Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoE/67/2013

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom Mgr. Ing. Ivanom Šteinerom, PhD., Exekútorský úrad so sídlom E. A. E. K., ul. P. č. X, vo veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK, s. r. o., so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy č. 49, IČO: 44 703 015, zastúpeného splnomocneným zástupcom Havel, Holásek & Partners, s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy č. 49, IČO: 36 856 584, proti povinnému: O. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. č. XX, pre vymoženie sumy 2.247,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 14. februára 2013 č. k. -141, takto

rozhodol:

uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Proti uzneseniu krajského súdu dovolanie n e p r i p ú š ť a .

odôvodnenie:

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením zo dňa 14. 02. 2013 č. k. -141, vydaným vyšším súdnym úradníkom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Konštatoval, že pred súdnym exekútorom sa dňa 28. 12. 2012 začalo exekučné konanie pod sp. zn. Ex 670/2012 na vymoženie pohľadávky vo výške 2.247,20 eur s prísl., priznanej rozhodcovským rozsudkom II/2012-2230 zo dňa 17. 05. 2012, vydaným JUDr. Jozefom Humenským, rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov. Súdny exekútor v súlade s ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „") požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Spolu so žiadosťou predložil návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 15. 12. 2012 a exekučný titul.

Podľa súdu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku mu ukladá, aby už v štádiu rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom. Neposudzoval preto len formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je exekúcia vôbec prípustná. V danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v konaní, ktoré je upravené v o rozhodcovskom konaní (ďalej len „").

Exekučný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory orgánu, ktorý v základnom konaní vydal exekučný titul, ani preskúmavať, či bol v konaní predchádzajúcom výkonu náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu tento orgán vyvodil. Uvedená zásada je jedným zo základných princípov právneho štátu a jej hlavnou úlohou je dosiahnuť právnu istotu vzťahov, o ktorých už bolo rozhodnuté. Tento princíp je však prelomený zákonným ustanovením obsiahnutým v . Podľa spomínaného ustanovenia môže exekučný súd odoprieť vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia i bez toho, aby došlo k zrušeniu takéhoto

rozhodnutia. Bude tomu tak, ak bolo rozhodnutie vydané vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní a nakoniec, ak rozhodcovské rozhodnutie zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Naviac, exekučný súd po začatí exekučného konania v každom štádiu skúma či sú splnené podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia. Vykonateľnosť rozhodnutia je vlastnosť, ktorá umožňuje vynútiť podrobenie sa súdnemu alebo inému rozhodnutiu, ak osoba povinná z rozhodnutia dobrovoľne neplní svoju povinnosť riadne a včas. Formálna vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy rozhodnutia, splnení zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní resp. nepodaní riadneho opravného prostriedku. Z hľadiska materiálneho je rozhodnutie vykonateľné len vtedy, ak obsahuje presnú identifikáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia a presne stanovenú lehotu na plnenie. Z ustanovení § 38 ods. 2, § 39 ods. 2 a § 41 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. Pre skonštatovanie, že to ktoré rozhodnutie je vykonateľné je zároveň podstatné, či rozhodnutie vydal orgán, ktorý mal právomoc na rozhodnutie vo veci.

Z predložených listinných dôkazov súd zistil, že pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a. s. so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653 uzavrela so žalovaným (povinný v exekúcii) zmluvu o splátkovom úvere č. 333588826 zo dňa 11. 01. 2007 na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 30.000,- Sk. Nakoľko si povinný neplnil svoje povinnosti, oprávnený si pred rozhodcom uplatnil pohľadávku vo výške 2.297,20 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.428,70 eur od 11. 12. 2011 do zaplatenia, poplatok za podanie návrhu na vydanie rozhodcovského rozsudku vo výške 82,80 eur a správne náklady vo výške 30 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 237,41 eur. Oprávnený nadobudol pohľadávku od veriteľa Havel & Holásek s. r. o. na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0919/2010/CE zo dňa 21. 10. 2010 uzatvorenej medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653 a postupníkom spoločnosťou Havel & Holásek s. r. o. ktorá následne Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 01. 12. 2010 postúpila pohľadávku na oprávneného, t. j. CASH COLLECTORS SK s. r. o., so sídlom Mlynské nivy 49, Bratislava, IČO: 44 703 015.

Rozhodca založil svoju právomoc na základe článku 18. bodu 18.1 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o splátkovom úvere č. 333588826. V zmysle tohto článku sa Banka a Klient dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových obchodov pri nasledovných bankových produktoch alebo v súvislosti s nimi: a/ pri vykonávaní prevodov peňažných prostriedkov, b/ pri vydávaní a používaní Platobných kariet, pri poskytovaní a používaní Elektronických služieb, prípadne iných elektronických platobných prostriedkov určených osobitným zákonom, ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmlúv upravujúcich tieto Bankové produkty alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd.

Podľa súdu konanie pred rozhodcovským súdom možno začať iba v prípade, ak zmluvné strany uzavrú rozhodcovskú zmluvu buď vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve. Účelom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie sporu medzi zmluvnými stranami, ku ktorému môže v budúcnosti dôjsť, rozhodcom. Rozhodca pritom vystupuje v konaní ako súkromná osoba, na ktorú zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor. Rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike upravuje zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý je pre rozhodcu alebo rozhodcovský súd záväzný.

Základnou povinnosťou rozhodcovského súdu je už v štádiu začatia konania skúmať otázku svojej právomoci. V prípade ak rozhodca prehliadne túto svoju povinnosť, má nasledujúce konanie vadu, v dôsledku ktorej nemôže z takéhoto rozhodcovského konania vzísť akýkoľvek spôsobilý vykonateľný exekučný titul. Právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci je daná okrem negatívneho výpočtu konaní ( ) aj platnou rozhodcovskou zmluvou, ktorá má formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Zákonnou podmienkou platnosti rozhodcovskej zmluvy je písomná forma a podpis zmluvných strán. Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti

rozhodcovskej doložky, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. V predmetnej veci založil rozhodcovský súd svoju právomoc na základe doložky, ktorá je v spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou podmienkou.

Skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom je daná charakterom zmluvných strán ako aj samotnej zmluvy. Základná charakteristika spotrebiteľských zmlúv je obsiahnutá v ust. a nasl. .

Zo znenia ustanovenia vyplýva, že výpočet zmlúv, ktoré sú zmluvami spotrebiteľskými je taxatívny. Naviac, právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu úpravu spotrebiteľského úveru, ktorou bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere , ktorý definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa ust. zákona o spotrebiteľskom úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú upravené v ust. a zákona o spotrebiteľských úveroch.

Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského vzťahu, vychádzal z obsahu zmluvy o splátkovom úvere č. 333588826, z ktorej vyplýva, že veriteľ (právny predchodca oprávneného v exekúcii) v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinný v exekúcii) peňažné prostriedky vo forme úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 1 ods. 2 negatívne vymedzuje druhy zmlúv, na ktoré sa uvedený zákon nevzťahuje. Nakoľko predmetná zmluva o splátkovom úvere nespadá pod žiadnu zo zmlúv uvedených v taxatívnom výpočte uvedeného ustanovenia, na právny vzťah medzi oprávneným a povinným treba použiť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej zmluvy o splátkovom úvere sú všeobecné obchodné podmienky. Je nesporné, že tieto podmienky povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko sú formulované pre množstvo zmlúv uzatváraných s neznámym počtom potenciálnych spotrebiteľov.

V spotrebiteľských právnych vzťahoch je vylúčené, aby sa všetky spory zo spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Do nášho právneho poriadku sa inštitút spotrebiteľských zmlúv dostal , ktorým bol novelizovaný s účinnosťou od 01. 04. 2004 . Spomínaným zákonom došlo k implementácii smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica"), ktorá poskytuje spotrebiteľom v rámci Európskej únie pomerne širokú ochranu. Okrem tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. zákonodarca prevzal zo Smernice niekoľko definícií neprijateľných podmienok, pričom išlo o indikatívny výpočet týchto podmienok. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy nebolo v medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky. Až ďalšou novelou došlo s účinnosťou od 01. 01. 2008 () k rozšíreniu neprijateľných zmluvných podmienok o tie, ktoré od spotrebiteľa vyžadujú, aby všetky spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Charakter uvedenej neprimeranej podmienky, ako aj skutočnosť, že zákonodarca považoval za potrebné v demonštratívnom výpočte nekalých podmienok uviesť aj toto ustanovenie, znamená, že uvedenú podmienku je potrebné považovať za neprimeranú v každom prípade. Skutočnosť, že neúplnou implementáciou Smernice nebola do príkladného výpočtu neprijateľných podmienok v zahrnutá aj neprípustnosť prejednávania a rozhodnutia sporov zo spotrebiteľských zmlúv výlučne iba pred rozhodcom, neznamená, že súd nemôže podrobiť súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku uzavretú pred 01. 01. 2008. Umožňuje to ustanovenie generálnej klauzuly.

Súd pri výklade spomínanej generálnej klauzuly vychádzal aj z prílohy Smernice, konkrétne bod 1. písm. q/ podľa ktorej neprijateľnou podmienkou je aj podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať

mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Slovenský preklad Smernice, konkrétne formulácia „aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou" môže zvádzať k výkladu, podľa ktorého zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých zo zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi. Takýto výklad by však bol v priamom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ktorý konkrétne v rozsudku zo dňa 06. 10. 2009 č. 40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL/Cristina Rodríguez Nogueira skonštatoval, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Zo znenia rozhodcovskej doložky v článku 18 bod 18. 1 Všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že všetky spory zo zmluvy sa budú riešiť pred jediným rozhodcom. Rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, teda konaniu, výsledkom ktorého má byť rozhodnutie arbitra, ktorého si vybral vopred oprávnený. Takýto judikovaný záväzok sa stáva podkladom pre návrh na vykonanie exekúcie a pre zásah do majetkovej sféry povinného. Rozhodcovská doložka spôsobí, že o právach a právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorá koná prakticky v režime podnikania za účelom dosiahnutia zisku. Bezpochyby, rozhodcovské súdy sú jedným z legitímnych orgánov ochrany práva, ale vo svojej podstate je rozhodcovské konanie predovšetkým určené pre obchodnoprávne vzťahy, kde strany vystupujú z rovnakej pozície a ich činnosť a rozhodovanie sú ovplyvňované hrozbou rizika podnikania. Spory zo spotrebiteľských zmlúv zákon o rozhodcovskom konaní zo sporov, ktoré môže rozhodnúť rozhodca, nevylučuje. však už v súčasnej dobe jasne definuje neprijateľnú podmienku, podľa ktorej nemá spotrebiteľ inú možnosť, ako prípadný spor riešiť výlučne pred rozhodcom. Podľa súdu exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. Vykonaným dokazovaním súd dospel k názoru, že exekučný titul nespĺňa podmienku formálnej vykonateľnosti, nakoľko došlo k vade základného predpokladu stanoveného zákonom o rozhodcovskom konaní, ktorý upravuje tvorbu exekučného titulu. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu má za následok vadu formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd nemôže poskytnúť právnu ochranu nároku oprávneného (formou udelenia poverenia na vykonanie exekúcie) na základe exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý na rozhodovanie nemal žiadnu právomoc. Na základe vyššie uvedeného preto súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd exekučné konanie zastaví aj bez návrhu. Predmetným rozhodnutím nie je dotknuté právo oprávneného domáhať sa zákonnou cestou svojich nárokov buď na rozhodcovskom súde, ktorý bude mať právomoc rozhodnúť vec na základe platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, ktorá bude rešpektovať ust. , alebo na civilnom súde návrhom na začatie konania.

Súd na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia poukázal taktiež aj na to, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť, okrem iných, podmienku písomnej formy. Zmluva o splátkovom úvere č. 333588826 podpísaná oboma zmluvnými stranami obsahuje iba ustanovenie v bode 2. záverečných ustanovení: Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať, nie je dodržaním písomnej formy tak, ako ho predpokladá ustanovenie . Písomná forma rozhodcovskej doložky tak nie je v prípade, ak je rozhodcovská zmluva (doložka) súčasťou Všeobecných obchodných podmienok splnená. V takejto forme uzatvorenia totiž absentuje písomná forma rozhodcovskej zmluvy (doložky), ktorá podľa zákona o rozhodcovskom konaní vyžaduje dokument podpísaný zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch. V danom prípade takúto písomnú formu uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy (doložky) oprávnený nepreukázal, nepredložil Všeobecné obchodné podmienky

podpísané oboma zmluvnými stranami. Na základe zhora uvedeného dospel súd aj z týchto dôvodov k záveru o neexistencii platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy - rozhodcovskej doložky.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, ktorý navrhol, aby okresný súd udelil poverenie pre súdneho exekútora. V prípade postúpenia veci odvolaciemu súdu navrhol, aby tento zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že rozhodne o udelení poverenia pre súdneho exekútora alebo uznesenie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

V prípade potvrdenia rozhodnutia okresného súdu oprávnený navrhol pripustiť nasledovné dovolacie otázky majúc za to, že sa jedná o vec zásadného právneho významu:

„Je možné posudzovať rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených do 31. 12. 2007 na základe ust. , keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 01. 01. 2008 a v zmysle ust. sa na právne vzťahy, ich vznik nároky vzťahuje doterajšia právna úprava?"

„Je možné podľa ust. rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami v ?"

„Je dodržaná písomná forma rozhodcovskej doložky, ak bola dojednaná v hlavnej zmluve odkazom na všeobecné obchodné podmienky, ktoré neboli osobitne podpísané?

Oprávnený vytýkal súdu, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a to tým, že okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia, čím oprávnenému odoprel právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Rozhodnutie súdu vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to konkrétne právnym posúdením o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktorá upravuje dojednanie o rozhodcovskej doložke v danom konkrétnom prípade a o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola dodržaná jej písomná forma.

Podľa oprávneného platným právnym poriadkom nie je fixovaná neplatnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovské konanie reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje či. 46 ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia , , a takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Výkladom týchto ustanovení a contrario možno dôjsť k záveru, že v prípade ak by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách, výslovne by to v uviedol, resp. výslovne by v určil negatívne vymedzenia tak, že v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory zo spotrebiteľských zmlúv. Otázkou rovnocennosti rozhodcovského rozsudku a rozsudku všeobecného súdu sa podľa oprávneného zaoberala aj judikatúra Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. , zo dňa 18. 01. 2012 sp. zn. a zo dňa 13. 10. 2011 sp. zn. ).

Ďalej oprávnený uviedol, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia napadol charakter rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách, na základe čoho dospel k záveru, že toto dojednanie je absolútne neplatné. Rozhodcovský súd tým pádom odvodil svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky a nemal právomoc spor medzi oprávneným a povinným rozhodnúť. Vydaný rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom pre výkon rozhodnutia v rámci exekúcie. Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky súd vychádzal aj zo Smernice konkrétne článok 3 ods. 1, 2 spolu s prílohou Smernice bod 1 písm. q/, §, 53, 54 .

Pokiaľ ide o prílohu Smernice bod 1 písm. q/ mal oprávnený za to, že k posúdeniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v danom konkrétnom prípade nemožno dôjsť eurokonformným výkladom. Poukázal na skutočnosť, že došlo zo strany Slovenskej republiky k nesprávnemu prekladu tejto časti prílohy Smernice, na oporu svojich tvrdení dal do pozornosti rôzne jazykové mutácie prílohy Smernice bod 1 písm. q/. Korektným prekladom všetkých týchto jazykových mutácii predmetného ustanovenia možno podľa neho jednoznačne vyvodiť záver, že klauzula v spotrebiteľskej zmluve nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne takým druhom arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali

ustanovenia právnych predpisov. Slovenské rozhodcovské konanie je regulované , v rámci ktorého je rozhodca priamo zo zákona povinný aplikovať platné právo Slovenskej republiky ( ) a ex offo je povinný aplikovať normy na ochranu spotrebiteľa ( ), rozhodne nie je arbitrážou o ktorej hovorí Smernica.

V zmysle citovanej prílohy Smernice nie je preto podľa oprávneného možné klasifikovať predmetnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú (nekalú). Nad rámec uviedol, že Slovenská banková asociácia upozorňovala zákonodarcu na nesprávny preklad prílohy Smernice (bod 1 písm. q/), ktorej znenie bolo novelou premietnuté do ustanovenia . Zákonodarca v danej veci uviedol, že právnu ochranu, ktorú poskytuje Smernica je určité minimum, ktoré musia spĺňať všetky členské štáty Európskej únie, s tým, že Slovenská republika poskytuje týmto ustanovením ( - účinným od 01. 01. 2008) väčšiu ochranu spotrebiteľa ako právo Európskych spoločenstiev.

Pokiaľ ide o ust. , a oprávnený uviedol, že ustanovenie , pričom v zmysle sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008, avšak vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Na základe toho je možné posúdiť rozhodcovskú doložku v danom konkrétnom prípade ako neprijateľnú zmluvnú podmienku len v zmysle tzv. generálnej klauzuly - .

Zmyslom neprijateľnej podmienky (nekalej klauzuly) je skutočnosť, že jej dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V danom konkrétnom prípade by to znamenalo, že spotrebiteľ sa dojednaním rozhodcovskej doložky a prejednaním sporu v rozhodcovskom konaní dostal do nevýhodnejšej pozície ako v rámci občianskeho súdneho konania. V tejto súvislosti oprávnený uviedol, že - dáva záruky, že práva spotrebiteľa, ako účastníka rozhodcovského konania budú rešpektované v plnej miere (, , , , atď.), - dáva záruky zabezpečenia rovnosti účastníkov v rámci rozhodcovského konania () ako aj v štádiu súdneho konania o zrušení rozhodcovského rozsudku (, - v rámci ustanovenia zavádza pre spotrebiteľa možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku v súdnom konaní na základe toho, že spotrebiteľ namieta samotný obsah rozhodcovského rozsudku a to v zásade neobmedzenom rozsahu. Porušenie všeobecne záväzných predpisov na ochranu spotrebiteľa je totiž široká formulácia, že v sebe zahŕňa maximálnu ochranu práv spotrebiteľa pred akýmkoľvek nepriaznivým protizákonným zásahom do jeho práv, - Štatút a Rokovací poriadok Rozhodcovského súdu taktiež neobsahujú ustanovenia, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, práve naopak, obsahujú viaceré zvýhodnenia pre spotrebiteľa, - Poplatok za rozhodcovské konanie v zmysle sadzobníka (príloha č. 2 k Rokovaciemu poriadku - bod 1 a bod 4) je nižší ako súdny poplatok v zmysle prílohy o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Uvedený argument však prichádza do úvahy v tom prípade, ak je odporca zaviazaný na úhradu trov konania (ak je v spore neúspešný), - Účastník rozhodcovského konania v zmysle sadzobníka poplatkov rozhodcovského konania neplatí poplatok za podanie žalobnej odpovedi, v porovnaní s klasickým súdnym konaním pri vydaní platobného rozkazu je povinný uhradiť poplatok za odpor. Rovnako absolútna väčšina žalobných odpovedí (aj odporov) obsahuje žiadosť o splátkový kalendár a nie je teda o domáhanie sa práva spotrebiteľa podľa a/, - Rozhodcovský súd zasiela spotrebiteľom ako účastníkovi konania spolu s výzvou na žalobnú odpoveď aj tzv. poučenie o ustanoveniach na ochranu spotrebiteľa, t.j. poučenie o hmotnom práve, čo je na slovenské pomery unikát. To však nezbavuje Rozhodcovský súd povinnosti podľa prihliadať na neprijateľné podmienky ex offo, - V zozname rozhodcov Rozhodcovského súdu sa okrem iných nachádzajú a na Rozhodcovskom súde pôsobia aj - Prof. JUDr. Oľga Ovečková, DRSc, Prof. JUDr. Mária Patakyová, Ph.D. alebo doc. JUDr. Kristián Csach, Ph.D., LL.M, - Slovenská sporiteľňa a.s. ako banka mala v zmysle ods. l/ o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „") v znení účinnom pri uzatváraní zmluvy povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu.

Slovenská sporiteľňa ako banka si preto pri dojednávaní rozhodcovskej doložky plnila zákonnú povinnosť, pričom dojednávanie rozhodcovskej doložky podľa vykazuje znaky špeciálnej právnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej úprave obsiahnutej v ako aj . Na základe vyššie uvedeného mal oprávnený za to, že rozhodcovská doložka v danom

konkrétnom prípade nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Nestotožnil sa preto s názorom okresného súdu, ktorý posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku už len preto, že takéto dojednanie rozhodcovskej doložky upravených vo všeobecných obchodných podmienkach znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Ako ďalej uviedol okresný súd takáto doložka nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa.

Slovenská právna úprava podľa oprávneného výslovne nevylučuje dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve. Preto ak okresný súd mal v úmysle posúdiť danú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku mal hlbšie skúmať a porovnať postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní a v klasickom súdnom konaní. Táto argumentácia však v odôvodnení absentuje.

Ďalej dal súdu do pozornosti argumentáciu JUDr. Jaroslava Krajča, Spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi SR a EU, Eurounion 2011, ktorý uvádza k .

Následne oprávnený uviedol judikatúru ESD k zásade zachovania právnej sily veci rozhodnutej v duchu judikatúry ESD a pasivite spotrebiteľa pri podávaní opravného prostriedku proti rozhodcovskému rozsudku Asturcom (C-40/08) - body 40, 47 až 50. Podľa uvedených rozhodnutí európske právo nenúti súd členského štátu, aby pristúpil k opätovnému preskúmaniu právoplatne rozhodnutého sporu, ak by sa tým malo zabezpečiť presadenie európskeho práva (ESD potvrdil v rozhodnutí Asturcom - bod 37). Podľa rozhodnutia Asturcom sa pri posudzovaní, či je vecná kontrola exekučného titulu exekučným súdom potrebná, má aplikovať vnútroštátna úprava pri zohľadnení zásady procedurálnej autonómie členských štátov. ESD ďalej v rozhodnutí Asturcom (bod 47) výslovne uviedol, že základná podmienka konceptu procedurálnej autonómie členských štátov, dodržiavanie zásady efektivity, v prípade kontroly vecnej správnosti exekučného titulu si nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, resp. nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa.

Spotrebiteľ má nárok, aby bola dodržaná druhá zásada procedurálnej autonómie, a to zásada rovnocennosti. Avšak k porušeniu zásady rovnocennosti by došlo iba vtedy ak by situácia, ktorá má komunitárny presah, bola upravená horšie ako vnútroštátna úprava. Čo v konkrétnom prípade znamená, že Slovenská republika by porušila uvedenú zásadu len vtedy, ak by v rámci exekučného konania exekučné súdy nepripustili vecnú kontrolu exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) z dôvodu, že bola v pôvodnom konaní porušená Smernica (jej vnútroštátna transpozícia), ale naopak, pripustili by vecnú kontrolu vtedy, ak by boli porušené iné podobné predpisy.

Ďalej oprávnený poukázal na právnu úpravu inštitútu zastavenia exekúcie v uvedenú v ust. , a poukázal na nasledovnú argumentáciu:

a/ za určitých okolností pripúšťa kontrolu rozhodcovských rozsudkov všeobecnými súdmi a to inštitútom žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa §, 41, 42 a 43, čiže vnútroštátna úprava umožňuje zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby, z dôvodov a po splnení podmienok uvedených v . V prípade ak, vnútroštátne exekučné súdy môžu vecne preskúmať právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok, právny inštitút žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku stráca zmysel.

b/ svojou úpravou umožnil, aby sa spory medzi stranami mohli riešiť aj pred iným orgánom ako sú všeobecné súdy, ktorý má v zmysle zákona právomoc daný spor rozhodnúť, pričom rozhodnutie má rovnaké vlastnosti a s rovnakými právnymi následkami ako rozhodnutie všeobecného súdu. Podľa má doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. To znamená, že súdne konanie a rozhodnutie všeobecného súdu nie je v zmysle zákona postavené nad rozhodcovské. Ak by súdne konanie stálo nad rozhodcovským, bolo by možné napadnúť rozhodcovský rozsudok vždy, nie iba z taxatívne uvedených dôvodov. Všeobecný súd teda nie je koncepčne postavený nad rozhodcovský súd. Nie je možné súhlasiť s tým, že rozhodcovský súd je súkromný subjekt a nemôže mať postavenie podobné štátnemu orgánu, a preto majú nevyhnutne exekučné súdy právomoc vecne preskúmať právoplatné a vykonateľné rozhodcovské rozsudky.

Opätovne dal do pozornosti rozhodnutia NS SR (rozhodnutie zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. , zo dňa 18. 01. 2012 sp. zn. , zo dňa 13. 10. 2011 sp. zn. ) kde sa NS

SR zaoberal otázkou rovnocennosti skúmania právomoci orgánu, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal a vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov.

c/ Materiálna právoplatnosť rozhodnutí môže byť prelomená, avšak len výnimočne na základe osobitnej resp. špeciálnej právnej úpravy. explicitné obmedzenie účinkov materiálnej právoplatnosti nepozná, preto zaväzuje všetky orgány. Bez zvláštnej zákonnej úpravy nie je možné bez ďalšieho odôvodniť, že samotný umožňuje exekučným súdom všeobecne skúmať exekučný titul, s odôvodnením, že exekučný súd nie je viazaný rozhodcovským rozsudkom,

d/ Exekučné súdy poukazujú na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s konštatovaním, že exekučné súdy majú povinnosť skúmať rozhodcovský rozsudok už v štádiu vydania poverenia. Exekučný súd v tejto fáze exekučného konania skúma podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z predmetného ustanovenia nevyplýva povinnosť exekučného súdu vecne skúmať rozhodcovský rozsudok, ale len povinnosť skúmať vlastnosti predložených dokumentov a nie právny základ pre ich vydanie,

e/ Exekučné súdy ďalej poukazujú na z dôvodu, že výrokom rozhodcovského rozsudku sa ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Ako bolo spomenuté vyššie pri vydávaní poverenia na výkon exekúcie sa preskúmavali vlastnosti predložených dokumentov a súlad týchto vlastností s právom, pri zastavení exekúcie sa skúmajú vlastnosti uloženej povinnosti. Cieľom pritom nie je preskúmať správnosť, zistenie skutkového stavu a súlad rozhodnutia s právom (uskutočniť vecný prieskum rozhodnutej veci), ale iba to, či je samotné plnenie v súlade s právom.

Okresný súd podľa oprávneného v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka bola neplatne dojednaná. Na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemal Rozhodcovský súd právomoc predmetný spor rozhodnúť, t.j. rozsudok, ktorý vydal, považuje okresný súd za nulitný. Ako hlavný argument uviedol, že pri uzatváraní rozhodcovskej doložky nebola dodržaná jej písomná forma. Rozhodcovská doložka uzatvorená odkazom hlavnej zmluvy na Všeobecné obchodné podmienky, ktoré neboli osobitne podpísané, nespĺňa podľa súdu podmienky platného uzatvorenia podľa . Okresný súd vychádzal z reštriktívneho výkladu , resp. kopíroval právny názor a odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 11. 2011 sp. zn. . Uvedené rozhodnutie NS SR, najmä z dôvodu zneplatnenia tisícov rozhodcovských doložiek uzatváraných odkazom hlavnej zmluvy na všeobecné obchodné podmienky, vzbudilo negatívne ohlasy a konštruktívnu kritiku.

V plnom rozsahu sa oprávnený stotožnil s argumentáciou článku JUDr. Juraja Gyarfáša, LL.M s názvom: Je platná rozhodcovská doložka vo všeobecných obchodných podmienkach? o extenzívnom výklade . Mal za to, že podpisom hlavnej zmluvy, ktorá odkazuje na VOP, je platne dojednaná rozhodcovská doložka v danom konkrétnom prípade a je dodržaná jej písomná forma. Rovnako poukázal na ustanovenie v znení neskorších predpisov. V praxi je v súlade s vyššie uvedeným ustanovením zaužívaný spôsob inkorporácie VOP do hlavnej zmluvy, a to jej odkazom na tieto VOP v niektorom z článkov hlavnej zmluvy. Bol názoru, že podpisom hlavnej zmluvy, ktorá odkázala na VOP, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, bola splnená písomná forma v zmysle . Slovenská sporiteľňa a.s. ako banka mala v zmysle ods. l v znení účinnom pri uzatváraní Zmluvy povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.

Sudca podanému odvolaniu oprávneného nemienil vyhovieť, a preto v zmysle ust. predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Vo svojom stanovisku uviedol, že súd v exekučnom konaní ex offo skúma vykonateľnosť rozhodnutia po materiálnej a formálnej stránke. Preukázaná vada bráni prípustnosti exekúcie...".

Krajský súd, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania ( , Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (, Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ( ) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil ( ) a to z nasledovných dôvodov:

V odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu oprávnený vytýkal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a to tým, že súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia, čím oprávnenému odoprel právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Rozhodnutie súdu vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to konkrétne právnym posúdením o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktorá upravuje dojednanie o rozhodcovskej doložke v danom konkrétnom prípade a o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola dodržaná jej písomná forma.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnym závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. a odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v bližších podrobnostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania ( ).

Je nevyhnutné, aby exekučné právo zabezpečovalo ochranu povinného i práva tretích osôb pred nadmernými a neopodstatnenými zásahmi vykonanými prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí. Spojenie týchto základných postulátov znamená, že exekučné konanie sa môže vykonávať len na uspokojovanie skutočne existujúcich práv, len za podmienok a spôsobmi, ktoré určuje zákon, iba v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie oprávneného, a výlučne z majetku povinného.

Odvolací súd v súvislosti s argumentáciou oprávneného v odvolaní zdôrazňuje, že povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu, a teda aj rozhodcovského rozsudku. Pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle v spojení s Ustanovenie účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, teda štátne orgány nie sú viazané účinkami rozhodcovského rozsudku, keďže rozhodcovské rozhodnutie nemožno považovať za akt orgánov verejnej moci.

Pokiaľ teda oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 13. 10. 2011).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia , napr. alebo tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov

rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 11. 07. 2012).

Ak sa teda okresný súd v predmetnom exekučnom konaní zaoberal otázkou platnosti rozhodcovskej doložky a tým aj právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, realizoval len svoje oprávnenie vyplývajúce z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - t. j. posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Zo strany okresného súdu sa preto nejednalo o preskúmavanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a ani nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že v danom prípade rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 18 bod 18.1 Všeobecných obchodných podmienok, ktorá vyžaduje od povinného, aby všetky spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, spĺňa charakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa . Takto dojednaná rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu inak ako v rozhodcovskom konaní. Od spotrebiteľa totiž vyžaduje, aby akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok, boli v prípade nedosiahnutia dohody riešené v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie. Strany sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Spotrebiteľ nemal inú možnosť a viac-menej „musel súhlasiť" s predloženými obchodnými podmienkami, v ktorých je rozhodcovská doložka zakomponovaná. Je zjavné, že rozhodcovská doložka nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne dojednaná, povinný ako spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť obsah obchodných podmienok, nakoľko boli spísané na predtlačenom formulári. Ich súčasťou bol aj vopred pripravený obsah rozhodcovskej doložky a povinný, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami, mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa.

Odvolací súd zároveň konštatuje, že aj keď v čase uzavretia úverovej zmluvy, t. j. 11. 01. 2007, nemal medzi neprijateľnými podmienkami zahrnuté ako neprijateľné ustanovenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky (ust. bolo do zapracované od 01. 01. 2008), ustanovenie umožňuje preskúmať povahu rozhodcovskej doložky. Zákonodarca v uvedenom ustanovení vymedzil všeobecnú zásadu, tzv. generálnu klauzulu, podľa ktorej spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutý v ust. je len indikatívny. Neprijateľnou podmienkou teda nemusia byť iba podmienky v ňom uvedené. Za neprijateľnú podmienku sa považuje podmienka, ktorá je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že nakoľko v v ust. je upravený indikatívny výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských

zmluvách, súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v .

Zhodne s okresným súdom bolo možné poukázať na skutočnosť, že neúplnou implementáciou Smernice nebol do príkladného výpočtu neprijateľných podmienok v zahnutá aj neprípustnosť prejednávania a rozhodnutia sporov zo spotrebiteľských zmlúv výlučne iba pred rozhodcom, neznamená, že súd nemôže podrobiť súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku uzavretú pred 01. 01. 2008.

Na závere o neplatnosti predmetnej rozhodcovskej doložky nemení nič ani námietka odvolateľa, že právny predchodca oprávneného - Slovenská sporiteľňa ako banka si plnila povinnosť, pričom dojednávanie rozhodcovskej doložky podľa vykazuje znaky špeciálnej právnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej úprave obsiahnutej v ako aj .

Z ustanovenia , účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy je zrejmé, že banky - teda aj právny predchodca oprávneného mali povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak klient nebol povinný tento návrh rozhodcovskej zmluvy predložený bankou prijať. Navyše dojednanie doložky malo byť výsledkom individuálneho rokovania banky s klientom. Zo zmluvy o úvere ani z Všeobecných obchodných podmienok nevyplýva, že možnosť slobodnej voľby pri rozhodovaní sa o akceptácii predmetného návrhu rozhodcovskej zmluvy bola v tomto prípade zachovaná, keďže klient - povinný podpísal, že prijíma takýto návrh na riešenie vzájomných sporov v rozhodcovskom konaní, ktorý už bol zakomponovaný na vopred pripravenom predtlačenom formulári obchodných podmienok banky. Povinný mal tak možnosť len službu ako celok odmietnuť alebo ju prijať so Všeobecnými obchodnými podmienkami.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z článku 18 bod 18.1 Všeobecných obchodných podmienok, správne preto okresný súd posúdil ako neprijateľnú, a to s poukazom na ustanovenie a tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Napokon aj podľa odvolacieho súdu na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných podmienku písomnej formy. Písomná forma rozhodcovskej doložky nie je v danom prípade splnená. Dlžníkovo vyhlásenie obsiahnuté v zmluve o úvere o oboznámení sa so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú aj Všeobecné obchodné podmienky, nie je dodržaním písomnej formy tak, ako predpokladá ust. zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka totiž nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami (chýba podpis dlžníka, aj veriteľa), ale len vo Všeobecných obchodných podmienkach.

Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd nepripustil vo výroku proti rozhodnutiu ním vydanému dovolanie ( ). Neakceptoval tak návrh oprávneného a nestotožnil sa ním uvádzaným dôvodom, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a to s ohľadom na zákonnú definovateľnosť a judikatúru.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.