Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozhodnutie_17C-324-2012.pdf
PDF · 202.9 KB
Case nature
Subarea
17C/324/2012
Rozhodnutie
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Patríciou Miskolczyovou v právnej veci žalobcu: Q. I., R.. XX.X.XXXX, D. Q. X, J., zastúpenej JUDr. Darinou Solárovou, advokátkou, Škultétyho 3, Košice, proti žalovaným: 1.) H. H., R.. XX.X.XXXX, Q. H. XXX, zastúpenej: JUDr. Eva Petráňová Advokátska kancelária s.r.o., Puškinova 16, Prešov, 2.) MAXIMA FINANCE s.r.o., Moyzesova 22, Košice, IČO 36 589 055, zastúpenej JUDr. Ivanom Husárom, advokátom, Vojenská 14, Košice, 3.) EX CREDIT a.s., Šustekova 49, Bratislava, IČO 36 572 586, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a o určenie neplatnosti zmlúv takto
rozhodol:
Konanie v časti o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke č. ZP/8800070048 z 10.4.2007 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným v 3. rade z a s t a v u j e .
Taktiež z a s t a v u j e konanie v časti o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke č. ZP/8800070048 z 15.8.2007 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným v 3. rade.
Z a s t a v u j e i konanie v časti o určenie neplatnosti leasingovej zmluvy č. LZ/100/2007 z 13.11.2007 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade.
Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .
Žalobkyňa n e m á p r á v o na náhradu trov konania.
Žalobkyňa j e p o v i n n á nahradiť žalovanej v 1. rade na účet jej právnej zástupkyne trovy konania vo výške 303,67 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobkyňa je taktiež p o v i n n á nahradiť žalovanému v 2. rade na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 316,44 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa svojou žalobou doručenou dňa 21.11.2012 opravenou podaním z 15.2.2013 a 4.6.2013 domáhal, aby súd vydal rozsudok, v ktorom by určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou D. Č.. XX R. X. N.. D. A. I.. Č.. XXXX R. Q. X C. J. so spoluvlastníckymi podielmi na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti 93/10000, zapísaný na Q. Č.. XXXXX; že zmluva o pôžičke č. ZP/8800070048 z 10.4.2007 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným v 3. rade je absolútne neplatná; že zmluva o pôžičke č. ZP/8800070048 z 15.8.2007 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným v 3. rade je absolútne neplatná a že leasingová zmluva č. LZ/100/2007 z 13.11.2007 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade je absolútne neplatná. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 10.4.2007 uzatvorila so žalovaným v 3. rade Zmluvu o pôžičke č. ZP/8800070014, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov žalovaného v 3. rade pre žalobkyňu vo výške 6.472,81 Eur, pričom ročný úrok predstavoval 39% a RPMN bola stanovená na
46,69 %. Ako vyplýva z článku 3 Zmluvy žalovaný v 3. rade poskytol dohodnutú pôžičku po zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam zapísaným v k. ú. Jazero vedeným Správou katastra mesta Košice na Q. Č.. XXXXX O. D. Č.. XX R. X. N. D. A., I. Č. XXXX R. Q. X C. J. so spoluvlastníckymi podielmi na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 93/10000 v prospech žalovaného v 3. rade. Žalobkyňa dňa 15.8.2007 uzatvorila so žalovaným v 3. rade ďalšiu zmluvu o pôžičke č. ZP/8800070078 predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov žalovaného v 3. rade pre žalobkyňu vo výške 2.323,57 Eur, pričom ročný úrok predstavoval 33,6 % a RPMN bola stanovená na 39,19%. Ako vyplýva z článku 3 Zmluvy žalovaný v 3. rade poskytol dohodnutú pôžičku po zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam zapísaným v k. ú. Jazero vedeným na LV č. 13205 ako byt č. 20 na 4. poschodí bytového domu, súpisné číslo 1373 na Levočskej 1 v Košiciach so spoluvlastníckymi podielmi na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 93/10000. Žalobkyňa je toho názoru, že pri uzatváraní zmlúv o pôžičke so žalovaným v 3. rade bol porušený zákon. Ustanovenia zmlúv obsahovali neprijateľné zmluvné podmienky a zmluvy sú z toho titulu absolútne neplatné. Skutočnosť, že žalovaný v 3. rade so žalobkyňou uzavrel zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom výška odplaty za poskytnuté úvery je neprimeraná, pretože podstatným spôsobom prevyšuje výšku odplaty uplatňovanú bankami pri poskytovaní porovnateľných pôžičiek v čase uzavretia zmluvy o úvere. Žalovaný v 3. rade v oboch prípadoch poskytnutia úveru uplatnil zabezpečovací prevod práva. Špeciálna právna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Hoci pojem úver bol do zákona doplnený až novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z.z. účinnou od 1.1.2008, táto okolnosť neznamená, že sa na úvery poskytnuté pred týmto dňom nevzťahovala úprava obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z. účinnom do 31.12.2007. RPMN je neprimerane vysoká. Predstavuje celkovú mieru nákladov na poskytnutý úver. Čo sa týka výšky úroku, tá je určovaná ECB a pri spotrebiteľskom úvere jej výšku súdy svojou konštantnou judikatúrou ustanovili na max. výšku 9% ročne. V rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Coe/39/2010-49 sa uvádza: Úrok vo výške 14,29% ročne je podľa názoru súdu neprijateľný vzhľadom na spotrebiteľský charakter uzatvorenej zmluvy. Žalovaný v 3. rade ako dodávateľ podľa výpisu z obchodného registra poskytuje v rámci predmetu svojej činnosti úvery z vlastných zdrojov a je povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať z náležitou odbornou starostlivosťou a dodržiavať pri tom všeobecne záväzné právne predpisy a dobré mravy. Úkony žalovaného v 3. rade pri uzatváraní zmluvy o pôžičke č. ZP/8800070014 a č. ZP/8800070048 porušujú a obchádzajú Občiansky zákonník v platnom znení a tiež zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. a tiež zákon o spotrebiteľských úveroch. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom - dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti. Dňa 13.11.2007 uzatvorila žalobkyňa so žalovaným v 2. rade leasingovú zmluvu č. LZ/100/2007, predmetom ktorej bolo umožnenie leasingovému nájomcovi, teda žalobkyni nerušené užívanie predmetu leasingu, ktorý je vlastníctvom leasingového prenajímateľa - žalovaného v 2. rade s tým, že po splnení všetkých podmienok vznikne právo nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu leasingu - žalobkyni. Zároveň dňa 13.11.2007 uzatvorila žalobkyňa so žalovaným v 2. rade zmluvu o prevode vlastníckych práv k bytu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckych práv k bytu Č.. XX R. X. N. D. A. I.. Č.. XXXX R. Q. X C. J. U. R. Q. Č.. XXXXX za sumu 19.916,35 Eur. Počet dojednaných splátok bol 12, splatných vždy k 13. dňu bežného kalendárneho mesiaca, z toho 11 vo výške 497,91 Eur počnúc 13.12.2007 a s ukončením splátok do 13.11.2008, pričom posledná splátka bola vo výške 20.414,26 Eur. Ročný úrok pri sume 19.916,35 Eur, ktoré si žalobkyňa od žalovaného v 2. rade mala požičať, činí 31% RPMN 35,94%. Mesačný leasingový úrok podľa zmluvy činí 2,5% z hodnoty nesplateného leasingu. Zmluvná pokuta v prípade omeškania leasingového nájomcu so splátkami činí 1% z celej neplatenej leasingovej ceny z predmetu leasingu za každý deň omeškania, t. j. 260,97 Eur denne. Podľa článku VI bod 1 leasingovej zmluvy č. LZ/100/2007 zmluvná pokuta je splatná okamžite a jej úhrada má prednosť pred úhradou leasingu a jej splátky. Z leasingovej zmluvy ďalej vyplýva, že v prípade nesplatenia leasingovej ceny leasingový prenajímateľ - žalovaný v 2. rade ostáva trvalým a výlučným vlastníkom predmetu leasingu. Pre prípad, že leasingový nájomca - žalobkyňa byt nevyprace, prislúcha žalovanému v 2. rade nárok na zmluvnú pokutu vo výške 66,39 Eur denne za každý začatý deň nevysťahovania sa. Zároveň mala žalobkyňa súhlasiť s tým, že žalovaný je oprávnený predmetný byt sám, t. j. svojpomocne vypratať. Z čl. XIII leasingovej zmluvy č. LZ/100/2007 z 13.11.2007 vyplýva, že právny vzťah žalobkyne a žalovaného v 2. rade sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. V čase uzavretia leasingovej zmluvy platil zákon č. 258/2001 Z.z., ktorý v ust. § 1 ods. 1 vymedzoval podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa v
spojení s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. V ust. § 1 ods. 2 písm. b) zákona sa uvádza, že predmetný zákon sa nevzťahuje na zmluvy o nájme, ktoré nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva na nájomcu. Je nesporným, že zmluva č. LZ/100/2007 z 13.11.2007 takýto nájom veci s dohodnutým právom kúpy prenajatej veci po splatení veci, ktorá bola poskytnutá žalobcom na predmet zmluvy, prevod vlastníckeho práva zabezpečuje. Z týchto dôvodov ide o zmluvu spotrebiteľskú v zmysle uvedeného zákona. Neprimerané sankcie sú neprijateľné a absolútne neplatné zmluvné podmienky podľa ust. § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka v platnom znení. Z judikatúry NS SR 4Obdo/4/99: „Pri dojednaní zmluvnej pokuty treba mať na zreteli, aby nešlo o dojednanie nedovolené, teda také, ktoré by svojím obsahom alebo účelom odporovalo zákonu, obchádzalo ho alebo sa priečilo dobrým mravom. Podľa ust. § 39 OZ by takéto ustanovenie bolo absolútne neplatné. Ak by dojednanie zmluvnej pokuty odporovalo zásadám poctivého obchodného styku, právo na jej zaplatenie by nebolo súdne vymožiteľné. Či ide o niektorú zo situácií, treba posúdiť s prihliadnutím na všetky okolnosti v danej veci.“ Poskytovanie finančných služieb nebankovými subjektmi spotrebiteľom musí byť vykonávané s náležitou odbornou starostlivosťou zahŕňajúcou predovšetkým ponuku vhodných zmluvných podmienok pre spotrebiteľa, k čomu v tomto prípade nedošlo. Úkony žalovaného v 2. rade pri údajnom poskytnutí úveru vo výške 19.916,35 Eur zákon nielenže obchádzajú alebo mu odporujú, sú v rozpore s dobrými mravmi a v zmysle § 39 OZ sú absolútne neplatné. Ako laik sa žalobkyňa spoľahla na zástupcov spoločnosti a dôverovala im. K zmluvnému vzťahu pristúpila s dôverou v to, že zmluva neobsahuje neprimeranosti a že aj pri prípadnom porušení povinnosti zmluvy z jej strany nastúpia len primerané sankčné opatrenia. Žalovaný v ten istý deň, keď s navrhovateľkou uzavrel leasingovú zmluvu, teda 13.11.2007, uzatvoril s ňou aj zmluvu o prevode vlastníckych práv jej bytu. Žalobkyňa nikdy nemala vážny úmysel previesť na žalovaného v 2. rade svoje vlastnícke práva, a v žiadnom prípade nešlo o prejav slobodnej vôle. Takéto konanie žalovaného v 2. rade obchádza zákon, pretože v skutočnosti sa jedná o zabezpečovací prevod práva. Žalobkyňa tvrdí, že v skutočnosti od žalovaného v 2. rade sumu vo výške 19.916,35 Eur ako kúpnu cenu za byt vôbec neprevzala. Žalovaný v 2. rade vyplatil žalobkyni podľa jej slov len 1.759,28 Eur. Z toho uhradila poplatok vo výške 1% a ihneď musela uhradiť sumu 497,91 Eur ako prvú splátku a poistenie vo výške 20 Eur. Zvyšnú sumu, teda 17.592,77 Eur žalovaný v 2. rade vyplatil žalovanému v 3. rade. Žalobkyňa sa až z výpisu z katastra nehnuteľností dozvedela, že v skutočnosti byt predala, čo v úmysle nikdy nemala a peniaze zaň od žalovaného v 2. rade nikdy nedostala. Dňa 20.5.2009 žalovaný v 2. rade kúpnou zmluvou previedol vlastnícke práva k bytu na žalovanú v 1. rade. Vklad bol správou katastra povolený dňa 8.6.2009. Žalovaná v 1. rade je výlučnou vlastníčkou predmetného bytu, ktoré na ňu kúpnou zmluvou previedol žalovaný v 2. rade dňa 20.5.2009. Žalobkyni nie je od 20.3.2012 do bytu č. 20 na 4. poschodí bytového domu, s. č. 1373 dodávaná elektrická energia a odo dňa 19.3.2010 ani voda.
Žalovaná v 1. rade sa k žalobe vyjadrila prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomným podaním doručeným súdu 16.1.2013, v ktorom žiadala žalobu zamietnuť v celom rozsahu a priznať jej náhradu trov konania z dôvodu, že predmetnú nehnuteľnosť D. Č.. XX R. Q. X V. A. I.. Č.. XXXX nadobudla na základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa § 588 OZ o čom svedčí aj aktuálny list vlastníctva. Túto uzavrela so žalovaným v 2. rade, ktorý bol v tom čase výlučným vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti a ktorý uvedené nehnuteľnosti získal v súlade so zmluvou o prevode vlastníckeho práva k bytu, ktorého vklad bol povolený pod číslom V-12463/07 zo 14.11.2007 -2428/07. Žalovaná v 1. rade uhradila žalovanému v 2. rade kúpnu cenu v celkovej výške 25.280 Eur, pričom časť vyplatila ako zálohu v hotovosti 6.5.2009 vo výške 1.660 Eur a časť vo výške 23.620 Eur vyplatila v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy dňa 20.5.2009. Predmetné nehnuteľnosti užívajú žalobkyňa a Q. I. neoprávnene bez právneho dôvodu. Menovaným nepatrí žiadna bytová náhrada, ich trvalý pobyt sa neviaže k predmetnému bytu, ani nemajú žiadne odvodené právo predmetný byt užívať. Žalovaná v 1. rade vyzvala žalobkyňu na vypratanie nehnuteľnosti podaním z 22.6.2009 v lehote do 30.6.2009, avšak táto byt v stanovenej lehote nevypratala. Žalovaná v 1. rade dňa 25.6.2009 požiadala Mestský úrad mestskej časti Košice - Nad Jazerom o zrušenie trvalého pobytu menovaných. Žalovaná v 1. rade opätovne vyzvala žalobkyňu a Q. I. o vypratanie nehnuteľností podaním z 10.11.2009, avšak menované do dnešného dňa predmetný byt nevypratali ani neuhradili žalovanej v 1. rade odplatu za užívanie nehnuteľnosti a poplatky spojené s užívaním predmetných nehnuteľností, čím sa na úkor žalovanej v 1. rade bezdôvodne obohacujú. Pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 15C/13/2009 je vedené súdne konanie o vypratanie nehnuteľnosti a vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorej účastníkmi sú H. H., Q. I., Q. I.. Žalovaná v 1. rade žiada žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobkyňa nemôže osvedčiť naliehavý právny záujem, ktorej skutočnosť je pri rozhodovaní o určovacích žalobách základnou a prioritnou procesnoprávnou podmienkou. Žaloba, ktorá prípadne zo strany žalobkyne v
danom konkrétnom prípade mala byť podaná, mala byť žalobou o určenie neplatnosti dražby, ktorej lehota je presne stanovená zákonom o dobrovoľných dražbách a táto je dvojmesačná. Uplynutím tejto lehoty právo na podanie takejto žaloby zaniká. Žaloba o vypratanie je žalobou o plnenie a každá žaloba o plnenie má prednosť pred určovacími žalobami. V konaní o vypratanie bola vyriešená otázka vlastníckeho práva v prospech žalovanej v 1. rade, t. j. platnosti a právnej účinnosti kúpnej zmluvy a rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva, z čoho je nesporné, že žalovaná v 1. rade je výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností a nadobudla nehnuteľnosti do svojho vlastníctva dobromyseľne. Žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva medzi ňou a žalovanými v 2. a 3. rade Okresný súd Košice II rozsudkom sp. zn. 31C/49/2009 zo dňa 10.6.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice sp. zn. 4Co/272/2010 zo dňa 22.11.2011 žalobu v celom rozsahu zamietol. Krajský súd vyhodnotil ako nedôveryhodné vyjadrenie žalobkyne, že táto uzavrela predmetnú zmluvu o prevode vlastníckych práv k bytu omylom vychádzajúc zo skutočnosti, že ide o zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, pretože predložená zmluva o prevode vlastníckych práv k bytu je jasná, určitá a zrozumiteľná, obsahuje označenie zmluvných strán, kde ako predávajúci je v záhlaví uvedená žalobkyňa a je jasne vymedzený predmet prevodu vlastníctva. Z uvedeného je podľa žalovanej v 1. rade zrejmé, že v danom prípade sa žalobkyňa s poukazom na sled udalostí a listinné dôkazy ako aj výsluchy účastníkov a svedkov relatívnej neplatnosti právneho úkonu nemohla dovolať. Žalovaná v 1. rade má za to, že v predmetnej veci sa jedná o prekážku res iudicata, ktorá nastáva vtedy, ak sa má v inom konaní prejednávať tá istá vec, t. j. ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, čo sa týka toho istého predmetu konania a tých istých osôb, pritom nie je významné, či majú rovnaké osoby v podobnom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, t. j. vyplýva z rovnakého skutku. Konanie sa týka tých istých osôb, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Zároveň žalovaná v 1. rade poukázala na ust. § 159 a 103 O.s.p.
Žalovaný v 2. rade sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu taktiež vyjadril k žalobnému návrhu písomným podaním doručením súdu 20.3.2013 a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a zaviazať žalobkyňu k náhrade trov konania z dôvodu, že žalobkyňa sa domáha určenia neplatnosti leasingovej zmluvy č. LZ/100/2007 z 13.11.2007 uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným v 3. rade. K uzatvoreniu predmetnej leasingovej zmluvy došlo so žalovaným v 2. rade, preto je potrebné žalobu v tejto časti zamietnuť. Ak by aj súd posudzoval platnosť predmetnej leasingovej zmluvy, je potrebné uviesť nasledovné: tvrdenie žalobkyne, že sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. nie je pravdivé. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 31C/49/2009, žalobkyňa si podľa jej vlastnej výpovede chcela požičať na vyplatenie odstupného na kúpu obchodu. Podľa ust. § 3 pôvodného zákona č. 258/2001 Z.z. je spotrebiteľ fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebný úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Ak by aj súd vyhodnocoval uvedené situácie ako spotrebiteľský úver, je potrebné uviesť nasledovné: Vzhľadom na dátum uzavretia leasingovej zmluvy dňa 13.11.2007 nebolo možné použiť koherentné ustanovenia limitujúce výšku odplaty pri spotrebiteľských úveroch v zmysle ust. § 3 ods. 10 a 11 zákona č. 258/2001 Z.z. v zmysle vykonávacieho nariadenia vlády č. 238/2008 Z. z. a v zmysle § 53 ods. 6 OZ účinných až od 1.1.2008. Povedané inými slovami, v danej dobe neexistovalo žiadne obmedzenie ohľadom výšky úrokov za poskytnuté peňažné plnenie. Napriek tomu, že v čase uzavretia napadnutej zmluvy o pôžičke ešte neboli zverejnené priemerné hodnoty RPMN a neboli určené max. stropy RPMN, je možné pre porovnanie vychádzať z prvých zverejnených hodnôt za obdobie prvého štvrťroku 2008, kedy priemerná RPMN ku dňu 31.3.2008 by pre takýto zmluvný typ (zmluva na sumu 600.000 Sk) s dobou splatnosti presahujúcou 1 rok a nepresahujúcou 5 rokov predstavovala 26,52%, čiže max. strop RPMN by pri takomto spotrebiteľskom úvere predstavoval v súlade s ust. § 3 ods. 10 a 11 zákona č. 258/2001 Z.z. 53,04%. V prípade predmetnej leasingovej zmluvy bola výška RPMN 35,94%, čo je omnoho menej, ako následne umožňoval platný právny predpis, konkrétne nariadenie vlády č. 238/2008 Z.z.. A teda odplata dohodnutá v leasingovej zmluve v žiadnom prípade nemôže byť posúdená ako neprimeraná či v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko bola dohodnutá v súlade s platným právom. Čo sa týka zmluvných pokút dojednaných v predmetnej zmluve o leasingu, zmluvná pokuta je iba zabezpečovacím prostriedkom práva. Ide o samostatný zmluvný záväzok, ktorého platnosť nemá vplyv na primárny záväzok - zmluvu o leasingu. Ak by aj súd považoval dohodnuté zmluvné pokuty za neplatné, nemôže to mať za následok neplatnosť leasingovej zmluvy. Môže ísť maximálne o neplatnosť časti tejto zmluvy ohľadne dojednaných
zmluvných pokút. Ďalej žalovaný v 2. rade poukázal na rozhodovaciu prax súdov v Slovenskej republike, v zmysle ktorej nie je možné zbavovať sa žalobou o neplatnosť právneho úkonu zodpovednosti za vlastné nezodpovedné konanie. Takýto právny názor vyslovil v identickej právnej veci Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 11Co/150/2007, v ktorom konštatoval: „ide o štandardné zmluvy, ktoré mal žalobca možnosť si preštudovať a slobodne sa rozhodnúť, či podmienky v nich uvedené bude akceptovať a zmluvy podpíše alebo nie. Stotožnil sa s názorom žalovanej, že nie je možné zbavovať sa žalobou podanou na súd na vyslovenie neplatnosti zmlúv zodpovednosti za vlastné (slobodné a vážne) konanie (bez nátlaku a tiesne) a ani súd nemôže v tomto konaní sanovať a reparovať predchádzajúce rozhodnutie účastníka zmluvy, ktorý si svoj právny úkon dodatočne premyslel a rozmyslel.“ V zmysle citovaného rozhodnutia má žalovaný v 2. rade za to, že napadnutý právny úkon - zmluva o uzavretí leasingu bola uzavretá slobodne bez nátlaku a tiesne, neodporujúc zákonu ani dobrým mravom. Žalobkyňa sa nemôže v dôsledku svojho nezodpovedného správania sa, zbavovať zodpovednosti a povinnosti z platne uzatvoreného právneho úkonu. V súvislosti s vyššie uvedením je potrebné brať na zreteľ stabilnú judikatúru súdov, v zmysle ktorej sa má pri posudzovaní platnosti zmluvy predovšetkým aplikovať zásada „favor contractus“ , t. j. zmluva sa má považovať za platnú, pokiaľ to je čo i len trochu možné. Táto cesta je bližšia princípom právnej istoty a predvídateľnosti. V zmysle uvedenej zásady právne úkony treba vykladať tak, aby čo najviac zodpovedali úmyslu strán a tiež tak, aby bola, pokiaľ je to možné, zachovaná ich platnosť. Ak je tu možnosť dvoch výkladov, z ktorých jeden ponecháva právny úkon aspoň po určitú dobu v platnosti a druhý ho úplne zneplatňuje, potom prednosť má ten výklad, ktorý podporuje aspoň čiastočnú platnosť. Zo samotného účelu zákona v súlade s ust. § 41 OZ vyplýva, že v prípadoch, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť. Právny úkon môže byť neplatný v celom rozsahu, ak dôvodom neplatnosti je podstatná náležitosť, pričom treba prihliadať aj na vôľu účastníkov. Obdobný záver vyplýva aj z nálezu ÚS SR sp. zn. 242/07 zo dňa 3.7.2008, podľa ktorého „Ďalším základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Nie je teda ústavne komfortné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z článku I Ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosti zmluvy nezakladajúcim.“ Naviac žalobkyňa žiadnym spôsobom neodôvodňuje, v čom vidí naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti leasingovej zmluvy s poukazom na ust. § 80 písm. c) O.s.p. Žalovaný v 2. rade neeviduje voči žalobkyni žiadne nedoplatky, ani od nej nepožaduje žiadnu úhradu dlžnej sumy. Prípadný výrok o neplatnosti leasingovej zmluvy by teda podľa názoru žalovaného v 2. rade bol rýdzo akademickej povahy na strane žalobkyne a naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti neexistuje. Čo sa týka tvrdenia o tom, že žalobkyňa neprevzala od žalovaného sumu 600.000 Sk, ide o nepravdivý výmysel zo strany žalobkyne. K úhrade uvedenej sumy reálne došlo, o čom svedčí príjmový pokladničný doklad podpísaný žalobkyňou. To, že z uvedenej sumy žalobkyňa následne po jej úhrade uhradila svoj dlh voči žalovanému v 3. rade je úplne iná skutočnosť, ktorá však nie je podstatná pre posudzovanie platnosti uzavretej zmluvy o leasingu. Pokiaľ ide o určenie vlastníckeho práva k bytu, k tomu žalovaný v 2. rade uviedol, že žalobkyňa s ním uzavrela zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu a táto zmluva spĺňa všetky náležitosti právneho úkonu vyžadované Občianskym zákonníkom a zákonom č. 182/1993 Zb. Bola podpísaná slobodne, vážne, bez nátlaku. Tvrdenie, že nevedela, čo podpisovala, že nebolo jej vôľou previesť byt do vlastníctva žalovaného v 2. rade je jej účelovým tvrdením, ako už poukázal v rámci svojho odôvodnenia aj Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 31C/49/2009. Tvrdenia žalobkyne o tom, že nedostala úhradu kúpnej ceny už žalovaný v 2. rade objasnil vyššie. Naviac táto okolnosť by mohla maximálne zakladať právo žalobkyne na odstúpenie od kúpnej zmluvy, nie však neplatnosť samotnej kúpnej zmluvy. K odstúpeniu od kúpnej zmluvy však nepochybne nedošlo. Kúpna cena bola žalobkyni uhradená v celej výške. V tej súvislosti žalovaný v 2. rade podotýka, že nákupná cena sa zhruba rovnala reálnej trhovej cene za takú nehnuteľnosť v danom čase, čomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že predmetný byt žalovaný v 2. rade následne odpredal žalovanej v 1. rade za sumu 25.280 Eur, čo je síce vyššia suma, za akú byt odkúpil, ale iba o cca 5.300 Eur, pričom v okamihu kúpy v roku 2007 do okamihu predaja v roku 2009 došlo k výraznému nárastu cien nehnuteľností. Neopodstatnené a zavádzajúce sú aj tvrdenia žalobkyňa o údajnom obchádzaní zákona, nakoľko sa malo jednať o zabezpečovací prevod práva, nie o kúpnu zmluvu. Žalovaný v 2. rade v tej súvislosti opätovne poukazuje na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 31C/49/2009. Je absolútne z obsahu kúpnej zmluvy zrejmé, že sa jedná o kúpnu zmluvu a nie o zabezpečovací prevod práva. Naviac, ak by žalovaný v 2. rade chcel uzavrieť zabezpečovací prevod práva k bytu, nič mu v tom z hľadiska platného právneho poriadku v
čase podpisu kúpnej zmluvy nebránilo. Nakoľko uzavretá kúpna zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade je platná, nemôže byť neplatnou ani následná kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným v 2. rade a žalovanou v 1. rade.
K žalobnému návrhu sa taktiež vyjadril žalovaný v 3. rade a to podaním doručením súdu dňa 28.2.2013, v ktorom žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal v prvom rade pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 3. rade, nakoľko ako žalobkyňa uviedla, uzavrela so žalovaným v 3. rade zmluvu o pôžičke č. ZP8800070014 dňa 10.4.2007, ktorej predmetom bola pôžička vo výške 195.000 Sk a tiež zmluvu o pôžičke ZP8800070048 dňa 15.8.2007 o pôžičke vo výške 70.000 Sk. Tieto pohľadávky zo zmlúv o pôžičke boli zabezpečené zabezpečovacím prevodom práva k nehnuteľnosti na Q. Č.. XXXXX J.. Ú.. S., pričom vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bol správou katastra povolený dňa 30.4.2007. Nakoľko boli všetky záväzky žalobkyne so zmluvou o pôžičke uhradené, žalovaný v 3. rade podal na príslušnej správe katastra dňa 13.11.2007 návrh na zrušenie vkladu dočasného prevodu vlastníckeho práva, na základe ktorej sa zrušil zabezpečovací prevod vlastníckeho práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne. Zároveň žalovaný v 3. rade vystavil 13.11.2007 žalobkyni potvrdenie o úhrade - kvitancia titulom vysporiadania všetkých záväzkov žalobkyne voči žalovanému v 3. rade zo zmlúv o pôžičke. Čiže ku dňu 13.11.2007 boli medzi žalobkyňou a žalovaným v 3. rade ukončené všetky zmluvné vzťahy a vyporiadané všetky vzájomné záväzky a pohľadávky titulom zmlúv o pôžičke a súvisiacich akcesorických vzťahov. Žalovaný v 3. rade postupoval v celom opísanom procese v súlade so zákonom na základe dohody medzi ním a žalobkyňou. Nakoľko predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá bola odo dňa 13.11.2007 dotknutá ďalšími právnymi zmenami, ktoré nemajú žiadnu právnu spojitosť so žalovaným v 3. rade a nijako nesúvisia s uvedenými ukončenými právnymi vzťahmi medzi žalobkyňou a žalovaným v 3. rade, žalovaný v 3. rade nie je v tomto konaní pasívne legitimovaný. Žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti zmlúv uzavretých medzi ňou a žalovaným v 3. rade, nakoľko takéto určenie nie je nijako spôsobilé privodiť zmenu právneho postavenia žalobkyne, t. j. navrátenie jej vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorého určenia sa návrhom domáha. Ďalej žalovaný v 3. rade uviedol, že po 13.11.2007 došlo k ďalším právnym zmenám týkajúcim sa predmetných nehnuteľností a to na základe kúpnej zmluvy k nehnuteľnosti uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade a následne na základe kúpnej zmluvy medzi žalovaným v 2. rade a žalovanou v 1. rade. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 31C/49/2009 zo dňa 10.6.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Co/272/2012 z 22.9.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 11.11.2012 a ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil. Žaloba bola zamietnutá z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu o určení. V rozsudku tiež bolo konštatované, že žalobkyňa nijako nepreukázala existenciu finančnej tiesne, príp. omyl pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti medzi ňou a žalovaným v 2. rade, čiže otázku platnosti kúpnej zmluvy, ktorú žalobkyňa svojím návrhom napadá, súd vyriešil v uvedenom konaní a ide o res iudicata, pričom súd je uvedeným rozsudkom viazaný aj v tomto konaní.
Žalobkyňa sa vyjadrila k vyjadreniu žalovanej v 1. rade písomne podaním doručením súdu 7.3.2013 tak, že sa nejedná o rovnakú vec a o rovnaký predmet plnenia ako bol v konaní pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 31C/49/2009 nakoľko v tamtom konaní sa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckych práv k bytu uzavretej medzi žalobkyňou a spoločnosťou MAXIMA FINANCE, s. r. o. a v tomto konaní sa domáha určenia vlastníckych práv k bytu č. 20 na Levočskej 1 v Košiciach. Naliehavý právny záujem je daný tým, že bez určenia vlastníckeho práva je ohrozené právo žalobkyne a jej postavenie sa stane neistým. Žalobkyňa sa písomným podaním doručeným súdu dňa 22.4.2013 vyjadrila k vyjadreniu žalovaného v 2. rade nasledovne: zmluva o prevode vlastníckych práv k bytu z 13.11.2007 a leasingová zmluva LZ100/2007 z 13.11.2007 sú v rozpore s dobrými mravmi, obchádzajú zákon a preto sú podľa § 39 OZ absolútne neplatné. V skutočnosti išlo o zabezpečovací prevod práva a následnú pôžičku. Vzťahy upravené medzi zmluvnými stranami majú jednoznačný charakter spotrebiteľského vzťahu. Nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má a teda platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti toto právo nikdy nenadobudol, teda ho nemohol ďalej ani platne previesť. Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení uvádza, že sa nejedná o spotrebiteľský vzťah, nakoľko žalobkyňa chcela ním poskytnuté finančné prostriedky použiť na kúpu obchodu. Žalovaný v 2. rade sám osvedčil tvrdenie žalobkyne, že zmluvou o prevode vlastníckych práv k predmetnému bytu nešlo o riadny prevod nehnuteľnosti podľa Občianskeho zákonníka. Leasingová zmluva je zmluva spotrebiteľská, o čom svedčia účastníci zmluvného vzťahu žalovaný: žalovaný v 2. rade ako dodávateľ služby a žalobkyňa ako spotrebiteľka - fyzická osoba na
strane druhej. K tvrdeniu žalovaného v 2. rade, že v dobe uzatvárania týchto zmlúv neexistovalo žiadne obmedzenie ohľadne výšky úrokov za poskytnuté peňažné plnenie, žalobkyňa uvádza, že súdy svojou judikatúrou ustálili, že aj na spotrebiteľské úvery uzatvorené pred 1.1.2008 sa vzťahujú ustanovenia o dobrých mravoch a že je síce daná voľnosť zmluvných vzťahov, to však neznamená svojvôľu. Napriek tomu, že úroky sú predmetom voľného zmluvného dojednania medzi účastníkmi zmluvného vzťahu, táto skutočnosť neznamená, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Táto dohoda musí byť v súlade s ust. § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Hoci pojem úver bol doplnený až novelou č. 568/2007 Z.z. účinnou od 1.1.2008, táto okolnosť neznamená, že sa na úvery poskytnuté pred týmto dňom nevzťahovala úprava obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z. účinným do 31.12.2007, ktorý v ust. § 2 písm. a) obsahoval len príkladný výpočet foriem spotrebiteľských úverov. Za spotrebiteľský úver sa tak mohla považovať akákoľvek forma úveru v ustanovení osobitne nevymenovaná. Žalovaný v 2. rade pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníckych práv k bytu a pri uzatváraní leasingovej zmluvy postupoval bez odbornej starostlivosti. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 250/2007 sa odbornou starostlivosťou rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti a podľa § 4 ods. 8 citovaného zákona predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využívanie omylu, lesti, vyhrážky, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. K tvrdeniu žalovaného v 2. rade, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem žalobkyňa uvádza, že spotrebiteľ, ktorý sa domáha určenia vlastníckeho práva má vždy naliehavý právny záujem na jeho určení z dôvodu zosúladenia evidovaného a právneho vzťahu v katastri nehnuteľností podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p. Najvyšší súd svojím rozhodnutím z 30.3.2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cdo/144/2010 potvrdil zásadu rímskeho práva, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného v 3. rade uviedla v ďalšom písomnom podaní doručenom súdu 22.4.2013 nasledovné: Zo zmluvy uzavretej so žalovaným v 3. rade ZP 8800070014 vyplýva, že za poskytnutú pôžičku 6.472,81 Eur mala žalobkyňa v lehote 7 mesiacov zaplatiť žalovanému v 3. rade 8.833,03 Eur, úrok z pôžičky činil 36% za 7 mesiacov, čo ročne predstavuje úrok vo výške 61,71%. Taktiež uzavrela so žalovaným v 3. rade zmluvu o pôžičke ZP 8800070048 na 2.323,57 Eur, ktorú mala splatiť v lehote 3 mesiacov v sume 2.851,89 Eur, čiže úrok z pôžičky činil 22% za dva mesiace, čo ročne predstavuje úrok vo výške 136,40%. Pôžičky poskytnuté žalobkyni žalovaným v 3. rade sú v absolútnom rozpore s ust. § 53 OZ a § 2 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa, tiež § 4 ods. 2 písm. a) a b) ods. 8, 10 a § 7 ods. 1 písm. a), b) ods. 3, ods. 4 a tiež ust. § 8 ods. 1 písm. c) a d) ods. 3 a 4. Žalobkyňa tvrdí, že finančné prostriedky vo výške 19.916,35 Eur jej nikdy vyplatené neboli, lebo tie za jej prítomnosti prevzala zamestnankyňa žalovaného v 3. rade, preto žalovaný v 3. rade je pasívne legitimovaný. Ďalším písomným podaním doručeným súdu 22.4.2013 žalobkyňa doplnila a opravila žalobný návrh keď uviedla, že žalobkyňa 27.4.2007 uzatvorila so žalovaným v 3. rade aj zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva č. PP8800070014, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľnosti zapísaný na LV č. 13205 a dňa 13.11.2007 podpísali dodatok č. 1 k zmluvám o pôžičke ZP8800070014 a ZP8800070048, predmetom ktorého bola zmena doby splatnosti oboch zmlúv o pôžičke a to do 10.12.2007. Obe tieto pôžičky žalobkyňa riadne splácala. Žalobkyňa mala záujem aj o ďalšiu pôžičku, preto uzatvorila 13.11.2007 so žalovaným v 2. rade priamo v jeho sídle zmluvu o prevode vlastníckych práv k bytu na sumu 19.916,35 Eur a tiež leasingovú zmluvu č. LZ100/2007, predmetom ktorej bolo v zmysle čl. I „umožnenie leasingovému nájomcovi - žalobkyni nerušené užívanie predmetu leasingu, ktorý je vlastníctvom leasingového prenajímateľa (žalovaného v 2. rade) s tým, že leasingovému nájomcovi (žalobkyni) vznikne po ukončení platnosti zmluvy a splnení všetkých touto zmluvou stanovených podmienok právo nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu leasingu. V skutočnosti však mala žalobkyňa záujem o pôžičku, nie o špekulatívny prevod jej nehnuteľnosti na žalovaného v 2. rade, ktorú mal ten následne prenajímať. Z leasingovej zmluvy čl. V je zrejmé, že v skutočnosti išlo o zmluvu o pôžičke resp. o úverovú zmluvu, o čom svedčí presne rozpísaný splátkový kalendár. Z neho je zrejmé, že predmetom zmluvy o pôžičke, resp. o úvere mala byť poskytnutá finančná hotovosť vo výške 19.916,35 Eur a že žalobkyňa v deň poskytnutia pôžičky, resp. úveru (uzavretia leasingovej zmluvy) uhradila žalovanému v 2. rade akontáciu vo výške 598,83 Eur. a že žalobkyňa sa mala opäť stať vlastníčkou svojich nehnuteľností bytu až po zaplatení sumy 25.891,27 Eur v pravidelných mesačných splátkach po 497,91 Eur po dobu 11 mesiacov a posledná splátka mala činiť cca 20.414,26 Eur. Obe zmluvy, zmluva o prevode vlastníckych práv k bytu z 13.11.2007 a leasingová zmluva z toho istého dňa sú
v rozpore s dobrými mravmi, obchádzajú zákon, preto sú neplatné. V skutočnosti nešlo o riadny prevod nehnuteľnosti, ale o zabezpečovací prevod práva a o následnú pôžičku pre žalobkyňu. Išlo o simulovaný právny úkon a tento vzťah má charakter spotrebiteľského vzťahu. Ďalej žalobkyňa citovala z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/11/2010 zo 16.3.2011: „V zmluvách o úvere je použitá forma zabezpečenia úveru zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k dlžníkovej nehnuteľnosti s doložkou, že v prípade, ak úver nebude dlžníkom do určitého dňa vrátený, nadobudne veriteľ úplné vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Je potrebné uviesť, že dojednanie prevodu ako obligačného zabezpečovacieho inštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a nie funkciu uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným svojím účelom a obsahom, podľa názoru odvolacieho súdu obchádza zákon a je teda v zmysle § 39 OZ neplatné. Napokon aj najvyšší súd poukazuje na to, že obchádzanie zákona spočíva i vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis predstavuje postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby nedosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci.“ Tiež poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/144/2010 z 20.3.2011, kde sa okrem iného uvádza: „Najvyšší súd SR potvrdil, že účastníci len predstierali uzavretie kúpnej zmluvy, pretože v skutočnosti mali vôľu zabezpečiť pohľadávku vlastníka záložne zo zmluvy o pôžičke a to formou prepadného zálohu, ktorý zákon nepripúšťa. Kúpna zmluva je preto absolútne neplatná podľa § 37 OZ, keďže ide o úkon, ktorý nebol urobený vážne a zastieral úkon, ktorý je v rozpore s § 39 OZ. Z toho dôvodu ani noví (v poradí 2.) nadobúdatelia nemohli platne nadobudnúť nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, keďže im chýba platný titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Na tomto závere nič nemení ani dobromyseľnosť nadobúdateľov - kupujúcich.“ Ďalej poukázala na rozhodnutie Okresného súdu Dunajská streda z 20.9.2011 sp. zn. 5C/424/2007, kde sa uvádza: „Súčasťou zmluvy o zabezpečovacom prevode práva bola dohoda o prepadnutí veci do vlastníctva veriteľa ešte pred splatnosťou pôžičky. Súd judikoval, že takáto prepadná klauzula popiera oprávnený záujem dlžníka na čo najlepšie speňaženie veci, čo je zjavne v rozpore s dobrými mravmi. Súd ďalej uviedol, že dojednanie o spôsobe uspokojenia pohľadávky tým, že si veriteľ ponechá predmet zabezpečenia treba považovať za odporujúce účelu ust. § 553 OZ a takéto ust. je tiež v rozpore s dobrými mravmi. V dôsledku toho súd určil, že zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva je od počiatku absolútne neplatná s poukazom na § 39 OZ. Súd doplnil, že aplikačná prax ukázala, že strohá úprava zabezpečovacieho prevodu práva zvádzala veriteľov k neprimeraným postupom, pričom išlo najmä o výkon prepadnej klauzuly za súčasného nepomeru úveru a hodnoty predmetu zabezpečenia. Keďže nebanková spoločnosť získala vlastnícke právo v rozpore s dobrými mravmi, súd rozhodol, že pre prípad vrátenia istiny pôžičky je súčasná pohľadávka veriteľa aj úroky z omeškania neprimeraná a preto výkon práva na úroky z omeškania je v rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu neplatenia zmluvy o prevode vlastníckeho práva súd určil za neplatné aj následné prevodné zmluvy, ktorých predmetom bol prevod vlastníctva bytu spotrebiteľa.“ Taktiež poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo 14.9.2010 sp.zn. 16Cob/208/2009, kde súd okrem iného konštatoval: „Tzv. prepadní klauzula, podľa ktorej sa nebanková spoločnosť mala stať definitívnym vlastníkom obydlia spotrebiteľa je v rozpore s dobrými mravmi. V rozpore s dobrými mravmi je okrem početných ďalších aj ustanovenie zmluvy, podľa ktorého mal spotrebiteľ po dobu 12 mesiacov splácať dohodnuté príslušenstvo pohľadávky (úroky) a posledná 13. splátka mala predstavovať samotnú výšku úveru (istinu). Vysloveniu neplatnosti nemorálnej zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a určeniu vlastníckeho práva nebráni skutočnosť, že spotrebiteľ úver nebankovej spoločnosti doposiaľ nevrátil.“ Z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne z 21.12.2010 sp. zn. 8Cob/60/2010 citoval: „Nebanková spoločnosť predložila spotrebiteľovi zmluvu o spotrebiteľskom úvere s úrokom 60% ročne (v bankách sa v rozhodnom čase pohyboval v priemere okolo 12,5%) a dojednala zmluvu o zabezpečovacom prevode práva s prepadnou klauzulou, podľa ktorej pri porušení povinnosti sa mala nebanková spoločnosť stať definitívnym vlastníkom obydlia spotrebiteľky bez povinnosti vrátiť rozdiel medzi dlhom spotrebiteľky a hodnotou jej obydlia (medzi hodnotou nehnuteľnosti spotrebiteľky a pohľadávkou veriteľa bol hrubý nepomer). Nebanková spoločnosť následne nehnuteľnosť predala novým nadobúdateľom. Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým určil neplatnosť úverovej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a určil vlastnícke právo v prospech pôvodnej vlastníčky - spotrebiteľky. Okresný súd rozhodol, že zabezpečovací prevod má výhradne zabezpečovaciu funkciu a noví nadobúdatelia nemohli riadne nadobudnúť vlastnícke právo, keďže nebanková spoločnosť ako predávajúci nebola vlastníkom v čase uzavretia kúpnej zmluvy.“ Žalobkyňa tiež poukázala na smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Žalobkyňa navyše na pojednávaní uviedla, že uzavretá kúpna zmluva a leasingová zmluva predstavujú zastretý právny úkon, ktorým malo dôjsť k zabezpečovaciemu prevodu práva, pretože ak by došlo ku kúpnej zmluve, tak by si žalovaný v 2. rade nehnuteľnosť nechal, ale on naopak okamžite uzavrel so žalobkyňou leasingovú zmluvu.
Žalovaná v 1. rade prostredníctvom svojej právnej zástupkyne sa písomne vyjadrila k vyjadreniam ostatných účastníkov podaním doručením súdu 29.4.2013 tak, že sa pripája k vyjadreniam žalovaných v 2. a 3. rade a namieta vecnú legitimáciu žalovanej v 1. rade z dôvodu, že nie je nositeľkou žiadnej povinnosti a z konania pre ňu nemôže vyplývať žiadna povinnosť, resp. nijako sa nemôže zmeniť jej právne postavenie. Má za to, že absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy nemôže mať vplyv na postavenie tretích osôb. Vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, ak svoje vlastnícke právo nadobudli v dobrej viere - aj keď skôr uzavretá kúpna zmluva bola absolútne neplatná - požíva ochranu v súlade s čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich z demokratického právneho článku v zmysle čl. 1 Ústavy. Osobe, ktorá vykonala určitý právny úkon s dôverou v určitý druhou stranou prezentovaný skutkový stav a navyše potvrdený údajmi verejnej štátom vedenej evidencie, musí byť v materiálnom právnom štáte poskytovaná ochrana. Neopatrnosť a rizikové správanie žalobkyne by nemalo byť na ťarchu a nad záujem tretej osoby - žalovanej v 1. rade, ktorá vlastníctvo riadne nadobudla na základe riadnej kúpnej zmluvy a v celkom nesporne dobrej viere. Byt kupovala na bývanie, na zabezpečenie svojej existencie pre seba a svoje choré dieťa. Nemala pochybnosti o tom, že nehnuteľnosti predáva oprávnený vlastník. Žalovaná v 1. rade nebola účastníkom právnych vzťahov, ktoré súviseli s uzatvorením kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade a súdny spor ničím nevyvolala ani nezavinila. Svoje stanovisko ešte doplnila podaním doručením súdu dňa 28.5.2013 tak, že judikatúra, na ktorú poukazuje žalobkyňa je prekonaná, poukázala na nález Ústavného súdu Českej republiky II.ÚS 165/2011 z 11.5.2011, v ktorom ústavný súd jednoznačne zastáva názor, že absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy nemôže mať vplyv na postavenie tretích osôb, ak svoje vlastnícke práva nadobudli v dobrej viere. Opačná interpretácia by narušila celý koncept právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv, kde dobrá viera vystupuje ako korektív, všeobecne platný pre občianske právo. Obdobný právny názor je typický aj pre ďalšie vyspelé demokratické krajiny.
Na pojednávaní 4.6.2013 právny zástupca žalovaného v 2. rade svoje vyjadrenie doplnil tak, že medzi ním a žalobkyňou ide o synalagmatický právny vzťah, teda má za to, že ak by malo byť vyslovené, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností, súčasťou výroku by mala byť povinnosť žalobkyne vrátiť späť žalovaným v 2. rade zaplatenú sumu a keďže takýto výrok súčasťou petitu nie je, nemôže existovať naliehavý právny záujem na takom určení. K skutočnosti, že po odkúpení predmetnej nehnuteľnosti od žalobkyne hneď uzavrel s ňou leasingovú zmluvu uviedol, že vlastník môže so svojím vlastníctvom vykonať čokoľvek a žalobkyňa zneužíva to, že tvrdila žalovanému, že nemá kde bývať a že chce ostať v predmetnom byte, preto s ňou bola uzavretá leasingová zmluva. Takýto postup nie je neobvyklý, napr. pri motorových vozidlách sa bežne uskutočňuje tým spôsobom, že majiteľ vozidla predá vozidlo leasingovej spoločnosti a naspäť ho potom spláca a nadobudne vlastníctvo až po splatení leasingových splátok.
Dňa 4.6.2013 ešte pred otvorením pojednávania žalobkyňa doručila súdu podanie označené ako oprava žalobného návrhu, ktoré svojím obsahom mal byť späťvzatím návrhu v časti o určenie neplatnosti zmlúv.
Podľa ust. § 96 ods. 1 až 3 O.s.p. navrhovateľ môže vziať počas konania späť návrh na jeho začatie a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. Súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní. Nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. V takomto prípade súd rozhodne o zastavení konania do 30 dní od späťvzatia návrhu.
Nakoľko žalobkyňa zobrala návrh na začatie konania o určenie neplatnosti zmlúv späť pred prvým pojednávaním, súd v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením konania o určenie neplatnosti zmlúv zastavil.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov a zistil tento skutkový stav:
Dňa 10.4.2007 uzatvorila žalobkyňa so žalovaným v 3. rade Zmluvu o pôžičke č. ZP/8800070014, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov žalovaného v 3. rade pre žalobkyňu vo výške 6.472,81 Eur, pričom ročný úrok predstavoval 39% a RPMN bola stanovená na 46,69 %. Ako vyplýva z článku 3 Zmluvy žalovaný v 3. rade poskytol dohodnutú pôžičku po zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam zapísaným v k. ú. Jazero vedeným Správou katastra mesta Košice na Q. Č.. XXXXX O. D. Č.. XX R. X. N. D. A., I. Č. XXXX R. Q. X C. J. so spoluvlastníckymi podielmi na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 93/10000 v prospech žalovaného v 3. rade. Žalobkyňa dňa 15.8.2007 uzatvorila so žalovaným v 3. rade ďalšiu zmluvu o pôžičke č. ZP/8800070078 predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov žalovaného v 3. rade pre žalobkyňu vo výške 2.323,57 Eur, pričom ročný úrok predstavoval 33,6 % a RPMN bola stanovená na 39,19%. Ako vyplýva z článku 3 Zmluvy žalovaný v 3. rade poskytol dohodnutú pôžičku po zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam zapísaným v k. ú. Jazero vedeným na Q. Č.. XXXXX O. D. Č.. XX R. X. N. D. A., I. Č.Í. XXXX na Q. X C. J. so spoluvlastníckymi podielmi na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 93/10000. Medzi žalovaným v 3. rade ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom bola dňa 27.4.2007 uzavretá zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva č. PP/880070014 na zabezpečenie splnenia záväzku, ktorý vznikol žalobkyni na základe zmluvy pôžičky č. ZP8800070014 zo dňa 10.4.2007 na dobu určitú do 10.4.2012 vo výške 150.000 Sk, zabezpečovacím prevodom práva k predmetným nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka zapísaných na Q. Č.. XXXXX J.. Ú.. S.. Vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bol správou katastra povolený dňa 30.4.2007. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. 13205 vyhotoveného Správou katastra mesta Košice 2.5.2007 bol (dočasným) vlastníkom bytu č. 20 na 4. posch. v obytnom dome Levočská 1 so s. č. 1373 na parcele 4092 žalovaný v 3. rade. Podľa potvrdenia o ukončení zmluvy o pôžičke č. ZP8800070014 a ZP 8800070048 vystaveného spoločnosťou EX CREDIT, a. s., dňa 13.11.2007 žalobkyňa uhradila dlh voči žalovanému v 3. rade splatením istiny a príslušenstva vyplývajúcich z uvedených zmlúv. Potvrdenie je opatrené podpisom oboch účastníkov. Taktiež boli spoločnosťou EX CREDIT, a. s. vystavené príjmové pokladničné doklady z 13.11.2007 o prijatí súm 18.319 Sk, 5.684 Sk, 22.704 Sk, 8.263 Sk, 68.849 a 189.182 Sk od žalobkyne. Žalovaný v 3. rade podal na Katastrálny úrad v Košiciach Správa katastra v Košiciach dňa 13.11.2007 návrh na zrušenie vkladu dočasného prevodu vlastníckeho práva na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva č. PP/8800070014, ktorý vklad bol povolený 30.4.2007 vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa riadne vyrovnala svoju pozdĺžnosť voči nemu. Dňa 13.11.2007 uzatvorila žalobkyňa so žalovaným v 2. rade zmluvu o prevode vlastníckych práv k bytu č. 20 vrátane jeho súčastí a príslušenstva na 4. poschodí bytového domu s. č. 1373 na Levočskej 1 v Košiciach zapísaným na Q. Č.. XXXXX, J..Ú.. S., za kúpnu cenu 600.000 Sk, ktorá mala byť vyplatená pri podpise zmluvy. Vklad predmetnej zmluvy do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 14.11.2007. Podľa výdavkového pokladničného dokladu vystaveného spoločnosťou MAXIMA FINANCE, s. r. o., dňa 13.11.2007, žalobkyni bolo vyplatených 600.000 Sk, na doklade je aj podpis príjemcu. Dňa 13.11.2007 uzatvorila žalobkyňa so žalovaným v 2. rade leasingovú zmluvu č. LZ/100/2007, predmetom ktorej bolo umožnenie leasingovému nájomcovi, teda žalobkyni nerušené užívanie predmetu leasingu, ktorý je vlastníctvom leasingového prenajímateľa - žalovaného v 2. rade s tým, že po splnení všetkých podmienok vznikne žalobkyni právo nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu leasingu. Bolo dojednaných 12 mesačných splátok so splatnosťou vždy k 13. dňu bežného kalendárneho mesiaca počnúc 13.12.2007, z toho 11 vo výške 497,91 Eur a posledná splátka vo výške 20.414,26 Eur. Bol dojednaný mesačný leasingový úrok 2,5% z hodnoty nesplateného leasingu, RPMN 35,94%. V zmluve tiež bola dojednaná zmluvná pokuta pre prípad omeškania leasingového nájomcu so splátkami vo výške 1% z celej neplatenej leasingovej ceny z predmetu leasingu za každý deň omeškania s okamžitou splatnosťou. Podľa leasingovej zmluvy v prípade nesplatenia leasingovej ceny leasingový prenajímateľ ostáva trvalým a výlučným vlastníkom predmetu leasingu. Pre prípad, že leasingový nájomca byt nevyprace, bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 66,39 Eur denne za každý začatý deň nevysťahovania sa. Právny vzťah účastníkov sa podľa zmluvy mal riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka. Podľa čiastočného výpisu z listu vlastníctva č. 13205 vyhotoveného cez katastrálny portál 23.3.2009 bol vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti žalovaný v 2. rade. Kúpnou zmluvou zo dňa 20.5.2009 žalovaný v 2. rade previedol byt č. 20 na Levočskej 1 v Košiciach na H. H. za kúpnu cenu sumu 25.280 Eur. Vklad do katastra bol povolený 8.6.2009. Zo spisu Okresného súdu Košice II sp.zn. 31C/49/2009 súd zistil, že bolo vedené konanie vo veci žalobkyne proti žalovaným MAXIMA FINANCE, s. r. o. a EX CREDIT, a.s. za účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovaných H. H. o neplatnosť zmluvy o prevode vlastníckych práv k predmetnému bytu.
Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 10.6.2010 sp.zn. 31C/49/2009-163 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.9.2011 sp.zn. 4Co/272/2010-212 žalobu zamietol. V uvedených rozsudkoch súdy konštatovali, že naliehavý právny záujem je daný vtedy, keď je vyhovenie takejto žaloby spôsobilé privodiť zmenu právneho postavenia žalobcu. U žaloby o určenie neplatnosti zmluvy podanej žalobkyňou, ktorá privodila zmenu vo vlastníckom práve k jej predmetu by bol daný naliehavý právny záujem na jej určení, ak by vyhovenie takejto žaloby privodilo obnovu jej vlastníckeho práva. Žaloba bola podaná dňa 20.3.2009, teda za účinnosti novely ust. § 34 ods. 2 zákona č. 384/2008 Z.z. účinnej od 15.10.2008. V zmysle novely, ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo o neplatnosti dobrovoľnej dražby, správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou, to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou, ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka. Touto novelou zároveň došlo k novelizácii ust. § 159a O.s.p., ktorým bolo ustanovené, že výrok právoplatného rozsudku o neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladá s nehnuteľnosťou, je záväzný aj pre osobu, ktorá nadobudla vecné právo k nehnuteľnosti v čase, kedy v katastri nehnuteľností bola vykonaná poznámka o tomto súdnom konaní. Rozhodnutie súdu v tomto konaní o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu č. 20 na 4. posch. na Levočskej 1 v Košiciach uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade, t. j. MAXIMA FINANCE, s. r. o., by súčasná vlastníčka bytu - vedľajšia účastníčka konania H. H. nebola viazaná a toto rozhodnutie by pre ňu nebolo záväzné v súlade s novelizovaným ust. § 34 ods. 2 katastrálneho zákona. Z tohto dôvodu nie je možné, aby správa katastra vyznačila stav pred právnym úkonom, ktorého neplatnosti sa žalobkyňa domáha, z čoho vyplýva, že nemá na takejto určovacej žalobe naliehavý právny záujem. Ak by žalobkyňa chcela dosiahnuť spätný zápis vlastníctva nehnuteľností, bolo by potrebné podať žalobu na začatie iného konania, v ktorom by súd otázku neplatnosti predmetnej zmluvy, ktorá je predmetom sporu v tomto konaní, riešil ako otázku predbežnú. Ďalej súd konštatoval, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k bytu uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade t. j. MAXIMA FINANCE, s. r. o. a žalobkyňa v konaní nepreukázala pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade, t. j. EX CREDIT, a. s.. Ako vyplýva z listinných dôkazov predložených žalovaným v 2. rade, žalobkyňa uhradila svoj záväzok voči nemu zo zmlúv o pôžičke uzavretých so žalovaným v 2. rade a žalovaný v 2. rade podal na Správu katastra v Košiciach návrh na zrušenie vkladu dočasného prevodu vlastníckeho práva k bytu na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva - povolenej pod číslom V3844/2007 dňa 30.4.2007 a uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade. Na základe uvedeného právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade ku dňu podania žaloby neexistoval. Z podania žalovaného v 1. rade zo dňa 15.6.2009 vyplýva, že podľa názoru žalovaného je návrh žalobkyne účelový, zavádzajúci, nezakladá sa na pravde. Žalovaný v 1. rade ani jeho pracovníci nikdy nevyvíjali na žalobkyňu psychický tlak za účelom získať byť do svojho vlastníctva. Žalobkyňa sama vyhľadala žalovaného v 1. rade. Kúpna cena bola stanovená dohodou zmluvných strán. Samotné pohnútky žalobkyne pri uzatváraní predmetnej zmluvy žalovaný neskúmal a žalobkyňa ho oslovila s návrhom na uzavretie zmluvy a tú žalovaný akceptoval. Zmluva je štandardná so všetkými náležitosťami v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. a neobsahuje nijaké neštandardné dojednania. Taktiež súd vyhodnotil ako nedôveryhodné vyjadrenie žalobkyne, že táto uzatvorila predmetnú zmluvu o prevode vlastníckych práv k bytu omylom vychádzajúc zo skutočnosti, že ide o zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, pretože predložená zmluva o prevode vlastníckych práv k bytu je jasná, určitá a zrozumiteľná, obsahuje označenie zmluvných strán, kde ako predávajúci je v záhlaví uvedená žalobkyňa a je jasne vymedzený predmet prevodu vlastníctva. Žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu finančnej tiesne pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníctva k bytu so žalovaným v 1. rade a zo zmlúv o pôžičkách, ktoré uzavrela žalobkyňa so žalovaným v 2. rade vyplýva, že tieto pôžičky poskytnuté žalovaným v 2. rade mala uhradiť v mesačných splátkach do termínov 20.8.2010 a do 10.4.2012, pričom zmluvu o prevode vlastníctva k bytu žalobkyňa uzavrela pred uplynutím termínu na plnenie pôžičiek dňa 13.11.2007. Žalobkyňa nevyužila zákonné právo v zmysle ust. § 49 OZ odstúpiť od zmluvy o prevode vlastníctva k bytu uzavretej so žalovaným v 1. rade (MAXIMA FINANCE s. r. o.) v prípade, že by túto uzatvorila v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, nepreukázala ani skutočnosť, že by zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu uzatvorila so žalovaným v 1. rade v omyle, resp, že žalovaný v 1. rade tento omyl vyvolal alebo o omyle žalobkyne musel vedieť. V rozsudku prvostupňového súdu súd uviedol, že žalobkyňa v konaní vypovedala, že bola vlastníčkou D. Č.. XX R. Q. X C. J.. Bola v zlej finančnej situácii, preto si zobrala pôžičku od spoločnosti EX CREDIT. Následne mala možnosť kúpiť si obchodík za odstupnú cenu 150.000 Sk, preto rozmýšľala, že si zoberie pôžičku od spoločnosti MAXIMA FINANCE, ktorá by za ňu vyrovnala dlh voči spoločnosti EX CREDIT a zvyšok by slúžil na zabezpečenie obchodu, teda mala by prácu a následne by vedela splácať pôžičku. Spočiatku po predložení dokladov jej spoločnosť MAXIMA FINANCE odmietla poskytnúť pôžičku, až
následne obdeň sa jej ozvali zo spoločnosti, že by mohla dostať sumu 600.000 Sk so splácaním po dobu 1 roka. Žalobkyňa sa teda spojila so zástupcom uvedenej spoločnosti s pánom K., ktorý išiel s ňou za notárkou a dal jej podpísať veľa papierov, ktoré ona nečítala a podpísala. Následne na otázku súdu žalobkyňa uviedla, že tieto čítala, avšak im nerozumela, nevedela, že predáva byt, myslela si, že zakladá byt. Následne pán Mati išiel s ňou do spoločnosti EX CREDIT, kde pracovníčka prevzala od neho sumu 547.000 Sk, pričom podľa vedomosti žalobkyne, táto dlžila nižšiu sumu. Bolo jej oznámené, že musí uhradiť, keďže prešla k podvodníkom úroky za dobu 5 rokov. Následne po uhradení tejto sumy priamo zástupcom spoločnosti MAXIMA FINANCE mala obdržať žalobkyňa sumu 53.000 Sk, z ktorej 1% bol poplatok za poskytnutie pôžičky a hneď musela uhradiť jednu splátku z pôžičky 15.000 Sk. Následne ešte platila poistenie 600 Sk. Žalobkyňa sa až neskôr dozvedela, že predala byt, keď jej prišlo oznámenie z katastra. Podľa jej názoru bola oklamaná. Myslela si, že zakladá byt, chce naspäť peniaze, ktoré sú mimo pôžičky od EX CREDITU. Žalobkyni vydali zo spoločnosti EX CREDIT potvrdenie, že zaplatila 313.000 Sk a pán Mati v skutočnosti zaplatil 547.000 Sk. Návrh na vklad zmluvy o prevode bytu išiel odniesť pán Mati bez žalobkyne s uvedením, že ju nepotrebuje. Následne prišiel za žalobkyňou pán K. I. nejakým pánom D. s tým, že chceli odkúpiť byt. Tento byt bol však predaný tretej osobe. V rozsudku súd ďalej uvádza zistenie, že uznesením ORPZ Úradu justičnej a kriminálnej polície z 19.1.2009 ČVS:ORP-2616/4-OJP-KE-2008 bola vec z podozrenia prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 trestného zákona, ku ktorému malo dôjsť tak, že neznámy páchateľ vystupujúci v mene spoločnosti EX CREDIT, a. s. Košice a spoločnosti MAXIMA FINANCE, s. r. o. Košice, v sídle EX CREDIT, a. s. Košice, podvodným konaním vylákal od oznamovateľky Q. I. z Košíc o poskytnutie pôžičky neoprávnené vyplatenie úrokov vo výške 233.999 SK a bez jej vedomia vykonal vklad do Katastra nehnuteľností v Košiciach v súvislosti s prevodom bytu č. 20 na Levočskej 1 v Košiciach v prospech spoločnosti MAXIMA FINANCE, s. r. o. Košice, čím jej spôsobil škodu vo výške 9.103 Eur odmietnutá. Okresná prokuratúra Košice II uznesením z 11.2.2009 zamietla sťažnosť oznamovateľky Q. I. proti uvedenému uzneseniu vyšetrovateľa ORPZ v Košiciach ako nedôvodnú. Konanie vedené Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 15C/13/2009 vo veci žalobkyne H. H. proti žalovaným Q. O. Q. I. o vypratanie predmetného bytu doposiaľ nie je právoplatne skončené. Podľa prehľadu Maximálna výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru vypočítaná zo súhrnných údajov o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za prvý štvrťrok 2008 podľa nariadenia vlády SR, ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, bola u spotrebiteľských úveroch zo zabezpečením alebo leasing viac ako 200.000 Sk so zmluvnou splatnosťou od 1 do 5 rokov vo výške 25%, u ostatných spotrebiteľských úveroch vo výške viac ako 200.000 Sk a zmluvnej splatnosti od 1 do 5 rokov bola 26,52% a štvornásobok váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej úrokovej miery na všetky typy spotrebiteľských úverov bol 112,52%.
Nakoľko mal súd za dostatočne zistené rozhodujúce skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci, súd už ďalšie dokazovanie nevykonával a vo veci rozhodol.
Podľa § 80 ods. 1 písm. c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ) výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 40a OZ Ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a <http:// www.zakonypreludi.sk/zz/1964-40>, 140 <http://www.zakonypreludi.sk/zz/1964-40>, § 145 ods. 1 <http://www.zakonypreludi.sk/zz/1964-40>, § 479 <http://www.zakonypreludi.sk/zz/1964-40>, § 589 <http://www.zakonypreludi.sk/zz/1964-40>, § 701 ods. 1 <http://www.zakonypreludi.sk/zz/1964-40> a § 741b ods. 2 <http://www.zakonypreludi.sk/zz/1964-40>, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40 <http://www.zakonypreludi.sk/zz/1964-40>). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.
Podľa § 41 OZ ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Podľa § 49 OZ účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť. Podľa § 49a OZ právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Podľa § 51 OZ účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona. Podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 53 ods. 6 OZ ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Podľa § 457 OZ ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Podľa § 553 ods. 1 OZ splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa (ďalej len „zabezpečovací prevod práva“). Pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 133 <http://www.zakonypreludi.sk/zz/1964-40>). Podľa § 588 OZ z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. Podľa § 589 OZ cenu treba dojednať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je zmluva neplatná podľa § 40a <http://www.zakonypreludi.sk/zz/1964-40>. Podľa § 685 ods. 1 OZ nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Nájom bytu je chránený; ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v zákone. Podľa § 262 ods. 1 a 2 Obch. zák. strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom. Dohoda podľa odseku 1 vyžaduje písomnú formu. Podľa § 269 ods. 2 Obch. zák. účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. Podľa ust. § 489 Obch. zák. zmluvou o kúpe prenajatej veci si strany dojednajú v nájomnej zmluve alebo po jej uzavretí, že nájomca je oprávnený kúpiť prenajatú vec alebo prenajatý súbor vecí počas platnosti nájomnej zmluvy alebo po jej zániku. Zmluva si vyžaduje písomnú formu.
Podľa § 1 ods. 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zákon sa nevzťahuje na zmluvy o nájme, ktoré nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva na nájomcu. Podľa § 2 písm. a) cit. zák. na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme, Podľa § 3 ods. 1 a 2 cit. zák. podmienky ponuky spotrebiteľského úveru veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Podľa § 34 ods. 1 cit. zák. práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu, príklopom licitátora na verejnej dražbe, vydržaním, prírastkom a spracovaním, práva k nehnuteľnostiam osvedčené notárom, ako aj práva k
nehnuteľnostiam vyplývajúce z nájomných zmlúv, zo zmlúv o prevode správy majetku štátu alebo z iných skutočností svedčiacich o zverení správy majetku obce alebo správy majetku vyššieho územného celku sa do katastra zapisujú záznamom, a to na základe verejných listín a iných listín. Záznamom sa zapisuje i zmena poradia záložných práv z dohody záložných veriteľov o poradí ich záložných práv rozhodujúcom na ich uspokojenie. Podľa § 34 ods. 2 cit. zák. ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.
Podľa § 159 ods. 2 O.s.p. výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Podľa § 159a výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti, o neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou, prípadne o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj pre účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k dotknutej nehnuteľnosti a ktorý bol podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola vykonaná poznámka o tomto súdnom konaní. Žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia vlastníckeho práva k D. Č.. XX R. Q. X C. J. zapísaného na Q. Č.. XXXXX, J..Ú.. S.. Naliehavosť právneho záujmu na takomto určení je preukázaná tým, že danou žalobou bude odstránený stav právnej neistoty žalobkyne ohľadne jej vlastníckeho práva k predmetnému bytu. V konaní bolo preukázané, že v súčasnosti je v katastri nehnuteľností zapísaná ako vlastníčka bytu žalovaná v 1. rade. Návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam voči žalovaným v 2. a 3. rade súd v prvom rade zamietol vzhľadom na nedostatok ich pasívnej legitimácie. Aktívne legitimovaným na podanie návrhu na určenie vlastníckeho práva je len osoba, ktorá tvrdí, že je vlastníkom danej veci a pasívne legitimovanou osobou je osoba, ktorá do jeho vlastníckych práv neoprávnene zasahuje, teda ktorá je zapísaná ako vlastník v katastri nehnuteľností. Žalobca sa nemôže úspešne domáhať určenia vlastníckeho práva voči inej osobe. Z tohto dôvodu súd žalobu voči žalovaným v 2. a 3. rade na určenie vlastníckeho práva zamietol. Žalobkyňa odvodzovala svoj nárok z neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k bytu a leasingovej zmluvy, ktoré uzavrela dňa 13.11.2007 so žalovaným v 2. rade ako simulovaného právneho úkonu a následnej neplatnosti ďalšieho prevodu vlastníctva k predmetnému bytu zo žalovaného v 2. rade na žalovanú v 1. rade podľa zásady nemo plus iuris. Pred rozhodnutím vo veci samej vo vzťahu k žalovanej v 1. rade sa teda súd musel vysporiadať s predbežnou otázkou ohľadne platnosti zmluvy o prevode vlastníctva k bytu a leasingovej zmluvy zo dňa 13.11.2007. Ak totiž nehnuteľnosť previedol na iného ten, kto nebol jej vlastníkom, ide o absolútne neplatný právny úkon. Nikto totiž nemôže previesť na iného viac práv, než sám má. Pokiaľ by aj žalovaná v 1. rade pri nadobudnutí nehnuteľnosti bola dobromyseľná a nadobudla ju v dobrej viere, súd poukazuje na to, že Občiansky zákonník zakotvuje právnu ochranu nadobudnutia vlastníckeho práva v súvislosti s dobromyseľnosťou len v ustanovení § 486 Občianskeho zákonníka, a to od nepravého dediča. Toto ustanovenie sa pritom na danú vec nevzťahuje. Pokiaľ ide argumentáciu žalovanej v 1. rade poukazovaním na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS 165/2011, v tej súvislosti zas súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31 Odo 1424/2006-136 z 9.12.2009, R 29/2007, sp.zn. 22 Cdo 961/2012 a Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3391/10, II. ÚS 3676/11 Žalovaní namietali, že ide o res iudicata a že otázka platnosti Zmluvy o prevode vlastníckych práv k bytu z 13.11.2007 už bola záväzne vyriešená v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II sp.zn. 31C/49/2009. Rozsudok je pre účastníkov konania záväzný. Súd však poznamenáva, že predmetom uvedeného konania bolo určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckych práv k predmetnému bytu, kým v tomto konaní je predmetom konania určenie, že žalobkyňa je vlastníčkou predmetného bytu, čo je iný nárok. Navyše žalovaná v 1. rade nebola účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Košice II pod sp.zn. 31C/49/2009, vstúpila doň len ako vedľajší účastník a žaloba bola právoplatne zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a z dôvodu nedostatku pasívnej legitimáciu žalovaného (v 2. rade) - EX CREDIT, a. s.. Napriek tomu sa prvostupňový aj odvolací súd v odôvodnení vyjadrili aj k meritu veci. Tunajší súd nemal dôvod odkloniť sa od ich zistení a právnych názorov. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, žeby spoločnosť MAXIMA FINANCE s.r.o., resp. jej pracovníci nejako vyvíjali na žalobkyňu psychický tlak za účelom získať byť do svojho vlastníctva. Žalobkyňa ich sama
vyhľadala, kúpna cena 600.000 Sk bola stanovená dohodou zmluvných strán a v súlade s všeobecne záväznými právnymi predpismi. Kúpna cena sa zhruba rovnala reálnej trhovej cene za takú nehnuteľnosť v danom čase, čomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že predmetný byt žalovaný v 2. rade následne odpredal žalovanej v 1. rade za sumu 25.280 Eur, čo je síce vyššia suma, za akú byt odkúpil, ale iba o cca 5.300 Eur, pričom v okamihu kúpy v roku 2007 do okamihu predaja v roku 2009 došlo k nárastu cien nehnuteľností. Výdavkovým dokladom spoločnosti MAXIMA FINANCE s.r.o. z 13.11.2007 s podpisom žalobkyne mal súd za preukázané, že bola i riadne uhradená. Vzhľadom na uvedené, tvrdenie žalobkyne, že obdržala iba 53.000 Sk, neobstojí. Navyše aj z príjmových dokladov EX CREDIT a.s. z 13.11.2007 vyplýva, že sumu v celkovej výške 313.000 Sk obdržala od žalobkyne. Skutočnosť, že žalobkyňa poobdržaní kúpnej ceny túto hneď použila na úhradu dlhov voči žalovanému v 3. rade a na úhradu odplaty, 1. splátky a poistného podľa leasingovej zmluvy žalovanému v 2. rade nemá žiaden vplyv na platnosť uvedených zmlúv. Zmluva o prevode vlastníctva, ktorú žalobkyňa s MAXIMA FINANCE s.r.o. dňa 13.11.2007 uzavreli, je štandardná so všetkými podstatnými náležitosťami v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. a neobsahuje nijaké neštandardné dojednania. Taktiež leasingová zmluva, ktorú v ten istý deň uzavreli, obsahuje všetky podstatné náležitosti, ide nepomenovanú zmluvu, ktorá obsahuje prvky zmluvy o kúpe prenajatej veci, nájomnej a úverovej. Súd vyhodnotil ako nedôveryhodné vyjadrenie žalobkyne, že uzatvorila predmetné zmluvy omylom vychádzajúc zo skutočnosti, že ide o zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, pretože predložené zmluvy sú jasné, určité a zrozumiteľné, obsahujú označenie zmluvných strán, a je v nich jasne vymedzený predmet zmluvy - v zmluve o prevode vlastníctva prevod vlastníctva k bytu č. 20 s prísl. na Levočskej 1 v Košiciach a v leasingovej zmluve jeho finančný prenájom s právom odkúpiť predmet leasingu, pričom vstupná cena predmetu leasingu bola 600.000 Sk, teda rovnaká ako cena, za ktorú MAXIMA FINANCE s.r.o. predmetný byt od žalobkyne odkúpila a žalobkyňa mala po celú dojednanú dobu finančného prenájmu byt riadne v užívaní. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Navyše, ak by bol žalovaný v 2. rade býval chcel dňa 13.11.2007 uzavrieť so žalobkyňou zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, nič mu v tom nebránilo najmä ak medzi hodnotou nehnuteľnosti žalobkyne a pohľadávkou veriteľa nebol hrubý nepomer. Žalobkyňa v konaní taktiež nepreukázala existenciu finančnej tiesne pri uzatváraní zmluvy o prevode vlastníctva k bytu s MAXIMA FINANCE s.r.o., naopak, ako sama vypovedala v konaní pred Okresným súdom Košice II sp.zn. 31C/49/2009 rozmýšľala, že si zoberie pôžičku od spoločnosti MAXIMA FINANCE, ktorá by za ňu vyrovnala dlh voči spoločnosti EX CREDIT a zvyšok by slúžil na zabezpečenie obchodu, teda mala by prácu a následne by vedela splácať pôžičku. Zo zmlúv o pôžičkách, ktoré uzavrela žalobkyňa so žalovaným v 3. rade vyplýva, že tieto pôžičky mala žalobkyňa pôvodne uhradiť v mesačných splátkach do termínov 20.8.2010 a do 10.4.2012, pričom zmluvu o prevode vlastníctva k bytu žalobkyňa uzavrela pred uplynutím termínu na plnenie pôžičiek dňa 13.11.2007. Žalobkyňa ani po tom, keď jej došlo oznámenie z katastra nevyužila zákonné právo v zmysle ust. § 49 OZ odstúpiť od zmluvy o prevode vlastníctva k bytu uzavretej so žalovaným v 2.rade v prípade, že by túto bola uzatvorila v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Súd poznamenáva, že v prípade odstúpenia od zmluvy ako aj v prípade, že by bol súd dospel k záveru, že zmluva o prevode vlastníctva k predmetnému bytu z 13.11.2007 je neplatná, žalobkyňa by nebola zbavená povinnosti vrátiť vyplatenú kúpnu cenu (§ 457 OZ). Pokiaľ ide o námietky žalobkyne ohľadne výšky odplaty, či dojednaných úrokov a zmluvných pokút v leasingovej zmluve (platí to aj pre zmluvy o pôžičke, ktoré uzavrela so žalovaným v 3. rade), ktorá podľa názoru súdu je nepochybne zmluvou spotrebiteľskou, pokiaľ by aj bola zmluva ohľadne ich dojednaní neplatná, bola by v súlade s ust. § 41 OZ neplatnou len v uvedenej časti, no primárny záväzok by ostal platný. Žalobkyňa v konaní nepreukázala , že by bola uhradila v dojednanej dobe finančného leasingu žalovanému v 2. rade aspoň istinu. Pre úplnosť súd dodáva, že pre posúdenie vlastníckeho práva žalobkyne k predmetnému bytu je právne irelevantné, či zmluvy o pôžičke č. ZP/8800070048 z 10.4.2007 a č. ZP/8800070048 z 15.8.2007, ktoré žalobkyňa uzavrela so žalovaným v 3. rade, sú neplatné, resp. ich časti. V prípade, že žalobkyňa bola presvedčená o neoprávnenom vyplatení úrokov vo výške 233.999 SK žalovanému v 3. rade, nič jej nebránilo uplatniť si voči nemu nárok na ich vydanie titulom bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené dôvody súd dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť trovy.
Podľa ust. § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., keď žalobkyňa späťvzatím z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, t.j. aj v tomto rozsahu nemala vo veci úspech, preto nemá právo na náhradu trov konania a zaviazal neúspešnú žalobkyňu nahradiť žalovaným, ktorí si uplatnili náhradu trov konania, trovy konania. Žalovaný v 3. rade nežiadal rozhodnúť o povinnosti nahradiť mu trovy konania, preto o jeho trovách súd nerozhodoval. Trovy žalovanej v 1. rade pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom vyčíslené podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 1 písm. c), § 14 ods. 1, § 15, 16 ods. 3, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhl. 655/2004 Z.z. za tri úkony (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k žalobe a účasť na pojednávaní v r. 2013) po 60,07 eur (ako vyčíslila PZ) + režijný paušál 3 x 7,81 eur, cestovné vo výške 23,40 eur za cestu z Prešova do Košíc a späť o dĺžke 80 km pri použití vozidla HONDA CR-V s priemernou spotrebou 7,4 l/100 km a cene nafty 1,48 eur/l a sume základnej náhrady za každý km jazdy pre osobné cestné motorové vozidlá podľa opatrenia MPSVaR č. 632/2008 Z.z. vo výške 0,183 eur (matematický prepočet 7,4/100x80x1,48 + 80x0,183 eur) a náhradu za stratu času za cestu z Prešova do Košíc a späť dňa 4.6.2013 2 polhodiny po 13,01 eur + 20% DPH z 253,06 eur, spolu v sume 303,67 eur. Súd pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal z jednej trinástiny výpočtového základu (§ 11 ods. 1 vyhl.). Za písomné vyjadrenia žalovanej v 1. rade k vyjadreniam žalobkyne a žalovaných v 2. a 3. rade súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ich nepovažuje za účelne vynaložené trovy konania. Žalovaná v 1. rade v nich neuviedla žiadne nové skutočnosti významné pre posúdenie veci samej, súd ju na písomné vyjadrenie k vyjadreniam účastníkov nevyzýval a nič jej nebránilo uvedené skutočnosti uviesť až na pojednávaní. Trovy žalovaného v 2. rade pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 1 písm. c) a § 13 ods. 3, § 14 ods. 1, § 15, 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. 655/2004 Z.z. za tri úkony (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k žalobe a účasť na pojednávaní v r. 2013) po 80,09 eur (60,07 eur + 1/3 zo 60,07 eur ako vyčíslil PZ) + režijný paušál 3 x 7,81 eur + 20% DPH z 263,70 eur, spolu v sume 316,44 eur. Účet právneho zástupcu žalovaného v 2. rade má číslo: 447477016/0900. O povinnosti žalobkyne nahradiť žalovaným v 1. a 3. rade trovy konania na účet ich právneho zástupcu súd rozhodol v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Poučenie:
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I v dvoch písomných vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 2 a 3 O.s.p.). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona č. 233/95 Z.z. v platnom znení o súdnych exekútoroch a exekučnom poriadku.