2006 posudzoval porušenie čl. 10 Dohovoru postihnutie prevádzkovateľa rozhlasového vysielania za to, že šíril nahrávku telefonického rozhovoru bez súhlasu jej aktérov, ale nebolo tvrdené ani preukázané, že by sa sťažovateľ (prevádzkovateľ) na vyhotovenie nahrávky podieľal alebo že by sám porušil normy trestného práva. Osobitný dôraz vtedy položil súd na to, že sťažovateľ nesledoval žiadny iný cieľ ako informovať o záležitosti, ktorú cítil ako povinnosť sprístupniť verejnosti.
Napokon z vyjadrenia žalobcu označeného ako stanovisko zo dňa 27.8.2013 vyplýva, že na vyjadrenie žalovaného mal pripustiť žalovaný vo svojom vyjadrení, že písomné podklady neobdŕžal oficiálnou cestou od orgánu činného v trestnom konaní v súlade s ust. § 6 Tr.por. Išlo o porušenie telekomunikačného tajomstva, žalovaný práve má skúmať pravdivosť informácii a nie ako tvrdil, že žalovaný má podklad pre svoj článok, ktorý získal od orgánu činného v trestnom konaní, avšak ho získal z okolia obžalovaného J.. Zároveň poukazuje žalovaný, že protizákonný bol postup žalovaného, lebo existuje dôvodné podozrenie, že mohol naplniť žalované znaky skutkovej podstaty trestného činu „ohrozenie obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva“.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. - v ostatných prípadoch t. j. neuvedených v § 214 ods. 1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania ) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., lebo je vo výroku vecne správny, súd správne zistil skutkový stav veci, zákonne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne.
Podľa § 120 ods. 1,4 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súd je povinný okrem veci podľa ods. 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolaniu proti rozsudku alebo uzneseniu ktorým bolo rozhodnutie vo veci samej možno odôvodní len tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) alebo rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdí, ak je vecne správne.
Z ust. § 205 ods.2 O.s.p. vyplýva, že rozsah, v akom sa odvolacím súdom preskúmava rozhodnutie súdu prvého stupňa zásadne neurčuje odvolateľ, žalobca vymedzil rozsah preskúmania rozsudku. Odvolací návrh, ktorý je jednou z podstatných náležitostí odvolania, zahŕňa v sebe jednak kvalitatívnu, ako aj kvantitatívnu stránku, kvalitatívna stránka odvolacieho návrhu spočíva v tom, že odvolateľ môže navrhnúť zmenu napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu alebo jej zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Kvantitatívna stránka odvolacieho návrhu vyjadruje rozsah, v akom má byť rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavané a je významná, ak súd prvého stupňa napadnutým rozhodnutím rozhodol viacerými výrokmi.
Súd prvého stupňa by mohol dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam vtedy, ak by odvolateľ namietal v konaní, že jeho námietky sú spôsobilé spochybniť vykonané dôkazy, vyhodnotenie dôkazov podľa § 132 O.s.p., ako aj spochybní logiku úsudku o tom, čo bolo dokazovaním zistené alebo by uplatnil také námietky, z ktorých vyplýva, že súd z logicky bezchybných čiastkových úsudkov urobil nesprávne a logicky chybné skutkové závery.
Podľa § 12 ods. 1 Obč. zák., zák.č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy, týkajúce sa fyzickej osoby alebo prejavov jej osobnej povahy, sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.
Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 152 ods. 1 O.s.p. rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením.
Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, a to z predložených listinných dôkazov, z výpovede žalobcu, ako aj svedkov, že zo strany žalovanej zverejnením nepravdivých údajov nedošlo k takým zásahom do jeho osobnosti, ktoré sú objektívne spôsobilé znížiť jeho dôstojnosť, vážnosť vo vzťahu k ostatným občanom. Pri posudzovaní intenzity zásahu do osobnosti žalobcu postačilo by, že šlo o také konanie z objektívneho hľadiska, ktoré bolo objektívne spôsobilé ohroziť jeho česť a dôstojnosť
tým, že by vzniklo konkrétne nebezpečenstvo zníženia vážnosti jeho postavenia v spoločnosti. Pri úspešnom uplatnení práva na ochranu osobnosti potom už sa vyvolanie následkov ani nevyžaduje. Súd prvého stupňa z vyhodnotených dôkazov správne dospel k záveru, že v danej veci neboli preukázané skutočnosti, ktoré odôvodňujú priznanie ochrany na základe citovaných zákonných ustanovení. Žalovaná zverejnila niektoré údaje bez súhlasu žalobcu, čo nepochybne mohlo vyvolať negatívnu reakciu spoločnosti voči predtým verejne činnej osobe a odvolacie námietky sú neopodstatnené.
Okrem toho pri spravodajstve o otázkach verejného záujmu článok 10 Dohovoru priznáva novinárom dobrú vieru s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou (napr. pozri Gódvin c Spojené kráľovstvo, 1996 ).
Možno súhlasiť so súdom prvého stupňa, že za pravdu v absolútnom zmysle slova treba považovať pravdivé opísanie skutkových okolností, ale za pravdivé opísanie skutkových okolností nemožno považovať prípad, keď redaktor síce uvedie skutočnosti, ktoré sú pravdivé, ale niektoré skutočnosti skutkového deja neuvedie, povytrháva ich teda z kontextu.
Konanie o ochranu osobnosti je návrhové konanie, ktorého procesný nárok je vymedzený jeho predmetom (tzv. petitom žaloby), a základom (t. j. právne relevantnými skutočnosťami, na ktorých je petit založený). Občiansky zákonník v § 13 vymedzuje pre prípad neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby triádu prostriedkov občianskoprávnej ochrany, žalobu zdržovaciu, odstraňovaciu a žalobu satisfakčnú. V danej veci žalobu žalobcu správne súd zamietol.
Odvolací súd správne aj s poukazom na článok 10 ods. 1 prvá a druhá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejneného oznámením č. 209/1992 Zb. a č. 102/1992 Zb., so zreteľom na článok 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zavedenej zák. č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov potvrdil rozsudok.
Je nepochybné, že tak aj stanovisko žalobcu zo dňa 27.8.2013 je nepodstatné, lebo nie je dôležité, odkiaľ mal žalovaný podklad pre svoj článok, či už z okolia obžalovaného J. alebo z iných zdrojov a v žiadnom prípade nemohlo ísť zo strany žalovaného o zásah do práva na ochranu telekomunikačného tajomstva, lebo žalovaný nie je žiadny obchodník ani bankár, ktorého by ohrozovalo jeho právo ako už vysvetlil v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa, keď konkretizoval, s akými ľuďmi sa stretával a ako mu zabezpečuje ochranu zákon z hľadiska uverejnenia jeho trestnej činnosti.
Nebolo sporné, čo vypovedala svedkyňa E. vzhľadom na záznamy, ktoré boli prečítané na verejnom pojednávaní v inej trestnej veci.
Napokon je treba uviesť, že novinári, ak prispievajú k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho verejného záujmu, musia sa bežne spoliehať na obsah správ od orgánov činných v trestnom konaní bez toho, aby boli povinní vykonávať nezávislý prieskum, ak sa nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 28/1996 konštatuje, že ak ide o informácie, ktoré sa týkajú verejne prerokovaných trestných vecí, potom vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať ju do svojej dispozičnej sféry, a v nej informáciu spracovať, pre svoju potrebu i potrebu iných, pričom Ústava SR neustanovuje zákaz rozširovania informácii o činnosti orgánov Slovenskej republiky, ani o činnosti orgánov súdnej moci; potom každý občan má ústavné právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie získané na verejnom zasadnutí všetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky, lebo v opačnom prípade by nemohol žiadny občan tejto republiky nahlásiť podozrenie z trestnej činnosti, či už právnických osôb alebo fyzickej osoby. Bolo nesporné v konaní, že žalobca bol právoplatne odsúdený zo spáchania trestnej činnosti vraždy H.. F. a bolo skonštatované, že išlo o tzv. nájomnú vraždu a že túto vraždu spáchal žalobca ako člen organizovanej skupiny.
Keďže základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach, a
pre priznanie zadosťučinenia sa nevyžaduje existencia následkov zásahu a postačuje už len samotná spôsobilosť privodiť ujmu na osobnostných právach, správne súd prvého stupňa celú žalobu zamietol, žalobcovi nepatrí primerané zadosťučinenie podľa §§ 11 a 13 Obč.zák. z uvedených dôvodov (pozri bližšie aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/113/2009 z 31.1.2011, aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/180/2007 a sp.zn. 3Cdo/61/2000).
Výrok o trovách odvolacieho konania sa odôvodňuje úspechom vo veci a § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p., keď právnemu zástupcovi žalovaného patrí 98,89 € (§ 9, § 10 vyhl. č. 655/2004 Z.z. za jeden úkon právnej služby, za vyjadrenie + režijný paušál 7,63 €).
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.