Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoE/84/2013

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej N. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, XXX XX K., o vymoženie 278,83 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného a Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. -21 zo dňa 20.11.2012 jednohlasne takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

P o t v r d z u j e uznesenie súdu 1. stupňa.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nepripustil vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinnej.

Exekúciu zastavil.

Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. , , ; , ods. 1 Exekučného poriadku, §? 2 zákona o rozhodcovskom konaní, , zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, , zákona o spotrebiteľských úveroch, §, ; ods. 1, , a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS, pričom konštatoval, že účastníctvo je v Exekučnom poriadku upravené samostatne ako lex specialis, a preto naň nie je možné použiť všeobecnú úpravu . Vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania a v exekučnom konaní je pojmovo vylúčené a vzhľadom na absolútnu neprípustnosť vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní o nepripustení vstupu Združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinnej rozhodoval aj bez námietky ex offo v zmysle zásady, že o každom relevantnom procesnom podaní v konaní je potrebné rozhodnúť vo forme uznesenia.

Vo vzťahu k zastaveniu exekúcie súd prvého stupňa konštatoval, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve, uzavretej medzi oprávneným a povinnou, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 8368/07 zo dňa 19.11.2007, ktorý je vo veci exekučným titulom, je v predmetnej spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a je v rozpore s ust. a nasl. a Smernicou 93/13/EHS.

Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov (ďalej len združenie), a to proti výroku o jeho nepripustení do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinnej a oprávnený proti výroku o zastavení exekúcie.

Združenie v odvolaní uviedlo, že súd prvého stupňa rozhodol arbitrárne, lebo z odôvodnenia napadnutého uznesenie nevyplýva, aby niektorý z účastníkov namietol neprípustnosť jeho vstupu do konania.

Podľa Združenia je jeho vstup do tohto exekučného konania zákonný, odôvodnený a spoločensky žiadúci, lebo priemerný spotrebiteľ je neinformovaný a nedokáže poukázať na neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, nedokáže náležite argumentovať a brániť sa proti nezákonne vedeným exekúciám a súdy si dôsledne neplnia svoju funkciu ex offo zabezpečiť zákonná, spravodlivý a nestranný exekučný proces.

Na základe uvedeného Združenie žiadalo, aby odvolací súd uznesenie v ním napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený v odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci. Zároveň, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Všeobecný súd založil svoju právomoc na ust. zákona č o rozhodcovskom konaní. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. v spojení s ust. Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. Zákona o rozhodcovskom konaní je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Exekučný súd musí s právoplatným rozsudkom rozhodcovského súdu nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnosti. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou ust. Exekučného poriadku, oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. ods. l písm.b/ prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl.1 ods. 1 veta prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. § 45 ods. 2 s významom ust. § 40 v spojení s ust. § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. l Zákona o rozhodcovskom konaní). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku mimo rámec

zverenej právomoci. Úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh. Oprávnený mal v konaní pred Exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu. Postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom 46 ods.1 a článkom 6 ods.1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. a Zákona o rozhodcovskom konaní a aplikované právne normy ust. Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní interpretoval ústavu nesúladným spôsobom. Tým porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvňovalo jeho právne postavenie. Oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému musí vymáhať. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania, porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V napadnutom uznesení viackrát konštatuje akoby vtom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Poukázal na ust. a Zákona o rozhodcovskom konaní a na ust. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Prieskumu doložky slúži odlišný inštitút, ktorý je upravený v ust. Zákona o rozhodcovskom konaní. Pokiaľ by odvolací súd usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. . Nie je možné súhlasiť s názorom prvostupňového súdu, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, respektíve že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú

- značnú. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle a nasl. . Zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy uvedené v tomto ustanovení s odkazom na , ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným. V zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov tak ako sa to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňovým súdom. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úver, a to či bude splácať v pravidelných mesačných alebo v pravidelných štrnásťdňových splátkach a v tomto intervale si určí i deň splatnosti splátky. Ďalej poukázal oprávnený na znenie ust. Zákona o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluva o úvere zo strany oprávneného nemôže obsahovať náležitosti vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Zároveň oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Oprávnený

poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úverov. Vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému je nutné vziať ohľad na obchodné riziko oprávneného. Zároveň oprávnený poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona a ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť.

Uviedol tiež, že súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Od vydania exekučného titulu a ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený spolu s návrhom predložil súdu prvého stupňa návrh na prerušenie konanie postupom podľa ust. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu.

Oprávnený predmetným návrhom žiadal, aby súd na základe ust. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol tak, že konanie sa prerušuje podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. g) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. a zistil, že odvolania oprávneného a Združenia nie sú dôvodné.

K odvolaniu Združenia odvolací súd Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie a dôvody, pre ktoré prvostupňový súd nepripustil Združenie do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného, považuje v celom rozsahu za správne.

K dôvodom neprípustnosti vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní odvolací súd len na doplnenie uvádza, že vedľajšie účastníctvo je možné iba v sporovom konaní, kde sa v plnej miere prejavuje dispozičná a prejednacia zásada, a teda väčšia miera iniciatívy a aktivity účastníkov k dosiahnutiu priaznivého výsledku konania. Inštitút vedľajšieho účastníctva sa viaže práve k výsledku konania a k právnemu záujmu na výsledku konania. Právny záujem na výsledku sporu vedľajšieho účastníka je

záujem tretej osoby na víťazstve strany, ku ktorej pristupuje. Účelom inštitútu vedľajšieho účastníctva je to, aby tretia osoba, ktorá sama osebe nemôže vystupovať v konaní ako účastník, mohla pomôcť strane, ku ktorej pristupuje, k víťazstvu. Exekučné konanie je čisto procesným konaním, ktoré slúži k vykonaniu exekučných titulov. Exekučné rozhodnutie vo veci samej, ktoré sa vydáva na začiatku exekúcie, má čisto procedurálny charakter a smeruje len k tomu, či sa exekúcia vykoná, resp. nevykoná. Pokiaľ sú splnené procesné podmienky exekučného konania, účinky právoplatnosti exekučného titulu sa v exekučnom konaní nedajú zvrátiť. K podmienkam zastavenia exekúcie súd vždy pristupuje za uplatnenia vyšetrovacej zásady. Pomoc zo strany vedľajšieho účastníka je v exekučnom konaní nepotrebná. Preto nemá vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní miesto. Exekučné konanie je samostatné konanie, ktoré má viac štádií, preto v ňom nemožno vedľajšie účastníctvo uplatniť. Pripustením vedľajšieho účastníka v exekúcii by sa narušila efektivita exekučného konania a právna istota účastníkov konania. Vedľajšiemu účastníkovi by sa tak umožnilo predlžovať exekúciu, čo by mohlo v konečnom dôsledku poškodiť hlavne povinného. Aj z tohto dôvodu exekučný súd nepredložil vec na Európsky súdny dvor. Súd nemôže v prebiehajúcej exekúcii konanie prerušiť, lebo touto neistotou môže vzniknúť škoda, ktorá sa následne prenáša na niektorého z účastníkov. Pokiaľ to zákon výslovne neumožňuje, nemožno ani analogicky použiť ustanovenie v exekučnom konaní, pričom Exekučný poriadok výslovne v ustanovení určuje, že ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť. Vedľajší účastník tak z pojmového hľadiska nie je v exekučnom konaní prípustný.

Preto prvostupňový súd správne rozhodol, pokiaľ zamietol vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov do konania.

V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 15. januára 2013, sp. zn. -8, z ktorého vyplýva, že Ústavný súd SR nepodporil vedľajšiu intervenciu v exekučnom konaní.

Odvolací súd zároveň poukazuje na záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v uznesení sp. zn. z 28.11.2008, v zmysle ktorého v exekučnom konaní vedenom podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti je vedľajšie účastníctvo pojmovo vylúčené.

K odvolaniu oprávneného a k jeho návrhu na prerušenie konania odvolací súd konštatuje:

Súd prvého stupňa v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

K dôvodom, pre ktoré súd prvého stupňa správne exekúciu zastavil, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so zákonom, a preto je povinný nepripustiť vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý stratil legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku. Na základe takéhoto titulu nemožno viesť exekúciu proti povinnému. Chýba mu totiž dôležitá vlastnosť, a to jej materiálna vykonateľnosť.

Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku.

Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 9.12. 2010, sp. zn. -15.

Vo vzťahu k ďalším odvolacím dôvodom oprávneného je v prvom rade nutné poznamenať, že prvostupňový súd exekúciu zastavil pre neplatnú rozhodcovskú doložku a nie preto, že by posudzoval daný právny vzťah ako vzťah spotrebiteľský.

Podľa o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4) ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Z obsahu spisu je zrejmé, že rozhodcovská doložka bola súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Aj keď tie boli priložené na zadnej strane zmluvy o úvere, zmluvné strany podpísali len Zmluvu o úvere a nie uvedené všeobecné podmienky (a teda aj rozhodcovskú doložku). Pokiaľ je rozhodcovská doložka súčasťou len Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nie je možné tvrdiť, že je dojednaná individuálne a že nie je podmienkou poskytnutia úveru, keďže to vyplýva už len zo samotného názvu „podmienky poskytnutia úveru“.

Odvolací súd sa preto plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v tomto prípade nebola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná, v dôsledku ktorej nebola platne založená právomoc rozhodcovského súdu. Ním vydaný rozhodcovský rozsudok preto nemôže byť vykonateľným exekučným titulom (a to bez ohľadu na charakter účastníkov konania), a preto prvostupňový súd správne exekúciu zastavil.

K ďalším odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd uvádza, že judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. ). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd uvádza:

Podľa ustanovenia , súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že toto vyžaduje, aby v prípade, že súd konanie chce prerušiť, predtým rozhodol, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie je dôvod na aplikáciu ustanovenia , a to z dôvodu, odvolací súd takéto rozhodnutie nevydal.

Odvolací súd k uvedenému zároveň uvádza, že v danom konaní na poskytnutie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, nie je potrebný na rozhodnutie vo veci výklad práva Európskeho spoločenstva, podávaný Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke.

Tak ako vyplýva zo spisu, exekučným titulom v predmetnom konaní je rozhodcovský rozsudok.

Odvolací súd nepovažuje za aktuálne riešiť prejudiciálne otázky, nastolené oprávneným a to z dôvodu, že podľa judikatúry Súdneho dvora, je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“) vychádza zo vzorového okruhu klauzúl. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča

smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v , a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v .

Z napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.

S takýmto záverom prvostupňového súdu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

Vo vzťahu k otázkam, ktoré oprávnený žiadal predložiť Súdnemu dvoru EÚ, odvolací súd poznamenáva, že vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.

Zo Smernice Rady 93/13/EHS vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú, spotrebiteľskú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky ide aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a spotrebiteľom (čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. b/, c/ Smernice Rady 93/13/EHS).

O vzťahu k zneniu prejudiciálnej otázke 2), ktorú žiadal predložiť oprávnený, odvolací súd konštatuje, čo tiež vyplýva z jeho viacerých predchádzajúcich rozhodnutí, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej úverovej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva štátny súd.

Príloha smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod písm. q/,,... najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne arbitrážou...“

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh neprijateľných podmienok podľa vlastných predstav. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení. Rovnako je nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom „doložka“ alebo „podmienka“ v prílohe smernice.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že možnosť výberu medzi rozhodcovským konaním a všeobecným súdom nebráni súdnej kontrole zmluvných podmienok (vopred formulovaná zmluva bez možnosti zmeny jej obsahu, čl. 3 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS).

Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c) zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.