Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21CoE/93/2013

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: S.O.A., s.r.o. Kračúnovce, so sídlom Kračúnovce č. 97, IČO: 31 722 539, proti povinnému: LIJAREX spoločnosť s ručením obmedzeným Prešov, so sídlom Protifašistických bojovníkov č. 4, Prešov, IČO: 31 667 805, o vymoženie 13.105,73 eur s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala, Exekútorský úrad Košice, proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. -20 zo dňa 08.02.2013 jednohlasne takto

rozhodol:

Zrušuje uznesenie vo výroku o trovách exekúcie a v rozsahu zrušenia sa vec vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým uznesením exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania nepriznal.

O trovách exekučného konania rozhodol súd podľa § 235 ods. 2 a § 203 Exekučného poriadku účinného do 31.01.2002 s poukazom na to, že dôvodom zastavenia exekučného konania je výmaz povinného z obchodného registra, k čomu došlo 13.01.2007 a teda po viac ako 7 rokoch od začatia exekučného konania. Oprávnený teda nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať zánik povinného - dôvod zastavenia exekúcie.

Proti uzneseniu sa v časti o náhrade trov exekúcie v zákonnej lehote odvolal súdny exekútor. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa mal pri zániku povinného postupovať na základe analógie procesného práva a o trovách rozhodnúť v nadväznosti na dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku (majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie). Poukázal pritom na rozhodnutia NS SR sp. zn. z 28.01.2013, a a . Žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený vo vyjadrení k odvolaniu súdneho exekútora navrhol toto odvolanie odmietnuť s poukazom na to, že v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. sa má v exekučných konaniach začatých pred 01.02.2002 aplikovať Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania. Súdny exekútor podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.02.2002 nie je ex lege účastníkom konania, a preto ani nie je osobou oprávnenou podať odvolanie proti rozhodnutiu. Oprávnený taktiež poukázal na to, že v roku 1999 neočakával a ani nemohol očakávať, že povinný bude v roku 2007 vymazaný z obchodného registra. V opačnom prípade by návrh na vykonanie exekúcie nikdy nepodal.

Odvolací súd v zmysle zásad ust. preskúmal uznesenie v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. a zistil, že odvolanie súdneho exekútora je dôvodné.

Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou oprávneného, že súdny exekútor nie je osobou oprávnenou podať odvolanie proti uzneseniu, nakoľko exekučné konanie začalo 27.09.1999 a podľa v tom čase účinného znenia exekučného poriadku nebol súdny exekútor účastníkom konania.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20.06.2012, podľa ktorého „Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že aj keď v zmysle prechodných a záverečných ustanovení Exekučného poriadku nebolo možné v danej veci aplikovať § 37 ods. 1 v znení od 1. februára 2002, odvolací súd mal súdneho exekútora považovať za účastníka pre určitý úsek konania bez ohľadu na to, že toto jeho postavenie nebolo pôvodne v zákone výslovne určené. Účastníkom pre určitý úsek konania je osoba (fyzická osoba alebo právnická osoba, prípadne aj štát ), o ktorej procesných právach a povinnostiach sa má v konaní rozhodovať (Mazák, J. a kolektív. : Základy občianskeho procesného práva, Bratislava, Iura Edition, 2007, s. 97). Postavenie inej osoby ako účastníka konania pre určitú časť (exekučného) konania je potrebné vyvodiť z konkrétnej procesnej situácie. V predmetnej veci rozhodovanie o trovách exekúcie v súvislosti s jej zastavením sa priamo dotýkalo práva súdneho exekútora na náhradu týchto trov. Aj podľa právnej úpravy platnej pred 1. februárom 2002 bol preto súdny exekútor účastníkom exekučného konania v časti, v ktorej sa rozhodovalo o trovách exekúcie, a to i bez výslovného určenia tohto jeho postavenia. Ním podané odvolanie smerujúce proti výroku o trovách exekúcie preto nebolo možné odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2011 sp. zn. ). Nesprávnym odmietnutím odvolania mu tak bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p).“

Vzhľadom na to, že v zmysle vyššie uvedeného je súdny exekútor osobou oprávnenou podať odvolanie proti rozhodnutiu o jeho trovách, zaoberal sa odvolací súd dôvodmi jeho odvolania.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002 ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Podľa prvej vety zániku spoločnosti predchádza jej zrušenie s likvidáciou alebo bez likvidácie, ak jej imanie prechádza na právneho nástupcu.

Podľa a Ak celé imanie spoločnosti neprešlo na právneho nástupcu (), vykoná sa likvidácia podľa tohto zákona, ak zákon neustanovuje inak. Spoločnosť vstupuje do likvidácie ku dňu svojho zrušenia, ak zákon neustanovuje inak. Po dobu likvidácie sa používa obchodné meno spoločnosti s dodatkom "v likvidácii".

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdneho exekútora odkazujúcim na rozhodnutie NS SR sp. zn. z 28.01.2013, podľa ktorého je potrebné použiť analógiu § 203 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.02.2002 aj na konania začaté do 31.01.2002, pretože prechodné ustanovenie v citovanom § 235 ods. 2 Exekučného poriadku jednoznačne stanovuje, že konania začaté do 01.02.2002 sa dokončia podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002. Odvolací súd sa v tomto prikláňa k názoru prezentovanému v rozhodnutiu NS SR sp. zn. zo dňa 27.09.2012, cit.: „V danom prípade bolo potrebné postupovať podľa právnych predpisov účinných do 31. januára 2002 (tak ako správne uviedol krajský súd). Skutočnosť, na základe ktorej v roku 2005 došlo k zániku povinnej, oprávnený (ani jeho právni nástupcovia) nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať. Nakoľko v danom prípade nemožno postupovať podľa , ktorý bol do Exekučného poriadku vsunutý až s účinnosťou od 1. februára 2002 , je zrejmé že k náhrade trov exekučného konania nemožno zaviazať oprávnených, pretože neboli splnené podmienky na uloženie tejto povinnosti oprávneným“.

Avšak v tomto prípade aj podľa znenia § 203 Exekučného poriadku účinného do 31.01.2002 existuje dôvod na uloženie povinnosti uhradiť trovy exekúcie oprávnenému.

Z výpisu z obchodného registra povinného totiž vyplýva, že v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie (27.09.1999) už bol povinný v likvidácii (spoločnosť bola zrušená od 01.04.1998). Oprávnený

v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie vedel, že povinný je v likvidácii, čo je zrejmé aj zo samotného návrhu na vykonanie exekúcie, kde sám oprávnený označil povinného dodatkom „v likvidácii“. Oprávnený teda musel byť uzrozumený s tým, že povinný je ako obchodná spoločnosť zrušený a že po likvidácii (ako fáze predchádzajúcej zániku spoločnosti) zanikne výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu. Pokiaľ sa aj napriek tejto skutočnosti oprávnený rozhodol podať návrh na vykonanie exekúcie, musí niesť zodpovednosť za vzniknuté trovy exekúcie (ktoré by inak neboli vznikli). Nie je preto pravdou, že by oprávnený nemohol v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti podľa zrušuje a podľa vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci prvostupňový súd opätovne rozhodne o trovách súdneho exekútora pri viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu ( ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.