Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-28-2023.pdf
PDF · 140.32 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/28/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Júliusa Tótha v spore žalobcu: Správcovská a poradenská, k.s., Garbiarska 5, 040 01 Košice - Staré Mesto, IČO: 48 143 448, správca úpadcu J.P.-STAV spol. s r.o., v konkurze, Šafárikova 125, 048 01 Rožňava, IČO: 36 183 792, zastúpený: Mgr. Tomášom Szalontaym, advokátom, Čajakova 5, 040 01 Košice, proti žalovanému v 1. rade: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, D. XXX/XX, XXX XX B., zastúpený: JUDr. Gáborom Szárazom, advokátom, Garbiarska 20, 064 01 Stará Ľubovňa, žalovanému v 2. rade: A. C. E., nar. XX.X.XXXX, B. XX, XXX XX B., zastúpený: JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom, Cyrila a Metoda 4, 048 01 Rožňava, o zaplatenie 1.163.411,99 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 27. októbra 2022, č. k. 29Cb/33/2019 - 345, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice I z 27. októbra 2022, č. k. 29Cb/33/2019 - 345.
II. Žalovanému v 1. rade priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
III. Žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol a zároveň priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca podanou žalobou navrhol, aby súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť v prospech všeobecnej podstaty úpadcu J.P.-STAV spol. s r.o., v konkurze (ďalej len „dlžník“ alebo „úpadca“) škodu vo výške 1.163.411,99 eur s príslušenstvom.
3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaní ako konatelia úpadcu maria konkurzné konanie tým, že zadržiavajú informácie o majetku a finančných aktivitách úpadcu; porušujú povinnosť viesť účtovníctvo a neposkytujú správcovi potrebnú súčinnosť. Žalovaní porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti a to povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou (§ 135a Obchodného zákonníka), čím spôsobili úpadcovi a sekundárne jeho veriteľom škodu. Žalobca ďalej dôvodil, že dlžník bol najneskôr v roku 2015 platobne neschopný, keďže prestal uhrádzať splátky pohľadávok veriteľov v zmysle reštrukturalizačného plánu a to tretiu splátku splatnú dňa 31.12.2015. Dlžník nevedel osvedčiť svoju platobnú schopnosť ani v konaní o vyhlásení konkurzu. Aj keď úpadok vo forme platobnej neschopnosti nezakladá konateľom dlžníka povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, keďže dlžník prešiel procesom reštrukturalizácie, konatelia boli podrobne oboznámení s možnosťami riešenia úpadku a povinnosťami štatutárneho orgánu v prípade zistenia hroziaceho úpadku alebo úpadku spoločnosti,
teda nepostupovali s odbornou starostlivosťou, keď pri problémoch s plnením reštrukturalizačného plánu náležite nevyhodnotili stav a už v tom čase nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, ale naopak svojim konaním prehĺbili jeho úpadok.
4. Žalobca poukázal, že do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu spísal majetok v hodnote 3.135,- eur. Vzhľadom na výšku v konkurze prihlásených a zistených pohľadávok (ku dňu podania žaloby 826.368,09 eur) je nepochybné, že dlžník bol v úpadku vo forme predĺženia a konatelia mali povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Túto povinnosť si nesplnili a konkurzné konanie bolo začaté až na návrh jeho veriteľov. Porušenie povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu konateľmi úpadcu už konštatoval konkurzný súd v konaniach vedených pod sp. zn. 31NcKR/2/2018 a sp. zn. 31NcKR/3/2018. Konatelia úpadcu svojim nezákonným správaním, svojim konaním (resp. nekonaním) v období od potvrdenia schváleného reštrukturalizačného plánu prehlbovali stratu dlžníka, nezabránili nárastu jeho záväzkov, neplnením plánu spôsobili jeho neúčinnosť a teda obnovili zmenené (znížené) záväzky dlžníka. Navyše túto svojim protizákonným konaním zaťažili pokutou Protimonopolného úradu SR. Takéto správanie konateľov dlžníka nemožno považovať za konanie s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že konajú v záujme spoločnosti dlžníka. Vzhľadom na predpoklad zanedbateľného výťažku zo speňaženia majetku zapísaného do súpisu konkurznej podstaty, tento nepokryje ani v minimálnej miere prihlásené pohľadávky veriteľov, preto škodu spôsobenú veriteľom úpadcu nekonaním konateľov s odbornou starostlivosťou žalobca vyčíslil na 1.163.411,99 eur (831.499,19 eur + 451.896,30 eur - 119.983,50 eur), ktorá predstavuje rozdiel vo výške pohľadávok nezabezpečených veriteľov, ktorí boli účastníkmi reštrukturalizačného plánu a jeho schválením vložili dôveru v dlžníka, že udrží podstatnú časť prevádzky podniku a v predĺženej lehote splatnosti splatí aspoň v záväznej časti reštrukturalizačného plánu dohodnutých 30 % istiny nezabezpečených pohľadávok (t.j. plánom zmenené nezabezpečené pohľadávky znížené o dve uhradené splátky 119.983,50 eur), oproti súčtu sumy prihlásených a zistených pohľadávok v konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka ku dňu podania tejto žaloby (831.499,19 eur) a sumy nezabezpečených pohľadávok účastníkov reštrukturalizačného plánu, ktoré sa jeho neplnením obnovili čo do vymáhateľnosti v pôvodnej výške (znížené o dve splátky v zmysle splátkového kalendára na sumu 451.896,30 eur), pretože tieto môžu byť v tomto štádiu konkurzu veriteľmi v konkurze prihlásené.
5. Žalovaný v 1. rade navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalovaní ako konatelia úpadcu porušili svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. V žalobe absentuje aj náležitá špecifikácia výšky škody, ktorú mali žalovaní spôsobiť spoločnosti úpadcu. Dôvodil, že žalovaní poskytujú všetku súčinnosť požadovanú správcom, pričom im nie je zrejmé, aké informácie o majetku a finančných aktivitách úpadcu zadržiavajú a aké povinnosti voči správcovi nesplnili. Medzi spoločnosťou a veriteľmi došlo pred vyhlásením konkurzu k zmene splatnosti záväzkov dlžníka, ktorú presne špecifikuje reštrukturalizačný plán potvrdený súdom dňa 3.9.2014. Žalovaný v 1. rade nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu, že spoločnosť mala zabezpečený príjem z údržby 105 výťahov bytových domov a zároveň bola úspešná vo verejnom obstarávaní, na predmet: „Revitalizácia hnedého priemyselného parku v obci Utekáč“, kde čistý zisk by predstavoval 1.785.112,47 eur. Žalovaní vykonávali svoju činnosť ako konatelia úpadcu s odbornou starostlivosťou, využili všetky právne prostriedky na to, aby docielili realizáciu uvedenej zákazky. To, že boli neúspešní v spore pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 1S/103/2015 v spojení s rozhodnutím NS SR sp. zn. 4Sžhk/1/2016, nemožno klásť za vinu žalovaným. Žalovaný v 1. rade urobil všetko pre to, aby úpadca danú zákazku nielen vyhral ale ju aj realizoval. Žalovaní chceli zabezpečiť, aby boli uhradené nielen všetky záväzky v zmysle reštrukturalizačného plánu, ale aj z bežného obchodného styku. K uplatnenej výške škody zvýraznil, že jednou vecou je možnosť obnovenia pohľadávky veriteľa z reštrukturalizačného konania, pričom táto sa obnoví až samotným prihlásením do konkurzného konania úpadcu a jej následným zistením samotným správcom, čo do právneho dôvodu, výšky, vymáhateľnosti a poradia. Žalobca ako správca konkurznej podstaty nemôže zahŕňať do náhrady škody neprihlásené pohľadávky veriteľov z reštrukturalizačného konania. Pri výpočte domnelej výšky škody treba vychádzať z účtovných závierok spoločnosti, z prihlášok pohľadávok veriteľov do konkurzného konania a následne vyhotovenia znaleckého posudku, ktorý by určil výšku žalobcom uplatňovanej domnelej výšky škody. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný v 1. rade nekonal s odbornou starostlivosťou z dôvodu, že bol neúspešný v konaní sp. zn. 31NcKR/3/2018 o zaplatenie pokuty podľa § 74 a ZKR, nezakladá žiadny relevantný dôkaz, že mal porušiť svoju povinnosť ako konateľ spoločnosti.
6. Žalovaný v 2. rade považoval žalobu za nedôvodnú a nepodloženú objektívnymi dôkazmi. Poukázal, že žalobca vychádza len z dohadov, že žalovaný v 2. rade porušil svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti a to povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou (§ 135a Obchodného zákonníka), čím mal spôsobiť spoločnosti a sekundárne veriteľom spoločnosti (úpadcu) škodu. Uviedol, že v roku 2016 nedošlo zo strany dozorného správcu k bezodkladnému informovaniu žalovaného v 2. rade o podstatných skutočnostiach, ktoré by mohli mať vplyv na úspešné splnenie plánu. Žalovaný v 2. rade nemal vedomosť o tom, že by sa ekonomická situácia dlžníka zmenila tak, že mu vznikla povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Ani dozorný správca v roku 2016 nedospel k záveru, že nastali skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na úspešné splnenie plánu, resp. na vyhlásenie konkurzu. Žalovaní sústavne sledovali vývoj stavu majetku a záväzkov dlžníka, ako aj vývoj jeho finančnej situácie. Postupovali pritom s odbornou starostlivosťou, zhodnocovali stav spoločnosti a snažili sa o vyriešenie jej finančnej situácie. Pristúpili k znižovaniu prevádzkových nákladov, získavaniu nových kontraktov, zabezpečovali tok financií do spoločnosti formou úveru, ako aj ďalšími spôsobmi. Snahou žalovaného v 2. rade bolo ozdraviť spoločnosť tak, aby bola aj naďalej funkčná. Žalovaný v 2. rade postupoval so všetkou odbornou starostlivosťou. Celé účtovníctvo spoločnosti mal dozorný správca k dispozícii, pričom nesignalizoval urobiť iné vhodné opatrenia a najmä nie možnosť podať ešte v roku 2016 návrh na vyhlásenie konkurzu. Žalovaný v 2. rade bol presvedčený, že opatrenia, ktoré žalovaní ako konatelia prijímali, budú viesť k prekonaniu úpadku spoločnosti. O tom, že žalovaný v 2. rade bol aktívny, aby bol reštrukturalizačný plán naplnený a aby došlo k ozdraveniu spoločnosti svedčí aj tá skutočnosť, že dlžník bol úspešný vo verejnej súťaži v obci Utekáč, ktorá zákazka by spoločnosť ozdravila a majetok dlžníka by vysoko prevýšil jeho záväzky, o čom bol žalovaný v 2. rade presvedčený aj v roku 2016, počas priebehu súdnych konaní v súvislosti s preskúmaním verejnej súťaže, ktoré boli vedené ešte aj v roku 2018. Aj táto skutočnosť utvrdila žalovaného v 2. rade, že nie je potrebné vyhlásiť konkurz, pretože dlžník splní reštrukturalizačný plán. Ďalej žalovaný v 2. rade poukázal, že počas reštrukturalizácie bol dlžník obmedzený vo svojej podnikateľskej činnosti tým, že mohol robiť iba bežné právne úkony, pričom aj dozorný správca vo svojej výpovedi v konaní sp. zn. 31NcKR/2/2018 uviedol, že na základe účtovných dokladov, ktoré mal v spojení s uvedenou verejnou súťažou, bol presvedčený, že dlžník by uhradil všetky záväzky vyplývajúce z reštrukturalizačného plánu. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu, že žalovaní náležite nevyhodnotili stav neplnenia reštrukturalizačného plánu a nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu prehĺbili úpadok spoločnosti, keďže ide iba o ničím nepreukázané dohady žalobcu.
7. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 3.3.2014 bola povolená reštrukturalizácia dlžníka a dňa 3.9.2014 došlo k potvrdeniu reštrukturalizačného plánu a ukončení reštrukturalizácie dlžníka. Dňa 28.3.2017 bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz a dňa 13.7.2017 bol za správcu podstaty ustanovený žalobca.
8. Konateľmi a spoločníkmi úpadcu od jeho vzniku až doposiaľ sú žalovaní, ktorí sú oprávnení konať ako konatelia samostatne.
9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 135a Obchodného zákonníka, upravujúce zásady výkonu pôsobnosti konateľov a zodpovednosť konateľa za škodu spôsobenú pri výkone funkcie.
10. Súd prvej inštancie uviedol, že pojem „odborná starostlivosť“ zákon nedefinuje. V súvislosti s týmto pojmom iba ustanovenie § 135a druhá veta ako príklad uvádza zoznam konaní, ktorých výkon možno bez zohľadnenia ostatných okolností považovať za súladné s odbornou starostlivosťou, a to, že konatelia sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní brať do úvahy všetky dostupné informácie týkajúce sa záležitostí, o ktorých rozhodujú, a zachovávať zákonom požadovanú mlčanlivosť.
11. Ďalej súd prvej inštancie poukázal, že povinnosť výkonu pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov treba v súvislosti so zodpovednosťou konateľov za škodu chápať ako kumulatívne vymedzenú povinnosť. Aby konateľ mohol byť v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti, musí totiž najskôr vynaložiť primerané úsilie na to, aby záujmy spoločnosti spoznal a vychádzajúc z tohto poznania potom s odbornou starostlivosťou posúdil, ako má konať. Z uvedeného vyplýva, že konateľ nebude zodpovedať za škodu iba za predpokladu, že konal nielen s odbornou starostlivosťou, ale súčasne aj v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Ak sú obe podmienky (konanie s odbornou starostlivosťou a konanie v dobrej viere) splnené súčasne (dôkazné bremeno spočíva na konateľovi), zodpovednosť konateľa za škodu nevznikne. Práve tento liberačný dôvod umožňuje aj v podmienkach slovenského korporátneho práva uplatnenie doktríny „riadneho
obchodného úsudku“ (business judgement rule), t.j. vylúčenie zodpovednosti za škodu, ak štatutárny orgán pri podnikateľskom rozhodovaní mohol mať rozumne za to, že na základe náležitých informácií koná v prospech spoločnosti. Pri konaní v mene spoločnosti a pri obchodnom vedení konateľa bude preskúmané, či boli realizované na informovanom základe, v dobrej viere a v záujme spoločnosti - ak to tak bolo, je možné prezumovať vylúčenie zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla spoločnosti.
12. Konštatoval súd prvej inštancie, že vzhľadom na charakter vzťahu konateľa a spoločnosti ako absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu sa zodpovednosť konateľa za škodu riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z aplikácie Obchodného zákonníka na zodpovednostný režim konateľov za vzniknutú škodu potom vyplýva objektívna zodpovednosť konateľa za spôsobenú škodu spoločnosti, pričom zodpovednosť za škodu konateľa sa posudzuje bez ohľadu na jeho zavinenie. Na vznik zodpovednosti konateľa za škodu sa v zmysle § 373 a nasl. Obchodného zákonníka vyžaduje splnenie troch základných predpokladov, ktorými sú: 1. vznik škody, 2. porušenie povinnosti a 3. príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.
13. Súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca náležite nešpecifikoval výšku škody, ktorú mali žalovaní spôsobiť spoločnosti úpadcu. Žalobca bol povinný vyčísliť konkrétnu škodu, ktorá bola spôsobená žalovanými a neodvodzovať samotnú výšku nároku od neuspokojenia nezabezpečených pohľadávok veriteľov, ktorí boli reštrukturalizačným plánom zmenené.
14. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a jej výškou, existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním konateľov v rozpore s odbornou starostlivosťou a vznikom škody. V konaní nebolo preukázané, že konatelia nevykonávali svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov a súčasne aj v dobrej viere, že konajú v záujme spoločnosti.
15. Súd prvej inštancie zvýraznil, že § 135a Obchodného zákonníka neupravuje povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Spoločnosť dlžníka mala zabezpečený príjem za práce údržby výťahov na základe zmluvného vzťahu. Zohľadňovať sa má iba škoda, ku ktorej došlo v priamej príčinnej súvislosti s porušením povinnosti štatutárneho orgánu.
16. Poukázal súd prvej inštancie, že žalobca neposkytol dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom dôsledky kontradiktórneho sporového konania vyžadujú procesnú aktivitu sporových strán zásadne rovnako.
17. Súd prvej inštancie z vyššie uvedených dôvodov žalobu zamietol.
18. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel alebo zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p./; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností /§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./. Namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, najmä pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ktoré súd viedli k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie v odôvodnení len nekriticky prevzal tvrdenia žalovaných bez toho, aby náležite vyhodnotil žalobcom predložené dôkazy, resp. viaceré tvrdenia a dôkazy vôbec nevzal do úvahy. Dôvody, pre ktoré niektoré dôkazy súd prvej inštancie nevykonal, pritom v napádanom rozsudku uvedené nie sú. Samotný rozsudok súdu prvej inštancie podľa názoru žalobcu neobsahuje riadne odôvodnenie, ako to predpokladá § 220 ods. 2 C.s.p. Žalobca zároveň namietal rozpornosť záverov súdu prvej inštancie, keď na jednej strane tento konštatuje, že dôkazné bremeno spočíva na konateľoch, tí majú povinnosť preukázať, že konali s odbornou starostlivosťou a súčasne v dobrej viere, že konajú v záujme spoločnosti a následne konštatuje, že v konaní nebolo preukázané, že konatelia nevykonávali svoju pôsobnosť s odbornou
starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov a súčasne aj v dobrej viere, že konajú v záujme spoločnosti. Nie je ale povinnosťou žalobcu preukazovať, že tak nekonali, ale je povinnosťou konateľov preukázať, že tak konali. K takému záveru však súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania nemohol dospieť. Žalobca ďalej vytýkal, že sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal predloženým rozhodnutím Protimonopolného úradu SR č. 2015/KH/R/2/2014 zo dňa 12.2.2015 v spojení s rozhodnutím Protimonopolného úradu, odboru kartelov č. 2014/KH/1/1/021 zo dňa 28.7.2014, s ktorými sa stotožnil Krajský súd v Bratislave aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Sžhk/1/2016 zo dňa 6.2.2018, kde bolo konštatované, že sa úpadca dopustil kartelového konania. Takéto konanie žalovaných nemožno žiadnym spôsobom vyložiť ako konanie s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere. Žalobca v konaní nepreukazoval porušenie povinností žalovaných ako konateľov úpadcu ich neposkytovaním súčinnosti žalobcovi ako správcovi. Uvedené uviedol najmä pre zobrazenie celej situácie správania sa konateľov úpadcu, hoci napr. aj uznesenie o uložení pokuty podľa § 74 ZKR je rozhodnutím o vylúčení, a teda takto postihnuté konanie konateľov úpadcu rozhodne nemožno vnímať ako konanie s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku prehliadol závery už právoplatných rozhodnutí, ktorými boli obaja konatelia úpadcu uznaní zodpovednými za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu včas a za porušenie tejto povinnosti boli následne aj sankcionovaní pokutou. Za konanie v rozpore s odbornou starostlivosťou považuje žalobca napríklad uzatvorenie kartelovej dohody, neplnenie reštrukturalizačného plánu, porušenie povinnosti viesť účtovníctvo, neposkytovanie súčinnosti dozornému správcovi. Príčinná súvislosť je zrejmá – žalovaní nekonali s odbornou starostlivosťou, nepodali včas návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu, porušovali ďalšie zákonné povinnosti, vrátane uzatvorenia dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž. V dôsledku uvedeného neuspokojili veriteľov v rozsahu ich pohľadávok zmenených reštrukturalizačným plánom, ale spôsobili neúčinnosť plánu a navyše do vyhlásenia konkurzu vygenerovali ďalšie záväzky. Len samotná skutočnosť, že dlžník bol po skončení reštrukturalizácie v režime dozornej správy, nie je liberačným dôvodom. Úlohou dozorného správcu je dohliadať na plnenie plánu, nie signalizácia povinnosti konateľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Napokon žalobca poukázal, že ako správca majetku úpadcu, ktorý v konaní podľa Obchodného zákonníka uplatňuje nárok voči konateľom na náhradu škody v mene veriteľov, výšku tejto škody pochopiteľne musí odvodiť od výšky pohľadávok veriteľov, ktorí si svoje pohľadávky uplatnili v konkurze (a stále ešte môžu uplatniť). Vzhľadom na konkurznú podstatu a jej hodnotu v pomere k záväzkom úpadcu je zrejmé, že tieto nebudú uspokojené vôbec. Žalobca pritom výšku škody a spôsob jej výpočtu zrozumiteľným spôsobom uviedol už v podanej žalobe a svojich podaniach v priebehu konania.
20. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Poukázal, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého zákonne a správne rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Nestotožnil sa s tvrdeniami žalobcu uvádzanými v podanom odvolaní. Súd prvej inštancie rozsudok náležite odôvodnil, kde sa vysporiadal aj s uplatnenou náhradou škody, ktorú mali údajne spôsobiť žalovaní, kde súd prvej inštancie správne uviedol, že výšku škody nemožno vypočítať ako súčet pohľadávok nezabezpečených veriteľov, ktorí boli účastníkmi reštrukturalizačného plánu a súčtu sumy prihlásených a zistených pohľadávok v konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka ku dňu podania žaloby. Povinnosťou žalobcu v konaní bolo preukázať nielen uplatňovanú výšku škody, ktorú doposiaľ nepreukázal, ale povinnosťou žalobcu bolo aj preukázať svoje tvrdenie, že žalovaní konatelia si porušili svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, vrátane veriteľov pohľadávok prihlásených do reštrukturalizačného konania, ktoré predchádzalo konkurznému konaniu. Žalobca doposiaľ nešpecifikoval výšku škody, ktorú mali údajne spôsobiť žalovaní svojím protiprávnym konaním a taktiež žalobca nepreukázal doposiaľ príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a jej výškou, ako aj existenciu príčinnej súvislosti medzi tým ktorým konaním žalovaných konateľov v rozpore s odbornou starostlivosťou a vznikom škody.
21. Žalovaný v 2. rade vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nepodal, výzva súdu prvej inštancie s odvolaním žalobcu bola žalovanému v 2. rade doručená dňa 29.12.2022.
22. Žalobca odvolaciu repliku nepodal, výzva súdu prvej inštancie s vyjadrením žalovaného v 1. rade k podanému odvolaniu bola žalobcovi doručená dňa 29.1.2023.
23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
24. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
25. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d), e) a h) C.s.p. Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
26. Z hľadiska procesnej ekonómie odvolací súd primárne upriamuje pozornosť žalobcu na zodpovednosť odvolateľa za vymedzenie svojich odvolacích dôvodov a na to nadväzujúcu principiálnu viazanosť odvolacieho súdu takto formulovanými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.). Odvolací súd nemôže (princíp rovnosti sporových strán a princíp kontradiktórnosti súdneho konania) za odvolateľa (resp. za sporovú stranu) z vlastnej iniciatívy dotvoriť/vymyslieť právnu argumentáciu slúžiacu na spochybnenie záverov súdu prvej inštancie.
27. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; či súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy; či na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy; či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
28. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný argument vznesený v spore a odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Právne závery odvolaním napadnutého rozhodnutia sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Napadnuté rozhodnutie pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
29. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalobca nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalobca mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
30. Odvolací súd pritom udáva, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (občianskoprávnom spore).
31. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
32. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k podstatným tvrdeniam strán sporu v odvolacom konaní odvolací súd uvádza:
33. Predmetom sporu je nárok žalobcu na úhradu 1.163.411,99 eur s príslušenstvom, titulom náhrady škody podľa § 135a Obchodného zákonníka.
34. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
35. Podľa § 757 Obchodného zákonníka, pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.
36. Podľa § 135a Obchodného zákonníka, konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti /ods. 1/. Konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Najmä sú povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že a) poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom, b) nadobudli majetok v rozpore s § 59a /ods. 2/. Konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Konatelia nezodpovedajú za škodu spôsobenú spoločnosti konaním, ktorým vykonávali uznesenie valného zhromaždenia; to neplatí, ak je uznesenie valného zhromaždenia v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou alebo stanovami alebo ak ide o povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Ak má spoločnosť zriadenú dozornú radu, konateľov nezbavuje zodpovednosti, ak ich konanie dozorná rada schválila /ods. 3/. Nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti. Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa použijú primerane. Nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom nezanikajú, ak sa spoločnosť vzdá nárokov na náhradu škody alebo s nimi uzatvorí dohodu o urovnaní. Ak je na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, uplatňuje nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom správca konkurznej podstaty /ods. 5/.
37. Citované ustanovenia § 135a ods. 1, 2 sa použijú, ak náhradu škody voči konateľovi uplatňuje samotná obchodná spoločnosť, ustanovenie § 135a ods. 5 vtedy, ak náhradu škody voči konateľovi uplatňuje veriteľ spoločnosti, resp. správca konkurznej podstaty spoločnosti úpadcu, čo je aj prejednávaná vec. Avšak aj vtedy sa použijú ust. § 135a ods. 1 až 3, ktoré sú predpokladom zodpovednosti konateľa, či už voči samotnej obchodnej spoločnosti alebo voči veriteľom obchodnej spoločnosti, v ktorej je alebo bol konateľom.
38. S poukazom na vyššie uvedené možno teda vyvodiť záver, že pre vznik zodpovednosti konateľov za škodu musia byť splnené a aj preukázané podmienky, a to: (i) vznik škody, pretože len ak vznikne škoda, možno sa domáhať jej náhrady a ak by škoda nevznikla aj keď by reálne hrozila, nemožno sa úspešne domôcť náhrady škody; (ii) porušenie povinnosti pri výkone funkcie konateľa, najmä teda porušenie povinnosti vykonávať funkciu s odbornou starostlivosťou, ktoré povinnosti sú určené jednak v zákone, spoločenskej zmluve, prípadne v zmluve o výkone funkcie s tým, že porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou pri výkone funkcií konateľa sa podľa zákona predpokladá a tiež (iii) príčinná súvislosť medzi porušením povinností a vznikom škody, keďže konateľ zodpovedá za škodu, len ak bola zistená príčinná súvislosť medzi jeho konaním alebo nekonaním pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou a vzniknutou škodou.
39. Zodpovednosť konateľa za škodu spôsobenú spoločnosti je zodpovednosťou objektívnou, pre vznik ktorej sa nevyžaduje zavinenie. Žalobca je však povinný preukazovať konateľovi porušenie konkrétnej povinnosti, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a porušením povinnosti. Aj v prípade, že žalobca konateľovi porušenie jeho povinností preukáže, konateľ sa zodpovednosti zbaví, ak preukáže liberačné dôvody v zmysle ust. § 135a ods. 3 Obchodného zákonníka.
40. Je tiež potrebné uviesť, že pokiaľ vstupuje do právneho postavenia spoločnosti veriteľ spoločnosti, resp. správca konkurznej podstaty (čo je daný prípad), okrem vyššie uvedených podmienok musí preukázať, že veriteľ má pohľadávku voči spoločnosti, ktorú nie je možné uspokojiť z majetku spoločnosti. Veriteľ, resp. správca konkurznej podstaty je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o náhradu škody podľa § 135a Obchodného zákonníka bez toho, aby mu nejaká škoda vznikla a v konaní uplatňuje tú škodu, ktorá vznikla spoločnosti (v prejednávanej veci J.P.-STAV spol. s r.o., v konkurze).
41. Aj v prípade, ak nárok spoločnosti na náhradu škody voči konateľom uplatňuje správca konkurznej podstaty v zmysle ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, dôkazné bremeno o porušení povinností konateľa pri výkone jeho pôsobnosti prislúcha žalobcovi.
42. V prejednávanej veci žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu uplatňoval nárok voči žalovaným ako konateľom úpadcu, titulom zodpovednosti za škodu voči veriteľom, keď ako konatelia spoločnosti úpadcu mali porušiť svoje povinnosti tým, že nepodali včas návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu; porušovali ďalšie zákonné povinnosti, vrátane uzatvorenia dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž; v dôsledku čoho neuspokojili veriteľov v rozsahu ich pohľadávok zmenených reštrukturalizačným plánom, ale spôsobili neúčinnosť plánu a navyše do vyhlásenia konkurzu vygenerovali ďalšie záväzky. Žalovaní preto podľa žalobcu zodpovedajú za škodu do výšky pohľadávok jednotlivých veriteľov úpadcu.
43. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ak nastane situácia, že obchodná spoločnosť nemá dostatok majetku na uspokojenie splatných pohľadávok svojich veriteľov, neznamená to, že všetky tieto pohľadávky veriteľov je povinný uhradiť konateľ obchodnej spoločnosti.
44. Ustanovenie § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka síce umožňuje žalobcovi po preukázaní, že si nemôže veriteľ uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti dlžníka, uplatniť si túto voči jej konateľom, titulom náhrady škody, avšak len za predpokladu, že takáto škoda spoločnosti aj reálne vznikla a za podmienky, že sa tak stalo výlučne v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním konateľov spoločnosti, keď títo nekonali s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že konajú v jej záujme, čo je nepochybne iným nárokom, ako zaplatenie pohľadávok veriteľov úpadcu, ktorí mali byť uspokojení na základe schváleného reštrukturalizačného plánu, resp. v rámci konkurzu vyhláseného na majetok spoločnosti úpadcu. Žalobca bol v rámci konania povinný jednoznačne preukázať, akým konaním, v akej výške a aká škoda spoločnosti, v ktorej sú žalovaní konateľmi vznikla, či a v čom je splnená podmienka porušenia právnej povinnosti a či medzi vznikom škody a tým, ako vznikla, je príčinná súvislosť. Žalobca teda mal preukázať, že žalovaní spôsobili spoločnosti úpadcu škodu vo forme neuhradených pohľadávok spoločnosťou úpadcu a že škoda, ktorá vznikla spoločnosti je v priamej príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovaných ako jej konateľov ich neodborným konaním.
45. Skutočnosť, že spoločnosť úpadcu neuhradí svoje záväzky, neuskutoční žiadne kroky za účelom včasného riešenia vzniknutej situácie a ak sú splnené zákonné predpoklady nepristúpi k podaniu návrhu na vyhlásenie konkurzu, môže viesť k záveru, že konatelia nekonali s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere. Naplnenie atribútov náhrady škody sa však vždy posudzuje v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci a v posudzovanej veci žalobca neuviedol také tvrdenia a nepreukázal také skutočnosti, z ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že nesplnením povinnosti včas uhradiť pohľadávky veriteľov úpadcu, žalovaní ako konatelia porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti a v príčinnej súvislosti s tým spôsobili spoločnosti J.P.-STAV spol. s r.o., v konkurze skutočnú škodu.
46. V konaní nebolo sporné, že spoločnosť J.P.-STAV spol. s r.o., v konkurze neuhradila svoje záväzky v zmysle schváleného reštrukturalizačného plánu, resp. ani ďalšie svoje záväzky po ukončení reštrukturalizácie, ktoré následne boli prihlásené do konkurzného konania úpadcu. Z účtovného hľadiska všetky tieto záväzky predstavujú pasíva spoločnosti, keďže podľa § 2 ods. 4 písm. k) zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve na účely tohto zákona sa rozumejú pasívami zdroje majetku, ktoré predstavujú celkovú sumu záväzkov účtovnej jednotky vrátane iných pasív a rozdielu majetku a záväzkov. Majetkový stav spoločnosti sa teda zmenil, ale len účtovne, a to tak, že pasíva spoločnosti sa zvýšili. Spoločnosť úpadcu však svoje záväzky ešte nesplnila, teda žiadne peniaze, resp. iné prostriedky z jej majetku reálne neodbudli.
47. Pojem škoda nie je vyjadrený zákonnou definíciou, a to ani v ustanoveniach občianskeho práva, ani v ustanoveniach obchodného práva. V súdnej praxi sa však ustálila definícia škody ako ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to skutočná škoda a ušlý zisk, čo zodpovedá aj zneniu § 379 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ako škoda sa nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať.
48. Pokiaľ spoločnosť J.P.-STAV spol. s r.o., v konkurze nezaplatila pohľadávky jej veriteľov, podľa odvolacieho súdu nie je možné hovoriť o škode a o zodpovednosti jej konateľov za škodu, lebo škoda zatiaľ nevznikla, keďže samotná existencia pohľadávky, nie je skutočnou škodou, ani ušlým ziskom. Odvolací súd si je vedomý, že judikatúra súdov Českej republiky nepredstavuje v Slovenskej republike ustálenú rozhodovaciu prax, napriek tomu podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 20.2.2003, sp. zn. 25Cdo/986/2001, 25Cdo/987/2001 (R14/2005 civ.), v ktorom dovolací súd vyslovil, že samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh, nie je skutočnou škodou ani ušlým ziskom. Odvolací súd poukazuje aj na to, že skutočná škoda sa niekedy označuje tiež pojmom efektívna, reálna, pozitívna alebo tzv. damnum emergens, teda z latinského „strata“. Aj z takejto charakteristiky je potom zrejmé, že o skutočnej škode je možné hovoriť len vtedy, ak strata naozaj, t.j. reálne aj nastane, k čomu v prejednávanej veci nedošlo.
49. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie prehliadol právoplatné rozsudky, ktorými bola žalovaným uložená zmluvná pokuta podľa § 11 ods. 2 ZKR za nesplnenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedeli alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohli dozvedieť o úpadku spoločnosti, odvolací súd zvýrazňuje, že predmetom konania je nárok na náhradu škody podľa § 135a Obchodného zákonníka, tak ako to vymedzil sám žalobca. Lehota na uplatnenie práva na náhradu škody, ktorá vznikne veriteľom, ktorých pohľadávka mohla byť uspokojená vo vyššom rozsahu, ak by povinná osoba podala včas návrh na vyhlásenie konkurzu začína plynúť až po tom, čo je veriteľovi poskytnuté plnenie z konečného rozvrhu výťažku. Toto právo patrí iba veriteľovi, ktorý si riadne a včas prihlásil svoju pohľadávku v konkurznom konaní. Logickým výkladom je pritom potrebné dospieť k záveru, že toto právo ako aktívne legitimovanému subjektu patrí len konkurznému veriteľovi, ktorého pohľadávka bola zistená a nebola uspokojená v konkurze. Ide totiž o osobitnú právnu úpravu náhrady škody podľa § 11 ods. 2 posledná veta ZKR, ktorá vznikne veriteľovi tým, že povinná osoba nepodala včas návrh na vyhlásenie konkurzu alebo ho nepodala vôbec a viaže sa teda na uspokojovanie pohľadávok v konkurznom konaní.
50. V súlade s § 150 ods. 1 C.s.p., strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Samotné civilné sporové konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že stranu zaťažuje v konaní povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu v konaní nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo ak sa navrhnuté dôkazy nevzťahujú na jeho tvrdenia, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva iné, len zhodnotiť túto procesnú situáciu v jeho neprospech vo výsledku (rozhodnutí vo veci samej), lebo tvrdená okolnosť nebude preukázaná. V sporovom konaní, dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností, leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí.
51. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že spoločnosti J.P.- STAV spol. s r.o., v konkurze vznikla škoda, za ktorú nesú zodpovednosť žalovaní, teda že vznikla škoda v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti pri výkone pôsobnosti jej konateľov. Dôkazné bremeno o týchto skutočnostiach nesie žalobca. Nie je teda podstatnou skutočnosťou, či neuhradením pohľadávok veriteľov úpadcu žalovanými vznikla v tejto výške škoda, pretože žalobca sa môže domáhať voči konateľom spoločnosti náhrady škody podľa § 135a Obchodného zákonníka, ktorá vznikla spoločnosti, nie veriteľom a to za splnenia predpokladov, že konateľ nekonal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.
52. Súd prvej inštancie preto rozhodol správne, keď žalobu žalobcu zamietol s poukazom na to, že žalobca nesplnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu škody vo výške 1.163.411,99 eur s príslušenstvom.
53. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, z obsahu odvolania nevyplýva aké konkrétne navrhované dôkazy súd prvej inštancie v konaní nevykonal, pričom z obsahu spisu vyplýva, že strany sporu na pojednávaní dňa 27.10.2022, na ktorom došlo k vyhláseniu napádaného rozsudku súdu prvej inštancie vyhlásili, že nemajú ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania.
54. Súd prvej inštancie nemohol hodnotiť rozhodnutia Protimonopolného úradu SR, na ktoré poukazoval v odvolaní žalobca, keďže tieto listinné dôkazy neboli súdu prvej inštancie navrhnuté ako dôkazné prostriedky, ktoré mal súd prvej inštancie vykonať a zároveň neboli ani súdu prvej inštancie predložené.
55. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď. napr. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012).
56. Nemožno konštatovať, že by rozsudok súdu prvej inštancie neobsahoval zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený predpoklad pre prípustnosť odvolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.
57. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne, ak zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 1.163.411,99 eur s príslušenstvom, keďže žalobca v spore nepreukázal všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 Obchodného zákonníka.
58. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny. Taktiež potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správny.
59. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému v 1. rade, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. V odvolacom konaní bol aj úspešný žalovaný v 2. rade, no tomuto žalovanému preukázateľne žiadne trovy konania nevznikli a preto odvolací súd žalovanému v 2. rade trovy konania nepriznal. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
60. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).