Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-231-2013.pdf
PDF · 106.82 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/231/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Yvetty Dzugasovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ Ing. P. W., nar. XX.XX.XXXX, 2/ Mgr. P. W., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom E. F. - T. D. XXX, obaja zastúpení JUDr. Petrom Machajom, advokátom so sídlom H. XX, T. O., proti odporcom: 1/ E. P., nar. XX.XX.XXXX, 2/ O. P., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom E. F. - T. D. XX, obaja zastúpení Mgr. Romanom Kobellom, advokátom so sídlom H. XXXX, T. O., o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nadobudnutého vydržaním a na jeho trpenie, v konaní o odvolaní navrhovateľov 1,2 proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 5C/40/2012-255 zo dňa 6.11.2012 v spojení s opravným uznesením č.k. 5C/40/2012-286 zo dňa 5.4.2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .
O trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľov o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nadobudnutého vydržaním a na jeho trpenie v celom rozsahu zamietol. O trovách konania si vymienil rozhodnúť v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci. Opravným uznesením opravil správne označenie zástupcu odporcov 1,2.
V odôvodnení rozsudku najskôr podrobne uviedol skutočnosti, na základe ktorých navrhovatelia 1,2 (ďalej už len navrhovatelia) uplatnili svoj nárok proti odporcom 1,2 (ďalej už len odporcovia). V ďalšej časti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 4Cdo/110/2010 zo dňa 26.4.2012 (ktorým bol na základe podaného dovolania zrušený predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Žiline, č.k. 6Co/285/2009 zo dňa 20.1.2010) a citoval názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu. V ďalšej časti odôvodnenia poukázal na spisový materiál Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5C/166/2004, ktorého predmetom bolo konanie tých istých navrhovateľov proti tým istým odporcom o určenie vlastníckeho práva vydržaním k tomu istému pozemku - novovytvorená parcela KN-C 464/5, zastavaná plocha o výmere 25 m2 (ďalej už len sporný pozemok). V tomto smere v odôvodnení bližšie uviedol, že podľa geometrického plánu č. LS 28/2004 zo dňa 24.4.2004 (ďalej už len geometrický plán) bol sporný pozemok vytvorený z parcele KN-E 10325, ktorá je na LV XXXX zapísaná na odporcov v podiele 1/1. Táto parcela bola nesporne vytvorená z bývalej parcele PK 326 zapísanej v protokole 78 kat. územia T. D. pod B1 na meno U. L. - starého otca navrhovateľa 1, - v celosti. Menovaný kúpnou zmluvou o prevode stavebného pozemku do socialistického vlastníctva uzavretou dňa 17.5.1972 odpredal vtedajšiemu Čsl. štátu zastúpeného vtedajším MNV Dolná Lehota tú časť parcele PK 326, ktorá podľa vtedy vyhotoveného geometrického plánu č. 762-1184-72 predstavovala novovytvorenú EN parc. č. 325 o výmere 665 m2.
Dohodou o osobnom užívaní stavebného pozemku z 19.05.1972, registrovanou bývalým ŠN DK pod č. R II 185/72 bolo odporcom zriadené právo osobného užívania k parcele EN č. 325, ktorá v súčasnej dobe pozostáva z parcele KN-C č. 465 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 641 m2, zapísaná na LV č. XXX k.ú. T. D. na odporcov v celosti a parc. KN-E č. 10325, ktorá je na LV č. XXXX tiež zapísaná na odporcov v celosti a ktorá predstavuje zbytkovú časť vtedajšej EN parc. č. 325. V tejto súvislosti okresný súd v odôvodnení rozsudku poznamenal, že ak dôkazom, od ktorého si navrhovatelia odvodzovali titul nadobudnutia sporného pozemku ich právnymi predchodcami, mala byť dobrovoľná dohoda z roku 1952 a ak sporný pozemok nesporne predstavuje časť bývalej parcele PK 326, ktorá už v čase uzavretia tejto dohody vlastnícky v celosti patrila U. L., nie je zrejmé, prečo by mal U. L. snahu uzavrieť dohodu vo vzťahu k tej časti, ktorá predstavuje sporný pozemok. Inými slovami, ak U. L. si chcel sporný pozemok naďalej ponechať vo svojom vlastníctve (aby ju mohol následne darovať svojej dcére a zaťovi pre účely stavebného pozemku), nemal žiaden rozumný dôvod pre to, aby bol zahrnutý do dobrovoľnej dohody, v ktorej sa mimochodom uvedená parcela ako predmet dohody ani neuvádza. Ak sa dobrovoľná dohoda mala týkať aj parcele PK 326 v časti predstavujúcej sporný pozemok, tak potom logickým sa javí skôr opačný záver, že túto časť PK parcele mal uvedenou dohodou nadobudnúť niekto iný. To sa aj stalo v roku 1972, kedy pozemok predstavujúci spornú nehnuteľnosť U. L. odpredal Čsl. štátu, ktorý k nej následne zriadil v prospech odporcov právo osobného užívania. Postup U. L., ktorý v roku 1972 odpredal Čsl. štátu aj tú časť svojej pozemnoknižnej parcely, ktorá tvorí sporný pozemok, je v rozpore s tvrdením samotných navrhovateľov o tom, že aj sporný pozemok mal byť predmetom ústneho darovania zo strany U. L. svojej dcére a zaťovi v rámci stavebného pozemku, ktorý pre nich zabezpečoval dobrovoľnou dohodou. Nie je totiž žiadne rozumné vysvetlenie pre takýto jeho postup, ak by mal okrem iného aj sporný pozemok už predtým v roku 1952 darovať svojej dcére a zaťovi. Ak titulom pre vstup do oprávnenej držby k spornému pozemku práve v prospech právnych predchodcov navrhovateľov mala byť dobrovoľná dohoda, tak s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti (predovšetkým na fakt, že parcelu PK 326 v čase uzavretia dobrovoľnej dohody vlastnil U. L.), táto dohoda z pohľadu možnej dobromyseľnosti U. L. nemohla u neho ako vlastníka v tom čase vyvolať presvedčenie, že mu táto má patriť práve na základe dobrovoľnej dohody. Dobrovoľnú dohodu zo dňa 27. februára 1952 okresný súd vyhodnotil aj v súčasnosti ako nepreukazujúcu, že by sa právny predchodca navrhovateľov vzdal svojho vlastníckeho práva k spornej časť pozemku, nakoľko jej obsahom je iba skutočnosť, že U. L. (právny predchodca navrhovateľov) potrebuje stavebný pozemok pre svojho zaťa Q. W. a z toho dôvodu od N. M. vymieňa parcele nachádzajúce sa v katastri obce pod č. 297 v tzv. poli H. N. Q.. Za to odovzdal N. M. polovicu parcele č. 2293/1 v katastri obce v časti tzv. Q. H.. Q. P. (právny predchodca odporcov) vymenil od Q. U. parcelu č. 311 o výmere 295 m2 v hone tzv. H. N. Q.. Q. P. dal za túto parcelu Q. U. do úžitku parcelu v tzv. poli A. H.. Žiadnym listinným dôkazom ani iným dôkazom (výsluchom svedkov) nebolo preukázané, kedy a akým spôsobom právni predchodcovia účastníkov konania usporiadali si vzájomné vzťahy k spornej časti pozemku. U. L. (právny predchodca navrhovateľov) bol jeho vlastníkom až do roku 1972, kedy ju odpredal Čsl. štátu v zastúpení Miestnym národným výborom v Dolnej Lehote, ktorý následne dohodou o osobnom užívaní stavebného pozemku odovzdal tento stavebný pozemok odporcom. V ďalšej časti odôvodnenia poukázal na skutočnosť, že Občiansky zákonník od 1.4.1964 do 1.4.1983 neobsahoval ustanovenia o vydržaní vecného bremena - práva prechodu cez pozemok. Pokiaľ do mája 1972 bol vlastníkom sporného pozemku právny predchodca navrhovateľov (ich starý otec U. L.), z hľadiska započítania doby potrebnej na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, nemohla byť držiteľom osoba, ktorá súčasne vlastnila pozemok, ktorý má byť vecným bremenom zaťažený (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 22.8.2002 sp. zn. 22Cdo/2044/2000). Matka navrhovateľov si teda nemohla započítať vydržaciu dobu svojho právneho predchodcu - U. L., ktorý bol vlastníkom sporného pozemku a teda ani navrhovatelia si nemôžu započítať vydržaciu dobu právnej predchodkyne - matky. Navrhovatelia a ani ich právni predchodcovia neboli dobromyseľní z výkonu práva vecného bremena, nakoľko mali vedomosť, že predmetný sporný pozemok im vždy vlastnícky patril a vecné bremeno nebolo pre nich zriadené ani v čase vlastníctva pozemku Československým štátom. Pokiaľ matka navrhovateľa 1/ využívala prechod až do svojej smrti v roku 1996, sporný pozemok bol do roku 1992 predmetom socialistického vlastníctva. Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka, účinného do 31.12.1991, nebolo možné nadobudnúť vlastníctvo vydržaním k veci, ktorá tvorila predmet socialistického vlastníctva, alebo ku ktorej veci mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Preto minimálne do 31.12.1991 na vydržanie práva vecného bremena nestačí len samotné chovanie navrhovateľov, ale je potrebná predovšetkým oprávnenosť držby. (rozhodnutia NS ČR z 18.7.2005, č.k. 22Cdo2887/2000 a z 25.9.2006 č.k. 22Cdo 2241/2005). Okresný súd záverom poukazuje na skutočnosť, že sami navrhovatelia majú pochybnosti o vydržaní vecného bremena, čo deklarovali podaním návrhu proti odporcom podľa § 151o ods.3 platného Občianskeho zákonníka, keď
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7C/105/2010 žiadajú zriadiť právo vecného bremena v prospech vlastníka domu č.s. XXX k.ú. T. D. právo prechodu po spornej nehnuteľnosti. V zmysle § 151 ods. 3O.s.p. si okresný súd vymienil rozhodnúť o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti rozsudku podali odvolanie navrhovatelia, ktorí ho navrhli zmeniť a ich návrhu v celom rozsahu vyhovieť.
V dôvodoch odvolania uviedli, že okresný súd negoval uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/110/2010 zo dňa 26.4.2012. Pokiaľ v odôvodnení rozsudku tvrdí, že navrhovatelia neuvádzali žiadne dôkazy, kedy sa ich právni predchodcovia ujali držby a kedy mala plynúť vydržacia lehota, resp. o ďalších otázkach, sám vo svojom prvom rozhodnutí zo dňa 16.9.2009 konštatoval, že navrhovatelia vydržaciu dobu a spôsobilosť predmetu vydržania splnili. Už v dobrovoľnej dohode zo dňa 27.2.1952 bolo jednoznačne uvedené, že U. L. vybavuje stavebný pozemok pre svojho zaťa Q. W. a že od podpísania tejto dohody vstupujú do úžitku stavebných pozemkov t.j. Q. P. a Q. W.. Výsluchom svedkov, listinnými dôkazmi a ohliadkou na mieste samom bolo preukázané, že stavebné pozemky boli od roku 1952 oddelené provizórnym plotom (ktorý vo vynovenej podobe stojí do dnešného dňa) a takisto od tohto času bola oddelená aj prístupová cesta k rodinnému domu, ktorý začal stavať na základe stavebného povolenia zo dňa 20.6.1952 Q. W. s manželkou P. rod. L.. Svedkami bolo jednoznačne preukázané, že Q. W. s manželkou P. sporný pozemok vybudovali a užívali ako prístupovú cestu k stavbe ich rodinného domu. Z predložených dôkazov nachádzajúcich sa v spise možno vyvodiť len jeden správny záver a to ten, že už Q. W. s manželkou P. vydržali toto právo vo vzťahu k vlastníkovi pozemku t.j. ku U. L., ktorý im uvedenú nehnuteľnosť dobrovoľnou dohodou pripravil na užívanie. Ak sa dobrovoľná dohoda zo dňa 27.2.1952 hodnotí s odstupom času a existuje vedomosť ako sa zachovali k nej jej aktéri - Q. P., U. L., Q. W., budeme si vedieť utvoriť názor a aj spätne vyhodnotiť, čo chceli menovaní uvedenou dobrovoľnou dohodou riešiť a čo aj riešili. Na obdobie rokov 1952 - 2003 boli vyriešené aj tie vzťahy, čo neboli zapísané v evidencii nehnuteľnosti, ale boli navzájom rešpektované. Od roku 1952 parcelu č. 325 (okrem spornej prístupovej cesty) užíval Q. P. a pozemky č. 311 a č. 297 užívali Q. W. s manželkou P. rod. L. spolu s prístupovou cestou. Okresný súd v napadnutom rozsudku objektívne nehodnotil ani obdobie od roku 1983 do roku 2003 a to vo vzťahu vydržania práva navrhovateľmi. Boli toho názoru, že už ich rodičia splnili všetky predpoklady vydržania práva vecného bremena a to nepretržitý výkon práva a zároveň splnili aj ostatné podmienky v ust. § 134 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ okresný súd vyhodnotil ich žalobu podanú podľa § 151o ods. 3 O.z. v neprospech navrhovateľov (vedenú na OS Dolný Kubín pod sp. zn. 7C/105/2010), takéto hodnotenie nemá nič spoločné s hodnotením dôkazov podľa § 132 O.s.p. Skôr ide o to, že navrhovatelia neveria, žeby súd vydal rozhodnutie podľa práva a preto sa snažia zabezpečiť prístup k rodinnému domu podľa možnosti, ktoré sú dovolené. Ak by súd postupoval podľa práva, iste by zistil, že v konaní preukázali všetky podmienky vydržania podľa § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. Boli toho názoru, že v prejednávanej veci bola preukázaná subjektívna stránka držby a to z dôvodu, že navrhovatelia využívali a držali predmetnú nehnuteľnosť ako vlastnú, z čoho vyplýva, že vydržali všetky práva, ktorých vydržanie spája zákon s vydržaním vlastníckeho práva. Jedno z týchto práv je vec užívať, pričom užívanie veci ako prístupovej cesty bolo preukázané jednak v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 5C/166/2004, ako i počas predmetného konania. Medzi stranami bol vymedzený pozemok plotom odporcov, výstavbou chodníka právnymi predchodcami účastníkov konania, ako aj úpravou prístupovej cesty cez sporný pozemok, pričom tieto skutočnosti sú tými objektívnymi okolnosťami, ktoré preukazujú dobromyseľnosť držby navrhovateľov. Sporný pozemok sa ako prístupová cesta využíval od roku 1952 dobromyseľne a nerušene a to navrhovateľmi, ako aj ich právnymi predchodcami. V prípade pochybnosti, či ide o držbu oprávnenú, platí vyvrátiteľná právna domnienka, že držba je oprávnená. V takom prípade ten, kto popiera dobromyseľnosť držiteľa má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby, pričom odporcovia toto dôkazné bremeno neuniesli.
Odporcovia vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že navrhovatelia v priebehu celého konania produkovali tak závažné zmätočné vyjadrenia a nedostatočné dôkazy, ktoré boli dokonca v kontradikcii so samotným petitom ich žalobného návrhu. Pre správne posúdenie veci je dôležité zohľadnenie najmä tej skutočnosti, že navrhovatelia od podania svojho žalobného návrhu viac krát jednoznačne a výslovne deklarovali, že sa považujú za vlastníkov sporného pozemku. Tento svoj psychický stav a toto svoje
subjektívne presvedčenie deklarovali v rokoch 2004 až 2008, kedy sa v konaní vedenom na Okresnom súde v Dolnom Kubíne pod sp. zn. 5C/166/2004 domáhali určenia vlastníckeho práva k spornému pozemku. Ak sa navrhovatelia vždy považovali za vlastníkov sporného pozemku a jeho vlastníkmi sa vnútorne cítia neustále, nemohli byť nikdy zároveň dobromyseľní v tom, že im patrí právo prístupovej cesty k tejto nehnuteľnosti ako k cudzej veci. Dobromyseľný vlastník veci nemôže byť zároveň aj dobromyseľným držiteľom akéhokoľvek práva k cudzej veci. Vlastnícka dobromyseľnosť principiálne vylučuje dobromyseľnosť potrebnú na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Súhlasili s konštatovaním prvostupňového súdu, že navrhovatelia ohľadne započítania vydržacej doby ich právnymi predchodcami neuvádzali žiadne dôkazy alebo skutočnosti, kedy sa ich právni predchodcovia mali ujať držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a kedy mala plynúť ich vydržacia lehota. O nesplnení predmetnej procesnej povinnosti zo strany navrhovateľov a ich pasivite svedčí aj zápisnica o pojednávaní zo dňa 16.11.2012, z ktorej vyplýva, že navrhovatelia už neuviedli žiadne tvrdenie a nenavrhli žiadny dôkaz na zistenie skutkového stavu. Odporcovia ďalej poukázali i na právne závery vychádzajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/39/1999 resp. 5Cdo/260/2008, podľa ktorých len samotná skutočnosť, že niekto koná spôsobom zodpovedajúcim obsahu vecného bremena prechádzať cez pozemok, nemôže viesť k záveru o oprávnenej držbe zodpovedajúcej vecnému bremenu a to i preto, že cez cudziu nehnuteľnosť je možné prechádzať na základe rôznych právnych titulov. Navrhovatelia v konaní neuviedli žiadne konkrétne tvrdenia a ani nepreukázali žiadnym dôkazným prostriedkom, na základe akého právneho titulu právni predchodcovia navrhovateľov nadobudli presvedčenie, že oprávnene vykonávajú právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Ak nebol zo strany navrhovateľov kvalifikovane tvrdený a hodnoverne preukázaný potrebný právny titul (hoci aj domnelý) a zároveň okolnosti svedčiace o dobromyseľnosti ich právnych predchodcov, nemohlo byť zo strany navrhovateľov ani preukázané uplynutie zákonnej 10 ročnej vydržacej lehoty. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že takýmto právnym titulom nemôže byť dobrovoľná dohoda uzavretá dňa 27.2.1952, nakoľko uvedená dohoda neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo práva a povinnosti akejkoľvek osoby k spornému pozemku. V konaní bolo tiež nespochybniteľne preukázané, že U. L. previedol svoje vlastnícke právo k pozemku (časť ktorého predstavuje sporný pozemok) na vtedajší Čsl. štát zmluvou zo dňa 17.5.1972, keď následne tento pozemok bol na základe dohody o osobnom užívaní stavebného pozemku uzavretej dňa 19.5.1972 odovzdaný odporcom. Preukázanie dobromyseľnosti právnych predchodcov navrhovateľov je vylúčené aj tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 5C/166/2004 tvrdili a tými istými dôkaznými prostriedkami sa snažili preukázať, že na základe predložených listín nadobudli právni predchodcovia navrhovateľov k spornému pozemku vlastnícke právo vydržaním. Dokonca aj v odvolaní navrhovatelia opätovne uviedli, že sporný pozemok využívali a držali ako vlastný. Odporcovia sa stotožnili i s podrobne vyargumentovaným právnym záverom okresného súdu, že sporný pozemok bol od roku 1972 do roku 1991 predmetom socialistického vlastníctva a preto minimálne do 31.12.1991 právo zodpovedajúce vecnému bremenu nebolo spôsobilé vo vzťahu k spornému pozemku byť predmetom vydržania. Na základe týchto skutočnosti navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 za použitia § 156 ods. 3 O.s.p.) podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil z nasledovných dôvodov:
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktorému predchádzalo dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku je vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.
Odvolacie námietky navrhovateľov nepovažuje odvolací súd za dôvodné.
Námietku, že okresný súd v prejednávanej veci nepostupoval (negoval) uznesenie Najvyššieho súdu SR, č.k. 4Cdo/110/2010 zo dňa 26.4.2012, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Ako vyplýva z dôvodov označeného uznesenia Najvyššieho súdu SR, dovolací súd (v nadväznosti na dovolaciu otázku vymedzenú rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č.k. 6Co/285/2009 zo dňa 20.1.2010) riešil len otázku, či za situácie, keď navrhovatelia v inom konaní tvrdili, že vlastnícke právo k spornému pozemku nadobudli vydržaním, sa môžu v inom konaní domáhať určenia, že k tomu istému pozemku nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Nakoľko dovolací súd na uvedenú otázku dal kladnú odpoveď a z dôvodov, že pôvodný rozsudok prvostupňového súdu č.k. 4C/13/2008 zo dňa 16.6.2009, ktorý bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 6C/285/2009 zo dňa 20.1.2010 vo vzťahu k riešenej dovolacej otázke vychádzal z iného právneho názoru, Najvyšší súd SR rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 20.1.2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Keďže i pôvodný rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 16.6.2009 vychádzal zo záveru, že navrhovatelia resp. ich právni predchodcovia nemohli nadobudnúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním, ak sa v inom konaní domáhali k tomu pozemku určenia vlastníckeho práva titulom oprávnenej držby, odvolací súd pôvodný prvostupňový rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd sa teda v ďalšom konaní správne opätovne zaoberal otázkou, či navrhovatelia resp. ich právni predchodcovia splnili všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k spornému pozemku titulom vydržania prihliadajúc samozrejme na vyriešenie dovolacej otázky uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 4Cdo/110/2010 zo dňa 26.4.2012.
Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľov opätovne zamietol z dôvodov už bližšie uvedených v odôvodnení tohto rozsudku, ktorých podstata vychádza zo skutočností, že v danej veci neboli splnené zákonné predpoklady pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k spornému pozemku vydržaním navrhovateľmi, resp. ich právnymi predchodcami. Odvolací súd sa s týmito závermi prvostupňového súdu v celom rozsahu stotožňuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku ďalej uvádza:
Zo spisového materiálu vyplýva, že navrhovatelia odvodzovali svoje právo, resp. právo právnych predchodcov o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k spornému pozemku od dobrovoľnej dohody uzavretej dňa 27.2.1952 (č.l. 108 spisu), ktorá bola uzavretá medzi viacerými stranami, konkrétne medzi U. L. (starým otcom navrhovateľa 1), Q. P. (právnym predchodcom odporcov), N. M. a Q. U.. Iný titul nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k spornému pozemku tvrdený ani preukázaný nebol. Ako je zrejmé z obsahu uvedenej dohody, táto sa vôbec nezmieňuje o práve právnych predchodcov navrhovateľa 1/ prechádzať cez sporný pozemok a túto skutočnosť nemožno vyvodiť ani zo záverečného textu dohody, kde U. L. a Q. P. prehlásili, že si stavebné pozemky upravia tak, ako im to bude najlepšie vyhovovať. Zo samotnej skutočnosti, že navrhovatelia a rodičia navrhovateľa 1, využívali sporný pozemok ako prístupovú cestu ešte neznamená, že nadobudli k nemu právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Na túto skutočnosť správne poukázal okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, nakoľko jeho závery korešpondujú s ustálenou súdnou praxou, ktorá riešila otázku dobromyseľnosti práva či už vlastníckeho, alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. V tomto smere možno vychádzať i zo záverov rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu ČR, na ktorú odkazoval okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, nakoľko právna úprava dobromyseľnosti držby v Českej republike a Slovenskej republike vychádza z tých istých základov a zákonných predpokladov. V tomto smere okresný súd správne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2241/2005 zo dňa 25.10.2006 (v odôvodnení napadnutého rozsudku uvedený nesprávny dátum 25.9.2006 - pozn. odvolacieho súdu), v ktorom s ohľadom na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu bolo konštatované, že ani prípadný ústny súhlas vlastníka pozemku prechádzať cez jeho pozemok nemôže byť právnym dôvodom na oprávnenú držbu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Oprávnená držba sa totiž musí opierať o titul spôsobilý k jej nadobudnutiu. Hoci nie je nutné, aby titul bol predložený (napr. zmluva o nadobudnutí veci, resp. práva sa nezachovala), ale držiteľ veci resp. práva musí byť v ospravedlniteľnom omyle o existencii tohto titulu. K vydržaniu teda nestačí len chovanie, ktoré by mohlo byť obsahom tohto práva (napr. prechádzanie cez cudzí pozemok). Takéto chovanie ak má viesť k vydržaniu, musí byť vykonávané ako právo a ten, kto sa takto chová, musí byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je subjektom vykonávaného
práva. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ešte neznamená, že je držiteľom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.
Pokiaľ teda navrhovatelia v prejednávanej veci odvodzovali svoje právo, resp. právo právnych predchodcov navrhovateľa 1, od dobrovoľnej dohody z 27.2.1952, z ktorej obsahu žiadne právo zodpovedajúce vecnému bremenu k spornému pozemku v prospech právnych predchodcov navrhovateľa 1, nevyplýva a iný titul preukázaný nebol, ani podľa názoru odvolacieho súdu žalobný návrh navrhovateľov nie je dôvodný. O nedôvodnosti návrhu nesvedčí len skutočnosť, že v konaní nebol preukázaný titul nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k spornému pozemku, ale i ďalšie skutkové zistenia prvostupňového súdu, najmä skutočnosť, že U. L. (starý otec navrhovateľa 1) bol vlastníkom sporného pozemku až do roku 1972, kedy ho odpredal Čsl. štátu za účelom vytvorenia stavebného pozemku, ktorý bol následne pridelený do osobného užívania odporcom 1,2. Odvolací súd sa stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku, že navrhovatelia sami majú pochybnosti o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorú skutočnosť deklarovali podaním návrhu na zriadenie práva vecného bremena k spornému pozemku, ktoré konanie sa vedie na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 7C/105/2010. Námietky navrhovateľov, ktoré v tomto smere v odvolaní uvádzali (že neveria, že súd vydá rozhodnutie podľa práva, čo nakoniec i napadnutý rozsudok dal za pravdu) vyhodnotil odvolací súd ako účelové.
O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd a to v zmysle ust. § 224 ods. 4 O.s.p.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .