Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoCsp/66/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, IČO: 04 355 211, so sídlom T.G. Masaryka 2392/17, Břeclav, Česká republika, zastúpeného advokátkou: Mgr. Zuzana Bírová, so sídlom Americká 2, Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., toho času D. XXX/XX, C., o zaplatenie 450,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -39 zo dňa 29. apríla 2022, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom nepriznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie rozsudok právne odôvodnil aplikáciou ust. čl. 18 ods. 2, čl. 19 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych veciach, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 písm. b), čl. 6 ods. 1, 2, 4 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, , , , , , , , , , , , , o ochrane spotrebiteľa, , veta prvá, , , o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „“), s poukazom aj na procesné ust. , , , , v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

3. Okresný súd vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky E. registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 450,- Eur, pričom pri registrácii uviedol svoje údaje. Pri registrácii a odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru žalovaný zároveň potvrdil, že súhlasí so zmluvou o úvere, ako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, a zároveň potvrdil, že údaje, ktoré žalobcovi ako veriteľovi poskytol, sú pravdivé a úplné. Na základe Smlouvy o úvěru č. 533475 zo dňa 12.7.2018 uzatvorenej v zmysle § 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákonníka a zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 450,- Eur, s poplatkom za poskytnutie úveru v sume 128,- Eur, s dobou trvania spotrebiteľského úveru 28 dní, pričom splatnosť bola dňom 9.8.2018. Celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť bola 528,- Eur a RPMN bola v sume 2513,26 %. Z výpisu z Obchodného registra vedeného Krajským súdom v Brne okrem iného vyplýva, že žalobca je zapísaný ako európska spoločnosť v obchodnom registri, a to od roku 2015, pričom došlo k cezhraničnej

fúzii a to k zlúčeniu obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOST a. s., IČO: 04 355 211, ako akciová spoločnosť, ktorá bola založená podľa práva Českej republiky s tým, že zmenila svoju právnu formu na európsku akciová spoločnosť s obchodnou firmou MINIHOTOVOST, SE ako nástupnickou spoločnosťou a obchodnou spoločnosťou MINIHOTOVOST a. s., IČO: 35 852 453 so sídlom Bratislava, Pribinova 25. Zanikajúca spoločnosť zanikla bez likvidácie a jej majetok prešiel na nástupnícku spoločnosť.

4. Okresný súd právne uzavrel, že žaloba nie je dôvodná. Jedná sa o právny vzťah s cudzím prvkom, a s poukazom na čl. 18 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 uzavrel, že je daná právomoc súdov Slovenskej republiky. Zmluvu o úvere uzavretú medzi stranami sporu posúdil ako spotrebiteľskú, nakoľko na jednej strane vystupuje žalovaný ako spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti a žalobca vystupoval ako dodávateľ. Na danú vec sa vzťahuje Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky. Spotrebiteľské zmluvy sú osobitne upravené v čl. 6 tohto nariadenia, ktorý súčasne ustanovuje, že bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Poukázal na bod 04. všeobecných podmienok poskytnutia úveru si strany sporu zvolili ako rozhodné právo právny poriadok Českej republiky. Prioritne sa zaoberal námietkou žalovaného, že žalobca nemá povolenie NBS na poskytovanie spotrebiteľských úverov na území SR. Táto informácia vyplýva z tlačovej správy NBS zo dňa 9.8.2018, kde Národná banka Slovenska upozornila, že spoločnosti MINIHOTOVOST, SE žiadne povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky neudelila, pričom poukázala na početné internetové stránky s doménou „.sk“, ktorých prevádzkovateľom je daná spoločnosť, ktorá ponúka spotrebiteľom peňažné pôžičky prostredníctvom internetovej stránky E., ktorá je v slovenskom jazyku. Okresný súd zistil, že na webovej stránke NBS pod subjektami finančného trhu nie je žalobca evidovaný. Vzhľadom na uvedené je potom nevyhnutné uzavrieť, že žalobca poskytol peňažné prostriedky žalovanému, bez potrebného povolenia. Súčasne však zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu nebola spotrebiteľským úverom v zmysle o spotrebiteľských úveroch, keďže zmluva bola uzavretá dňa 12.7.2018 a splatnosť poskytnutého úveru bola dojednaná na 9.8.2018, z čoho vyplýva že splatnosť nepresahuje 3 mesiace. Uzavrel, že žalobca poskytoval na území Slovenskej republiky úvery ako iný veriteľ podľa , pretože poskytnutý úver spĺňa podmienku uvedenú v a nespĺňa žiadnu z podmienok uvedených v , d), , až k) a až r) . Keďže žalobca ako nebankový subjekt a iný veriteľ poskytol žalovanému v postavení spotrebiteľa peňažnú pôžičku bez toho, aby mu bolo udelené zákonom v resp. vyžadované povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery, v zmysle cit. predmetná zmluva o úvere je zo zákona absolútne neplatným právnym úkonom. Na absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať a vyvodzovať z nej dôsledky aj bez návrhu (ex officio) z úradnej povinnosti a v ktoromkoľvek štádiu konania. Keďže potom predmetná zmluva o úvere je neplatná ako celok, neplatné sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru vyhlásené za jej neoddeliteľnú súčasť a teda i ich bod 04. o voľbe práva Českej republiky. Potom nedošlo účinne k voľbe rozhodného práva zmluvnými stranami (podľa čl. 6 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008) bolo potrebné na rozhodné právo aplikovať čl. 6 ods. 1 písm. b), za splnenia podmienky, že žalobca ako podnikateľ smeroval svoju činnosť na Slovenskú republiku, čo je nesporne zrejmé aj z vyššie citovanej tlačovej informácie NBS, v dôsledku čoho predmetný právny vzťah sa bude spravovať právnym poriadkom Slovenskej republiky podľa obvyklého pobytu spotrebiteľa - žalovaného. Preto bolo potrebné na vec aplikovať aj ustanovenia a nie český právny poriadok. Z dôvodu absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy o úvere bolo možné nárok žalobcu posúdiť iba ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a to ako plnenie z neplatného právneho úkonu s poukazom na . Vzhľadom na ustanovenie okresný súd skúmal, či nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy nie je premlčaný. S poukazom na ustanovenie a uzavrel, že žalobca v žalobe síce neuviedol, kedy presne žalovanému poskytol peňažné prostriedky, zmluva však bola uzavretá dňa 12.7.2018, možno teda dôvodne usudzovať, že žalobca poskytol peňažné prostriedky v uvedený deň. Už v tomto čase muselo byť zrejmé žalobcovi, ktorý v rozpore so zákonom na území Slovenskej republiky poskytoval úvery bez povolenia na činnosť od Národnej banky Slovenska, že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu. Subjektívna dvojročná lehota tak uplynula dňa 12.7.2020, a objektívna trojročná premlčacia lehota uplynula dňa 12.7.2021. Žalobca uplatnil

nárok zo zmluvy o úvere v upomínacom konaní dňa 19.7.2021, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej a trojročnej objektívnej premlčacej lehoty.

5. V konaní bol úspešný žalovaný, avšak v spore mu žiadne trovy konania nevznikli, preto okresný súd v súlade s základných princípov , zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodol priamo tak, že žalovanému náhrada trov konania nepriznáva. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 72/2018).

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorým navrhol jeho zrušenie a vrátenie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na , , , , . Argumentoval tým, že súhlasí s tým, že žalovaný má právne postavenie spotrebiteľa a zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľská. Nesúhlasí so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva. Spoločnosť vykonáva svoju činnosť na základe riadneho povolenia Českej národnej banky zapísaného v obchodnom registri vo forme poskytování nebo zprostředkování spotřebitelského úvěru. Žalobca teda je riadne registrovanou spoločnosťou s príslušným podnikateľským oprávnením, na základe ktorého poskytuje finančné služby v prostredí internetu, a to vo viacerých jazykových verziách (napr. aj českej – viď www.minihotovost.cz). Právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované Smernicou, a preto platí rovnako tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky ani podnik ani organizačnú zložku. Žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalovaného ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice. Podľa recitálu č. 9 Smernice úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. Dotýka sa to teda celého rozsahu žalovaného nároku, a to vrátane jeho príslušenstva, pretože v zmysle čl. 10 ods. 2 písm. d), f) a l) Smernice špecifikácia istiny, úroku a ďalších poplatkov a aj úrokov z omeškania sú povinnou obsahovou náležitosťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmysle Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t.j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak - veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo - veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (ale napr. v „svojej“ krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade žalobca veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike, a nie v Slovenskej republike. Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa resp. na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa je podstatne komplikovanejšou otázkou. Samotný recitál (odôvodnenie) k Nariadeniu Rím I, ako aj odborná literatúra však uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Súd prvej inštancie teda z hľadiska výhodnosti použitia príslušného právneho poriadku pre žalovaného ako spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle Smernice, dokonca sa skúmaniu výhodnosti úplne vyhol a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva Súkromného (Nariadenie Rím I.) založil na inštitúte práva verejného, ktorým nepochybne otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov je. Súd prvej inštancie konštatoval absolútnu neplatnosť zmluvy len na základe skutočnosti, že žalobca nemá v Slovenskej republike udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, ktorá naviac neznamená, že právny poriadok Českej republiky nie je pre spotrebiteľa menej výhodný ako slovenský. K nutnosti povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov udeleného NBS opakovane zdôraznil, že je subjektom existujúcim v ČR a vykonávajúcim činnosť na základe povolenia ČNB, teda majúcim príslušné podnikateľské oprávnenie na poskytovanie finančných služieb v prostredí internetu, a to vo viacerých jazykových verziách. S poukazom na základné pravidlá v Zmluve o fungovaní EÚ (čl. 49, čl. 54, čl. 56 - predtým čl. 49) a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (C–76/90 Manfred Säger, Cassis de Dijon, C–384/93) a recitálu č. 6 smernice žalobca dôvodil, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že

k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v ČR na základe oprávnenia udeleného ČNB prostredníctvom internetu je potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany NBS. Odvolací súd si musí podľa žalobcu urobiť jasný názor o výklade práva EÚ a pre prípad, že by potreboval jeho výklad, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s návrhom na konanie o prejudiciálnej otázke, pričom ak to neurobí, poruší právo žalobcu na spravodlivý proces. Pre úplnosť poukázal na to, že ani v prípade zahraničných bánk neplatí žiadna požiadavka pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na území SR a postačí len notifikácia príslušného orgánu dohľadu (t.j. ČNB) o zámere vykonávať činnosť na území SR NBS ( o bankách v znení neskorších predpisov). Uviedol, že NBS síce mohla upozorniť na akúsi nepovolenosť jeho činnosti, avšak do dňa podania odvolania žalobca neobdržal žiadnu informáciu od orgánu činného v trestnom konaní o nedovolenosti jeho činnosti a ani NBS nevykonala u neho žiaden dohľad, práve naopak dohľad vykonala ČNB. Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich podania pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (v ), preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže rozsudok je vecne správny, preto postupom podľa tento potvrdil.

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobu zamietol (zaplatenie sumy 450,- Eur s príslušenstvom), II. výrokom žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

10. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku/nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na spor aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil a tiež sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na odvolací súd iba konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

11. Predmetom konania je žaloba doručená Okresnému súdu Banská Bystrica ako kauzálne príslušnému ( ), ktorý v upomínacom konaní vydal platobný rozkaz sp. zn. -16 zo dňa 30.7.2021, ktorý žalovaný napadol odporom, pričom Okresný súd Banská Bystrica postúpil vec ako vecne a miestne príslušnému na jej prejednanie podľa 10 ods. 3 v spojení s o upomínacom konaní Okresného súdu Trnava.

12. Podanou žalobou (návrhom na vydanie platobného rozkazu) sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému, zaplatiť sumu 450,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 450,- Eur od 17.8.2018 do zaplatenia, na tom skutkovom základe, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky E. registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 450,- Eur. Žalovaný uzavrieť Smlouvu o úvěru č. 533475 zo dňa 12.7.2018 podľa zákona § 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úveru, na základe ktorej mal žalobca poskytnúť žalovanému úver vo výške 450,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými

nákladmi spojenými s úverom vo výške 128,- Eur. Deň splatnosti úveru bol dojednaný 9.8.2018 a doba trvania spotrebiteľského úveru bola dohodnutá na 28 dní. Celková čiastka ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť bola dojednaná vo výške 578,- Eur. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle uzatvorenej zmluvy, stal sa dlh splatný dňa 9.8.2018. Nakoľko žalovaný neuhradil dlh riadne a včas, žalobca dňa 19.7.2021 na upomínací súd podal žalobu (návrh na vydanie platobného rozkazu) o zaplatenie, ktorú súd prvej inštancie (ktorému bola vec postúpená upomínacím súdom) v celom rozsahu zamietol.

13. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že má právomoc rozhodovať a konať v predmetnom spore súd Slovenskej republiky, pretože na území Slovenskej republiky na žalovaný bydlisko, a ten má postavenie spotrebiteľa podľa s tým, že žalobca má postavenie dodávateľa podľa (čl. 18 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1215/2012 z 12. decembra 2012). Vzhľadom na existenciu cudzieho prvku sa súd prvej inštancie následne zaoberal otázkou rozhodného práva, keď s poukazom na čl. 6 ods. 1, 2, 3, nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008 (Rím I) mal zato, že je nutné aplikovať právo SR. Uviedol, že žalobca smeroval svoju podnikateľskú činnosť do krajiny, v ktorej mal žalovaný obvyklý pobyt, preto je daná existencia spojitosti medzi krajinou obvyklého pobytu spotrebiteľa a podnikateľskou činnosťou podnikateľa. Dospel k záveru, že na daný právny vzťah je nutné aplikovať právny poriadok SR, pretože zmluva uzatvorená medzi dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa a ani voľba rozhodného práva nemôže zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú poskytujú ustanovenia krajiny jeho obvyklého pobytu, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou (aj napriek dohode o rozhodnom právne zakotvenej v čl. 4 VOP, podľa ktorej na právny vzťah je nutné aplikovať ustanovenia práva Českej republiky).

14. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca poskytoval úvery na území Slovenskej republiky hoci nemal povolenie na vykonávanie tejto činnosti od NBS, z uvedených dôvodov žalobca však mohol poskytovať úvery spotrebiteľom len ako iný veriteľ v zmysle psím. c) v spojení s tým, že sa na jeho činnosť vzťahovali aj ustanovenia citovaného zákona. Vzhľadom na uvedené teda dospel k záveru o neplatnosti zmluvy, konkrétne s poukazom na pre rozpor zo zákonom, preto sa žalobca mohol domáhať len vydania bezdôvodného obohatenia titulom neplatnosti úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie následne na premlčanie zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadol ex offo s poukazom na v spojení s jeho prechodným ustanovením . Záverom uviedol, že ak si teda žalobca svoj nárok žalobou uplatnil na úpomínacom súde dňa 19.7.2021, tak tento nárok si uplatnil po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá mu uplynula dňa 12.7.2020, pretože žalobca už dňom poskytnutia finančných prostriedkov mal vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia, nakoľko si bol vedomý, že svoje finančné služby poskytuje na území SR bez povolenia, v dôsledku čoho je uzatvorená úverová zmluvy neplatná, ako aj po uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 12.7.2021. Žalobca v podanom odvolaní nesúhlasil so skutkovým sa právnym posúdením veci podľa slovenského právna v zmysle nariadenia Rím I, ani so záverom o absolútnej neplatnosti zmluvy, (len) preto, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, ako ani s nadväzujúcou námietkou premlčania.

15. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu sa odvolací súd primárne zaoberal rozhodným právom aplikovateľným na prejednávaný prípad.

16. Odvolací súd náležite preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v ktorom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s . Odôvodnenie rozhodnutia súd prvej inštancie tak odvolací súd považuje za vecne správne, pričom sa s jeho závermi v celom rozsahu stotožňuje a na tieto v zmysle poukazuje. V danom prípade je nepochybné, že pri zmluvnom záväzku je možné si určiť voľbu práva, avšak v prípade spotrebiteľa nesmie mu byť odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom. Na území Slovenskej republiky nie je možné poskytovať úvery a pôžičky spotrebiteľom veriteľmi bez povolenia alebo nad rozsah povolenia udeleného NBS. Keďže žalobca v čase uzatvorenia úverovej zmluvy nebol evidovaný v registri veriteľov NBS, čiže takýmto povolením nedisponoval (čo nebolo sporné s ohľadom na informáciu vyplývajúcu z tlačovej správy NBS

Slovenska zo dňa 9.8.2018, čo konštatoval súd prvej inštancie v odseku 31 odôvodnenia napadnutého rozsudku), uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi na území SR je konanie v rozpore so zákonom, ktoré konkrétne v spojení s zákona považuje za neplatné.

17. V danom prípade odvolací súd pre podporu správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza, že je zrejmé, že právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje spotrebiteľovi vo všeobecnosti širší záber právnej ochrany, čo nepochybne vyplýva napríklad aj z dikcie , , či , podľa ktorého neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Právna úprava neprijateľnosti zmluvných podmienok podľa slovenského je pre spotrebiteľa priaznivejšia, keďže ide o absolútnu neplatnosť, na rozdiel od konštrukcie neprimeraných dojednaní podľa českého Občanského zákonníku, na ktoré sa neprihliada, ibaže sa ich spotrebiteľ dovolá. Navyše česká právna úprava ochrany spotrebiteľa neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve je potrebné považovať aj ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Na základe uvedeného, s poukazom na čl. 6 ods. 1 a 2 nariadenia Rím I je nevyhnutné prijať záver, že dojednanie o rozhodnom práve Českej republiky je v tomto prípade neplatné. Totiž žalovaný ako spotrebiteľ uzavrel so žalobcom ako veriteľom zmluvu o úvere prostredníctvom elektronických prostriedkov tak, že žalovaný si žalobcu ako veriteľa vyhľadal cez internet z miesta svojho domova (Slovenská republika) takto s ním uzavrel zmluvu a žalobca mu následne poukázal bezhotovostne požadované peňažné prostriedky. Z uvedeného je mimo rozumných pochybností zrejmé, že žalobca ako podnikateľ poskytol žalovanému ako spotrebiteľovi úver minimálne tak, že svoju činnosť poskytovať pôžičky smeroval z Českej republiky aj do krajiny obvyklého pobytu žalobcu, teda do Slovenskej republiky.

18. S poukazom na čl. 6 ods. 2 citovaného nariadenia si strany mohli zvoliť iné rozhodné právo ako právo podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia (iné ako slovenské právo), avšak za predpokladu, že voľba rozhodného práva nezbaví spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia slovenského práva, od ktorých sa nemožno odchýliť. Inými slovami, ak si aj strany dohodli, že rozhodným právom bude české spotrebiteľské právo, slovenský spotrebiteľ nemôže byť zbavený ochrany podľa slovenského práva, od ktorého sa v prípade , a nemožno odchýliť. Preto právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je nevyhnutné posúdiť podľa slovenského práva, pretože ani dohoda strán o českom práve nemôže znamenať pre spotrebiteľa nepriaznivejšie postavenie vyplývajúce preňho z českého právneho poriadku v otázkach ochrany spotrebiteľa. Je potrebné zdôrazniť, že aj v prípade absencie voľby práva by bolo rozhodným právom slovenské právo, od ktorého sa nemožno v naznačených súvislostiach odchýliť.

19. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Slovenský podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, sú neprijateľné, a preto neplatné (ako aj dojednanie zmluvy o úvere v čl. 4 VOP).

20. Zmluva bola uzatvorená dňa 12.7.2018, pričom splatnosť poskytnutého úveru bola dojednaná na 9.8.2018, z čoho potom vyplýva, že jeho splatnosť nepresahuje 3 mesiace, a preto nie je spotrebiteľským úverom podľa . Žalobca na území Slovenskej republiky poskytoval úvery bez povolenia Národnej banky Slovenska v zmysle , resp. a odvolací súd je toho názoru, že táto spoločnosť je iným veriteľom podľa , pretože poskytnutý úver spĺňa podmienku uvedenú v a nespĺňa žiadnu z podmienok uvedených v , , , , až k) a až r) . Podľa sa na poskytnutý úver vzťahuje aj , ktorý sankcionuje zmluvu o úvere, ktorý bol poskytnutý bez povolenia na činnosť Národnej banky Slovenska, neplatnosťou. Na základe vyššie citovaných ustanovení aj odvolací súd dospel k záveru, že úverová zmluva č. 533475 je neplatná podľa , pretože žalujúca spoločnosť poskytovala úvery na území Slovenskej republiky bez povolenia na činnosť od Národnej banky Slovenska.

21. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalobcu, že na poskytovanie úverov a pôžičiek aj na území SR stačí, že má povolenie na poskytovanie úverov udelené ČNB. Ustanovenia o udelení povolenia sú kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť a vyžadovanie takéhoto povolenia nie je v rozpore s právom EÚ, ktoré povolenie sa vyžaduje od každého subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Nie je možné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole orgánu z iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských úverov v danom štáte. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil, že bez povolenia NBS je zmluva o úvere neplatná, a takýto záver nie je možné považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v inom členskom štáte.

22. Správnym bol postup súdu prvej inštancie, ktorý aplikoval nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), pričom správne použil a aplikoval čl. 6 ods. 1 písm. b) citovaného nariadenia a dospel k správnemu záveru o potrebe použiť na prejednávanú vec slovenský právny poriadok, keď bolo potrebné vychádzať z obvyklého pobytu spotrebiteľa, nakoľko bolo preukázané, že žalobca svoju činnosť smeruje i na Slovenskú republiku, čo je odvolaciemu súdu známe z jeho činnosti. Aplikáciu rozhodného práva súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zdôvodnil v odôvodnení svojho rozhodnutia, a preto nie je dôvodnou námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v tejto časti.

23. Na základe uvedeného v zhode so súdom prvej inštancie je nevyhnutné prijať záver o tom, že predmetná zmluva o úvere zo dňa 12.7.2018, bola neplatná od počiatku s tým, že žalobca vedel o tejto skutočnosti, pretože mal vedomosť o tom že nemá vydané oprávnenie na poskytovanie predmetných úverom na území Slovenskej republiky od NBS. Ak teda súd prvej inštancie prihliadajúc ex offo ( v spojitosti s § ) na premlčanie ustálil, že žalobca už okamihom poskytnutia finančných prostriedkov resp. v deň uzatvorenia úverovej zmluvy vedel o neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy, tak odvolací súd súhlasí s jeho názorom, že odo dňa 12.7.2018 začala žalobcovi plynúť dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa (plynúca v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby). Keďže žalobca si svoj nárok uplatnil až žalobou (návrhom na vydanie platobného rozkazu na upomínacom súde) dňa 19.7.2021, je zrejmé, že jeho nárok bol v tom čase premlčaný (v dôsledku plynutia subjektívnej premlčacej doby, ktorá plynula odo dňa 12.7.2018 resp. od kedy mal žalobca vedomosť o neplatnosti úverovej zmluvy t. j. o vydaní bezdôvodného obohatenia, ako v dôsledku plynutia trojročnej premlčacej doby dňa 12.7.2021).

24. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu uplatnené odvolacie dôvody označené žalobcom neboli naplnené, preto odvolací súd postupom podľa a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (vo výroku I.) ako vecne správny potvrdil, vrátane (závislého) II. výroku (nenapadnutého výslovne žiadnou odvolacou námietkou).

25. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

26. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle v spojení s ), o ktorom v zmysle v spojení s musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade si žalovaný náhradu trov konania neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

27. výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

28. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s základných princípov zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa v spojení s o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď žalobcovi žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

29. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).