Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Co-75-2023.pdf
PDF · 91.06 KB
Case nature
Subarea
4Co/75/2023
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej st. v právnej veci žalobcu: U. M., O.. XX.XX.XXXX, trvalé bytom F. X, V., zastúpeného: V. G., F..E..D.., F. F.U. Z. XXA, V., C.D.: XX XXX XXX, proti žalovanému: U. M., O.. XX.XX.XXXX, Z. V. M. M. XXX, M. M., zastúpenému: M. &. P. F..E..D.., so sídlom Z. O. X, Z., C.: XX XXX XXX, o zaplatenie 40.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9. marca 2023, č.k. 32C/36/2022-154, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o trovách konania m e n í tak, že žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
II. Žalovanému sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal (II. výrok).
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil § 39, § 51, § 460, § 473 ods. 1, § 482 ods. 1 a 2, § 628 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 203 ods. 1 písm. c) a § 204 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku a § 255 ods. 1 a § 257 Civilného sporového poriadku. Žalobu žalobcu posúdil ako nedôvodnú, preto ju zamietol. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z toho, že žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto by mal mať v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Podľa názoru súdu prvej inštancie však v prejednávanom prípade boh dané výnimočné okolnosti (dôvody hodné osobitného zreteľa), pre ktoré súd v zmysle § 257 Civilného sporového poriadku žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Konštatoval, že aplikácia ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. Civilného sporového poriadku, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Dodal, že toto ustanovenie slúži na odstránenie neprimeranej tvrdosti zákona, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok a má sa ním riešiť situácia, v ktorej sa javí ako nespravodlivé, aby v konaní úspešná strana dostala náhradu trov konania, ktoré vynaložila. Uviedol, že pravidlo obsiahnuté v tomto ustanovení je pritom možné využiť len vo výnimočných prípadoch, ako výnimku zo základného pravidla o náhrade trov podľa procesného úspechu vo veci. Súd prvej inštancie v prejednávanom prípade dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným skutočne došlo k dohode, na základe ktorej mal žalovaný vyplatiť žalobcovi pri predaji bytu jemu prislúchajúci podiel na kúpnej cene, t. j. jednu šestinu z kúpnej ceny (poníženú o prípadné náklady). Bol názoru, že aj keď vyhodnotil túto dohodu ako absolútne neplatný právny úkon, nič to nemení na tom, že strany sporu sa tak dohodli (prejavili takúto vôľu) a žalovaného zaťažuje takýto morálny záväzok voči žalobcovi. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že konanie žalovaného, ktorý žalobcu v podstate
oklamal a pripravil ho takto o dedičstvo po jeho zosnulom otcovi, je preto hodné odsúdenia, a to o to viac, že žalobca a žalovaný sú rodinnými príslušníkmi - bratmi. Mal za to, že by bolo v tejto situácii krajne nespravodlivé, aby žalovanému ako v konaní procesné úspešnej strane bola priznaná ešte aj náhrada trov konania. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie preto žalovanému náhradu trov konania nepriznal, a to s poukazom na ust. § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“).
3. Proti rozsudku, v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania (II. výrok) podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie odôvodňujúc naplnením odvolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., a to, že súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v odvolaní poprel skutočnosti, že sa zaviazal mimo schválenej dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva zaplatiť žalobcovi peňažnú čiastku 40.000,00 eur, ktorú mu žalovaný ani po výzve na jej úhradu nezaplatil. Uviedol, že napriek tomu, že súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, a teda rozhodol v merite veci v prospech žalovaného, procesnú obranu žalovaného vyhodnotil ako účelovú a nezodpovedajúcu vykonanému dokazovaniu majúc za to, že žalovaný dôveryhodne neobjasnil z akého dôvodu by sa žalobca vzdal v prospech žalovaného podielu na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetnom dohody o vyporiadaní dedičstva po poručiteľovi bez akéhokoľvek protiplnenia, keďže medzi nimi neexistoval blízky vzťah. Dodal, že zámer, resp. motiváciu žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho dôkazu, práve naopak, jediný zrejmý zámer žalobcu bola snaha vyhnúť sa prípadnému exekvovaniu zdedeného majetku. Súd prvej inštancie dohodu medzi žalobcom a žalovaným, uzatvorenú mimo dohody o vyporiadaní dedičstva po poručiteľovi, vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon kvôli jej rozporu so zákonom dôvodiac, že dohoda o vyporiadaní dedičstva po poručiteľovi sa musí týkať všetkého majetku poručiteľa a musí byť úplná, a preto nie je možné urobiť časť dohody/ďalšiu dohodu mimo rámca dedičskej dohody schválenej súdom - notárom ako súdnym komisárom v dedičskom konaní. Proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 30D/680/2020- 38, Dnot 34/2020, ktorým bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva neboli podané žiadne opravné prostriedky, a teda uznesenie nadobudlo dňa 20.07.2020 právoplatnosť. Z dôvodu právoplatnosti špecifikovaného uznesenia, a teda existencie prekážky veci právoplatnej rozhodnutej, súd prvej inštancie nemohol rozhodnutie, ktorým bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva, preskúmavať. Zároveň žalovaný uviedol, že predmetnú dohodu nebolo možné vyhodnotiť ani ako darovaciu zmluvu, keďže táto nespĺňala zákonné náležitosti, z dôvodu svojej absolútnej neplatnosti nevyvoláva žiadne právne účinky a nikoho nezaväzuje, a preto z nej nemohli vzniknúť právne záväzky žalovanému voči žalobcovi. Zdôraznil, že existenciu prípadného záväzku žalovaného voči žalobcovi súd prvej inštancie pripustil výhradne v rovine morálnej. Žalovaný namietal aplikáciu ust. § 257 C.s.p., nesúhlasil s tým, že boli dané výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré neboli priznané žalovanému, hoci úspešnej strane, trovy konania, a to ani v časti. Mal za to, že bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti arbitrárne a právne neudržateľné. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie nepriznanie náhrady trov konania zdôvodnil výlučne tým, že priznanie náhrady trov konania žalovanému sa javilo ako nespravodlivé vychádzajúc z toho, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu dohody, na základe ktorej malo dôjsť k vyplateniu žalobcovi prislúchajúceho podielu na kúpnej cene pri predaji bytu, t. j. jedna šestina z kúpnej ceny. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval absolútnu neplatnosť právneho úkonu (predmetnej dohody), no napriek tomu uviedol, že existencia daného záväzku žalovaného voči žalobcovi v morálnej rovine zostáva zachovaná a konanie žalovaného označil za oklamanie žalobcu v dôsledku čoho bol žalobca pripravený o dedičstvo po poručiteľovi - zosnulom otcovi, čo súd prvej inštancie označil za hodné odsúdenia aj z dôvodu, že žalobca a žalovaný sú bratia. Žalovaný okrem iného zdôraznil skutočnosť plynúcu z dokazovania, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to že sa žalobca vzdal svojho zákonného podielu na dedičstve po poručiteľovi z dôvodu zjavnej snahy vyhnúť sa zexekvovaniu majetku, pričom súd prvej inštancie opomenul, že predmetným konaním dochádza k ukracovaniu veriteľov, čo sa prieči dobrým mravom. Žalovaný naďalej nesúhlasí s existenciou predmetnej dohody medzi žalobcom a žalovaným. Podľa názoru žalovaného nedošlo rozhodnutím o nepriznaní nároku na náhradu trov konania k odstráneniu neprimeranej tvrdosti a už vôbec nedošlo k dosiahnutiu spravodlivosti tak ako bolo zámerom súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie podľa žalovaného síce využil svoje moderačné právo v rovine priznania/nepriznania nároku na náhradu trov konania, avšak toto odôvodnil výlučne úvahou o morálnom charaktere žalovaného, a to bez riadneho právneho posúdenia či odkazu na dôkazy, z ktorých vychádzal pri posudzovaní veci. V tejto súvislosti poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo 17/2009, podľa ktorého pri nepriznaní trov konania úspešnej strane má ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležíte odôvodnený, čo podľa žalovaného v danej prípade nenastalo. Záverom žalovaný konštatoval, že síce bolo snahou vo veci konajúceho súdu vniesť spravodlivosť
do vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, avšak túto snahu je možné hodnotiť ako neúspešnú. Mal za to, že konštatovanie o nemorálnosti konania žalovaného, ak nie aj jeho porovnávania s konaním žalobcu, žalovaný považuje za neprimerané a nespravodlivé, obzvlášť v intenciách konania žalobcu, ktorý vedome svojím konaním ukracoval svojich veriteľov a následne inicioval voči žalovanému konanie so zištným zámerom. Zároveň považuje za zmätočný záver súdu o tom, že na jednej strane označuje predmetnú dohodu medzi žalobcom a žalovaným za absolútne neplatný právny úkon nevyvolávajúci žiadne právne účinky a na druhej strane tomuto úkonu pripisuje morálnu hodnotu, ak nie aj morálnu záväznosť.
4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
5. Odvolací súd viazaný ust. § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania žalovaným bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
6. Ako prvoradé konštatuje odvolací súd, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať, aj keď tieto neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
7. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o priznaní resp. nepriznaní nároku na náhradu trov konania vychádzal zust. § 257 C.s.p., keď výnimočne úspešnej strane v konaní, t.j. žalovanému, nepriznal v plnej miere nárok na náhradu trov konania, keďže mal za to, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie aplikáciu ust. § 257 C.s.p. vyvodil zo skutočnosti, že by bolo nespravodlivé, ak by bol priznaný nárok na náhradu trov konania žalovanému, ktorý žalobcu oklamal a pripravil o dedičstvo po jeho zosnulom otcovi. Vychádzal zo skutočnosti, že sa žalobca so žalovaným v rámci dedičského konania dohodli, že žalobca prenechá žalovanému svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti s tým, že žalovaný po predaji tejto nehnuteľnosti vyplatí žalobcovi jeho podiel z kúpnej ceny. Mimo dedičského konania uzavreli žalobca so žalovaným dohodu, na základe ktorej mal žalovaný vyplatiť žalobcovi pri predaji bytu jemu prislúchajúci podiel na kúpnej cene (t.j. jednu šestinu z kúpnej ceny poníženú o prípadné náklady). Aj napriek tomu, že súd prvej inštancie vyvodil, že išlo o absolútne neplatný právny úkon, poukázal na to, že strany sa tak dohodli a vzhľadom na uvedené žalovaného zaťažuje takýto morálny záväzok voči žalobcovi.
8. Podľa ust. § 378 ods. 1 C.s.p., na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
9. Podľa ust. § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
10. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
11. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
12. Ustanovenie § 257 C.s.p. predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 C.s.p.) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C.s.p.). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 C.s.p. vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010 či 3MCdo/46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 C.s.p. považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 C.s.p. neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Súd prvej inštancie použil predmetné ustanovenie ako odstránenie neprimeranej tvrdosti zákona a dosiahnutie spravodlivosti pre žalobcu, ktorého podľa jeho názoru žalovaný ukrátil na dedičstve. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, ako aj vyplynulo z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie, že žalobca sa prostredníctvom dohody uzatvorenej so žalovaným snažil vyhnúť postihnutiu majetku v exekučnom konaní, čím by ukrátil svojich veriteľov, resp. zmaril účel exekúcie vedenej voči nemu, preto nemožno hovoriť o tom, že by priznanie trov žalovanému ako úspešnej strane bolo v prejednávanej veci krajne nespravodlivé, keďže použitie ustanovenia § 257 C.s.p. nesmie odporovať dobrým mravom. Žalobca chcel prostredníctvom dohody uzatvorenej so žalovaným mimo dedičského konania obísť zákon, preto takýto zámer žalobcu odporuje dobrým mravom a vzhľadom na uvedené, aj napriek tomu, že bola predmetná dohoda absolútne neplatným právnym úkonom, nemožno tvrdiť, že boli v danej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti, pre ktoré by bolo na mieste odchýliť sa zo zásady zodpovednosti za výsledok v zmysle § 255 C.s.p. Okrem iného odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie neumožnil stranám sporu, aby vyjadrili svoje stanovisku k prípadnému použitiu ustanovenia § 257 C.s.p.
13. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. týkajúcej sa trov konania žalovaného podľa ust. § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.
14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 378 ods. 1 a § 396 ods. 2 C.s.p. a priznal v odvolaní úspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi s tým, že rovnako o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.l C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.l prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.l C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).