Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9CoE-95-2013.pdf
PDF · 126.13 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/95/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou Advocate, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141 a Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: C. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom P., M. XXXX/ X, o vymoženie pohľadávky vo výške 1.747,46 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 14. marca 2013, č. k. 5Er/699/2011-81, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu a o trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej len Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní), § 3, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 3, 4 písm. r), ods. 5, § 54 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že oprávnený nepreukázal, že úver bol poskytnutý povinnej v súvislosti s jej podnikaním, v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, nepostačuje ako dôkaz začiarknutie políčka “podnikanie“ v zmluve o úvere. Uviedol, že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ), pričom existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Vzhľadom k tomu mal za to, že vymedzenie účelu poskytnutia úveru v konkrétnej veci “na výkon podnikania“ v spojení s nedostatkom akejkoľvek ďalšej aktivity oprávneného v smere preukazovania nespotrebiteľského charakteru zmluvy malo za dôsledok, ako keby v zmluve nebol účel vymedzený vôbec. Na povinnú preto bolo treba nazerať ako na spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka a takto sa na ňu museli vzťahovať i všetky ustanovenia občianskeho práva v širšom slova zmysle. Vzhľadom na uvedené posudzoval zmluvu o úvere uzatvorenú dňa 16. 12. 2008 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Preskúmaním zmluvy o úvere a všeobecných podmienok zistil, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo. S poukazom na skutočnosť, že zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere ustálil, že takáto zmluva musí okrem iného obsahovať aj náležitosti ustanovené v § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských
úveroch, medzi ktoré patrí aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru. Keďže v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov absentuje, mal za to, že povinnej poskytnutý úver bol teda bezúročný a bez poplatkov, na základe čoho dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinnú aj na zaplatenie právom nedovoleného plnenia. Vzhľadom na to, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo všeobecných podmienok a medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, bola rozhodcovská doložka podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej (nekalej) podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy, t.j. bolo posúdené, či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci oprávneným vopred pripravených zmluvných dojednaní, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa neprieči dobrým mravom. Zdôraznil pritom, že význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Mal za to, že rozhodcovská doložka, z ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov, znemožňuje voľbu povinnej (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu oprávnený (dodávateľ). Ďalej považoval za nepochybné, že rozhodcovskú doložku si povinná osobitne nevyjednala, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ako zmeniť alebo ovplyvniť jej obsah (mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam). Len veľmi ťažko pritom možno predpokladať, že si dlžník bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nieslo. Dokonca vzhľadom na formu a spôsob, akým boli úverové zmluvné dojednania oprávneného písané, videl odôvodnenú obavu v tom, že spotrebiteľ ani nemal možnosť si ich vôbec riadne prečítať a dôsledne sa s nimi oboznámiť a teda aj pochopiť ich význam a následky. Rozhodcovskú doložku považoval v neprospech povinnej ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je bydlisko povinnej (spotrebiteľa), čo neplatí v prípade rozhodcovského konania. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody rozhodcovskú doložku súd prvého stupňa posúdil za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Okrem toho ustálil, že zmluva obsahuje aj ďalšie neprimerané zmluvné podmienky, pričom jednou z nich je aj dohoda o úroku z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy. Keďže povinná bola rozhodcovským rozsudkom zaviazaná nahradiť oprávnenému trovy rozhodcovského konania, súd prvého stupňa aj v tejto časti rozhodcovský rozsudok považoval v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle citovaných zákonných ustanovení, ako aj vzhľadom na uvedené dôvody súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Rozhodol tak z dôvodu, že zistil rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, ako aj dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, vychádza z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Mal za to, že na rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je potrebné aplikovať § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplývalo, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe takejto rozhodcovskej doložky súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať rozhodcovský rozsudok. Záverom poukázal na súlad svojho postupu so záverom vyplývajúcim z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 322/2010-37 z 13. 04. 2011.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, alternatívne navrhol prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky. Svoje odvolanie postavil na základných piatich bodoch, v rámci ktorých vytýkal rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, nepodanie návrhu na začatie konania, hoci bol potrebný, odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistený skutkový stav a v neposlednom rade nesprávne právne posúdenie veci. Mal za to, že súd prvého stupňa konal v rozpore s právom EÚ, ak vylúčil možnosť aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky bez toho, aby upozornil spotrebiteľa a počkal na to, či spotrebiteľ dá najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, ako aj bez toho, aby o svojom zámere a zámere spotrebiteľa v rámci zásady kontradiktórnosti a zásady rovnosti zbraní informoval oprávneného a umožnil mu vyjadriť sa s cieľom ovplyvniť výsledok konania. Uviedol, že rozhodnutie vydané v rozpore s právom EÚ, ktoré porušuje právo účastníkov na spravodlivý súdny proces a právo na súdnu ochranu,, musí byť v právnom štáte zrušené. Taktiež poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11. 2012, sp. zn. 18CoE 641/2011. Ďalej tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho exekučný súd nepovažoval za súd v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani nebol podľa neho súdom konajúcim o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom pokračujúcim v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Mal za to, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stratil vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, ale aj ochrany základných práv, zvýraznil problém plynutia času, ktorý bližšie vo svojom odvolaní rozobral, na základe čoho zastal názor, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským súdom, Slovenská republika bola právnym štátom a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred exekučným súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Vzhľadom na to dodal, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietal predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie a preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Zároveň vytkol aj nevykonávanie dokazovania a prijatie záveru len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdil, že táto je platná a to z dôvodu, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodal, že nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Okrem toho nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v takejto zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a tiež sa vyjadril k poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok. Zvýraznil tiež skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Záverom sa vyjadril k dôvodom, na základe ktorých navrhol prerušiť konanie na základe § 109 § 109 ods. 1 písm. c) OSP a navrhol podať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru EÚ v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K odvolaniu sa písomne vyjadrila povinná, ktorá uviedla, že nesúhlasí s tvrdením, že došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie tak na strane oprávneného ako aj na strane povinného. Vo svojich námietkach voči exekúcii zo dňa 06. 11. 2012 uviedla, že dojednanie rozhodcovskej doložky vo formulári zmluvy o úvere považuje za neprijateľnú podmienku, ktorá má byť v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná a preto rozhodcovský súd nesmel v danej veci rozhodnúť. Voči argumentácii oprávneného o neuhradení dlhu uviedla, že oprávnenému zaplatila sumu, ktorá je vyššia ako samotná istina, ktorú oprávnený požadoval. Mala za to, že ak zmluva o úvere mala byť v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch bezúročná a bez poplatkov, zaplatením sumy 2.016,25 € vyrovnala všetky svoje dlhy voči oprávnenému, okrem iného aj tie, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením predmetnej pohľadávky a to i napriek tomu, že si ich v zmysle zákona nemohol uplatniť na rozhodcovskom súde. Namietla, že nikdy nemala povinnosť plniť voči oprávnenému tak, ako to vo svojom návrhu na vykonanie exekúcie uviedol, pričom sa podľa nej oprávnený vykonania exekúcie domáhal na základe exekučného titulu, ktorý bol vydaný v rozpore so zákonom a podkladom ktorého bola zmluva, ktorá v časti úrokov, úrokov z omeškania a všetkých naformulovaných pokút bola neplatná, ako aj to, že oprávneným podaný predmetný návrh na vykonanie exekúcie bol podaný neoprávnene. Namietla tiež, že samotná istina požadovaná oprávneným a ešte aj niečo navyše už boli zaplatené pred vydaním upovedomenia o začatí exekúcie. Na základe uvedeného navrhla, aby súd odvolanie oprávneného ako neopodstatnené zamietol a potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Zároveň žiadala, aby oprávnenému uložil povinnosť nahradiť trovy exekučného konania titulom zaplateného súdneho poplatku za podané námietky proti exekúcii.
Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu oprávneného nemienil vyhovieť a v plnom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím, ako aj s jeho odôvodnením (§ 374 ods. 4 OSP).
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že návrhy oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP.
Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom zo dňa 19. 07. 2011 spísaným do zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad v Bratislave, Záhradnícka 60, požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 1.747,46 eura spolu so
zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 1.877,46 eura od 17. 04. 2009 do 19. 08. 2009, čo činí 582,02 eura, zmenkový úrok vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 1.747,46 eura od 20. 08. 2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne v sume 15,16 eura a trovami konania v sume 376,55 eura. Za exekučný titul označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 23. 09. 2009, sp. zn. SR 13822/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05. 10. 2009 a vykonateľnosť dňa 08. 10. 2009. Súdny exekútor doručil dňa 09. 09. 2011 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie, zmenku, rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul, zmluvu o úvere spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, výpis z Obchodného registra a plnomocenstvo. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 13. 09. 2011 č.k. 5Er/699/2011-12 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 05. 09. 2011 doručenú súdu dňa 09. 09. 2011. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 31. 10. 2011, č. k. 25CoE/83/2011-31 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dňa 22. 06. 2012 súd prvého stupňa vydal súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému poverenie na vykonanie exekúcie. Voči exekúcii podala povinná námietky, v rámci ktorých sa domáhala zastavenia exekúcie podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa správne námietky povinnej vyhodnotil podľa ich obsahu ako návrh na zastavenie a vo veci rozhodol napadnutým uznesením.
Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovené.
Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku).
Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní") a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého môže súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b/). Rovnako tak môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods.
1 písm. c/, ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu.
V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd je oprávnený posudzovať, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmava. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, je potom dôvodný záver, že v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 OSP.
Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, čo mu zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.
Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 16. 12. 2008 súd prvého stupňa správne posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platného v čase jej uzatvorenia, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené nenarúša ani skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Taktiež možno konštatovať, že uvedené nenarúša ani skutočnosť, že povinná je v zmluve uvedená aj ako fyzická osoba, aj ako podnikateľ, pretože v pochybnostiach sa ide v prospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a oprávnený v tomto ohľade neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že povinná pri uzatváraní úveru konala ako podnikateľ a úver si brala na podnikanie. Okrem toho v neprospech tvrdení oprávneného svedčí aj požičaná suma vo výške 24.000,- Sk, ktorá je príliš nízka, aby pokryla podnikateľské výdavky, dátum požičania sumy a tiež prehlásenie povinnej, ako aj skutočnosti uvedené v podaniach, v rámci ktorých povinná uviedla, že úver si brala na súkromné účely a jej označenie ako podnikateľa predstavovalo len vymedzenie jej „zamestnania“, ako aj dodala, že nemohla odmietnuť zaškrtnutie políčka „na podnikanie“, pretože to bolo vyplnené oprávneným.
Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa správne považoval zmluvu o úvere zo dňa 16. 12. 2008 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 18 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, správne súd prvého stupňa právne posúdil ako neprijateľnú a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj je neplatná pre nedodržanie jej písomnej formy. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Okrem toho dodávateľ vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru určil aj neprimerane vysokú sankciu za omeškanie s plnením záväzku, ako aj požadoval úroky v rozpore s § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľskom úvere a teda aj plnenie, na ktoré bola povinná zaviazaná rozhodcovským rozsudkom bolo treba hodnotiť ako plnenie priznané v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zákonom.
Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú právne nedovolené a odporujúce dobrým mravom, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Z odvolania vyplýva, že v priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V priebehu odvolacieho konania s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že "všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Na margo návrhov na prerušenie konania, odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky súdny poriadok. Vzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku je vymedzený v § 251 ods. 4 OSP, podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Subsidiárne používanie prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec alebo nie sú upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje.
Naviac povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010).
V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, keďže zistil rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Naviac podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.
Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a irelevantné, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP zamietol.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že povinnej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.