Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_21CoE-129-2013.pdf
PDF · 98.07 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoE/129/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného Rapid Life životná poisťovňa, a.s., Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., Užhorodská 21, Košice, IČO: 47 231 785, proti povinnej S. K., bytom P. XXX, o vymoženie 29,21 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2Er/449/2012-110 zo dňa 26.03.2013 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Eriky Beňovej, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu je neprijateľnou podmienkou.
Oprávnený v odvolaní navrhol uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci kompetencií podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1, O.s.p. bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení noviel, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinným uzavreli poistnú zmluvu, pričom v tomto právnom vzťahu povinný vystupoval ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú formulárovú zmluvu.
Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej zmluvy. Najvyšší súd SR už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011.
Odvolací súd nenašiel dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa § 53 ods. 4 OZ je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ bolo upravené v OZ až od 01.01.2008 a teda nie je aplikovateľné na predmetnú vec. Spotrebiteľská zmluva bola uzavretá dňa 01.03.2007. Na veci to však nič nemení, pretože súdu nič nebráni judikovať nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1 OZ zakotvenej do zákona od 01.04.2004.
V tom smere odvolací súd poukazuje aj na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“
Rozhodcovská doložka, ako vyplýva z všeobecných obchodných podmienok, vyžaduje riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Ide teda o neprijateľnú podmienku v zmysle generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1 OZ.
Podľa oprávneného zo znenia Všeobecných poistných podmienok vyplýva, že medzi účastníkmi išlo o jednoznačné individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, keďže povinný podľa vlastnej vôle mohol a nemusel osobitne podpísať rozhodcovskú doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach.
Táto odvolacia námietka oprávneného je nedôvodná. Zo spisu vyplýva, že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich XV. časti - Rozhodcovské konanie, pričom v súlade s ustanovením § 788 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, všeobecné podmienky poistenia (poistné podmienky) tvoria súčasť poistnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia tohto ustanovenia, poistné podmienky sú záväzné a sú obligatórnou súčasťou poistnej zmluvy.
Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam.
Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi - povinnému predložená, je skôr o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok, čo predstavuje nekaloobchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
V čase rozhodovania odvolacieho súdu oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie, resp. že by si povinný vymieňoval rozhodcovské konanie (§ 53 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka).
Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok len kvôli nadpisu „ďalšie zmluvné dojednania“, ktorý ani nekorešponduje s presným označením inštitútu. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že posledná veta bodu 2 osobitného zmluvného dojednania znie „Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku“. Aj keď je pravdou, že na všeobecných poistných podmienkach sa nachádzajú 2 podpisy povinného a to jednak pod textom 11-tich strán zmluvných podmienok a následne aj pod textom označeným ako „ďalšie zmluvné dojednania“, ide o takmer súvislý 11 stranový text vyhotovený drobným písmom (ktorý je rozdelený len označením miesta, dňa a podpisu povinného), pričom znenie osobitných dojednaní je vyhotovené rovnakým písmom ako zvyšných takmer 11 strán všeobecných podmienok. Je preto možné konštatovať, že aj rozhodcovská doložka v tomto prípade splynula s všeobecnými poistnými podmienkami.
Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti § 90 ods. 3 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde oprávnený má možnosť nájsť modus vivendi, ak tak vehementne chce docieliť arbitrážny proces pre spotrebiteľa.
Konečne odvolací súd poznamenáva, že inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2). V tomto prípade bola rozhodcovská doložka navrhnutá dodávateľom vopred na predpísanom tlačive o čom svedčí aj to, že jedinými údajmi, ktoré boli do všeobecných obchodných podmienok dopisované rukou, boli údaje o osobe poistníka, osobe konajúcej za poisťovňu, číslo poistnej zmluvy a dátum a miesto podpisu zmluvy.
Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy, neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie. Naopak, ide o sofistikované docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly, čo odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 „O nekalých obchodných praktikách“, články 5 a nasl.
Javí sa nanajvýš nevierohodné, že zrazu si spotrebitelia osobitne vyjednávajú rozhodcu, o pravidlách postupu ktorého, zdá sa, nemajú ani tušenia a oprávnený nemôže očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Aj exekučné konanie je konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom, Mostaza Claro, Pannom), ako aj v zmysle Charty základných práv Európskej únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľa (čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).
K tomu navyše odvolací súd poukazuje na znenie predmetnej rozhodcovskej doložky, podľa ktorého je dôvodom jej uzavretia „účelnosť, praktickosť a rýchlosť konania“. Takéto znenie vytvára pre spotrebiteľa klamlivý dojem, že rozhodcovské konanie má v porovnaní so súdnym konaním len samé výhody a že je v záujme samotného spotrebiteľa. Nie je v ňom žiadna zmienka o tom, že v rozhodcovskom konaní mu (ako žalovanému) nebude poskytnutý taký priestor na uplatnenie procesných práv na obranu proti uplatnenému nároku, ako mu poskytujú procesné predpisy v prípade konania pred súdom. Napr. už zo samotného rozhodcovského rozsudku vyplýva, že odporcovi (ako žalovanému) bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanú sumu v lehote 5 dní od jeho doručenia, alebo v rovnakej lehote podať odpor. V porovnaní s konaním pred súdom (v prípade vydania platobného rozkazu) bol teda žalovaný v rozhodcovskom konaní ukrátený o možnosť podania odporu v rozsahu 10 dní, t.j. až o 2/3 času, ktorý
mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Navyše z poučenia rozhodcovského rozsudku (v spise na č.l. 6) vyplýva, že podmienkou prihliadania na odpor je zaplatenie poplatku vo výške 70 eur. Už len samotná táto skutočnosť zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, pretože v prípade súdneho konania by bol žalovaný ako spotrebiteľ v zmysle § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch od súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu oslobodený. Navyše ani keby nešlo o osobu oslobodenú od súdnych poplatkov, Občiansky súdny poplatok nepodmieňuje prihliadanie na podaný odpor zaplatením súdneho poplatku. Z poučenia rozhodcovského rozsudku ďalej vyplýva, že poplatok za prípadný odpor proti rozhodcovskému rozsudku je splatný spolu s podaním odporu (teda taktiež do 5 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku) a jeho výška ďaleko prevyšuje súdny poplatok, ktorý by bol (za predpokladu, že by išlo o poplatníka, ktorý nie je oslobodený od súdneho poplatku) žalovaný povinný platiť v prípade súdneho konania. Stanovený poplatok 70,- eur dokonca vyše dvojnásobne prevyšuje výšku uplatnenej istiny (29,21 eur). V poučení rozhodcovského rozsudku pritom nie je ani zmienka o tom, že by žalovaný mal možnosť požiadať o oslobodenie od poplatku. Podmieňovať uplatnenie práva spotrebiteľa na obranu proti uplatnenému nároku podaním odporu proti rozhodcovskému rozsudku vydanému len na základe tvrdení žalobcu (teda de facto vykonanie vôbec prvého úkonu žalovaného spotrebiteľa v konaní) tým, že spotrebiteľ musí zaplatiť poplatok (v tomto prípade dokonca prevyšujúci dvojnásobok uplatnenej istiny, pričom túto povinnosť je potrebné splniť lehote 5 dní od doručenia rozsudku), pretože inak sa na jeho odpor neprihliadne, je hrubým porušením práv spotrebiteľa a vážnym spôsobom obmedzuje jeho možnosti účinne sa brániť proti uplatnenému nároku. Takýto postup úplne ignoruje princípy, na ktorých je založené občianske súdne konanie (rovnosť účastníkov, zákaz diskriminácie), obmedzuje právo účastníka brániť sa proti podanej žalobe, resp. toto právo podmieňuje rýchlym zaplatením vysokého poplatku a to bez ohľadu na majetkové možnosti tohto účastníka, čo je diskriminujúce. Ústava Slovenskej republiky v článku 12 ods. 2 zaručuje základné práva a slobody na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Oprávnenie podať odpor proti rozhodcovskému rozsudku (tak ako je naformulované v jeho poučení) však v konečnom dôsledku patrí len žalovaným, ktorí sú schopní a ochotní zaplatiť poplatok 70 eur v lehote 5 dní od doručenia rozsudku a žalovaní, ktorí takúto možnosť nemajú, sú vystavení správoplatneniu rozhodcovského rozsudku bez toho, aby sa k uplatnenému nároku vôbec mali možnosť vyjadriť. Ako je vyššie uvedené, v zmysle poučenia rozhodcovského rozsudku je podmienkou prihliadania na odpor zaplatenie poplatku za podanie odporu, ktorý je 70 eur a ktorý je splatný spolu s podaním odporu. Takáto formulácia nepochybne odrádza žalovaného spotrebiteľa od uplatnenia svojho procesného práva podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu a to najmä za stavu, keď poplatok, ktorý má zaplatiť za podaný odpor (čo v konečnom dôsledku ani nezaručuje jeho úspech v spore a ani to, že mu tento poplatok bude nahradený vo forme náhrady trov), predstavuje vyše dvojnásobok istiny, ktorá je v konaní uplatnená. Takto stanovená poplatková povinnosť môže viesť k rezignovaniu spotrebiteľa a jeho následného upustenia od bránenia sa proti uplatnenému nároku.
Podľa § 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.
Ako je vyššie uvedené, v tomto prípade je právo žalovaného spotrebiteľa na uplatnenie práva brániť sa proti podanej žalobe značne obmedzené, pravidlá rozhodcovského konania (uplatnené v konaní) sú nastavené v prospech žalobcu a v neprospech žalovaného. Nie je preto možné konštatovať, že účastníkom konania je poskytovaná rovnaká možnosť na uplatnenie svojich práv.
Odvolací súd uvedeným konštatovaním nehodnotí hmotnoprávne posúdenie uplatneného nároku vykonané rozhodcovským orgánom v rozhodcovskom rozsudku. Na uvedené skutočnosti však bolo potrebné poukázať na zdôraznenie toho, že podľa znenia rozhodcovskej doložky je dôvodom jej uzavretia „účelnosť, praktickosť a rýchlosť“, avšak v konečnom dôsledku je účelom rozhodcovského konania zjednodušenie prístupu žalobcu k rýchlemu vydaniu exekučného titulu na úkor spotrebiteľa eliminovaním jeho práva brániť sa proti uplatňovanému nároku, pričom spotrebiteľ o týchto skutočnostiach (vzhľadom na znenie rozhodcovskej doložky) nemohol mať vedomosť.
Nie je pritom potrebné aplikovať ani nepriamy účinok Smernice na to, aby bolo možné skonštatovať, že oprávnený ako dodávateľ mal v čase uzatvárania zmluvy explicitne zakázané dojednávať v typových
zmluvách podmienky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície (porov. rozsudok súdneho dvora MOSTAZA CLARO , bod. 25), by rovnako nemali byť žiadne pochybnosti.
Z uvedeného (aj zo Smernice) teda vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci.
Ako už odvolací súd uviedol, stotožňuje sa s odôvodnením zo strany prvostupňového súdu a platí to aj pokiaľ ide o zdôvodnenie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. O takýto prípad ide aj v predmetnej veci, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu o tom, že rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností považuje za neprimeranú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s platným právom.
K odvolacej námietke oprávneného, že arbitrážny rozsudok, ktorý je exekučným titulom, spĺňa všetky podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti, odvolací súd uvádza, že materiálna právoplatnosť je síce veľmi dôležitou vlastnosťou súdneho rozhodnutia, pretože súvisí s dôležitým princípom právnej istoty vyplývajúcim z právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). Treba však povedať aj to, že sám zákon počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodnutia. Napríklad súd nie je viazaný podľa § 135 ods. 1 O.s.p. rozhodnutím priestupkového orgánu v blokovom konaní, ďalej pri mimoriadnych opravných prostriedkoch a pod.
V predmetnej veci zákonodarca výslovne upravil prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a aj v tejto otázke odvolací súd odkazuje na prvostupňové rozhodnutie. Nie je akceptovateľný názor, že exekučné súdy by tak mohli postupovať vždy. Postup prvostupňového súdu bol založený na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní). Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM).
Pokiaľ sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať dokazovanie, v súvislosti s čím poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 60/04, tu odvolací súd dáva do pozornosti oprávneného, že predmetné rozhodnutie Ústavného súdu SR sa týkalo odkladu exekúcie do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o návrhu povinného na odklad exekúcie, ktorú exekučný súd povolil (v okolnostiach prípadu išlo o finančné prostriedky na účte povinného v banke). Oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov , oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bola žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Exekučný súd sa s istotou a najmä presvedčivým spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležite zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia žiadna pochybnosť, ktorú by bolo potrebné odstraňovať akýmkoľvek spôsobom, nevyplýva. Vo vzťahu k tomuto záveru odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2013, sp. zn. 3 Cdo 74/2012, v zmysle ktorého „V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o
poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.“ Z toho istého dôvodu je neopodstatnená aj námietka oprávneného spočívajúca v tom, že malo byť porušené jeho právo na zákonného sudcu z dôvodu, že dokazovanie malo byť vykonané na pojednávaní. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a to v súlade s článkom 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 5 písm. g) zákona č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch. Prvostupňový súd rozhodol správne a s doplnením dôvodov v súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu ako správne s osvojením si dôvodov uvedených v napadnutom uznesení (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Odvolací súd odmieta argumenty oprávneného, že rozhodcovská doložka bola v tomto prípade jednoznačne dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka v zmysle ust. § 53 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. V súlade s tým, čo odvolací súd na podporu správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu uviedol, nemožno totiž očakávať právnu istotu a legitímne očakávania tam, kde bolo porušené právo, ako sa to stalo aj v prípade predmetnej poistnej zmluvy.
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú zmluvu nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.