Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16CoE-44-2013.pdf
PDF · 100.24 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/44/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného CASH COLLECTROS SK s. r. o., so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 49, IČO: 44 703 015, právne zastúpeného spoločnosťou Havel, Holásek & Partners s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 49, IČO: 36 856 584, v mene ktorej ako advokát vystupuje Mgr. Peter Šuba LL.M, proti povinnému Y. U., nar. 6. 4. XXXX, bytom F. F., F. 5, vedenej pod sp. zn. EX 1971/2012 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Kaduchom, Exekútorský úrad so sídlom Žilina, Dolný Val 30, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 6.022,98 EUR s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 2Er/2120/2012-22 zo dňa 25. 9. 2012, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Okresný súd odvolaním napadnutým uznesením podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok zo dňa 17. 5. 2012, sp. zn. II/2012-104, vydaný Mgr. Petrom Leškom, rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, ktorý sa stal právoplatným dňa 28. 6. 2012 a vykonateľným dňa 1. 7. 2012. Právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť bola založená rozhodcovskou doložkou, ktorej dojednanie je súčasťou bodu 18 „Rozhodcovská doložka a riešenie sporov“ Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) ako súčasti Zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej dňa 24. 1. 2007 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným. Uvedenú zmluvu vyhodnotil okresný súd ako zmluvu spotrebiteľskú. Rozhodcovskú doložku, ktorá je súčasťou uvedenej zmluvy a ktorá v danom prípade mala založiť legitimitu pre exekučný titul, okresný súd považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku s poukazom na § 53 ods. 1, 4 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o splátkovom úvere a čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej v texte ako „Smernica Rady 93/13/EHS“). Konštatoval, že rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Túto zmluvnú podmienku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal ani na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými zmluvnými podmienkami. Uviedol, že rozhodcovská doložka, tak ako bola koncipovaná, nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu a exekučný titul nie je spôsobilým podkladom pre vykonanie exekúcie, preto žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti uzneseniu okresného súdu sa odvolal oprávnený. V prvom rade uviedol, že právny poriadok SR nevylučuje uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy (doložky) aj so spotrebiteľom. Rozhodcovskú doložku v predmetnej zmluve pritom nemožno kvalifikovať ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zmyslom
neprijateľnej zmluvnej podmienky je skutočnosť, že jej dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Zákon o rozhodcovskom konaní však poskytuje záruky, že práva spotrebiteľa ako účastníka rozhodcovského konania budú v plnej miere rešpektované aj tým, že mu poskytuje možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku v súdnom konaní, pričom poplatok za rozhodcovské konanie je nižší ako súdny poplatok podľa zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Zároveň poukázal na iné výhody rozhodcovského konania. Ďalej uviedol, že právny predchodca oprávneného ako banka si plnil len zákonnú povinnosť podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ponúknuť klientom uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy. Neprijateľná je iba rozhodcovská doložka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, čím však nemožno rozumieť stav, ktorý spotrebiteľovi umožňuje dosiahnuť nápravu nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami, ktoré sú uvedené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Dojednanie rozhodcovskej doložky spotrebiteľa nevylučuje zo súdnej ochrany. Európske právo neobsahuje právnu úpravu, z ktorej by vyplývala v rámci exekučného konania povinnosť skúmať vecnú stránku rozhodnutia (súdneho alebo rozhodcovského orgánu), právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a teda rovnakým spôsobom je s ním potrebné aj nakladať. Dodržiavanie zásady efektivity si nemôže vyžadovať, aby súd úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akým pasívnym prístupom je postoj povinného, ktorý sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní, a ani nepodal žalobu o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku. Dojednaná rozhodcovská doložka v danej veci nie je neprijateľná zmluvná podmienka spotrebiteľskej zmluvy a je v súlade s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie a tiež s konštantnou judikatúrou Európskeho súdneho dvora, právnym poriadkom Slovenskej republiky a dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal tiež na nesprávny preklad Smernice Rady 93/13/EHS, konkrétne bodu 1 písm. q/ prílohy tejto smernice, ktorý našiel svoje vyjadrenie v § 53 ods. 4 písm. r/ OZ v platnom znení ako aj na skutočnosť, že písm. r/ ods. 4 § 53 OZ v platnom znení v prejednávanom prípade nie je možné aplikovať. Navrhol, aby krajský súd zmenil napadnuté uznesenie a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie alebo rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V prípade ak by odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil, odvolateľ navrhol, aby odvolací súd pripustil dovolacie otázky, ktoré v rámci odvolania špecifikoval.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
Krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal podľa § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne, pričom sa zároveň v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou doručenou na okresný súd dňa 10. 8. 2012, požiadal o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného Cash Collectors SK s. r. o., proti povinnému. Podkladom na vykonanie exekúcie je rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným dňa 28. 6. 2012 a vykonateľným dňa 1. 7. 2012. Z rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd uložil žalovanému (povinnému) povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) dlžnú sumu vo výške 6.022,98 EUR s príslušenstvom do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného, ktoré si uplatnil titulom nesplneného záväzku zo Zmluvy o splátkovom úvere (ďalej len “zmluva“), ktorú uzatvoril právny predchodca oprávneného s povinným dňa 24. 1.2 007.
Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd postupoval správne, keď zmluvu zo dňa 24. 1. 2007 považoval za spotrebiteľskú zmluvu, preto sa dôvodne zaoberal aj tým, ako boli koncipované jednotlivé zmluvné podmienky. Posúdenie zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľského navyše v odvolaní nespochybňoval ani oprávnený. Odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol vecne správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Odvolací súd súhlasí s prvostupňovým súdom, že povinnosťou exekučného súdu bolo, aby preskúmal exekučný titul aj z hľadiska ust. § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZRK“). Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp .zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012, ktoré rozhodnutia v rámci odvolania citoval oprávnený). Či sa jedná o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
skúmať či exekučný titul je v súlade so zákonom, je logické, že exekučný súd musí pri tomto skúmaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že oprávnený správne dôvodí, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu" tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa bola až do jej implementácie do právneho poriadku SR zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 01.04.2004 Smernica Rady 93/13 EHS.
Občiansky zákonník platný v čase uzavretia predmetnej zmluvy v ustanovení § 53 ods. 3 (v znení účinnom do 31.12.2007) príkladmo stanovil, ktoré podmienky možno považovať za neprijateľné. V širšom kontexte pri posudzovaní zmluvných podmienok z hľadiska kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, je potrebné vychádzať aj z osobitnej právnej úpravy zák. č. 634/1992 Zb. ochrane spotrebiteľa účinnej v čase uzavretia posudzovanej zmluvy, predovšetkým z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) a b) definujúcich zmluvné strany a z ustanovenia § 6 zakotvujúceho zákaz diskriminácie spotrebiteľa.
Krajský súd po preskúmaní obsahu rozhodcovskej doložky dospel k rovnakému záveru, ako okresný súd. Rozhodcovská doložka v danom prípade je neprijateľná zmluvná podmienka. Z jej obsahu je zrejmé, že nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Je začlenená do Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou Zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným. Tieto zmluvné podmienky boli vyhotovené dopredu, čo znamená, že spotrebiteľ pri podpise zmluvy ani nemal možnosť ovplyvniť ich obsah, mohol len celú zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskej doložke. Uvedená rozhodcovská doložka má charakter tzv. výhradnej doložky, ktorá vylučuje prejednanie sporu medzi zmluvnými stranami pred iným než
„dohodnutým“ rozhodcovským súdom, zároveň aj pred súdom všeobecným. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači obchodných podmienok je vopred určený jeden konkrétny rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený spor medzi zmluvnými stranami rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Takéto zmluvné dojednanie reálne vytvára nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľná rozhodcovská doložka je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31.12.2007) neplatná, čo znamená, že rozhodcovský rozsudok v danom prípade bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky a nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Na tomto mieste pritom neobstoja námietky oprávneného o nespornej výhodnosti rozhodcovského konania, najmä ak jednou z výhod má byť poučenie spotrebiteľa o ustanoveniach na ochranu spotrebiteľa prostredníctvom formulára doručovaného rozhodcovským súdom. Priamo v tomto formulári sa totiž pod písm. r/ nachádza podmienka vyžadujúca od spotrebiteľa aby v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Na jednej strane teda rozhodcovský súd sám považuje túto podmienku za neprijateľnú, na druhej strane na základe tej istej neprijateľnej zmluvnej podmienky vykoná rozhodcovské konanie. Už na tomto jednoduchom príklade je potom možné demonštrovať, akej skutočnej ochrany sa spotrebiteľovi v rámci rozhodcovského konania dostane.
Pokiaľ sa jedná o odvolaciu námietku oprávneného, že okresný súd nebol oprávnený aplikovať písm. r/ ods. 4 § 53 OZ v platnom znení a tiež o námietku o nesprávnom preklade Smernice Rady 93/13/EHS, konkrétne bodu 1 písm. q/ prílohy tejto smernice, ktorý našiel svoje vyjadrenie v § 53 ods. 4 písm. r/ OZ v platnom znení, uvedenými námietkami sa odvolací súd nezaoberal z dôvodu, že exekučný súd svoje rozhodnutie ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ v platnom znení neodôvodnil. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky totiž exekučný súd postavil na znení čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS a § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy, ktoré ustanovenia obsahujú tzv. generálnu klauzulu neprijateľnosti.
Pokiaľ oprávnený ďalej poukazoval na povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy, ktorú si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky jeho právny predchodca len plnil, uvedené tvrdenie vyhodnotil odvolací súd za účelové, zjavne odporujúce obsahu a významu daného ustanovenia. Zákonodarca v § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere určil bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich vzájomné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie je povinný prijať takýto predložený návrh a v prípade, že návrh neprijme, prípadné spory sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že banka má povinnosť ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a klient má právo uvedený návrh prijať alebo aj neprijať, pričom prípadné odmietnutie (neprijatie) návrhu na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-právneho vzťahu založenom zmluvou o úvere. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 18 VOP nemá povahu návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť, pričom jeho rozhodnutie by nemalo vplyv na uzavretie alebo neuzavretie Zmluvy. Uvedené dojednanie je totiž súčasťou VOP, ktoré sú súčasťou Zmluvy. Klient svojim podpisom na Zmluve vyjadruje súhlas tak so Zmluvou, ako aj s VOP, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutých. Preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie Zmluvy. Z uvedených dôvodov dojednanie obsiahnuté v čl. 18 VOP nemožno považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak ako to má na mysli § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy, a teda nemožno súhlasiť s názorom oprávneného, že jeho právny predchodca si zakotvením čl. 18 do VOP plnil len povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy. Naopak možno konštatovať, že právny predchodca oprávneného si povinnosť vyplývajúcu z citovaného ustanovenia nesplnil.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov senátu krajského súdu 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.