Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14CoE-139-2013.pdf
PDF · 99.11 KB
Case nature
Subarea
14CoE/139/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, zast. spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO : 36 864 421, proti povinnej O. M., nar. XX.XX.XXXX, M. P. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, povodne vedenej pod sp. zn. EX 500/06 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad Zvolen, Borovianska 17, 960 01 Zvolen, pre peňažnú pohľadávku, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 14Er/340/2006-31 zo dňa 21.02.2013, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že súdny exekútor bol v danej veci vylúčený z vykonávania exekúcie. Z toho dôvodu súd oprávneného vyzval, aby navrhol súdneho exekútora, ktorý bude pokračovať vo vykonávaní exekúcie v zmysle poverenia. Oprávnený však v stanovenej lehote okresnému súdu nenavrhol nového súdneho exekútora a teda nie je možné v exekučnom konaní pokračovať.
Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentuje svoje výhrady voči uzneseniu súdu. Namieta predovšetkým nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd , je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/ EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých
úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.
V návrhu na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a podanie preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie odvolateľ poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní. Uviedol, že verzia ustanovenia písm. q/ ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 je zjavne nesprávna v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“. V tejto súvislosti citoval znenia uvedeného ustanovenia vo viacerých jazykoch. Na základe uvedeného navrhol konanie prerušiť a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Žiar nad Hronom. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhom na prerušenie konania v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002).
Pri posúdení návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa špecifického dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. je nevyhnutné vychádzať z jeho charakteru a plne rešpektovať povahu a sledovaný účel tohto osobitného právneho inštitútu komunitárneho práva. Konanie, v rámci ktorého Európsky súdny dvor zjednocuje rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov členských štátov pri aplikácii a výklade práva Európskej únie a to v záujme jednotného výkladu a jednotnej aplikácie práva Európskej únie, sa označuje ako konanie o prejudiciálnej otázke. Konanie je založené na výlučnej právomoci Súdneho dvora ES rozhodovať o platnosti sekundárneho práva Európskej únie a o výklade práva Európskej únie, pričom rozhodnutie je možné len za podmienky existencie sporového konania prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, keď je na rozhodnutie v danej veci nevyhnutné rozhodnutie Európskeho súdneho dvora. Článok 234 Zmluvy o založení ES rozlišuje medzi vnútroštátnymi súdmi, ktoré sú oprávnené podať návrh na začatie prejudiciálneho konania a vnútroštátnymi súdmi, ktoré sú povinné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Podľa článku 68 Zmluvy o založení ES sa použije ustanovenie článku 234 Zmluvy o založení ES na prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu hlavy IV Zmluvy o založení ES. Toto použitie je limitované určitými výnimkami. Podľa tejto úpravy, ak vznikne otázka výkladu tejto hlavy IV alebo platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi Spoločenstva na základe hlavy IV vo veci, ktorá je predmetom konania na súde členského štátu, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok vo vnútroštátnom práve, má povinnosť tento súd požiadať o vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ak to považuje za potrebné pre svoje rozhodnutie v danej veci. Táto povinnosť (obligatórnosť) sa nevzťahuje na súd členského štátu, voči ktorého rozhodnutiu je prípustný opravný prostriedok (fakultatívnosť predloženia návrhu na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke). Zaujímavou je otázka, či vnútroštátny súd musí byť považovaný za súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, ak podľa vnútroštátneho práva rozhodnutia vydané v odvolacom konaní súdnym orgánom môžu byť predmetom mimoriadneho opravného prostriedku, najmä kasačného opravného prostriedku. Súdny dvor ES v tejto otázke konštantne rozhoduje, že rozhodnutia vnútroštátneho odvolacieho súdu, proti ktorým môžu účastníci namietať na najvyššom súde formou mimoriadneho opravného prostriedku, nepochádzajú od vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva v zmysle článku 234 Zmluvy o založení ES. Okolnosť, že skúmanie podstaty takýchto námietok- mimoriadnych opravných prostriedkov podlieha predchádzajúcemu určeniu prípustnosti zo strany najvyššieho súdu, nespôsobuje, že by účastníci konania boli zbavení opravných prostriedkov. Z uvedeného je zrejmé, že odvolaciemu súdu nevyplýva povinnosť v zmysle článku 234 Zmluvy o založení ES požiadať o vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ale je výlučne na jeho zvážení, či zvolí takýto postup vzhľadom na nutnosť požiadať prejudiciálne Súdny dvor ES o výklad práva Európskej únie, pretože sa domnieva, že otázka dotýkajúca sa platnosti či aplikácie únijného práva v konkrétnom konaní je sporná. Právo podať návrh na začatie konania má výlučne vnútroštátny súd, tento súd má aj výlučné právo disponovať so svojím návrhom. Podstatným významným obmedzením pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania predstavuje nevyhnutnosť pre rozhodnutie vo veci samej. Preto je výlučne na súde, ktorý nemá povinnosť predložiť návrh, či návrh predloží, kedy a s akým obsahom. Odvolací súd v danej exekučnej veci nepovažuje za nutné postupovať v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora ES o navrhovaných otázkach výkladu komunitárneho práva nepovažuje za potrebné a nevyhnutné pre rozhodnutie súdu a to z dôvodu, že žiadnu právne relevantnú skutočnosť nevyhnutnú pre rozhodnutie v danej exekučnej veci nepovažuje za spornú. Odvolací súd považuje rozhodovanie exekučných súdov v otázke zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľa aj v štádiu vykonávacieho konania za plne konformné a v súlade s konštantnou početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva. Odvolací súd taktiež poznamenáva, že v obdobných prejudiciálnych otázkach, ako navrhuje oprávnený, bol už vyslovený právny názor Súdneho dvora ES, keď vydal rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach predložených slovenským vnútroštátnym súdom v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010 a postup exekučných súdov plne zodpovedá záverom obsiahnutým v danom rozhodnutí. Súdny dvor v súvislosti
so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol.
Nakoľko nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.
Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
V danom konaní odvolanie odvolateľa nijak nesúvisí s uznesením prvostupňového súdu, proti ktorému odvolanie smeruje, teda vôbec nie je dôvodné, pretože vecne na napadnuté uznesenie nereaguje a neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia a postup exekučného súdu po vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie. V predmetnom konaní je exekučným titulom notárska zápisnica a nie rozhodcovský rozsudok ako nesprávne odvolateľ v odvolaní uvádza. Oprávnený sám súdneho exekútora nenavrhol ani po výzve súdu. Uvedená skutočnosť je dôvodom pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pretože neumožňuje výkon exekúcie.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
V predmetnej veci odvolací súd zistil, že súdny exekútor dňa 22.02.2006 požiadal okresný súd o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného pre vymoženie sumy 585,54 € s príslušenstvom. Podkladom pre vykonanie exekúcie je exekučný titul - notárska zápisnica N 4488/2005, NZ 42096/2005 zo dňa 11.09.2005. Okresný súd poveril súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu vykonaním exekúcie dňa 24.2.2006. Oprávnený dňa 31.05.2012 navrhol zmenu súdneho exekútora na JUDr. Rudolfa Krutého, ktorému návrhu okresný súd uznesením č.k. 14Er/340/2006 zo dňa 27.06.2012 vyhovel a poveril ďalším vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 13.08.2012 si tento splnil povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku a oznámil súdu, že Ústavný súd SR 13.04.2011 nálezom pod sp. zn. III.ÚS 322/2010, ktoré zasiahlo do právneho postavenia exekútora ako strany exekučného konania. Na základe uvedeného okresný súd uznesením č.k. 14Er/340/2006-24 zo dňa 09.11.2012 súdneho exekútora JUDr. Krutého vylúčil z vykonávania exekúcie. Výzvou zo dňa 14.11.2012 okresný súd vyzval oprávneného, aby navrhol exekútora, ktorý bude na základe poverenia súdu v exekúcii pokračovať. Následne napadnutým uznesením súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Krajský súd sa po preskúmaní veci v celom rozsahu stotožnil s napadnutým uznesením. K veci uvádza, že okresný súd dňa 09.11.2012 rozhodol, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý je vylúčený z vykonávania exekúcie, pretože vzhľadom na jeho pomer k účastníkom konania možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Vylúčením exekútora z vykonávania exekúcie, oprávnenému vzniká povinnosť navrhnúť súdneho exekútora, ktorý by pokračoval vo vykonávaní exekúcie. V predmetnej veci bol súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie uznesením okresného súdu právoplatným dňa 25.01.2013.
Povinnosťou oprávneného teda bolo, ak mal záujem, aby exekúcia proti povinnej pokračovala, aby exekučnému súdu navrhol súdneho exekútora, ktorý by pokračoval vo vykonávaní exekúcie. Okresný súd oprávneného k uvedenému postupu aj vyzval dňa 14.11.2012, na čo oprávnený nereagoval a do vydania uznesenia, ktorým okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil, nenavrhol súdneho exekútora. Uvedená skutočnosť teda neumožňuje pokračovať vo vykonávaní exekúcie. Z tohto dôvodu bolo opodstatnené rozhodnutie okresného súdu, ktorým exekúciu vedenú proti povinnej vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pričom nie je rozhodujúce v akom štádiu sa nachádza vykonávanie exekúcie, pretože zastavenie exekúcie v danej veci vyjadruje procesný následok voľného výberu osoby súdneho exekútora, ktorého oprávnený neoznačil.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.