Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12Cpr-12-2012.pdf
PDF · 124.61 KB
Case nature
Area
Subarea
12Cpr/12/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou, v právnej veci žalobkyne : A. T., N.. XX.X.XXXX, F. Č.. XX, W., v konaní zastúpená advokátkou JUDr. Slavomírou Huszthyovou, so sídlom v Košiciach, Dominikánske námestie č. 41 proti žalovanému : MEDICPRODUCT, a.s., IČO: 31630081, kapitána Nálepku č. 2, Lipany, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, takto
rozhodol:
u r č u j e , že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni listom žalovaného zo dňa 23. 3. 2012 je neplatná,
žalobu o neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru s dátumom 23. 3. 2012 a žalobu o náhradu mzdy z a m i e t a,
účastníci n e m a j ú n á r o k na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 24.5.2012 (v zmysle jej zmeny zo dňa 22.8.2012 ) domáhala určenia, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni prípisom žalovaného zo dňa 22.3.2012 a dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným s dátumom 23.3.2012 uvedeným v dohode ako dňom uzavretia sú neplatné a náhrady mzdy v sume 1007,07 euro za obdobie od 25.5.2012 do 4.7.2012 a náhrady trov konania.
Svoju žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným, ako zamestnávateľom jej dňa 17.3.1997 vznikol pracovný pomer na dobu neurčitú, pričom u žalovaného pracovala ako mzdový a personálny pracovník. Dňa 24.3.2012 jej doručil žalovaný prípis zo dňa 23. 3.2012, ktorým jej dal výpoveď z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ZP) bez ďalšieho odôvodnenia. Súčasne jej navrhol skončiť pracovný pomer dohodou z dôvodu organizačných zmien v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorú jej doručil žalovaný s výpoveďou. Žalobkyňa prijala návrh dohody o skončení pracovného pomeru datovanú ku dňu 23.3.2012 dňa 5.4.2012, pracovný pomer mal byť skončený ku dňu 31.3.2012. Poukázala na neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nakoľko neboli splnené podmienky použiteľnosti dôvodu, podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ ZP a ani ďalšie hmotnoprávne predpoklady platného skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa poukázala na to, že označená dohoda o skončení pracovného pomeru je navyše neplatným právnym úkonom pre rozpor s ustanovením § 37 ods. 1 OZ v zmysle, ktorého sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný; ďalej, že sa prieči dobrým mravom. Žalobkyňa prijala návrh dohody o skončení pracovného pomeru v dôsledku psychického donútenia zo strany žalovaného. Manžel žalobkyne V.. W. T., ako
akcionár žalovaného evidoval voči žalovanému pohľadávku vo výške 95 398,50 euro vyplývajúcu z jeho práva na vyplatenie časti podielu zisku za rok 2009, ktorý schválilo valné zhromaždenie žalovaného dňa 21. 6. 2010. Manžel žalobkyne opakovane žiadal žalovaného o zaplatenie svojej pohľadávky a naposledy bezprostredne po doručení výpovede z pracovného pomeru dňa 24. 3. 2012. Žalovaný podmienil zaplatenie pohľadávky manžela žalobkyne podpísaním dohôd o skončení pracovného pomeru žalobkyňou, ako i jej manželom a synom, ktorí boli v tom čase zamestnancami žalovaného a tiež od neho obdržali aj výpoveď. Pre prípad nepodpísania dohody o skončení pracovného pomeru žalovaný adresoval žalobkyni vyhrážku, že pohľadávku jej manžela neuhradí a nikdy ju manžel žalobkyne ani nevymôže. Z dôvodu obavy z nevymožiteľnosti pohľadávky a za situácie, že žalobkyni i tak mal skončiť pracovný pomer na základe výpovede zo strany žalovaného, podpísali žalobkyňa a jej manžel a syn dohody o skončení pracovného pomeru so žalovaným. Dňa 5. 4. 2012 došlo k úhrade dividend manželovi žalobkyne vo výške 95 398,50 euro a súčasnému odovzdaniu žalobkyňou podpísanej dohody o skončení pracovného pomeru so žalovaným.
Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril a navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Poukázal na to, že predstavenstvo žalovaného dňa 19.3.2012 prijalo v súlade s § 63 ods. 1 písmena b/ ZP rozhodnutie o organizačnej zmene v zmysle, ktorej sa z dôvodu zefektívnenia práce žalovaného ako zamestnávateľa zrušili samostatné pracovné pozície "mzdový a personálny pracovník ", "koordinátor" a "manager, energetika, údržba a vývoj ", účinnosť tohto rozhodnutia bola viazaná ku skončeniu pracovného pomeru so zamestnancami, ktorých sa uvedená organizačná zmena týkala a to žalobkyne, jej manžela a syna a to dohodou alebo výpoveďami. Žalovaný nemal pre vyššie uvedených zamestnancov žiadnu prácu ako ani žiadnu vhodnú prácu podľa ZP, pretože nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom, ktoré by mohol týmto zamestnancom ponúknuť. Uviedol, že nie je sporné, že žalovaný doručil žalobkyni výpoveď a dohodu o skončení pracovného pomeru a taktiež, že žalobkyňa prijala návrh dohody o skončení pracovného pomeru so žalovaným dňa 23. 3. 2012 uzatvoril so žalobkyňou dohodu o skončení pracovného pomeru na základe, ktorej bolo dohodnuté skončenie pracovného pomeru ku dňu 31. 3. 2012. Tvrdenia žalobkyne žalovaný považoval za právne irelevantné, nemajúce súvis s posudzovaním platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, výsluchom svedka V.. W. T. a svedka W. R.Š., listinnými dôkazmi a to: návrhom, s pracovnou zmluvou, výpoveďou zo dňa 23. 3. 2012, dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 23. 3. 2012, rozhodnutím ministerstva školstva zo dňa 9. 6. 2010, zmluvou o poskytnutí stimulov pre výskum a jej prílohou, prílohou č. 2 zo dňa 27. 5. 2010, dodatkom k zmluve o poskytnutí stimulov pre výskum a vývoj, časovým harmonogramom, preberacím protokolom zo dňa 16. 5. 2011, organizačnou štruktúrou žalovaného, zoznamom riešiteľov pri žiadosti o stimuly pre výskum a vývoj, výpisom z valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 21. 6. 2010, stavom záväzkov, inventúrnym súpisom k 31.12. 2011 žalovaného, výpisom z účtu ČSOB banka zo dňa 5.4.2012, výpoveďou zo dňa 23.3.2012 doručovanou zo strany žalovaného A. T., výpoveďou zo dňa 23.3.2012 doručovanú zo strany žalovaného a J.. W. T.,dohodou o skončení pracovného pomeru k adresovanú A. T., dohodou o skončení pracovného pomeru doručovanej J.. W. T., zmluvou o budúcej zmluve o kúpe cenných papierov zo dňa 27.6. 2011, prílohou k tejto zmluve, oznámením o skončení pracovného pomeru zo dňa 27.6.2012, emailovou korešpondenciou zo dňa 3. 8. 2012, emailovou korešpondenciou Q. M. P. V..T., príkazom riaditeľa spoločnosti J.. A. Q., zmluvou o pôžičke zo dňa 24. 6. 2005, dohodou o urovnaní zo dňa 14.2.2002, výzvou na dobrovoľné plnenie dlhu zo dňa 23.1.2012 , výpisom z účtu prevodného príkazu ČSOB a.s. zo dňa 10.4.2002 až, zápisnicou zo stretnutia zo dňa 9. 5. 2011, urgenciou o zaslanie požadovaných listín zo dňa 28.8.2012 výpisom z obchodného registra žalovaného oznámením sociálnej poisťovne zo dňa 16.1.2013 o prijatých zamestnancoch žalovaným po 19.3.2012 pracovnou zmluvou J.. A. Q., pracovnou zmluvou J.. Q. C., rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 11 Cpr 12/2012 - 122 zo dňa 8.2.2003, zápisnicou z pojednávania vo veci 11Cpr 12/2012 zo dňa 16. 1. 2013, poslednou výzvou na zaplatenie zo dňa 22. 5. 2012, obsahom spisu 13 Cpr 4/2012, 14 Cpr 4/2012, 14 Cpr 5/2012 (listinnými dôkazmi podrobne uvedené v zápisnici z zo dňa 28. 5. 2013, zvukovou nahrávkou o ostatným obsahom spisu, pričom zhodnotením dôkazov jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach bol zistený tento skutkový a právny stav veci:
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobkyňa pracovala u žalovaného ako mzdový a personálny pracovník na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 17. 3. 1997 v znení jej dodatkov.
Dňa 23.3.2012 účastníci konania uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ ZP. Zmluvné strany na znak súhlasu s obsahom tejto dohody túto podpísali, súčasne prehlásili, že dohodu si riadne prečítali, v plnom rozsahu porozumeli jej obsahu, ktorý je pre ne dostatočne zrozumiteľný a určitý, že táto dohoda vyjadruje ich slobodnú vôľu prostú akýchkoľvek omylov a, že táto nebola uzatvorená ani v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok.
Súd vykonal dokazovanie listinným dôkazom výpoveďou zo dňa 23. 3. 2012, ktorá bola zo strany žalovaného adresovaná žalobkyni, kde v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, žalovaný vypovedal z pracovného pomeru, ktorý bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 17.3.1997, kde bližšie dôvod okrem uvedenia zákonného ustanovenia, nebol konkretizovaný, Pracovný pomer sa mal skončiť uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby. Súčasťou tejto výpovede, bol aj návrh skončiť pracovný pomer na základe dohody k dátumu uvedenom v dohode.
Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že manžel žalobkyne V.. W. T. je akcionárom žalovaného. Pričom podľa výpisu z valného zhromaždenia akciovej spoločnosti žalovaného vykonaného dňa 21.6. 2010 valné zhromaždenie schválilo uznesenie, ktorým sa rozdelil zisk roku 2009 tak, že V.. W. T. malo pripadnúť 137.398,50 eura.
Žalobkyňa vo svojej účastníckej výpoveď uviedla, že spoločnosť, ktorá je v tomto spore žalovaná pred sedemnástimi rokmi zakladali manžel a ona sama. V tejto spoločnosti pracovala 15 rokov ako riadny zamestnanec. Poukázala na to, že pracovný pomer bol rozviazaný s ňou, jej manželom aj synom, čo už týmto je evidentne preukázaný dôvod, že ostatní akcionári sa ich chceli ako zamestnancov spoločnosti „zbaviť“. Manžel naďalej ostal akcionárom spoločnosti žalovaného. Uviedla, že na „zbavenie“ im prišla vhod skutočnosť, že manžel sa dožadoval vyplatenia dividend zo skoršieho obdobia a takýmto spôsobom boli uzavreté dohody o skončení pracovného pomeru pod nátlakom. Uviedla, že dohodu o skončení pracovného pomeru jej doručil manžel, ktorému bola poskytnutá W.. R.. Následne 26. 3. 2012 navštívila s manželom v kancelárií W.. R., ktorý im oznámil, že majú dve možnosti skončenia pracovného pomeru a to dohodou alebo výpoveďou. Sama nemala problém skončiť pracovný pomer výpoveďou W.. R., jej však začal argumentovať psychologickými aspektmi a následne ho v podstate donútila povedať, že dôvodom je vyplatenie dividend jej manželovi. Dňa 28. 3. 2012, pri ďalšom stretnutí, im dokonca navrhol, aby prijali dohody o skončení pracovného pomeru a následne uzatvorili mandátne zmluvy, ktoré by si vedela sama predstaviť ešte uzatvorené s jej manželom a synom, nie však s jej osobou v pozícií mzdový a personálny pracovník. Čo následne vyvracia aj skutočnosť tvrdenú žalovaným, že ako zamestnanci boli nadbytoční. Po dohode s W.. R. dňa 5. 4. 2012 s manželom prišli do kancelárie, pričom záležitosť ohľadom reálneho vyplatenia dividend s nimi vybavovala W.. T. zamestnankyňa W.. R. a, keďže išlo o finančnú transakciu v rámci jednej banky s manželom očakávali mobilným telefónom SMS správu o poukázaní finančných prostriedkov. Po doručení SMS správy následne odovzdala podpísané dohody o skončení pracovného pomeru. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že bola nadbytočnou zamestnankyňou poukázala na to, že dve zamestnankyne mali v dohľadnom čase odísť na materskú dovolenku. Taktiež na oddelení skladu mala jedna z troch pracovníčok zmluvu na dobu určitú. Preto jej byť mohla byť ponúknutá u žalovaného iná práca.
Manžel žalobkyne vo veci bol vypočutý ako svedok, uviedol že dňa 24. 3. 2012 navštívil v kancelárii W..R., ktorý mu oznámil, že on sám a jeho rodinní príslušníci dostali výpoveď z pracovného pomeru. Túto skutočnosť potom doma oznámil a dňa 26. 3. 2012 opäť spolu s manželkou navštívil v kancelárii W.. R., ktorý ho oboznámil s druhou možnosťou a to s dohodou o skončení pracovného pomeru. Svedok uviedol, a že W..R., mu oznámil, že vyplatené dividendy budú, ak podpíšu dohody o skončení pracovného pomeru (výpoveď zo dňa 19. 2. 2013, pričom vo výpovedi v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 12 Cpr 11/2012 svedok vypovedal, ako účastník konania dňa 15.1.2013, kde takto konkrétne vyslovenú podmienku W..R. neuviedol).
Svedok W.. W. R. uviedol, že bol členom predstavenstva v spoločnosti žalovaného v čase po odkúpení akcii spoločnosťou BTS group s.r.o., pričom v tomto čase sa rozhodla spoločnosť žalovaného ukončiť
spoluprácu a pracovný pomer so žalobkyňou. Čo sa týka nadbytočnosti žalobkyne uviedol, že táto skutočnosť vyplynula z personálneho auditu. Uviedol, že pre spoločnosť BTS group s.r.o., pracovala jedna personalistka, ktorá zvládla prácu pre celý holding. Nepamätal si, či bola žalobkyni ponúknutá iná vhodná práca. Čo sa týka ponúknutia ďalšej spolupráce manželovi žalobkyne prostredníctvom mandátnej zmluvy uviedol, že tomuto navrhol, aby ďalej spolupráca pokračovala na základe mandátnej zmluvy, kde by si, mohol manžel žalobkyne vytvoriť vlastný pracovný tím, ktorého súčasťou, by bola žalobkyňa.
Žalobkyňa v písomnom vyjadrení doplnila, že po prevzatí návrhov dohody a výpovede sa spolu s manželom ocitli v mimoriadne silnom a pomerne dlho pôsobiacom strese. Vzhľadom na charakter a dôraz na morálne vlastnosti bolo pre nich nepredstaviteľné, že by neuhradili záväzok, ktorý mal jej manžel voči nemeckému veriteľovi. Nemali možnosť získať pôžičku z banky alebo iného subjektu na splatenie tohto dlhu, o to viac pociťovali svoju odkázanosť na zaplatenie dividend žalovaným. Nepredpokladali, že by výpovede z pracovného pomeru pre nadbytočnosť vypracované právnikom žalovaného mohli byť neplatné. Od prevzatia listín od žalovaného týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru až do dňa vyplatenia dividend žili intenzívnom strachu o ďalšiu hmotnú existenciu rodiny. Ich vôľa pri podpisovaní dohôd o skončení pracovného pomeru, nebola preto v žiadnom prípade slobodná. Žalobkyňa nebola v stave, dohody neodovzdať a jednoducho s nimi utiecť, k odovzdaniu došlo k vzápätí po prijatí platby dividend. Zvlášť poukázala na to, že samotný úkon odovzdania dohody žalobkyňou žalovanému nemôže zhojiť nedostatok vôle žalobkyne pri jej podpisovaní. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný zneužil neskúsenosť žalobkyne a jej manžela, ich tieseň, strach z nesplnenia záväzku voči svojmu veriteľovi. Práve preto pôsobila na žalobkyňu a jej manžela bezprávna vyhrážka mimoriadne intenzívne a dlho. Naopak osoby konajúce v mene žalovaného najmä J.. T. A. a W.. R., sú známe svojimi rozsiahlymi skúsenosťami a praktikami v obchodných vzťahoch, čo sa žalobkyňa dozvedela až dodatočne. O čom svedčia ich postupy vo vzťahu k jej manželovi a to nevyvážená zmluva o budúcej kúpnej zmluve, následné odmietanie kúpiť od manžela žalobkyne akcie za dohodnutú kúpnu cenu v a odvolanie manžela z funkcie člena predstavenstva žalovaného a tým aj faktická strata hodnoty jeho akcií a možnosti vplyvu na rozhodnutia žalovaného z týchto dôvodov sa domnieva, že dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná aj pre rozpor s dobrými mravmi. Žalobkyňa pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru konala v omyle, že je pre žalovaného nadbytočná a, že s ňou bude pracovný pomer skončený výpoveďou aj pokiaľ dohodu nepodpíše.
Žalovaný sa po vykonanom dokazovaní vyjadril a poukázal na tú skutočnosť, že dňa 24. 3. 2002 sa uskutočnilo stretnutie medzi manželom žalobkyne V.. T. a W.. R.. Žalobkyňa nebola účastná predmetného stretnutia a jej informácie o ňom sú iba sprostredkované. Na tomto stretnutí, ani na žiadnom inom nebolo podmieňované vyplatenie dividend podpísaním dohôd o skončení pracovného pomeru zo strany V.. T., W.. T. a J.. T.. Samotná neexistencia nátlaku a bezprávnej vyhrážky vyplýva aj z výpovedí V.. T. a žalobkyne. Záver o tom, že to bol práve V.. T. a W.. T., ktorí podmieňovali podpísanie dohôd o skončení pracovného pomeru s vyplatením dividend, možno vyvodiť aj z výpovede W.. T. zo dňa 24. 10. 2002 na skonaní vedenom na tunajšom súde sp.zn. 11 Cpr 12/2012 v, ktorej žalobkyňa uviedla, že W.. R. s manželom povedali, že podpíšu dohody o skončení pracovného pomeru za toho predpokladu, že jej manžel dostane vyplatené dividendy. Rovnako V.. T. na pojednávaní konanom dňa 15. 1. 2013 v konaní 12 Cpr 11/2012 uviedol, že v podstate sám podmienil podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru s vyplatením dividend, a to z dôvodu, že potreboval finančné prostriedky na vyplatenie svojho záväzku voči W.. C.. Podľa názoru žalovaného opisované dôvody, pre ktoré si vraj žalobkyňa nemohla dovoliť neodovzdať dohody o vyplatení dividend sú iba jej výmyslom a snaha zvrátiť svoju skoršiu výpoveď, v ktorej uviedla, že dohody odovzdala, lebo by si nedovolila neodovzdať ich. Žalobkyňa nebola nijako zahnaná do kúta a ani obmedzovaná vo voľnej dispozícii s dohodami. Uvedené doplnenie predchádzajúcich výpovedí považuje žalovaný za účelové, nakoľko, ak by bolo pravdou to čo uvádza, takýto dôležitý fakt, by uviedla už vo svojich predchádzajúcich výpovediach. Žalobkyňa tieto dôvody uvádza až potom, čo (ako sama uviedla) si to doma premyslela. Podľa názoru žalovaného tieto dôvody uvádza snahe zvrátiť fakt, že dohody odovzdala dobrovoľne potom, čo boli jej manželovi vyplatenej dividendy a napriek tomu, že mohla nimi voľne disponovať ich odovzdala. Čo sa týka ďalších vyjadrení manžela žalobkyne, v ktorých sa viac zameriava na jeho práva akcionára a na obchodné rokovania, ako na skončenie pracovného pomeru, vyplýva že dôvodom samotného sporu nie je údajne podpísanie dohôd, ale je ním obchodné rozhodnutie manžela žalobkyne stať sa menšinovým akcionárom spoločnosti žalovaného a následne aj jeho, ako aj jeho rodinných príslušníkov neschopnosť
akceptovať, že už neovládajú spoločnosť, ktorú pred sedemnástimi rokmi zakladal manžel žalobkyne. Jeho obchodné rozhodnutia, však nie sú predmetom tohto konania a preto by súd nemal prihliadať na jeho výpoveď ohľadne jeho práva akcionára a obchodných rokovaní.
Na základe uvedeného súd právne uzatvára:
Pri žalobách o neplatnom skončení pracovného pomeru sa nepreukazuje naliehavosť právneho záujmu v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. právny záujem na určenie právnej skutočnosti u tejto žaloby vyplýva priamo zo zákona (§ 77 ZP).
Ak tento zákon (Zákonník práce) v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce). Z princípu subsidiarity vyplýva, že tam kde konkrétna právna úprava vo všeobecnej časti Zákonníka práce chýba, je potrebné použiť v plnej miere Občiansky zákonník.
Podľa § 60 ods. 1 ZP, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.
Podľa § 60 ods. 2 ZP dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne, v dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien.
Podľa § 63 ods. 1 písmena b/ ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o zníženie stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
Podľa § 77 ZP neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 18 ZP zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.
Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len OZ) prejav vôle sa môže urobiť konaním opomenutím, môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.
Podľa § 34 OZ, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Súd v prvom rade skúmal včasnosť uplatnenia nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, výpoveďou a dohodou, podľa § 77 Zákonníka práce, pretože žalobkyňa bola povinná v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť podať určovaciu žalobu na súd. Dňom skončenia pracovného pomeru mal byť deň 31. 3. 2012 a žaloba bola podaná dňa 24. 5. 2012, to znamená, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote.
Čo sa týka výpovede o skončení pracovného pomeru tu v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo výpovedi z pracovného pomeru je potrebné uviesť nielen citáciu právneho predpisu, ale skutkovo konkretizovať výpovedný dôvod tak, aby nebol zameniteľný, inak je výpoveď podľa citovaného ustanovenia neplatná. V danom prípade absentuje akékoľvek skutkové vyjadrenie výpovedného dôvodu, nepochybne výpoveď je teda neplatná a v tejto časti súd žalobe vyhovel (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 M Cdo 2/2008, zo dňa 28. júla 2008).
Z týchto dôvodov súd zamietol aj návrh na doplnenie dokazovania v zisťovaním obsahu personálneho auditu, nakoľko už absencia tohto skutkového vyjadrenia obsahu písomného vyhotovenia výpovede, spôsobuje jej neplatnosť. Z týchto dôvodov súd ani bližšie neskúmal samotné konštatovanie o nadbytočnosti žalobkyne v jej pracovnom zaradení.
Keďže žalobkyňa v doplnení svojich vyjadrení, čo do dôvodov neplatnosti výpovede či dohody poukazovala aj na rozpor s dobrými mravmi tu súd dodáva, že aj výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi (§ 13 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce).
Neplatnou je preto aj výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku. Čo sa týka výpovede tu súd uzavrel, že táto nebola platná z formálnych dôvodov. Avšak, čo do tvrdenia o neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru pre rozpor s dobrými, je potrebné uviesť, že na rozdiel od výpovede ide o dvojstranný právny úkon a teda pokiaľ ponúkaná dohoda bola prijatá druhou stranou (ako je nižšie uvedené, bolo tomu aj v tejto právnej veci), tvrdenie po jej prijatí, že bola ponúknutá v rozpore s dobrými mravmi sa javí ako účelové. Samozrejme, tu nič nebráni dovolať sa neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru z iných dôvodov, ako napríklad, že bol tento právny úkon urobený neslobodne, nie vážne nie určite prípadne nezrozumiteľne. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že bola uvedená do omylu nakoľko žalovaný tvrdil to, že je nadbytočná a koniec koncov tak či tak, by jej bola i daná výpoveď, tu súd poukazuje na tú skutočnosť, že samotná žalobkyňa u žalovaného pracovala ako personálny pracovník, mala teda dostatok skúseností, dostatok času na rozhodnutie o prijatí alebo neprijatí ponúknutej dohody o skončení pracovného pomeru, ako aj informácií na zhodnotenie situácie, či skutočne mohla byť nadbytočná, preto z týchto pohľadov súd považoval tieto jej tvrdenia za účelové.
Čo sa týka ďalších dôvodov žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe dohody, kde žalobkyňa poukazovala na dôvody neplatnosti pre jej rozpor s požiadavkou slobodného urobenia právneho úkonu tu súd poukazuje na to, že slobodu vôle konajúceho vylučuje predovšetkým násilie, ktoré spočíva v takom nátlaku na vôľu konajúceho, ktorý vylučuje, aby sa jeho úvodná akokoľvek uplatnila, a teda namiesto jeho vôle sa dosahuje vôľa donucujúceho. Bezprávna vyhrážka je zase bezprávne pôsobenie na vôľu človeka, ktoré v ňom vzbudzuje dôvodný strach z ujmy, ktorou sa hrozí tak, že sa jeho vôľa, prejavená v právnom úkone, vytvára pod vplyvom tohto strachu. Bezprávna vyhrážka má právny význam, ak sú splnené tieto podmienky: vyhrážka musí byť protiprávna, medzi hrozbou a urobeným právnym úkonom je príčinná súvislosť, vyhrážka musí mať takú intenzitu, že u konajúceho vyvolala dôvodný strach. Na danosť bezprávnej vyhrážky nie je potrebné, aby bol v nej zámer získať pre seba výhodu alebo spôsobiť druhej strane ujmu, ani to, aby hroziaci získal výhodu alebo spôsobil ujmu, a preto netreba preukázať, že tu taký zámer bol. Čo sa týka príčinnej súvislosti to znamená, že z hrozby musí prameniť strach, ktorý má priamy vplyv na prejav vôle. Dôvodný strach treba vôbec posudzovať z konkrétneho a subjektívneho hľadiska, teda podľa konkrétnej situácie, v ktorej sa ohrozený nachádzal, a podľa jeho vlastností; teda nie je smerodajné nejaké objektívne hľadisko (komentár OZ, JUDr. Imrich Fekete, vyd. EPOS, 2007) .
V zmysle právnej teórie dohody a dohovory patria medzi typické právne úkony, ktoré spočívajú na vzájomne a obsahové zhodných prejavoch vôle oboch strán. Účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 Občiansky zákonník). Návrh zmluvy, v tomto prípade dohody, vo všeobecnosti pôsobí voči adresátovi priamo a voči neprítomnej osobe pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Prijatie či neprijatie návrhu je vecou adresáta, ktorý návrh nie je povinný prijať, ba nemusí naň ani odpovedať.
V danej právnej veci je nepochybné, že žalovaný ako účastník právneho úkonu teda napadnutej dohody, urobil návrh dohody o skončení pracovného pomeru, ktorý ako sa vyjadrila sama žalobkyňa jej osobne
doručil žalovaný cez manžela a bol jej poskytnutý aj časový priestor na jeho prijatie, či neprijatie. Je potrebné konštatovať, že žalobkyňa jeho manžel a syn mali dostatok času na rozmyslenie o prijatí návrhu na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru dokonca s možnosťou vyhľadať právnu pomoc.
Účastníkmi jednania pri, ktorom došlo k návrhu dohody o skončenie pracovného pomeru, ako aj výpovede a údajne aj k predneseniu bezprávnej vyhrážky, bol len W.. R. a V.. T.. Na ďalšom jednaní pri, ktorom malo, byť W.. R. prednesené opäť protiprávne podmienené podpísanie dohôd s vyplatením dividend, sa zúčastnila aj žalobkyňa.
Manžel žalobkyne V.. T. vypovedal ako svedok a uviedol, že podmienka bola vyslovená W.. R. pri tomto prvom jednaní. Súd pri hodnotení jeho výpovede postupoval osobitne z hľadiska posudzovania jej vierohodnosti a musel zohľadniť tú skutočnosť, že záujmy žalobkyne a svedka V.. T.P., ako manžela žalobkyne a účastníka konania v inom totožnom v spore sú rovnaké. Súd sledoval, okolnosti, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, súd prihliadol k spôsobu reprodukcie skutočností a k jej správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a podobne), ako aj na to do akej miery je dôkaz jej výpoveďou súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk poskytli záver o pochybnosti o vierohodnosti jeho výpovede z dôvodu, že jeho vnímanie skutočností bolo vysokou mierou ovplyvnené, nakoľko spor sa týka aj jeho veľmi blízkych osôb, jeho samého a naviac aj obchodných vzťahov, ktoré tomuto predchádzali a ku ktorým mal negatívny postoj, čo je napokon aj pochopiteľné, ale z hľadiska hodnotenia dôkazov v takejto dôkaznej tiesni podstatné.
Samotné vyslovenie podmienky (v intenzite bezprávnej vyhrážky) a to vyplatenie dividend oproti prijatiu predloženého návrhu na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru W.. R., či iným povereným pracovníkom žalovaného vykonaným dokazovaním preukázané žalobkyňou nebolo. Naopak samotná potvrdila, že osobne nebola prítomná pri jednaní dňa 24. 3. 2012, kde prvýkrát mala byť bezprávna vyhrážka vyslovená W.. R.. Následne, skutočnosť, že bola vyslovená na jednaní dňa 26. 3. 2012 zo strany W.. R., okrem výpovede žalobkyne žiadny iný dôkaz nepreukazuje. Samotný svedok W.. R.Š. uvádzal, že táto podmienka bola prednesená zo strany manžela žalobkyne, čo koniec koncom uviedol V.. T. vo svojej výpovedi zo dňa 15.1. 2013 (č. listu spisu 78 spisu 12Cpr 11/2012), „preto som v podstate podmienil podpísanie dohody o ukončení pracovného pomeru vyplatením dividend“.
Z hľadiska všetkých skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania môže byť hodnoverné tvrdenie žalobkyne, že z dôvodu potreby získať peňažné prostriedky na úhradu pohľadávky manžela do 30. 4. 2012 bola ich rodina pod tlakom, s obavami o ekonomickú budúcnosť avšak, tento tlak vyvolala potreba zabezpečenia dostatku finančných prostriedkov na úhradu pohľadávky, ktorú mal jej manžel. A je zrejme, že žalobkyňa a jej rodina boli práve tou stranou kde existovala pohnútka - motív pre urýchlené získanie finančných prostriedkov na, ktoré inak manžel žalobkyne mal zákonný nárok.
Súd zamietol návrh na vykonanie dokazovania zisťovaním výšky finančných prostriedkov na účte žalovaného v čase pred skončením pracovného pomeru žalobcu nakoľko skutočnosť, ktorá by týmto mala byť zistená nijako nemohla ovplyvniť skutkový stav v súvislosti s tvrdeniami žalobkyne a čo sa týka vykonania dokazovania zvukovým záznamom z pojednávania vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp.zn. 11Cpr 12/2012 zo dňa 16.1.2013, tento súd vykonal vo veci sp.zn. 12Cpr 11/2012 dňa 28.5.2013 (v rovnaký deň ako sa konalo pojednávanie v tejto právnej veci), ktorý však nemal požadovanú technickú úroveň a vyjadrenia svedka W.. R. neboli dostatočné zrozumiteľné.
Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že žalovaný ako druhý účastník napadnutej dohody vyvíjal nátlak na jej osobu v súvislosti s uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru. V tejto súvislosti je potrebné ukázať na to, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý
nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).
Z týchto dôvodov súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a teda výpoveď z 23. 3. 2012 nepochybne neplatná a pracovný pomer medzi účastníkmi skončil na základe platnej dohody o skončení pracovného pomeru dňa 31. 3. 2012. Keďže žalobkyňa sa domáhala náhrady mzdy za neskoršie obdobie a nárok na náhradu mzdy jej nevznikol súd preto zamietol žalobu aj v časti týkajúcej sa nároku na náhradu mzdy.
Výrok o trovách konania vychádza z ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. Keďže žalobca bol neúspešný v konaní o neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru a žalovaný v konaní o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru nárok na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov konania nevznikol.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.