Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_24Co-120-2013.pdf
PDF · 98.42 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/120/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: H. X., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXXX/XX, W. - J., proti odporkyni: G. R. U., nar. X.X.XXXX, bytom K. XXXX/XX, W., zastúpená Advokátskou kanceláriou GRUJBÁR s.r.o., so sídlom Adama Štrekára 8255/50, Trnava, o zaplatenie 945 Eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 24.1.2013 č.k. 26C/72/2012-46, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov konania za súdny poplatok vo výške 56,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 177,42 Eur k rukám splnomocneného zástupcu žalovanej Advokátska kancelária GRUJBÁR s.r.o., Adama Štrekára 8255/50, Trnava, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 663, § 671 ods. 1, § 676 ods. 1, § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka odôvodnil v podstate tým, že ako predbežnú otázku riešil platnosť predmetnej nájomnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca ako prenajímateľ uzavrel so žalovanou ako nájomcom dňa 1.12.2010 nájomnú zmluvu, z obsahu ktorej nie je zrejmý predmet nájmu, nakoľko je špecifikovaný len ako samostatne stojaci objekt, bez označenia súpisného čísla, parcely, na ktorej je postavený, katastrálneho územia a bez označenia údajov z príslušného katastra nehnuteľností, nájomná zmluva je ako dvojstranný právny úkon neurčitý, nakoľko predmet nájmu je síce zrozumiteľne vyjadrený ale z jeho obsahu nie je zrejmé, ktorá konkrétna nehnuteľnosť je predmetom nájmu, čo má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Predmetná nájomná zmluva je neurčitý právny úkon aj z dôvodu, že z jej obsahu nie je zrejmá doba nájmu, nakoľko zmluvné strany sa dohodli na dlhodobom prenajatí nehnuteľností od 1.12.2010 do 31.12.2013 avšak za podmienok, že nájomná zmluva bude vždy na začiatku kalendárneho roka obnovená dodatkom, v ktorom sa predĺži na nasledujúcich 12 mesiacov. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že účastníci konania neuzavreli žiadny dodatok k predmetnej nájomnej zmluve, ktorým by sa predĺžila doba nájmu v zmysle článku - Doba nájmu písm. a) nájomnej zmluvy, čo nebolo v konaní sporné. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške trojnásobku mesačného nájomného v zmysle článku označenom ako Zrušenie zmluvy - zmluvné pokuty predmetnej nájomnej zmluvy a to z dôvodu, že žalovaná ako nájomca vypovedala nájomnú zmluvu a preto mala podľa žalobcu ku dňu ukončeniu nájmu zaplatiť žalobcovi dohodnutú zmluvnú pokutu. Žaloba žalobcu je nedôvodná, nakoľko predmetná nájomná zmluvy je z dôvodu neurčitosti predmetu nájmu absolútne neplatný právny úkon a preto nemá za následok vznik práv a povinností, ktoré by z jej obsahu v prípade jej platnosti vyplývali a preto z absolútne neplatnej nájomnej zmluvy nemá dohoda o zmluvnej pokute žiadne právne účinky. I v prípade, že by súd dospel k záveru, že nájomná zmluva nie je absolútne neplatná z vyššie opísaného dôvodu neurčitosti predmetu nájmu, súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetná nájomná zmluva je v zmysle ust. § 39 a 41 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná v časti označenej ako Zrušenie zmluvy - zmluvné pokuty, nakoľko je v tejto časti uzavretá v rozpore s ust.
§ 544 ods.2 Občianskeho zákonníka, pretože zmluvnú pokutu je možné dojednať pre prípad porušenia povinnosti, ktorá povinnosť musí byt špecifikovaná a v danom prípade nedošlo zo strany žalovanej k porušeniu žiadnej povinnosti vyplývajúcej jej zo zmluvy, čo ani nebolo v konaní sporné, keď vypovedanie nájomnej zmluvy zo strany žalovanej ako nájomcu nie je možné považovať za porušenie povinnosti ale výkon práva. Súd z dôvodu hospodárnosti konania ďalej neskúmal, či žalobca uzavrel predmetnú nájomnú zmluvu so súhlasom manželky, nakoľko by to neovplyvnilo rozhodnutie súdu vo veci samej, keď súd zamietol žalobu ako nedôvodnú z iných dôvodov vyplývajúcich z odôvodnenia tohto rozsudku.
Súd rozhodol o trovách konania v zmysle ust. § 142 ods.1 O.s.p. a vo veci úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania, ktoré spočívajú v súdnom poplatku za odpor vo výške 56,50 Eur a v trovách právneho zastúpenia vo výške 177,42 Eur (podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za 3 úkony právnej služby 1. prevzatie veci a príprava zastúpenia 17.9.2012 á 51,45 eur + režijný paušál á 7,63 Eur, 2. písomné podanie na súd - odpor 18.9.2012 á 51,45 eur + režijný paušál á 7,63 Eur, 3. účasť na pojednávaní dňa 24.1.2013 á 51,45 eur + režijný paušál á 7,81 Eur), ktoré v súlade s ustanovenia § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd zaviazal žalobcu zaplatiť splnomocnenému právnemu zástupcovi žalovanej.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a potvrdil platnosť platobného rozkazu, ktorým súd žalobe vyhovel. Odvolateľ použil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c) až f) O.s.p. Odvolateľ poukázal na uzatvorenú dohodu o prenájme zo dňa 1.12.2010, jej obsahová časť nie v rozpore so zákonom, všetky skutočnosti boli predmetom predchádzajúcich obojstranných dohodnutí. Napriek tomu, že zákon nevyžaduje písomnú formu, dohodnuté pravidlá účastníci spísali a svojimi podpismi potvrdili. Čo sa týka dodatku, tento bol uzavretý, no odporkyňa ho poprela. Odporkyňa navrhovateľovi elektronickou formou poslala návrh dodatku a súhlas na sídlo firmy, na základe súhlasu navrhovateľa si odporkyňa prihlásila na živnostenskom úrade prevádzkareň na adrese Y. XX, čo potvrdzuje aj výpis zo živnostenského registra. Súd nezohľadnil ani tú skutočnosť, že na bankový účet navrhovateľa prichádzali platby od odporkyne až do ukončenia nájmu, čo možno považovať za prejav vôle s dohodnutými podmienkami nájmu, s jeho predĺžením podľa § 676 ods. 2 OZ. Nie je dôvod spochybňovať dohodnutú pokutu pri predčasnom ukončení podľa § 544 ods. 2 OZ, nakoľko je riadne určená výška pokuty a jej spôsob pre obe zmluvné strany a to pri výpovedi majiteľa - trojmesačné bezplatné užívanie nehnuteľnosti, pri výpovedi zo strany nájomcu - trojmesačná úhrada výšky nájomného k rukám majiteľa. Cieľom zmluvnej pokuty bolo obojstranne postihnúť ktorúkoľvek zúčastnenú stranu pri akomkoľvek špekulatívnom porušení dohodnutej doby nájmu.
Odporkyňa prostredníctvom právneho zástupcu vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu navrhovateľa navrhla, aby odvolací súd odvolanie zamietol, pričom si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania vo výške 59,26 Eur. Odporkyňa považuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny čo do zistenia skutkového stavu ako aj právneho posúdenia. Navrhovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno, v žiadnom smere nepreukázal žiadnym z vykonaných dôkazov, že jeho žaloba je dôvodná, poukazujúc na samotné odôvodnenie napadnutého rozsudku ako aj argumentáciu v písomnom vyjadrení odporu zo dňa 18.9.2012.
Krajský súd v Trnave (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c) až f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je sčasti dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa od odporkyne domáha zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 945 Eur a náhrady trov konania za zaplatený súdny poplatok, na tom skutkovom základe, že dňa 1.12.2010 uzavreli dohodu o prenájme rodinného domu, ktorý je v jeho bezpodielovom spoluvlastníctve manželov s tým, že odporkyňa mala túto nehnuteľnosť užívať na bývanie a na tvorivú umeleckú činnosť v zmysle jej živnostenského oprávnenia, s čím on súhlasil. Navrhovateľ pripravoval a spísal predmetnú dohodu, nakoľko on prenajíma nehnuteľnosť a má už aj určité skúsenosti, tak aby bol chránený voči
nájomcom, dohodli si s odporkyňou zmluvnú pokutu a to v prípade, že by ako nájomca skôr ukončila nájomnú zmluvu, ako bolo dohodnuté a to vo výške 3-násobku mesačného nájomného, čo predstavuje žalovanú sumu. Odporkyňa ústne vypovedala nájomnú zmluvu, čo akceptoval a nájom ukončili riadne, titulom nájomného neboli zo strany odporkyne žiadne nedoplatky, dokonca jej vrátil preplatok 305 Eur titulom vyúčtovania energie za r. 2012. Dohodli si dobu nájmu na 3 roky s tým, že je uvedené v dobe nájmu, že nájomná dohoda bude vždy na začiatku kalendárneho roka obnovená dodatkom, v ktorom sa predĺži na nasledujúcich 12 mesiacov. Písomne nebol uzavretý žiadny dodatok k dohode o nájme, navrhovateľ dal len písomný súhlas, aby mohla odporkyňa využívať túto nehnuteľnosť pre chránené dielne. Navrhovateľ uviedol, že jeho manželka nebola uvedená ako účastníčka dohody o prenájme, on len v záhlaví zmluvy priznal, že je bezpodielovou spoluvlastníčkou uvedenej nehnuteľnosti. Odporkyňa túto dohodu podpísala, súhlasila s ňou, a preto je platná, to, že chýbal v zmluve údaj z katastra o predmetnej nehnuteľnosti, ju nerobí neplatnou, na základe údajov, ktoré tam boli, si dokázala odporkyňa vybaviť oprávnenie na podnikanie a preto on trvá na vyplatení zmluvnej pokuty.
Podľa odporkyne je predmetná dohoda o prenájme je neplatná, nakoľko ako účastníčka dohody je uvedená manželka žalobcu, ktorá ju nepodpísala, predmet prenájmu nie je určitý, nie je riadne špecifikovaný, a to v súlade so zápisom v katastri nehnuteľností, čo má za následok neplatnosť zmluvy. Zmluva je neplatná v časti, kde si zmluvné strany dohodli zmluvnú pokutu, nakoľko je v rozpore s § 39 OZ dohodnutá zmluvná pokuta, pretože odporuje účelu v zmysle ustanovenia § 544 Občianskeho zákonníka, pretože zmluvnú pokutu je možné aplikovať na porušenie zmluvnej povinnosti a nie na výkon práva, keď vypovedanie zmluvy je uplatnenie si práva zo zmluvy, a preto minimálne je v tejto časti v zmysle § 41 OZ táto zmluva neplatná. Podľa odporkyne k uzavretiu žiadneho dodatku k zmluve nedošlo, ona bola v tom, že táto zmluva musí byť každý rok obnovená, pretože pri uzavretí zmluvy ani nevedeli, v akom stave predmetná nehnuteľnosť a či im bude vyhovovať, a preto považovala aj za korektné, aby sa každý rok obnovovala, pretože tak, ako sa to aj stalo, až časom zistili, aké sú vady tejto nehnuteľnosti a že ju nemohli užívať za takým účelom, ako ho chceli užívať.
V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.
Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne ani vecne neodôvodnil. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia prevzal právnu argumentáciu odporkyne, pričom sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciou navrhovateľa, čo spôsobuje nepresvedčivosť odôvodnenia.
Súd prvého stupňa sa dopustil aj formálnych pochybení, keď nevenoval dostatočnú pozornosť jasnému označeniu účastníkov konania. Navrhovateľ sa v návrhu na vydanie platobného rozkazu označil ako X. H. s manželkou J.. V konaní však vystupoval len navrhovateľ H. X., bez toho, aby si súd prvého stupňa jednoznačne ozrejmil, kto má vystupovať v konaní na strane navrhovateľa. Súd nevenoval dostatočnú pozornosť ani označeniu odporkyne, ktorá je v návrhu na vydanie platobného rozkazu podaného na súd dňa 13.8.2012 označená ako fyzická osoba - podnikateľ podľa údajov zo živnostenského registra, takéto označenie prevzal súd aj v záhlaví napadnutého rozsudku, ignorujúc skutočnosť, že odporkyňa ukončila podnikateľskú činnosť k 3.7.2012, t.j. ešte pred podaním žaloby. Na túto skutočnosť poukázal aj právny zástupca odporkyne v odpore proti platobnému rozkazu, i keď nesprávne dospel k záveru o nedostatku pasívnej legitimácie. V prípade ukončenia podnikateľskej činnosti fyzickej osoby táto naďalej zostáva osobou s právnou subjektivitou, zmení sa len jej označenie.
Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý skonštatoval absolútnu neplatnosť právneho úkonu - nájomnej zmluvy zo dňa 1.12.2010, z dôvodu neurčitosti predmetu nájmu ako aj doby nájmu. Predložená dohoda o prenájme č.l. 4 podpísaná oboma účastníkmi obsahuje dostatočne jasne a určito vymedzený predmet nájmu, t.j. rodinný dom v W. na Y. ulici č. XX, s vymedzením, z čoho dom pozostáva, aká je celková obytná plocha. Je pravda, že predmet nájmu nie je vymedzený podľa údajov zapisovaných do katastra nehnuteľností, to však neodôvodňuje záver, že takto vymedzený predmet nájmu je neurčitý. Súd prvého stupňa vôbec neprihliadol na tú skutočnosť, že nájomný vzťah medzi účastníkmi trval, odporkyňa nehnuteľnosť užívala, dokonca tu mala zaevidovanú prevádzkareň pre účely živnostenského podnikania, preto jej argumentácia o neplatnom vymedzení predmetu nájmu, ktorú nekriticky prevzal súd prvého stupňa, vyznieva absurdne a účelovo. Rovnako nemožno vyvodiť neplatnosť nájomnej zmluvy z nie celkom jasne dojednanej doby nájmu. V tejto súvislosti navrhovateľ opodstatnene poukazuje na ust. § 676 ods. 2 Obč. zákonníka, ktoré ustanovenie súd prvého stupňa nepoužil, podľa ktorého ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého zmluvnú pokutu podľa § 544 Obč. zákonníka nemožno dojednať pre prípad vypovedania nájomnej zmluvy, ktoré nemožno považovať za porušenie zmluvnej povinnosti. Odstúpenie od zmluvy, resp. vypovedanie zmluvy nie je porušením zmluvnej povinnosti ale výkonom práva, a preto nemôže byť sankcionované zmluvnou pokutou (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 141/2000).
Súd prvého stupňa však dostatočne nevyhodnotil, čo bolo skutočným obsahom zmluvného dojednania v časti zmluvy označenej ako zrušenie zmluvy - zmluvné pokuty. Napriek tomu, že navrhovateľ si svoj žalobný návrh uplatnil titulom zaplatenia zmluvnej pokuty, súd sa dostatočne nezaoberal otázkou, o aký nárok v skutočnosti ide. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu možno síce vykladať z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov (gramatickými prostriedkami), z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov (logickými prostriedkami), z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu (systematickými prostriedkami), interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Obč. zákonníka však nemôže nahrádzať alebo meniť vôľu prejavenú. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, keď bol úkon urobený (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 49/2005).
Bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa zisťovať, aká bola skutočná vôľa zmluvných strán v čase uzatvárania zmluvy. Predmetné zmluvné dojednanie možno totiž podľa jeho účelu a obsahu posúdiť aj ako dojednanie určitej formy odstupného, ktoré napriek tomu, že zákon v súvislosti s nájmom tento inštitút výslovne neupravuje, je potrebné takúto dohodu posúdiť z hľadiska zmluvnej autonómie
subjektov občianskoprávnych vzťahov (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 39/2003). Sám navrhovateľ sa vyjadril, že mu v dôsledku ukončenia nájmu zo strany odporkyne vznikla škoda, pretože musel hľadať nového nájomcu, výška škody je adekvátna „zmluvnej pokute“. Z tohto hľadiska sa preto javí ako súladné so zásadou zmluvnej voľnosti dojednanie určitej kompenzácie pre prípad vypovedania nájomnej zmluvy bez výpovednej doby. Rovnaký účel by totiž splnilo napr. ustanovenie o výpovednej dobe v trvaní troch mesiacov, počas ktorej by nájomca bol povinný platiť dohodnuté nájomné, a ktorá prenajímateľovi umožní nájsť nového nájomcu.
S poukazom na vyššie uvedené potom prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keďže na vec opomenul aplikovať aj ostatné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sa na danú vec vzťahujú (§ 35 ods. 1 a 2, § 51, § 676 ods. 2) a sú pre právne posúdenie veci podstatné.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa § 1 O.s.p. občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 14/2001 a II.ÚS 132/2002).
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1) zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, porušil by právo účastníkov na spravodlivý proces a v skutočnosti by im odňal právo namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde. K novým právnym záverom odvolacieho súdu by sa účastníci nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, musí rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania tak odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by odvolací súd znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu nových, z pohľadu záverov súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska posúdenia odvolacím súdom rozhodujúcich záverov, čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 276/2007).
V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom, ako aj s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., keď prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil tým, že na vec neaplikoval všetky náležité ustanovenia právneho predpisu a nadväzne v naznačenom smere i nedostatočne zistil skutkový stav, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude, zodpovedať všetky relevantné právne otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, v prípade potreby doplniť dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.