Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_1S-24-2010.pdf
PDF · 159.35 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/24/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu AFT, spol. s r.o., Breznica, so sídlom Breznica č. 207, 091 01 Breznica, IČO : 364 746 73, právne zastúpeného JUDr. Vladimírom Pavlovom, advokátom so sídlom v Košiciach, Mlynárska č. 19, 040 01 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti a postupu žalovaného, pôvodne Daňového riaditeľstva SR č. I/225/16351-136068/2009/990723-r zo dňa 12. januára 2010 na základe žaloby takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 12. januára 2010 č. I/225/16351-1636068/2009/9920723-r v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane Daňového úradu Stropkov zo dňa 11. septembra 2009 pod č. 736/230/9245/09/Ber podľa § 250j ods. 2 písm. a), c) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 440,87 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Vladimíra Pavlova advokáta.
odôvodnenie:
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 12. januára 2010 pod č. I/225/16351-136068/2009/990723-r v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Stropkov zo dňa 11. septembra 2009 pod č. 736/230/9245/09/Ber, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania.
Žalobca v úvode žaloby poukázal na rozhodnutie žalovaného, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Stropkov, ktorým bol vyrubený rozdiel dane s príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2007 v sume 51 279,59 EUR žalobcovi. Žalobca dôvodil tým, že rozhodnutie žalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom, pretože sa zakladá na nedostatočne zistenom skutkovom stave, nesprávnom právnom posúdení veci, v konaní žalovaného bola zistená taká vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a týmto rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach.
Žalobca ďalej argumentoval tým, že v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu poukázal na podstatné nedostatky a nezrovnalosti v protokole, ktoré mali podľa neho podstatný vplyv na právne posúdenie veci. Správca dane vypracoval dodatok k protokolu, v ktorom sa s námietkami žalobcu nevyporiadal, k námietkam sa nevyjadril a v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozhodnutia bez akýchkoľvek úprav opísal znenie predmetného protokolu. Podľa žalobcu došlo týmto k porušeniu
ustanovenia § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu, vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane, správca dane zaznamená k dodatku protokolu.
Dôvodil tým, že v písomnom vyjadrení k protokolu zo dňa 21. septembra 2009 položil správcovi dane konkrétne otázky, ktoré správca dane v dodatku k protokolu nezaznamenal a ani ich nevyhodnotil. Žalovaný sa k tejto námietke žalobcu vyjadril v napadnutom rozhodnutím na str. 8 ods. 5 a konštatoval, že žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na podstatu veci a preto trval na svojich pôvodných zisteniach.
Žalobca ďalej tvrdil, že podstatou celého problému je to, že žalobca zastáva názor, že mu na území Francúzska v zmysle čl. 5 ods. 4 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a vládou Francúzskej republiky o zamedzení dvojitého zdanenia v odbore daní z príjmov ( Zmluva - vyhláška č. 73/1975 Zb. ) vznikla činnosťou mandatára stála prevádzkareň, pretože na výkon jeho činnosti na území Francúzska nemožno aplikovať ustanovenie čl. 5 ods. 3 písm. f) Zmluvy, pretože činnosť, ktorú tam vykonával nepozostávala zo stavby alebo montáže. Podľa žalobcu ani žalovaný ako odvolací orgán sa dostatočne nevyporiadal s námietkou žalobcu, že jeho činnosť vo Francúzsku nepozostávala zo stavby, alebo montáže. Podľa žalobcu tvrdenie, že poskytovanie vlastných pracovníkov na vykonávanie stavebných prác pre francúzske firmy je naplnením čl. 5 ods. 3 písm. f) Zmluvy bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia, je v rozpore s ustanovením § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní, podľa ktorého žalovaný ako odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Žalobca ďalej konštatoval, že nevie akými úvahami sa tak správca dane ako aj žalovaný riadili keď ich tvrdenia, že činnosť žalobcu na území Francúzska pozostáva zo stavby alebo montáže, pričom odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov tieto skutočnosti neobsahujú. Ďalej žalobca dôvodil tým, že mu bolo vytknuté, že francúzsky odberateľ len evidoval dochádzku, t.j. počet pracovných hodín pracovníkmi žalobcu a nevykonával žiadny súpis vykonaných prác, ktoré žalobca po uplynutí každého mesiaca vystavil francúzskemu odberateľovi, za ktoré po uplynutí každého mesiaca žalobca vystavil francúzskemu odberateľovi faktúru. Žalobca poukázal na to, že jeho spoločnosť nikdy neriadila stavbu a ani nezodpovedala investorovi za jej dodanie. Vo svojej podstate dodával francúzskym odberateľom kvalifikovanú pracovnú silu v oblasti stavebníctva a žalovaný sa podľa neho nezaoberal ani otázkou kto dodával materiál. Podľa názoru žalobcu bez dostatočného objasnenia týchto skutočností a či právnej kvalifikácie či činnosť žalobcu pozostávala zo stavby alebo montáže, sú závery tak prvostupňového orgánu ako aj žalovaného predčasné.
Ďalej s poukazom na ustanovenie § 48 ods. 6 Zákona o správe daní žalobca argumentoval tým, že odvolací správny orgán sa musí vyporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. Zdôraznil, že v odvolaní podrobne žalobca analyzoval jednotlivé ustanovenia čl. 5 ods. 3 a 4 Zmluvy, pričom poukázal na legálnu a zákonnú možnosť ich výkladu, ktorá by zdôvodňovala vznik stálej prevádzkarne jeho spoločnosti na území Francúzska. K tejto problematike žalovaný len stroho uviedol, že „aplikáciu čl. 5 ods. 4 Zmluvy vylučuje ustanovenie čl. 5 ods. 3 písm. f) Zmluvy, ktoré predstavuje výnimku so všeobecných pravidiel pre vznik stálej prevádzkarne“. Žiadne bližšie vyjadrenie k predloženej analýze zo strany žalobcu k výkladu predmetných článkov Zmluvy žalovaný nepredložil, ani sa nevyjadril k aplikácii klasickej právnej zásady in dubio mitius“.
Žalobca ďalej citoval čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 2 ods. 1, § 29 ods. 2, § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov.
Vzhľadom na tieto skutočnosti na ktoré žalobca poukázal v žalobe tvrdil, že rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v rozpore so zákonom, pretože sa zakladajú na nedostatočne zistenom skutkovom stave, nesprávnom posúdení, pričom v konaní žalovaného bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a týmto rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach.
K žalobe sa písomným podaním zo dňa 25. mája 2010 vyjadril žalovaný, ktorý navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal pritom na dôvody rozhodnutia žalovaného, v ktorom sa podľa jeho názoru vyporiadal so všetkými námietkami uvádzanými žalobcom v odvolaní.
Krajský súd rozsudkom zo dňa 21. októbra 2011 č.k. 1 S 24/2010 - 52 žalobu zamietol. Žalobca sa voči rozsudku Krajského súdu v Prešove odvolal a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. januára 2013 č.k. 5 Sžf 4/2012 rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 31. júla 2013 s tým, že účastníci vyjadrili súhlas vo veci opätovne rozhodnúť bez nariadenia pojendávania.
Z administratívneho spisu predloženého žalovaným vyplýva, že Daňový úrad Stropkov dňa 11. septembra 2009 pod č. 736/230/9245/09/Ber vydal dodatočný platobný výmer podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2007 v sume 51 279,59 Eur, podľa výroku ktorého v daňovom priznaní je uvedená daň 2 270 756 Sk, pričom daň zistená správcom dane po daňovej kontrole bola 3 815 605 Sk a rozdiel dane predstavuje 1 544 849 Sk. Rozdiel dane v sume 51 279,59 Eur je daňový subjekt povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto dodatočného platobného výmeru na účet Daňového úradu Stropkov.
Prvostupňový správny orgán rozhodnutie odôvodnil tým, že Daňový úrad Stropkov u daňového subjektu spoločnosti AFT, spol. s r.o., IČO: 36474673, 091 01 Breznica 207 vykonal daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 736/320/7774/2009/Lof zo dňa 30. júla 2009 a dodatok k protokolu zo dňa 28. augusta 2009. Protokol o daňovej kontrole bol doručený dňa 04. septembra 2009.
Správca dane zistil, že pri kontrole účtovníctva za účtovné obdobie roka 2007 boli porušené ustanovenia zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov.
Daňový subjekt podal dňa 31.marca 2008 daňové priznanie k dani z príjmu právnickej osoby za rok 2007. Vykázal v daňovom priznaní výsledok hospodárenia pred zdanením a základ dane vo výške 11 951 351 Sk. V priebehu výkonu daňovej kontroly vo svojom vyjadrení ku skutočnostiam zistených pri daňovej kontrole zo dňa 13. februára 2009 navrhol správcovi dane, aby ukončil daňovú kontrolu z dôvodu, že spoločnosť žalobcu vykonávala podnikateľskú činnosť na území Francúzska podľa francúzskych predpisov, vznikla jej tam stála prevádzkareň a teda jej príjmy z výkonu podnikateľskej činnosti na území Francúzska sú v súlade s čl. 25 Zmluvy medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Francúzskej republiky o zamedzení dvojitého zdanenia v odbore daní z príjmov vyňaté zo zdanenia na území Slovenskej republiky a že je bezpredmetné vykonávať kontrolu výdavkov spoločnosti AFT, spol. s r.o.. ktoré sa viažu k príjmom z výkonu podnikateľskej činnosti vo Francúzsku a posudzovať ich z hľadiska slovenských právnych predpisov, pretože zo zdanenia sa vynímajú všetky príjmy podliehajúce zdaneniu v zahraničí. Z uvedeného dôvodu navrhol správcovi dane, aby ukončil daňovú kontrolu a v súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo za dodržanie aj ostatných zásad daňového konania.
Daňový subjekt vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že za zdaňovacie obdobia rokov 2006 a 2007 došlo zo strany daňového subjektu k pochybeniu pri zostavovaní daňových priznaní za uvedené zdaňovacie obdobia v tom zmysle, že daňový subjekt nepostupoval podľa ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého mal pred aplikáciou zákona použiť ustanovenia Zmluvy. Žalobca ďalej vo vyjadrení uviedol, že jeho spoločnosť vykonávala podnikateľskú činnosť na území Francúzska podľa francúzskych predpisov, vznikla jej tam stála prevádzkareň, bola tam riadne registrovaná k DPH a teda jej príjmy z výkonu podnikateľskej činnosti na území Francúzska boli v súlade s čl. 25 Zmluvy vyňaté zo zdanenia na území Slovenskej republiky.
Na základe vyššie uvedeného správca dane vyzval daňový subjekt výzvou zo dňa 17. februára 2009, aby predložil dôkazy k svojim tvrdeniam, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení zo dňa 13. februára 2009. Na túto výzvu reagoval žalobca vyjadrením z 05. marca 2009, v ktorom uviedol, že spoločnosti žalobcu vznikla za obdobie rokov 2005 až 2008 stála prevádzkareň na území Francúzska, pričom jej príjmy podliehajú zdaneniu vo Francúzsku. Odvolal sa pritom na článok 5 ods. 4 Zmluvy, v zmysle ktorého osoba konajúca v jednom zmluvnom štáte pre účet podniku druhého zmluvného štátu sa považuje za stálu prevádzkareň v prvom štáte, ak má v tomto štáte splnomocnenie, ktoré tam obvykle využíva a ktoré jej dovoľuje uzavierať zmluvy v mene podniku, pokiaľ činnosť tejto osoby nie je obmedzená na nákup
tovaru pre podnik. Ďalej uviedol, že osobou konajúcou v mene spoločnosti žalobcu vo Francúzsku bola spoločnosť Prokonekce s.r.o., Korouhvice 22, 592 65 Rovečné, Česká republika, s ktorou má spoločnosť žalobcu uzatvorenú mandátnu zmluvu zo dňa 5. januára 2006.
V zmysle vyššie uvedeného správca dane vyzval daňový subjekt výzvou zo dňa 25. mája 2009, aby vyčíslil príjmy daňového subjektu priraditeľné v jeho údajnej stálej prevádzkarni podľa čl. 5 ods. 4 Zmluvy na vyčíslenie základu dane tejto stálej prevádzkarne na území Slovenskej republiky podľa § 17 ods. 14 o dani z príjmov, a aby preukázal zahrnutie týchto príjmov priraditeľných údajnej stálej prevádzkarni do celosvetového základu dane daňového subjektu na území Slovenskej republiky podľa § 17 ods. 14 Zákona o dani z príjmov, a zároveň aby preukázal závislosť zástupcu (mandatára) - spoločnosti Prokonekce, s.r.o., Česká republika vo vzťahu k spoločnosti žalobcu v zmysle článku 5 ods. 4 Zmluvy. Vo svojom vyjadrení k výzve zo dňa 8. júna 2009 žalobca síce vyčíslil príjmy vo výške 80 918 142 Sk, ktoré podľa neho sú priraditeľné stálej prevádzkarni vo Francúzsku, avšak nevyčíslil základ dane tejto stálej prevádzkarne podľa § 17 ods. 14 zákona o dani z príjmov. Týmto vyjadrením nepreukázal ani závislosť zástupcu vo vzťahu k daňovému subjektu podľa čl. 5 ods. 4 Zmluvy.
Správca dane ďalšou výzvou zo dňa 24. júna 2009 vyzval žalobcu, aby vyčíslil a konkrétne uviedol z akých činností boli dosiahnuté príjmy vo výške 80 918 142 Sk na území Francúzska. Vo vyjadrení zo dňa 2. júla 2009 žalobca uviedol, že odberateľom vo Francúzsku boli dodávané stavebné práce na území Francúzska, ktoré im boli vyfakturované faktúrami č. 07001 až 07167.
Správca dane na základe týchto vyjadrení žalobcu posúdil vznik stálej prevádzkarne vo Francúzsku s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 Zákona o dani z príjmov a čl. 25 B písm. a) Zmluvy. Zo znenia citovaného článku vyplýva, že Slovenská republika je povinná vyňať zdaniteľné príjmy z podnikateľskej činnosti zo zdanenia na svojom území za predpokladu, že na zdanenie týchto príjmov má právny nárok podľa tejto zmluvy aj Francúzska republika. Uvedené platí bez ohľadu na skutočnosť, či toto právo na zdanenie bolo aj efektívne týmto štátom uplatnené.
Ďalej správca dane citoval ustanovenie § 45 ods.1 Zákona o dani z príjmov s poukazom na ustanovenie § 29 ods. 8, na citáciu čl. 7 ods. 1, čl. 5 ods. 4 Zmluvy, ako aj čl. 5 ods. 3 písm. f) tejto Zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného podľa čl. 7 Zmluvy príjmy daňovníka zo stavebných činností nie sú zdaniteľné na území Francúzskej republiky a nemožno ich podľa článku 25 B písm. a) vyňať zo základu dane daňovníka na území Slovenskej republiky.
Spoločnosť žalobcu prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu JUDr. A. N. vo svojom vyjadrení k výzve zo dňa 2. júla 2009 uviedla a preukázala, že jej príjmy vyčíslené vo výške 80 918 142,- Sk boli dosiahnuté na území Francúzska za poskytnuté stavebné práce pre odberateľov vo Francúzsku. Na základe uvedeného však príjmy zo stavebných činností nie sú zdaniteľné na území Francúzska, nezakladajú na tomto území stálu prevádzkareň a príjmy z nich nemožno vyňať zo zdanenia na území Slovenskej republiky. V zmysle týchto ustanovení Zákona o dani z príjmov, ako aj jednotlivých článkov Zmluvy správca dane rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pritom v rámci dokazovania a v rámci daňovej kontroly vypočul aj pracovníkov, ktorí pracovali vo Francúzsku ako stavební robotníci. Súčasťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia sú aj výpovede týchto pracovníkov.
Na základe odvolania žalobcu, v ktorom namietal identické skutočnosti, ako sú uvedené v žalobe, žalovaný rozhodnutím uvedeným v úvodnej časti rozsudku potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.
V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že preskúmal napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v rozsahu požadovanom v odvolaní, poukázal pritom na priebeh konania pred prvostupňovým správnym orgánom, ako aj na dôvody, pre ktoré prvostupňový správny orgán rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a okrem toho poukázal aj na dôvody odvolania žalobcu.
Ďalej argumentoval v odôvodnení citáciou príslušných ustanovení § 1 ods. 2, § 2 písm. d) bod 2, § 2 písm. f), h), i), § 17 ods. 2 písm. a), § 17 ods. 14, § 21 ods. 1, § 45 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o
dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Zároveň citoval ustanovenie § 2 ods. 3, § 29 ods. 2, § 29 ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov v znení platnom v roku 2007, ako aj čl. 2 ods. 1, čl. 2 ods. 3 B písm. a), čl. 3 ods. 2, čl. 5 ods. 1, čl. 3 písm. f), čl. 5 ods. 4, čl. 7 ods. 1 a čl. 25 B písm. a) Zmluvy medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Francúzskej republiky o zamedzení dvojakého zdanenia v odbore daní z príjmu.
Žalovaný dôvodil tým, že žalobca neuviedol konkrétne námietky k jednotlivým nákladom, ktoré správca dane z dôvodov uvedených v dodatočnom platobnom výmere neuznal za daňové náklady a vylúčil ich zo základu dane. Žalobca namietal správcom dane nedostatočné a nesprávne posúdenie jeho činnosti vykonávanej na území Francúzskej republiky, z ktorej mu plynuli príjmy, a to v súvislosti so zamedzením dvojakého zdanenia podľa platnej zmluvy uzatvorenej medzi Československou socialistickou republikou a Francúzskou republikou.
K námietke žalobcu o porušení § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, že správca dane neskúmal okolnosti výkonu podnikateľskej činnosti daňového subjektu na území Francúzska ale vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu, nakoľko žalobca, ktorý je daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou, vykonával v roku 2007 na území Francúzskej republiky stavebné činnosti pre viacerých odberateľov a na viacerých miestach. Vyhľadávaním obchodných partnerov, rokovaním a prípravou obchodných zmlúv s nimi, ako aj ďalšími činnosťami bola poverená na základe mandátnej zmluvy spoločnosť Prokonekce, s.r.o., Korouhvice 22, Česká republika ako mandatár. Tento skutkový stav potvrdil aj samotný žalobca. V priebehu daňovej kontroly žalobca ako daňový subjekt dospel k záveru, že činnosťou mandatára na území Francúzskej republiky mu vznikla stála prevádzkareň, na základe čoho mu majú byť vyňaté príjmy dosiahnuté vo Francúzsku z celosvetového základu dane na území Slovenskej republiky.
Žalovaný po preskúmaní spisového materiálu konštatoval, že podľa vyššie uvedených právnych predpisov, ak príjmy zo zdrojov na území Francúzskej republiky sa môžu zdaňovať aj v tomto zmluvnom štáte, Slovenská republika je povinná vyňať zdaniteľné príjmy z podnikateľskej činnosti zo zdanenia na svojom území. V tomto prípade by tomu tak bolo, ak by daňovému subjektu, t.j. žalobcovi vznikla stála prevádzkareň činnosťou jeho zástupcu v zmysle čl. 5 ods. 4 Zmluvy, na ktorý sa žalobca odvoláva, pričom závislosť mandatára pôsobiaceho na území Francúzskej republiky musí byť preukázaná spolu s ďalšími relevantnými podmienkami pre vznik takejto stálej prevádzkarne.
Žalobca ďalej svoje námietky proti postupu správcu dane odôvodnil problematickým výkladom ustanovení čl. 5 Zmluvy a v odvolaní sa zaoberá vlastným výkladom dotknutého ustanovenia s odvolaním sa na Vzorovú dohodu OECD 1977. Tento výklad považoval žalovaný za nesprávny, pričom správca dane vzal do úvahy znenie čl. 5 ods. 4 Zmluvy, avšak pri posudzovaní vzniku stálej prevádzkarne vychádzal zo skutočností, aké činnosti boli vykonávané žalobcom na území Francúzskej republiky. Keďže z mandátnej zmluvy vyplýva, že išlo o poskytnutie služieb pre odberateľov v oblasti stavebníctva a žalobca sám uviedol, že išlo o poskytovanie vlastných pracovníkov na vykonávanie stavebných prác pre firmy vo Francúzsku, podľa žalovaného aplikáciu čl. 5 ods. 4 Zmluvy vylučuje ustanovenie čl. 5 ods. 3 písm. f) Zmluvy, ktoré predstavuje výnimku zo všeobecných pravidiel pre vznik stálej prevádzkarne, a podľa ktorého sa činnosť pozostávajúca zo stavby alebo montáže nepovažuje za stálu prevádzkareň. Pretože príjmy zo stavebných činností nepodliehajú zdaneniu na území Francúzskej republiky, potom v zmysle čl. 7 Zmluvy tieto príjmy daňového subjektu sú zdaniteľné v Slovenskej republike. Z uvedeného vyplýva, že vyňatie týchto príjmov podľa čl. 25 bod B písm. a) Zmluvy nie je možné. Iné príjmy z činností, ktoré by podliehali zdaneniu vo Francúzskej republike, žalobca nemal, nie je preto opodstatnené oslobodenie príjmov zo základu dane na území Slovenskej republiky.
Žalovaný ďalej konštatoval, že žalobca ako daňový subjekt navrhol ukončenie daňovej kontroly z dôvodu vyňatia príjmov zo zdrojov na území Francúzskej republiky zo základu dane až počas prebiehajúcej daňovej kontroly, kedy správca dane zistil závažné nedostatky. Podľa podaných daňových priznaní za roky 2005 až 2008, v ktorých podľa daňového subjektu vykonával stavebné činnosti vo Francúzsku už od roku 2005, všetky dosiahnuté príjmy spoločnosť zahrnula do celosvetového základu dane na území Slovenskej republiky, kde ich aj zdanila.
Žalovaný k námietke žalobcu, že v odôvodnení dodatočného platobného výmeru sa nezaoberal konkrétnymi námietkami uvedenými vo vyjadrení k protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly, žalovaný uviedol, že správca dane tieto námietky zobral do úvahy a uviedol ich v dodatku k protokolu.
Pretože daňový subjekt neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv na podstatu veci, správca dane trval na svojich pôvodných zisteniach.
K námietke o porušení ustanovenia § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov žalovaný uviedol, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere popísal zistený skutkový stav a uviedol právne predpisy, z ktorých jednoznačne vyplýva, že v danom prípade, keďže ide o stavebné činnosti, stála prevádzkareň nevznikla. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane nebol povinný skúmať, či v prípade mandatára išlo o závislého, resp. nezávislého zástupcu a túto skutočnosť odôvodňovať. Námietka žalobcu ako daňového subjektu je preto neopodstatnená.
Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia žalovaného podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy ( ďalej len „rozhodnutia a postup správneho orgánu“ ). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť ( § 244 ods.2,3, O.s.p. ).
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
Pri preskúmaní rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( § 250i ods. 1 O.s.p. ).
Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. uviesť, okrem všeobecných náležitostí žaloby ( § 42 ods. 3 a § 72 ods. 1 O.s.p. ) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí.
V predmetnej žalobe sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu a vrátenia veci žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie z dôvodov, že napadnuté rozhodnutia vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu, z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní žalovaného bola zistená taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a týmito rozhodnutiami bol žalobca ukrátený na svojich právach.
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. správe daní a poplatkov, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
Zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v § 1 písm. a) upravuje daň z príjmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby ( ďalej len „daň“ ) .... .
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení predpisov, medzinárodná zmluva, ktorá bola schválená, ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo dohoda, ktorá bola uzatvorená alebo schválená vládou Slovenskej republiky a ktorá upravuje zdanenie a s tým súvisiace právne vzťahy vo vzťahu k nesamosprávnym územiam, ktoré v medzinárodných vzťahoch vystupujú samostatne (ďalej len "medzinárodná zmluva"), má prednosť pred týmto zákonom.
Podľa § 2 písm. d) bod 2 citovaného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou právnická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky sídlo alebo miesto skutočného vedenia; miestom skutočného vedenia je miesto, kde sa prijímajú riadiace a obchodné rozhodnutia štatutárnych orgánov a dozorných orgánov právnickej osoby, aj ak adresa tohto miesta nie je zapísaná v obchodnom registri.
Podľa § 2 písm. f) citovaného zákona, predmetom dane daňovníka s neobmedzenou daňovou povinnosťou príjem (výnos) plynúci zo zdrojov na území Slovenskej republiky a zo zdrojov v zahraničí.
Podľa § 2 písm. h) citovaného zákona, zdaniteľným príjmom príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy.
Podľa § 2 písm. i) citovaného zákona, daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške,
Podľa § 17 ods. 14 citovaného zákona, súčasťou základu dane daňovníka s neobmedzenou daňovou povinnosťou je aj základ dane alebo daňová strata stálej prevádzkarne umiestnenej v zahraničí. Pri jeho zisťovaní sa postupuje podľa odseku 1 s výnimkou výdavkov, ktoré je daňovník povinný uhrádzať podľa právnych predpisov platných v štáte, v ktorom je zdroj príjmu, ktoré možno uplatniť do daňových výdavkov v rozsahu ustanovenom v týchto právnych predpisoch. Rovnako postupuje daňovník pri zmene sídla alebo miesta skutočného vedenia obchodnej spoločnosti alebo družstva zo zahraničia na územie Slovenskej republiky, ak v zahraničí zostáva jeho stála prevádzkareň.
Podľa § 21 ods. 1 citovaného zákona, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej
a) výdavky (náklady) na obstaranie hmotného majetku, nehmotného majetku (§ 22) a hmotného majetku a nehmotného majetku vylúčeného z odpisovania (§ 23),
b) výdavky na zvýšenie základného imania vrátane splácania pôžičiek,
c) úplatky alebo iné neoprávnené výhody poskytnuté inej osobe priamo alebo sprostredkovane aj vtedy, ak v príslušnom štáte je poskytnutie takéhoto úplatku alebo inej neoprávnenej výhody obvykle tolerované,
d) výdavky na vyplácané podiely na zisku vrátane podielov na zisku (tantiém) členov štatutárnych orgánov a ďalších orgánov právnických osôb,
e) výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi a výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi, 103)
f) výdavky prevyšujúce príjmy v zariadeniach na uspokojovanie potrieb zamestnancov alebo iných osôb s výnimkou § 17 ods. 3 písm. e), pričom výdavky a príjmy sa posudzujú v úhrne za všetky zariadenia,
g) výdavky na technické zhodnotenie (§ 29 ods. 1) a výdavok, ktorý sa považuje za technické zhodnotenie (§ 29 ods. 2),
h) výdavky na reprezentáciu okrem výdavkov na reklamné predmety v hodnote neprevyšujúcej 16, 60 eura za jeden predmet,
i) výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a blízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku daňovníka, a majetku blízkych osôb daňovníka; toto ustanovenie sa nepoužije na výdavky (náklady) podľa § 19 ods. 2 písm. e) a p),
j) výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane,
k) výdavky (náklady) na nákup vlastných akcií vo výške sumy prevyšujúcej nominálnu hodnotu akcií.
Podľa § 45 ods. 1 citovaného zákona, ak plynú daňovníkovi s neobmedzenou daňovou povinnosťou príjmy zo štátu, s ktorým Slovenská republika má uzavretú zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia (ďalej len "zmluva"), postupuje sa pri zamedzení dvojitého zdanenia podľa tejto zmluvy s výnimkou uvedenou v ods. 3 písm. c). Ak sa podľa zmluvy uplatňuje metóda zápočtu dane, daň zaplatená v druhom zmluvnom štáte sa započíta na úhradu dane podľa tohto zákona najviac sumou, ktorá môže byť v druhom zmluvnom štáte vyberaná v súlade s touto zmluvou, pričom zápočet dane sa vykoná najviac v sume dane pripadajúcej na príjmy plynúce zo zdrojov v zahraničí. Úhrn príjmov (základov dane) podliehajúcich zdaneniu v zahraničí, pri ktorých je uplatňovaný zápočet dane podľa zmluvy, sa zaokrúhľuje na eurocenty nadol.
Základom dane z príjmov podliehajúcich zdaneniu v zahraničí sa na účely zápočtu dane rozumie základ dane vyčíslený podľa § 5 ods. 8 alebo rozdiel medzi zdaniteľnými príjmami zo zdrojov v zahraničí a daňovými výdavkami vyčíslený podľa § 17 ods. 14. Percentuálny podiel príjmov zo zdrojov v zahraničí k celkovému základu dane v zdaňovacom období sa zaokrúhľuje na dve desatinné miesta, pričom u daňovníka, ktorý je fyzickou osobou, sa rozumie celkovým základom dane (na účely zápočtu dane) základ dane neznížený o nezdaniteľné časti základu dane podľa § 11. Maximálna výška dane zaplatenej v zahraničí, ktorú je možné započítať, sa zaokrúhli na eurocenty nahor. Započítať možno iba daň vzťahujúcu sa na príjmy zahrnuté do základu dane za príslušné zdaňovacie obdobie. Ak sa podľa zmluvy uplatňuje metóda vyňatia príjmov, základom dane z príjmov podliehajúcich zdaneniu v zahraničí na účely vyňatia príjmov je základ dane vyčíslený podľa § 5 ods. 8 alebo rozdiel medzi zdaniteľnými príjmami zo zdrojov v zahraničí a daňovými výdavkami vyčíslený podľa § 17 ods. 14.
Podľa čl. 2 ods. 2 Zmluvy medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Francúzskej republiky o zamedzení dvojakého zdanenia v odbore z dani z príjmu, táto Zmluva sa vzťahuje na dane z príjmu a z majetku vyberané v oboch zmluvných štátoch, nech už je spôsob vyberania akýkoľvek.
Podľa čl. 2 ods. 3 B písm. a) Zmluvy, súčasné dane, na ktoré sa Zmluva vzťahuje pokiaľ ide o Československo odvod zo zisku.
Podľa čl. 3 ods. 2 Zmluvy, každý výraz, ktorý nie je inak definovaný, má pre aplikáciu tejto Zmluvy zmluvným štátom zmysel, ktorý mu určujú právne predpisy spomenutého štátu, ktoré upravujú dane, ktoré sú predmetom tejto Zmluvy, pokiaľ súvislosť nevyžaduje odlišný výklad.
Podľa čl. 5 ods. 1 citovanej Zmluvy, výraz "stála prevádzkáreň" označuje v zmysle tejto zmluvy trvalé zariadenie na podnikanie, v ktorom podnik vykonáva úplne alebo čiastočne svoju činnosť.
Podľa čl. 5 ods. 3 písm. f) Zmluvy, za stálu prevádzkáreň sa nepovažuje ak činnosť podniku pozostáva zo stavby alebo montáže.
Podľa čl. 5 ods. 4 Zmluvy, osoba konajúca v jednom zmluvnom štáte pre účet podniku druhého zmluvného štátu - iná než zástupca majúci nezávislé postavenie, o ktorom sa hovorí v odseku 5 - sa považuje za "stálu prevádzkáreň" v prvom štáte, ak má v tomto štáte splnomocnenie, ktoré tam obvykle využíva a ktoré jej dovoľuje uzavierať zmluvy v mene podniku, pokiaľ činnosť tejto osoby nie je obmedzená na nákup tovaru pre podnik.
V zmysle čl. 7 ods. 1 Zmluvy, výnosy podniku jedného zmluvného štátu sa zdania iba v tomto štáte, pokiaľ podnik nevykonáva svoju činnosť v druhom zmluvnom štáte prostredníctvom stálej prevádzkárne, ktorá je tam umiestnená. Ak podnik vykonáva svoju činnosť týmto spôsobom, zdania sa výnosy podniku v druhom štáte, ale iba v takom rozsahu, v akom ich možno pričítať spomenutej stálej prevádzkárni.
Podľa čl. 25 B písm. a) Zmluvy, dvojaké zdanenie sa vylúči týmto spôsobom: v Československu: a) iné príjmy než tie, ktoré sú uvedené pod písmenom b), sú oslobodené od československých daní vypočítaných v článku 2 ods. 3-B, ak tieto príjmy podliehajú zdaneniu vo Francúzsku podľa tejto Zmluvy.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 2 ods. 3 citovaného zákona, správa dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 29 ods. 2 citovaného zákona, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Senát krajského súdu preskúmal zákonnosť rozhodnutí a postupu správnych orgánov podľa § 250j ods. 1 O.s.p. v rozsahu a z dôvodov uvádzaných v žalobe opätovne potom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. januára 2013 pod č. 5 Sžf/4/2012 pôvodne vydaný rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 21. októbra 2011 č.k. 1 S 24/2010 - 52, ktorým žalobu zamietol a nepriznal náhradu trov konania účastníkom, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Senát krajského súdu dospel jednohlasne k záveru, že rozhodnutia daňových úradov je potrebné zrušiť nakoľko rozhodnutia, ktoré vydali správne orgány vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci.
Z výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj jeho odôvodnenia jednoznačne a nepochybne vyplýva, že postup, ktorý predchádzal vydaniu dodatočného daňového výmeru, ktorým bol vyrubený žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2007 v sume 51 279,59 Eur bol v rozpore so zásadou zákonnosti daňového konania a rozhodnutie bolo vydané predčasne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Aj následne v rozhodnutí žalovaného, ktorý prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, pričom sa zo závermi stotožnil, postupoval odvolací orgán v rozpore s ustanovením § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. .
Z predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že správca dane neuznal zúčtované výdavky za stavebné práce na základe vyjadrenia daňového subjektu ako zdaniteľné príjmy podľa Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Francúzskou republikou, ktoré nepodliehajú zdaneniu, tak ako to žiadal v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu žalobca.
Základnou otázkou v predmetnom daňovom konaní bolo právne posúdenie, či činnosťou mandatára na území Francúzskej republiky žalobcovi vznikla stála prevádzkareň v zmysle článku 5 ods. 4 Zmluvy, na základe čoho mu majú byť následne vyňaté príjmy dosiahnuté vo Francúzsku z celosvetového základu dane z príjmov na území Slovenskej republiky. Vo vzťahu k metóde zákazu dvojitého zdanenia bolo potrebné zo strany daňového subjektu, ktorým žalobca v tomto konaní je, aby preukázal zdaniteľnosť príjmov na území druhého štátu podľa Zmluvy, teda na území Francúzskej republiky a zároveň aby preukázal zahrnutie týchto príjmov do základu dane daňovníka na území Slovenskej republiky s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 14 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
Súd je toho názoru, že žalobca dôkazné bremeno v tomto konkrétnom prípade uniesol s poukazom na ustanovenie § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., v zmysle ktorého „ daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť, alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom“. Tieto skutočnosti bol povinný daňový subjekt, t.j. žalobca preukázať s poukazom na § 45 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého ak plynú daňovníkovi s neobmedzenou daňovou povinnosťou príjmy zo štátu, s ktorým Slovenská republika má uzavretú zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia, postupuje sa pri zamedzení dvojitého zdanenia podľa tejto zmluvy.
Ak sa podľa zmluvy uplatňuje metóda zápočtu dane, daň zaplatená v druhom zmluvnom štáte sa započíta na úhradu dane podľa tohto zákona najviac sumou, ktorá môže byť v druhom zmluvnom štáte vyberaná v súlade s touto zmluvou, pričom zápočet dane sa vykoná najviac v sume dane pripadajúcej na príjmy plynúce zo zdrojov v zahraničí. Základom dane z príjmov podliehajúcich zdaneniu v zahraničí sa na účely zápočtu dane rozumie základ dane vyčíslený podľa čl. 5 ods. 8 alebo rozdiel medzi zdaniteľnými príjmami zo zdrojov v zahraničí a daňovými výdavkami vyčíslenými podľa § 17 ods. 14. Ak sa podľa zmluvy uplatňuje metóda vyňatia príjmov, základom dane z príjmov podliehajúcich v zahraničí na účely vyňatia príjmov je základ dane vyčíslený podľa § 5 ods. 8 alebo rozdiel medzi zdaniteľnými príjmami zo zdrojov v zahraničí a daňovými výdavkami vyčíslenými podľa § 17 ods. 14.
Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu žalobca ako daňový subjekt bol písomne vyzývaný na preukázanie konkrétnych skutočností potrebných v daňovom konaní pre najúplnejšie a správne zistenia určenia daňovej povinnosti. Písomnými podaniami žalobca deklaroval existenciu stálej prevádzkarne, konkrétne listinnými dôkazmi vo francúzskom jazyku. Pokiaľ správcovi dane nepostačovalo na preukázanie stálej prevádzkarne tvrdenie žalobcu, že činnosťou mandatára v zmysle uzatvorenej
Mandátnej zmluvy medzi žalobcom a spoločnosťou Prokonekce, s.r.o., Česká republika s odvolaním na čl. 5 ods. 4 Zmluvy medzi Československou republikou a Francúzskou republikou je výkon stavebných prác pre odberateľov na území Francúzskej republiky, ktoré si aj žalobca fakturoval. Predmetný výkon prác nespochybňovali ani správne orgány. Avšak tento výkon stavebných prác nebol preukázaním podľa správcu dane existencie stálej prevádzkarne. Žalobca preukázal príjem z celosvetového základu dane, ktorý by bol vo Francúzskej republike zdaniteľný a z toho vyplýva, že následne mal byť tento zdaniteľný príjem považovaný za preukázanie príjmu do základu dane na území Slovenskej republiky. Aj keď v daňovom konaní na území Slovenskej republiky po daňovom priznaní tento príjem síce označil ako príjem dosiahnutý na území Francúzska, tento údaj správca dane neakceptoval, avšak na jeho jednoznačné preukázanie nezabezpečil žiadny adekvátny dôkaz.
Súd mal ďalej preukázané z obsahu spisu, že k vyjadreniu zo dňa 05. marca 2009 žalobca doložil písomné doklady vo francúzskom jazyku, ktoré však aj napriek viacnásobnej výzve daňového úradu neboli preložené do slovenského jazyka, a ani správca dane nedal tieto doklady v rámci daňového konania preložiť, čo považuje súd zo strany správcu dane za nesprávny postup, pretože z obsahu písomných dokladov vo francúzskom jazyku nemal jednoznačne preukázané, či žalobca mal alebo nemal stálu prevádzkareň na území Francúzskej republiky a ani to, či žalobca uhrádzal daň na území Francúzskej republiky.
Súd je toho názoru, že správca dane, ako aj žalovaný sa dôsledne nezaoberali všetkými námietkami zo strany daňového subjektu a skutočnosťami, ktoré boli v daňovom konaní jednoznačne preukázané a skutkový stav veci nezistili dostatočne, čo následne spôsobilo to, že rozhodnutie správcu dane, ako aj rozhodnutie žalovaného boli vydané predčasne bez náležite zisteného skutkového stavu veci ohľadom stálej prevádzkarne a platenia daní na území Francúzskej republiky.
K námietke žalobcu uvádzanej v žalobe ohľadom porušenia ustanovenia § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov súd konštatuje, že táto námietka nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu s poukazom na to, že formát zaznamenávania jednotlivých úkonov v protokole, ako aj v následných dodatkoch k protokolu nie je nikde zákonom určená.
Súd je toho názoru, že daňové orgány vydali svoje rozhodnutia na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci aj potom čo poukazujúc na ustanovenia zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ako aj ustanovení Zmluvy medzi Československou republikou a Francúzskou republikou, pretože žalobca aj podľa názoru súdu ( viď rozhodnutie NS SR ) preukázal, že na území Francúzskej republiky mal stálu prevádzkareň, z ktorej mu plynuli zdaniteľné príjmy, ktoré na území Francúzskej republiky aj priznal a daň uhradil.
Správca dane, ako aj žalovaný postupovali nie v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami § 2 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, pričom nezohľadnili všetky skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie daňovej povinnosti, hlavne s poukazom na citované vyjadrenia žalobcu, ako aj na písomné podania na výzvy o predložení vyčíslenia príjmov zo stálej prevádzkarne na území Francúzskej republike, ktoré žalobcovi plynuli. Postup a konanie žalobcu mal správca dane akceptovať, pretože tento nepochybne preukázal splnenie podmienok upravených v § 17 ods. 14 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Vykonávanie stavebných prác nebolo spochybnené, aj keď toto vykonávanie stavebných prác nebolo síce predmetom zdanenia na území Francúzskej republiky, tak ako to už vyššie konštatuje súd v odôvodnení rozsudku, avšak boli to príjmy žalobcu, ktoré nemožno neakceptovať a tieto skutočne existovali.
Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvádzanými žalobcom, ktorý v žalobe poukazuje na vykonané dokazovanie správcom dane a na nedostatočne a nesprávne zistený skutkový stav veci.
Súd konštatoval, že správca dane nesprávne právne posúdil existenciu stálej prevádzkarne žalobcu vo Francúzku s poukazom na článok 5 ods. 4 Zmluvy a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutia zrušiť aj pre nesprávne právne posúdenie, nakoľko z podnikateľskej činnosti, ktorú žalobca na území Francúzskej republiky od roku 2005 vykonal podľa zákonov platných na území Francúzskej republiky, ako aj podľa splnených povinností ohľadom platenia DPH na území Francúzskej republiky s riadne pridelením identifikačným číslom pre daň (FR 38484564414) bola jednoznačne preukázaná existencia prevádzkarne žalobcu na území Francúzska v súlade s článkom 5 ods. 1,2 Zmluvy.
Za rozhodujúce pri posudzovaní existencie „stálej prevádzkarne“ podľa súdu je uzatvorená mandátna zmluva medzi žalobcom a českou spoločnosťou Prokonekce, s.r.o., z ktorej obsahu vyplýva, že existencia stálej prevádzkarne žalobcu bola preukázaná aj podľa článku 5 ods. 4 Zmluvy podľa druhu a rozsahu činnosti, ktorú v prospech žalobcu táto spoločnosť vykonávala.
Na základe uvedených skutočností bolo povinnosťou správcu dane postupovať podľa článku 25 Zmluvy a priznané príjmy žalobcu zo zdrojov na území Francúzska vo výške 51 279,59 Eur za zdaňovacie obdobie roku 2007 vyňať zo zdanenia na území Slovenskej republike pretože žalobca tieto príjmy zdanil na území Francúzskej republiky.
Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal postup a rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že rozhodnutia a postup žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu boli vydané predčasne na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu, preto ich zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a), c) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní je žalovaný povinný opätovne v odvolaní žalobcu rozhodnúť, pričom je viazaný právnym názorom krajského súdu v tomto rozsudku s poukazom na ustanovenie § 250j ods. 7 O.s.p.
Žalobcovi, ktorý v konaní mal úspech priznal náhradu trov konania v tomto rozsahu:
- zaplatený súdny poplatok 66 Eur x 2 = 132 Eur ( podanie žaloby a odvolanie )
- trovy právneho zastúpenia pozostávajú z :
- prevzatie a príprava zastúpenia 57 Eur,
- podanie žaloby 57 Eur,
- účasť na pojednávaní 57 Eur,
- podanie odvolania 57 Eur,
- paušál za 4 právne úkony 4 x 7,41 Eur,
- 20% DPH podľa kópie osvedčenia o registrácii DPH zo dňa 5.3.2009 pod IČ pre daň SK 1074243627 vo výške 51,23 Eur.
Súd priznal žalobcovi trovy konania vo výške 440,87 Eur, ktoré je povinný žalovaný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Vladimírovi Pavlovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Senát krajského súdu sa na výroku rozsudku uzniesol jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.