Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-2-2013.pdf
PDF · 183.98 KB
Case nature
Subarea
20S/2/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: MARKO EFEKT TRADE, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 1825, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 438 120, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s.r.o., Dončova 1451/21, 034 01 Ružomberok, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100902/11043/2010/Ne zo dňa 17.10.2012, takto jednomyseľne
rozhodol:
Krajský súd v Žiline rozhodnutie žalovaného č. 1100902/11043/2010/Ne zo dňa
17. októbra 2012 a rozhodnutie Colného úradu Žilina č. 40697/2009-6031 7892/2009-6031/SDL08/533 zo dňa 11. decembra 2009 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi, na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s.r.o. Ružomberok, trovy konania vo výške 70,- Eur z titulu súdneho poplatku a vo výške 566,03 Eur z titulu trov právneho zastúpenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR, Bratislava (ďalej len žalovaný) č. 1100902/11043/2010/Ne zo dňa
17.10.2012, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Colného úradu Žilina č. 40697/2009-6031 7892/2009-6031/SDL08/533 zo dňa 11.12.2009 (ďalej len prvostupňový orgán), ktorým bola žalobcovi ako právnickej osobe podľa § 47 ods. 2 písm. i) zák. č. 105/2004 Z.z. uložená pokuta vo výške 1.659,69 eur, pretože sa dopustil správneho deliktu podľa § 47 ods. 1 písm. i) zák. č. 105/2004 Z.z., keď v rámci daňovej kontroly, ktorú správca dane vykonal od 04.09.2007 do 11.07.2008, a ani dodatočne, nevedel colnému úradu preukázať pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu, ktorú podľa oznámenia o príjme, výdaji a stave zásob v spotrebiteľskom balení a liehu za kalendárny mesiac december 2006 mal v množstve 2 ks, v balení 0,7 litra, 30% od subjektu Anton Vozatár, Dolný Kubín a v množstve 3 ks, v balení 1 liter, 38% od subjektu Ing. Pavol Opárty, Oravská Lesná. Žalovaný v konaní poukázal na § 47 ods. 1 písm. i) a § 47 ods. 2 písm. i) zák. č. 105/2004 Z.z. a konštatoval, že sa stotožňuje so skutkovým a právnym posúdením veci prvostupňového správneho orgánu. Poukazoval na platobný výmer č. 41937/2008-6074 zo dňa 25.07.2008, ktorým bola žalobcovi vyrubená spotrebná daň z liehu vo výške 14,67 eur a ktorý nadobudol právoplatnosť 09.09.2008, na základe ktorého bolo preukázané, že žalobca nevedel v konaní preukázať, v súlade so zákonom, spôsob nadobudnutia liehu, ktorého príjem uviedol v oznámení o príjme, výdaji a stave zásob spotrebiteľského balenia za obdobie kalendárneho mesiaca december 2006 od subjektov Anton Vozatár, Dolný Kubín v množstve 2 ks, v
balení 0,7 litra, 30% a od Ing. Pavla Opártyho, Oravská Lesná v množstve 3ks, v balení 1 liter, 38%, s tým, že účastník konania v tomto konaní nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia predmetného liehu, čím v dôsledku toho naplnil následne aj skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 47 ods. 1 písm. i) zák. č. 105/2004 Z.z., pre ktorý bola žalobcovi uložená pokuta napadnutým rozhodnutím. Žalovaný k námietke žalobcu, ohľadne nerešpektovania základných zásad daňového konania, konštatoval, že k porušeniu základných zásad daňového konania v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb., podľa jeho názoru, nedošlo, keď žalobca sa mal možnosť k veci vyjadriť, čo realizoval v písomnej forme doručením vyjadrenia zo dňa 05.10.2009, ďalej konštatoval, že podľa jeho názoru nie je podstatné akou formou sa daňový subjekt ku skutočnostiam v daňovom konaní vyjadrí, či ústne na ústnom pojednávaní do zápisnice správcu dane, alebo inou formou.
K námietke žalobcu, ktorú v konaní vzniesol dňa 24.09.2009, žalovaný v rozhodnutí uviedol, že z predloženého materiálu vyplýva, že ohľadom vznesenej námietky zaujatosti colný úrad vyrozumel odvolateľa listom č. 38766/2009-6038 zo dňa 23.11.2009, keď konštatoval, že žalobca nedoplnil dôležité skutočnosti potrebné na kvalifikované rozhodovanie vo veci námietky a reklamácie, lebo námietku v rámci daňovej kontroly podľa § 15 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. si do doručenia výzvy podľa § 15 ods. 10 zák. č. 511/1992 Zb. neuplatnil a správcovi dane nedoložil žiadne skutočnosti, o ktorých by sa dozvedel v rámci daňového konania, najneskôr 8 dní pred ich uvedením do zápisnice alebo podaním písomného podania v prípadoch ustanovených zákonom č. 511/1992 Zb.. Žalovaný konštatoval, že táto námietka, v súvislosti s namietaným vydaním nezákonného rozhodnutia, nemá relevanciu.
K námietke, že napadnuté rozhodnutie ako celok je nepreskúmateľné, nedostatočne odôvodnené a vecne nesprávne a vychádza z neúplného zisteného skutkového stavu, ktoré žalobca konkretizoval tým, že z jeho strany nedošlo k spáchaniu správneho deliktu podľa § 47 ods. 1 písm. i) zák. č. 105/2004 Z.z., nakoľko sporný lieh mal nadobudnúť kúpou od spoločnosti SAXUM CAMÍN, s.r.o., o čom predložil správcovi dane daňový doklad, pričom z tohto nadobudnutého liehu mal 2 ks balení 0,7 litra s 30% obsahom alkoholu dodať odberateľovi Antonovi Vozatárovi, o čom svedčí dodací list V 060108 zo dňa 16.12.2006, pričom menovaný podnikateľ mal uvedený tovar žalobcovi vrátiť, čoho potvrdením má byť vystavený zjednodušený daňový doklad z 18.12.2006 č.*0057/0007 a tiež 3 ks spotrebného balenia v 1 litrovom balení 38% alkoholu mal predať odberateľovi Ing. Pavlovi Opártymu, o čom mal svedčiť dodací list č. V 060255 zo dňa 27.12.2006, avšak menovaný podnikateľ mal uvedený tovar žalobcovi vrátiť, čoho potvrdením mal byť doklad - účtenka č. 02/15/0046 zo dňa 29.12.2006, pričom žalobca tvrdil, že predmetný tovar od uvedených subjektov mu bol následne vrátený a z tohto dôvodu ho ďalej mal vykazovaný v účtovníctve, žalovaný v rohodnutí konštatoval, že tvrdenia žalobcu neboli vykonaným dokazovaním potvrdené, pričom dôkazné bremeno pri preukazovaní pôvodu a spôsobu nadobudnutia liehu nenesie správca dane, ale spočíva na daňovom subjekte. Konštatoval, že žalobca, ako daňový subjekt, dôkazné bremeno v konaní neuniesol.
K námietke žalobcu, že správne orgány ignorovali návrh žalobcu na predloženie listinných dôkazov, na vykonanie výsluchu svedkov J. R., Antona Vozatára, Ing. Pavla Opartyho, ako aj R. J., žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že dokazovanie vykonáva správca dane a v prípade navrhnutých dôkazov, pri ktorých by išlo o preukazovanie skutočností, ktoré sú preukázané inými dôkazmi, nie je povinnosťou správneho orgánu návrhu na vykonanie takýchto dôkazov vyhovieť. Konštatoval, že skutkový stav v danej veci bol zistený Colným úradom Žilina dostatočne a boli splnené podmienky pre naplnenie deliktuálnej zodpovednosti žalobcu.
Námietku žalobcu, že predmetné spotrebné balenie liehu (ďalej len SBL) boli legálne nadobudnuté a išlo o lieh vyrobený a riadne zdanený, o obehu, ktorého colný úrad informoval, vyhodnotil žalovaný za neopodstatnenú, práve z dôvodu, že tvrdenia žalobcu o nadobudnutí predmetného SBL neboli v konaní preukázané.
Námietku žalobcu, že výrok rozhodnutia je nepreskúmateľný a že malo dôjsť k zániku práva na vyrubenie pokuty, vyhodnotil žalovaný za ničím nepodložený, zo strany žalobcu nezdôvodnený a právne nesprávny, vyslovil názor, že napadnutý výrok prvostupňového orgánu spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 30 ods. 2 písm. d) zák. č. 511/1992 Zb.. Ďalej konštatoval, že nenastala taká právna skutočnosť, v
dôsledku ktorej by malo dôjsť k zániku práva na vyrubenie pokuty, nakoľko v zmysle § 35 ods. 21, druhá veta zák. č. 511/1992 Zb., pokutu podľa ods. 4 až 12 a 15 nemožno uložiť, ak uplynulo 5 rokov od konca roku, v ktorom došlo k porušeniu tohto zákona alebo osobitného zákona, pričom v danom prípade odvolateľ nevedel preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia predmetného liehu počas daňovej kontroly vykonanej colným orgánom v dňoch od 04.09.2007 do 11.07.2008.
Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas žalobu žalobca, žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového orgánu zrušiť, a to z nasledovných dôvodov.
V žalobnom bode 1 namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia, nesprávne posúdenie veci, konštatoval, že skutkových stav, z ktorého vychádzali správne orgány nie je súladný s obsahom spisov. Uvedené skutkového tvrdenia o charaktere napadnutého rozhodnutia správnych orgánov bližšie v žalobe, v tomto žalobnom bode nešpecifikoval, nekonkretizoval.
V žalobnom bode 2 tvrdil, že správne orgány nevykonali ústne pojednávanie, hoci bola potreba ho vykonať s poukazom na § 1 zák. č. 511/1992 Zb. a v súlade s § 29 ods. 2 cit. normy, čim porušili právo žalobcu klásť svedkom otázky upravené v § 15 ods. 5 písm. e) zák. č. 511/1992 Zb.. Porušenie práva žalobcu videl v tom, že správne orgány nevykonali výsluch navrhovaných svedkov J. R., Antona Vozatára, Ing. Pavla Opartyho a R. J., ktoré podal návrhom zo dňa 24.09.2009 a ani z rozhodnutia správnych orgánov nevyplýva, prečo uvedené dôkazy správne orgány nevykonali.
V žalobnom bode 3 tvrdil, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodu, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti, ktorú podal podaním z 24.9.2009, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu je nezákonné.
V žalobnom bode 4 tvrdil, že nedošlo k spáchaniu deliktu podľa § 47 ods. 1 písm. i) zák. č. 105/2004 Z.z., správca dane nevrátil žalobcovi doklady o nadobudnutí posudzovaného liehu, ktorý žalobca získal kúpou od spoločnosti SAXUM CAMÍN, s.r.o.. Tvrdil, že tieto doklady boli colnému úradu doručené, avšak žalobcovi neboli vrátené, napriek tomu, že o ich vrátenie správcu dane žiadal. Poukazoval, že tieto doklady sa viažu k liehu, ktorý následne predával Ing. Pavlovi Opártymu a Antonovi Vozatárovi.
V žalobnom bode 5 tvrdil, že výrok rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového orgánu je nepreskúmateľný, nakoľko z jeho obsahu nie sú zrejmé okolnosti skutku, čas, miesto a spôsob spáchania deliktu. Súčasne namietal, že rozhodnutie žalovaného nie je riadne zdôvodnené, žalovaný sa nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami, a to hlavne, keď sa nevysporiadal s námietkou žalobcu, týkajúcej sa nevykonania ústneho pojednávania a nevykonania výsluchu navrhovaných svedkov.
V žalobnom bode 6 tvrdil, že správne orgány nerozhodovali v lehotách podľa § 30a zákona č. 511/1992 Zb. a z tohto dôvodu tieto rozhodnutia nie sú súladné so zákonom. Poukazoval, že pre určenie lehoty spáchania deliktu nie je podstatné kedy bol delikt zistený, ale kedy bol spáchaný a poukazoval aj na prekluzívnu päťročnú lehotu, ktorá podľa jeho názoru začala plynúť od 01.01.2007 a uplynula dňom 31.12.2011. Tvrdil, že po tomto termíne nemohol odvolací orgán o pokute konať a rozhodnúť a právo na uloženie pokuty zo zákona zaniklo ku dňu 31.12.2011. V tejto súvislosti poukázal na § 35 ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. účinného ku dňu 29.12.2006, ako aj na nález Ústavného súdu SR III.ÚS24/2010-57, podľa ktorého lehota uvedená v § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. je pre správcu dane zaväzujúcim limitom determinujúcim zákonnosť uskutočnenia daňovej kontroly.
Na pojednávaní k tomuto tvrdeniu poukázal na obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž-o- KS 63/2004 zo dňa 28.02.2005 a tvrdil, že právo na uloženie pokuty, s poukazom na § 35 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb., účinného do 29.12.2006, zaniklo.
Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, stotožnil sa s obsahom napadnutých rozhodnutí.
Súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, pri aplikácii
§ 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového orgánu zrušil, a to z nasledovných dôvodov.
Podľa ust. § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa ust. § 247 ods. 2 O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
Podľa ust. § 47 ods. 1, písm. i) zák. č. 105/2004 Z.z., správneho deliktu sa dopustí právnická osoba alebo fyzická osoba - podnikateľ, ak nevie preukázať v súlade s týmto zákonom pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu u nej zisteného, ktorý sa u nej nachádza alebo ktorý sa u nej nachádzal, a to bez ohľadu na to, či nakladá alebo nakladala s liehom ako s vlastným,
Podľa ust. § 47 ods. 2, písm. i) zák. č. 105/2004 Z.z., colný úrad uloží pokutu vo výške 50% dane pripadajúcej na množstvo zisteného liehu, najmenej však 1 659,69 eura, za správny delikt podľa odseku 1 písm. i), a taký lieh zabezpečí.
Podľa ust. § 51k zák. č. 105/2004 Z.z., konanie o uložení pokuty právoplatne neukončené do 31. augusta 2011 sa ukončí podľa ustanovení predpisu účinného od 1. septembra 2011 a na pokuty sa vzťahuje § 47 a 47a predpisu účinného od 1. septembra 2011, ak je to pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu výhodnejšie.
Podľa ust. § 49 ods. 2 zák. č. 105/2004 Z.z., na správu dane sa použije osobitný predpis, 40) ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 165 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z., právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Podľa § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z., daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.
Podľa § 30a zákona č. 511/1992 Zb.
1) Správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní podľa tohto zákona alebo osobitného zákona 1) je povinný v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených daňovým subjektom, vydať rozhodnutie alebo vykonať iné opatrenie ustanovené týmto zákonom (ďalej len "rozhodnutie") bezodkladne.
2) V ostatných prípadoch je správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní povinný vo veci rozhodnúť do 30 dní odo dňa začatia konania. Odvolací orgán (§ 48 ods. 1) je povinný vo veci rozhodnúť do 30 dní odo dňa doručenia podania tomuto orgánu. V osobitne zložitých prípadoch je správca dane a
odvolací orgán povinný tak urobiť do 60 dní. O registrácii podľa § 31 je správca dane povinný rozhodnúť do siedmich dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu alebo do siedmich dní odo dňa vysvetlenia, zmeny alebo doplnenia tejto žiadosti podľa § 31 ods. 10; pri registrácii podľa § 31 ods. 21 začína lehota plynúť nasledujúci deň po dni prijatia údajov v daňovom informačnom systéme.
3) Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu tohto prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Ak rozhoduje orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, môže túto lehotu na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister financií Slovenskej republiky.
4) Ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový subjekt.
5) Ak správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v odsekoch 1 a 3 a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.
6) Ustanovenia odsekov 2 až 5 sa vzťahujú aj na konanie o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch okrem preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania.
7) Lehota na rozhodnutie je zachovaná, ak v posledný deň lehoty daňový subjekt prevezme rozhodnutie u správcu dane alebo ak správca dane odovzdá rozhodnutie na poštovú prepravu prostredníctvom pošty alebo doručí rozhodnutie elektronickými prostriedkami podľa § 17a.
Podľa § 20 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb., pre konanie je rozhodujúci obsah podania, i keď je nesprávne označené. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, čoho sa týka a čo sa navrhuje.
Podľa § 20 ods. 9 zák. č. 511/1992 Zb., ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, vyzve správca dane daňový subjekt, aby ich podľa jeho pokynu a v určenej lehote odstránil. Súčasne ho poučí o následkoch spojených s ich neodstránením.
Podľa § 24 zákona č. 511/1992 Zb.
1) Zamestnanec správcu dane je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k daňovým subjektom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.
2) Zamestnanec správcu dane je z daňového konania vylúčený aj v prípade, že sa v tej istej veci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného stupňa.
3) Zamestnanec správcu dane, daňový subjekt a ďalšie osoby zúčastnené na daňovom konaní sú povinní neodkladne oznámiť príslušnému vedúcemu zamestnancovi správcu dane skutočnosti uvedené v odsekoch 1 a 2 a ďalšie skutočnosti nasvedčujúce o zaujatosti zamestnanca správcu dane.
4) Zamestnanec, o ktorého nezaujatosti sú pochybnosti, smie do doby, než bude rozhodnuté o jeho nezaujatosti, vykonať vo veci len nevyhnutné úkony.
5) O vylúčení zamestnanca z daňového konania rozhodne jeho priamo nadriadený vedúci zamestnanec, ktorý môže rozhodnúť o vylúčení i z vlastného podnetu. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane rozhodne o vylúčení jeho najbližšie nadriadený vedúci zamestnanec. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o vylúčení orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.
6) Proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca podľa odseku 5 nie je prípustné odvolanie.
K žalobnému bodu 1) krajský súd konštatuje, že tento žalobný bod žalobca formuloval nekonkrétne, neurčito, nešpecifikoval v čom došlo zo strany žalovaného k nesprávnemu posúdeniu veci, z akého dôvodu je zistený skutkový stav v rozpore s obsahom spisu. Preto krajský súd vyhodnotil tento žalobný bod za nepreskúmateľný súdom, a teda nedôvodný.
K žalobnému bodu 2) krajský súd uvádza, že vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu predchádzala daňová kontrola, ktorá sa ukončila vydaním protokolu o daňovej kontrole za kontrolované zdaňovacie obdobie od 01.12.2006 do 31.07.2007. Po ukončení daňovej kontroly prvostupňový orgán vydal platobný výmer č. 41937/2008-6074 zo dňa 25.07.2008 (ďalej len „platobný výmer"), ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.09.2008, ktorým správny orgán vyrubil spotrebná daň z liehu za zdaňovacie obdobie december 2006 vo výške 442,- Sk, keď zistil, že daňový subjekt v oznámení za mesiac december 2006 uviedol v časti príjem, okrem iných dodávateľov, aj dodávateľa Antona Vozatára, Dolný Kubín, od ktorého prijal 2 ks SBL o objeme 0,7 litra, objemová koncentrácia 30% a od Ing. Pavla Opártyho prijal 3 ks SBL o objeme 1 liter a objemovej koncentrácie 38 %. V tomto rozhodnutí bolo skonštatované, že kontrolou dodávateľských faktúr, dodacích listov a dokladov z registračnej pokladne žalobcu a vykonaným dokazovaním nebol zistený v účtovnej evidencií žalobcu žiaden účtovný doklad, dobropis, ťarchopis, resp. iné zaúčtovanie tohto príjmu od uvedených dodávateľov. Konštatoval, že žalobca nevedel v tomto konaní preukázať, ani v priebehu daňovej kontroly, ktorá vydaniu platobného výmeru predchádzala, riadny spôsob nadobudnutia liehu v súlade so zákonom. Z tohto dôvodu platobným výmerom vydaným podľa § 44 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb., dňom zistenia liehu, ktorý sa u žalobcu nachádzal, vznikla v zmysle ust. § 12 ods. 2 písm. a) zák. č. 105/2004 Z.z. žalobcovi daňová povinnosť, ku ktorej platobným výmerom bol žalobca zaviazaný.
Krajský súd konštatuje, že predovšetkým v konaní, ktoré bolo ukončené vydaním platobného výmeru na spotrebnú daň z liehu zo dňa 25.07.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť, bol žalobca spôsobilý preukázať riadne nadobudnutie liehu prijatého v decembri 2006, v súlade so zákonom, a to predložením svojich účtovných dokladov, ako aj vykonaným dokazovaním vo vzťahu k dodávateľom žalobcu - Vozatárovi a Opártymu. Pokiaľ svoju dôkaznú povinnosť a povinnosť tvrdení žalobca v konaní, ktoré bolo ukončené vydaním platobného výmeru, neuniesol, resp. zanedbal a nepodrobil prieskumu prvostupňové rozhodnutie podaním opravného prostriedku a následne správnou žalobou, žalobca je povinný dôsledky tohto právoplatného, vykonateľného rozhodnutia - platobného výmeru, v plnom rozsahu znášať.
Krajský súd je toho názoru, že žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňový orgán, boli povinní z platobného výmeru, ktorým bola vyrubená spotrebná daň z liehu a zo skutkových zistení, na základe ktorých bol platobný výmer vydaný, vychádzať, teda vychádzať zo skutočnosti, že žalobca nepreukázal spôsob nadobudnutia liehu v období december 2006 od označených dodávateľov, v súlade so zákonom.
Platobný výmer prvostupňového orgánu č. 41937/2008-6074 zo dňa 25.07.2008 je pre rozhodnutie žalovaného, ako aj pre správny súd, podkladovým rozhodnutím a s poukazom na § 245 ods. 1 O.s.p. nie je ho možné v konaní 20S/2/2013 preskúmavať, nakoľko pre preskúmanie platobného výmeru bol určený osobitný postup, ktorý, ako vyplýva z obsahu správneho spisu, žalobca neuplatnil.
Naviac krajský súd poukazuje, že správny orgán si zabezpečil ako dôkazný materiál, pred vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného - účtovné dokladyv, týkajúce sa obchodno-záväzkových vzťahov žalobcu a odberateľa Antona Vozatára - dodací list
V 060108 a príjmové doklady a výdavkové doklady, ktoré sa k nemu viažu, pokladničný doklad č.*0007/0007, ako aj výdavkový doklad č. 0635 a aj doklady od Ing. Pavla Opartyhy, ktorý bol vysluchnutý v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 17.02.2010 pred Colným úradom Žilina, pobočka úradu Námestovo a správnemu orgánu predložil listinné dôkazy, ktoré sa týkali obchodovania so žalobcom v mesiaci december 2006, a to dodací list V060255 zo dňa 27.12.2006 a k nemu sa viažuce pokladničné doklady z registračnej pokladne žalobcu, dodací list č. V- 060295 zo dňa 29.12.2006 a k nemu sa viažuce pokladničné doklady.
V dôvodoch rozhodnutia žalovaného (strana 5, druhý odsek) správny orgán konštatoval, že správca dane vychádzal z oznámenia o príjme, výdaji a stave zásob SBL podaného žalobcom za obdobie december 2006, v ktorom žalobca uviedol príjem liehu v množstve 2 ks SBL, v balení 0,7 l, 30% od daňového subjektu Antona Vozatára, Dolný Kubín a príjem 3 ks SBL, v balení 1 liter, 38% od subjektu Ing. Pavla Opartyho, Oravská Lesná. Žalovaný konštatoval, že kontrolou týchto dodávateľských faktúr a k nim viažucich sa účtovných dokladov a dodacích listov bolo preukázané, že v účtovnej evidencii žalobcu žiaden účtovný doklad, dobropis, alebo iné zaúčtovanie príjmu od uvedených dodávateľov sa nenachádza. Ďalej konštatoval, že z predloženého spisového materiálu vyplýva, že neboli preukázané tvrdenia žalobcu, že 2 ks SBL, v balení 0,7 litra, s 30% obsahom alkoholu obchodnej značky Jagtraum Kräuter boli žalobcovi vrátené odberateľom Antonom Vozátarom, u ktorého sa však žiadne účtovné doklady, tykajúce sa vrátenia, nenachádzajú. Taktiež správny orgán konštatuje, že nemal preukázané tvrdenia žalobcu, že 3 ks SBL, v balení 1 liter, s 38% alkoholu, obchodnej značky Becherovka, boli žalobcovi vrátené odberateľom Ing. Pavlom Opartym, Rajecká Lesná a súčasne konštatoval, že z dokladov subjektu Ing. Pavol Oparty a jeho vyjadrenia, bolo zistené, že v skutočnosti mu boli dodané 3 ks SBL obchodnej značky Becherovka v balení 0,5 litra 38 %, a nie ako je uvedené na dodacom liste V 060255 z 27.12.2006 - 3 ks SBL obchodnej značky Becherovka, v balení 1 liter 38 % obsahu alkoholu, z čoho vyplýva, ako konštatoval správny orgán, že Ing. Opárty nemohol žalobcovi následne vrátiť 3 ks SBL obchodnej značky. Becherovka, v balení 1 liter s 38 % alkoholu.
Podľa názoru krajského súdu žalovaný bol povinný z obsahu vykonaného dokazovania, ktoré je obsiahnuté v protokole o daňovej kontrole, ako aj v správnom spise, týkajúce sa platobného výmeru č. 41937/2008-6074 zo dňa 25.07.2008, vychádzať, a teda vychádzať zo skutočnosti, že žalobca nepreukázal v súlade so zákonom riadne nadobudnutie liehu, ktoré prijal a viedol vo svojej evidencii v mesiaci december 2006 od dodávateľov Ing. Opárty a Anton Vozatár. Krajský súd udáva, že ani z vykonaného dokazovania, v preskúmavanom konaní neboli preukázané skutkové tvrdenia žalobcu o riadnom spôsobe nadobudnutia liehu v súlade so zákonom.
Krajský súd poukazuje, že konanie bolo začaté upovedomením o začatí konania zo dňa 14.09.2009, doručené žalobcovi dňa 21.09.2009, prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 11.12.2009 a druhostupňové rozhodnutie dňa 17.10.2012. S poukazom na ust. § 165 ods. 2, prvá veta zák. č. 563/2009 Z.z. bolo potrebné, podľa názoru súdu, aplikovať pri rozhodovaní zák. č. 511/1992 Zb.. Krajský súd konštatuje, že sankcia nebola uložená podľa zák. č. 511/1992 Zb., ale podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 105/2004 Z.z.. S poukazom na § 51k zák. č. 105/2004 Z.z., ktorý upravuje prechodné ustanovenia účinné od 01.09.2011, na konanie o uložení pokuty podľa zák. č 105/2004 Z.z. bolo potrebné aplikovať ustanovenia tejto normy, účinnej od 01.09.2011, a to práve z dôvodu, že konanie začalo v septembri 2009, avšak do 31.08.2011 nebolo právoplatne skončené. Potom správne postupoval žalovaný, ako aj prvostupňový orgán, keď uplatňoval aplikáciu všeobecného predpisu - zák. č. 511/1992 Zb., s poukazom na § 49 ods. 2 zák.č. 105/2004 Z.z.. Zákon č. 511/1992 Zb. upravuje konanie týkajúce sa správy daní komplexne, v § 1 ods. 1, s výnimkou, ak osobitný zákon neustanovuje inak, s odkazom aj na zák. č. 105/2004Z.z..
V daňovom konaní, v ktorom sa kladie dôraz na záujem štátu, resp. záujem verejný, na riadnom plnení daňových povinností, čo je zákonom uložená poplatková povinnosť voči štátu, platí nielen obvyklá procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov, ale aj zásada, a to na rozdiel od vyhľadávacej zásady uplatňovanej vo všeobecnom správnom konaní, prejednávacia zásada. Jednotlivé inštitúty zákona o správnom konaní, v konaniach podľa zák. č. 511/1992 Zb., aplikovať nie je možné, s poukazom na § 101 zák. č. 511/1992 Zb., ktorý vylučuje aplikáciu Zákona o správnom konaní.
Ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb. nezakotvujú právo daňového subjektu, teda aj povinnosť správcu dane, nariadiť na prejednanie veci ústne pojednávanie. V zák.č. 511/1992 Zb. je upravený inštitút zápisu z ústneho pojednávania (v § 11) a ani z tohto ustanovenia povinnosť nariadiť ústne pojednávanie nevyplýva.
Je na úvahe správneho orgánu, teda príslušného správcu dane, vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, či je potrebné nariadiť ústne pojednávanie, resp. či je možné vo veci konať a rozhodnúť bez
nariadenia ústneho pojednávania. Krajský súd poukazuje, že je na zvážení správcu dane aké dôkazne prostriedky vykoná a či je vo veci potrebné nariadiť ústne pojednávanie. Určitá skutková situácia nevylučuje, že niekedy je potrebné na zistenie riadneho skutkového stavu vo veci nariadiť ústne pojednávanie, pričom v prípade posudzovania deliktuálnej zodpovednosti, má podozrivý vždy právo, aby na ústnom pojednávaní bol vypočutý.
Krajský súd v Žiline je oboznámený s rozsudkom Najvyššieho súdu SR 5Sžf/235/2010 zo dňa 25.11.2010, nálezu Ústavného súdu SR III. US231/2010-38 zo dňa 25.08.2010 a v ňom vysloveného právneho názoru, že je základným právom účastníka konania vyjadriť sa k veci. Vychádzajúc z odôvodnenia tohto rozhodnutia, v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a „Ústavného súdu SR treba trestné obvinenie" a „ práva alebo záväzky občianskej povahy", vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov a Dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), ako aj ústavný súd, dospeli k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na prípady, keď predmetom konania bolo súdne preskúmanie rozhodnutí o uložení sankčnej povinnosti za správny delikt.
Krajský súd sa oboznámil s obsahom tohto rozhodnutia a je mu známy právny názor, že povinnosťou súdu v súdnom prieskume je posudzovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, ktorého je uloženie sankcie za správny delikt a že v zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č. (91) 1 o správnych sankciách zo dňa 13.02.1991, vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií, je potrebné aplikovať aj zásady, že každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci, ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená a osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má mať dostať možnosť vyjadriť sa, teda byť vypočutá predtým, ako sa príjme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, ak tento akt má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá.
Vzhľadom na uvedené žalobca mal právo na nariadenie ústneho pojednávania v súvislosti s jeho právom vyjadriť sa k veci, teda byť vypočutý.
Pokiaľ žalobca namietal, že nebol akceptovaný jeho návrh na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov Vozatára, Opártyho, J. a R., krajský súd duplicitne zdôrazňuje, že vykonanie týchto dôkazov bol oprávnený žalobca navrhnúť počas daňovej kontroly a v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu platobného výmeru na spotrebnú daň z liehu výmerom z 25.07.2008 a v tomto konaní bol spôsobilý sa svojich práv účastníka konania, a teda aj práva označovať a predkladať dôkazy, domáhať.
Krajský súd opätovne konštatuje, že nebolo potrebné vykonať výsluch navrhovaných svedkov, a to práve z dôvodu, že uloženie pokuty za spáchanie správneho deliktu sa viazalo k porušeniu povinnosti preukázať nadobudnutie liehu v súlade so zákonom za obdobie december 2006, vo vzťahu k dodávateľom Vozatárovi a Opártymu, ktoré bolo právoplatne skončené vydaním platobného výmeru na spotrebnú daň z liehu zo dňa 25.07.2008. Podľa názoru krajského súdu nepochybil správny orgán, keď návrhu žalobcu na výsluch uvedených svedkov nevyhovel, nakoľko svedecké výpovede boli spôsobilé doplniť skutkový stav veci a preukázať tvrdenie o spôsobe nadobudnutia liehu, podľa názoru krajského súdu, iba v konaní, v ktorom preukazoval žalobca nadobudnutie liehu v kalendárnom mesiaci december 2006 v súlade so zákonom, ktoré bolo ukončené právoplatným rozhodnutím - platobným výmerom na spotrebnú daň z liehu zo dňa 25.07.2008.
Nakoľko nebolo potrebné vykonať výsluch svedkov, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva žalobcu nariadiť ústne pojednávanie a uplatniť právo žalobcu klásť svedkom otázky, vyjadriť sa k výsluchu svedkov, upravené v § 15 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb., ktoré pri aplikácii čl. 38 ods.22 (Listiny základných práv a slobôd), umožňuje daňovému subjektu, aby jeho vec bola prejednávaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.
Žalobný bod, vo vzťahu ku ktorému žalobca formuloval porušenie práva na nariadenie ústneho pojednávania sa viazal na ústne pojednávanie, v ktorom mali byť vypočutí žalobcom navrhovaní svedkovia, ktorého výsluchu sa mal žalobca zúčastniť a uplatniť si právo klásť svedkom otázky a vyjadriť sa k svedeckým výpovediam, resp. navrhovať ďalšie dôkazy, pričom žalobca v žalobe nenamietal, že nebol na ústnom pojednávaní vypočutý, preto súd konštatoval, že práva žalobcu neboli porušené.
K žalobnému bodu 4), v ktorom žalobca tvrdil, že nedošlo k spáchaniu správneho deliktu podľa § 47 ods. 1 písm. i) zákona č. 105/2004 Z.z., krajský súd len poukazuje na vyššie uvedené zdôvodnenie žalobných námietok z bodu 2.
Duplicitne zdôrazňuje, že podkladové rozhodnutie - platobný výmer o určení spotrebnej dane z liehu z 25.07.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť, jednoznačne konštatoval, že žalobca nepreukázal v tomto konaní nadobudnutie predmetného liehu od označených subjektov, resp. obchodovanie s predmetným liehom, aj teda nakladanie s ním tak, ako skutkovo vymedzil jednak v preskúmavanom konaní, ako aj v konaní, ktoré bolo ukončené platobným výmerom na spotrebnú daň z liehu z 25.07.2008. Pokiaľ žalovaný z uvedeného podkladového rozhodnutia vychádzal, postupoval vecne správne a potom jeho záver, že naplnil žalobca skutkovú podstatu uvedeného správneho deliktu a mu bola uložená pokuta, je vecne správny. Súd vyhodnotil tento žalobný bod za nedôvodný.
V žalobnom bode 4 ďalej žalobca tvrdil, že mu neboli vrátené prvostupňovým orgánom doklady o nadobudnutí liehu, ktoré získal kúpou od spoločnosti SAXUM CAMÍN, s.r.o. a ktoré následne boli predmetom obchodovania so subjektmi Vozatár a Oparty a tvrdil, že týmito listinnými dôkazmi mal tendenciu preukázať svoje skutkové tvrdenia a teda aj preukázať, že k naplneniu skutkovej podstaty deliktu nedošlo.
Krajský súd v tomto smere poukazuje na zdôvodnenie tohto rozhodnutia k žalobnému bodu 2, keď konštatuje, že podkladové rozhodnutie - platobný výmer o určení spotrebnej dane z liehu z 25.07.2008 je tým rozhodnutím, z ktorého bol povinný aj žalovaný, aj prvostupňový orgán vychádzať, pričom v podkladovom konaní bolo potrebné vykonať dôkazy, teda v tomto konaní bol povinný všetky dôkazy žalobca predložiť a skutkovo svoje tvrdenia vymedziť. Naviac prípadné aj nevykonanie uvedených dôkazov, príloh k faktúre vystavenej spoločnosťou SAXUM CAMÍN, s.r.o., je pre posúdenie naplnenia skutkovej podstaty správneho deliktu irelevantné.
Žalobca ďalej tvrdil, že predmetné doklady mu neboli vrátené správcom dane, napriek tomu, že ich správcovi dane odovzdal a následne ho vyzýval na vrátenie faktúry.
Krajský súd vo vzťahu k tomuto žalobnému bodu konštatuje, že prílohy vystavenej spoločnosťou SAXUM CAMÍN, s.r.o. č. 00228006 boli Colnému úradu v Žiline žalobcom odovzdané v protokole o prevzatí zo dňa 14.09.2007. Krajský súd konštatuje, že v obsahu protokolu je uvedené, že komplexnosť odovzdaných dokladov však nebola podľa uvedeného súpisu, pri prevzatí Colným úradom Žilina, pobočka Dolný Kubín, kontrolovaná. Tento odovzdávací protokol podpísal aj konateľ žalobcu.
V úradnom zázname č. 360/2008-6074/INT vydaným Colným úradom Žilina, pobočka Dolný Kubín zo dňa 07.01.2008, ktorý spísal a podpísal pracovník colného úradu je uvedené, že v tento deň sa dostavil na Colný úrad Žilina, pobočka Dolný Kubín konateľ žalobcu Marián Vicáň. Požiadal o zapožičanie prílohy k faktúre č. 00228006, vystavenej spoločnosti SAXUM CAMÍN, s.r.o.. Táto príloha k faktúre mala byť konateľovi žalobcu odovzdaná s tým, že bol upozornený, že je potrebné tieto prílohy k faktúre na najbližšom ústnom pojednávaní správcovi dane opätovne predložiť.
Je pravdou, že tento úradný záznam nepodpísal konateľ žalobcu prítomný dňa 07.01.2008 na Colnom úrade Žilina, pobočka Dolný Kubín (podľa obsahu tohto úradného záznamu). Súčasťou spisového materiálu je aj protokol o prevzatí a odovzdaní dokladov č. 9148/2008-6074 zo dňa 14.02.2008, vydaný Colným úradom Žilina, pobočka Dolný Kubín, v ktorom je uvedené, že za zdaňovacie obdobie
od 01.12.2006 do 31.07.2007 správca dane odovzdal žalobcovi účtovné a iné doklady, evidencie, záznamy predložené daňovým subjektom pri odovzdávaní správcovi dane ku kontrole a súčasne je tu konštatované, že komplexnosť odovzdaných dokladov podľa uvedeného výpisu pri prevzatí daňovým subjektom bola kontrolovaná a súčasne v zázname dopísané, že k faktúre č. 00228006 je treba doložiť správcovi dane prílohu sortimentu tovaru a to do 10 dní. Uvedený protokol je podpísaný tak zástupcom správcu dane, ako aj žalobcom, prostredníctvom jeho konateľa. Ďalej spisový materiál obsahuje komunikáciu, ktorou Colný úrad Žilina, ktorý vyzýva žalobcu na predloženie prílohy k faktúre č. 00228006, na ktorú reagoval žalobca listom označeným ako vec vrátenia prílohy, doručeným správcovi dane 01.04.2008, v ktorom nesúhlasil so zaslaním fotokópie príloh k faktúre a konštatuje, že tieto fotokópie sú nečitateľné a žiada zaslanie originálu príloh k faktúre.
Krajský súd konštatuje, že je pravdou, že v úradnom zázname z 01.07.2008 nie je podpis konateľa žalobcu, ktorý by potvrdil, že súhlasí s obsahom uvedeného úradného záznamu, a teda, že potvrdzuje odovzdanie originálu prílohy k faktúre č. 00228006, vystavenej spoločnosti SAXUM CAMÍN, s.r.o. a napriek tejto skutočnosti (absencie podpisu žalobcu) súd nemal pochybnosti o obsahu tohto úradného záznamu, práve z dôvodu, že z ďalšej komunikácie medzi žalobcom a správcom dane po 07.01.2008 nevyplýva tvrdenie žalobcu, že by originál prílohy k predmetnej faktúre nemal a taktiež obsah protokolu o prevzatí a odovzdaní dokladov zo 14.02.2008, ktorý žalobca podpísal, preukazuje, že má predložiť správcovi dane originály príloh k tejto faktúre. Preto súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že neboli mu vrátené originály prílohy k faktúre č. 00228006.
Krajský súd len poukazuje, že vyššie popísaná komunikácia medzi žalobcom a správcom dane sa týkala konania, ktoré bolo ukončené vydaním platobného výmeru na spotrebnú daň z liehu za mesiac december 2012 zo dňa 25.07.2008. V konaní, ktoré je predmetom preskúmania však žalobca vyzýval na vrátenie dokladov výzvou z 24.09.2009, ktorá je súčasťou správneho spisu, v ktorej však všeobecne uvádza, že chce vrátiť originály účtovných dokladov bez bližšie ich konkretizácie a špecifikácie.
Krajský súd konštatuje, že podľa jeho názoru bolo v konaní, ktoré predchádzalo začatiu konania, ktoré je predmetom preskúmania a vydania preskúmaných rozhodnutí preukázané, že podklady, teda originály príloh faktúry č. 00228006 boli pred začatím preskúmavaného konania žalobcovi vrátené, čo vyplýva z obsahu spisu a to hlavne z úradného záznamu zo dňa 07.01.2008, ako aj z obsahu komunikácie po 07.01.2008. Súd dospel k záveru, že tento žalobný bod nie je dôvodný, naviac predmetné doklady, podľa názoru krajského súdu, neboli spôsobilé ako dôkazy preukázať „nenaplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu".
V žalobnom bode č. 5) tvrdil, že výrok rozhodnutia žalovaného je nepreskúmateľný, nakoľko z jeho obsahu nie sú zrejmé okolnosti skutku, čas, miesto, spôsob spáchania deliktu.
Krajský súd sa s týmto názorom nestotožnil. Z obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia je zrejmé akého konkrétneho správneho deliktu kvalifikovaného § 47 ods. 1 písm. i) zákona č. 105/2004 Z.z. sa žalobca dopustil. Taktiež je tu uvedené zistenie spáchania deliktu a to počas daňovej kontroly vykonanej v čase od 04.09.2007 do 11.07.2008, je tu identifikované porušenie povinnosti žalobcu tým, že je konštatované, že žaloba nevedel preukázať správcovi dane pôvod a spôsob nadobudnutia predmetného lieku. Krajský súd konštatuje, že výrok a skutkové vymedzenie správneho deliktu je určité, zrozumiteľné, jednoznačné a preto vyhodnotil v tejto časti žalobný bod žalobcu ako nedôvodný.
Súčasne v tomto žalobnom bode namietal, že rozhodnutie žalovaného nemá žiadne zdôvodnenie, že žalovaný sa nevysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi a že v odôvodnení absentuje vysporiadanie sa s námietkou odvolania týkajúcej sa nevykonania ústneho pojednávania a nevykonania navrhnutého výsluchu svedkov.
Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
K námietke nevykonania dôkazov súd poukazuje na dôvody rozhodnutia žalovaného na strane 4 a 5, keď žalovaný poukázal na dôkazy, z ktorých vychádzal a z ktorých mal preukázaný zistený skutkový stav a následné naplnenie skutkovej podstaty deliktu, keď konštatoval, že práve z týchto dôkazov vychádzal pri hodnotení skutkového stavu veci. Súčasne na strane 5, 6 uvádza žalovaný dôvod, prečo nevykonal výsluch navrhovaných svedkov, keď konštatoval, že z vykonaných dôkazov mal za to, že bol zistený colným úradom dostatočný skutkový stav veci a bolo preukázané naplnenie deliktuálnej zodpovednosti žalobcu. Na strane 3 dole a 4, v prvom a druhom odseku, sa vyjadruje k námietke týkajúcej sa nevykonania ústneho pojednávania. Vo vzťahu k nerozhodnutej o námietke zaujatosti je rozhodnutie žalovaného zdôvodnené na strane 4, keď vyjadruje svoj názor, na základe ktorého posudzoval námietku zaujatosti. Krajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie nie je zdôvodnené a že sa žalovaný nevysporiadal s dôvodmi odvolania, tento žalobný bod vyhodnotil súd ako nedôvodný.
V žalobnom bode č. 6) žalobca tvrdil, že správne orgány nerozhodli v lehotách podľa § 30a zákona č. 511/1992 Zb., súčasne vyslovil právny názor, že pre určenie lehoty spáchania deliktu nie je podstatné to, kedy bol delikt zistený, ale kedy bol spáchaný. Tvrdil, že prekluzívna lehota 5 rokov začala plynúť od 01.01.2007 a uplynula 31.12.2011 a po tomto termíne nemohol už odvolací orgán o pokute konať a rozhodnúť a mal konanie zastaviť. Poukázal na § 35 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. účinného ku dňa 29.12.2006, ako aj na nález Ústavného súdu SR III.ÚS 24/2010-57.
Krajský súd poukazuje, že lehoty upravené v § 30a zákona č. 511/1992 Zb. upravujú časové obdobie, v ktorom sú povinné správne orgány konať a rozhodnúť. Rozhodnúť tak, aby nedošlo k prieťahom v konaní správnych orgánov, resp. ich nečinnosti. Z ustanovení § 30a, ale ani z iných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb., resp. z ustanovení zákona č. 105/2004 Z.z. nevyplýva že by nedodržaním lehôt na rozhodnutie upravených v § 30a zákona č. 511/1992 Zb. došlo k zániku deliktuálnej zodpovednosti tak, ako tvrdil žalobca. Z prípadného nedodržiavania uvedených lehôt mohol žalobca vyvodzovať len dôsledky nekonania alebo oneskoreného konania správnych orgánov a v tejto súvislosti domáhať sa postupov proti nečinnosti orgánu verenej správy. Nedodržanie uvedených lehôt na vecnú správnosť a zákonnosť napadnutých rozhodnutí, vo veci samej, nemá relevanciu. Tento žalobný bod vyhodnotil súd ako nedôvodný.
Pokiaľ žalobca poukazuje na vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR nie je aplikovateľný na prejednávanú vec, nález Ústavného súdu SR posudzuje otázku lehôt v súvislosti s uskutočnením daňovej kontroly. V prejednávanej veci však sa posudzovala deliktuálna zodpovednosť žalobcu a naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu.
Krajský súd uvádza, že pre posúdenie aplikácie relevantnosti právnych predpisov bolo potrebné vychádzať z obsahu správneho deliktu, definovaného v § 47 ods. 1 písm. i) zákona č. 105/2004 Z.z., ktorých naplnenie skutkovej podstaty deliktu sa viaže na nepreukázanie pôvodu alebo v danom prípade spôsobu nadobudnutia liehu u žalobcu zisteného, alebo ktorý sa u neho nachádzal. Tieto skutočnosti sa podľa názoru krajského súdu viažu k ukončeniu daňovej kontroly, ukončenej 11.08.2008. Vo vzťahu k tomuto časovému údaju treba konštatovať, že v tomto období neplatila právna úprava § 35 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., na ktorú v žalobe poukazoval a citoval žalobca, ale platila úprava, ktorá viazala zánik oprávnenia správneho orgánu uložiť pokutu len vo väzbe na pokuty uložené podľa § 35 ods. 1 a 3, 4 až 12, a teda striktne stanovovala zánik povinnosti uložiť pokutu len vo vzťahu k pokutám, ktoré boli uložené podľa tohto citovaného ustanovenia. Krajský súd poukazuje, že prechodné a záverečné ustanovenia zákona č. 105/2004 Z.z. v § 51k upravili ukončenie konania o uložení pokuty, ktoré právoplatne neboli skončené do 31.08.2011, keď je potrebné aplikovať § 47 v znení účinnom od 01.09.2001, ak je to pre právnickú alebo fyzickú osobu výhodnejšie. Zákon č. 105/2004 Z.z. neupravoval spôsob konania o uložení pokuty, ani zánik práva uložiť pokutu podľa zákona č. 105/2004 Z.z.. Krajský súd konštatuje, že úprava § 47 ods. 1 písm. i) a ods. 2 písm. i) zákona č. 105/2004 Z.z., čo sa týka skutkovej podstaty správneho deliktu a výšky uloženej pokuty bola v rovnakom znení aj v čase vykonania daňovej kontroly, aj v čase vydania preskúmavaného prvo a druhostupňového rozhodnutia.
Zákon č. 511/1992 Zb. (s poukazom na § 49 ods. 2 zákona č. 105/2004 Z.z.) je všeobecným predpisom vo vzťahu k zákonu č. 105/2004 Z.z.. V preskúmavanej veci bola uložená pokuta za správny delikt podľa § 47 zákona č. 105/2004 Z.z.. Ten vo svojich ustanoveniach neupravuje procesnú úpravu, okrem iného aj úpravu zániku práva na uloženie pokuty za uvedené správne delikty. Podľa názoru krajského súdu je preto potrebné aplikovať všeobecnú právnu normu, ktorým je zákon č. 511/1992 Zb., ktorý v § 35 upravoval správne delikty. Úprava správnych deliktov v tomto ustanovení v mesiaci december 2006 (§ 35 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007) bola odlišná, ako úprava § 35 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý platil v čase ukončenia kontroly, ako aj v čase vydania prvo a druhostupňového preskúmavaného rozhodnutia. K porušeniu osobitného zákona - zákona č. 105/2004 Z.z. došlo zistením v súvislosti s daňovou kontrolou ukončenou 11.07.2008, t. zn. v čase uvedeného zistenia, kedy žalobca nepreukázal spôsob nadobudnutia liehu, teda došlo v čase, keď právna úprava v § 35 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007, na ktorú žalobca poukazoval a citoval ju, neexistovala. V období zistenia porušenia povinnosti žalobcu, keď žalobca nepreukázal počas kontroly spôsob nadobudnutia liehu, platila úprava § 35 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2008, pričom táto úprava bola účinná aj ku dňu 11.07.2008, kedy bola kontrola ukončená a bol vyhotovený protokol z daňovej kontroly vo vzťahu ku konaniu, ktoré bolo ukončené vydaním platobného výmeru z 25.07.2008. Toto ustanovenie však umožňovalo uložiť pokutu podľa odsekov 1 a 3 a uložiť pokutu do 5 rokov od konca roku, v ktorom rozhodnutie správcu dane o vyrubení dane alebo vyrubení rozdielu dane nadobudlo právoplatnosť, alebo ak uplynulo 5 rokov od konca roku, v ktorom daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie. Druhá veta tohto ustanovenia umožňovala pokutu podľa odsekov 4 a 12 neuložiť za splnenia ďalších zákonných predpokladov a stanovila povinnosť správcu dane nemožnosť uložiť pokutu, ak uplynulo 5 rokov od konca roku, v ktorom došlo k porušeniu zákona alebo osobitného zákona. Ustanovenie § 35 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb. (v znení k 31.12.2008) v prvej a druhej vete a v celom ustanovení § 35 odkazuje na zánik oprávnenia správcu dane uložiť pokutu, ktorá bola však uložená podľa § 35 ods. 1 a 3 a ods. 4 až 12. V danom prípade však k uloženiu pokuty podľa § 35 zák. č. 511/1992 Zb., podľa názoru krajského súdu, nedošlo, ale podľa § 47 zákona č. 105/2004 Z.z.. Obdobne aj úprava § 35 zák. č. 511/1992 Zb. v čase začatia správneho konania (v septembri 2009), ako aj v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, teda k 11.12.2009, ako aj § 35 ods. 19 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2009 a § 35 ods. 21 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný v čase prebiehajúceho druhostupňového správneho konania (§ 35 ods. 21 zákona č. 511/1992 Zb.) upravovali zánik práva na uloženie pokuty, ktorá však bola uložená podľa § 35 zákona č. 511/1992 Zb. a jednotlivých odsekov.
V prejednávanej veci bola pokuta však uložená podľa § 47 ods. 2 písm. i) zákona č. 105/2004 Z.z., preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať § 35 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 29.12.2006 a znenie tohto ustanovenia účinné v čase ukončenia daňovej kontroly a vydania prvo a druhostupňového rozhodnutia.
K naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 47 zákona č. 105/2004 Z.z., lehotu pre zánik práva uložiť pokutu treba počítať od konca kalendárneho roku, v ktorom bola ukončená daňová kontrola (nakoľko až ukončením daňovej kontroly bolo preukázané porušenie povinností žalobcu - žalobca nevie preukázať spôsob nadobudnutia liehu).
K žalobnému bodu 3), za relevantnú súd považoval námietku žalobcu, v ktorej tvrdil, že rozhodnutie žalovaného a prvostupňového orgánu sú nezákonné z dôvodu, že prvo, ani druhostupňový správny orgán sa riadne nevysporiadal s námietkou zaujatosti a o tejto námietke zaujatosti nerozhodol.
Konanie začalo na základe upovedomenia o začatí konania zo 14.09.2009. K tomuto konaniu sa žalobca vyjadril podaním z 24.09.2009, ktoré doručil správcovi dane 05.10.2009, ktorého obsahom je aj námietka zaujatosti všetkých pracovníkov, v danej veci, vrátane autora podania zo 14.09.2009, ktorým je Ing. Géreš, riaditeľ Colného úradu Žilina. Následne chronologicky nasleduje vyjadrenie žalobcu z 27.10.2009, ktorý žiada, aby sa o tejto námietke rozhodlo, toto podanie bolo doručené správcovi dane 02.11.2009.
Krajský súd opätovne zdôrazňuje, že konanie začalo 14.09.2009. Vo vzťahu k námietkam, ktoré predchádzali tomuto dátumu, tieto neboli predmetom rozhodovania a konania a preskúmavania,
nakoľko daňová kontrola bola ukončená vydaním protokolu a daňové konanie bolo ukončené vydaním platobného výmeru z 25.07.2008. Pokiaľ v konaní, ktoré bolo ukončené platobným výmerom z 25.07.2009 podal žalobca námietky zaujatosti, týmito námietkami nemôže účinne argumentovať v preskúmavanom konaní, ktoré je samostatným konaním a ktoré začalo po 14.09.2009.
V preskúmavanom konaní mohol žalobca účinne vzniesť námietku zaujatosti, až po začatí konania, teda po 14.09.2009. To znamená iba z podaní, ktoré žalobca urobil po tomto dátume a doručil správcovi dane, je možné vychádzať, ich obsahom je potrebné sa zaoberať. Po 14.09.2009 doručil námietku zaujatosti žalobca v podaní z 24.09.2009, v ktorom namietal všetkých pracovníkov Colného úradu Žilina, vrátane Ing. Jozefa Géreša, riaditeľa Colného úradu Žilina a ako dôvody zaujatosti uviedol v podstate konkrétne postupy, ktoré v rámci správneho konania vo vzťahu k žalobcovi colné orgány aplikovali. Iné skutkové tvrdenia vo vzťahu k námietke zaujatosti z tohto vyjadrenia nemožno vyvodiť. Následná korešpondencia medzi žalobcom a správnym orgánom v tomto smere, ako aj samotné zdôvodnenie rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k námietke zaujatosti, odkazuje na stanovisko správcu dane č. 38766/2009-6038 z 23.11.2009, v ktorom vyslovil názor, že žalobca musí dôležité skutočnosti potrebné na kvalifikované rozhodovanie vo veci námietky a reklamácie uviesť, pričom konštatoval, že námietky nemajú relevanciu a preto o nich nerozhodol. Týmto podaním správca dane vyzýval žalobcu na predloženie dokladov a konštatuje, že žalobca nepredložil dôležité skutočnosti na kvalifikované rozhodovanie vo veci námietky a reklamácie, lebo námietku v rámci daňovej kontroly neuplatnil a správcovi dane nedoložil žiadne skutočnosti, o ktorých by sa bol dozvedel v rámci daňového konania, najneskôr 8 dní pred ich uvedením, do zápisnice alebo písomným podaním v prípadoch ustanovených zákonom. Z obsahu listu správcu dane zo dňa 23.11.2009 vyplýva, že tento list neobsahuje konkrétnu výzvu adresovanú žalobcovi, aby podanie vo veci námietky riadne skutkovo vymedzil a konkretizoval skutkové a iné okolnosti, z ktorých má za to, že riaditeľ Colného úradu Žilina a všetci konajúci a konkrétne osoby z colného úradu sú v predmetnej veci zaujatí. Pokiaľ dospel správca dane k záveru, že žalobca nešpecifikoval riadne námietku zaujatosti žalobca, mal žalobcu vyzvať na odstránenie uvedených vád, resp. pokiaľ by vyhodnotil, že táto námietka zaujatosti je podaná riadne, má všetky náležitosti, je riadne skutkovo vymedzená, tak bol povinný o nej vecne rozhodnúť.
Vylúčenie zamestnancov správcu dane je upravené v § 24 zákona č. 511/1992 Zb. Z tohto ustanovenia vyplýva, že zamestnanec správcu dane je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer veci k daňovým subjektom alebo k zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Obsah podania sa posudzuje pri aplikácii ust. § 20 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., keď pre konanie je rozhodujúci obsah podania, i keď je nesprávne označené.
Krajský súd dospel k záveru, že v súlade s § 20 ods. 9 v spojení s § 20 ods. 5 a § 24 zákona č. 511/1992 Zb., pokiaľ dospel k záveru správny orgán, že námietka nie je formulovaná určite, zrozumiteľne, jednoznačne, v podaní žalobcu zo dňa 24.09.2009 mal vyzvať žalobcu, aby v stanovenej lehote špecifikoval, v súlade s § 24 zák. č. 511/1992 Zb., námietku zaujatosti voči konkrétnym zamestnancom pre pomer k veci, k subjektom, zástupcom, resp. označil iné skutočnosti, ktoré preukazujú, že pracovníci colného úradu a ich riaditeľ Ing. Gereš sú vo veci zaujatí.
Podanie správcu dane označené ako vyjadrenie z 27.10.2009, odpoveď z 23.11.2009, na ktorú žalovaný v dôvodoch svojho rozhodnutia poukazuje, nenapĺňa charakter výzvy podľa § 20 ods. 5, 9, v spojení s § 24 zákona č. 511/1992 Zb. a z obsahu spisu nevyplýva, že by správny orgán kvalifikovanú výzvu na odstránenie uvedeného nedostatku podania žalobcu urobil.
Pokiaľ správny orgán takto nepostupoval, neodstraňoval vady podania, resp. vo veci samej o námietke obsiahnutej v podaním žalobcu z 24.09.2009 nerozhodol a napriek tomu vo veci konal a meritórne rozhodol, potom napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu je postihnuté vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 120/2009 zo dňa 13. mája 2010, ktorý konštatuje, že „vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania vedeného podľa zákona o správe daní spochybňuje nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá orgán verejnej správy možnosť výberu ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný postupovať spôsobom,
ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní predpísaný. To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní".
Nakoľko žalovaný, ani prvostupňový správny orgán sa s podanou námietkou nevysporiadal rozhodnutím o nej, o podanej námietke nerozhodol, krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je z tohto dôvodu nezákonné, nakoľko je postihnuté vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, preto z dôvodov § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušil a vrátil vec správnemu orgánu na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní a rozhodnutí sa správny orgán vysporiada, okrem iného, aj s tvrdením žalobcu (uvedeným v bode 6) o zániku práva uložiť pokutu za správny delikt.
Pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. súd priznal žalobcovi, ktorý mal úspech v konaní, náhradu trov konania na účet právneho zástupcu. Žalobca si podaním právneho zástupcu zo dňa 20. augusta 2013 uplatnil trovy konania vo výške 653,50 Eur, za 4 úkony právnej služby - prevzatie veci, návrh na začatie konania, účasť na pojednávaní pred KS v Žiline dňa 20.8.2013, 3 x 130,16 Eur a ďalšia porada s klientom dňa 19.8.2013 - 65,08 Eur, 4 x 7,81 Eur režijný paušál = 31,24 Eur, náhrada za stratu času v súvislosti s vykonaním úkonu právnej služby z 31.1.2013 (správne malo byť uvedené „z 20.08.2013" - poznámka krajského súdu) za čas strávený cestou Ružomberok - Žilina a späť (60 minút), 2 x 2 začaté polhodiny po 13,01 Eur = 52,04 Eur, náhrada cestovných nákladov - cestovné vlakom 3,1 + 2,64 = 5,74 Eur, DPH 20% vo výške 108,92 Eur.
Krajský súd preskúmal obsah spisového materiálu a zistil, že žalobcovi vznikli trovy konania v sume zaplateného súdneho poplatku 70,- Eur a trov právneho zastúpenia 566,03 Eur. Tieto pozostávajú z odmeny za úkony:
- prevzatie veci vo výške 130,16 Eur + režijný paušál 7,81 Eur,
- písomné podanie žaloby na súd vo výške 130,16 Eur + režijný paušál 7,81 Eur,
- účasť na pojednávaní pred Krajským súdom v Žiline dňa 20.08.2013 vo výške 130,16 Eur + režijný paušál 7,81 Eur,
a to v zmysle § 11 ods. 4, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z."),
- cestovné na trase Ružomberok - Žilina a späť na pojednávanie dňa 20.08.2013 vo výške 5,74 Eur (za použitia železničnej prepravy),
- strata času vo výške 52,04 Eur (§ 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., 4 polhodiny na cestu na pojednávanie a na spiatočnú cestu x 13,01 €),
- 20 % DPH vo výške 94,34 Eur.
Celkom krajský súd zaviazal žalovaného povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 636,03 Eur.
Tieto je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za úkon - ďalšia porada s klientom dňa 19.08.2013 v súvislosti s prípravou na pojednávanie, spolu s režijným paušálom, nakoľko ho nepovažoval za úkon vykonaný na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1, prvá veta O.s.p.. Prieskum rozhodnutia žalovaného sa uskutočňuje podľa II. hlavy piatej časti O.s.p. - Správne súdnictvo, Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, kedy v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p. sa žaloba musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Žalobca môže žalobné body (rozsah napadnutého správneho rozhodnutia) rozšíriť len v lehote podľa § 250b (§ 250h ods. 1 O.s.p.). V danom prípade ak by aj obsahom ďalšej porady s klientom dňa 19.08.2013 boli nové relevantné skutočnosti, ktoré žalobca v žalobe neuviedol, súd by na tieto nemohol prihliadnuť, nakoľko rozhodnutie žalovaného, ktorého zrušenia sa žalobca žalobou domáha, bolo žalobcovi doručené dňa 9.11.2012, teda rozsah žaloby mohol žalobca rozšíriť len do 9.1.2013. Napokon ani z úradného záznamu o vykonaní ďalšej porady s klientom zo dňa 19.8.2013 nevyplýva, aké skutočnosti boli jej obsahom. Z uvedeného nemožno tento úkon a trovy v súvislosti s ním vzniknuté považovať za účelne vynaložené trovy konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave.