Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20Er-2213-2012.pdf
PDF · 110.04 KB
Case nature
Subarea
20Er/2213/2012
Uznesenie
Okresný súd Košice I v právnej veci vykonania exekúcie v prospech oprávneného: EOS KSI Slovensko, s. r. o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., advokátskou kanceláriou so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: W. H., nar. XX. X. XXXX, E. č. X, o vymoženie 656,78 EUR s prísl. a trov exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorsky úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 4985/2012, takto
rozhodol:
Námietky povinného proti exekúcii zamieta.
odôvodnenie:
Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, spísaného do zápisnice dňa 10. 4. 2012 a exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, vydaný rozhodcom Mgr. Petrom Hlaváčom dňa 4. 8. 2011, sp. zn. II/2010-7062, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. 11. 2011 a stal sa vykonateľným dňa 19. 11. 2011 a poverenia na vykonanie exekúcie č. XXXX * XXXXXX, vydaného Okresným súdom Košice I dňa 23. 1. 2013, vydal poverený súdny exekútor, dňa 14. 3. 2013, upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré si povinný prevzal do vlastných rúk dňa 22. 3. 2013.
Dňa 2. 4. 2013 doručil povinný osobne do podateľne súdu svoje podanie zo dňa 27. 3. 2013, ktoré bolo súdu opätovne doručené súdnym exekútorom dňa 11. 4. 2013. Podanie označil povinný, okrem iného, ako “Námietka proti exekúcii, Návrh na odklad a zastavenie exekúcie“. Štrnásťdňová lehota na jej podanie bola zachovaná, nakoľko povinný odovzdal svoje podanie na poštovú prepravu dňa 2. 4. 2013, pričom v prípade námietok nie je podstatný deň doručenia súdu vzhľadom na to, že povinný bol v upovedomení o začatí exekúcie správne poučený o tom, že námietky musí vzniesť u súdneho exekútora.
Povinný vo svojom podaní uviedol, že po oboznámení sa s internetovou stránkou Ministerstva spravodlivosti SR zistil, že jeho prípad je obdobný ako iné prípady, o ktorých už súdy rozhodli. (uznesenie Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 21Er/1390/2009, uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10CoE/326/2010, uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19CoE/99/2010, uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20CoE/24/2011, rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 55/2011 a sp. zn. IV. ÚS 60/2011). Povinný taktiež nemohol osobne vyjednať rozhodcu, nakoľko rozhodcovská doložka bola vopred naformulovaná. Aj miesto konania jednostranne stanovil dodávateľ a je pre povinného vzdialené 500 km, čo je neprijateľné. Ak iniciuje rozhodcovské konanie dodávateľ, povinný sa mu musí podrobiť, pričom má pochybnosti o nestrannosti a objektívnosti konania pred rozhodcovským súdom. Taktiež povinný považuje rozhodcovské pravidlá za netransparentné pre priemerný subjekt práva a vôbec sa s nimi povinný neoboznámil (§ 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka), pričom ako príklad uvádza povinný neprijateľnosť rozhodcovskej doložky v rakúskom práve a závery univerzitných profesorov v dôvodovej správe k § 617 rakúskeho procesného kódexu (spomenuté v uznesení Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3CoE/29/2010). Povinný vo svojom podaní uviedol aj množstvo ďalších rozhodnutí na svoju podporu, ktoré majú svedčiť o tom, že rozhodcovská
doložka je v jeho prípade taktiež neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a preto by mal súd exekúciu voči nemu zastaviť.
Ako ďalší dôvod, pre ktorý by mal súd exekúciu zastaviť, povinný uviedol, že pohľadávka je premlčaná. Podľa zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú uzavrel pôvodný veriteľ s oprávneným, povinný sa dostal do omeškania dňa 5. 7. 2005. Až dňa 3. 11. 2008 bola podaná žaloba na rozhodcovský súd.
Povinný sa v rokoch 2006 - 2010 zdržiaval v Českej republike, ale od januára 2011 sa zdržiava na adrese, kde mu bola zasielaná žaloba (T. XX, L.). Napriek tomu žalobu nedostal, o rozhodcovskom konaní nebol upovedomený a o tom, že bol vydaný rozhodcovský rozsudok sa dozvedel až doručením upovedomenia o začatí exekúcie. Povinný preto vznáša námietku premlčania, pričom sa opiera o ustanovenia § 391 Obchodného zákonníka a teda 4 ročná premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka začala plynúť od 5. 7. 2005, kedy bola zrušená zmluva o kontokorentnom úvere a uplynula dňa 5. 7. 2009.
Ostatné neprijateľné podmienky, na základe ktorých sa vymáha od povinného plnenie, ponecháva na judikovanie súdu.
Okrem toho povinný považuje za neprimerané aj úroky z omeškania vo výške 232,31 €, nakoľko zo strany, či už pôvodného alebo súčasného veriteľa, dochádzalo k zbytočnému zdržiavaniu pohľadávky, čím narastali úroky z omeškania. Povinný taktiež vyčíta nečinnosť aj rozhodcovskému súdu, nakoľko od podania žaloby (povinný uviedol 3. 11. 2008, avšak ide o nesprávny dátum, nakoľko z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že žaloba bola podaná dňa 3. 11. 2010) do vydania rozsudku (4. 8. 2011), údajne uplynuli tri roky.
Súd sa umožnil vyjadriť aj oprávnenému, ktorý vo svojom podaní zo dňa 2. 5. 2013, doručeného súdu dňa 10. 5. 2013 uviedol, že povinný dňa 11. 12. 2003 dobrovoľne podpísal zmluvu o kontokorentnom úvere č. 571731077, čím na seba prevzal záväzok, že poskytnutý úver riadne a včas splatí tak, ako sa zmluvné strany v predmetnej zmluve dohodli. Povinný zároveň v čl. III. bod 6. vyhlásil, že sa oboznámil so Všeobecnými obchodnými podmienkami pôvodného veriteľa, že s nimi súhlasí a zaviazal sa ich dodržiavať. V rámci Všeobecných obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli na uzavretí rozhodcovskej zmluve vo forme rozhodcovskej doložky, ktorou založili právomoc na rozhodovanie budúcich sporov Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie (ďalej len v skrátenej forme „rozhodcovský súd“). K tvrdeniam povinného, že pohľadávka je premlčaná, oprávnený uviedol, že námietku mal vzniesť v rámci pôvodného konania pred rozhodcovským súdom. Oprávnený na záver uviedol, že povinný vo svojom podaní neuviedol žiaden zákonný dôvod, pre ktorý by mal súd jeho námietkam vyhovieť.
Podľa ust. § 38 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.
Podľa ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, môže povinný vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne.
Po oboznámení sa s obsahom podania povinného a po preskúmaní spisového materiálu dospel súd k nasledujúcim záverom.
Predovšetkým súd uvádza, že podanie povinného je z obsahovej stránky nejednoznačné a zmätočné, nakoľko už len z jeho označenia je zjavné, že povinný nerozlišuje význam a účel jednotlivých procesných inštitútov, ktoré mu Exekučný poriadok dáva k dispozícii na jeho obranu. Povinný totiž uviedol, že podáva námietku proti exekúcii a súčasne návrh na zastavenie exekúcie a do času, kým súd o ňom nerozhodne, žiadal povoliť odklad exekúcie. Súd však z obsahu podania zistil, že povinný sa domáha vyslovenia, že exekúcia je nedôvodná a teda vôbec nemala začať. Svojim obsahom je jeho podanie, okrem
iného, námietkou proti exekúcii. Pozornosti povinného však uniklo, že návrhom na odklad a zastavenie exekúcie sa domáha rovnakých právnych účinkov ako v prípade podania námietky proti exekúcii, ktorej samotné podanie má odkladný účinok. Preto súd podanie povinného posúdil ako námietky proti exekúcii.
Konanie o námietkach povinného proti exekúcii je sporom o začatie exekúcie, kde exekučný súd na základe námietky povinného rozhoduje o otázke, či sa exekúcia oprávnene začala.
Povinný môže uvádzať v námietkach proti exekúcii iba tvrdenia, ktoré pripúšťa ustanovenie § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, a to a) zánik vymáhaného nároku, b) okolnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti, c) dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, d) hmotno-právnu legitimáciu účastníka oprávneného alebo povinného. Okolnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti možno namietať, iba ak nastali po vzniku exekučného titulu. Vznik exekučného titulu nastáva dňom, kedy bolo rozhodnutie vydané.
Súd sa najprv zaoberal námietkou povinného o premlčaní vymáhanej pohľadávky. Podstatou premlčania a preklúzie je márne uplynutie zákonom ustanoveného času, v ktorom mal oprávnený subjekt uplatniť svoje právo. Na rozdiel od preklúzie pri premlčaní právo nezaniká, iba sa oslabuje tým, že zaniká nárok, t. j. oprávnený subjekt stratil možnosť autoritatívne ho vynútiť, samozrejme za predpokladu, že sa povinný subjekt dovolá premlčania vznesením námietky premlčania.
Súd však v danom prípade je oprávnený skúmať, či v danom prípade došlo k premlčaniu práva priznaného právoplatným rozhodnutím súdu, nie však skutočnosťou, či došlo k premlčaniu práva na plnenie povinnosti. Je tomu tak preto, že podaním žaloby na rozhodcovský súd došlo k jej spočívaniu, t. j. prestala plynúť (§ 403 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení, ďalej len v skrátenej forme „OBZ“). Avšak vzhľadom na to, že úprava premlčania v Obchodnom zákonníku je komplexná, na daný právny vzťah (zmluva o úvere, uzatvorená dňa 11. 12. 2003), nie je možné aplikovať ust. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len v skrátenej forme „OZ“) o premlčaní, predovšetkým § 110. V tomto prípade je potrebné poukázať na znenie § 408 ods. 1 OBZ, podľa ktorého bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty. Z uvedeného vyplýva, že štvorročná premlčacia doba uplatnením práva prestala plynúť, Obchodný zákonník však túto situáciu nerieši tak, ako ust. § 110 OZ, preto sa súdom priznané právo premlčí až uplynutím 10 ročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť, rovnako ako štvorročná premlčacia doba, odo dňa 5. 7. 2005, kedy sa povinný dostal prvý raz do omeškania. Zároveň ide o deň, kedy sa právo mohlo uplatniť na súde prvýkrát (actio nata), nakoľko právo na vrátenie peňažných prostriedkov poskytnutých v rámci úveru vrátane úrokov, je právom vymáhateľným na súde (§ 391 ods. 1 OBZ). Vzhľadom na to, že 10 ročná premlčacia doba doposiaľ neuplynula, povinný nemôže vzniesť námietku súdom priznaného práva. Povinný by mohol vzniesť námietku premlčania štvorročnej premlčacej doby, avšak musel by tak urobiť v rozhodcovskom konaní, nie po tom, ako rozhodcovský súd rozhodol vo veci samej. Exekučný súd nemôže skúmať skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním exekučného titulu. V tomto smere preto súd považoval námietky povinného za nedôvodné.
Povinný ďalej uviedol, že rozhodcovskú doložku, z ktorej odvodzoval právomoc rozhodcovský súd, je neplatná, nakoľko je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Pohľadávka oprávneného, ktorá sa vymáha v tomto exekučnom konaní, vznikla ako dôsledok porušenia zmluvných podmienok dojednaných v zmluve o kontokorentnom úvere č. 057/1731077/1/1, ktorú uzavreli zmluvné strany dňa 11. 12. 2003. Dátum uzavretia zmluvy je rozhodujúci pre určenie, ktoré ustanovenia zákonov je potrebné aplikovať na posudzovaný právny vzťah. Predovšetkým to budú ustanovenia tých právnych predpisov, ktoré boli účinné v čase uzavretia predmetnej zmluvy.
V čase uzavretia predmetnej zmluvy OZ neobsahoval ust. § 52 a nasl. o spotrebiteľských zmluvách, ktoré boli zavedené až zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. V prechodných ustanoveniach tohto zákona (§ 879e) je síce uvedené, že spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 OZ, inak sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Avšak znenie ust. § 52 OZ v pôvodnom znení, definoval ako spotrebiteľské zmluvy iba niektoré vybrané typy odplatných zmlúv, medzi ktoré nepatrili úverové zmluvy uzatvorené podľa ust. OBZ.
Na predmetnú zmluvu sa vzťahuje iba ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 24. 11. 2004, ktoré predstavuje aj čiastočnú transpozíciu (dosiahnutie smernicou požadovaného výsledku) smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len v skrátenej forme „smernica 93/13/EHS“).
Uvedené ustanovenie zaviedlo pojem „typová zmluva“, pod ktorú bolo možné subsumovať takú zmluvu, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, typová zmluva nesmie obsahovať:
a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä
1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu;
b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
Zmluva o kontokorentnom úvere je typovou zmluvou v zmysle vyššie citovaného ustanovenia, preto súd v rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posudzoval niekoľkokrát predmetnú zmluvu v rámci ex offo kontroly, či neobsahuje podmienky, ktoré by boli v rozpore s dobrými mravmi.
Na tomto mieste je však potrebné sa zmieniť o priamej aplikácii smernice 93/13/EHS. Predovšetkým je dôležité pripomenúť, že smernice nemajú spravidla priamy účinok voči subjektom práva. Iba v prípade, že smernica je transponovaná do právneho poriadku členského štátu nedostatočne alebo nie je transponovaná vôbec, môže sa za určitých podmienok priznať smernici priamy účinok, príp. nepriamy účinok, t. j. povinnosť vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva s spôsobom konformným so smernicou. Uvedené pravidlo však prehliadajú aj mnohé súdy, ktorých rozhodnutia povinný citoval vo svojich námietkach.
Taktiež je potrebné uviesť, že exekučný súd nemá absolútne oprávnenie skúmať podmienky spotrebiteľskej, resp. typovej zmluvy. Exekučný súd je oprávnený skúmať, či exekučný titul je v súlade so zákonom. V tomto smere je potrebné poukázať aj na oprávnenia exekučného súdu vyplývajúce z ust. § 45 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Predovšetkým je potrebné upriamiť pozornosť na ust. § 45 ods. 1 písm. c) tohto zákona, podľa ktorého súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Exekučný súd je toho názoru, že nie je oprávnený skúmať neprijateľnosť tých zmluvných podmienok, ktoré priamo nesúvisia s plnením priznaným exekučným titulom, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Takúto právomoc má iba súd, ktorý rozhoduje v pôvodnom, tzv. nachádzacom konaní (obdobne v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 11/2012, 6 Cdo 135/2012) V tomto smere súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 9. 2011, sp. zn. 3 MCdo 11/2010, v ktorom uviedol, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy (ako je tomu v danom prípade) treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v 45 ods. l písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. (rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi
je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie.
Preto súd vo vyššie naznačených intenciách preskúmal exekučný titul vrátane predložených listinných dôkazov, a to zmluvy o kontokorentnom úvere č. 0571731077/1/1, zo dňa 11. 12. 2003, Všeobecných obchodných podmienok vydané Slovenskou sporiteľňou, a. s., účinných odo dňa 1. 8. 2002, v znení neskorších dodatkov, výpovede zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 4. 7. 2005 s kópiou doručenky s podpisom povinného potvrdzujúcim prevzatie výpovede do vlastných rúk.
Rozhodcovský súd, ktorý vydal exekučný titul, odvodzoval svoju právomoc z rozhodcovskej zmluvy, uzavretej vo forme rozhodcovskej doložky, ktorú obsahuje bod 18. Všeobecných obchodných podmienok, inkorporovaných do zmluvy o kontokorentnom úvere inkorporačnou doložkou v bode 5 a 6 časti III. predmetnej zmluvy.
Podľa bodu 18. Všeobecných obchodných podmienok účinných v čase uzavretia zmluvy o kontokorentnom úvere, sa banka a klient dohodli podľa § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní na uzavretí tejto rozhodcovskej doložky k zmluve v nasledovnom znení:
18.1 Banka a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových obchodov pri nasledovných bankových produktoch a/alebo v súvislosti s nimi: a) pri vykonávaní prevodov peňažných prostriedkov, b) pri vydávaní a používaní platobných kariet, pri poskytovaní a používaní Elektronických služieb, príp. iných elektron. platob. prostriedkov určených osobitným zákonom, ako aj spory, ktoré vzniknú alebo vznikli zo zmlúv upravujúcich tieto bankové produkty a/alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd. 18.2 Ak nadobudnú účinnosť tie ustanovenia štatútu, ktoré upravujú príslušnosť Rozhodcovského súdu rozhodovať aj iné spory než sú uvedené v bode 18.1 tejto rozhodcovskej doložky, tak sa banka a klient dohodli, že všetky ostatné spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových obchodov pri ostatných bankových produktoch a/alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, s výnimkou tých sporov, ktoré podľa osobitného zákona nie je možné rozhodovať v rozhodcovskom konaní, bude prejednávať Rozhodcovský súd. 18.3 Banka a klient sa ďalej dohodli, že sa podrobujú základným vnútorným pravidlám Rozhodcovského súdu, najmä štatútu a rokovaciemu poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania. 18.4 Banka a klient sa ďalej dohodli, že sa podriadia rozhodnutiu Rozhodcovského súdu, ktoré bude pre obidve zmluvné strany záväzné. 18.5 Banka a klient sa dohodli, že rozhodcovská doložka je súčasťou zmluvy uzavretej medzi Bankou a klientom v súvislosti s príslušným Bankovým produktom uvedeným v bode 18.1 a 18.2 tejto rozhodcovskej doložky, bez ohľadu na to, či je tento Bankový produkt vo Všeobecných obchodných podmienkach upravený. 18.6 Banka a klient sa ďalej dohodli, že táto rozhodcovská doložka zaväzuje právnych nástupcov obidvoch zmluvných strán. 18.7 Banka a klient sa ďalej dohodli, že odstúpenie od Zmluvy uzavretej medzi Bankou a Klientom uvedenej v bode 18.5 tejto rozhodcovskej doložky sa nedotýka tejto rozhodcovskej doložky, ktorá je jej súčasťou.
Súd nezistil žiadny hrubý nepomer, resp. značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, ako slabšej zmluvnej strany. V čase uzavretia predmetnej zmluvy, tak ako to už bolo vyššie spomenuté, nebola súčasťou ustanovení OZ piata hlava upravujúca spotrebiteľské zmluvy, tým pádom nie je možné posudzovať rozhodcovskú doložku v súlade s ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až účinnosťou novely OZ, zákona č. 568/2007 Z. z., t. j. od 1. 1. 2008. Avšak vzhľadom na to, že ide v danom prípade o typovú zmluvu, súd posudzoval rozhodcovskú doložku z aspektu jej súladu s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o nepriamy účinok smernice 93/13/EHS, nakoľko jej transpozícia v čase uzavretia predmetnej zmluvy nebola dostatočná, v tomto smere sa výkladu jej ustanovení dostatočne venoval aj rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozhodcovského rozsudku zo
dňa 4. 8. 2011, sp. zn. II/2010-7062, v ktorom porovnával jednotlivé jazykové verzie ustanovenia bodu 1 písm. q) prílohy smernice 93/13/EHS, nakoľko je známe, že existuje rozpor v preklade tohto ustanovenia do slovenského znenia s inými jazykovými verziami. Rozhodcovský súd pritom dospel k záveru, že porovnaním jednotlivých jazykových verzií je potrebné dospieť k záveru, že predmetnú ustanovenie prílohy smernice stanovuje, že ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy nesmú nútiť spotrebiteľa, aby spor z tejto zmluvy riešil výlučne takým druhom arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov. Konanie pred rozhodcovským súdom však je upravené zákonom o rozhodcovskom konaní, preto nie je možné hovoriť o neprijateľnej zmluvnej podmienke v zmysle tejto klauzuly obsiahnutej v prílohe smernice 93/13/EHS. Súd, pokiaľ ide o prílohu smernice 93/13/EHS, poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora zo dňa 7. 5. 2002 (Komisia vs. Švédsko, C-478/99), v ktorom, okrem iného, uviedol, že klauzula uvedená v katalógu smernice, nemusí byť nutne neprimeraná, a naopak, klauzula neuvedená v katalógu môže byť považovaná za neprimeranú. Katalóg neslúži na garantovanie práv spotrebiteľom, ktoré by presahovali práva vyplývajúce z čl. 3 až 7 smernice 93/13/EHS a nemusí byť súčasťou normatívne záväzného transpozičného predpisu. Postačí, ak štát zabezpečí, aby sa verejnosť dozvedela o obsahu tohto katalógu.
Rozhodcovský súd taktiež skúmal aj to, či štatút alebo rokovací poriadok neobsahujú ustanovenia, ktoré by boli v hrubom nepomere vo vzťahu k spotrebiteľovi, avšak priamo čl. 2 rokovacieho poriadku je stanovená povinnosť rozhodcovského súdu zabezpečiť, aby v prípade ústneho pojednávania prebehlo konanie v územnom obvode samosprávneho kraja, v ktorom má spotrebiteľ svoje bydlisko, taktiež v zmysle sadzobníka poplatkov rozhodcovského konania, ktorý tvorí prílohu č. 2 rokovacieho poriadku, spotrebiteľ nepodlieha poplatkovej povinnosti za námietku nedostatku právomoci Rozhodcovského súdu. Súd po preverení uvedených skutočností dospel k záveru, že neexistuje značná nerovnováha v právach povinnostiach v zmluvných strán v neprospech povinného, pokiaľ ide o takto formulovanú rozhodcovskú doložku, štatút a rokovací poriadok rozhodcovského súdu vrátane jeho príloh.
Z tohto pohľadu je námietka povinného o vzdialenosti miesta rozhodcovského konania k miestu jeho bydliska účelová, nakoľko konanie pred rozhodcovským súdom bolo písomné vzhľadom na to, že ani jeden z účastníkov nepožiadal o ústne pojednávanie. Avšak ani pri ústnom pojednávaní by námietka povinného nebola akceptovateľná, nakoľko v súlade s rokovacím poriadkom by rozhodcovský súd bol povinný zabezpečiť, aby konanie prebiehalo na území samosprávneho kraja, v ktorom má povinný svoje bydlisko.
Povinný taktiež namietal, že sa nemal možnosť vopred oboznámiť s pravidlami rozhodcovského konania a poukázal pritom na ust. § 53 ods. 4 písm. a) OZ, ktoré taktiež nebolo účinné v čase uzavretia predmetnej zmluvy o kontokorentnom úvere. Súd aj v tomto smere považuje námietku povinného za nedôvodnú, nakoľko pravidlá rozhodcovského konania sú zverejnené v Obchodnom vestníku a navyše, ak sa povinný vedel oboznámiť s judikatúrou súdov ohľadom spotrebiteľských zmlúv, ktoré sú zverejnené na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR, tak sa podľa názoru súdu vedel oboznámiť aj so štatútom a rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu, ktorý je zverejnený, okrem Obchodného vestníka, aj na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR a s oboznámením ktorých mal povinný dostatok času, nakoľko od uzavretia zmluvy po začatie konania pred rozhodcovským súdom ubehlo takmer sedem rokov. Aj v zmysle vyššie citovanej zmluvnej podmienky postačuje, aby sa povinný s podmienkami oboznámil, čo však neznamená, aby ich povinný nevyhnutne čítal pred uzavretím zmluvy.
Ostatné tvrdenia povinného sú iba vo všeobecnej rovine, ktorý považuje či už samotnú rozhodcovskú doložku, resp. pravidlá rozhodcovského konania za nemorálne, netransparentné, neobjektívne, nepredvídateľné, avšak povinný neuviedol, v čom konkrétne považuje uvedené zmluvné podmienky za nemorálne, či netransparentné, ktoré ustanovenia rozhodcovskej doložky, štatútu, resp. rokovacieho poriadku považuje povinný za nemorálne a neprijateľné, resp. čo túto nemorálnosť spôsobuje, príp. aké zmluvné podmienky by boli pre povinného morálne a prijateľné. Súd taktiež po vzhliadnutí povinným citovanej judikatúry konštatuje, že každé ním citované rozhodnutie vychádza zo skutkovo rozdielnych prípadov, pričom nekalosť zmluvných podmienok sa posudzuje v každom prípade individuálne. Ani v jednom povinným citovaným rozhodnutí nie je uvedené znenie rozhodcovskej doložky, aby súd mohol posúdiť, či ide o skutkovo podobný prípad. Taktiež z odôvodnení jednotlivých rozhodnutí vyplýva, že nešlo v daných prípadoch o pohľadávky, ktorý vznikli porušením zmluvy o kontokorentnom úvere uzavretej ešte dňa 11. 12. 2003. Z tohto dôvodu pri rozhodovaní o nekalej povahe rozhodcovskej doložky nemohol vychádzať z povinným citovaných rozhodnutí.
Za absurdné považuje súd tvrdenia povinného o účelovom konaní oprávneného a rozhodcovského súdu, ktorí údajným úmyselným konaním zdržiavali podanie žaloby, resp. svojou nečinnosťou mali spôsobiť prieťahy v konaní pred rozhodcovským súdom, aby tak narástli úroky z omeškania. Rozhodcovský súd alebo oprávnený nemôžu niesť zodpovednosť sa neustále narastajúce príslušenstvo pohľadávky. Príslušenstvo rastie bez ohľadu na to, či rozhodcovský súd alebo oprávnený vo veci koná alebo nie. Je tomu tak preto, že príslušenstvo, v tomto prípade úrok z omeškania, predstavuje sankciu za to, že povinný neplnil svoj záväzok riadne a včas, preto jeho výška závisí jedine a len od konania povinného, ktorý sa jeho narastaniu mohol vyhnúť v dostatočnom predstihu, ak by uhradil istinu, ktorej opodstatnenosť doposiaľ ani raz nespochybnil.
Po opätovnom posúdení všetkých zmluvných podmienok dospel súd k záveru, že exekučný titul bol vydaný v súlade so zákonom, na základe predložených listinných dôkazov nezistil žiadny zákonný dôvod, ktorý by viedol nevyhnutne k zastaveniu exekúcie, resp. pre ktorý by exekúcia nezačala dôvodne. Súd preto zamietol námietky povinného proti exekúcii, nakoľko sú nedôvodné.
Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení, súd rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, ktoré je potrebné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I, písomne, v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
V zmysle § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.