Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/473/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: N. M., nar.XX.XX.XXXX, bytom W. G. XXX, v konaní zastúpená advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, T. Tekela 23, Trnava, proti žalovaným: 1. T. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom W. G. XXX, 2. L. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom W. G. XXX, o určenie právneho vzťahu, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -142 zo dňa 16. októbra 2012 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalobu zamietol a žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Predmetom konania bolo určenie, že nehnuteľnosti parc. č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX, parc. č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX a parc. č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX Správy katastra Trnava, nachádzajúce sa v k. ú. W. G. patrili do vlastníctva poručiteľa T. M., nar.XX.XX.XXXX v čase jeho smrti. V konaní mal preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ sú zapísaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností na základe Notárskej zápisnice NZ 81/2000, N 87/2000 zo dňa 24.05.2000 notára JUDr. Jozefa Opatovského, ktorý osvedčil vyhlásenie o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti parc. č. XXXX, a na základe rozhodnutia Správy katastra Trnava zo dňa 14.10.2009 č.C 52/2009 o potvrdení nadobudnutia vlastníctva žalovanej 2/ k nehnuteľnosti parc. č. XXXX a parc. č. XXXX vydržaním dňom 13.09.2009. Svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby odôvodnil súd prvého stupňa tým, že z vykonaného dokazovania, z výpovedí svedkov B., Ing. B. vyplýva, že žalovaní užívajú nehnuteľnosti ako nástupcovia manželov W. nepretržite. Počiatok dobromyseľného užívania je už od r. 1945 právnymi predchodcami žalovaných, čo potvrdila aj svedkyňa L., pričom išlo o užívanie nehnuteľností ako vlastných. Z prehlásení F. W. a U. S. je nesporné, že tieto T. M. pred odchodom do zahraničia „predal“ manželom W., ktorí začali nehnuteľnosti užívať v dobrej viere ako vlastné, o tieto sa starali a v užívaní ich nikto nerušil. Z dedičského konania po U. M. vyplýva, že síce zanechal testament, ale podľa obsahu výpisu k skutočnému rozdeleniu majetku i finančnej hotovosti došlo ešte za jeho života (vyplýva to z vyjadrení dedičov, ktoré v podstate nasvedčujú, že dedičské konanie vrátane testamentu je len potvrdením reálneho stavu, akým spôsobom poručiteľ so svojím majetkom počas života naložil). Za daného stavu neboli pochybnosti o tom, že manželia W. skutočne do držby nehnuteľnosti nastúpili dobromyseľne a hoci podľa obyčajového práva postačovala dobromyseľnosť pri nástupe do držby, z vykonaného dokazovania vyplýva, že dobromyseľní a vo viere, že im vec patrí, zostali po celú dobu užívania, o nehnuteľnosti sa starali riadne ako o svoje vlastné a nikto sa nedomáhal žiadnych práv týkajúcich sa nehnuteľností. Dobromyseľné užívanie pretrvávalo do podania žaloby aj na strane odporcov ako právnych nástupcov. K skutočnému nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním manželmi W. došlo v zmysle uvedeného 31.12.1960 - do držby nastúpili v r. 1945 v čase platnosti obyčajového práva, kedy vydržacia doba bola 32 rokov, avšak vzhľadom na novú právnu úpravu účinný od 01.01.1951, ktorý ustanovil na vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti dobu 10 rokov, pričom pre vydržanie, ktorého doba začala plynúť

pred týmto dátumom, platilo, že sa skončí uplynutím pôvodnej lehoty, najneskôr však do 31.12.1960. Nedošlo k zápisu vlastníckeho práva, avšak k nadobudnutiu vlastníctva nepochybne vzhľadom na uvedené došlo vydržaním a v dobromyseľnej držbe už len nerušene žalovaní (resp. žalovaná 2/ a sčasti ohľadom parc. č. 1609 i žalovaný 1/) pokračovali, riadne sa o nehnuteľnosti starali ako o vlastné, platili za ne i dane a poplatky a až následne si vlastníctvo potvrdili. Pozemok riadne oplotili - ani proti tejto skutočnosti žalobkyňa nenamietala. Z jej vyjadrení takisto vyplýva, že na pozemky nechodila, o nehnuteľnosti nejavila skutočný záujem. Skutočnosť, že časť pozemkov bola medzičasom v užívaní socialistickej organizácie nespôsobovala zánik vlastníckeho práva, iba jeho obmedzenie. Náhradu trov žalovaným ako úspešným účastníkom konania súd prvého stupňa nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala o zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že rozhodnutie napadnuté odvolaním je nejasné a nezrozumiteľné, vychádza z rozporuplných záverov a tvrdení bez toho, aby sa vysporiadalo so skutočnosťami majúcimi zásadný vplyv na záver súdu o dobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaných a žalovaných. V prvom rade poukázala na skutočnosť, že nebohý T. M. nadobudol nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu dedením, pričom už zo zápisnice o prejednaní pozostalosti postupne vyhotovovanej od 23.08.1946 do 20.09.1946 vyplýva, že T. M. bol v tom čase už dlhé roky v zahraničí. Do prijatia účinného od 01.01.1951 do 31.03.1964 sa nenadobúdalo dedičstvo smrťou poručiteľa, ale až súdnym odovzdaním pozostalosti, do súdneho odovzdania išlo o ležiacu pozostalosť nepatriacu už poručiteľovi a nepatriacu ešte dedičovi. Za takejto situácie bolo nemožné, aby právni predchodcovia žalovaných v roku 1945 kúpili od T. M. predmetné nehnuteľnosti, keďže ešte nebol ich vlastníkom a v tom čase už bol v zahraničí. Ďalej namietala, že nehnuteľnosti sa v roku 1945 nadobúdali až zápisom prevodu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy alebo uložením na súde. Až z roku 1950 odstránil intabulačný princíp. Právni predchodcovia žalovaných nemohli byť vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľní, že im nehnuteľnosti patria, pretože k držbe sa dostali v rozpore s vtedy platným právom, dobromyseľným nemohol byť ten, kto kúpil nehnuteľnosť v čase platnosti intabulačného princípu a formálnosti právnych úkonov len ústnou zmluvou, ktorej vklad do pozemkovej knihy nebol urobený. Tiež namietala, či v rozsudku uvádzaní W. sú právnymi predchodcami odporcov, pričom súd sa vôbec nezaoberal spôsobom prechodu alebo prevodu vlastníctva sporných nehnuteľností na žalovaných, pričom tento je nejasný a nezrozumiteľný. V neposlednom rade poukázala na skutočnosť, že žalovaní užívali len nepatrnú časť predmetných nehnuteľností, teda asi 600 m2 z parcely č. XXXX, čo aj sami potvrdili dňa 21.02.2012 a ostatné užívalo družstvo.

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrili žalovaní, ktorí vo svojom vyjadrení uviedli, že predmetný rozsudok súdu prvého stupňa navrhujú ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že tvrdenia žalobkyne o spôsobe nadobúdania dedičstva do roku 1950 sú nesprávne. Na území Slovenska do roku 1950 platilo uhorské obyčajové právo, podľa ktorého dedičstvo sa nadobúdalo smrťou poručiteľa, na rozdiel od územia Českej republiky, kde platilo rakúske právo a dedičstvo sa nenadobúdalo smrťou poručiteľa, ale až súdnym odovzdaním dedičstva. T. M. nadobudol nehnuteľnosti pozemky parc. č. XXXX, XXXX, XXXX v katastrálnom území W. G. po svojom otcovi U. M. (zomr. XX.XX.XXXX), ktorý zanechal závet spísaný dňa 11.09.1945. Z výťahu z pozostalosti, ktorá cituje predmetný závet, nie je zrejmé, že T. M. bol v čase dedičského konania dlhé roky v zahraničí, ako uvádza žalobkyňa. Skutočnosť, že T. F. sa dlhé roky starala o otca U. M. neznamená, že T. M. bol dlhé roky v zahraničí. Žalobkyňa v konaní o vyhlásenie T. M. za mŕtveho tvrdila, že T. M. sa odsťahoval do cudziny v roku 1944. Počas druhej svetovej vojny však nebolo možné cestovať do Argentíny, Ameriky. Podľa výpovedí už zomrelých svedkov U. S. a F. W. T. M. naložil so svojím dedičstvom podľa svojho uváženia. Pozemky parc. č. XXXX, XXXX a XXXX sa nachádzajú v susedstve pozemkov žalovaných, rodičia žalovanej 2/ S. a J. W. od odchodu T. M. do cudziny užívali, na pozemkoch pracovala aj žalovaná 2/ a jej súrodenci, čo dokázali svojím svedectvom. Tvrdenia žalobkyne, že predmetné nehnuteľnosti užívali a obhospodarovali jej matka T. F. spolu s otcom, sestrou L. P. a manželom žalobkyne, vyvrátili svedkovia žalovaných starosta obce T. B., L. B., J. L.. V závere žalovaní uviedli, že nie sú si vedomí, že uvedené nehnuteľnosti získali neoprávnene, celé roky bolo samozrejmé, že uvedené nehnuteľnosti sú ich a preto k nim tak aj pristupovali.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd ( - ďalej len ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal vec podľa ust. a , posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal

vec postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie (podľa ). Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne ( veta tretia z. č. ).

Odvolací súd predovšetkým posúdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako z procesnej, tak i z hmotno- právnej stránky.

Predmetom tohto konania je určenie, že sporné nehnuteľnosti parc. č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX, parc. č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX a parc. č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX Správy katastra Trnava, nachádzajúce sa v k. ú. W. G. patrili do vlastníctva nebohého T. M., narodeného XX.XX.XXXX, v čase jeho smrti.

Naliehavý právny záujem na určení uvedeného práva vyplýva z toho, že dedičia po poručiteľovi, ktorému sporný majetok mal patriť v čase smrti, sa chcú v konaní o novoobjavenom dedičstve domáhať jeho prejednania tak, aby mohol súd vlastníctvo dedičov k tomuto majetku deklarovať. Spory vyplývajúce z dedičského práva sú bežnými spormi v súdnom konaní, v rámci ktorých sa ustálil petit takéhoto výroku, ktorým sa dedičia domáhajú určenia, že určitý (sporný) majetok patrí do dedičstva po nebohom poručiteľovi (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR , uznesenia Najvyššieho súdu SR 3 a ). Pritom v konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Otázka, či poručiteľ bol vlastníkom veci v čase smrti sa preto zisťuje predovšetkým ako otázka predbežná, z ktorej vyplynie konečný záver, že predmetná vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Takéto požiadavky mal spĺňať i predmetný petit žaloby. Dedič je z titulu svojho dedičského nároku vecne legitimovaný na podanie žaloby o určenie, že nehnuteľnosť, alebo iná časť majetku patrí do dedičstva po zomretom poručiteľovi. Pri formulácii tohto petitu treba dbať na presnú špecifikáciu majetku, ohľadne ktorého má byť určený právny vzťah z dedičského práva, a presne označiť osobu poručiteľa s uvedením jeho dáta narodenia a dáta úmrtia, resp. právoplatnosti rozhodnutia o vyhlásení za mŕtveho. Toto určenie sa vzťahuje len ku dňu smrti poručiteľa. Žalobkyňa a ani súd prvého stupňa tejto otázke správnosti petitu nevenovali žiadnu pozornosť.

Z obsahu spisu vyplýva ďalej to, že podľa potvrdenia Notárskeho úradu JUDr. Ingrid Dubasovej zo dňa 13.12.2011 jedinou doteraz známou príbuznou poručiteľa je žalobkyňa, ktorá bude vyzvaná na poskytnutie informácií o okruhu dedičov, nakoľko bez tohto nemožno pokračovať v konaní(č.l. 30 spisu).

Naproti tomu z osvedčenia o novoobjavenom dedičstve JUDr. Miroslava Pavloviča, notára, v dedičskej veci po nebohej K. W., rodenej M. vyplýva to, že ako dedičia zo zákona v tretej dedičskej skupine prichádzajú do úvahy dedičia po nebohom bratovi poručiteľky T. M., ktorý bol vyhlásený za mŕtveho dňa XX.XX.XXXX, dedičky N. M. a L. P., obe rodené F. (č.l. 11, 12 spisu). Ustanovenie upravuje postup v prípade, že na strane žalobcu alebo žalovaného vystupuje niekoľko osôb (procesné spoločenstvo). Spoločenstvá účastníkov rozlišujeme na tzv. obyčajné spoločenstvo a spoločenstvo nerozlučné. Jeho rozlíšenie spočíva z povahy predmetu konania podľa znakov hmotného práva. Pri obyčajnom spoločenstve každý zo spoločníkov jedná sám za seba, pričom procesné úkony sa posudzujú samostatne u každého z nich. Procesným dôsledkom nerozlučného spoločenstva je to, že rozhodnutie sa týka všetkých spoločníkov s rovnakým výsledkom, práva a povinnosti spoločníkov sú nerozlučné a procesné dôsledky rozhodnutia sa týkajú všetkých spoločníkov, čoho dôsledkom je aj to, že procesný úkon niektorého zo spoločníkov sa týka všetkých účastníkov konania. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú z hmotno-právneho vzťahu účastníkov bez ohľadu na ich vôľu a je to v zásade nútené spoločenstvo. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , z ktorého vyplýva, že určovací návrh spočívajúci v tom, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, pretože poručiteľ ju vlastnil v okamihu smrti, môže uplatňovať a je vecne legitimovaný ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka, t.j. poručiteľov dedič. Najvyšší súd skonštatoval ďalej to, že medzi účastníkmi ide o nerozlučné spoločenstvo, avšak v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi ohľadne veci, o ktorú v občianskom súdnom konaní vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom) vyporiadané. Za stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol tento majetok známy, nebol predmetom dedičstva a nebol v konaní o dedičstvo prejednaný, sú do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci a z právnych úkonov

týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne tak, ako to predpokladá ustanovenie . Pre sporové konanie, začaté na základe návrhu podaného odkázanými dedičmi, treba považovať všetkých účastníkov konania o dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ustanovenia , a to ako na strane žalobcov, tak i na strane žalovaných. Postavenie žalobcu je pritom určené obsahom rozhodnutia súdu v dedičskom konaní, takže ostatní dedičia musia v súdnom konaní vystupovať ako žalovaní, i keď v dedičskom konaní sa niektorí z nich k spornej otázke nestavali odmietavo, prípadne vystupovali pasívne, či ešte vôbec nevystupovali. Ak sa takého konania nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, nemôže súd návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie (R 65/2003).

Súd prvého stupňa sa otázkou úplného okruhu účastníkov konania na strane žalobcu v dôsledku aktívnej vecnej legitimácie nezaoberal, i keď z obsahu spisu sa podáva, že táto nie je definitívne uzavretá, resp. najmenej z osvedčenia o dedičstve je zrejmé, že dedičkou po nebohom T. M. nie je len žalobkyňa N. M..

V dôsledku toho, pokiaľ nie je úplný okruh účastníkov konania na strane žalobcu, ide o taký nedostatok v aktívnej vecnej legitimácii, ktorý nemôže súd v konaní prehliadnuť a musí z neho vyvodiť procesné dôsledky.

Súd prvého stupňa uzavrel, že žaloba nie je dôvodná, pretože žalovaní v 1. a 2. rade sa stali vlastníkom predmetných nehnuteľností vydržaním.

Žalovaní v 1. a 2. rade svoje vlastníctvo k parcele č. XXXX odvodzujú z osvedčenia o vyhlásení vydržania tejto parcely z roku 2000 a k parcelám č. XXXX a XXXX z rozhodnutia správy katastra o potvrdení nadobudnutia vlastníctva vydržaním v rámci konania registra obnovenej evidencie pozemkov z roku 2009.

Vydržanie je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorého účelom je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav oprávnenej nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby založil na závere, že žalovaní v 1. a 2. rade, resp. ich právni predchodcovia vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržali. Z prehlásení F. W. a U. S. považoval za nesporné, že T. M. pred odchodom do zahraničia predmetné nehnuteľnosti „predal“ manželom W., ktorí začali nehnuteľnosti užívať v dobrej viere ako vlastné, o tieto sa starali a v užívaní ich nikto nerušil. Z dedičského konania po U. M. vyplýva, že tento síce zanechal testament, ale podľa obsahu výpisu z tohto konania k skutočnému rozdeleniu majetku i finančnej hotovosti došlo ešte za jeho života (vyplýva to z vyjadrení dedičov, ktoré v podstate nasvedčujú, že dedičské konanie vrátane testamentu je len potvrdením reálneho stavu, akým spôsobom poručiteľ so svojím majetkom počas života naložil).

Žalobkyňa v odvolaní namietala, že nie je nepochybne preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade sú právnymi nástupcami manželov W., ktorí predmetné nehnuteľnosti mali kúpiť a užívali. Odvolací súd považuje túto námietku za nedôvodnú, pretože nie je pochýb, že žalovaná 2/ je dcérou manželov W., nehnuteľnosti priľahlé k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania a ktoré manželia W. užívali ako jeden celok, nadobudla žalovaná 2/ spolu s manželom na základe kúpnej zmluvy, resp. dedenia a ďalší právni nástupcovia manželov W. - súrodenci žalovanej 2/ túto skutočnosť nespochybňujú.

Žalobkyňa ďalej namietala, že do prijatia účinného od 01.01.1951 do 31.03.1964 sa nenadobúdalo dedičstvo smrťou poručiteľa, ale až súdnym odovzdaním pozostalosti, do súdneho odovzdania išlo o ležiacu pozostalosť nepatriacu už poručiteľovi a nepatriacu ešte dedičovi. Za takejto situácie bolo nemožné, aby právni predchodcovia žalovaných v roku 1945 kúpili od T. M. predmetné nehnuteľnosti, keďže ešte nebol ich vlastníkom a v tom čase už bol v zahraničí.

Toto tvrdenie však nie je súladné s právnou úpravou, pretože na území Slovenskej republiky do prijatia platilo uhorské obyčajové právo, podľa ktorého dedičstvo dedič nadobúda už okamihom smrti poručiteľa - zo staviteľa z moci zákona bez akéhokoľvek ďalšieho svojho pričinenia (zákon platný na Slovensku a Podkarpatskej Rusi), ktoré nenaznačujú spočívajúcu

pozostalosť (hereditas iacens); dedenie sa deje ipso iure a tak možnosť vykonávať dedičské právo nie je viazaná na súdne odovzdanie pozostalosti (Z.R. 299).

Súčasťou spisového materiálu je i výťah zo zápisnice o prejednaní pozostalosti pred notárom Dr. Hugom Matzzekom, verejným notárom v Trnave č. D 1326/1945. Do spisu bola založená ťažšie čitateľná fotokópia predmetného rozhodnutia, ale súd prvého stupňa sa nepokúsil o zadováženie predmetného dedičského spisu po nebohom poručiteľovi, i keď je zdrojom dôkazov pre tento spor.

Zo zápisnice o prejednaní pozostalosti po U. M. nevyplýva, že T. M. bol už dlhé roky v zahraničí, a ani to, že v čase smrti poručiteľa bol v zahraničí (U. M. zomrel XX.XX.XXXX). Z predmetnej zápisnice vyplýva len skutočnosť, že v čase prejednávania dedičstva po U. M., t.j. rok 1946, bol T. M. v Argentíne a pri odchode do Argentíny dostal 9.500 korún a že sestra T. F. dlhé roky otca opatrovala. Z tejto zápisnice teda nemožno mať za preukázané, že T. M. bol v čase smrti svojho otca U. M. v zahraničí a že s právnymi predchodcami žalovaných nemohol uzatvoriť kúpnu zmluvu.

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť potrebné skutočnosti - okruh týchto rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané a jednak nositeľa dôkazného bremena. V spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje, a bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočnosti spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a ponúknuť o svojom tvrdení dôkazy. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo skutočnosti toto právo vylučujúce sú na žalovanom.

V predmetnom konaní žalobkyňa preukázala, že vlastníkom sporných nehnuteľností bol T. M. a ona ako jediná dedička, príp. jedna z dedičov po T. M. má naliehavý právny záujem na určení, že T. M. bol v čase smrti vlastníkom týchto nehnuteľností.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na strane žalovaných spočívalo v preukázaní, že predmetné nehnuteľnosti nadobudli vydržaním. Žalovaní v 1. a 2. rade preukázali právny titul, na základe ktorého sa domnievali, že nehnuteľnosti nadobudli, t.j. ústnu kúpnu zmluvu, ktorej existenciu im dosvedčili svedkovia U. S. a F. W., ktorí vo svojich čestných vyhláseniach uviedli, že S. a J. W. kúpili parcelu č. XXXX od T. M. v roku 1945 za kúpnu cenu 1.500 korún. Ak žalobkyňa spochybňuje tieto svedecké výpovede tvrdením, že v roku 1945 bol T. M. odcestovaný v Argentíne, preto kúpnu zmluvu nemohol uzavrieť, musela by toto svoje tvrdenie preukázať, keďže zo zápisnice o prejednaní dedičstva po poručiteľovi U. M. táto skutočnosť nevyplýva.

Z vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne preukázané, v ktorý konkrétny dátum bola kúpna zmluva medzi manželmi W. a T. M. uzatvorená, či bola uzatvorená pred smrťou poručiteľa U. M. alebo po jeho smrti, kedy T. M. už mohol s nehnuteľnosťami nakladať ako vlastník, ktorý ich nadobudol okamihom smrti poručiteľa v zmysle závetu poručiteľa.

Odvolací súd po preskúmaní celého spisového materiálu zistil, že svedkovia vo svojich čestných vyhláseniach potvrdili kúpu len parcely č. XXXX, o parcelách č. XXXX a XXXX nie je ani zmienky, pričom parcelu č. XXXX mali právni predchodcovia žalovaných nadobudnúť za kúpnu cenu 1.500 korún, čo je cena zhruba zodpovedajúca hodnote tejto parcely podľa zápisnice o prejednaní pozostalosti. V zápisnici o prejednaní pozostalosti je uvedené, že parcely zapísané v pozemnoknižnej vložke 625, konkrétne parcela č. XXXX vo výmere 385 m2, č. XXXX vo výmere 1770 m2, č. XXXX vo výmere 2144 m2 a č. XXXX vo výmere 2457 m2 majú podľa inventára hodnotu 7.000 korún. Parcely XXXX,XXXX a XXXX majú výmeru spolu 4299 m2, čo sú takmer 2/3 výmery všetkých pozemkov zapísaných v predmetnej pozemnoknižnej vložke, a teda zodpovedajúca cena za tieto tri parcely by bola suma okolo 4.500 korún, a nie 1.500 korún ako udávajú žalovaní.

Z predložených dôkazov nič nenasvedčuje tomu, že manželia W. kúpili aj parcelu č. XXXX a XXXX. O tom svedčí aj skutočnosť, že žalovaná 2/ požiadala o vydržanie predmetných nehnuteľností v rámci konania ROEP v roku 2009 s odôvodnením, že parcely č. XXXX a XXXX sú len pokračovaním parcely č. XXXX. Otázna je tiež skutočnosť, prečo žalovaní nežiadali už v roku 2000 o vydržanie všetkých troch parciel a prečo vlastníctvo k parcelám č. XXXX a XXXX sa rozhodli usporiadať až v roku 2009.

Podľa súd rozhodnutie zruší len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa nevenoval náležitú pozornosť procesným podmienkami konania, predovšetkým náležitostiam petitu a úplnosti okruhu účastníkov konania, bolo potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ale i na doplnenie dokazovania a úplné zistenie skutkového stavu.

V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa predovšetkým náležite vyporiada s procesnými náležitosťami žaloby, okruhom účastníkov konania, ak sa nepodarí najmä okruh účastníkov doplniť, vyvodí z toho dôsledky, doplní dokazovanie na zistenie dobromyseľnosti pôvodných nadobúdateľov vlastníctva v roku 1945 v rozsahu, v akom mali a mohli nehnuteľnosti v tom čase za sumu 1.500,- Sk nadobudnúť a vo veci opätovne rozhodne.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania ( ).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.