Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10To/17/2023

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 06.07.2023, v trestnej veci proti obžalovanému K.. Y. Y. pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 14.11.2022 takto

rozhodol:

Podľa z a m i e t a odvolanie obžalovaného K.. Y. Y..

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa bol obž. K.. Y. Y. uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

1. dňa 05.03.2012 v Prešove, ako konateľ obchodnej spoločnosti E. M., s.r.o., F. XX, XXX XX T., IČO: XXXXXXXX, ako budúci predávajúci uzatvoril Zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru č. XXXXXXXX s budúcimi kupujúcimi E. U. a manželskou E. U., a to bytu č. XX/AXX za dohodnutá kúpnu cenu 107.000,- eur, ktorá mala byť po odrátaní skôr uhradenej zálohy 1.000,- eur (na základe Zmluvy o rezervácii bytu č. XXXXXXXX medzi rovnakými účastníkmi) v zmysle čl. III.4. uvedenej zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru uhradená na účet vedený v UniCredit Bank Slovakia, a.s., č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, pričom v čl. V.2. uvedenej zmluvy ubezpečil budúcich kupujúcich, že záložné právo úverujúcej banky viaznuce na predmetnom byte zanikne po tom, čo budúci kupujúci uhradia budúcu kúpnu cenu v plnej výške. Napriek tomu, že obžalovaný K.. Y. Y. ako konateľ spoločnosti E. M. s.r.o. uzatvoril s UniCredit bank Slovakia, a.s. dňa 27.11.2008 Zmluvu o úvere č. XXXXXX/CORP/XX/XXX v znení jej dodatkov č. 1 z 31.7.2009, č. 2 z 11.12.2009, č. 3 z 8.9.2010 a č. 4 z 14.3.2011 za účelom výstavby bytového komplexu na ulici Y. č. XX v T., podľa ktorej bodu 2.4.5 ods. 3 pohľadávky projektu musia byť splatné na účet č. XXXXXXXXXX/ XXXX(zberný účet) a bodu 6.4. banka vystaví listinu potrebnú na výmaz záložného práva zriadeného v prospech banky týkajúcu sa bytu alebo nebytového priestoru len ak bola na zberný účet prijatá platba na úhradu pohľadávky projektu vo výške podľa určitej zmluvy o pohľadávkach projektu, podvodným spôsobom v úmysle získať finančné prostriedky zo zaplatenej kúpnej ceny, účelovo zriadil tzv. „bežný účet“ v inej bankovej inštitúcii a to v ČSOB a.s., číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX a v presne nezistenom čase budúcich kupujúcich vyzval, aby časť kúpnej ceny zaplatili na vyššie uvedený bežný účet, pričom títo dňa 11.05.2012 uhradili na tento účet sumu 57.000,- eur, čím budúcich kupujúcich uviedol do omylu a vedome porušil článok V.2 Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru. Následné dňa 16.05.2012 v Prešove obžalovaný ako konateľ obchodnej spoločnosti E. M., s.r.o., F. XX, XXX XX T., IČO: XXXXXXXX už ako predávajúci uzatvoril Zmluvu o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru č. XXXXXXXX, a to bytu č. 10 s kupujúcimi E. U. a manželkou E. U.. Kupujúci po zaplatení celej kúpnej ceny vo výške 107.000,- eur, rozhodnutím Správy katastra Prešov číslo vkladu U z 25.7.2012 o povolení vkladu vlastníckeho práva na predmetný byt nadobudli k tomuto bytu č.10 vlastnícke právo, avšak so záložným právom pre záložného veriteľa UniCredit bank Slovakia a.s. na základe Zmluvy o zriadení záložného práva č. XXXXXXC/CORP/XX/XX so záložcom E. M. s.r.o. z 27.11.2008 evidovanej pod V XXXX/XXXX na Liste vlastníctva č. XXXXX pre obec T., katastrálne územie T.. Nepoukázaním časti kúpnej ceny v sume 26.000,- eur na zberný účet vedený v UniCredit Bank Slovakia a.s. nedošlo k zaplateniu celej výšky poskytnutého úveru v časti vzťahujúcej sa k predmetnému bytu a na liste vlastníctva kupujúcich zostalo evidované záložné právo v prospech UniCredit bank Slovakia, a.s., ktoré zaniklo až potom, čo kupujúci - poškodení na výzvu banky uhradili sumu 13.000,- eur, čím obžalovaný spôsobil E. U. a E. U. celkovú škodu v sume 13.000,- eur;

2. dňa 24.09.2012 v Prešove, ako konateľ obchodnej spoločnosti E. M., s.r.o., F. XX, XXX XX T., IČO: XXXXXXXX, ako budúci predávajúci uzatvoril Zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru č. XXXXXXXX s budúcimi kupujúcimi, K.. Y. V. a manželkou K. V., a to bytu č. XX/AXX za dohodnutá kúpnu cenu 101.000,- eur, ktorá mala byť v zmysle čl. III.4. uvedenej zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru uhradená na účet vedený v UniCredit Bank Slovakia, a.s., č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, pričom v čl. V.2. uvedenej zmluvy ubezpečil budúcich kupujúcich, že záložné právo úverujúcej banky viaznuce na predmetnom byte zanikne po tom, čo budúci kupujúci uhradia budúcu kúpnu cenu v plnej výške. Napriek tomu, že obžalovaný K.. Y. Y. ako konateľ spoločnosti E. M. s.r.o. uzatvoril s UniCredit bank Slovakia, a.s. dňa 27.11.2008 Zmluvu o úvere č. XXXXXX/CORP/XX/XXX v znení jej dodatkov č. 1 z 31.7.2009, č. 2 z 11.12.2009, č. 3 z 8.9.2010 a č. 4 z 14.3.2011 za účelom výstavby bytového komplexu na ulici Y. č. XX v T., podľa ktorej bodu 2.4.5 ods. 3 pohľadávky projektu musia byť splatné na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX(zberný účet) a bodu 6.4. banka vystaví listinu potrebnú na výmaz záložného práva zriadeného v prospech banky týkajúcu sa bytu alebo nebytového priestoru len ak bola na zberný účet prijatá platba na úhradu pohľadávky projektu vo výške podľa určitej zmluvy o pohľadávkach projektu, podvodným spôsobom v úmysle získať finančné prostriedky zo zaplatenej kúpnej ceny, účelovo zriadil tzv. „bežný účet" v inej bankovej inštitúcii, a to v ČSOB a.s., číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX a budúcich kupujúcich vyzval dňa 24.09.2012, aby časť kúpnej ceny zaplatili na vyššie uvedený bežný účet, pričom títo dňa 25.09.2012 uhradili na tento účet sumu 40.900,- eur a dňa 02.10.2012 sumu 50.000,- eur, čím budúcich kupujúcich uviedol do omylu a vedome porušil článok V.2 Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru. Následné dňa 14.12.2012 v Prešove obžalovaný ako konateľ obchodnej spoločnosti E. M., s.r.o., F. XX, XXX XX T., IČO: XXXXXXXX už ako predávajúci uzatvoril Zmluvu o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru č. XXXXXXXX, a to bytu č. 21 s kupujúcimi K.. Y. V. a manželkou K. V. a následne rovnakí účastníci uzatvorili presne neurčeného dňa Dodatok č. 1 k Zmluve o prevode vlastníctva bytu/ nebytového priestoru č. XXXXXXXX s tým, že kúpna cena sa zmenila na sumu 98.748,99 eur . Kupujúci po zaplatení celej kúpnej ceny vo výške 98.748,99,- eur, rozhodnutím Správy katastra Prešov číslo vkladu U z 28.2.2013 o povolení vkladu vlastníckeho práva nadobudli k tomuto bytu č. 21 vlastnícke právo, avšak so záložným právom pre záložného veriteľa UniCredit bank Slovakia a.s. na základe Zmluvy o zriadení záložného práva č. XXXXXXC/CORP/XX/XXso záložcom E. M. s.r.o. z 27.11.2008 evidovanej pod V XXXX/XXXX na Liste vlastníctva č. XXXXX pre obec T., katastrálne územie T.. Nepoukázaním časti kúpnej ceny v sume 90.900,- eur na zberný účet vedený v UniCredit Bank Slovakia a.s. nedošlo k zaplateniu celej výšky poskytnutého úveru v časti vzťahujúcej sa k predmetnému bytu a na liste vlastníctva kupujúcich zostalo evidované záložné právo v prospech UniCredit bank Slovakia, a.s., ktoré zaniklo až potom, čo kupujúci - poškodení na výzvu banky uhradili sumu 45.450,- eur, čím obžalovaný spôsobil K.. Y. V. a K. V. celkovú škodu v sume 45.500,- eur;

3. dňa 22.08.2011 v Prešove, ako konateľ obchodnej spoločnosti E. M., s.r.o., F. XX, XXX XX T., IČO: XXXXXXXX, ako budúci predávajúci uzatvoril Zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru č. XXXXXXXX s budúcimi kupujúcimi, K.. N. K. a manželkou K.. N. K., a to bytu č. A35 za dohodnutú kúpnu cenu 98.595,25,- eur, ktorá mala byť v zmysle čl. III.4. uvedenej zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru uhradená na účet vedený v UniCredit Bank Slovakia, a.s., č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, pričom v čl. V.2. uvedenej zmluvy ubezpečil budúcich kupujúcich, že záložné právo úverujúcej banky viaznuce na predmetnom byte zanikne po tom, čo budúci kupujúci uhradia budúcu kúpnu cenu v plnej výške. Napriek tomu, že obžalovaný K.. Y. Y. ako konateľ spoločnosti E. M. s.r.o. uzatvoril s Unicredit bank Slovakia, a.s. dňa 27.11.2008 Zmluvu o úvere č. XXXXXX/CORP/XX/XXX v znení jej dodatkov č. 1 z 31.7.2009, č. 2 z 11.12.2009, č. 3 z 8.9.2010 a č. 4 z 14.3.2011 za účelom výstavby bytového komplexu na ulici Y. č. XX v T., podľa ktorej bodu 2.4.5 ods. 3 pohľadávky projektu musia byť splatné na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX(zberný účet) a bodu 6.4. banka vystaví listinu potrebnú na výmaz záložného práva zriadeného v prospech banky týkajúcu sa bytu alebo nebytového priestoru len ak bola na zberný účet prijatá platba na úhradu pohľadávky projektu vo výške podľa určitej zmluvy o pohľadávkach projektu, podvodným spôsobom v úmysle získať finančné prostriedky zo zaplatenej kúpnej ceny, účelovo zriadil tzv. „bežný účet" v inej bankovej inštitúcii a to v ČSOB a.s., číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX a dňa 23.08.2011 na základe písomného Dodatku č. 1 k Zmluve o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/ nebytového priestoru č. XXXXXXXX dohodol s budúcimi kupujúcimi, aby časť kúpnej ceny zaplatili na vyššie uvedený bežný účet, pričom títo toho istého dňa uhradili na tento účet sumu 49.297,63 eur, čím budúcich kupujúcich uviedol do omylu a vedome porušil článok V.2 Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru. Následne dňa 23.1.2012 v Prešove obžalovaný ako konateľ obchodnej spoločnosti E. M., s.r.o., F. XX, XXX XX T., IČO: XXXXXXXX už ako predávajúci uzatvoril Zmluvu o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru č. XXXXXXXX, a to bytu č. 16 s kupujúcimi K.. N. N. a manželkou K.. N. K.. Kupujúci po zaplatení celej kúpnej ceny vo výške 98.595,25 eur, rozhodnutím Správy katastra T. číslo vkladu U o povolení vkladu vlastníckeho práva na predmetný byt nadobudli k tomuto bytuč.16 vlastnícke právo, avšak so záložným právom pre záložného veriteľa UniCredit bank Slovakia a.s. na základe Zmluvy o zriadení záložného práva č. XXXXXXC/CORP/XX/XXso záložcom E. M. s.r.o. z 27.11.2008 evidovanej pod V XXXX/XXXX na Liste vlastníctva č. XXXXX pre obec T., katastrálne územie T.. Nepoukázaním časti kúpnej ceny v sume 49.297,63,- eur na zberný účet vedený v UniCredit Bank Slovakia a.s. nedošlo k zaplateniu celej výšky poskytnutého úveru v časti vzťahujúcej sa k predmetnému bytu a na liste vlastníctva kupujúcich zostalo evidované záložné právo v prospech UniCredit bank Slovakia, a.s., ktoré zaniklo až potom, čo kupujúci- poškodení na výzvu banky uhradili sumu 25.000,- eur, čím obžalovaný spôsobil K.. N. K. a K.. N. K. celkovú škodu v sume 25.000,- eur;

4. dňa 10.2.2012 v Prešove, ako konateľ obchodnej spoločnosti E. M., s.r.o., F. XX, XXX XX T., IČO: XXXXXXXX, ako budúci predávajúci uzatvoril Zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru č. XXXXXXXX s budúcim kupujúcim Y.. V. Y., a to bytu č. 20/A44 za dohodnutá kúpnu cenu 119,298,38,- eur, ktorá mala byť po odrátaní skôr uhradenej zálohy 1.000,- eur (na základe Zmluvy o rezervácii bytu č. 13010441 medzi rovnakými účastníkmi) v zmysle čl. III.4. uvedenej zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru uhradená na účet vedený v UniCredit Bank Slovakia, a.s., č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, pričom v čl. V.2. uvedenej zmluvy ubezpečil budúceho kupujúceho, že záložné právo úverujúcej banky viaznuce na predmetnom byte zanikne po tom, čo budúci kupujúci uhradí budúcu kúpnu cenu v plnej výške. Napriek tomu, že obžalovaný K.. Y. Y. ako konateľ spoločnosti E. M. s.r.o. uzatvoril s Unicredit bank Slovakia, a.s. dňa 27.11.2008 Zmluvu o úvere č. XXXXXX/CORP/XX/XXX v znení jej dodatkov č. 1 z 31.7.2009, č. 2 z 11.12.2009, č. 3 z 8.9.2010 a č. 4 z 14.3.2011 za účelom výstavby bytového komplexu na ulici Y. č. XX v T., podľa ktorej bodu 2.4.5 ods. 3 pohľadávky projektu musia byť splatné na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX(zberný účet) a bodu 6.4. banka vystaví listinu potrebnú na výmaz záložného práva zriadeného v prospech banky týkajúcu sa bytu alebo nebytového priestoru len ak bola na zberný účet prijatá platba na úhradu pohľadávky projektu vo výške podľa určitej zmluvy o pohľadávkach projektu, podvodným spôsobom v úmysle získať finančné prostriedky zo zaplatenej kúpnej ceny, účelovo zriadil tzv. „bežný účet" v inej bankovej inštitúcii a to v ČSOB a.s., číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX a budúceho kupujúceho dňa 19.1.2012 a dňa 13.2.2012 vyzval, aby časť kúpnej ceny zaplatil na vyššie uvedený bežný účet, pričom tento dňa 17.02.2012 uhradil na tento účet sumu 59.649,24,- eur, čím budúceho kupujúceho uviedol do omylu a vedome porušil článok V.2 Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru. Následne dňa 7.9.2012 v Prešove obžalovaný ako konateľ obchodnej spoločnosti E. M., s.r.o., F. XX, XXX XX T., IČO: XXXXXXXX už ako predávajúci uzatvoril Zmluvu o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru č. 33010442, a to bytu č. 20 s kupujúcim kupujúcou Y.. V. Y.. Kupujúci po zaplatení celej kúpnej sumy vo výške 119.298,48,- eur, rozhodnutím Správy katastra Prešov číslo vkladu U z 20.10.2012 o povolení vkladu vlastníckeho práva na predmetný byt nadobudol k tomuto bytu č. 20 vlastnícke právo, avšak so záložným právom pre záložného veriteľa UniCredit bank Slovakia a.s. na základe Zmluvy o zriadení záložného práva č. XXXXXXC/CORP/XX/XXso záložcom E. M. s.r.o. z 27.11.2008 evidovanej pod V XXXX/XXXX na Liste vlastníctva č. XXXXX pre obec Prešov, katastrálne územie Prešov. Nepoukázaním časti kúpnej ceny v sume 58.649,24,- eur na zberný účet vedený v UniCredit Bank Slovakia a.s. nedošlo k zaplateniu celej výšky poskytnutého úveru v časti vzťahujúcej sa k predmetnému bytu a na liste vlastníctva kupujúceho zostalo evidované záložné právo v prospech UniCredit bank Slovakia, a.s., ktoré zaniklo až potom, čo kupujúci- poškodený na výzvu banky uhradil sumu 29.243,- eur, čím obžalovaný spôsobil Y.. V. Y. celkovú škodu v sume 29.243,- eur,

pričom obžalovaný spôsobil takto svojím konaním celkovú škodu vo výške 112.743,- eur.

Za to mu bol podľa § 221 ods. 3 Tr. zákona za použitia § 38 ods. 3, § 36 písm. j), § 39 ods. 1 a § 39 ods. 3 písm. e) Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona bol podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určená skúšobná doba podmienečného odsúdenia v trvaní 3 rokov.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona mu bol uložený aj trest zákazu výkonu podnikateľskej činnosti a výkonu štatutárneho orgánu právnickej osoby v trvaní 5 rokov.

Zároveň podľa bol obžalovaný K.. Y. Y. zaviazaný, aby poškodeným K.. E. U. a E. U. nahradil škodu vo výške 13.000,- eur, poškodeným K.. Y. V. a K. V. nahradil škodu vo výške 45.450,- eur, poškodeným K.. N. K. a K.. N. K. nahradil škodu vo výške 23.648,81 eur a poškodenej Y.. V. Y. nahradil škodu vo výške 29.324,62 eur.

Proti uvedenému rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie, ktorým napadol výrok o vine, ako aj ďalšie výroky, majúce vo výroku o vine svoj podklad. V písomnom odôvodnení odvolania v prvom rade namieta skutkové pochybenia, keď podľa neho konajúci súd nesprávne právne posúdil naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Znak obohatenia sa, ako súčasť objektívnej stránky trestného činu podvodu, konajúci súd videl v tom, že spoločnosť E. M. s.r.o. neprišla o možnosť dokončiť projekt, teda K.. Y. Y. konal podvodne v úmysle dosiahnuť dostavaním bytového domu zisk, resp. nespôsobiť sebe a svojim spoločnostiam

- spoločnosti E. M. s.r.o. a spoločnosti L., spol. s r. o. T. (ďalej len „L.“) stratu. Odvolateľ K.. Y. Y. tvrdí, že opak je pravdou. Konal tak, aby nebola spôsobená škoda vyššia a aby nebola spôsobená väčšiemu počtu subjektov (kupujúcim, resp. budúcim kupujúcim, financujúcej banke a ostatným osobám investujúcim do projektu). Konal v úmysle vznik akejkoľvek škody minimalizovať. Zároveň dopĺňa, že spoločnosť E. M. s.r.o. prišla o možnosť dokončiť projekt. Zdôraznil, že všeobecná prevenčná povinnosť - teda povinnosť každého predchádzať vzniku škody alebo (ak sa jej vzniku už nedá zabrániť) minimalizovať rozsah škody je zákonnou povinnosťou každej fyzickej a právnickej osoby podľa a . Konaním, ktoré sa mu kladie za vinu, si plnil v rámci svojich možností práve túto prevenčnú povinnosť. V plnení prevenčnej povinnosti nie je možné bez ďalšieho vzhliadnuť úmysel osoby snažiacej sa odvrátiť alebo minimalizovať škodu o podvodné obohatenie seba alebo iného. Opačný výklad (aký zvolil aj konajúci súd v rozsudku) by podľa neho nevyhnutne viedol k absurdnému záveru, že každý, kto sa snaží o odvrátenie alebo minimalizáciu škody v súlade s citovanými ustanoveniami , koná v úmysle seba alebo iného obohatiť. Poukázal na to, že konajúci súd na strane 63 rozsudku uvádza, že: „Uvedené [obohatenie sa] bolo aj cieľom obžalovaného, keďže sa snažil zachrániť krachujúci projekt, ktorý bez tohto podvodného konania by nemohol dokončiť a prišiel by o investované finančné prostriedky.“. Tvrdí, že on aj spoločnosť E. M. s.r.o. (a aj spoločnosť L.) o svoje finančné prostriedky investované do projektu prišli a projekt nedokončili. Predmetom tohto trestného konania je pritom jeho konanie, ktorý ako poctivý podnikateľ chcel projekt zachrániť, nie sa obohatiť. Z rozsudku vyplýva, že konal spôsobom uvedeným v skutkovej vete rozsudku len preto, aby sebe (a svojim spoločnostiam) nespôsobil škodu / stratu. Takýto záver považuje za nepravdivý, ktorý ani nevyplýva z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní. Tvrdí, že on, spoločnosť E. M. s.r.o. a aj spoločnosť L. na projekte výstavby bytových domov prerobili (teda prišli o všetky prostriedky, ktoré do tohto projektu investovali). Škoda vznikla okrem kupujúcich aj všetkým týmto trom subjektom. Ďalej poukazuje odvolateľ na to, že konajúci súd dospel k záveru, že „... v dôsledku podvodného konania obžalovaného nedošlo k zmenšeniu majetku na strane obžalovaného a jeho spoločností ...“. Má za to, že pritom žiadnym spôsobom nebolo v konaní pred konajúcim súdom preukázané, že nedošlo k zmenšeniu jeho majetku (obhajoba má zato, že bol preukázaný opak, a teda že K.. Y. Y. a „jeho“ spoločnosti na projekte stratili, teda ich majetok sa zmenšil) a tiež nebolo preukázané o akú čiastku sa mal jeho majetok nezmenšiť, resp. o akú výšku finančných prostriedkov sa mal on a „jeho“ spoločnosti obohatiť. Konštatovanie súdu o obohatení sa považuje za izolované od zistení o výške spôsobenej škody a nie je v celom odôvodnení rozsudku viac rozpracované. Konajúci súd iba konštatuje, že sa K.. Y. Y. svojím konaním chcel obohatiť, resp. sa obohatil, pretože znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu je aj znak obohatenia sa. V tejto časti považuje odvolateľ rozsudok za nepreskúmateľný, pretože v zmysle zákonného textu („kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí...“) musí existovať priama príčinná súvislosť medzi škodou na cudzom majetku a obohatením sa. Z výrokovej časti rozsudku ani z jeho odôvodnenia pritom podľa neho nevyplýva žiadna súvislosť medzi zistenou škodou a jeho údajným obohatením sa. Povedané inak, na uznanie viny za trestný čin podvodu podľa musí byť preukázané, že obžalovaný seba alebo iného obohatil práve tým, že spôsobil škodu na cudzom majetku - teda že miera obohatenia na strane obžalovaného alebo inej osoby zodpovedá miere škody, ktorú spôsobil obžalovaný na majetku poškodeného. Nestačí, ak sa obžalovaný alebo iná osoba obohatia „len tak mimochodom“, musia sa obohatiť „na škodu cudzieho majetku“, teda práve a len preto a tým, že došlo k tejto škode na cudzom majetku. V tunajšom prípade sa konajúci súd ani nepokúsil zisťovať a preukazovať súvislosť medzi škodou na majetku poškodených a údajným obohatením sa obžalovaného alebo inej osoby (pričom pre korektnosť uvádza, že takúto súvislosť netvrdila ani obžaloba).

V odôvodnení svojho odvolania obžalovaný ďalej poukázal na to, že na strane 64 rozsudku súd uviedol, že „... prvoradým motívom konania obžalovaného bolo minimalizovať stratu spoločnosti L., spol. s.r.o. Prešov a sekundárne E. M. s.r.o., v čom súd vidí úmysel obžalovaného obohatiť iného ... na úkor poškodených. Sám to potvrdil vo svojej výpovedi, keď poukázal na to, že zamestnanci L. by prišli o prácu“. Odvolateľ opätovne uvádza, že jeho cieľom nebolo obohatiť seba ani inú osobu, a už vôbec nie na úkor poškodených. Má za to, že takýto cieľ jeho konania nevyplynul ani z vykonaného dokazovania. Dodáva, že nebolo preukázané, že sa obohatil, prípadne že by nedošlo k zmenšeniu jeho majetku. Naviac sa nechcel svojím konaním obohatiť a ani nechcel spôsobiť škodu poškodeným (kupujúcim). Je presvedčený, že K vyššie uvedenému záveru by konajúci súd mohol dospieť napríklad, ak by dal pokyn kupujúcim posielať finančné prostriedky na jeho súkromný účet (a nie účet spoločnosti E. M. s.r.o.) a zároveň by tieto prostriedky, ľudovo povedané, spreneveril. To sa však podľa neho nestalo. Z výpovedí svedkov (napr. aj svedka K.. T. L.) je podľa neho zrejmé, že peniaze, ktoré kupujúci zaslali na účet vedený v ČSOB banke nevyužil odvolateľ na obohatenie seba a svojich spoločností (vrátane zníženia ich strát). Tieto prostriedky, ktoré boli zaslané kupujúcimi na bankový účet vedený v ČSOB banke (ktorý patril spoločnosti E. M. s.r.o.) boli využité na úhradu potrebných výkonov, subdodávok, energií, prevádzkových nákladov a pod. v rámci projektu E. M.. Len samotná skutočnosť, že spoločnosť L. je spoločnosťou, v ktorej mal majetkovú účasť podľa neho nemôže svedčiť o tom, že legitímnou úhradou jej pohľadávok (subdodávok) mal úmysel obohatiť svoje spoločnosti, resp. znížiť ich straty. Má za to, že vyplácal legitímne a nesporné pohľadávky spoločností, ktoré sa podieľali na výstavbe projektu (a to bez ohľadu na to, či v nich mal alebo nemal akúkoľvek majetkovú účasť), teda z peňazí kupujúcich uhrádzal legitímne a nesporné záväzky spoločnosti E. M. s.r.o. voči jej veriteľom v súvislosti s realizáciou projektu. Zhodne sa mala vyjadriť aj svedkyňa K.. R. Y., ktorá uviedla, že tieto finančné prostriedky (peniaze kupujúcich zaslané na účet spoločnosti E. M. s.r.o. v ČSOB banke) boli použité na krytie nákladov projektu, na splácanie úrokov UNICREDIT banke a dosť veľká časť bola vrátená klientom, ktorí odstúpili od zmluvy a banka odmietla ich peniaze, ktoré mala na svojom účte za byty vrátiť. Už aj v tomto jeho konaní má byť vidieť, že jeho cieľom nebolo spôsobiť škodu kupujúcim a obohatiť seba alebo iného, práve naopak. Rovnako je z výpovede tejto svedkyne podľa neho zrejmé, že cieľom jeho konania bolo zároveň splácať úver, keďže časť prostriedkov bola použitá na úhradu úveru v UNICREDIT banke (čo bol tiež legitímny a nesporný záväzok súvisiaci s projektom). Zdôraznil, že k rovnakému záveru dospela aj súdna znalkyňa K.. V. V. v znaleckom posudku č. XX/XXXX zo dňa 28. 8. 2014, ktorá v odpovedi na otázku č. 6 konštatovala, že všetky finančné prostriedky, ktoré boli zaplatené na podnikateľský účet spoločnosti E. M. s.r.o. v ČSOB banke boli použité na úhrady dodávateľských faktúr za prevádzkové náklady, energie, subdodávky, na dotáciu pokladne spoločnosti a platby daňovému úradu - DPH. Podľa záverov znaleckého posudku iný účel použitia finančných prostriedkov v účtovných dokladoch nebol zaznamenaný. Má za to, že znalecký posudok z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo vyznieva jednoznačne v jeho prospech. Svedkyňa K.. R. Y. tiež uviedla, že „Predpokladalo sa, že keď projekt dobehne, tak už bude dostatok prostriedkov na to, aby sa naspäť na zberný účet UNICREDIT banky tieto prostriedky poukázali.“. Z toho odvolateľ vyvodzuje, že cieľ (úmysel) jeho konania bol jasne preukázaný. Že sa tento úmysel naplnil len sčasti, podľa jeho názoru nemení nič na jeho zásadne pozitívnom charaktere a nerobí z neho podvodníka. Tvrdí, že k obohateniu sa jeho a „jeho“ spoločností nedošlo a má za to, že táto skutočnosť nebola v konaní dostatočne preukázaná. Výška obohatenia sa nebola konajúcim súdom vôbec skúmaná, a teda ani stanovená. Ako už uviedol vyššie, obohatenie sa nemožno automaticky vyvodzovať z toho, že spoločnosť L. dodávala E. M. s.r.o. služby (stavala bytovku), za ktoré E. M. s.r.o. zaplatila, teda odvolateľ uhrádzal legitímne záväzky spoločnosti E. M. s.r.o. svojmu legitímnemu dodávateľovi L.. Ide o bežné nastavenie v developerskej praxi. Dopĺňa, že výška spôsobenej škody bola konajúcim súdom stanovená nezávisle od výšky údajného obohatenia sa, keďže podľa názoru konajúceho súdu ide o dva samostatné znaky skutkovej podstaty trestného činu od seba navzájom nezávislé. Avšak znak obohatenia sa v tomto prípade podľa odvolateľa naplnený nebol. Aj na základe týchto skutočností je možné jeho konanie kvalifikovať nanajvýš ako konanie vo vedomej, resp. nevedomej nedbanlivosti. Odvolateľ vedel (resp. nevedel, ale vedieť mal a mohol), že môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený , ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí. Spoliehal sa, že sa projekt podarí dokončiť a podnikol na to všetky možné kroky. Vo svojej výpovedi uviedol: „Vychádzal som z toho, že sa s danou bankou dohodneme.“. Odvolateľ sa (aj na základe dovtedajších skúseností a vzťahov s UNICREDIT bankou) spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, a za účelom dosiahnutia dohody uskutočnil a inicioval niekoľko stretnutí s UNICREDIT bankou od prešovskej pobočky až po najvyššie vedenie, vložil do projektu ďalšie vlastné prostriedky vo výške približne 70.000,- eur (tento postup navrhol aj svedok K.. R. R. z UNICREDIT banky vo svojej výpovedi ako jednu z možností na záchranu projektu), ako ďalšie odvolateľ navrhol banke prenájom bytov, z ktorého by splácali to, čo ešte z úveru ostalo. Všetko neúspešne. Miera jeho zavinenia je dosvedčená aj jeho vlastným konaním. Keďže vložil do projektu ďalšie vlastné prostriedky, je podľa neho možné rozumne predpokladať, že jeho cieľom nebolo sa obohatiť sa. Tvrdí, že nikdy nebolo jeho cieľom získať prospech alebo znížiť svoje straty a straty zúčastnených spoločností. V konaní bolo preukázané, že všetky prostriedky použil na legitímne ciele, na dokončenie projektu. Žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by peniaze využil na úhradu falošných alebo účelovo vytvorených pohľadávok. Opäť v tejto súvislosti nemôže byť na jeho ťarchu, že pohľadávky projektu boli aj voči spoločnosti, v ktorej mal majetkovú účasť. Pretože je zrejmé, že spoločnosť L. skutočne dodávky tovaru a služieb spoločnosti E. M. s.r.o. poskytla, pričom v tomto prípade nešlo z jej strany o investíciu, ale o poskytnutie služby (zhotovenie diela), a v tomto ohľade k nej odvolateľ pristupoval rovnako, ako by pristupoval k dodávateľovi rovnakej služby, s ktorým by nebol personálne prepojený. Ďalej odvolateľ poukázal na to, že konajúci súd uzavrel, že K.. Y. Y. vedel, že môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený , a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Uzrozumenie videl konajúci súd v tom, že výzvou alebo dodatkom presmeroval platby na iný účet spoločnosti. Avšak toto samotné jeho konanie podľa neho neznamená, resp. akoukoľvek interpretáciou nedospeje k záveru, že bol uzrozumený s tým, že jeho konaním vznikne kupujúcim škoda a on sa obohatí. So vznikom škody kupujúcim uzrozumený nebol, spoliehal sa, že k takýmto škodám nedôjde. Či mal alebo nemal primerané dôvody na toto svoje spoliehanie sa, to je vecou posúdenia súdu. Akokoľvek by súd však túto otázku posúdil, nič to nemení na závere, že ide nanajvýš o zavinenie nedbanlivostné. Rovnako obohatenie sa nebolo jeho cieľom. Nezamýšľal z týchto prostriedkov kryť straty projektu, chcel projekt dofinancovať (úspešne dokončiť) a všetky svoje záväzky splniť. Rovnako finančné prostriedky, ktoré kupujúci hradili na účet v ČSOB banke patrili spoločnosti E. M. s.r.o. (spoločnosť mala na ich vyplatenie nárok), v ktorej prospech bol tento bankový účet vedený. L. E. M. s.r.o. ich následne investovala do projektu podľa odvolateľa legitímnym spôsobom (uhradila z nich svoje legitímne a nesporné záväzky z realizácie projektu). Z týchto skutočností podľa jeho názoru nemožno vyvodiť záver, že konal v úmysle na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatiť tým, že uvedie kupujúcich do omylu. Cieľom jeho konania nebolo spôsobiť škodu kupujúcim, ani nebolo jeho cieľom seba alebo iného obohatiť. Jeho cieľom bolo dostavať projekt, odovzdať kupujúcim byty, teda dodržať svoje slovo. V tento záver majú svedčiť aj svedecké výpovede, ktoré vykresľujú odvolateľa ako biznismena, na ktorého sa dalo spoľahnúť. Svedok R. Z. vo výpovedi uviedol, že „...pána Y. pozná ako skúseného stavbára, manažéra a vnímal ho ako záruku, že sa ten projekt úspešne dokončí.“. Ďalej svedok R. Z. uviedol, že má vedomosť, že v spoločnosti E. M. s.r.o. hľadali riešenia a snažili sa projekt dokončiť a bol dokonca aj „... pánom Y. oslovovaný, či vie poskytnúť nejaké prostriedky do projektu a podobne.“. Teda sa snažil projekt dokončiť a nie znížiť straty, a tým sa obohatiť. V tomto prípade považuje za dôležitý kontext okolností v čase spáchania skutku, a to najmä na posúdenie dôsledkov jeho konania, resp. nekonania, ako aj pohnútky, teda jeho úmyslu. Skutky uvedené v rozsudku nastali potom, čo financujúca banka zmenila svoj postoj k financovaniu projektu. Správanie sa banky však nemohol predvídať a ani ovplyvniť, pretože nastalo z dôvodov mimo projektu a bez súvislosti s ním. Prvotne sa navýšili náklady projektu. Náklady na výstavbu projektu sa navýšili z troch legitímnych dôvodov, ktoré odvolateľ vysvetlil vo svojej výpovedi. Tieto skutočnosti rovnako nemohol ovplyvniť a ani predvídať (išlo o úpravu nesúrodého geologického podložia, zmenu počtu pripojovacích bodov potrebných na dodávku energie a zmenu všeobecne záväzného nariadenia mesta Prešov k navýšeniu počtu parkovacích miest). Neskôr došlo k zníženiu úverového rámca. V čase, keď spoločnosť E. M. s.r.o. požadovala navýšenie prostriedkov (kvôli navýšeniu nákladov), banka pristúpila k zníženiu úverového rámca vo forme dodatku k úverovej zmluve. Odvolateľ tvrdí, že pri podpise dodatku, ľudovo povedané nemala spoločnosť E. M. s.r.o. na výber. Banka ako veriteľ mala väčšiu vyjednávaciu silu ako spoločnosť E. M. s.r.o. - dlžník. Zmenu správania sa banky podľa názoru odvolateľa vyvolalo zrútenie podpornej konštrukcie mosta pri výstavbe diaľnice D1 v úseku V., kde na začiatku bola za vinníka menovaná spoločnosť L. čo viedlo k tomu, že stratila dôveru partnerov (aj bánk) čo vyústilo v jej konkurz. Táto skutočnosť sa prejavila aj na spoločnosti E. M. s.r.o., keď od nej financujúca banka začala „odťahovať ruky“, teda došlo aj k zníženiu úverového rámca. Toto tvrdenie má podporovať aj výpoveď svedka K.. R. R., ktorý uviedol, že L. a E. M. s.r.o. vnímali z pohľadu UNICREDIT banky ako jeden subjekt. Naviac správanie sa banky mohlo byť podľa odvolateľa ovplyvnené aj nedostatkom skúseností v oblasti stavebníctva. Z výpovede svedka R. R. vyplynulo, že tento projekt bol jedným z prvých developerských realitných projektov v ich banke. Teda UNICREDIT banka v tom čase skúsenosti s podobnými projektami nemala. Obhajoba sa domnieva, že sa banka „zľakla“ reputačných problémov, ktoré vznikli v súvislosti s výstavbou diaľnice D1 v úseku V., a preto konala tak, ako konala (znížila úver). Pritom takýto postup banky a jej rozhodnutie nemohol odvolateľ predpokladať, predvídať a ovplyvniť. Tieto skutočnosti odôvodňujú prečo sa spoliehal, že porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného nespôsobí. Naviac ak by vedel, že banka neposkytne potrebné finančné prostriedky, do projektu by už neinvestoval ani ďalšie vlastné prostriedky. Tvrdí, že rozhodnutie banky o znížení úveru bolo mimo jeho dosah a že takéto rozhodnutie nemal ako ovplyvniť. Má za to, že na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že dodatok k úverovej zmluve o znížení úverového rámca podpísal dobrovoľne. K tejto skutočnosti sa na hlavnom pojednávaní náležite vyjadril, pričom jeho výpoveď nebola nijakým spôsobom spochybnená. Preto argument súdu, že banka nekonala svojvoľne a dodatok k úverovej zmluve K.. Y. Y. podpísal slobodne podľa jeho názoru neobstojí a podpísanie dodatku k úverovej zmluve o znížení úveru nepreukazuje jeho úmysel obohatiť seba na škodu kupujúcich. Zároveň nebol v konaní predostretý iný alternatívny scenár, ktorý by preukazoval, že dodatok k úverovej zmluve podpísal odvolateľ v úmysle uviesť kupujúcich alebo iné osoby do omylu, aby získal prospech alebo znížil stratu pre seba alebo „svoje“ spoločnosti. Takýto sled udalostí podľa neho nedáva zmysel, pretože nie je možné sa obohatiť pri znížení úveru. Z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní je podľa odvolateľa bez akýchkoľvek rozumných pochybností zjavné, že určite nechcel nikomu spôsobiť žiadnu škodu a už vôbec nechcel dosiahnuť pre seba alebo pre iného žiadny neoprávnený prospech. Rovnako tak je podľa neho zjavné, že nebol ani uzrozumený so vznikom škody. Nemohol teda konať ani v priamom ani v nepriamom úmysle. Z vykonaných dôkazov považuje za zrejmé, že sa v dobrej viere spoliehal, že škoda nevznikne, a že sa ju sériou krokov vykonávaných v súčinnosti s financujúcou bankou a kupujúcimi podarí odvrátiť a projekt zachrániť a riadne dokončiť. Pre úplnosť uvádza, že skutok, ktorý sa mu kladie za vinu spočíva v nedodržaní zmluvnej povinnosti, konkrétne povinnosti uhrádzať všetky platby za prevod vlastníckeho práva k bytom na zberný účet UNICREDIT banky v zmysle zmluvy o zriadení záložného práva medzi E. M. s.r.o. a UNICREDIT bankou. Teda, zjednodušene povedané, sa mu kladie za vinu nedodržanie zmluvného záväzku (pričom podľa nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre nedodržanie zmluvného záväzku). Prejednávaný skutok je vo svojej podstate obchodným sporom. Dodal, že kupujúci v čase podpisu kúpnych zmlúv podstupovali riziko, ktoré spočívalo v tom, že v danom čase nebolo zrejmé, či výstavba projektu bude úspešná (t.j. dotiahnutá dokonca alebo nie). V tomto prípade sa teda zhmotnilo investičné riziko, ktorého si museli byť investori (budúci kupujúci) vedomí. K následku

- nedostatku finančných prostriedkov na dostavanie projektu došlo na základe skutočností nezávislých od vôle odvolateľa. On tieto skutočnosti nemal ako ovplyvniť. Zníženie úverového rámca nebolo jeho návrhom.

Obžalovaný v odôvodnení svojho odvolania namieta aj procesné pochybenia. Skutky, ktoré sú predmetom tohto trestného konania, sa mali stať v rozmedzí rokov 2011 a 2012. Trestné stíhanie vo veci začalo dňa 04.06.2013 (uznesením vydaným pod ČVS: ORP-336/OEK-PO-2013). Trestné stíhanie bolo zastavené uznesením zo dňa 17.06.2016 (ČVS: KRP-85/2-VYS-PO-2014). Trestné stíhanie bolo druhýkrát zastavené uznesením zo dňa 17.02.2017 (ČVS: KRP-85/2-VYS-PO-2014). Až následne bolo K.. Y. Y. vznesené obvinenie dňa 12.04.2017. Obžaloba bola konajúcemu súdu doručená v roku 2018. Konajúci súd prvýkrát v tejto veci rozhodol v roku 2019. Následne v roku 2020 bol prvostupňový rozsudok Krajským súdom v Prešove zrušený a táto trestná vec bola opäť prvostupňovým súdom rozhodnutá v roku 2022. Teda od údajného spáchania skutkov uplynulo viac ako 10 rokov. Poukázal na to, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v znení Protokolu č. 11 má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranný súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripúšťa, aby porušenie práva na primeranú dĺžku konania bolo kompenzované zastavením trestného stíhania, (vrátane oslobodenia spod obžaloby) alebo zmiernením trestu (rozsudok Eckle proti SRN z 15. júla 1982, č. 8130/78; rozsudok Beck proti Nórsku z 26. júna 2001, č. 26390/95; rozsudok Dimitrov a Hamanov proti Bulharsku z 10. mája 2011, č. 48059/06, body 128-129). Podľa rozsudku ESĽP vo veci Dimitrov a Hamanov proti Bulharsku z 10. mája 2011, č. 48059/06, bod 128 je v prípadoch extrémnych prieťahov alebo prieťahov, ktoré výnimočne poškodili obvineného možné využiť zastavenie konania za predpokladu, že takéto zastavenie nebude mať nepriaznivý vplyv na verejný záujem (rovnako rozsudok Sprotte proti Nemecku (dec.), č. 72438/01, 17. novembra 2005). Vo veci Eckle proti Nemecku, rozsudok z 15. júla 1982, séria A č. 51, bod 66 ESĽP uviedol: „V dôsledku toho zmiernenie trestu a zastavenie trestného stíhania udelené z dôvodu neprimeranej dĺžky konania v zásade nezbavujú dotknutého jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 25 (čl. 25) [t. j. obete z dôvodu porušenia práv stanovených v Dohovore jednou zo zmluvných strán]; majú sa zohľadniť výlučne na účely posúdenia rozsahu škody, ktorú údajne utrpel (rovnako rozsudok Ringeisen z 22. júna 1972, séria A č. 15, s. 8, ods. 20-21, rozsudok Neumeister zo 7. mája 1974, séria A č. 17, s. 18-19, ods. 40, a tiež stanovisko Komisie vo veci Wemhoff, séria B č. 5, s. 89 a 273-274).“. Vo veci Sprotte proti Nemecku (dec.), č. 72438/01 ESĽP posudzoval či sťažovateľ môže naďalej tvrdiť, že je obeťou porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP uviedol, že „V tejto súvislosti Súd opakuje, že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranej dĺžky konania v zásade nezbavuje dotknutého jednotlivca postavenia obete v zmysle článku 34 Dohovoru [t.j. obete z dôvodu porušenia práv stanovených v Dohovore jednou zo zmluvných strán]. Toto všeobecné pravidlo však podlieha výnimke, ak vnútroštátne orgány dostatočne jasným spôsobom uznali nedodržanie požiadavky primeranej lehoty a poskytli nápravu znížením trestu výslovným a merateľným spôsobom alebo zastavením trestného stíhania (rovnako Eckle proti Nemecku, rozsudok z 15. júla 1982, séria A č. 51, bod 66; Jansen proti Nemecku (vyhl.), č. 44186/98, 12. októbra 2000; Normann proti Dánsku (dec.), č. 44704/98, 14. júna 2001; Beck proti Nórsku, č. 26390/95, bod 27, 26. júna 2001; Morby proti Luxembursku (dec.), č. 27156/02, ECHR 2003-XI; Ohlen proti Dánsku (vyčiarknutie), č. 63214/00, § 27, 24. februára 2005).“. Poukázal na to, že túto judikatúru ESĽP prevzali aj slovenské súdne autority. Napríklad ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktorým Najvyšší súd SR zamietol sťažnosť krajského prokurátora v Bratislave proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, ktorým Krajský súd v Bratislave zastavil trestné stíhanie obžalovaných z toho dôvodu, že: „počas viacerých rokov od skutku a od podania obžaloby bez pričinenia obžalovaných, z objektívnych dôvodov, nebolo možné toto [trestné stíhanie] skončiť a konečné rozhodnutie vo veci rozsudkom ani v súčasnosti sa nejaví ako reálne. Tento stav porušuje ústavné práva obžalovaných, ako aj ich práva zaručené medzinárodnou zmluvou (pre Slovenskú republiku záväznou), a preto krajský súd ich trestné stíhanie zastavil, pričom vychádzal aj z ustálenej praxe súdov Slovenskej republiky.“. Najvyšší súd SR v uznesení pod sp. zn. dodal, že „Naznačený stav veci je objektívnou príčinou zastavenia trestného stíhania obžalovaných, lebo pokračovanie v ňom by znamenalo porušenie práve ich práv. Ústavnoprávnu dimenziu týchto práv určuje , podľa ktorého každý má právo (v konaní pred súdom) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov; tento princíp realizuje aj ustanovenie , podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ; osobitne prísne na uvedené právo občana zaručené reaguje vo väzobných veciach ustanovenie (súčasná právna úprava je obdobná - , ).“. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd SR v rozhodnutí pod sp. zn. , v ktorom sa Najvyšší súd SR stotožnil s názorom Krajského súdu v Košiciach, že: „... hoci Európsky súd pre ľudské práva nevyvodil z porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd povinnosť zmluvného štátu automaticky kompenzovať prieťahy v konaní zastavením trestného stíhania alebo zmiernením trestu, súčasne takú formu kompenzácie pripustil, lebo ich považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ho národný súd použije výslovne preto, že bolo porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ).”. Naviac v tomto uznesení Najvyšší súd SR odkázal na to, že „Vo výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu v trvaní šesť rokov.“. Preto dodal, že „Svojimi dôsledkami v kontexte desiatich rokov od spáchania obžalobného skutku [v danom prípade] môžu [prieťahy] nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).“. Rovnako podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 25. novembra 2020 „Európsky súd pre ľudské práva v obdobných prípadoch konštatoval, že vo výnimočných prípadoch môže byť príliš dlhé trvanie súdneho konania považované za zásah do práva na prístup k súdu a neodôvodnená absencia konečného rozhodnutia počas obzvlášť dlhého obdobia môže predstavovať až odmietnutie spravodlivosti (rozsudok vo veci Vassilios Athanasiou a ďalší proti Grécku z 21. 12. 2010, č. 50973/08, bod 52).“. Trestné stíhanie odvolateľa od vznesenia obvinenia v roku 2017 trvá takmer 6 rokov. Podľa odvolateľa väčšina tohto trvania nie je pričítateľná na jeho ťarchu, lebo nie je možné tvrdiť, že by tieto prieťahy spôsobil svojím konaním. Pre úplnosť dodáva, že mu nemožno pričítať (vzhľadom na dĺžku trvania trestného stíhania) ani to, že využil svoje právo nesúhlasiť so zmenou predsedu senátu, a teda žiadal, aby sa vec prejednala odznova. Takýmto postupom len využil právo na uplatnenie základnej zásady trestného konania - zásady bezprostrednosti. Naviac, tento krok sa vo výsledku ukázal ako nanajvýš dôvodný, keď po opätovnom prejednaní mu súd uložil (neprávoplatne) podmienečný trest 2 roky namiesto nepodmienečného trestu 10 rokov. V prípadoch trestných stíhaní trvajúcich výnimočne dlhý čas súdy nezriedka rozhodujú o zastavení trestného stíhania podľa v spojení s , pretože trestné stíhania trvajúce 6 a viac rokov od vznesenia obvinenia podľa citovanej judikatúry nadobúdajú charakter odopretia spravodlivosti a dostávajú sa tak do rozporu s medzinárodnou zmluvou (s článkom 6 ods. 1 Dohovoru) a ním garantovaným právom strany trestného konania na prerokovanie veci v primeranej lehote. Zároveň platí, že plynutím času (v tomto prípade uplynutím viac ako 10 rokov od spáchania skutku) sa vytráca účel trestu, ktorým je individuálna a generálna prevencia. Z následného správania sa odvolateľa vyplýva, že (ak by súd napriek vyššie uvedeným skutočnostiam posúdil jeho konanie ako trestný čin) takéto konanie by bolo len ojedinelým vybočením z riadneho vedenia života. Všeobecne známou skutočnosťou je aj to, že s odstupom času klesá efektivita represívneho účinku trestného práva. Na tieto skutočnosti správne referoval aj konajúci súd na strane 66 rozsudku. Odvolateľ má zato, že v tomto prípade sú dané dôvody extrémnych prieťahov, keďže konanie výrazne prevyšuje primeranú lehotu trvania konania stanovenú judikatúrou ESĽP. Zároveň zastáva názor, že v tomto prípade nebude mať zastavenie trestného stíhania alebo aj oslobodenie spod obžaloby nepriaznivý vplyv na verejný záujem vzhľadom na vedenie riadneho života. Z tohto dôvodu dáva odvolaciemu súdu do pozornosti, že ak by nevzhliadol dôvody na jeho oslobodenie spod obžaloby (ktoré podľa jeho presvedčenia sú dané), tak aby zastavil trestné stíhanie podľa vyššie uvedených ustanovení . Práve vzhľadom na neprimeranú dĺžku trestného stíhania (pretože žiadnym výkladom ustanovení nemožno dospieť k záveru, že trestné stíhanie trvajúce viac než 10 rokov je primerané) prichádza do úvahy podľa názoru odvolateľa zastavenie trestného stíhania. Z vyššie uvedených rozhodnutí má za zrejmé, že praxou slovenských súdov je, že v prípade vzniku neprimeraných prieťahov zo strany štátu, ktorý reprezentujú trestné justičné orgány, pri ukladaní trestu aplikujú zastavenie trestného stíhania podľa v spojení s .

Obžalovaný z uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd podľa , a zrušil napadnutý rozsudok a podľa vo veci sám rozhodol, a to tak, že ho spod obžaloby oslobodzuje podľa , pretože skutky uvedené v napadnutom rozsudku nie sú trestnými činmi. Takýto postup (aby odvolací súd vo veci sám rozhodol a obžalovaného oslobodil spod obžaloby) je odôvodnený najmä tým, že opätovným vrátením veci na súd prvého stupňa by sa konanie len predlžovalo, pričom skutkový stav je zistený v rozsahu dostatočnom na oslobodenie spod obžaloby odvolacím súdom. Alternatívne žiada, aby odvolací súd podľa v spojení s v spojení s jeho trestné stíhanie zastavil z dôvodu neprimerane dlhého trvania trestného stíhania. Ak sa odvolací súd nestotožní s vyššie uvedenými návrhmi obhajoby a aj napriek vyššie uvedeným argumentom ho uzná za vinného zo spáchania skutku žiada, aby Krajský súd v Prešove zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa uznania nároku na náhradu škody poškodeným tak, že poškodených odkáže vo veci ich nároku na náhradu škody na občianskoprávne konanie. Orgány činné v trestnom konaní v priebehu tohto trestného konania nevedeli ustáliť výšku škody a táto sa v priebehu trestného konania minimálne trikrát menila. Považuje za logické, že za škodu nemožno považovať finančné prostriedky vo forme doplatku kúpnej ceny za byty, ktorú UNICREDIT banka odpustila poškodeným predtým, ako im dala kvitanciu o zániku záložného práva viaznuceho na predávaných bytoch. Výška škody tak bola ovplyvnená mimosúdnymi dohodami medzi poškodenými a bankou, do ktorých obžalovaný nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť a percentuálnu výšku odpustených finančných prostriedkov nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Banka odpustila poškodeným vo väčšine prípadov 50 % doplatku kúpnej ceny a v jednom prípade dokonca 75 %. Z toho dôvodu je podľa neho preto potrebné v záujme efektívnosti trestného konania, aby boli poškodení odkázaní s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie.

Krajský súd ako súd odvolací v zmysle na podklade uvedeného odvolania obžalovaného preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a zistil, že odvolanie nie je dôvodné.

V prvom rade je potrebné uviesť, že konanie, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, bolo vykonané bez podstatných procesných chýb, ktoré by boli namietané stranami, pričom boli dodržiavané aj príslušné ustanovenia , ktorými sa má zabezpečiť právo obžalovaného na obhajobu.

V posudzovanej veci boli podľa názoru krajského súdu v konaní pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie. Vykonané dôkazy okresný súd vyhodnotil spôsobom uvedeným v , na podklade ktorého dospel v podstate (až na výšku škody spôsobenej trestným činom) k správnym skutkovým a aj právnym záverom. Pokiaľ v týchto záveroch boli zistené chyby, šlo iba o pochybenia v prospech obžalovaného, ktoré vzhľadom na chýbajúce odvolanie prokurátora krajský súd napraviť nemohol ( ).

V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, ktoré dôkazy vo veci vykonal, ktoré skutočnosti z vykonaných dôkazov vyplývali, ako aj to, na základe ktorých konkrétnych dôkazov svoje skutkové závery ustálil a tiež vysvetlil, prečo obrane obžalovaného neuveril. Vzhľadom na odvolacie námietky obžalovaného však krajský súd považuje za potrebné úvahy okresného súdu doplniť.

Obrana obžalovaného spočíva predovšetkým v tom, že svojím konaním nenaplnil znaky stíhaného trestného činu, pretože nekonal v úmysle na škodu cudzieho majetku seba či iného obohatiť, ale naopak v úmysle vznik akejkoľvek škody minimalizovať, čo je podľa a zákonnou povinnosťou každej fyzickej a právnickej osoby. Poprel, aby vôbec došlo k obohateniu jeho či jeho obchodných spoločností, pretože všetky finančné prostriedky zaplatené na účet spoločnosti E. M. s.r.o. boli použité na úhrady dodávateľských faktúr za prevádzkové náklady, energie, subdodávky, na dotáciu pokladne spoločnosti a platby daňovému úradu na DPH. Aj prostriedky hradené kupujúcimi namiesto zberného účtu v UniCredit Banke a.s. na účet v ČSOB patrili spoločnosti E. M. s.r.o. a tieto preto investovala do projektu legitímnym spôsobom. Vylučuje tiež úmyselné zavinenie tvrdiac, že jeho konanie možno kvalifikovať nanajvýš ako konanie z nedbanlivosti, keď sa spoliehal na to, že sa projekt podarí dokončiť, podnikol na to všetky možné kroky a dokonca vložil ďalšie vlastné prostriedky.

Napriek tejto obrane obžalovaného podľa krajského súdu výrok o vine je možné oprieť o súhrn dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností odôvodňujú záver, že sa skutok tak, ako je uvedený v napadnutom rozsudku, stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.

Najprv je potrebné vo všeobecnosti pripomenúť, že trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona sa dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu. Kto takým činom spôsobí značnú škodu, dopustí sa zločinu podvodu podľa § 221 ods. 3 písm. a) Tr. zákona, a kto ním spôsobí škodu veľkého rozsahu dopustí sa obzvlášť závažného zločinu podľa § 221 ods. 4 písm. a) Tr. zákona. Podľa § 125 ods. 1 Tr. zákona značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej 26.600,- eur a škodou veľkého rozsahu suma najmenej 133.000,- eur.

Objektom ochrany trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona je cudzí majetok, teda majetok nepatriaci páchateľovi alebo nepatriaci výlučne jemu. Objektívna stránka spočíva v tom, že páchateľ iného uvedie do omylu alebo jeho omyl využije, v dôsledku čoho táto osoba vykoná majetkovú dispozíciu a tým vznikne na cudzom majetku malá škoda a dôjde k obohateniu páchateľa alebo inej osoby. Obohatenie znamená neoprávnené rozmnoženie majetku páchateľa alebo nejakej inej osoby či už rozšírením majetku, alebo ušetrením nákladov, ktoré by ináč boli z majetku páchateľa alebo inej osoby vynaložené.

Za omyl sa považuje rozpor medzi predstavou a skutočnosťou a pôjde o neho vtedy, keď podvádzaná osoba nemá o dôležitej okolnosti žiadnu predstavu alebo sa domnieva, že sa nemá čoho obávať; omyl sa môže týkať aj skutočností, ktoré majú ešte len nastať, páchateľ však musí o omyle iného vedieť už v čase, keď dochádza k obohateniu. Uvedením do omylu páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci, pričom môže ísť o lesť, ale aj o obyčajnú nepravdivú informáciu, a môže sa tak stať konaním, opomenutím či konkludentným správaním. Do omylu môže páchateľ iného uviesť aj zamlčaním podstatných skutočností, keď neuvedie akékoľvek skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce alebo zásadné pre rozhodnutie podvádzanej osoby, pričom pokiaľ by tieto skutočnosti boli druhej strane známe, k plneniu z jej strany by nedošlo. Po subjektívnej stránke sa vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré musí zahŕňať všetky znaky objektívnej stránky trestného činu, teda konanie, následok a príčinný vzťah medzi konaním a následkom. Podľa § 4 Tr. zákona je trestný čin spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom uvedeným v porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom (úmysel priamy), alebo vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (úmysel nepriamy).

Trestný čin podvodu je teda dokonaný obohatením páchateľa alebo iného, pričom musí existovať príčinná súvislosť medzi omylom podvádzanej osoby a majetkovou dispozíciou vykonanou v omyle a tiež príčinná súvislosť medzi touto majetkovou dispozíciou na jednej strane a škodou na cudzom majetku a obohatením páchateľa alebo inej osoby na druhej strane.

V predmetnej veci, najmä z výpovedí obžalovaného, z výpovedí svedkov K.. K. F., K.. R. Y., K.. T. L. a R.. C. T. a zo zmluvy o úvere z 27.11.2008 poskytnutého spoločnosti E. M. s.r.o. UniCredit Bankou a.s., jej dodatkov a zo správ UniCredit Banky a.s. a jej oznámenia o začatí výkonu záložného práva, ako aj zo stanoviska vykonávateľa kontroly za december 2011 je zrejmé, že spoločnosť E. M. s.r.o., ktorej jedným z konateľov bol obžalovaný, v čase skutkov nemala finančné prostriedky na dostavbu bytových domov na Y. ulici v T.. Obchodná spoločnosť E. M. s.r.o. bola založená ako projektová spoločnosť len za účelom výstavby predmetných bytových domov a ako taká (okrem pozemku pod stavbou založeného v prospech banky) nemala vlastný majetok ani zamestnancov, ale celý projekt mal byť financovaný z úveru poskytnutého UniCredit Bankou a.s. a z predaja bytov. Byty sa však nepredávali a finančné problémy začala mať spoločnosť E. M. s.r.o. už v rokoch 2010 a 2011, keďže stavebný úver vyčerpala.

Zdôrazniť je ďalej potrebné, že podľa zmluvy o úvere z 27.11.2008 (za E. M. s.r.o. podpísanou aj obžalovaným) všetky pohľadávky projektu (vrátane kúpnych cien za byty a ďalšie nehnuteľnosti v predmetnom bytovom dome na základe zmlúv o prevode vlastníctva a zmlúv o budúcej zmluve) museli byť splatné na tzv. zberný účet, pričom na tento bola spoločnosť E. M. s.r.o. povinná bez odkladu poukázať aj tie úhrady pohľadávok projektu, ktoré prijala. S prostriedkami na zbernom účte však spoločnosť E. M. s.r.o. bez súhlasu banky nakladať nemohla, pretože tieto v zmysle zmluvy o úvere boli určené na vrátenie úveru banke. Pritom úhrada celej kúpnej ceny za byt (a ďalšie nehnuteľnosti) na zberný účet bola dojednaná ako podmienka pre vystavenie listiny banky potrebnej pre výmaz záložného práva zriadeného v prospech banky týkajúceho sa bytu alebo nebytového priestoru v bytovom dome.

Za týchto okolností spoločnosť E. M. s.r.o. zastúpená konateľom K.. Y. Y. s poškodenými uzavrela zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru (následne v rovnakom znení aj zmluvy o prevode vlastníctva bytu/nebytového priestoru), v ktorých sa poškodení zaviazali uhradiť kúpnu cenu na zberný účet vedený v UniCredit Bank a.s.. Po úhrade kúpnej ceny budúcimi kupujúcimi v plnej výške malo podľa zmluvy zaniknúť záložné právo viaznuce na predmete kúpy tak, že UniCredit Banka a.s. vydá spoločnosti E. M. s.r.o. písomný doklad na vymazanie záložného práva z katastra nehnuteľností, ktorá do 10 pracovných dní podá návrh na výmaz záložného práva.

Podvodné konanie obžalovaného spočívalo v tom, že poškodených uviedol do omylu ohľadne splnenia podmienok pre výmaz záložného práva viaznuceho na nimi kupovaných nehnuteľnostiach úhradou celej kúpnej ceny. V snahe zabezpečiť finančné prostriedky pre spoločnosť E. M. s.r.o. poškodených ako konateľ tejto spoločnosti vyzval, alebo im dal uzavrieť dodatok k zmluve, aby časť kúpnej ceny uhradili na účet spoločnosti E. M. s.r.o. vedený v ČSOB a.s., hoci vedel, že ak celá kúpna cena nebude uhradená na zberný účet, tak záložné právo z nehnuteľností poškodených vymazané nebude. Obžalovaný poškodeným tento následok zatajil, resp. pred poškodeným K.. E. U. predstieral, že k takémuto následku nedôjde. Obžalovaný pritom vystupoval v mene spoločnosti, ktorá bytový dom stavala a ktorá byty predávala, a tak poškodení oprávnene dôverovali pokynom obžalovaného pri prevode vlastníctva nehnuteľností.

Poškodení tak v rozpore so svojou predstavou nadobudli byty aj so záložným právom v hodnote sumy, ktorú namiesto zberného účtu uhradili podľa pokynov obžalovaného na účet v ČSOB. Obžalovaný pritom už v čase podvodného konania bol uzrozumený s tým, že takto zmarí zánik záložného práva a záväzok spoločnosti E. M. s.r.o. (v mene ktorej konal) zabezpečiť výmaz záložného práva viaznuceho na prevádzaných bytoch a nebytových priestoroch a že tieto poškodení nadobudnú do vlastníctva aj so záložným právom UniCredit Banky a.s.

Pokiaľ sa obžalovaný bráni tým, že peniaze poškodených chcel použiť na dostavbu bytových domov a z následného predaja dostavaných bytov by im peniaze na zberný účet vrátil, tak z vykonaných dôkazov je zrejmé, že obžalovaný vedel o tom, že poškodeným tieto finančné prostriedky nenahradí. Svedčí o tom už samotná skutočnosť, že hoci od vtedy uplynulo už vyše 10 rokov, tak škodu spôsobenú poškodeným nenahradil. Neurobil tak ani vtedy, keď UniCredit Banka a.s. začala voči poškodeným realizovať záložné právo a hrozilo, že pokiaľ nezaplatia kúpnu cenu v sume, ktorú poukázali na účet v ČSOB namiesto zberného účtu, ich byty budú predané na dražbe.

Obžalovaný tiež preukázateľne vedel, že spoločnosť E. M. s.r.o. nemá finančné prostriedky, aby mohla po uzavretí zmlúv o prevode vlastníctva bytov/nebytových priestorov pre poškodených zabezpečiť výmaz záložného práva. Vedel aj to, že spoločnosť E. M. s.r.o. takéto finančné prostriedky nebude mať ani neskôr. S financovaním výstavby predmetného bytového domu boli problémy zjavne už od začiatku. Sám obžalovaný popísal, ako hneď na začiatku došlo k navýšeniu nákladov projektu a ako s UniCredit Bankou a.s. uzavrel dodatok o znížení úverového rámca, v dôsledku čoho chýbali peniaze (nie je pravdivé tvrdenie obžalovaného, aby šlo o jednostranné zníženie; podľa výslovného znenia dodatku o znížení úverového rámca bol tento uzavretý na žiadosť klienta z 8.10.2009). Podľa svedkyne K.. J. Y. prvé problémy s financovaním projektu boli v roku 2010, 2011 po tom, čo sa dočerpali prostriedky dané bankou. Vedenie spoločnosti E. M. s.r.o. rozhodlo, že časť prostriedkov z predaja bytov bude použitá na vykrytie jej nákladov (hoci podľa zmluvy o úvere mali všetky tieto príjmy byť prevedené na zberný účet). Účet spoločnosti E. M. s.r.o. v ČSOB, z ktorého boli náklady spoločnosti hradené, bol založený 15.3.2011. Zlý finančný stav spoločnosti potvrdzujú aj výpisy z jej účtov.

S vyriešením problémov s chýbajúcimi finančnými prostriedkami obžalovaný nemohol odôvodnene rátať ani do budúcnosti. Vychádzajúc zo správ od realitných kancelárií (Y. C. s.r.o., N. C. s.r.o., H. s.r.o.) je zrejmé, že byty v predmetných bytových domoch boli len ťažko predajné a nebol o ne záujem. UniCredit Banke a.s. sa nepodarilo nedostavaný projekt predať ani k 31.12.2014. Pritom v zmysle dodatku č. 4 k zmluve o úvere bola spoločnosť E. M. s.r.o. z dlžnej sumy 3.030.475,67 eur povinná UniCredit Banke a.s. do 30.06.2012 vrátiť istinu stavebného úveru prevyšujúcu sumu 2.000.000,- eur a dňa 31.12.2012 vrátiť zvyšok istiny stavebného úveru. Podľa údajov UniCredit Banky a.s. si povinnosť vrátiť úver spoločnosť E. M. s.r.o. do 31.12.2012 nesplnila a UniCredit Banka a.s. pristúpila k výkonu záložného práva. Aj ku dňu 09.12.2013 mala banka pohľadávku v sume 3.603.790,98 eur, z čoho istina stavebného úveru bola vo výške 2.999.678,52 eur.

Je teda nepochybné, že obžalovaný nielen v čase určenom v zmluvách o budúcich zmluvách o prevode bytov/nebytových priestorov a v zmluvách o prevode uzavretých s poškodenými, ale ani neskoršej dobe nemohol dôvodne predpokladať, že spoločnosť E. M. s.r.o. bude schopná vrátiť na zberný účet v UniCredit Banke a.s. finančné prostriedky, o ktoré sa neoprávnene na úkor poškodených obohatila.

Nie je možné súhlasiť s obranou obžalovaného, že takýmto svojím konaním sa snažil predísť vzniku väčšej škody, ktorá by vznikla nedokončením stavebného projektu a že takto si plnil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa a .

Podľa je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Podľa komu škoda hrozí, je povinný na jej odvrátenie zakročiť spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia. Podľa odseku 2 ak ide o vážne ohrozenie, ohrozený má právo sa domáhať, aby súd uložil vykonať vhodné a primerané opatrenia na odvrátenie hroziacej škody.

Obžalovaný v súlade s uvedenými ustanoveniami nepostupoval. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ nejaká odvrátiteľná škoda skutočne hrozila, tak ju obžalovaný vyvolal sám svojou podnikateľskou činnosťou. Za takúto škodu mala niesť zodpovednosť sama obchodná spoločnosť, v rámci ktorej podnikateľskej činnosti vznikla. Všeobecná prevenčná povinnosť nedávala obžalovanému právo podnikateľské riziko prenášať na poškodených, ktorí by tým mali znášať zodpovednosť za podnikanie jeho obchodných spoločností (E. M. s.r.o. a L. s.r.o.). Pritom obžalovaný sám spochybňoval reálnosť projektu „E. M.“ už od jeho začiatku s ohľadom na zvýšené náklady a znížený úverový rámec. Za týchto okolností s jeho realizáciou ani nemal pokračovať, lebo mu muselo byť zjavné, že jeho spoločnostiam, prípadne aj iným osobám v opačnom prípade vznikne škoda.

Naviac, všeobecná prevenčná povinnosť obžalovanému nedávala právo spôsobiť škodu inému a ani právo konať v rozpore s právnou povinnosťou. Obžalovaný bol viazaný nielen ustanoveniami Trestného zákona zakazujúcimi na škodu cudzieho majetku seba či iného obohatiť uvádzaním iného do omylu, ale bol viazaný aj zmluvou o úvere a zmluvami uzavretými s poškodenými, ktoré mu ukladali povinnosť zabezpečiť, aby všetky pohľadávky projektu boli platené na zberný účet a aby bolo vymazané záložné právo na bytoch kupovaných poškodenými. Konanie obžalovaného bolo teda aj z hľadiska ustanovení a protiprávne. Podnikateľskú činnosť je možné vykonávať len v súlade s právnymi normami, a nie na úkor iných podvodným konaním.

Takúto obranu obžalovaného tak nie je možné vyhodnotiť inak ako nedôvodnú a účelovú v snahe zbaviť sa svojej zodpovednosti.

Dôvodné nie sú ani námietky obhajoby, že konaním obžalovaného nebol naplnený znak obohatenia. Ako už bolo uvedené, obohatením sa rozumie neoprávnené rozmnoženie majetku páchateľa alebo nejakej inej osoby či už rozšírením majetku, alebo ušetrením nákladov, ktoré by ináč boli z majetku páchateľa alebo inej osoby vynaložené. Obohatenie sa nemusí zhodovať so škodou, ktorá je spôsobená poškodenému (napr. uznesenie NS ČR sp. zn. ). Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 Tr. zákona sa pritom nevyžaduje, aby došlo k obohateniu priamo páchateľa, ale obohatiť sa v dôsledku trestnej činnosti páchateľa môže aj osoba odlišná od páchateľa. Zo zákonného znaku „obohatí iného“ v ustanovení postihujúcom podvodné konanie ani nevyplýva, aby sa úmysel páchateľa musel vzťahovať len na konkrétne určenú osobu. Preto je tento znak naplnený aj obohatením bližšie nešpecifikovanej osoby, ktorá nemusí byť v popise skutku presne identifikovaná.

V predmetnej veci je nepochybné, že v dôsledku podvodného konania obžalovaného došlo k obohateniu spoločnosti E. M. s.r.o. tým, že na jej účet v ČSOB boli od poškodených prevedené finančné prostriedky, ktoré mali byť zaplatené na zberný účet vedený v UniCredit Banke a.s. a s ktorými by v takomto prípade nebola oprávnená nakladať. Poškodení takto previedli finančné prostriedky v dôsledku omylu úmyselne vyvolaného obžalovaným, čím je daná príčinná súvislosť medzi omylom a majetkovou dispozíciou poškodených. Zároveň je daná aj príčinná súvislosť medzi majetkovou dispozíciou poškodených a obohatením iného a škodou na majetku poškodených. Obohatenie bolo neoprávnené, pretože pokiaľ by obžalovaný neuviedol poškodených do omylu ohľadom miesta platenia časti kúpnej ceny, tak by poškodení túto uhradili na zberný účet v UniCredit Banke a.s. a byty by nadobudli bez záložného práva.

K obohateniu spoločnosti E. M. s.r.o. došlo v okamihu pripísania finančných prostriedkov na jej účet v ČSOB a vo výške týchto finančných prostriedkov. Takto na účet v ČSOB časti kúpnych cien uhradili poškodení: 1/ K.. E. U. dňa 11.5.2012 vo výške 57.000,- eur, 2/ K.. Y. V. dňa 25.9.2012 vo výške 40.900,- eur a dňa 2.10.2012 vo výške 50.000,- eur, 3/ K.. N. K. dňa 23.8.2011 vo výške 49.267,63 eur a 4/ Y.. V. Y. dňa 17.2.2012 vo výške 58.649,24 eur. Celkom sa tak spoločnosť E. M. s.r.o. na škodu cudzieho majetku obohatila vo výške 255.816,87 eur.

V rovnakej výške vznikla poškodeným na ich majetku aj škoda. Podľa § 124 ods. 1 Tr. zákona sa škodou rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Podľa § 126 ods. 1 Tr. zákona sa pri určení výšky škody vychádza z ceny, za ktorú sa vec, ktorá bola predmetom útoku, v čase a v mieste činu obvykle predáva. Ak výšku škody nemožno takto zistiť, vychádza sa z účelne vynaložených nákladov na obstaranie rovnakej alebo obdobnej veci alebo na uvedenie veci do predošlého stavu.

Škoda bola obžalovaným spôsobená vo výške časti kúpnej ceny, ktorú v dôsledku jeho podvodného konania poškodení namiesto zberného účtu uhradili na účet v ČSOB a kvôli čomu nedošlo k zániku záložného práva na kupovaných bytoch. Výška škody zodpovedá cene, o ktorú sa v dôsledku záložného práva znížila cena kupovaných bytov v čase a v mieste činu. Vyplýva to zo skutočnosti, že na základe záložného práva bola banka oprávnená na uspokojenie úveru nesplateného spoločnosťou E. M. s.r.o. vykonať záložné právo na založených bytoch, k čomu skutočne aj banka pristúpila. Odvrátiť to a spôsobiť zánik záložného práva v čase činu bolo možné len uhradením tejto časti kúpnej ceny na zberný účet. Obžalovaný teda svojím trestným činom spôsobil škodu v celkovej výške 255.816,87 eur.

Výšku škody teda okresný súd v napadnutom rozsudku neurčil správne. Chybne totiž pri určení výšky škody prihliadal aj na to, že po začatí výkonu záložného práva na plnú sumu 255.816,87 eur sa UniCredit Banka a.s. v roku 2015 (teda 3 až 4 roky po dokonaní skutkov) vzdala časti kúpnej ceny a súhlasila so zánikom záložného práva na predmetné byty aj pri zaplatení sumy v celkovej výške 112.743,- eur. Banka k tomu pristúpila napriek tomu, že bola v dvoch občianskych súdnych konaniach vedených ohľadom záložného práva úspešná a že mala na celú sumu 255.816,87 eur nepochybne nárok. Škoda ako znak skutkovej podstaty trestného činu podvodu vzniká jeho dokonaním a preto nie je možné pri určovaní výšky škody prihliadať na okolnosti, ktoré nastali neskôr. Nemôžu ju teda ovplyvniť také neskoršie skutočnosti ako sú vrátenie časti podvodne vylákaných peňazí, či vzdanie sa ich časti. Toto môže mať význam pri rozhodovaní o treste alebo o náhrade škody. Je teda zjavné, že výška škody ako znaku skutkovej podstaty trestného činu nemusí byť totožná s výškou nároku na náhradu škody, ktorý uplatňuje poškodený.

Okresný súd tak v napadnutom rozsudku ustálil škodu spôsobenú obžalovaným nesprávne nižšiu (112.743,- eur), než akú skutočne trestným činom spôsobil (255.816,87 eur) a pri ktorej by jeho konanie už odôvodňovalo právnu kvalifikáciu obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa , Tr. zákona. Napriek tomu krajský súd túto chybu v odvolacom konaní nebol oprávnený napraviť. Išlo by totiž o zmenu napadnutého rozsudku v neprospech obžalovaného, ku ktorej podľa môže odvolací súd pristúpiť len na podklade odvolania prokurátora, ktoré však proti napadnutému rozsudku podané nebolo.

Odhliadnuc od uvedenej chyby týkajúcej sa výšky škody je potrebné konštatovať, že okresný súd skutkový stav v napadnutom rozsudku ustálil správne. Takto popísaný skutok potom aj správne právne posúdil, pretože napĺňa všetky pojmové znaky pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona. Obžalovaný na škodu cudzieho majetku iného obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu. Trestný čin bol spáchaný vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b) Tr. zákona, pretože obžalovaný vedel, že svojím podvodným konaním môže na škodu cudzieho majetku spôsobiť obohatenie iného, a pre prípad, že takýto následok spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Pochybenia, ktoré by bolo možné vyhodnotiť v prospech obžalovaného, nezistil odvolací súd ani pri rozhodovaní o treste.

Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že trest bol ukladaný za zločin podľa ust. § 221 ods. 3 Tr. zákona, ktorý predpokladá trest odňatia slobody na 3 roky až 10 rokov. Z hľadiska spôsobu spáchania činu a jeho následkov ho obžalovaný spáchal až štyrmi čiastkovými útokmi a vo vzťahu k viacerým osobám, pričom podľa napadnutého rozsudku spôsobil činom škodu vo výške blížiacej sa škode veľkého rozsahu, čo je už znak pre posúdenie činu ako obzvlášť závažného zločinu podľa § 221 ods. 4 Tr. zákona s trestnou sadzbou odňatia slobody na 10 rokov až 15 rokov. Napriek uvedenému okresný súd obžalovanému neuložil nepodmienečný trest odňatia slobody, ale práve s prihliadnutím na dĺžku trestného stíhania obžalovaného od vznesenia obvinenia 12.04.2017 (teda niečo vyše 6 rokov) ako satisfakciu za jej neprimeranosť trest odňatia slobody mimoriadne znížil za použitia § 39 ods. 1 Tr. zákona a uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu 3 rokov. Súčasne, keďže bola trestná činnosť páchaná v súvislosti s podnikateľskou činnosťou a výkonom funkcie štatutárneho orgánu právnickej osoby, uložil obžalovanému aj trest zákazu tejto činnosti na 5 rokov.

Vzhľadom na námietky obhajcu je potrebné uviesť, že dĺžku trestného stíhania obžalovaného 6 rokov v predmetnej veci nie je možné považovať za extrémne dlhú. Už len rozsah spisového materiálu pozostávajúceho z vyše 2600 listov svedčí o tom, že išlo o vec rozsiahlejšiu. Trestné stíhanie sa pôvodne viedlo až pre 6 čiastkových útokov, pre objasnenie ktorých orgány činné v trestnom konaní vykonali výsluchy množstva svedkov, zabezpečovali množstvo listinných dôkazov, vrátane výpisov z bánk a zmlúv a vykonávalo sa aj znalecké dokazovanie z odboru ekonómia a manažment. Plynulo sa trestné stíhanie viedlo aj na súde po podaní obžaloby, pričom k jeho predĺženiu došlo v dôsledku nesúhlasu obžalovaného so zmenou zákonného sudcu po jeho preložení na iný súd a s nevyhnutným vykonaním hlavného pojednávania od začiatku. Je nepochybné, že tým obžalovaný len realizoval svoje právo na dodržanie zásady bezprostrednosti súdneho konania, nie je však možné súhlasiť s jeho tvrdením v odvolaní, že vďaka tomu mu namiesto pôvodných 10 rokov súd uložil trest odňatia slobody len vo výmere 2 rokov. Ani po opätovnom vykonaní hlavného pojednávania z dôkazov nevyplynuli iné skutočnosti, než ktoré boli zistené už na pôvodnom hlavnom pojednávaní. K uvedenému zníženiu trestnej sadzby došlo len v dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovení o určovaní škody.

Trest uložený obžalovanému tak nie je možné považovať za trest neprimeraný, ale naopak za trest mierny. Pri použitej právnej kvalifikácii činu a s ohľadom na osobu obžalovaného, ktorý pred i po spáchaní činu viedol riadny život, uložený trest aj podľa odvolacieho súdu zabezpečí ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, pričom zároveň vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Odvolacie námietky obžalovaného nie sú dôvodné ani vo vzťahu k výroku o náhrade škody. Výška škody bola vo výroku o náhrade škody určená ako skutočná výška škody spôsobená trestným činom po odpočítaní tej časti, ktorú následne UniCredit Banka a.s. poškodeným odpustila. Výška škody bola nepochybne preukázaná nielen zmluvami a listami vlastníctva, ale aj bankovými výpismi a oznámeniami banky o odpustení časti kúpnej ceny. Obžalovaný za túto škodu zodpovedá napriek tomu, že ju spôsobil v súvislosti s výkonom funkcie konateľa obchodnej spoločnosti E. M. s.r.o. Úmyselné podvodné konanie obžalovaného, i keď pod menom obchodnej spoločnosti, totiž nemožno zaradiť medzi jej predmet činnosti. Ide o vedľajší produkt, ktorý síce súvisel s výstavbou bytového domu a predajom jeho bytov, avšak škoda bola spôsobená protiprávnou činnosťou, keď podvodným konaním sa obžalovaný snažil pre obchodnú spoločnosť získať finančné prostriedky poškodených, na nakladanie s ktorými právo nemala. Konanie obžalovaného bolo teda vybočením z činnosti obchodnej spoločnosti, v mene ktorej obžalovaný vystupoval a tak za škodu takto spôsobenú zodpovedá sám a ust. sa neuplatní. Naviac si obžalovaný už v čase páchania trestného činu bol vedomý, že spoločnosť E. M. nemá finančné prostriedky a ani majetok na náhradu škody spôsobenej jeho podvodným konaním.

Keďže teda krajský súd nezistil žiaden dôvod na zmenu rozhodnutia v prospech obžalovaného, jeho odvolanie ako nedôvodné v zmysle ust. jednomyseľne zamietol.

jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.