Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9CoE-90-2012.pdf
PDF · 96.08 KB
Case nature
Subarea
9CoE/90/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Czech, a.s., Praha, Jindřišská 24/941, Česká republika, IČ: 61 860 069, proti povinnému: V. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., Z. Z. XXXX/XX, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 21. februára 2012 pod č. k. 5Er/76/2011-12 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského nálezu vydaného rozhodcom Mgr. Marekom Landsmannom pod sp. zn. La 3139/07-12 zo dňa 17.10.2007. Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na základe tohto exekučného titulu odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 67 a 68 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a § 52 a nasl. OZ, v zmysle ktorých preskúmal, či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia so zákonom. Zmluvu o úvere uzavretú účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú, nakoľko podlieha právnemu režimu § 52 a nasl. OZ. Za neprijateľnú podmienku považoval rozhodcovskú doložku a to v zmysle ustanovení § 53 ods. 1 OZ, ktorá je následne podľa § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná, pretože nebola individuálne dohodnutá, spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho na vôli dodávateľa. Dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami § 52 a nasl. OZ a smernice 93/13/EHS.
Oprávnený napadol uznesenie súdu prvého stupňa odvolaním podaným v zákonnej lehote z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade zdôraznil, že exekučnému súdu neprislúcha preskúmavať vydaný exekučný titul. Nesúhlasil ani s tým, že rozhodcovská doložka je neprípustným dojednaním, ktoré by spôsobovalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Rozhodcovské konanie predstavuje proces alternatívneho riešenia sporu, kedy zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že ich majetkový spor nebude riešený prostredníctvom súdu, ale v rozhodcovskom konaní, v ktorom bude rozhodovať tretia osoba na zmluvných stranách nezávislá. Dlžník má rovnaké možnosti brániť svoje práva v rozhodcovskom konaní rovnako ako v súdnom konaní, v oboch konaniach je povinný preukázať svoje tvrdenia a podporiť ich náležitými dôkazmi. Obe konania sú vedené v súlade s právnym poriadkom a platnými právnymi predpismi, nemožno sa domnievať, že zvolením alternatívneho riešenia sporu v podobe dojednania rozhodcovskej doložky by bola porušená rovnosť zmluvných strán a znamenalo by to ujmu a nerovnováhu v právach zmluvných strán. Upozornil tiež na skutočnosť, že povinný sa v rámci rozhodcovského konania nijako nebránil. Poukázal na korektné anglické, nemecké a francúzske znenie ust. písm. q v prílohe 1 smernice 93/13/EHS (vzhľadom na nesprávny slovenský preklad), podľa ktorého zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s
predkladaním sporov osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod právne predpisy. V závere zhrnul, že exekučný súd je viazaný právnym i skutkovým posúdením veci v exekučnom titule. Nepreskúmava preto jeho správnosť po stránke skutkovej a právnej, ale len skúma či je vykonateľný a formálne správny. Opačný postup by bol porušením zásady ne bis in idem. Oprávnený tiež upozornil na skutočnosť, že výkon cudzích rozhodcovských nálezov je upravený v SR jednak zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a tiež zmluvou o uznávaní a výkone cudzích rozhodcovských nálezov uzavretou dňa 10.06.1958 v New Yorku. V danej situácii je oprávnený toho názoru, že na túto vec dopadajú ustanovenia newyorskej zmluvy a zákon o rozhodcovskom konaní, pričom ustanovenia medzinárodných zmlúv majú prednosť pred národným právnym poriadkom. Oprávnený je presvedčený, že k návrhu na vykonanie exekúcie priložil požadované dokumenty a splnil všetky formálne náležitosti vyžadované zákonom rozhodcovskom konaní rovnako ako newyorskou zmluvou. Preto oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že poverí súdneho exekútora výkonom exekúcie proti povinnému.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP, § 44 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z.).
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Exekučným titulom v predmetnej veci je cudzie rozhodcovské rozhodnutie v zmysle § 46 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.
Oprávnenému je potrebné dať za pravdu, že výkon cudzích rozhodcovských rozhodnutí je upravený v SR jednak zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a tiež zmluvou o uznávaní a výkone cudzích rozhodcovských nálezov uzavretou dňa 10.06.1958 v New Yorku (ďalej len Newyorský dohovor). Avšak medzi Českou a Slovenskou republikou bola uzatvorená aj dvojstranná medzinárodná zmluva o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach publikovaná pod č. 193/1993 Z.z. V zmysle čl. VII Newyorského dohovoru sa jeho ustanovenia netýkajú platnosti mnohostranných alebo dvojstranných dohôd uzavretých zmluvnými štátmi o uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí. Z tohto dôvodu je potrebné postupovať prednostne podľa dvojstrannej zmluvy uzatvorenej medzi SR a ČR.
Podľa čl. 22 písm. c) Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach publikovanej pod č. 193/1993 Z.z. (ďalej len „zmluva“) zmluvné strany, s výnimkou rozhodnutí uvedených v článku 25 tejto zmluvy, uznávajú a vykonávajú na svojom území za podmienok ustanovených v tejto zmluve tieto rozhodnutia vydané na území druhej zmluvnej strany: rozhodcovské nálezy vydané v rozhodcovskom konaní.
Podľa čl. 23 písm. e) zmluvy rozhodnutia uvedené v článku 22 tejto zmluvy sa budú uznávať a vykonávať, ak zmluvná strana, na území ktorej sa o uznanie alebo výkon žiada, sa domnieva, že uznanie alebo výkon neohrozí jej zvrchovanosť alebo bezpečnosť alebo nebude v rozpore s jej verejným poriadkom.
Odvolací súd považuje právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa za také zásady právneho poriadku, na ktorých treba bez výhrady trvať, nakoľko pod ochranou spotrebiteľa sa rozumie súhrn právnych noriem zameraných na vyvažovanie faktickej nerovnosti medzi spotrebiteľom a dodávateľom v záväzkovo-právnom vzťahu, ktorých cieľom je chrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu tohto vzťahu pri uspokojovaní jeho potrieb, realizácii spotrebiteľských práv, ako aj pri uplatňovaní nárokov v konaniach pred príslušnými orgánmi. Postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany spočíva v tom, že spotrebiteľ sa ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii a na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť
práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a napokon na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
Právna ochrana spotrebiteľa vychádza zo smernice 93/13/EHS, avšak smernica obsahuje len minimálny štandard, ktorý je každý členský štát EÚ povinný poskytnúť spotrebiteľom, pričom jednotlivé členské štáty môžu svojou vnútroštátnou úpravou zabezpečiť aj širšiu ochranu spotrebiteľov ako stanovuje smernica.
Podľa § 55 ods. 2 zákona č. 40/1964 Sb. Občanský zákoník (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, t.j. k 27.07.2004) dojednania v spotrebiteľských zmluvách v zmysle § 56 sa považujú za platné, kým sa spotrebiteľ nedovolá ich neplatnosti (§40a). Ak takéto dojednanie ovplyvňuje i ďalšie dojednania zmluvy, môže sa spotrebiteľ dovolať neplatnosti celej zmluvy.
Podľa § 53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, t.j. k 27.07.2004) neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Slovenská a česká právna úprava týkajúca sa ochrany spotrebiteľa je rovnaká ohľadom definície toho, čo sa považuje za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, avšak rozdielna ohľadom následkov použitia týchto neprijateľných podmienok dodávateľom. Kým česká právna úprava (účinná v čase uzatvorenia zmluvy) sankcionuje použitie neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve relatívnou neplatnosťou, teda ponecháva na spotrebiteľovi, či sa rozhodne neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky dovolať, slovenská právna úprava postihuje neprijateľné podmienky absolútnou neplatnosťou, na ktorú musia súdy prihliadať ex offo (z úradnej povinnosti).
Z tohto dôvodu platnosť dojednanej rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť právomoc rozhodcu rozhodovať danú vec, bolo potrebné preskúmať z hľadiska ustanovení slovenského práva týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa ako správne učinil súd prvého stupňa.
Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom, teda je oprávnený preskúmať exekučný titul z formálnej stránky. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna
zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu bola skúmaná i v exekučnom konaní.
V predmetnej veci bola medzi povinným a oprávneným dňa 27.07.2004 uzatvorená zmluva o úvere.
V danom prípade však nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože právny predchodca oprávneného poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol účinnosť 1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo dňa 05.02.2013 sp. zn. 3 Cdo 157/2012.
Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007.
Po zhrnutí všetkých týchto skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné v čase uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.
Rozhodcovská doložka sa nachádza v Zmluvných dojednaniach spoločnosti Profireal, ktoré sú súčasťou uzavretej zmluvy (čl. 17). Z tejto zmluvnej podmienky vyplýva, že všetky spory, ktoré zo zmluvy vzniknú budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní, pričom žalobca má možnosť vybrať
si z 3 rozhodcov alebo veriteľ si môže zvoliť aj iného rozhodcu. Možno teda uzavrieť, že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje povinnému dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom bol obsahom všeobecných podmienok tvoriacich súčasť úverovej zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne.
Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Odvolací súd ďalej len dodáva, že na danú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ, nakoľko toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až 01.01.2008, pričom predmetná zmluva bola uzatvorená už skôr. Pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa § 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 3 účinné do 31.12.2007 (v súčasnosti je to ust. 53 ods. 4 OZ) obsahovalo len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová bola (a aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1.
Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci odvodil z ustanovenia § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.
Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.