Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2Tos-68-2013.pdf
PDF · 101.39 KB
Case nature
Subarea
2Tos/68/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Urbanovej a sudkýň JUDr. Evy Kyselovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na neverejnom zasadnutí konanom 4. septembra 2013 prejednal sťažnosť odsúdeného V. O. proti uzneseniu Okresného súdu Žilina, sp.zn. 28Nt/19/2012 z 25.6.2013 a takto
rozhodol:
Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Žilina, sp.zn. 28Nt/19/2012 zo dňa 25.6.2013.
Podľa § 399 ods. 2 Tr. por. návrh odsúdeného V. O., nar. XX.X.XXXX v E., trvale bytom E., ul. Q. č. XXXX/X, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Ružomberok, na povolenie obnovy konania, v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3T/103/2007 z a mi e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením Okresný súd Žilina postupom podľa § 41b ods. 1 Zák. č. 38/1993 Z.z., § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného V. O. na povolenie obnovy konania.
Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tak, že v danom prípade neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 394 ods. 1 Tr. por. a odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania neuviedol také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by buď samy osebe alebo v spojení s už známymi skutočnosťami a vykonanými dôkazmi mohli viesť k inému rozhodnutiu ohľadne viny alebo trestu.
Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený sťažnosť, a to bezprostredne po jeho vyhlásení. Sťažnosť odôvodnil sám i prostredníctvom obhajkyne. V písomnom podaní, ktoré bolo okresnému súdu doručené, dňa 27.6.2013, dňa 1.7.2013 a dňa 12.8.2013, tvrdil, že návrh na povolenie obnovy konania podal na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 28.11.2012, sp.zn. PL.ÚS 106/2011, ktorým Ústavný súd rozhodol, že § 41 ods. 2 Tr. zák. nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR. Práve uvedené ustanovenie je súčasťou jeho rozsudku. Podľa jeho názoru i v súčasnosti vykonáva trest, ktorý je protiprávny, a okrem iného nie je ani v súlade s Ústavou SR. Podľa Ústavy má nárok na spravodlivý proces a trest. Pri použití pôvodného § 41 ods. 2 Tr. zák. v jeho prípade, a v prípade iného páchateľa, u ktorého bude použitý novelizovaný § 41 ods. 2 Tr. zák., to bude v praxi vyzerať tak, že tresty budú diametrálne odlišné a pritom budú použité identické paragrafy. V jeho prípade za použitia pôvodného ustanovenia musel súd uložiť mu trest s minimálnou spodnou hranicou 15 rokov. Pokiaľ bolo u neho použité ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d) Tr. zák. (dohoda o vine a treste) mohol mu byť, a zároveň mu aj bol uložený trest znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu, teda 10 rokov. Po novelizácii § 41 ods. 2 Tr. zák. spodná hranica trestnej sadzby ostáva konštantná, a pri aplikácii inštitútu dohody o vine a treste môže súd uložiť trest znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu sadzby, teda 6 rokov a 8 mesiacov. Práve v tomto vidí a cíti nespravodlivosť, a podaním návrhu na povolenie obnovy konania by chcel túto
nespravodlivosť a nezákonnosť napraviť. Okresný súd na verejnom zasadnutí na jednej strane pripustil možnosť prijatia návrhu na povolenie obnovy konania na základe rozhodnutia Ústavného súdu zo dňa 28.11.2012, avšak na druhej strane konštatoval, že trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov, ktorý mu bol uložený, je pre neho adekvátny a primeraný vzhľadom k povahe a závažnosti trestného činu. Podľa sťažovateľa súdu neprislúchalo v konaní o jeho návrhu prehodnocovať a hodnotiť závažnosť trestného činu a zaoberať sa primeranou výškou trestu. Rovnako súd nepostupoval podľa všeobecne záväzných nariadení a ustanovení Ministerstva spravodlivosti SR ako aj Najvyššieho súdu SR, ktoré boli vydané v súvislosti so zmenou ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil, navrhovanú obnovu konania vo veci 3T/103/2007 povolil, a vec podľa 404 ods. 2 Tr. por. vrátil do prípravného konania.
Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli spôsobiť jeho nesprávnosť. Následne zistil, že sťažnosť odsúdeného bola podaná v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak je nedôvodná.
Krajský súd ako súd nadriadený, po preskúmaní predloženého spisu zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu bolo vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Výrok, ktorým bol zamietnutý návrh odsúdeného V. O. na povolenie obnovy konania je v podstate správny, a zodpovedá stavu veci a zákonu. Formálne pochybenie napravil krajský súd svojim vlastným rozhodnutím. Odôvodnenie napadnutého uznesenia je dostatočné, presvedčivé a zodpovedá ustanoveniu § 176 ods. 2 Tr. por.
Nadriadený súd po splnení preskúmavacej povinnosti predloženej veci považuje za potrebné uviesť nasledovné:
Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Povinnosť vyplývajúca z citovaného zákonného ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por., t.j. zistiť skutkový stav veci náležite a v takej kvalite, aby o ňom nevznikli dôvodné pochybnosti, platí nielen pre rozhodovanie o otázke viny a trestu, či nároku na náhradu škody, ale aj pre rozhodovanie ktorejkoľvek otázky, ktorú treba v trestnom konaní riešiť. Uplatňuje sa v každom štádiu trestného konania, teda aj v konaní o povolenie obnovy konania. Preto náležite musí byť zistené tiež to, či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. a z týchto zistení treba vychádzať pri rozhodovaní.
Odsúdený V. O. podal návrh na povolenie obnovy konania opierajúc sa o nález Ústavného súdu SR z 28.11.2012, sp.zn. PL.ÚS 106/2011, zverejnený 21.12.2012 pod číslom 428/2012 Z.z. a § 41b ods. 1 Zákona č. 38/1993 Z.z.
Treba pripomenúť, že Okresný súd Žilina rozsudkom sp.zn. 3T/103/2007 zo dňa 18.6.2007 schválil dohodu o vine a treste uzavretú medzi odsúdenými V. O. a O. Q. a Okresnou prokuratúrou Žilina, na základe ktorej bol V. O. právoplatne uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. a) Tr. zák. a z prečinu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 2 Tr. zák. a odsúdený podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 2 písm. b) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo
výmere 10 rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že odsúdenému V. O. bol uložený trest za použitia tzv. asperačnej zásady (zostrenia trestu).
Podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., účinného do 21.12.2012, ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2012 v pléne o návrhu Krajského súdu v Prešove na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, čl. 50 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodol tak, že v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takou skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.
So zreteľom na skutočnosť, že v zmysle vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu bola zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení § 41 ods. 2 Tr. zák., ktorou sa prikazovalo súdu pri ukladaní trestu podľa asperačnej zásady tento uložiť nad jednu polovicu trestnej sadzby odňatia slobody určenej podľa prvej vety § 41 ods. 2 Tr. zák., ide o situáciu predpokladanú v ustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
V zmysle § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. „ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku“.
Z uvedeného vyplýva, že nález Ústavného súdu a strata účinnosti vyššie citovaného ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák., prvá veta, časť za bodkočiarkou sa považuje za „skutočnosť súdu skôr neznámu“ v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.
Pri posudzovaní podmienok obnovy konania i podľa citovaného ustanovenia zákona (§ 394 ods. 1 Tr. por.) súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk:
- či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu neznáme,
- či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní mohli viesť k inému rozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné rozhodnutie uvedené v ods. 1 § 394 Tr. por.
Záver súdu o tom, či existencia nových skutočností, či nových dôkazov je spôsobilá odôvodniť iné než pôvodné právoplatné rozhodnutie, nemožno ustáliť iným procesným postupom, len porovnaním doposiaľ vykonaných dôkazov s dôkazným významom novotvrdených skutočností alebo novovykonaných dôkazov, a to v intenciách ust. § 2 ods. 12 Tr. por., pričom taký postup nie je v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 2 ods. 19 Tr. por. Preto už v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania musí súd hodnotiť nové skutočnosti a nové dôkazy z hľadiska ich významu vo vzťahu k preskúmavanému právoplatnému rozhodnutiu, a nemôže sa obmedziť len na strohé konštatovanie existencie s tým, že k hodnoteniu nových skutočností alebo dôkazov pristúpi až po tom, ako na ich podklade povolí obnovu konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že povolenie obnovy konania, na ktorú má dopad nález Ústavného súdu, nie je v každej takejto veci obligatórne. Obnova konania, pokiaľ ide o výrok o treste, by mala slúžiť na nápravu trestu, ktorý sa javí byť neprimeraným v dôsledku použitia ústavným súdom zrušeného ustanovenia, a nie na formálnu nápravu rozhodnutia ako takého v dôsledku použitia zrušeného ustanovenia Trestného zákona.
V konaní o povolení obnovy konania v zásade neplatí revízny princíp, podľa ktorého by bol súd oprávnený skúmať správnosť všetkých výrokov napadnutého rozhodnutia. Z týchto dôvodov je súd v zásade oprávnený zaoberať sa iba tými výrokmi, pri ktorých sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy konania. To znamená, že iba pri tých výrokoch rieši otázku, či v návrhu uvedené skutočnosti alebo dôkazy by samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi mohli odôvodniť ich zmenu. Z toho však súčasne vyplýva, že súd nie je oprávnený povoliť obnovu konania pri tých výrokoch preskúmavaného rozhodnutia, pri ktorých nie sú uvedené podmienky splnené, aj keď sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy konania, aj pokiaľ ide o tieto výroky.
Odsúdený V. O. podal návrh na povolenie obnovy konania len vo vzťahu k výroku o treste rozsudku Okresného súdu Žilina, sp.zn. 3T/103/2007. V konaní o povolenie obnovy konania nadriadený súd skúmal, či vzhľadom na nález ústavného súdu, ktorý je novou skutočnosťou súdu skôr neznámou, by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Po vykonaní prieskumu pôvodného výroku o treste krajský súd zistil, že návrh na povolenie obnovy konania nie je dôvodný, pretože pôvodne uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu, ani k pomerom páchateľa, a uložený druh trestu nie je ani v zrejmom rozpore s účelom trestu. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že trest je primárne určovaný zákonom (zákonnou trestnou sadzbou), a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným zákonom.
Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený
čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj krajský súd zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).
V predloženej veci ako už bolo uvedené bol V. O. uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. a) Tr. zák., za spáchanie ktorého Trestný zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody v rozpätí od 10 do 15 rokov a z prečinu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 2 Tr. zák., za spáchanie ktorého Trestný zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody až na 5 rokov.
V pôvodnom konaní súd aplikoval ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zák., ale zároveň tiež ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d) Tr. zák., v zmysle ktorého znížil trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom, a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.
V tejto súvislosti treba uviesť, že už prvostupňový súd reagoval na výhrady sťažovateľa, ktorý tvrdil a tvrdí, že s poukazom na nález Ústavného súdu SR z 28.11.2012 trest, ktorý mu bol uložený v pôvodnom konaní a ktorý vykonáva, je nespravodlivý a nezákonný. Sťažovateľa treba poučiť, že pre aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d) Tr. zák. je potrebné splniť určité podmienky a len potom súd môže (nie musí) znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom. V žiadnom prípade takýto postup nie je obligatórny.
K osobe odsúdeného V. O. treba poznamenať, že v odpise registra trestov má do 18.6.2007 sedem záznamov o odsúdení, dokonca i pre rovnaký trestný čin. Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 5T/542/2001, právoplatným dňa 6.2.2003 bol uznaný vinným, okrem iného i z trestného činu podľa § 187 ods. 1 písm. b), d) Tr. zák. účinného do 31.12.2005, a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, ktorý si vykonal dňa 29.7.2005. Potom je potrebné zdôrazniť, že ak páchateľ už v minulosti spáchal trestný čin, môže súd zo zhodnotenia konkrétnych okolností minulého a súčasného trestného činu vyvodiť príslušné závery, pokiaľ ide o postoj páchateľa k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, najmä či páchateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti alebo či spáchanie trestných činov je v inak riadnom živote páchateľa len náhodné, aký je stupeň a povaha mravného narušenia páchateľa, aká je možnosť jeho nápravy a pod. Ak však páchateľ už bol za trestný čin odsúdený, môže súd okrem uvedených skutočností hodnotiť tiež ďalšie skutočnosti a robiť z nich závery. Hodnotí najmä aký účinok malo na páchateľa predchádzajúce odsúdenie a uloženie trestu, prípadne aký účinok mal na neho výkon uloženého trestu.
S ohľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že odsúdený V. O. je osoba, ktorá má sklon k páchaniu trestnej činnosti. Účel trestu z hľadiska individuálnej prevencie sa pri predchádzajúcich odsúdeniach odsúdeného minul účinkom, t.j. predchádzajúce tresty nesplnili svoj cieľ, pretože odsúdený opakovane páchal trestnú činnosť.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti, krajský súd považoval trest, ktorý bol V. O. uložený v pôvodnom konaní vo výmere 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a generálnej prevencie s tým, že takýto trest aj v plnej miere odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť jeho nápravy. Teda, ak senát Okresného súdu Žilina v predloženej veci návrh odsúdeného V. O. na povolenie obnovy konania zamietol, rozhodol správne a zákonne.
V posudzovanom prípade však prvostupňový súd pochybil, keď vo výrokovej časti dotknutého uznesenia uviedol ustanovenie § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z., pretože procesný postup v predloženej veci upravuje ustanovenie § 399 ods. 2 Tr. por. Išlo o formálny nedostatok, ktorý nadriadený súd napravil vlastným rozhodnutím tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.